E-mail (povinné):

Gustáv Maršall-Petrovský:
Späť

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Peter Krško, Ina Chalupková, Petra Pohrebovičová, Peter Kašper, Zuzana Babjaková, Martina Chabadová, Simona Reseková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 46 čitateľov


 

I

Bol som v novinárskej a bankárskej agencii,[1] nuž niet sa čo diviť, že prichodilo mi stýkať sa s našimi krajanmi, zvlášť s novoprišlými „grínhornmi“.[2] Zo starých známych, ktorí opätovne chodievali domov a vracali sa nazad, mal som radosť ako kedysi z ,našich‘ lastovičiek. Nových mi však bolo ľúto. Mrazivo je tu pre nich: koľko, reku, nádejí budú musieť zahrabať v borbe o chlieb. A čo bude tam z tých doma? Veď ani milióny dolárov, poslaných na Slovensko, nemôžu nahradiť samých zasielateľov; dušu, ducha. Na márno vyjdú naše groše a s nimi i náš ľud. Cudzí robí, cudzí berie, a my tu tiež zahynieme v záplave cudzoty…

Tretieho júla mal som mimoriadne veľký ,raš‘. Ako je známo, letné mesiace sú dosť jalové pre podobné obchody, no ľudia sa dozvedeli, že 4. júla (v deň vyhlásenia nezávislosti Spojených štátov) bude ofisa zavretá, nuž ponáhľali sa vybaviť si záležitosti deň predtým. Mnohí len kvôli tomu vystali z práce. Spolu s klerkmi ,v potu tvári svojej‘ sme pracovali (bolo 104 stupňov v chládku),[3] a predsa ledva sme stačili.

„Nože, prosím, vybavte teraz mňa,“ netrpezlivo volal ktosi.

Pozriem cez mriežky spoza kounteru[4] a vidím tam priateľa Bojlu. Bol z tých kostýmerov,[5] pred ktorých mená sa píše — pre klerkov — ,O. K.‘[6] Bol ,stredný‘, posielal mnoho peňazí a kupoval každý rok dve lodné karty pre seba a mnoho pre iných. Mal tú obyčaj, že sa vše náhlil, ale zato obyčajne si i posedkal pár hodín.

Otvoril som dvierka na kounteri a vtiahol som ho do svojej svätyne, kde si hovel zachladeným kalifornským a tóbismi,[7] kým ja vybavil som tie naj súrnejšie veci. Potom už sa nenáhlil.

„Nuž akože? Čo dobrého?“ pýtal som sa ho, prisadnúc si k nemu.

„Tak, tak. Nuž, zasa dáku tú stovečku do toho Júdaorságu,“[8] odvetil a spokojne sa usmial žmurkajúc očami.

„A koľká je to už, pán brat?“ pýtam sa ho (boli sme bratia v spolku).

„Veru už šesťdesiata piata. Tak, tak.“

„Nech sa človek potom diví nativistom,[9][10] ktorí chcú zastaviť prisťahovalectvo!“ podkúšal som ho. „Okrádame Ameriku.“

„Nekradneme, ani darmo nič nedostávame,“ odvetil vážne. „To sú naše mozole. Bodaj nativisti pustili všetkých zdravých ľudí dnu, ale von nepustili svojich milionárov. Takí Vanderbiltovci, Astorovci, Carnegovci atď. strovia v Európe viac peňazí za rok, než náš celý národ pošle domov za dvesto rokov.“

„To je pravda, ale keby ste už potom kupovali dáke cenné pozemky, ale — skaly, balvany, na ktorých ani borovička nechce rásť.“

Bojla divne pozrel na mňa, akoby s otázkou, či ozaj vážne tak zmýšľam. Potom vypil svoje víno na dúšok a pokojne bafčil svoju tóbisku ďalej.

