ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pod Kráľovou hoľou, neďaleko prameňov bystrého Hrona, pri osade Telgárte, v ten večer po Petre a Pavle, horia mnohé vatry a okolo nich chlapi po vojensky zaodiati; jedni stoja, druhí sedia alebo ležia a zase druhí spievajú a tancujú; spozďaleka sa na nich akosi nesmelo prizerajú dedinčania. Celé štvrte z pobitých tu volov pečú sa na dlhých drevených ražňoch a v kotloch s kyslou žinčicou varia sa tučné jalovky. Valasi z blízkych košiarov musia pritom gajdovať, nevesty a dievky do tanca pozvané s chlapmi sa vykrúcať; bo toto sú vojaci bašovskí z Muránskeho zámku, v počte stopäťdesiat chlapov, pred ktorými strachom trnie nielen celý Hron a Muránska dolina, lež aj všetky okolité stolice a nadovšetko Spiš. Práve teraz vracajú sa zo Spiša s veľkou korisťou, lebo kláštor kartuziánsky na Skale útočišťa,^[1] Lapis refugii, olúpili a rozborili a všetko, čokoľvek malo pre nich dajakú cenu a mohlo sa odniesť, to silou vzali.

Vojaci Bašovi boli zohnaní zo všetkých temer národností Uhorska; veľká čiastka i kapitánov a vodcov, i obecného mužstva boli Maďari od dolnej Šajavy, od Matry a Büku, a medzi nimi, sčiastky pomiešaní, sčiastky aj pod osobitnými slovenskými kapitánmi, boli Slováci gemerskí, zvolenskí a spišskí, áno, dakoľkí Rusíni a Poliaci až hen z Haliče. Dobrý plat a nádeja bohatej koristi z častých lúpeží, sčiastky aj hrozby a násilenstvá pánov na Muráni, prilákali týchto ľudí do jeho služby. Maďari boli najviac konníci, Slováci ale peší strelci.

Pokiaľ obecné vojsko tancom a spevom sa zabávalo a pritom do dobrej vôle jedlo a pilo, tým časom ich kapitáni na strane pri osobitnej vatre sa častovali a viedli medzi sebou nasledujúci rozhovor:

Demeter Bašo, vrhnúc sa na trávu: „No teraz sa už len hodne poteší môj brat a pán Muráňa, Matej, bo ešte nikdy zo žiadnej výpravy nedoniesli sme takú veľkú korisť na hrad jeho ako práve teraz, az ordög adta!“^[2]

Fraňo Tárnoky: „To verím, veď jeho aj nič tak nepoteší ako blesk zlata a striebra, a čo by to bolo trebárs z oltárov nazbíjané a zo samých kalichov a krucifixov záležalo! - Ostatne bár by sa takouto korisťou naše ruky ani nikdy neboli poškvrnili!“

Ondrej Bejey: „Aj ty, pán brat, si mal radšej byť mníchom ako Bašovým vojakom, a k tomu maďarským zemanom, keď si tak slabého srdca.“

Tárnoky: „Nuž čože, teremtette! Ja chcem s mužmi bojovať, tam je moje srdce vždy, ako náleží, na svojom mieste; ale to ti hovorím, že s mníchmi sa biť, ktorí nemajú inšej zbrane ako pátriky za pásom a krucifix v ruke, ej, to veru nie je moje remeslo.“

Peter Szörényi: „Ej, pajtáš, ale nám teraz treba bolo opevnený kláštor dobývať, brány a bašty rozstrieľať, na múry sa driapať, nie ale pátriky medzi prsty preberať; a ty, braček, si predsa stál tam so založenými rukami a len si sa díval na nás, keď sme sa my na kláštorské múry hnali útokom.“

Tárnoky: „Nuž len vy mňa pošlite i s tou Slovačou, ktorú tak veľmi nenávidíte, pevné a riadnym vojskom bránené zámky dobývať a uvidíte, že i ja, i títo (ukazuje na svojich chlapcov), vykonajú svoju povinnosť; ale ja vám ani kláštorské múry rúcať, ani po kostoloch oltáre a sakristie zbíjať nebudem. Nuž a čo sa nazdávate? Ja som slúžil pod Ilsvayovci,^[3] pod Tornallyaim, pod Zápoľom,^[4] ba až hen pod Korvínom^[5] kráľom, a tieto, hľa, znaky (ukazuje na svoje hrubé švíky po tvári a rukách), sú hádam dôvodom toho, že ja v poriadnych bitkách som nezvykol nepriateľovi päty ukázať; a konečne, ak len to chcete, týmto mojím mečom som bárskedy a ktorémukoľvek z vás hotový dokázať, že si ja veru nedám len tak pod nos frčky metať.“

Demeter Bašo (s hnevom): „Dosť už o tom, ilyen adta, však sme my tu nebojovali s mníchmi ako s mníchmi, ale proti kláštoru ako kláštoru, ale sme vytiahli do poľa proti trinástim spišským mestám, a len tá okolnosť, že Nemci Spišiaci, ordog teremtette, pred nami všetky svoje poklady ukryli do toho kláštora, donútila nás k tomu, že sme s vojenskou našou mocou udreli na Skalu útočišťa; a že tam bol práve aj kláštor, čo nás do toho, načože ho tam postavili? Teraz sa aspoň naučia tí slepí Spišiaci, eb az anyja,^[6] že ich poklady ani v kláštoroch nie sú bezpečne ukryté; ale na Muránskom zámku a v rukách môjho brata (usmieva sa) všetky poklady celého Spiša budú v bezpečnosti.“

Bejey: „Tak je, a keď sa im páči, nech si ich prídu hľadať na Muráň! Ja aspoň vyznám, že mi táto výprava bola cele po vôli, lebo sme navštívili bohatých mešťanov. Ach, budeže nás aj ten kacírsky kňaz levočský^[7] pamätať, ktorému sme jeho pekné kone a tučné voly z majera všetky odohnali! Toto, hľa, všetko už len stálo za prácu! Ale nie ako pred rokom na Michala, keď sme udreli na tú biednu dedinu Hranovnicu, bo tam okrem lichvy, ktorú sme odohnali, ani nebolo čo vziať! Tá sedľač ti je tu taká biedna ako kostolná myš! No darmo je, zo žaby peria nenapáraš, ani z dlane vlasov nenatrháš. A hľa, keď sme sa vtedy od Hranovnice vracali, náš Ďurko Kováč, ktorý je teraz nemý ako ryba, tak bedákal ako dajaká stará baba.“

Kováč: „Lebo mi bolo ľúto tej bedače, keď tie nebožiatka ženy a deti začali za nami nariekať a rukami zalamovať, aby sme im naspäť dali odohnatú ich lichvu, a vy ste im za to — aby sa vraj domov navrátili a vám toľko nebedákali — za chrbtom dali dedinu zapáliť; ja vám úprimne vyznám, že sa hanbím za takéto skutky.“

Demeter Bašo: „Poďme sa radšej podívať na tancujúcich chlapov, ako takéto sprosté rozhovory ešte ďalej počúvať, kutya teremtette!“^[8] (Všetci vstanú. Tárnoky a Kováč odišli stranou, Bejey a Szörényi zostali pri Demetrovi.)

Demeter Bašo: „Ilyen teremtette! Ten Tárnoky a Kováč so svojimi Slováci akosi zle zamýšľajú; od daktorého času to už na nich pozorujem, musím to predsa aj môjmu bratovi vyjaviť, aby sa pred nimi mal na pozore!“

Bejey: „Ba, veru čo? Škoda by bolo také hlúposti aj spomínať. Všetky tie reči sú len prázdne výbuchy roztržitej mysle, ktoré chytro vzbĺknu a ešte chytrejšie pominú. Ja poznám ľudí. Ďurko Kováč je spod Muráňa Slovák a drží so svojím ľudom, aj si tá Slovač spomedzi našich vojakov veľa v ňom zakladá, a predsa je on so svojimi ľuďmi už tak tuho pripútaný k nám, že viac odskočiť nemôže. Tárnoky je maďarský zeman a rád sa modlieva Otčenáš; ten zase ako starý vojak veľa drží na vojenskú česť, ale pritom je aj navyknutý na poslušnosť a regulu vojenskú; jednému i druhému nech len rozkáže prísne pán a veliteľ, a budú potom obidvaja zdierať a lúpiť, inakšie ešte ako my.“

Szörényi: „Pochybujem. Tárnokymu sa od srdca protivia lúpeže a zbojstvá, preto vždy hovorí, že on vraj chce byť poctivým vojakom, ale nie zbojníkom; a čo sa Kováča týka, toho doista len láska púta k Muránskemu zámku a nič inšie, bo keby tam nebolo krásnej pána Martina Bašovej Marišky, dávno by ten už bol pri Bebekovi a proti nám.“

Demeter Bašo: „Mariška ale nikdy nebude jeho, az ebadta! Za to ti stojím.“ (Všetci odídu…)

Spev sa ozýva po horách; gajdoši ešte vždy vyhrávajú a vojaci vyskakujú; len po polnoci utichuje všetko, i vatry pomaly vyhasli, i chlapi pousínali; ale stráže, opreté na svoje dlhé pušky, pozor dávajú za jasnej noci na všetky strany.

Ďurko Kováč, ukrátený v svoj plášť, ľahol si pod najbližšiu jedľu, spomínajúc na svoju milú, ktorej ružová tvár, sivé oči, i celá driečna postava tela bola mu vždy ako krásny obraz anjela na mysli a pred očima. Driemajúc opakoval uduseným hlasom z tej piesne:

A vtom i on sám pokojne usnul.

*

Na Muránskom zámku, v jednej tajnej izbe svojej paloty, pozerá Matej Bašo skrine a sudy preplnené zlatými peniazmi, drahými kameňmi, prsteňmi, zlatými reťazami, gombami a spinkami z mentiek, áno, i kalichmi, striebornými svetlármi a inými vzácnosťami z kostolov. Dlho a dychtivo pásol oči svoje na blyštiacom sa lesku týchto pokladov, ktoré jeho vojaci — na jeho rozkaz prepadajúc pocestných kupcov a zemanov, ozbíjajúc kaštiele, mestá, kláštory a kostoly a vybojujúc i pevné hrady a zámky — zo všetkých strán sveta naznášali. Srdce jeho radosťou plesalo, nad pokladom týmto, lebo blesk zlata a striebra bola jeho potecha najmilšia, jeho všetka túžba i život. Poznal on dokonale ich cenu a hodnotu i váhu až dopodrobna, a teraz sa zase dopočul, ako jeho ľudia s novými a veľkými pokladmi zo Spiša sa vracajú; zato premýšľal, kam by zase túto novú korisť a bohatstvo najpríhodnejšie mohol odložiť. Vtom počuje pred palotou rozhovor, pozná hlas brata Martina, vykročí z izby, zatvorí ťažké železné dvere na tri spusty, skryje kľúč k sebe a ide mu v ústrety. Martin vo vojenskom obleku nosí ostrohy s veľkými tarajmi^[9] a šabľu pri boku nakrivenú, preto sa blíži s hrmotom hore schodmi, pozdraví brata Mateja a tento ho vedie dnu do paloty. Vojdúc do izby, spytuje sa Matej brata Martina, čo nového zblízka i zďaleka.

