Zlatý fond > Diela > Obrázky z hôr


E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Obrázky z hôr

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Ina Chalupková, Michal Belička, Alena Kopányiová, Peter Kašper, Katarína Janechová, Zuzana Babjaková, Miroslava Školníková, Michaela Dofková, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová, Miroslava Oravcová, Eva Kolarčíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 56 čitateľov

Soška

„Anuľka, Anulienka moja, poďže, poď domov!“ volala stará Jurcová na svoju 17-ročnú vnučku, ktorá, idúc z roboty, zastavila sa pod lipou pri dievčencoch.

„Už idem, už, stará mama,“ ozvala sa Anka a hneď sa aj dala smerom k malému, ale čistotnému domčeku starej mamy, učupenému k vysokej stráni borového lesa.

„Poď, poď, dievka moja, že odbavíme svoju večernú pobožnosť, povečeriame a ľahneme si na odpočinok. Akosi neskoršie ideš dnes.“

„Nemohla som, babka moja, prv. Krstný otec chceli mať v záhrade na „Zádvorí“ dooberané.“

„A majú tam veľa ovocia?“

„Hej, veru veľa, ale čo by ešte raz toľko mali, bolo by im málo.“

„Hádam vám ani nenadelil?“

„Veru nie. Zuzku Hríčovie zazreli, že ktorúsi slivku dala do úst, hneď ju okríkli, že kto jie, nerobí, a kto nerobí, ten nedostane platu.“

„No nech si len má, však na veky tiež mať nebude!“ riekla starena a prikryjúc stôl bielym obrúskom, postavila naň peknú sošku lurdskej Panny Marie, zhotovenú z bieleho ligotavého kovu, a zažnúc malú lampu pred sošku, kľakla a modlila sa s vnučkou svojou ruženec.

Toto bola ich každodenná pobožnosť, ktorá patrila do poriadku dňa.

Poctiac ružencom Matičku nebeskú, odbavily svoju chudobnú večeru a potom besedovaly spolu, rozprávajúc si svoje obyčajné denné zkúsenosti.

Ale dnes vzal rozhovor celkom iný smer.

„Babka moja drahá, povedzteže mi, prosím vás, zkade máte tú peknú sošku Panny Marie čo sa pri nej každý večer modlievame? Veď sa mi vám tej noci o nej prisnilo, že nám ju jeden pán chcel vziať, že je to jeho vlastnosť.“

„Soška pochádza od veľkého pána, dievka moja, ale ten nám ju nevezme. Tam na úvrší pod Skalou, kde je teraz ten veľký kríž, stál pred pätnástimi rokmi pekný kaštieľ, v ktorom býval bohatý statkár so ženou a malým synčekom. Tvoj otec bol drábom vo dvore tohoto pána veľkomožného a býval tam se svojou ženou, mojou dcérou, v domku, čo stojí oproti krížu. Ty si ešte na svete nebola. — Raz, bolo to v žatve, keď veľkou, dlho trvajúcou horúčosťou všetko takmer spálené ležalo a ľudia skrúšenými modlitbami žiadali rosu z neba, a keď ju hneď nedostali, netrpezliví, rozličnými neslušnými poznámkami vyzývali Boha, aby splnil ich žiadosti a dal dážďa. Trebárs Pán Boh nie je náhlivý, ale pamätlivý, tento raz predsa ukázal hneď svoj hnev nad nešetrným pokračovaním našich občanov. — Po veľkom dennom úpale prišla v noci strašná búrka. Hrom trieskal a blesk budil strach medzi ľuďmi. — Zrazu rozkríklo sa, že horí. Prst Boží zastihol hromom najvyššiu budovu v obci, kaštieľ medzi lipami, a poneváč od pále slnca všetko bolo vyschlo, stála razom celá dedina v plameni.

Pani z kaštieľa zúfale kričala, lomiac rukami: „Dieťa, moje dieťa! Zachráňte mi dieťa!“ A chcela sa vrhnúť do plameňov. Tvoj otec, nemeškajúc, skočil oknom do horiaceho kaštieľa a zachránil spiace dieťa, trojročného chlapčeka, podajúc ho cez to isté okno prestrašenej matke.

Sotva pani z kaštieľa vzdialila sa na krok, na dva od spomenutého okna, preborila sa poval a tvojho nešťastného otca, ktorý tam chcel ešte čosi zachrániť, zasypala a pochovala.

