ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vlastne iba pre tú nešťastnú pijatiku musel i starý kraj opustiť. Mal on doma Ameriku, len keby sa bol držal! Pekne zariadený dom, niekoľko kusov roličiek, a čo bolo hlavné, mal výborne idúcu kováčsku vyhňu, ktorú zďaleka-široka navštevovali gazdovia i páni, keď niečo zo železa potrebovali. Traja tovariši a dvaja učni tĺkli na nákovy a ťahali velikánske remenné mechy. A bol Mišo Záhoran i skutočným majstrom svojho remesla. Nezahanbil sa za prácu, ktorá z jeho rúk vyšla, už či to bol dáky klinček, či osa a či dáka náprava na bársakej mašine.

Ale — ako vravím — tá nešťastná pijatika doviedla ho na okraj záhuby.

Ľudia, pravda, nevšímali si jeho slabosti. Veď známe je, náš národ si myslí, že dobrý majster musí byť i dobrým pijanom, a tak zažmúri oči pred tým pokleskom, len keď je s naručenou^[1] prácou spokojný. Vyhňa teda šla tak isto dobre, ako i predtým. Popred ňu nemohli ste prehnať voz na druhú stranu, keďže ulica v celej svojej šírke zaprataná bola ,boľavými‘ vozmi, ráfmi a všelijakými hospodárskymi prístrojmi a mašinami.

Veselo cvendžali nákovy a ťažko odfukovali mechy. Pána majstrove dôchodky sa možno ešte zväčšovali — no už nestačili.

Záhoran sa ,popanštil‘. Veď vraj môže. Okrem ženy nemal ani väčšie ani menšie a obchod i tak pôjde, keďže mal spoľahlivých robotníkov, ktorí sa uňho vyučili.

Nuž ale horká jeho bryndza i s tou možnosťou! Mohol za čas, no potom chytila sa ho bieda, ktorú ťažko bolo i pred svetom tajiť.

A ako by aj nie. Do domu poctivého kováča počali sa vláčiť všelijakí páni a pánkovia akoby do verejnej krčmy a hostina sa za hostinou striedala. No potiaľ ešte šlo to s bohom, tie výdavky vydržala vyhňa, ale keď Záhoran našiel a obľúbil si chodník do okresného mesta a so svojimi novými kamarátmi vedel tam i celé týždne stráviť, nastalo to pravé zlo. Lebo v meste sa už nielen draho hodovalo, ale Záhoranovi ,priatelia‘ doviedli ho i do karát.

A Záhoran hral ako dáky poľský gróf — a tak i prehrával. Keď drobné vyšli, siahlo sa k veksličkám^[2] a hralo sa veselo ďalej. Koniec pesničky ľahko sa dal predvídať a on onedlho skutočne i nastal. Záhoran utratil takmer celý svoj majetok a — ako to už obyčajne býva — utratil i svojich ,priateľov‘ a nikde nenašiel pomoci.

Od hanby dal vyhňu svojmu prvému tovarišovi do zálohu a spolu so svojou ženou vysťahoval sa do Ameriky.

Keď sa v Brémach lúčil so starým krajom,^[3] tak si sväto-sväte zaumienil, že sa nedotkne ani karát, ani opojných nápojov, ale v novom svete počne úplne nový, poriadny život.

A toto svoje pevné rozhodnutie zdelil i svojej žene, keď so zaslzenými očami sedeli povedľa seba v kútiku medzipalubia a dívali sa za pevnou zemou, tratiacou sa v ďalekom obzore.

„Nezaveruj sa, Mišo môj,“ ticho preriekla jeho žena. „Od starých zvykov ťažko je upustiť.“

Mišo sa vzrušene zdvihol a poodišiel na pár krokov. Oprel sa o zábradlie, potom pravicou pretrel si obnaženú hlavu a vrátil sa k žene. Prisadol si k nej a dojato jej stisol ruku.