Martin: „I dobré, i zlé, ako to obyčajne na svete jedno s druhým chodí.“

Matej: „Teda najprv to, čo je dobré pre nás, chcem počuť.“

Martin: „Posol priniesol chýr od kniežaťa Jána z Tarnova z Haliče, že mladého Janka z Tornallye, ktorého sme k nemu poslali na výchovu, vďačne prijal a že z priateľstva oproti jeho zosnulému otcovi Jakubovi, s ktorým sa niekedy na dvore Zápoľovom, kam bol poslaný od poľského kráľa, bol oboznal, dá tohto chlapčeka zároveň so svojimi synmi, ako sa na šľachtica svedčí, vychovať a cvičiť v umení vojenskom, pokiaľ odrastie a bude môcť prejať dedičné svoje panstvá a hrad Muráň.“

Matej: „O to sa zase postaráme my, aby sa to nemohlo stať. Nech si jegomość^[10] pán Ján vychováva toho chlapca, ako sa mu ľúbi, a urobí ho trebárs poľským šľachticom a pristaví si ho ku svojej vlastnej dievke, ale Muránsky zámok a s ním i panstvá tornallyayovské a ilsvayovské sú a zostanú moje: nechže sa pokúsi, kto chce, z tejto ruky ich vydrieť (uderí päsťou na stôl), kutya teremtette!!“

Martin: „Druhá novina je pre nás nebárs dobrá. Na diéte^[11] zhromaždení veľmoži strany Ferdinandovej na prosby a naliehanie kňažstva, obzvlášte prímasa arcibiskupa ostrihomského, ktorý sa náramne rozhneval na nás, že vraj zbíjame kostoly a kláštory, vyhlásili teba za zradcu a nepriateľa vlasti, a kráľ Ferdinand vyslal proti nám ako buričom grófa Nikolaja Salma, ktorý vedie na nás pomocné španielske a české vojsko; nastávajú nám teda tvrdé časy.“

Matej: „Toho som sa i sám obával, a preto zavčasu som vyslal mnícha Gregora s kapitánom Petrovičom ku vdove Zápoľovej Izabele, aby som jej ponúkol svoje služby a pripojil sa ku jej stránke, za to ale žiadam od nej podporu a ochranu proti ferdinandovcom,^[12] a to, aby mi čím skôr poslala na pomoc i vojsko, i peniaze.“

Martin: „To si sa tuším zle spoľahol na mnícha Gregora; ten hrá dvojaký zástoj a prevedie bárs ľahko i teba, i vdovu Zápoľovú cez lavičku.“

Matej: „Vezmi ho čert! Ale ja sa spolieham na Petroviča, a ak by ma i ten zaviedol, tak tieto mohutné hradby Muráňa ma budú chrániť; nechže len príde Salm^[13] so svojimi Španielmi a Čechmi, však sa ty, Martine, ako skúsený vodca o to postaráš, aby sa vrátili, odkiaľ prišli, s krvavými hlavami naspäť.“

(Na bráne počuť trúbenie, o chvíľku pribehne do paloty vojak a oznámi, že kapitán Petrovič samotný prichodí.)

Martin: „Či som nehovoril, že mních pestvo zberá a bojí sa už o svoju kožu?!“

Matej: „Nech ho tam psi oberajú, kde je. Však ja ho ešte dopadnem dakedy, a potom beda mu!“

Petrovič (vojde dvermi a pozdraví prítomných).

Matej: „Kde si podel mnícha?“

Petrovič: „Ten zostal na dvore kráľovnej Izabely^[14] a odkazuje, že vraj s lotrami a zbojníkmi, ako sme my tu, ktorým nič svätého niet, nechce sa zapodievať, a že vraj za vraždy a lúpeže, ktoré sme spáchali na kostoloch a kláštoroch i na poddaných, nech nás stíha pomsta božia! (Stranou). Mních má rozum a vetrí zlé nešťastie; aj potkany, keď má koráb utonúť, najskôr zmiznú z neho.“

Matej: „Pekelná pomsta nech zastihne jeho samého. Načože sú kostolom a kláštorom poklady? Ja nechcem bohatých kňazov; zaplatím kňazovi za jeho omšu a s tým nech bude spokojný. Beztak sú to len pletky, čo kňazi učia. Naši predkovia nemali nijaké náboženstvo, keď prišli z Ázie; a to bolo múdre. A poddaným by nesmel brať, čo sa mi páči?! Poddaný nemá nič vlastného, ani majetok, ani život, všetko je pánovo. Taký je poriadok na svete a také právo. Veď ináče načože je pán? A prečo sa nezrodil každý pánom alebo kňazom? Čakaj, prekliaty mních! Či si ma neponúkal proti Fraňovi Bebekovi do boja, lebo že vraj drží s Ferdinandom, a či si neradil olúpiť majer kacírskeho kňaza levočského?!“

Martin: „Čo nás tam po ledajakom podliakovi, ako je ten mních. Počujme radšej Petroviča, čo nám odkazuje kráľovná Izabela.“

Petrovič: „Tá žiada, aby bol predovšetkým hrad Muráň v jej moc a vládu vydaný, a že len pod tou výmienkou je hotová podporovať i vojskom, i peniazmi pána Mateja.“

Matej: „Z toho nebude zhola nič, ja ten hrad, ktorý som tak upevnil a ozbrojil, spopod svojej moci na žiaden spôsob a pod žiadnou výmienkou nevydám, radšej sa tu pochovám pod jeho zrúcaninami, bo Muráň druhého pána nemá znať krome Mateja Bašu z Čoltova.“

Petrovič: „Počul som aj to na ceste, že sa okolité zemianstvo chystá s cisárskym vojskom spojiť proti nám, a nadžupan Fraňo Bebek sa vraj zaprisahal, že nespočinie, pokiaľ to hniezdo zbojnícke rozborené nebude.“

Matej: „Ešte že hniezdo zbojnícke?! Nuž povedzteže mi, ktorý teraz zo zemianstva je čistý od lúpeže? A či sám Fraňo Bebek svojho vlastného brata Imricha neolúpil^[15] o všetok jeho majetok a vyhnal chudáka do Spiša, aby tam prosil o almužnu? Či to nebol ten istý Bebek, ktorý spustošil Štítnik, Jelšavu, Kameňany, Ratkovú, ktorý ukradol Štítničanom veľký zvon z veže a kňaza im odvliekol na Krásnu Hôrku a dal ho cez múr hodiť do priepasti? Či to nebol jeho vlastný syn Juraj Bebek, ktorý prepadol na ceste kupcov prešovských a len za veľké výkupné ich prepustil?! Nuž a ja som Bebekovi len rovným za rovné odplatil, keď som mu Dobšinú vypálil. Zato ale nepôjdem veru tak, ako ten starý pokrytec Bebek, kláštory stavať, lebo on len čerta chce oklamať, ktorému sa bol zapísal, a krátkou cestou svätým sa stať. A či to naozaj len moji vojaci chodievali do Spiša na lúpež? Či Csetnekovci^[16] takže so svojimi vojakmi viac ráz nepustošili Spišskú stolicu, a koľkú korisť oni naznášali zo spišských miest?! A Peter Štítnický, ktorý vypálil Jelšavu a plienil všetky dediny Muránskej doliny, až ho naposledy sami sedliaci z Chyžného, z Mokrej a Dlhej Lúky, z Revúcej a spod Muráňa zbili, vojsko jeho dorúbali a jeho samého zajatého v putách odviedli do Levoče! — Nuž prečože proti všetkým velikášom a zemským pánom nevyhlásia krížovú vojnu, keď sme všetci jednakí?!“

Petrovič: „Ver’ je pravda, že je teraz celá krajina uhorská ako veľké bojisko, po ktorom sa preháňajú a nivočia vospolok ohňom i mečom dve protivné stránky; každý zeman je vo zbrani, ba už i mešťania zanechávajú remeslá, sedliaci opúšťajú pluhy a chytajú zbraň, každý zámok je hniezdom lúpeže a zbojstva tu ferdinandovci, tam zápoľovci napádajú a bijú sa vospolok, a nielen zemania ale aj mestá vedú vojny jedno proti druhému,^[17] a kadejakí túlaví vojaci a úskoci napádajú pocestných, pália dediny, drancujú mestečká; takže kto dačím vládne, uteká do veľkých opevnených miest a kryje sa na pevné zámky, lebo neradno teraz nikomu bez vojska a zbroja ani na pol hodiny od mesta alebo zámku na cestu sa vydať.“

Matej (po krátkom premýšľaní): „Dobre teda, keďže chcú proti mne začať vojnu, nech bude vojna! Počuj, bratu Martine, ty si i tak moja pravá ruka, udatný vojak a obozretný, vyskúšaný v umení vojenskom; na teba ja zverím obranu zámku; ty odoláš, to viem dobre, i Bebekovi, i všetkým našim zaťatým protivníkom; len daj ešte verbovať ľudí po všetkých okolitých salašoch, smelých, odvážnych chlapcov, lebo takých potrebujeme. Ja pošlem rozkazy na všetky obce Muránskej doliny, aby nám poslali šuhajov do vojny súcich. Nadovšetko ale vypravím poslov do Tornallye a do Čóltova k našim priateľom, že nás cudzinci idú napádať vojskom, aby nám odňali naše zemianske práva a slobody, nech teda idú brániť tornallyaiovský majetok i zemiansku slobodu; beztak sa na tých oveľa istejšie spoľahnúť môžeme ako na tunajších Slovákov, ktorí nás len s nevôľou poslúchajú. A brat Demeter akonáhle dôjde, nech hotuje zásoby potravy, obilia, múku, lichvu, strovu, zbroj a strelivo, aby zámok bol všetkým, čo potrebujeme, dobre zaopatrený trebárs na celý rok. A teraz zbohom, Petrovič!“

Petrovič (odchodí, hovoriac sám sebe): „Lotrov a trhanov a kadejakú vyvrheľ ľudstva nájdeš teraz — to pravda — všade dosť, čo ti je hotová za peniaze i dušu čertovi podpísať. Ale ako taká zberba teba a tvoj zámok brániť bude, keď bude úzko — to je iná otázka! — Ja vyznám, že sa mi tento život tu dokonale zhnusil, ale ma viaže sľub. Lebo sľúbil som bol nebohému pánovi Jakubovi Tornallyaimu na jeho smrteľnej posteli, že zostanem a vytrvám verne i v službe jeho dediča, tej siroty Janka, a čakám, že až chlapec odrastie, prejme svoje dedičstvo, ktoré mu právom náleží, lebo pán Matej je nič viac krome tútorom chlapca, až pokiaľ ten bude plnoletý. Pravdaže, to bola veľká chyba od nebohého Tornallyaiho, že mu dal takého vlka za tútora, ale kto by sa aj bol ponazdal, keď sa pán Matej tak vedel líškať a pretvarovať. Teraz sa ten zámok stal pelešou lotrovskou a fuj, hanba, keď na to pomyslím, čoho som sa dožil! — Ja slúžim lotrovi! (Bije sa v čelo.) Lenže, pravda, nie tomuto lotrovi, lež tej úbohej sirote kvôli.“

*

Muráň už toho času, ako bol v moci Bašovej, počítal sa medzi najmocnejšie hrady v Horných Uhrách. Stál on na vysokom vrchu, otočený koldokola strmými vápennými skalinami, ktoré ako jeho prirodzené pevné múry čneli do oblakov; boky ale vrchu zo všetkých strán hustými, na juh a východ bukovými, na severozápad jedľovými horami boli pokryté. Odspodku nahor úzka cesta, pre peších i konníkov určená, vinula sa lesom i skalinami až ku samej bráne zámockej. Inakade nebol ani možný prístup k hradbám. Krome od západo-polnočnej strany bola malá priehybina vrchu a za ňou zase druhý vrch, na sever sa tiahnúci a dačo vyšší od samého zámku. Medzitým i od tej podzámockej priehybiny sa predsa dookola vypínali skaliská príkre, neprístupné, od štyroch až do osem siah vysoké a po vrchu ich hrubé múry a okrúhle bašty. Brána, ku ktorej viedli úzke, do skaly vydlabané schody, stála na strane západnej, bola štvorhranná a mala z tvrdého dreva železom tuho okovaný most; nad ňou sedávala stráž, a dalo sa z nej na nepriateľa i strieľať, i skaly mu dolu na hlavu spúšťať. Ďalej, hneď za bránou bola vysoká okrúhla bašta, ktorej vráta sa dali včas potreby zamurovať a cez malé okienca i menšími delami, i puškami strieľať. Hneď za tou baštou ku poludňajšej strane stáli veľké kasárne pre vojsko a sklepy na pušný prach i na všelijakú zbraň. Za kasárňami boli pekárne, kuchyne a jatky pre vojsko, komory na sklady obilia, múky a strovy, veterné mlyny a nádrže na dažďovú vodu. Za tým bola bašta druhá od poludňajšej strany a pod ňou tmavé sklepené žaláre, do ktorých dostávalo sa len skrze železné mreže vo dverách máličko svetla a väzni museli pre nízke sklepenie sedieť alebo ležať. Uprostred zámku stál kostolík s vežou a farským príbytkom, okolo neho záhrada s kvetinami a slivníkom, ba i s kolkárňou. Naproti kostolu, tiež ku strane poludňajšej, stála palota pána a veliteľa hradu, z nej bol utešený výhľad na celú Muránsku dolinu. Vedľa tej stálo aj viac väčších budúnkov pre vznešenejších obyvateľov zámku. Z druhej ale strany kostola na západ stáli domčeky remeselníkov, kováčov, krajčírov, čižmárov a všelijakých sluhov a robotníkov; a na severnej, najzadnejšej čiastke zámku stáli chlievy pre kone, kravy, voly, kozy, ovce i pre drobný hyd; a tu sa potom rovina zámocká mocne nachyľuje a tvorí akoby malé údolie; tam bola na najnižšom mieste v skale vydlabaná prehlboká studňa, z ktorej ťahala sa voda na pitie pre ľudí. Plocha celého zámku obnášala asi šestnásť jutár a zmestilo sa doňho i viac plukov vojska. Drevo a vápno na stavanie vyťahovalo sa na škripci po povrazoch hore cez hradby neďaleko brány. Slovom, bola to pevnosť na ten čas vskutku veľká a mocná.