Akonáhle sa rozbrieždilo, stáli nešťastní pohorenci zarmútení na pohorenisku svojho majetku.

Najväčšie nešťastie zastihlo tvoju úbohú matku; no Boh milostivý potešil ju tebou, dievka moja, lebo na tretí deň po tom hroznom nešťastí uzrela si svetlo sveta a ešte ten istý deň pokrstená súc v chráme Božom, prijatá si bola do cirkve svätej.

Pani z kaštieľa prišla ju v deň tvojho krstu navštíviť a pri tej príležitosti darovala jej túto striebornú sošku preblahoslavenej Panny s týmito slovami: „Nemám sa vám čím lepším zavďačiť. Toto je to najvzáctnejšie, čo zachránili sme zo svojho majetku. Prijmite sošku túto a opatrite ju pre tú malú; možno šťastia jej donesie.“

Matka tvoja ešte tri roky sa trápila a konečne na deň Panny Márie odobrala sa za svojím milovaným mužom, tvojím nešťastným otcom, do lepšieho sveta, nad tie ligotavé hviezdičky. — Bože, daj im obom sladké spočinutie!

Páni z kaštieľa, pozbavení takmer celého majetku, odsťahovali sa kamsi na Dolnú zem a od tých čias som o nich ničoho nepočula.

Soška tá patrí tebe. Ja ju len opatrujem a prosím Bohorodičku, Matku opustených, žeby mi ona pomáhala opatrovať teba, a keď raz mňa viac nebude, žeby ťa ona milostive sprevádzať ráčila na cestách žitia tvojho.“ — Starká, dohovoriac, z hĺbky si vydýchla a utrela zvlhlé oči svojou drsnou zásterou.

Milá dievka, sediac pri nohách rozprávajúcej starenky, pozorne poslúchala jej reč. Každé jej slovo dojímalo jej citlivú dušu.

Chvíľu dívala sa na krásne, hviezdnaté nebo a konečne riekla srdečne: „Hoj, ešte väčšmi chcem Matičku Božiu ctiť a milovať, ako aj za drahých rodičov svojich od dnešného dňa tým vrúcnejšie modliť sa budem.“

„Tak, tak, dievka moja; kto utieka sa pod Jej mocnú ochranu, toho ona nikdy neopustí,“ dodala starká, bozkajúc biele čielko zbožnej devy, a urobiac naň svätý krížik, šepkala tíško: „Dobrú noc!“

*

Nastala pozdná, mhlistá jaseň. Ako táto podzimná doba rozhostila smútok v prírode, tak zarmútila i mladé srdce Aničkino ťažká nemoc starej matky.

Nemoc čím diaľ, tým viac sa horšila, a okolo Vianoc boly všetky úspory skromnej tejto domácnosti vyčerpané.

Anička šíjala pilne dňom-nocou, no zárobkom skromným nemohla kryť všetky potreby, ktoré nemocou starej matky zdvojnásobnily sa. Po Novom roku nastala už v tichej chalúpke starej Jurcovej taká veľká bieda, že nebolo inej pomoci, ako založiť pamätnú sošku.

Ťažko, veľmi ťažko lúčily sa s týmto domácim pokladom zbožné ženy, ale inej rady a pomoci si nevedely. — Anička, vybozkávajúc a slzami pozmývajúc krásnu sošku, zabalila ju do čistej bielej šatky a zaniesla do mesta k zlatníkovi do zálohu.

Zlatník, obzrúc sošku, podozrivo kukal na driečnu dievčinu, a len keď mu táto na jeho otázku, kde a akým spôsobom stala sa majiteľkou striebornej sošky, celý príbeh s plačom vyrozprávala, dal jej žiadaný obnos i záložný lístok, s poznámkou, že ak jej to málo bude, aby si ešte prišla novú pôžičku vyzdvihnúť.

Zálohom vymoženými peniazmi odstránená bola na čas bieda z domu starej Jurcovej, ale miesto jej zaujal ťažký zármutok za peknou soškou patrónky domu, preblahoslavenej Panny.