„Mladí sme ešte, Anka moja,“ riekol citne. „Pánboh pomôže. Aké staré zvyky? Počnem nové. Ešte bude i vyhňa naša, len sa ma tak pridŕžaj ako dosiaľ.“

Anča nič neodpovedala, len sa mu cez slzy blažene usmiala.

Oni dvaja vše dobre nažívali, napriek hriešnemu chovaniu sa Mišovmu. To bolo obzvlášte zásluhou Ančinou, ktorá nikdy ani slova výčitky nepreriekla k nemu. Ona ho z celej duše milovala, a preto cítila iba hlboký žiaľ a ľútosť nad jeho poklesnutím. Celé noci vedela preplakať, ale bola taká útlocitná, že keď videla ako sa on vracia z nočnej potulky, tak si rýchlo umyla oči, aby nezbadal, že sú na červeno vyplakané.

Ale zato ani Mišo nenasledoval príklad sebe podobných korheľov, žeby doma hriech robil. On nikdy ani na chvíľočku neurazil svoju ženu, ktorú si vzal ako chudobné dievča, z čírej lásky za manželku a nikdy ju neprestal milovať, hoci ju i zanedbával.

A odteraz musí to byť ešte inak!

Trochu duševne skľúčení (ako každý býva, keď ide do cudzieho sveta), ale s najlepšími nádejami robili si plány, čo a ako, keď sa cez to širočizné more preplavia. Niečo peniažkov ostalo im ešte na prvotnú biedu, nuž a mali tam v New Yorku, v Pittsburgu a v iných mestách viacerých priateľov, i tí im pomôžu.

A tak sa i stalo. Neušli ani tri týždne, keď sa dostali na miesto — už i Mišo i Anča mali robotu. Mišo dostal sa do kováčskej dielne a Anča, vzdor protestovaniu Mišovmu, šla slúžiť do dobrej anglickej famílie.

Tak teda predbežne boli zaobstaraní a Mišo držal sa príkladne. No čo psota a bieda dobrého priniesli, to dobrobyt odniesol ako páper.

Záhoran následkom svojej šikovnosti (i to mu nemálo pomáhalo, že vedel po nemecky) preložený bol z kováčskeho oddelenia do strojníckeho, kde dostal ľahšiu prácu a skoro dvojnásobnú plácu. Ba tak sa stalo, že fabrika preplnená bola objednávkami a musela pracovať nadčas (čo tu volajú óvertajm),^[4] nuž Záhoran zarábal peňazí ako pliev. Dvojtýždenná výplata dakedy presahovala až päťdesiat dolárov.

Na chválu buď mu rečeno, že za svoju prvú povinnosť si pokladal svoju Anku vymaniť z ťažkej služby.

„Kováčska pani majstrová zo Záhoria nebude už nikdy viac slúžiť,“ riekol hrdo.

Lenže i ináč počali sa mu mušky preberať.

Prišlo leto a s ním obvyklé spolkové výlety. Tieto, ako známo, volajú sa po anglicky picnic,^[5] podľa čoho tam teda nebolo by piť nič. Lenže ďasa! Tam sa veru pije o milých päť, ba ešte inak.

A Mišo teda odišiel na tie výlety a podľahol príkladu svojich iných priateľov. Počal zasa piť. Pravda spočiatku len mierne, pohárik-dva, od horúčosti a smädu, no onedlho z pohárikov stala sa kvarta,^[6] galón.^[7] Mišo zasa stal sa pijanom a Anča mohla zasa celé noci plakať a zalamovať rukami. A teraz ešte viacej hrýzol ju bôľ, lebo cítila, že bude matkou.

Tak to šlo dlhší čas, no odrazu, akoby bičom pľasol, všetko sa zmenilo.

Raz v sobotu v noci Mišo prišiel domov náležite ochmelený, no mal takú vzrušenú a preblednutú tvár, že sa ho Anča až zľakla.

„Preboha, čo sa stalo?“ zvolala zdesená. „Si chorý, bili ťa, si poranený? Hovor, povedz aspoň slovíčko!“

Mišo sa hodil na stoličku a oprel si hlavu o ruky.