Chýlilo sa už k večeru, pastieri doháňali stáda z blízkych pastvísk do zámku. S ovečkami podľa obyčaje šli popredku kozy, z ktorých jedna paškrtná za mladými ratolesťami, idúc popri panskej záhrade, zoprela sa prednými nohami na nízky plot a odčesla mocnými zubmi z mladého stromku celý konár. Vidiac to pastier, šuhaj mladý, chcel kozičke trochu rebrá pomastiť pastierskou palicou, tá ale v strachu vyskočila na blízku strechu a stade na zámocké hradby, nechcejúc dolu zísť; pastier rozhnevaný tou istou cestou vydriapal sa za ňou na hradbu, kozička poskakovala múrom vždy ďalej a ďalej; pastier, vidiac, že to prešibané zviera hrozbou nijako nezoženie dolu, začal si na hradbe vyhvizdovať a hajduchovať, a tak hajduchujúc za kozou nad závratnými priepasťami a spievajúc:

obkolesil zámok až po to miesto, skade bol za kozou hore vyšiel, kde potom kozička, akoby sa nič nebolo prihodilo, skočila zase obratne dolu do zámku a pastier za ňou. Zámockí ľudia, dívajúci sa na tie krkolomné skoky i kozičky, i pastiera, tlieskali rukami a obdivovali ich.

Bolo už blízko zmrku, keď približoval sa ku hradbám zámockým oddiel vojska Bašovho, vracajúc sa zo spišskej výpravy s trúbením, spevom a streľbou z pušiek. Všetko hrnulo sa zo zámku pred bránu im v ústrety a vítalo ich s radosťou veľkou. Kone i peší chlapi prinášali mnohú a vzácnu korisť a skladali všetko pred palotou, kde ich už čakal pán Matej Bašo i so svojím bratom Martinom a prednými kapitánmi. Pred ním povykladali všetky poklady, zlato a striebro, a on to skúseným okom poohliadal, tých, čo sa vyznačili na výprave tej, obzvlášte pochválil, odmeny rozdával i čiastku koristi medzi vodcov a medzi obecných vojakov; najvzácnejšiu ale čiastku koristi dal odniesť pre seba do svojej pokladnice a konečne povolal všetkých vodcov a kapitánov do svojej paloty; tam mu rozprávali o celej tej výprave, ale ho aj upozornili, čo počuli na ceste, že cisárske vojsko približuje sa proti Muráňu a že už i jeho úhlavný nepriateľ Fraňo Bebek z Dobšinej zbiera vojsko po svojich veľkých panstvách, menovite na Redovej, Slanej, Vlachovej, Polome, a spojiť sa vraj chce s vojskom cisárskym proti Muránskemu zámku. Matej Bašo zmraštil čelo a rozpáliac sa hnevom uderil dlaňou na svoju šabľu, hovoriac:

„Len nech mi príde ten zlosyn a pokrytec, ktorý nestál si nikdy v slove, ale hneď s Ferdinandom a hneď zase so Zápoľom držal a každého z nich oklamal, ale, prisámbohu, tu na tých skalách zloží svoje kosti. Ostatne, ja som už s bratom Martinom porobil potrebné poriadky na obranu; dal som verbovať vojakov a krom toho vydal som prísne rozkazy na všetky osady Muránskej, Ratkovskej a Rimavskej doliny, ba i po Hrone, aby mi pod pokutou vypálenia osady jedna každá dovážala zásoby potravy a poslala murárov i robotníkov, ktorí by ešte opravili múry a upevnili bránu a bašty. Od vás ale očakávam, že jeden každý mne a môjmu bratovi Martinovi, ktorému som zveril obranu zámku a veliteľstvo nad celým vojskom svojím, zachováte nezvratnú vernosť a poslušnosť a vytrváte pevne na svojom mieste; na to mi zloží každý, i kapitán, i prostý vojak poznovu prísahu; kto by sa ale vo svojej oddanosti začal kyvotať, ten bude naskutku prestrelený a cez hradné múry prehodený vlkom a divým kaniam za potravu. Toto oznámite hneď zajtra celému vojsku, aby vedel každý, čoho sa má držať; a teraz zbohom!“

Keď vojaci Bašovi zo spišskej výpravy so svojou bohatou korisťou vchádzali do zámku, dcéra Martina Bašu, krásna osemnásťročná Mariška, dívala sa oblokom a s netrpezlivosťou vyzerala očima medzi tým vojskom jedného, na ktorom jej viac záležalo ako na všetkých pokladoch Muránskeho zámku, a keď toho jedného uzrela hrdo kráčať v čele svojich chlapov, i začervenali sa jej líčka a oči sa jej milostne usmievali; bol to vyvolený jej srdca, jeden z kapitánov, Ďurko Kováč. I ten ju hneď zďaleka zazrel v obloku, poklonil sa jej zdvorilo rukou a ona mu ten pozdrav, bielym svojím ručníkom kývajúc, navrátila. Nato šiel Ďurko s vojskom pred palotu a Mariška vybehla do záhrady, trhala tam kvietky a vila do venca. Bola ona už celkom privykla na tom Muránskom zámku, lebo od ôsmich rokov, ako jej matka v Čoltove bola zomrela bývala na zámku pri svojom otcovi a bola jeho miláčkom, i preto, že bola jediná, i preto, že bola sirota bez matky. Trebárs bola rodom Maďarka, predsa si za tak dlhý čas na zámku prisvojila i reč, i zvyky slovenské, tým viac že zámocký kňaz, ktorý ju s druhými dietkami v náboženstve, v čítaní a v písme vyučoval bol mních Gregor, rodený Slovák. Ako odrástla, s jednou služobnicou, rodom spod zámku starala sa o poriadok a čistotu v dome svojho otca, dohliadala na komoru a kuchyňu a nestarala sa nič o vojenské výpravy a podujatia svojich ujcov a svojho otca a pretože jej o tom nikto nič nevyjavil, vo svojej nevinnosti srdca ani tušiť nemohla že je ona tu na zámku akoby v peleši lotrov. Keď tak viaže kvietky do venca, prikradne sa k nej nespozorovane spoza chrbta jej milý, Ďurko Kováč, ktorého jej otec nenávidel, pretože ako poctivý Slovák nechcel sa dať používať za nástroj k podlým kúskom zbojníckym, ale často i so svojím priateľom Petrovičom prišiel do sporu a do nemilých pomerov i so samým veliteľom vojska Martinom Bašom. Ďurko len pološeptom vypovedal meno Mariška — a ona ako splašená srna vyskočila, obzrie sa na neho a hovorí:

„Ach, Ďurko môj, ako si ma postrašil! A veru naozaj veľa strašného snívalo sa mi s tebou od toho času, ako si so svojimi vojakmi zo zámku bol odišiel. Bála som sa veľmi, že ťa azda raneného alebo mŕtveho prinesú, ale, chvalabohu, ako ťa vidím, predsa nestalo sa ti len nič zlého!“

„Marka moja drahá,“ odpovedá Ďurko, „posiaľ ešte nič, ale zlé chýry idú, veľmi zlé; nepriateľ blíži sa s veľkým vojskom cisárskym, aby dobyl Muránsky zámok. Ja nestarám sa síce o seba nič, mne je to jedno, kdekoľvek a kedykoľvek umrieť, ako mi usúdil boh; ale ty, dobrá, nevinná duša, nemáš tu s nami zahynúť; preto ťa prosím, zaklínam, požiadaj svojho otca, aby ťa na istý čas prepustil do Čoltova k tvojej rodine; bo načo by si sa ty, dievča, vydávalo v nebezpečenstvo a znášalo tu s nami všetky neresti dlhého obliehania?!“

„Ďurko môj milý,“ odpovie Marka s odhodlanosťou ducha, „kde je môj otec, tam chcem zostať i ja, bo keby ho ranili, kto by ho tak opatril, ošetril a potešil ako ja?! Preto ja môjho otca neopustím v nebezpečenstve a čo by ma to priam i život stálo!“

„Ale, prosím ťa, Marka moja,“ vetí Ďurko, „pováž si toto: My sme tu všetci vyhlásení za zradcov, buričov a nepriateľov vlasti, a ako lotri a zbojníci majetkom i životom prepadli sme zákonu. Nuž, prosím ťa, akože by si ty, nevinná duša, spolu i s nami mala znášať žaláre, potupu a dosiať sa azda i pred krvavý súd?“

„Všetko, všetko, drahý môj,“ hovorí Marka, „len ak viem, že ma ty miluješ tak vrelo a tak úprimne ako ja teba!“

„Dobrá duša,“ riekol Ďurko, objal dievča, pobozkal vrelo a potom doložil ako vo vytržení, „teba chrániť, teba obhajovať, to púta nohy moje ku týmto hradbám, a pokiaľ ja vládnem týmto mečom, nemá sa ti hnúť ani vlas na hlave! A teraz dobrú noc!“

„Zbohom!“ odpovie Marka a odbehne do svojho otcovského domu.

*

Koncom mesiaca marca roku 1549 hnul sa z Viedne na rozkaz cisára a kráľa uhorského, Ferdinanda I., gróf Nikolaj Salm, aby podľa uzavretia snemu dobyl Muránsky zámok a Mateja Bašu i s jeho bratmi a spoločníkmi za popáchané tak mnohé ohavnosti prísne potrestal. Vojsko jeho záležalo z pomocných Španielov, z Čechov a Slovákov z horných stolíc Uhorska. Tiahol on na Levice a tam sa zastavil, lebo do Levického zámku uzavrel sa bol pán a veliteľ tohože hradu Balaša,^[18] mocný prívrženec Zápoľov, ktorý tým časom, keď vojsko Ferdinandovo okolo Dunaja bojovalo proti Turkom, napádal mestá a hrady tých zemanov, ktorí držali s Ferdinandom a statky ich ohňom a mečom ukrutne poplienil. Salm teda na doliehame a prosby zemianstva Levice obľahol, zámok po tuhom odpore dobyl, Balašu chytil a na hrdle i statku potrestal. Od Levíc písal hneď skrz zvláštneho posla do Gemerskej stolice Fraňovi Bebekovi z Dobšinej, prvému toho času a najmocnejšiemu velikášovi a nadžupanovi v Gemeri, ktorému oznámil, že z rozkazu kráľa Ferdinanda I. a podľa uzavretia snemu prichodí s vojskom do Gemera, aby potrestal buričov a lotrov muránskych. Vyzýval spolu Bebeka, aby i on zo svojej strany zobral vojsko a so všetkou silou, ktorú zobrať môže z miest a zemianstva, hnul sa proti Muráňu, tam aby vypátral príhodné miesto pre vojenský tábor a podľa svojej vojenskej známosti a skúsenosti aby všetky na obliehanie a dobýjanie tohože zámku potrebné poriadky porobil. Krom toho písal gróf Salm aj veliteľovi Šarišského zámku Jurajovi Vilčekovi,^[19] aby dostavil sa i ten s pomocným vojskom pri Muráni, a naposledy vyzval ešte i spišské mestá, aby tie robotných chlapov a vozy s potravou poslali ku cisárskemu táboru pod Muráň.