„To sú, viete, skaly, ale skaly — naše,“ riekol po chvíli. „Opachy, ktoré sú len v bájkach pekné a bohaté. Ale naše sú ony, naše, pán brat! Bodaj sme si ich neboli dali a nedali ani teraz. Dnes by sme doma mali svoju Ameriku.“

Nemo som mu stisol ruku za to slovo, hoci som vedel, že Bojla je pilným čitateľom našich novín a že práve v poslednom čísle som napísal úvahu podobného zmyslu. Veď ja možno som mu dal slová k vyjadreniu jeho citov, ale ten cit mal on sám, on v ňom driemal, žil, až vzplanul a prejavil sa.

Bojla bol — vedľa všetkých svojich malých chýb — vynikajúcim členom slovenskej kolónie v N. Priatelia za chrbtom robili si z neho nevinné posmešky, no keď šlo o radu, o čin, Bojla zasa len bol prvý a všetkými za takého uznaný. Nemálo dávalo mu nimbus[11] i to, že bol ,latinákom‘ (prepadol v Žiline v prvej gymnázii) a že osobne poznal všetkých našich krajových predákov. Mnohým imponovalo to — pravda, mne do popuku — keď Bojla, vyprávajúc svoje príhody i nehody (utratil svoj celý majetok), tak akoby z rukáva sypal mená Vilo, Paľko, Miško, atď. Napr.: „Nuž viete, poradili sme sa, už ako ja a Vilo, že veru Bytču nedáme trhať huncútom atď.“ To Vilo neznamenalo nikoho iného, než Paulínyho-Tótha,[12] Paľkom volal sa martinský Mudroň[13] atď. Keď mne opakoval tie historky (azda po stýkrát), urobil len takú koncesiu,[14] že namiesto ,bol tam i Vilo‘ povedal ,boli tam i Vilo‘. Ináč na také zjavy si tu človek zvykne. Naši fičúri[15] len tak hádžu menami Pišta,[16] Lajoš,[17] Gábor[18] atď., a ešte sa ti zadivia, ak neuhádneš, že je to gróf Károlyi Pista; Tisza Lajos a aspoň Ugron Gábor, s ktorým sú oni — údajne — pusipajtášmi[19] a kde-tu brúdermi[20] (ale ktorých, pravda tutti quanti[21] božechráň porovnávať s tými našimi predákmi, alebo čo i len so starým Bojlom!).

S Bojlom viazalo ma i iné. Bol som priateľom, lepšie rečeno patrónom jeho jediného syna Ondreja, dvadsaťtriročného, vydareného a veľmi nadaného šuhaja. Starý Bojla dokázal sa vzorným i ako otec. Ako malého chlapca, za posledné peniaze, doviezol Ondreja spolu so sebou do Ameriky (keď ho žena odumrela), a hoci sa spočiatku musel veľmi ťažko boriť o každodennú skyvu chleba, predsa dal mu tú najlepšiu výchovu a vštepil mu do srdca vrelú lásku k svojeti.

Ondrej po skončení kolégia[22] na moje odporúčanie dostal sa k slávnemu elektrotechnikovi P-ovi, a to tak, že mohol i univerzitu navštevovať.

Boli sme všetci presvedčení — nevynímajúc ani jeho svetového majstra — že z neho bude vynikajúci muž. Šuhaj mal otvorenú hlavu a bol pritom pilný a skromný. Svojmu povolaniu venoval sa až náruživo, takže z času na čas bolo ho treba nasilu vytrhnúť z práce.

Pravda, ja som sa i ohľadom neho pridŕžal svojej životnej filozofie, že totiž každé víno musí raz kysnúť a vykysnúť. A trpezlivo, no trochu i s obavou, očakával som to kysnutie. I nesklamal som sa, iba v čase. Prišlo ono asi o štyri roky neskoršie, než sa tu vyprávané veci udali.

V spomenutý deň Ondrej Bojla sedel kdesi v svojom laboratóriu a ani s integrálmi[23] nebol by vedel vyrátať, že jeho život je riešený a zapečatený príchodom štíhleho dievčaťa v maľovanom živôtiku, so širokými opleckovými rukávmi a vrkočom, zviazaným červenými stužtičkami.