„Do robotárne^[8] — mňa!“ šomral a prsia sa mu silne dmuli.

Potom chodil po izbe, tackajúc sa, až konečne hodil rukou a neobyčajne silným hlasom zvolal:

„Spať!“ a tak, ako bol oblečený, ľahol do postele.

Anča, trasúc sa na celom tele, zhasla svetlo a tiež si ľahla, ledva čakajúc ráno, aby sa mohla muža opýtať, čo sa prihodilo. Avšak nad samým ránom akosi zdriemla a keď sa prebudila, na svoju veľkú hrôzu videla, že jej muža niet v izbe.

Vybehla von na chodbu, na dvor, na ulicu, ale nikde ani stopy po Mišovi…

Záhoran medzitým ako dáka mátoha túlal sa po mestskej záhrade. Sadol si na lavičku, ale hneď skočil z nej a vše len šomral dáke nezrozumiteľné slová.

Vcelku, stala sa mu vec veľmi obyčajná v Amerike. Keď sa v noci, tackajúc, vracal domov, policajt ho zastavil a prísne mu riekol:

„John (Džonom volajú každého Slováka), ak ťa ešte raz uvidím opitého, tak ťa zavriem a pôjdeš aspoň na mesiac do robotárne. Teraz choď spať a nezabudni na moje slová!“

Mišo sa zasmial.

„Ja som žiaden Džon, moje meno Nik Záhoran a kováčsky majster zo Záhoria nebude zavrieť,“ vetil bezočivo.

To potom zasmial sa policajt.

„Môžeš sa volať, ako chceš a môžeš byť guvernérom.^[9] Akže ťa ešte raz takého uvidím, pôjdeš do áreštu,“^[10] povedal a vzdialil sa od neho.

Zarazený Mišo díval sa za ním. To slovo počalo ho omínať a nevedel sa uspokojiť ani do rána. Tak sa cítil, akoby mu niekto do očí bol napľul. Cítil sa byť do zeme poníženým, zneucteným a vedomie, že si je sám na príčine toho, skľúčilo ho až do zbláznenia.

Sám nevedel, koľko času túlal sa po záhrade i po uliciach, až na jednom rohu zazrel kopu ľudí a o uši udreli mu zvuky dákej hudby. Zastal a videl, že to salvéši^[11] vykonávajú tam svoje ,služby‘. A ostal tam do konca a skrúšene poslúchal, ačpráve každému slovu ani nerozumel. Jemu sa len to páčilo, ako tamtí rečníci a rečníčky prísne odsudzujú užívanie opojných nápojov.

Trochu utíšený vrátil sa domov a hneď pri vchode nežne a bez akéhokoľvek vysvetlenia objal svoju ženu a pobozkal ju.

Tejto cíkom tiekli slzy tvárou, no netrúfala si opýtať sa ho na nočnú udalosť.

Pre ňu však až teraz nastalo to najväčšie duševné trápenie. Mišo sa úplne zmenil, bol tichý, do seba utiahnutý. Na ústach mal stále biblické verše. Nepil, ba ani fajky sa nedotkol.

Anču pojala hrúza. Čo sa to s ním robí??

A napadlo jej i to, že Mišo každý boží deň hneď po večeri vzďaľuje sa a riadne okolo desiatej hodiny vracia sa zadumaný, ale pokojný. Tak isto skoro celú nedeľu trávi von z domu.

Anča dopytovala sa Mišových kamarátov, spolubratov zo spolku, či tam nemešká, keď doma nie je, ale dostala odpoveď, že od istých čias sa v spolku ani neukázal. Kam to teda chodieva?

Raz večer šuchla za ním, a on len ide-ide ulicou a naraz vkročí do domu, osve stojaceho. Dvere boli otvorené a znútra ozýval sa spev. Anča skoro z nôh spadla; Mišo bol v kostole. To boli jeho tajné vychádzky!