Fraňo Bebek už oddávna túžil za krvavou pomstou nad Bašovci muránskymi, lebo tí mu od rokov, ešte za života Jakuba z Tornallye, priveľa príkoria, potupy a škody porobili a nenávisť jeho oproti nim bola nevýslovná. Preto, akonáhle dostal list od Salma, nič nemeškal, ale ochotne a usilovne zbieral vojsko po celom svojom panstve a požiadal i okolité zemianstvo a mestá, aby ho podporovali. Tak zobral blízko dvetisíc chlapov, a to najviac z doliny Rožňavskej, ktorých ozbrojil, vzal so sebou všetky delá svoje, v počte desať, a hodnú zásobu streliva; krom toho pridal k vojsku ešte i baníkov dobšinských, ktorí pobrali so sebou svoje čakany a banícky riad, aby cesty medzi skálím ku zámku pre vojsko prekopali a urovnali. Tak tiahol Bebek s pomocným vojskom na Plešivec a Jelšavu hore Muránskou dolinou a za ním mnohé vozy a kone so strelivom, s potravou a všelijakou batožinou, a všetky osady Muránskej a Ratkovskej doliny museli za ním posielať i chlapov so sekerami a vidlami železnými, s pikami a čakanmi, ktorí mali i cesty kliesniť pre vojsko, i v čas potreby brániť sa proti výpadom zámockých vojakov; ale museli tiež všelijakú potravu poriadne dovážať pod Muráň pre jeho a kráľovské vojsko. Tak dorazil Bebek v polovici mesiaca júla s vojskom svojím pod Muráň a tam blízko prameňa rieky muránsko-jelšavskej, spod samého zámku vytekajúceho, vyvolil ako najpríhodnejšie miesto pre celý tábor. Odtiaľ hneď po nasledujúce dni robil potrebné poriadky, vyslal oddiely robotníkov pod ochranou vojska, ktorí horami prerúbali a rovnali cesty, a to jedni zo strany poludňajšej hore dolinou ponad osadu Hutu a stade hore na vrch Javorinu; druhý ale oddiel poslal zo strany západnej do takzvanej Zámockej doliny, ktorý stranami a úbočiami prerúbal cestu až hore na zámockú priehybinu, takže sa obidva oddiely zišli spolu na severnej strane od zámku na vrchu, ktorý sa od tých časov až posiaľ Šanec menuje a vyššie stojí od samého zámku.

Na všetky tieto prípravy bebekovské sa Bašo pokojne, s hrdým opovrhnutím díval, a akokoľvek ho jeho kapitáni ponúkali, predsa žiadne výpady zo zámku nerobil a Bebekovi v ničom neprekážal. Keď už bol zámok zo všetkých strán prerúbanými cestami obkolesený, vtedy rozkázal Bebek všetky chodníky, ktorékoľvek viedli do zámku, veľkými stromami zarúbať a skálím zavaliť tak, aby všetko spojenie Bašovo bolo úplne pretrhnuté a aby ani zdola hore na zámok, ani zo zámku nadol nemohol sa viac nikto dostať.

Konečne na štvrtý deň po Bebekovom príchode dorazil aj Salm s cisárskym vojskom z tej strany od Tisovca a len preto sa bol opozdil, lebo boli veľké pľušte a cez vody, lesy a skaliny jeho delá i vozy so strelivom a s batožinou sa len zdĺhavo pri veľkom namáhaní i ľudí, i dobytka prepraviť mohli, až konečne premoknutí a veľmi ustatí prišli pod Muráň do tábora Bebekovho, preto aj potrebovali dakoľko dní odpočinku.

Vojsko Salmovo počítalo do šesťtisíc chlapov a osem ťažkých diel. Španieli boli pod vodcom Gašparom de Casteluzzo, Česi pod vodcom Zapata a Slováci pod Horvatinovičom, ktorý bol aj najvyšší strážmajster po boku grófa Salma. Skoro za Salmom dorazil aj Vilček, veliteľ Šarišského zámku, a priviedol so sebou do päťsto chlapov, šarišských Slovákov, a päť diel. Naposledy prišlo aj zo Spiša, menovite z Novej Vsi, dvadsať vozov, stodvadsať koní a šesťdesiat sluhov.

Salm, obhliadajúc príkre strminy, vysoké skaliská a pevné hradby Muráňa, odobril a pochválil obozretné prípravy Bebekove k riadnemu dobývaniu tak pevného a veľkého zámku a spytoval sa ho na pôvod a predošlých pánov toho hradu. Nato vypravoval Bebek, ako Jiskrovi Česi, čiže husiti,^[20] zámok ten spolu s mnohými hradbami na Slovensku vystavili a panovali nad ním v mene kráľovnej Alžbety, vdovy Alberta kráľa a jeho syna Ladislava Pohrobka, až do časov kráľa Mateja Korvína, ktorý, keď ich vo viac bitkách premohol, zámky im jeden za druhým mocou odobral. Hneď ako zaujal Korvín zámok Likavu, vypravil odtiaľ svojho vodcu Štefana Zápoľu proti muránskym Čechom, ktorý s pomocou Levočanov aj skutočne Čechov z Muráňa vyhnal a zámok obsadil kráľovským vojskom. Dočasu vládli nad Muráňom aj Ilsvayovci. Od syna ale Matejovho, Jána Korvína,^[21] dostal ho darom Zápoľa, ktorý ho zase svojmu vernému prívržencovi Jakubovi z Tornallye do moci dal, a tento pred smrťou ustanovil za tútora svojho jediného maličkého Jána, človeka podliaka, ktorý sa mu znal podlizovať a bol jeho kapitánom, Mateja Bašu. Tento lotor odpratal chlapca-sirotu do Poľskej, zámok i panstvá tornallyevské pre seba zaujal a urobil z Muráňa peleš lotrovskú, z ktorej okolité stolice napadá a pustoší, takže už jeho meno je postrachom a hrôzou celého okolia. Preto už bol zvrchovaný čas, aby krajinský snem túto ohavu vyhlásil za zradcu a buriča a vojskom ho stíhal.

Salm: „Čudujem sa ale predsa, že navzdor tomuto snemovému uzavretiu tak málo je tých, ktorí sa zo zemianstva s vami dostavili s pomocným ľudom svojím tu pod Muráň, ačkoľvek dobre znali všetci o mojom a kráľovského vojska príchode.“

Bebek: „Úprimne rečeno, to stadiaľ pochodí, že niet jednomyseľnosti medzi zemianstvom, ale jedni sú na strane Ferdinanda, druhí na strane Zápoľovej, kde ktorý čaká pre seba lepšie výhody a väčší osobný zisk. O krajinu sa máloktorý stará. U nás sa pokladá každý zeman akoby za malého kráľa, sedí si na svojom pevnom zámku ako jastrab na hniezde a napáda slabších od seba, to je jeho remeslo.“

Salm: „Hľa, páni, kam vedie svojvôľa a neviazanosť zemianstva?! Vaša krajina je veru smutný obraz neporiadku a blízka je svojmu úpadku. Väčšia čiastka krajiny je v moci Turkov,^[22] a predsa aj tuná na Slovensku, miesto toho, žeby vyššie zemianstvo sa hrnulo pod zástavy svojho pravého kráľa Ferdinanda proti spoločnému nepriateľovi vlasti, žije samo medzi sebou v rozbroji a vedie vojnu jeden oproti druhému, sused napáda svojho suseda, zemania zbíjajú kupcov a pocestných, vypaľujú osady a drancujú mestá; a pevné zámky, ako, hľa, i tento Muráň, stali sa hniezdami lotrov, z ktorých vykonávajú sa lúpeže a vraždy na všetky strany, takže už žiaden nie je bezpečný svojím životom a majetkom. Ak by to i naďalej malo trvať, vaša krajina by sa rozpadla na malé čiastočky a franfory, a namiesto ľudí túlali by sa tu skoro len kŕdle divokej zveri. Preto ďakujte bohu, že ste dostali mocného rakúskeho cisára za kráľa, ktorý je vstave poriadok a poslušnosť uviesť a vydobyť vám naspäť zväčša už stratenú krajinu, a to vašou vinou, páni!! Áno, áno, vestra culpa, vestra maxima culpa!“^[23]

Bebek: „Bolo by ono najlepšie, čo by sa medzi Zápoľom a Ferdinandom stala dajaká priateľská naprávka, aby každý dačo popustil zo svojho práva.“

Salm: „Právo a pravda nedá sa na kúsky strihať alebo krájať, ale musí stáť cele a úplne; kto to nechápe, tomu vysvetlí sa ono mečom, ktorý rozhodne konečne a dokáže to, že Zápoľa je len nepravy nápadník a dobrodruh. A čože si myslíte, páni, či Zápoľa má toľko moci vojenskej a toľko branného ľudu i peňazí, aby vzoprieť sa dakedy mohol šťastne nadvláde Turkov a vyhnať ich z krajiny?! V najlepšom prípade stal by sa tureckým vazalom a satrapom^[24] a vaša krajina tureckým pašalíkom^[25] práve tak, ako stalo sa cisárstvo bulharské i srbské a kráľovstvo bosenské;^[26] zemania ale uhorskí, aby mohli podržať svoje statky a zámky, stali by sa tu — ako tam — tureckými renegátmi.“

Casteluzzo: „Veď už po bitke moháčskej^[27] hovorilo sa, že ,finis Hungariae‘“.^[28]

Vilček: „Sila a bytnosť Uhorska je teraz jedine na Slovensku; a ako pred päťsto rokmi Slovensko bolo kolískou kresťanskej viery a osvety pre celú uhorskú krajinu, tak je ono i teraz pevnou hradbou proti návalu tureckého barbarstva. Tu na Slovensku zlomí sa prepych a presila Turkov, a zo Slovenska pošlo a zase opakovať sa bude politické preporodenie krajiny, ako ho vyhľadáva duch času, jednota a celistvosť celej ríše rakúskej a šťastia všetkých národov, ktoré riadenie božie pod žezlom slávne panujúceho domu rakúskeho v jedno spojilo.“

Bebek: „Pozde to bude, pokiaľ Slováci prídu ku svojej národnej povedomosti, ktorú stratili s pádom Matúša Trenčianskeho;^[29] keď aj teraz tak radi odhadzujú zo seba svoju národnosť ako staré obnosené handry a ako hady svoju kožu.“

Vilček: „Žiaľbohu, že práve Slovák natoľko nectí sám seba, že sa rád plazí a líška druhým a vydáva sa za podlý nástroj a podnož svojim trýzniteľom, preto ho i tí za nič nemajú, ktorí by sa ho ináč báť museli. Medzitým, pán Bebek, ja verím, že to ináč bude. Ba čo aj dve-tri haluze zo stromu odpadnú, ale preto zdravý peň národa zostane a nové, čerstvé a zdravé ratolesti vyženie. Pán boh ale má dosť času a život národa netrvá jeden deň. I môj národ neumrel, lež spí a čaká na dobu svojho slávneho zmŕtvychvstania.“

Bebek: „To ako boh dá. Ja len na to, čo tu pán gróf hovoril, chcem poznamenať, že by Uhri dosť mali moci i sami bez cudzej pomoci vyhnať Turka von z krajiny!“

Salm: „Nuž a prečože ho posiaľ už nevyhnali, ale on ich vyháňa zo všetkých miest a pevných hradov na Dunaji i na Tise?! Kráľ Ferdinand posiela cudzie vojská: Španielov, Nemcov, Čechov a žiada od Uhrov pomoc; ale okrem Slovákov a Chorvátov ktože mu ide na pomoc?! — Ostatne, nemajte to všetko za zlé, pán Bebek, čo pohovorilo sa tu medzi nami v priateľskom kole dôverne; ja vás a vašich priateľov, ktorí sa tu dostavili, držím za verných poddaných môjho najjasnejšieho cisára pána a musím to s pochvalou do Viedne oznámiť, že ste tak múdre a dobré prípravy ku dobývaniu tejto pevnosti porobili. Zajtra budem držať vojenskú poradu; teraz už potrebujeme každý odpočinok. Dobrú noc!“

Poohliadali sa teda stráže a všetci utiahli sa do svojich šiatrov.

