ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Edičné poznámky

Samo Tomášik svojou prozaickou tvorbou patrí do matičného obdobia. Spolu s Kalinčiakom bol z mála autorov, ktorí pestovali prózu. Obidvaja sa venovali historickému žánru, čo si v nemalej miere v tých rokoch vynucovala národná a politická situácia na Slovensku. Cez minulosť hovorili viac-menej k prítomnosti. Najmä Tomášikovi na mnohých miestach jeho povestí historická osnova bola iba rámcom pre vyjadrenie snáh štúrovských a matičných vlastencov. Do obrazov rušnej minulosti presádzal nejednu pálčivú myšlienku vtedajšieho národnostne rozhádzaného Uhorska. Postavami zo slovenského územia, často anachronisticky vykreslenými, usiloval sa dokázať závažný podiel Slovákov na verejnom živote krajiny a tým činom aj ich právo na ľudský a slobodný národný vývoj. Pokým však Kalinčiak bol predovšetkým beletristom, Tomášik bol skôr historikom, o čom svedčia aj historické údaje k textom povestí v poznámkach pod čiarou. Svoje historické vedomosti uplatňoval v próze súmerne s národnopolitickými tendenciami, ktoré hýbali matičnými rokmi. A tak Tomášikove povesti sa na nejednom mieste javia ako zbeletrizovaná história, popretkávaná ľudovými povesťami, ktoré sa zachovali o opisovaných dejoch až do jeho čias. Ich uvádzaním autor ešte väčšmi priblížil spomínanú problematiku širokým čitateľským vrstvám. O autorových zámeroch a jeho pracovnej metóde svedčia i podtitulky niektorých povestí, najmä s tematikou z histórie Gemera a Muránskeho zámku. Charakterizuje ich ako „nástin dejopisný.“

Tomášik žil pol storočia na svojej fare v Chyžnom temer uzavretý, čo tiež vplývalo na jeho literárne formovanie. V jeho autorskej reči ohlasujú sa dozvuky klasicistickej prózy, ktoré si zachoval z rokov štúdií, a pomerne mocné vplyvy náučnej historickej spisby. Na druhej strane vo veľkej miere uplatnil autor hovorový štýl, najmä v dialógu o opise prírody, čo zasa vyplýva z Tomášikovej vychovávateľskej praxe v prostredí drobnej šľachty a z jeho polstoročného účinkovania medzi ľudom. No oba prvky nepodarilo sa autorovi rovnomerne sceliť a vyvážiť. Odráža sa to na stavbe fabuly a na štýle i jazyku jeho povestí.

K najhodnotnejším prózam Sama Tomášika patria povesti Hladomra a Malkotenti. Hladomra prešla redakciou Štúrovou, Malkotenti a Kuruci redakciou A. Trúchleho-Sytnianskeho. Povesť Bašovci na Muránskom zámku vyšla v čase najväčšej rozkolísanosti slovenského spisovného jazyka, a preto pri textovej úprave v tomto výbere vyžiadala si väčšiu pozornosť než ostatné prózy.

V bibliografických poznámkach uvádzame prvé vydanie jednotlivých próz.

Pri textovej úprave zasahovali sme v slovníku len v nevyhnutných prípadoch, keď sa viaceré tvary vymykali už z rámca vtedajšieho spisovného jazyka. K týmto zásahom nás opodstatnila aj prvá povesť Hladomra s neobyčajne vycibreným jazykom.

Bibliografické poznámky

Hladomra. Povesť z tatárskych časov. Orol tatránsky II, 1846, č. 44, 45. (Faksimile originálu vo vydaní Novinárskeho študijného ústavu v Bratislave, SVPL 1956.)

Hladomra. Povesť z tatárskych časov. (Úryvok, III. a IV. kap.) Čítanka pre VI. tr. slovenských gymnázií a pre učiteľské akadémie. Štátne nakladateľstvo, Bratislava 1941, str. 242 — 246.

Z čias tatárskeho vpádu čerpal aj Viliam Pauliny-Tóth v povesti Tatársky plen (1867).