*

Po tuhej trápnej zime prišlo veselé jaro so všetkými svojimi radosťami a výhodami. Celá príroda jasá a plesá, oživená jarným teplým ovzduším. Aj srdce, to dobré; zbožné a vďačné srdce Aničkino teší sa, že na teplom slnečnom vzduchu okriala i jej dlhou nemocou soslabnutá stará matka. Jej stav lepšil sa so dňa na deň. Na prvého mája už išla s Aničkou do kostola, aby zasvätila tento krásny mesiac Kráľovnej neba.

Ale v mladom srdci Aničkinom, vzdor tomu, že úprimne tešila sa nad opätným zdravím babkiným, uhostil sa tajný, tichý žiaľ.

Je máj, a v mesiaci tomto každoročne, odbývajúc svoju večernú pobožnosť, krášlievala sošku milostivej Panny vencami z čerstvého kvieťa. Teraz toho nemá.

Stará mať skúmala tajené trápenie mladej devy a keď konečne prišla na to, riekla láskave: „Dieťa milé, ovenči teraz vlastné srdce svoje ružami a ľalijami, to jest láskou a čistotou, a takto ovenčené daruj ho Bohorodičke miesto daru z čerstvých kvetov! Ver, že ho Panna Maria s väčšou radosťou prijme, nežli čokoľvek iné!“

Aničke ľúbily sa slová starej matky a v nádeji, že keď už táto bude zdravá a ona bude môcť pracovať, vyrobí si toľko, aby založenú sošku vymeniť mohla — bola zase spokojná.

Pán Boh zkúša svojich neraz ťažkým dopustením, a tí, čo dopustenie jeho statne, bez reptania, s odovzdaním sa do jeho svätej vôle prekonajú, dochádzajú hojnej odplaty.

Takej odplaty dostalo sa i našim zbožným ženám.

Bolo v stred mája, keď nedeľným večierkom dvaja tmavoodení páni blížili sa k domu starej Jurcovej. — Bol to miestny pán farár a mladý počerný muž, módne odiaty, s úhľadným balíkom v ruke, ktorý predstavil sa čo novovyvolený učiteľ a organista na tamojšej škole, Imrich Turiansky, syn voľakedajšieho statkára pod Lipami, — zachránený nebohým otcom Aničkiným.

Doviedla ho sem prozreteľnosť Božia, ktorú však svet volá bežne len čírou náhodou.

Mladý Turiansky, obdržiac stanicu, chcel milovanej matke svojej na pamiatku dňa, ktorého vstúpil na postať samostatného verejného života, kúpiť u zlatníka v meste, ku ktorému Anička sošku do zálohu doniesla, dajakú cennú vec.

Medzi rozmanitými, zlatými a striebornými vecmi napadla mu zvlášte Aničkina soška. Prezerajúc ju dôkladnejšie, našiel na nízkom podstavci vyryté svoje rodinné meno. Keď mu zlatník vyrozprával, ako sa soška k nemu dostala, napadlo mu hneď, že to odmena za jeho zachránenie, udelená chudobnej sirôtke po jeho ochrancovi. Pevne si predsavzal, že sošku vymení a majiteľke prinavráti. Išlo to veľmi ťažko, až konečne zlatníkovi dal písomné osvedčenie, že sošku len k vôli tomu vymieňa, aby ju majiteľke vrátiť mohol, a tak vydal mu zlatník vzácny záloh.

Mladý Turiansky držal slovo, lebo pri prítomnosti pána farára odovzdal sošku driečnej majiteľke.

Anička jasala radosťou a tisnúc vrele milostnú sošku k srdcu, nevedela ani, ako by šľachetnému mladému dobrodincovi poďakovať mala.

Mladý Turiansky stal sa razom denným hosťom v dome starej Jurcovej a netrvalo ani štvrť roka, prosil dobrú starkú o ruku švarnej Aničky.

„Jej otec obeťou svojho života zachránil mi život, nuž svätou povinnosťou mojou je, aby som sa staral o jeho sirotu. Je to riadenie Božie, je to vôľa Božia. Prostredníctvom milostivej Panny Marie stretli sme sa na púti života. Ona nás ani naďalej neopustí,“ riekol Turiansky, oddávajúc snubný prsteň našej Aničke.

Stará Jurcová so slzami v očiach dávala požehnanie šťastnému páru.

Hľa, jak šťastný ten, kto utieka sa pod ochranu Matky Božej!




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.