Na druhý deň po tomto rozhovore vodcovia cisárski pod ochranou silného oddielu vojska ohliadali zo všetkých stran položenie zámku, vysokosť hradieb, priestor a polohu podzámockej priehybiny a vzdialenosť náprotivného vrchu, na sever ku Javorine sa tiahnuceho. Keď všetko toto Horvatinovič pilne poohliadal a si naznačil, vrátili sa naspäť do tábora, kde gróf Salm hneď zahájil vojenskú poradu a začal rozhovor:

Salm: „Ako vidím, nepôjde to veru ľahko pevnosť túto vydobyť; bude nás to tuším oveľa viac obetí stáť, ako nás stál Levický zámok!“

Bebek: „Ja dúfam, že najďalej o štyri týždne je zámok náš a narádzam, aby sa na vrch Šanec vyviezli delá; stadiaľ dajú sa i zámocké múry najskôr porúchať a rozstrieľať, a potom stavať sa môžu rebriny a útokom hnať do zámku.“

Salm: „Čo na to poviete, pán Horvatinovič?“

Horvatinovič: „V tom zrovnavam sa i ja s pánom Bebekom, aby najväčšie delá postavili sa na vrch Šanec; krom toho ale musí sa ešte aj z východnej a západnej strany, a tak z troch strán razom strieľať na zámok i preto, aby podelila sa sila a pozornosť jeho obrancov, ale i preto, aby sa hradby z viac strán porúchať a rozstrieľať mohli a potom, kde ukáže sa najväčší otvor a najsnadnejší prístup, z tej strany budeme hnať útokom.“

Salm: „Dobre teda, vy, pán Bebek, postavíte sa s vašimi Gemerci z východnej strany oproti zámku a vezmete so sebou vaše delá; pán Vilček so Šarišanmi a ostatnými Slovákmi vezme so sebou tiež svoje delá a postaví sa od západnej strany, pri studienke oproti zámockej bráne; a ja s mojimi Španielmi a Čechmi zaujmem vrch Šanec oproti zámku a stadiaľ dám páliť na hradby. Horvatinovič bude mať najvyšší dozor nad delostreľbou a bude ju spravovať vedľa okolností. Na zajtra nech bude všetko vojsko napohotove na pochod; taktiež i pomocní ľudia a robotníci nech budú pripravení delá a strelivo dopraviť a povynášať na určené miesta.“

Počiatkom augusta s veľkým namáhaním i vojska, i pomocného obecného ľudu dopravilo sa po stranách vrchu cestou, rubármi a baníkmi napred prekliesnenou a podľa možnosti urovnanou, všetkých osem veľkých diel Salmových šťastne až na samý vrch Šanec rečený, a hneď nato nočného času, aby to zo zámku ani nespozorovali, ohradili ich priekopami a násypmi, pod ktoré ešte aj veľké jedle a smreky z blízkeho lesa naznášali z tej príčiny, aby ich zámocké vojsko znenadála prepadnúť a zaujať nemohlo. Skoro zatým od šancov ku strane východnej a bližšie k zámku zaujal svoje stanovisko Fraňo Bebek a postavil podobným spôsobom svoje delá oproti zámku; a naposledy i Vilček zo strany západnej tiež svoje delá, ktoré aj ohradil priekopami a násypmi, namieril oproti bráne. Streľbu začal Salm; treskot a hučanie z jeho veľkých diel ako hromobitie odrážalo sa od Kráľovej hole a od Kohúta a ťažké železné gule lietali z nich až doprostred zámku; hneď nato i Bebek, i Vilček krížovou streľbou dorážali na hradby zámocké Horvatinovič sám spravoval a dohliadal na streľbu, vo dne i v noci obchodil tábory, ustanovoval stráže vojenské a všetkých, ako kapitánov, tak aj obecných vojakov, i k bedlivosti, ale i k srdnatosti a vytrvalosti často upomínal.

V samom zámku Martin Bašo, ako od svojho brata Mateja ustanovený veliteľ vojska a sporiadateľ zámockej obrany, akonáhle videl prípravy bebekovsko-salmovské na riadne dobývanie pevnosti, zvolal všetkých svojich kapitánov i celé vojsko, vyše osemsto chlapov počítajúce, a pred palotou svojho brata držal ku nim zápalistú reč v tomto zmysle:

„Kapitáni a vojaci! Ako vám už dobre známo, nemecký cisár posiela cudzozemcov, Španielov a Čechov proti nám, ktorí naše pekné práva a slobody uhorské nohami šliapu a na naše šije jarmo podlého rabstva uvrhnúť chcú. Ostré naše meče im teraz dokážu, ako si Uhor miluje voľnosť a slobodu, a tieto vysoké skaliská a pevné múry budú nám dostatočnou záštitou proti ich guliam. Vytrvajte smelo a bojujte zmužilo, a ja vám ručím za to, že o dakoľko dní rozprášime všetku tú cudzozemskú zberbu na všetky strany; môj ale pán brat podelí vám každému bohaté dary za odmenu vašej hrdinskosti zo svojej pokladnice. A teraz obraciam sa ešte k vám, Slováci! Vy ste boli vždy najlepší a najstálejší spojenci Maďarov a vytrvali ste s nami udatné v dobrom i zlom, vy ste naši bratia a synovia spoločnej našej vlasti, ktorí požívate spolu s nami i voľnosť, i slobodu, i česť a slávu, a preto aj právom čakáme od vás, že vy za nás a s nami krv svoju vylievať, a keď treba, za voľnosť a slobodu i život svoj na oltár vlasti položiť hotoví budete; preto zavolajte všetci so mnou: Nech žije náš pán a vládca zámku, Matej Bašo!!“

I zahrmelo zo všetkých úst hromovité „éljen!“ a „nech žije!“.

Matej Bašo uradovaný díval sa na tento výjav zo svojej paloty a dal všetko vojsko dobrým vínom zo svojej pivnice počastovať, pričom bolo počuť veľa i múdrych, i nemúdrych prípitkov, ako obyčajne.

Kováč a Petrovič významným zrakom pozerali jeden na druhého a Petrovič na strane pošepol svojmu priateľovi do ucha: „Hľa, brat môj, keď naše päste a naše meče potrebujú, ako sa nám líškajú ako najlepším svojim spojencom a bratom; ináč nás ale za cudzincov a za želiarov vyhlasujú a len potupu kydajú na nás; to je to bratstvo.“

Ďurko Kováč odvetí na to: „Žiaľbohu, že my Slováci tak ľahko omámiť sa dáme krásnymi rečami,“ a stisol mu priateľsky ruku.

Hneď nato Martin Bašo, ako skúsený vodca v umení vojenskom, porobil všetky potrebné poriadky na obranu zámku; delá svoje rozostavil ako oproti Salmovým, tak i oproti Bebekovým a Vilčekovým delám a ustanovil mocné stráže na všetky strany, ktoré by každý pohyb nepriateľa pilno pozorovali. Každému z kapitánov vykázal osobitné miesto; Tárnoky so svojimi stál blízko brány, Bejey na bašte, ktorá bola vystavená na osobitnej skale pred bránou a mala svoje štyri delá zámocké.

Na prvý výstrel salmovský streľba zámocká veľmi živo odpovedala a Martin Bašo usiloval sa o to, aby násypy Salmove, za ktorými jeho delá ukryté stáli, guľami mohol rozrúcať a delá samy porúchať a skaziť. Krom toho dal tuho páliť na tábor Bebekov a Vilčekov; tak trvala streľba po dva dni z obidvoch strán bez značného prospechu.

Medzi tým časom Tárnoky, ako najstarší kapitán a Bašov pokrvný, ktorý ho často priateľsky upomínal a odrážal od jeho zločinov, i teraz neprestajne doliehal na samého Mateja, akoby bol tušil jeho blízky pád a nešťastie, aby — kým je čas — vyjednával so Salmom, lebo že zadosť urobilo sa vojenskej cti, aby pokúsil sa o zmierenie s ním, pokiaľ nebude pozde. Na mnohé doliehanie Tárnokyho dal sa konečne nakloniť Matej Bašo ku vyjednávaniu so Salmom, ale len tak, keď aj brat jeho Martin na to pristane. Povolali teda i Martina medzi seba, ktorý sa sprvu síce veľmi rozhneval na Tárnokyho a hrozným preklínaním a teremtettovaním oboril sa na neho ako na zradcu a bojazlivca; konečne ale dal sa uchlácholiť a uprosiť od brata Mateja, aby teda sám položil čestné a pre nich ako najprospešnejšie vymienky a aby ani nie Tárnoky, ale sám Martin Bašo šiel, ako za najlepšie uzná, vyjednávať do tábora Salmovho. Tárnoky nato odišiel mrzutý z paloty, dvaja ale bratia ešte dlho medzi sebou živo rokovali a keď sa na vymienkach uzjednotili, dali streľbu zastaviť a z brány zatrúbiť s oznámením, že veliteľ a pán zámku chce vyjednávať so samým grófom Salmom, žiada teda o pristavenie streľby a o bezpečný odchod i návrat svojho posla. Z obliehajúcich vodcov Vilček, ako najbližší, sám vybral sa ku Salmovi, ktorý hneď prisľúbil, že chce vyslyšať posla Bašovho, a dal mu poistenie jeho bezpečnosti, nato však i zo svojej strany všetku streľbu kázal pristaviť.

Martin, príduc do tábora Salmovho, poklonil sa zdvorilo a hneď s veľkou výrečnosťou vyhováral všetky zločiny a hanebnosti, ktoré popáchal jeho brat Matej, a dodal k tomu, že v čom by koľvek predsa bol previnil a prehrešil sa proti zákonu, prosí teraz, aby mu to jeho osvietenosť, ako splnomocnený jeho jasnosti cisársko-kráľovskej, odpustiť a jeho v mene cisára i so všetkými jeho kapitánmi a vojakmi na milosť prijať ráčila. Krom toho žiadal ešte Martin, aby jeho bratovi Matejovi Bašovi i jeho dedičom a potomkom Muránsky zámok s celým panstvom úrečite a večite bol zanechaný a oddaný, lebo vraj i tak chlapec, ktorému to dedičstvo patrí, ako chýry idú, v Poľskej zahynul. Naposledy doložil Martin ešte aj to, že je žiadosť brata Mateja i tá, aby jeho vojakom, ako peším, tak aj konníkom, bol ročný plat z cisárskej pokladnice vyplatený. Keď Salm všetky tieto reči s veľkou trpezlivosťou vypočul, dodal si Martin smelosti a pološeptom, potuteľne sa usmievajúc, Salmovi na vedomie dal, že za všetku tú milosť chce sa mu brat Matej štedro odmeniť a mieni mu dary poslať. Na to Salm, ktorý bol očakával, že Matej azda bez všetkej vymienky poddať sa chce na milosť i nemilosť, ako tieto prepiate a bezočivé žiadosti jeho počul, veľmi sa rozhneval a okríkol Martina:

„Povedz svojmu bratovi, že ja s lotrami a s podlými zbojníkmi vyjednávať nebudem, ani vašich nazbíjaných klenotov nie som žiadostivý. Vedzte to, že vašich hanebných skutkov miera je už dovŕšená a čaká vás krvavá pomsta, ktorej neujdete ani jeden. V tom okamžení prac sa mi z očú!“

Zarazený Martin nad takou odpoveďou rýchlym krokom vrátil sa naspäť do zámku.

Po tomto rozhovore za pár dní z jednej i z druhej strany mlčala streľba; v tábore Salmovom držali sa vojenské porady, pri ktorých na radu Horvaltinoviča uzniesli sa na tom, aby predovšetkým dobyli prednú baštu, ktorá pred bránou zámku z poludňajšej strany, o niečo vyššie ako zámocké hradby a na osobitnej, príkrej skale stála, a z ktorej posiaľ delá Bašove dobývajúcemu oddielu Vilčekových Slovákov najcitlivejšie straty a škody zapríčinili. Preto dal Horvatinovič namieriť delá na túto baštu a keď ju guľami mocne porúchali, vtedy vybral Vilček junáckych dobrovoľníkov spomedzi svojho vojska, ktorí pod jeho vedením hnali sa útokom a vydriapuc sa hore na baštu, všetkých strelcov Bašových, ktorých tam popadli, rozsekali, delá zaujali a obrátili proti hradbám zámockým. Po krátkej streľbe z takejto blízkosti rozstrieľali z tejto strany hodný kus hradby a urobili značný otvor do zámku.