Práve som vyprevádzal starého Bojlu, keď ich doviedol dáky lapaj z lode. Šuhaj — asi devätnásťročný — mal na hlave okrúhly klobúčik, prusliak s pakfónovými[24] gombičkami a šnúrované nohavice končili sa v rázsochatých vysokopodpätkových čižmách. Ona mala na hlave kvetovanú šatku, spod ktorej visel bohatý vrkoč čiernych vlasov a ešte i topánky mala zašnurované červenou stužkou. Všetkými možnými farbami skveli sa jej šaty. Obaja dotiahli za sebou plátenné kufríky a batožiny.

Bojla sa usmial, keď ich zazrel.

„Zelení, bude biznis,“ riekol ticho a vzdialil sa.

Ich sprievodca ukazoval na mňa a riekol im lámane.

„To sú ten pán.“

Šuhaj odrazu strhol z hlavy klobúk a spolu s dievčatkom blížili sa ku mne — chceli mi ruky bozkať.

Poklonili sa „alázatos szolgája“[25] a „nagyságosurovali“[26] o milých päť. Dnu potom vysvitlo, že sú zo zemplínskej, a práve preto čistí Slováci.

„Keď sa to tam u nás pán ani nesmie inak osloviť než po maďarsky,“ rieklo dievča, ktoré zdalo sa bystrejšie než šuhaj. O chvíľu som sa dozvedel, kto sú a čo sú. Prostredníctvom svojej sesternice, ktorá bývala v hornom New Yorku, od nás dostali lodné i železničné lístky a prostredníctvom ,Tatra‘ banky dali si na nás poslať tristo zl. Boli to deti dvoch sestier. Šuhaj volal sa Imro Kovácsy, dievčina Ilka Gyengi.

„To bude hádam Tenký,“ riekol som zo žartu.

„Hej, tak,“ živo prisvedčila. „V krstnom liste som tak vypísaná, ale v škole mi rechtor premenil meno. A pán doktor ma ani Ilkou nevolali, ale vše Elenou.“

„I moje meno zmenili z Kováča na Kovácsyho,“ dodal šuhaj so smiechom. „A predsa nás volali panslávmi.“

„Ozaj, i sám badám, že nehovoríte po zemplínsky, ako je to?“

Imro pozrel bokom na Ilku a potom akoby v rozpakoch povedal:

„Ja som slúžil u doktora, ktorý pochádzal z Liptova. Tam sa hovorilo len podľa knihy, nuž prilepilo sa to na nás.“

„Ako na vás? Či Ilka tam slúžila?“

„Hej — nie,“ vetil šuhaj. „Ju vzala nebohá pani doktorka k sebe, akoby za svoju…“

Pomaly som potom vytiahol z nich, že po doktorkinej smrti Ilka nechcela zostať v dome a Imro ju nechcel samu pustiť do Ameriky. Príčiny oboch tých ,nechcení‘ som si domyslel, keď som videl, ako sa obaja červenajú a ako ťažko im ide vysvetliť svoj odchod z domova. Ilka si nepovažovala za miestne ostať u doktora, možno on bol i dotieravý, a Imro — blčal láskou k svojej sesternici. Alebo možno i ona k nemu.

„No len sa držte pekne pospolu v tomto cudzom svete,“ napomínal som ich. „Neverte nikomu, svet je zlý.“ Vyplatil som im peniaze, vysvetlil, čo bolo najpodrobnejšie a potom poslal som chlapca s nimi k ich sesternici.

Po ich odchode, vzdor návalu práce, vše mi zišla na um svieža tvárička a štíhla postava mladučkej devy a srdce mi stislo od súcitu, keď som si pomyslel, koľko nebezpečí čaká na jej nevinnú dušu a panenské tielko… Koľko takých čarovných, pelnatých kvietkov stalo sa obeťami sodomského života veľkomestského a zvlášť tu, v americkom Gothame?…[27] No prišli iní ľudia, iné práce, iné starosti i radosti, a tak vo víre pozabudol som na svojich nových známych.