Mráz prešiel telom pobožnej ženy. V jej rodisku povstala bola bludárska sekta, ktorých členov volali „novovercami“ (oni sa volajú nazarénmi).^[12] A teraz jej muž stal sa, alebo chce sa stať členom tejto americkej sekty!…

Prišiel Mišo zasa ako obyčajne domov, zadumaný, tichý a pokorný a nemálo sa zadivil, keď mu žena padla okolo krku a ľútostne počala nariekať.

„Čo je, čože sa stalo?“ pýtal sa nastrašený.

Ona, štikútajúc, na živého boha ho prosila, aby sa nedal bludu zviesť, aby sa držal svojej svätej viery.

Mišo vymanil sa z jej objatia, tvár vyrážala mu veľký hnev a hlas znel hrozivo, keď sa jej pýtal:

„Ty si sa opovážila…?“

„Áno, no, zabi ma, ak chceš. Išla som za tebou. Nedalo mi pokoja. Veď si môj, Mišo môj sladký. Nerob hanbu svojej svätej viere, svojim predkom, i sebe a mne. Veď ak to pre tú pijatiku, tak to nemusíš. Veď naša viera tiež zakazuje ožranstvo. I v nej a len v nej nájdeš potechy a spásy, len sa jej verne pridŕžaj.“

Anča nepripustila ho k slovu. Nedbala, že on bráni sa jej rukami, ona zasa pritisla sa k nemu a teraz už zníženým hlasom mu riekla:

„Nie len svojím menom ťa prosím, ale i menom tvojho…“ šepla mu do ucha ostatné a vrelo ho pobozkala.

Mišo očervenel, obledol a zasa zarumenel. Z očí vystriekli mu slzy a bol pokorený.

Druhý deň — bola nedeľa — obaja spolu šli do svojho kostola a azda ani jedinej duše nebolo tam prítomnej, ktorá by sa tak skrúšene bola modlila ako Mišo Záhoran.

*

Týmto by vlastne obrázok bol hotový. No ten život nikdy nie je skúpy na všelijaké prekvapenia a maliar kvôli vernosti musí i tie zachytiť svojím štetcom.

O pár mesiacov narodil sa Záhoranovcom krásny zdravý syn. Krstenie bolo príliš veľké a tu Mišo zasa vyhodil kopýtkami. Ako by on, vraj tiež, neoslávil taký zvláštny sviatok? Dumal, rozmýšľal, ako by to urobil tak, aby nikto o tom nevedel. I vydumal. U priateľa hostinského dal si do fľašky sifónu^[13] naliať dobrej slivovice a kým druhí pili pivo, on si, ,iba vody‘ popíjal. Hostia nemálo sa divili, že gazdovi počínal sa pliesť jazyk, ba i chod nemal rovný. Musí to byť silná voda!

No Mišo neobišiel na sucho. Keď hostí vyprevadil a podišiel ešte pár krokov čerstvý vzduch nalapať, tak ten starý známy policajt ho lapil a odviedol k sudcovi. Výsluch bol krátky, ale jadrný a zaujímavý:

„Čo ste? Ako sa voláte?“

„Ja som najväčší oplan na svete,“ odvetil Mišo a udal svoje meno.

„Prečo to?“ pýtal sa sudca s úsmevom.

„Lebo pijem a doma mám vernú ženu a práve dnes pokrsteného synčeka — jedináčka,“ vetil Mišo.

Sudca sa usmial.

„Teda krstenie, a ľutujete?“

Mišo si len ruku položil na prsia.

„Teda choďte domov a nebuďte viac najväčším ani najmenším oplanom,“ riekol sudca a prepustil ho.

*

Dnes je vyhňa v Záhorí zasa Mišova a v dedine niet poriadnejšieho človeka od pána kováčskeho majstra, ktorý sa teraz už volá ,mašinistom‘.

Volili ho už i za richtára, no on radšej zaplatil päťdesiat zlatých pokuty, nežby zasa musel mať do činenia s tými — panákmi.