Pokiaľ na poludňajšej strane tuhá streľba trvala a krutý boj na onej bašte sa viedol, zatiaľ z náprotivnej severnej strany siedmi odvážliví chlapi spomedzi španielskej pechoty vydriapali sa po skalinách, z ktorých špicaté končiare a tu i tam spomedzi skalín vyrastené kroviny rukami zachytiť mohli, hore na hradby, skadiaľ sa popúšťali dolu do zámku a začali jeho vnútorné položenia na všetky strany pozerať. Vojaci Bašovi, všetkou svojou pozornosťou na náprotivnú stranu obrátení a tam streľbou a krutým bojom okolo prednej bašty zaneprázdnení, nezbadali to hneď, krome keď ich uzrela čeľaď zámocká a urobila veľký krik, hnali sa s vytasenými šabľami za nimi, a dvoch síce spomedzi nich dopadli a usmrtili, ostatní piati ale na ten istý spôsob, ako boli vyliezli hore na hradby, tak sa i popúšťali zase z hradieb dolu, a ačkoľvek Bašovi vojaci z pušiek pálili za nimi, predsa žiadneho netrafili, takže sa títo na podiv vojska do tábora Salmovho šťastne dostavili.

Španieli títo rozpovedali potom vodcom svojim vnútorný stav a rozpoloženie pevnosti, a ich odvážlivosť a šťastie dodalo celému vojsku bojovnej chuti a smelosti, čo vidiac vodcovia cisárski, uzavreli ihneď v rade vojenskej, aby sa urobil všeobecný útok na pevnosť, a to hlavne z poludňajšej strany od tej istej bašty, ktorá bola už zaujatá a obsadená a z ktorej sa náprotivné hradby zámocké silno boli porúchali a otvor bol už vystrieľaný.

S prvým svitom celé vojsko cisárske stálo v šíkoch a vo zbrani. Tu na znamenie veliteľa zahrmia delá, trúby a bubny zarachocú, a silné čaty pod svojimi zástavami ženú sa proti zámku vedľa brány, v tú stranu, kde bola bašta zaujatá a vystrieľaný guľami na samých hradbách značný otvor. Tam ale už stál napohotove Martin Bašo s najväčším počtom svojich kapitánov a vojska; ten hromovým hlasom volal na svojich ľudí, aby ťahali meče a klali tých psov z cudziny tak, aby žiadnemu nedali milosť, ale vraždili každého, kohokoľvek by zbrojom zastihnúť mohli, a zoťaté hlavy nepriateľov aby nastrčili na svoje dlhé piky. Cisárski síce i streľbou z pušiek, i pikami a šabľami udatne napadli vojsko zámocké, ale sa i toto za príkladom svojho vodcu, ktorý ako rozpajedený lev bojoval, zúrivo bránilo a neustúpilo ani najmenej zo svojho stanoviska. Nastala hrozná seč a bitka náramne krutá; krv sa cedila na všetky strany a veľa chlapov, i mŕtvych, i ranených, padalo z múrov dolu do strašnej priepasti. Zo strany cisárskej i sám chrabrý a umením vojenským vynikajúci Horvatinovič, práve keď vojsko i slovom, i vlastným príkladom ku zmužilosti a vytrvalosti upomínal, guľou do pŕs strelený, na zem klesol; Gašpar Casteluzzo, vodca Španielov, zo zámockej hradby dlhou pikou dolu strčený bol a len jeho železný pancier, ktorý na tele nosil, zachránil mu život, takže, padajúc dolu na skalu, predsa sa nedolámal. Naproti tomu Zapata, vodca Čechov, guľou do čela bol trafený a na všeobecný žiaľ vojska na mieste dušu vypustil.

Zo zámockej obrany síce tiež veľa mužov padlo, áno, aj daktorí kapitáni; najväčšia ale nehoda a nešťastie postihlo ich tým, že cisárski samému vodcovi Martinovi Bašovi, ktorý bol dušou celej obrany a výtečný bojovník, guľou nohu prestrelili a keď padal na zem, ešte mu aj šabľou tuho do hlavy zaťali, takže v krvi svojej ako bez seba ležať zostal; vtedy ho aj pochytili cisárski vojaci a chceli ho už odvliecť do svojho tábora. To ale vidiac Ďurko Kováč, skočil ako strela medzi nich a ako besný svojou šabľou rúbajúc do nich, rozohnal ich s ťažkými ranami, potom ale zodvihnúc raneného vodcu, s pomocou svojich chlapov odniesol ho do zámku, do poludňajšej bašty, kde medzi ženami a deťmi vo veľkom strachu sedela Martinova jediná dcéra Mariška; tam ho vystreli na posteľ, umývali a obväzovali jeho rany, Mariška ale horko nariekajúc a rukami zalamujúc, dala sa i sama do ošetrovania otca. Tento, príduc pomaly k sebe, podal Ďurkovi, svojmu vysloboditeľovi, ruku a dajúc znamenie druhým, aby sa všetci okrem Ďurka a jeho Marišky vysťahovali von z izby, počal mu slabým hlasom takto hovoriť:

„Ďurko, môj priateľ drahý, ja cítim, že mi je smrť nablízku a s mojím pádom padne s istotou aj zámok tento; nemám žiadnu viac nádeju, — odpusť mi, že som si ťa prv nevážil, bo som ťa dobre nepoznal; ale ťa teraz už pred smrťou prosím a zaklínam na tvoju vojenskú statočnosť, nepohŕdaj mojou nešťastnou dcérou, ktorú, viem, že si posiaľ úprimne miloval; ponáhľajte sa obidvaja, aby ste sa čím skôr z tohto pekla vyslobodiť mohli, bo keď tu ďalej zostanete, aj vy spolu so mnou zahyniete. Ujdite, ako možno, a potom buďte navždy svoji a modlite sa za mňa, aby mi boh moje veľké hriechy odpustil!“ Umĺkol, sťažka vzdychajúc; nato sa ozvala Mariška:

„Ďurko môj, urob teraz, čo a ako za najlepšie uznávaš, ja ale môjho otca nechcem opustiť, pokiaľ žije, čo ma tu pri ňom aj naraz zabijú.“

Ďurko: „Dobre tak, Marka moja, ty len zostaň tu pri ňom, však ja prídem v príhodný čas a vyslobodím ťa. Dúfaj v boha, on teba, nevinnú dušu, neopustí. Zbohom!“

A s tým sa ponáhľal preč. Ako sa približoval ku bráne, videl, že boj ustáva a Petrovič, idúc mu v ústrety, oznamuje, že cisárski s veľkou stratou odohnatí sú naspäť.

Ďurko: „A predsa je zámok akoby stratený, bo jeho obranca a náš bojovný vodca Martin je na smrť ranený, i ten, keď i nie zaraz, ale o dakoľko dní istotne skoná. Brat môj, ja idem urobiť odvážlivý krok, bo som už zbavený svojho sľubu a prísahy. Keď chceš, nasleduj ma!“

Petrovič: „Rozmyslím si ešte a pošepnem to našim priateľom.“ — A s tým sa náhle rozišli.

Tak teda cisárski, ačkoľvek s najväčšou odvahou a udatnosťou bojovali, predsa utratiac veľa i mŕtvych, i ranených a zajatých, zvlášte keď im toľkí vodcovia a dôstojníci popadali, stratili ducha, dali sa na útek a vo veľkom neporiadku hrnuli sa za svoje šance a ohrady. Bašovci začali už sláviť víťazstvo a ich radostný krik sa rozliehal naďaleko. Salm a Bebek naproti tomu boli na mysli veľmi zarazení a počali už v duchu pochybovať o dobrom výsledku tohto obliehania; obávali sa obzvlášte toho, že ak by teraz Bašovci znenazdania urobili na nich výpad zo zámku, po tak veľkej strate predných vodcov a pri zrazenej mysli vojska celý tábor môže prísť do neporiadku a do nebezpečenstva. Zbierali teda rozplašených, posilňovali bojazlivých, chválili vytrvalých a udatných a robili všetko možné, aby poriadok uviedli zase a vojakom dodali ducha smelosti a odvahy.

*

Na Muránskom zámku medzi vojskom Bašovým, ktoré bolo pomiešané z dvoch národností, bývali už oddávna ostré národné nesváry medzi Maďarmi a Slovákmi a v poslednom práve čase táto národná nenávisť vystupovala čo deň na povážlivejší stupeň, takže sa konečne v zámku samom medzi sebou rozpadli akoby na dva protivné tábory, ktoré len neobyčajná prísnosť, hrozby, áno, i prísne pokuty a ukrutnosť vodcu Martina Bašu bola vstave ako-tak krotiť a na uzde udržať. Maďari boli zväčša konníci a len málo z nich boli peší a delostrelci, pod kapitánmi Demetrom Bašom, Tárnokym, Bejeym, Szorényim — zo Slovákov naproti tomu záležala najviac pechota a delostrelci pod kapitánmi Kováčom, Petrovičom, Veselým, Trnkom, Šuhajom. Ale už i sami kapitáni slovenskí ťažko znášali prepych a pánovitosť maďarských kapitánov, a Petrovič im neraz, ťažko sa urazeným cítiac, z povedomosti tej sily, ktorá pri jeho stránke bola, s nevôľou odsekol:

„Nezabúdajte sa, páni, bo len pokiaľ my Slováci sme vaši spojenci, potiaľ ste vy páni; ale bez nás a ak my povstaneme proti vám, nuž ste v tom okamžení stratení!“

Krom toho aj to tyranstvo, tá nenásytná lakomosť a podlá ukrutnosť bratov Bašovcov bola sa Slovákom už dokonca zošklivila, takže i Kováč, i Petrovič s veľkým pohoršením hovorili medzi sebou:

„My sa len hanbiť musíme za tie ohavné skutky, zbojstvá a vraždy, ktorých sa dopúšťa vojsko na rozkaz našich pánov; my už ani to nevieme, či sme vlastne vojaci a či len rota podlých lotrov a zbojníkov!“

Keď už takéto nezhody, nenávisť a sváry boli medzi samými kapitánmi, teda tým väčší bol nesvár medzi obecným ľudom; tam bolo počuť z jednej strany časté teremtettovanie a ebadtovanie na tót kutya, tót istenit, tót nem ember^[30] atď., a z druhej strany zasa nadávanie do divokých beťárov, podlých lotrov a ohavných surovcov. A takéto zvady končili sa často i bitkou a ruvačkami, pri ktorých sa stránky neraz i zbrojom potýkali a len mocou a holými šabľami ich kapitáni rozohnať museli.

Po takýchto udalostiach — a keď už ten, ktorý sám jediný medzi takýmto vojskom bol vstave regulu a poslušnosť udržať, pred ktorého hnevom a bezohľadnou ukrutnosťou sa všetci rovnako báť museli, vodca Martin Bašo, ako sa hovorilo, ležal na smrteľnej posteli, nebude nám veľmi divno, že práve v ten čas, keď cisárske vojsko po nezdarenom útoku s veľkou stratou a v neporiadku cúvalo za svoje opevnené šance a ohrady, keď sa dvaja bratia Bašovci zišli do porady, koho by teraz už mali postaviť za náčelníka vojska a kedy, ako by mali výpad urobiť zo zámku a udrieť na cisárskych a možno ich aj cele poraziť, rozprášiť a zničiť — nastal v zámku neočakávaný obrat. Ďurko Kováč, mladý slovenský kapitán, ktorého jeho ľudia veľmi radi mali, vystúpi spomedzi vojska, vytiahne šabľu a zavolá silným hlasom:

„Nech žije Ferdinand I., kráľ uhorský! — Slováci, bratia, kto so mnou drží, nech sa ku mne pripojí a stúpa za mnou!“

A hneď nato spomedzi vojska Bašovho dvadsať odvážnych chlapov si stalo ku Kováčovi a vyrútili sa otvorenou bránou von zo zámku. Nato povstal veľký krik a trma-vrma medzi vojskom Bašovým, ako keď sa pobúria včely v úli; jedni kričali „nech žije kráľ!“, druhí „nech žije Bašo!“. Medzitým bránu zamkli a most vytiahli, a Matej Bašo sám ako besný vybehol zo svojej paloty a reval plným hrdlom:

„Páľte na nich, zabite zradcov! Rozsekajte na kusy tých podlých odpadlíkov!“

I vystrelili daktorí z hradieb za nimi, ale tí boli už vtedy natoľko vzdialení, že gule ani nedoleteli k nim. Kováč vystrčil na svoju šabľu biely ručník a kráčal hrdo za svojimi chlapmi na vrch Šanec, prosto ku táboru Salmovmu. Tu nastalo podivenie a celé vojsko uprelo na nich zvedavé oči, čo to asi má znamenať! Kováč zastal pred táborom, urobil šabľou poklonu a zavolal smelým hlasom:

„Nech žije kráľ náš zákonitý, Ferdinand Prvý!“

Nato i jeho chlapi, i celý tábor cisársky ozve sa hromovite:

„Nech žije! Nech žije!“

A Ďurko zavolá zase:

„Nech žije jeho osvietenosť gróf Salm, najvyšší vodca kráľovský i celé jeho udatné vojsko! Nech žije!“

Vtedy už celý tábor obradovaný počal jasať a volať:

„Čujme, čo chcú, čo žiadajú?!“

A Ďurko počne vážne hovoriť Salmovi, ktorý so svojimi dôstojníkmi bol postúpil pred tábor:

„Osvietený pane, my sa podrobujeme vašej osvietenosti a prosíme o milosť!“^[31]

„Milosť im, milosť!“ volalo všetko vojsko Salmovo.