Na druhý deň, na slávneho 4. júla, išiel som sa i ja stratiť z mesta, aby som nemusel počúvať stálu streľbu a dýchať do seba dym pušného prachu. V Harleme[28] odrazu zastavila sa naša kára. Pred ňou stálo ich asi desať. Na vozovke rozložená bola veľká vatra, cez ktorú kone nechceli prejsť. Kočiši ich vypriahli a potom spolu s pasažiermi pretískali vozy cez vatru.

„Sakramentskí kluci!“ bolo počuť z úst mimoidúcích. Boli sme v českej štvrti.

„Vidíš, Ilonka, to je tu taký zvyk na fórt džujála“,[29] preriekne za mnou akýsi ženský hlas.

Obzriem sa a len že som z nôh nespadol. Tam stála Elena Tenkých, pardon, Miss Helen Tenky, v šatách najnovšieho módneho strihu, klobúk na hlave a rukavičky na rukách. No hneď vedľa nej stál Mr. Imrich (či už Henry?) Kováč v elegantných panských šatách a v tvrdom klobúku.

„To ste ich vy tak vycifrovali?“ riekol som s úsmevom k slečne, ktorá bola oslovila Ilonku.

„Yes, sir!“[30] prisvedčila sesternica pyšne. „How do you like them?“[31] Podal som im všetkým ruku a kochal som sa v kráse, ale i v ťarbavosti Miss Helen.

Ona sa pýrila a tuším i slzy vkradli sa jej do pekných očí.

„Ach, pán redaktor (už som nebol veľkomožný), keby ste vedeli (už som nebol oni), ako mi je. Najradšej by som to všetko strhla zo seba a utiekla nazad do Humenného.“

Jej sesternica, tiež strojné dievča, smiala sa jej a aj Mr. Imro sa uškľabil, no chudák sám rozpačite prekladal svoje pedále, vtisnuté do lakoviek,[32] a zavše mrdol plecom i pokyvkal hlavou, akoby ho šaty a pokrývka čosi omínali.

Panstvá šli opačným smerom a ja by som bol iste s nimi držal, keby ma sesternica Miss Walkee (Veľký!) nebola odstrašila svojou angličtinou. Za svet nebola by ku mne hovorila inak než po „United States“.[33] Slovenčina jej bola common language.[34] I Helen a Henry musia sa tu educate (vzdelať) a zabudnúť na rough[35]zvyky a reči z old country.[36] Zaboleli, ale i zamrzeli ma také slová. Trochu ostro preriekol som ,vzdelanej‘ slečne:

„Pre mňa môžete im kúpiť trebárs zaraz i bicykle, ale to, čo im boh dal, im neberte. Vy sama sa mu rúhate, keď podceňujete svoju materinskú reč. Ináč dobrú zábavu vám prajem.“

Dotkol som sa klobúka a vyskočil na najbližšiu káru.

Mal som pokazený celý deň. Neľutuj potom našich ,zelených‘,[37] keď nielen cudzí svet, ale i ich vlastná rodina učí ich odrodilstvu, ktoré tu ináč nikto nevnucuje a ktoré vedie k rozkladu mravnému. Kto svojich rodičov a ich najvzácnejšie dedičstvo, reč, nevie si držať v úcte, ten letí do mravnej záhuby.