Bebek sám, ktorý sa na tento výjav s veľkou radosťou díval, stal sa teraz tlmočníkom prosiacich a prímluvcom u grófa Salma; on sa ich vypytoval:

„Odkiaľ ste rodom, chlapi?“

Jedni odpovedali, že z Muránskej doliny a druhí, že z Hrona.

„A ako ste sa dostali do vojska Bašovho?“

„Skrze jeho hrozby a násilenstvá,“ bola ich odpoveď.

K tomu ešte doložil odhodlane Ďurko:

„Ale by sme teraz chceli pod kráľovskou zástavou svojou vernosťou a udatnosťou zmyť tú škvrnu, ktorá lipne na našej zbrani!“

Konečne prerečie Salm vážnym hlasom:

„Vojaci, ako vás vidím, vy ste úprimne oľutovali svoje viny; i pán boh kajúcich prijíma na milosť. Cisár a kráľ náš, jeho jasnosť Ferdinand I., je panovník milostivý. V jeho mene a podľa toho splnomocnenia, ktoré som prijal od jeho jasnosti, vám odpúšťam. A či chcete zložiť prísahu jeho jasnosti?“

„Chceme!“ zvolali všetci a pokľakajúc na kolená, zdvihli tri prsty k nebu a riekli: „Prisaháme!“

Nato povstali všetci a Ďurko Kováč, vstanúc pred veliteľa, riekol:

„Osvietený pane, ja prosím ešte o tú milosť, aby som smel v čele svojich chlapov a s dvesto dobrovoľníkmi slovenskými spomedzi cisárskeho vojska, pod veliteľstvom daktorého z cisárskych pánov kapitánov udrieť hneď teraz na zámok; toto práve je doba najpríhodnejšia; vodca Martin leží ťažko ranený, Slováci sú hotoví pridať sa k nám, ja teda ručím za to svojím životom, že za pol hodiny bude sa rozchvievať cisárska zástava na hradbách Muráňa.“

Tieto reči zaľúbili sa Salmovi a hneď vyzval Bebekových a Vilčekových chlapov, hovoriac:

„Slováci, ktorí ste hotoví dobrovoľne sa pripojiť k týmto junákom a poznovu udrieť na zámok, vystúpte von z radu! Za vodcu vám menujem veliteľa Šarišského zámku, Vilčeka.“

Ihneď vystúpilo štyristo junákov slovenských, ktorí boli hotoví vydobyť si slávu s odvážením života. K nim pripojilo sa s privolením Salmovým ešte aj sto Čechov a sto Španielov. Všetkým stal si Vilček na čelo a hrnuli sa s bubnami a s trúbami proti zámockej bráne.

Cisárske delá započali streľbu poznovu, na ktorú ale už slabo a len kedy-tedy odpovedali z pevnosti. To dodalo dobrovoľníkom dobrú nádeju, a blížiac sa ku bráne, hromovitým hlasom volali:

„Nech žije cisár, nech žijú Slováci!“

Na toto vyvolávanie povstal v samom zámku náramne veľký zmätok, krik, hrozby, preklínanie a teremtettovanie, lomoz zbrane a streľba z pušiek a z pištolí. Bašovi vojaci strieľali jedni na druhých, bili sa a klali sami medzi sebou; vtedy už daromné boli i hrozby, i prosby a vábivé sľuby kapitánov i samého Mateja Bašu. Tento zmätok použijúc, Petrovič a jeho vojaci spustili most brány, na čo hneď Kováč a cisárske vojsko vrútilo sa do zámku. Petrovič, Veselý, Trnka a Šuhaj so svojimi chlapmi stali si k nim s heslom „Nech žije kráľ Ferdinand! Nech žije vojsko cisárske! Nech žijú Slováci!“ a tak sa spoločne oborili na Bašových verných prívržencov; nastala krutá seč a kto sa nepoddal, toho sklali a dorúbali bez milosti.

Vidiac Matej Bašo, že je všetko stratené, pochytal v náhlosti z paloty, čo mohol zo svojich pokladov, a s dvoma svojimi vernými sluhami utekal, ako nohy stačili, ku polnočným hradbám zámockým. Tam z jednej bašty boli tajné podzemné dvere, ktorými sa vo všeobecnom zmätku vykradli všetci traja do blízkej húšťavy a utekali horami cez Javorinu a Červenú skalu v tú stranu ku Telgártu. Brat Demeter bežal tiež do severnej bašty a za ním hneď dobehli kapitáni Tárnoky, Bejey, Szörényi a mnoho iných vojakov; títo sa všetci zamkli do bašty a dvere za sebou zatarasili. Vilčekovi ale dobrovoľníci vylámali dvere a hrozili im, že ak sa dobrovoľne nepoddajú, vtedy všetkých na kusy rozsekajú. Na tieto hrozby, vidiac veľkú presilu proti sebe, poskladali všetci zbraň a dali sa pokojne poviazať a pred Salma odvliecť. Španieli, tí sa vrútili hneď do paloty Bašovej a vylámuc dvere na všetkých sklepoch, komorách a pivniciach, roztrepali skrine a ukryté tam nesmierne poklady Bašove dychtivo rozchytali, ruvajúc sa na nich, bo každý si chcel nabrať, koľko len odniesť dostačil. Česi a bebekovci honili po zámku ostatných prívržencov Bašových ako divú zver; a ako keď sú po hroznej povíchrici povyvracané v lese jedle a smreky, tak ležali za každým temer krokom v krvi svojej mŕtvi, ranení i umierajúci vojaci.

Pri bašte poludňajšej, v ktorej ležal ťažko ranený Martin Bašo a v ktorej bola i jeho dcéra Mariška i ostatné zámocké ženy a deti, stál na stráži s dakoľkými svojimi chlapmi s vytiahnutou šabľou Ďurko Kováč a nepustil ta dnu ani dušu. Pribehli Španieli, hľadajúc poklady, a chceli sa mocou dnu vrútiť. Ďurko im ale zabránil príchod a zvolal odhodlaným hlasom.

„Naspäť, ta nevkročí noha žiadneho z vás krome cez moju mŕtvolu, tam nemáte poklady, len ženy a deti.“

Španieli nechceli ustúpiť a ťahali šable na neho; vtom dobehol v pravý čas Petrovič a skríkol z naloženia vodcu Vilčeka:

„Stojte, kým nepríde rozkaz od grófa Salma, čo sa má s týmito dnuká stať!“

Do zámku teraz vtiahol Salm spolu s Bebekom a za nimi temer celý tábor cisársky pod svojimi vlajúcimi zástavami s bubnami a trúbami. Bolo to práve dňa 13. augusta. S hrôzou a s podivením hľadeli na to množstvo ranených a pobitých ľudí. I vydali vojsku rozkaz, aby chytených poviazali a pozavierali do žalárov i do pivníc zámockých; ranených ale aby poodnášali do bašty a mŕtve telá odpratali a zahrabali; a to, z cisárskeho vojska čo padli, tých s vojenským sprievodom a počestne, čo ale padli z bašovských, tých len v tichosti a skromne. Raneného Martina dali strážiť i so ženami a s deťmi tam, kde sa nachodili, ktorú povinnosť Ďurko sám pre seba si vyprosil a bedlivo ju aj konal. Naposledy Salm i Bebek uhostili sa do paloty Bašovej a len to ľutovali, že domového pána nijako nemohli vynájsť. Keď si tak všetky potrebné poriadky porobili, konali sa v chráme zámockom slávnostné služby božie za obdržané víťazstvo. Večer sa zapálili mnohé vatry okolo zámku a vojaci spievali veselo a tancovali okolo nich, častujúc sa do chuti vínom Bašovým. A po Muránskej doline i pohronských dedinách chytro rozniesol sa chýr o dobytí zámku; všade diali sa služby božie, všade boli hody a radovánky, lebo Bašo býval ukrutným bičom úbohého ľudu a ľud usužovaný preklínal jeho meno ako ohavníka a vyvrheľa človečenstva za dlhé časy. Fraňo Bebek sa nijako uspokojiť nemohol, že Mateja Bašu nikde vynájsť neznal; darmo sľuboval veľké odmeny tomu, kto by ho živého alebo mŕtveho oddal do jeho ruk; o Matejovi nebolo nikde ani chýru ani slychu.

*

Pri hronskej osade Telgárte na jednej strane pod Kráľovou hoľou stála pastierska koliba. Bolo zavčas rána; dvaja pastieri so svojím bačom boli práve už ovce podojili a vniesli mlieko do koliby. Bača vzal chlieb, rozkrojil ho, rozdal valachom, ponalieval im žinčice do črpákov, aby sa najedli a ovce a jahňatá aby čím skôr vyhnali na pašu. Vtom z blízkeho lesa vkročia traja ozbrojení vojaci do koliby, poklonia sa a na ponúkanie bačovo posadajú si všetci na lavičku. Bača podáva i im žinčice a syra a spytuje sa ich, skadiaľ sú a kam putujú. Matej Bašo — bo to bol jeden z nich - hovorí, že sú vraj pocestní vojaci, idú do Poľskej, ale že zablúdili v lesoch, a preto prišli k nemu požiadať ho, či by ich nechcel sprevodiť najkratšou, ale bezpečnou cestou pomedzi hory až za poľské hranice. Sľubuje mu hneď aj dobrú odmenu a vytiahnuc mešec s peniazmi, ponúka mu šesť dukátov. Bača telgártsky, ktorému to bolo podozrivé, pozrie hovoriacemu vojakovi lepšie do očí a pozná v ňom veliteľa Muránskeho zámku. Tušil hneď, čo je vo veci, lebo znal dobre, že Muráň dobýja cisárske vojsko, a chýry šli, že ho už aj dobylo. Preto len okom mihol na svojich pastierov, čomu tí dobre rozumeli, pochytil do ruky svoju valašku — pastieri tiež — a riekol:

„Vy ste všetci lotri a úskokovia z Muráňa, zložíte dolu zbraň, bo ste teraz moji zajatí!“

Na tieto hrozivé reči vojaci ťahajú šable a chcú sa brániť. Bača ale zvrtol rýchle valaškou a naskutku rozťal jednému z nich hlavu tak, že ten mŕtvy padol na zem, druhého dorúbali pastieri a Matejovi ten istý bača vyrazil šabľu z ruky, chytil ho za hrdlo, hodil o zem a kolenami pritlačil; tak kľačal na ňom, pokiaľ pastieri nepriniesli húžvy, ktorými mu krížom za chrbát ruky poviazal, hovoriac mu:

„Teraz pôjdeš so mnou naspäť na zámok, tam ti pristroja pohreb, ako si zaslúžil.“

Vtom poručil na jedného pastiera kolibu, pokiaľ by sa on vrátil, prehodil si cez plece cedidlo a halenu, vzal do ruky valašku a zavolal na svojho väzňa:

„Stúpaj!“

Na Muránskom zámku menoval gróf Salm spomedzi svojich dôstojníkov vyšších a nižších vojenský súd, pred ktorý boli všetci väzni rad-radom predvedení v okovách; značili si ich mená, rodisko, vek a počet rokov, odkedy prišli do služby Mateja Bašu; potom čítali sa mnohé žaloby proti nim a dokázala sa im velezrada, vzbura proti krajinským zákonom, vraždy, zbojstvá a svätokrádeže, ktoré boli popáchali; načo nad štrnástimi spomedzi čelnejších kapitánov Matejových vynesený bol ortieľ smrti katovou rukou s palošom.

Práve keď sa im všetkým čítal ten ortieľ smrti, roztvoria sa dvere súdnej siene dokorán a vkročí do izby telgártsky bača, ozbrojený valaškou, vlečúc za sebou húžvami tuho poviazaného Mateja Bašu akoby medveďa. Sudcovia len vytreštili naňho oči, väzni počali poviazaného Mateja preklínať a naňho pľuvať. Telgártsky ale bača uklonil sa pánom:

„Daj boh šťastia, páni! Bača vám priviedol Bašu, ale ja ver’ si nežiadam jeho drusom byť, ani teraz v jeho koži sedieť;“ a svojmu vazňovi povedal, „no, bisťubohu, pán Matej, teraz ste už na svojom mieste, ale nebojte sa nič, ako ste žili, tak umriete, a čo ste hľadali, to nájdete.“ Nato obrátiac sa k sudcom: „A teraz, páni, vám svojho väzňa oddávam a robte si s ním, ako chcete, a zostaňte zbohom!“

Fraňo Bebek, ktorému sa toto nadovšetko páčilo, vyskočil s radosťou od súdneho stola, chytil za ruku statočného telgártskeho baču a poťapkajúc ho po pleci, ďakoval mu za jeho dobrú službu a štedro obdareného prepustil ho preč.

Nato sa hneď počal súd nad Matejom a predčítalo sa mu množstvo zločinov, ktorých sa dopustil; všeobecná mienka sudcov bola tá, aby Matej oveľa ťažšiu a ostrejšiu pokutu znášal ako ostatní. Jedni narádzali, aby bol v kolese zlámaný a tak obesený, druhí, aby bol rozštvrtený alebo na kôl vopchatý, alebo aby mu skôr odťali pravú ruku a tak ho obesili. Matej, trasúc sa strachom, prosil o milosť. Bebek sa osopil naňho:

„Akože ty zlosyn nad všetkých sveta zlosynov môžeš a smieš ešte žiadať o milosť?!“

Bašo s iskriacimi očami odvetil:

„Príde čas, keď aj ty, Fraňo, budeš potrebovať milosť, ale ju práve tak nenájdeš, ako ani ja teraz pred tebou. I ty, i tvoje plemä hanobne vyhynie ako, hľa, teraz ja.“

Salm: „Ticho! U boha je milosť pre teba, Matej Bašo, ale u ľudí nie. Ja si podržujem právo spôsob tvojej smrti zostriť alebo zmierniť. Hotujte sa všetci na smrť, a nech sa im pošle do žalára kňaz, aby sa vyspovedali zo svojich hriechov. Odveďte všetkých preč a Matejovi dajte tie najťažšie okovy, ktoré nachodia sa na zámku!“

Vtom znenazdania priblíži sa ku Salmovi dievča odené v čiernom rúchu, trasúc sa na celom tele a horké slzy vylievajúc. Dievča toto viedol a podporoval Ďurko Kováč. Pred grófom Salmom sa ono vrhlo na kolená a od ťažkého žiaľu a plaču ani hovoriť nebolo vstave. Salm ju osloví:

„Čo ti je, dievča! Čia si a čo žiadaš?“

„Milosť, milosť!“ odpovie dievča slabým, trasúcim sa hlasom a nakloniac hlavu, padne do mdloby. Ďurko vidiac to, vrhne sa vedľa nej na kolená, pritúli ju na svoje mohutné prsia a hovorí:

„Osvietený pane, toto je dcéra nešťastného Martina Bašu, ktorý následkom ťažkých rán, ktoré obdržal, leží na smrteľnej posteli; ona prosí o milosť pre svojho otca, aby mohol pokojne skonať, a nie tou hanebnou smrťou pod palošom katovým; prosí ďalej za milosť i pre seba, i pre svoje tetky a pre svojho bratanca, desaťročného chlapca Mateja Bašu, i za všetky ostatné nevinné ženy a deti na tomto zámku. Pre milosrdenstvo božie a pre rany Kristove, zmilujte sa nad nevinnými!“

Po týchto slovách dievča prichádzalo k sebe a prosebnými očami pozeralo na grófa Salma, ktorý sa takto vyslovil :

„Dieťa moje, čo sa týka tvojho nešťastného otca Martina, ľutujem ťa, že prosbu tvoju vyslyšať nemôžem, bo sa spravodlivosti musí zadosť urobiť, modli sa zaňho k bohu, aby sa ten nebeský sudca zmiloval nad ním a odpustil mu hriechy jeho! Čo sa ale týka žien a detí, tie všetky ako nevinné na slobodu prepúšťam, lebo ja nechcem a nemôžem byť ukrutným; ba čo viac, ešte i chlapčeka samého Mateja Bašu dám kresťansky vychovať a vyučovať, aby z neho časom mohol byť poriadny a svetu užitočný človek. Vy ale dvaja, ako vidím, sa dobre poznáte?“ osloví Kováča.

„Pane môj!“ odpovie Ďurko, „toto dievča ma jedine pútalo k Muránskemu zámku a dievča zase pútala detinská láska k jej vlastnému otcovi, takže ho nijako ani v najväčšom nebezpečenstve opustiť nechcelo. Ona nič neznala o všetkých tých zločinoch a hanebnostiach, ktoré sa na rozkaz jej ujca Mateja spáchali, a ja zase som sa hanbil o jej otcovi, tejto nevinnej duši to všetko vyrozprávať, hoci to moje svedomie veľmi nepokojilo a celý život tu na tom zámku sa mi ináč od srdca protivil. Darmo som prosil jej otca Martina o ruku jeho dcéry, chcejúc sa tak potom s ňou zo zámku odstrániť, ale jej otec a ujcovia nijako nechceli privoliť k nášmu sobášu a zadržiavali ma tu na zámku i preto, že slovenskí vojaci mi veľmi boli naklonení, a tak im na tom veľa záležalo, aby som ja zostal na zámku. Teraz už nešťastný otec na smrteľnej posteli privolil k nášmu sobášu a požehnal nás; a ja toto dievča, ktoré som zo srdca miloval, kým bolo šťastné, ani v nešťastí nechcem opustiť, ale si ho chcem pojať za svoju vernú manželku.“

„Dobre tak, syn môj,“ odpovie Salm, „ty si dokázal šľachetnú myseľ, ako sa to na poriadneho muža svedčí, urob, ako ti hovorí tvoje srdce a požehnaj vás i ten Najvyšší!“

Ďurko vstal a odviedol svoju utrápenú, žiaľom skľúčenú verenicu naspäť do bašty k ostatným plačúcim ženám a dietkam zámockým.

Smutno zarachotali bubny na Muránskom zámku; všetko vojsko stálo v dlhých radoch v zbrani. Zo žalárov vyviedli trinásť odsúdencov v ťažkých okovách pred palotu, štrnásteho polomŕtveho a len sťažka ešte oddychujúceho Martina priniesli šiesti chlapi na nosidlách ako čo by na márach a zložili ho k ostatným; vojaci s vytiahnutými šabľami obstúpili ich koldokola vo dvoch radoch. Naposledy priviedli do kolesa tohto a postavili medzi ostatných i samého Mateja Bašu, ktorý vliekol na nohách tie najťažšie železá, takže, ačkoľvek bol chlap obrovskej sily, predsa len ťažko a veľmi pomaly mohol kráčať.

Pred palotou bola pavlač zastretá čiernym súknom. Na túto pavlač vystúpil vojenský dôstojník s odkrytou hlavou, držiac v ruke zvinutý papier, a počal z neho povýšeným hlasom čítať, ako nasleduje:

„Cisársko-kráľovský vojenský súd, menovaný skrze splnomocneného k tomu od jeho jasnosti komisára grófa Nikolaja Salma, najvyššieho poľného vodcu, uznal za právo:

Matej Bašo z Čoltova, obvinený z velezrady, vyhlásený skrze krajinský snem za buriča a nepriateľa vlasti, za premnohé vraždy, lúpeže, zbojstvá a podpaľačstvá, ktorých sa dopustil, keď — ako je to zjavné a dokázané — tenže Matej Bašo, olúpiac pravého dediča Muránskeho zámku, chlapca-sirotu Jána z Tornallye, ktorému bol daný za tútora, podlým spôsobom i jeho dedičstvo a všetok majetok siroty privlastniac sebe, so svojimi dvoma bratmi, Martinom a Demetrom, a s inými pomocníkmi tu v putách vystavenými, hrozné zločinstvá a ukrutnosti popáchal. Spišskú stolicu po viac ráz ozbrojeným vojskom pustošil, trinásť spišských miest a levočské majere ozbíjal, dedinu Hranovnicu a mestečko Dobšinú vypálil, kláštor kartuziánsky na Skale útočišťa pri Hrabušiciach šturmom dobyl a všetky tam ukryté poklady spišských pánov a mešťanov, áno, i kostolné klenoty a kalichy pobral a odniesol, pocestných kupcov na cestách prepadol a olúpil, áno, až do Poľska, Sliezska a do Moldavy svojich ľudí na zbojstvá a lúpeže vysielal, a veľa nevinných ľudí pobil a povraždil; preto za všetky tieto zločiny, podľa práva a zákona, rečený Matej Bašo z Čoltova i jeho dvaja bratia a ostatní tu v okovách vystavení spoločníci, nadháňači a pomocníci, prehrali život i majetok a odsúdení sú všetci skrze vojenský súd na smrť tým spôsobom, že najprv títo štrnásti jeho spoločníci bez želiez, naposledy ale sám ich zlopovestný vodca Matej v týchže ťažkých okovách, ktoré má na nohách, katovou rukou, palošom zotatí budú.“

Po týchto slovách vzal dôstojník obnaženú šabľu do ruky, zlomil ju cez koleno na dvoje, mrštil obidve poly o zem a riekol:

„Ako som zlomil túto šabľu, tak ste vy všetci stratili svoje zemianstvo, svoju vojenskú česť, majetok i svoje životy. Poručte svoje hriešne duše bohu, a vaše biedne telá ber si kat, ktorému ich teraz do moci oddávam.“

Pred palotou na dvore stál už napohotove kat, z Levoče k tomu cieľu dovedený so svojimi pomocníkmi a s obyčajnými šarhami. Kat mal červenú vykasanú košeľu a červenú pletenú čiapočku na hlave s visiacou kytajou, čierne úzke nohavice po kolená, nemecké štrimfle a papuče so striebornými prackami. Jeho pomocníci boli podobne oblečení, ale s odkrytými hlavami. Prvý bol Tárnoky, ktorého šarhovia pochytili za ruky a viedli na osobitné, k tomu cieľu pripravené lešenie. Na tom lešení kat odstrihol mu vlasy i bradu, odviazal mu stužku z hrdla, zaviazal oči, pomocníci sňali mu z nôh okovy, kňaz mu predriekal otčenáš a medzitým kat zodvihol ťažký paloš, zvrtol ním v povetrí, zaťal, krv vystrekla dovysoka a hlava krvavá sa kotúľala v prachu. Za Tárnokym nasledoval Demeter a Martin Bašo, Bejey, Szorényi a ostatní. Martina ale už polomŕtveho vyvliekli na lešenie a ležiacemu zoťali hlavu. Matej sa na všetkých dívať musel a len tu i tu s iskriacimi očami hrozne preklínal Bebeka; naposledy i jemu odfrkla hlava a v tých ťažkých okovách, ktoré mal na nohách, s ostatnými spolu ho zahrabali aj do zeme pred bránou zámku.

Ďurko Kováč, akonáhle so svojou Mariškou pochovali otca Martina osobitne do hrobu, pokropili ten hrob slzami a pomodlili sa nad ním, dal sa s ňou zosobášiť a utiahli sa na malé dedičstvo Ďurkovo a žili tam v tichosti a v pokoji. Jeho ale podriadených dvadsať chlapov, ktorí spolu s ním boli prešli k cisárskym, ako aj Petrovič, Trnka, Veselý, Šuhaj so svojimi Slovákmi na vyzvanie Salmovo pripojili sa k jeho vojsku a zložili prísahu; len daktorí, ktorí nemali vôľu ďalej vo vojsku slúžiť a žiadali si domov ísť, prepustení boli, každý slobodne do svojej osady.

Päť mesiacov práve uplynulo, ako sa gróf Salm s cisárskym vojskom z Viedne bol vybral dobývať Muránsky zámok a keď ho takto s pomocou slovenských junákov šťastne vybojoval, zanechajúc na ňom dosť hodnú posádku a vymenujúc veliteľa, hnul sa odtiaľ s ostatným vojskom svojím víťazoslávne dolu k Jágru. So zámkom ale aj celé panstvo muránske pripadlo na kráľovský fiscus.^[32]