Ale konečne vypadli mi moji noví známi z pamäti. Čas letel a v ňom sa cez našu ofisu premlelo mnoho krajanov a krajaniek. Mnohí síce vracali sa i domov, no viac ich prišlo do zeme zaľúbenej, kde za pár centov tratili svoju dušu a každým dňom — zväčša v hlbokých baniach alebo v nebezpečných dielňach — vážili životom. Slovenská kolónia na cudzej pôde sa zdanlivo vzmáhala, kým sa slovenský národ, tam doma, pod Tatrami, tenčil, tratil svoje životné šťavy, chradol. Ale zato tu bola pýcha veľká, čo chybne volala sa národným povedomím. Spolky rástli ako z vody a noviny ako huby po daždi. Len to bola chyba, že kde sa dvaja Slováci zišli, tam bolo desať mienok, a kde deviati, tam tri spolky. Nikto nechcel zaostať, každý mal svoj spolok, svoje ,novinky‘, svoju stranu. Div divúci, že si na hymnu „Hej Slováci!“ ktorá sa tuho spievala pri spúste kečkov[38] a galónov, každý nevymyslel svoju extra melódiu. A potom čert nasial ešte i náboženské spory. Stavali sa kostoly — z milodarov, lepšie rečeno zo žobračky (lebo desať, pätnásť ľudí predsa nevládze kostol i vystavať i udržať). Na školy sa zabudlo, i na čítacie a vzdelávacie spolky. Však to noviny nahradia! No mladšia generácia už nevedela po slovensky, spievala po anglicky a hovorila slovensko-anglickou kotrmelinou.[39] Ale noviny padali pod úroveň a najviac sa vyznačili v brýzganinách. Rozumie sa, to nemohlo vystať, keďže nebolo dosť novinárskeho materiálu pre toľko časopisov. Keď dáky mudrc zunoval svoju ručnú prácu, jednoducho zverboval sa k novinám, ktoré potom živorili, až praskli, a milý ,redaktori‘ zasa sa vrátili do svojej majny,[40] štóru alebo dielne. Pravda, bez toho vedomia, že toľko a toľko času otravoval svojich čitateľov.

Slovom nastali časy skutočne kocúrkovské,[41] takže i povolaní národovci utiahli sa z verejného účinkovania a všade javila sa mĺkvosť, jalovosť a ich dcéra — ľahostajnosť. Ľudia zunovali novinárskych i kostolných kolektorov[42] a spolky klesli na poisťujúce inštitúcie. Len to, že i naďalej pestovali zvady medzi sebou, dokazovalo, že ,ešte Slováci žijú‘ v Amerike. O tom vedel i svet, zvlášť z výkazov policajných a courtových. Bolo to na zaplakanie, dívať sa na to, ako si národ kope hrob sám sebe.

No dobrý génius[43] zasa zvíťazil a zazelenala sa americká vetva lipy slovenskej. Nový čulý ruch rozšíril sa v národe a zdá sa, že to nie je a nebude slamený oheň. Slávnosti a zábavy, ešte i rodinné, dostali národný obsah. Preporodil sa národ od Atlantického mora po Tichý oceán. Pod jednu spolkovú zástavu, pravda, nedal sa vtisnúť, no predsa konsolidoval sa[44] okolo vážnejších kryštalizačných bodov, než boli dosiaľ smerodajné (tie osobné, a preto úzkoprsé). Menej spolkov, ale mohutnejších, menej novín, ale lepších, a — následkom obidvoch — menej zvád, viac svornosti a obetavej práce.

Do čias tohto preporodenia spadá i dej mojej poviedky.

Zvlášť v našej metropole nastal zdravý a čulý ruch národný. Bolo to skutočne národné šľachetné závodenie, ktoré časom i do krajnosti zabiehalo. Áno, veď dobra nikdy nie je mnoho. Na čele pohybu stál mladý Ondrej Bojla, ktorý sa teraz už vyšvihol za prvého asistenta svojho svetochýrneho majstra. On bol stelesnenou elektrinou. Jeho duch vše vymýšľal niečo nové a telo nikdy neustávalo. V zimnom čase bol učiteľom mládeže v literatúre a pravopise, riaditeľom spevokolu, režisérom divadelných predstavení a aranžérom[45] besied a slávností; v lete zasa riadil výlety a všetkému vedel dodať ducha národného a oduševniť každého prítomného. I nie div, že sa stal miláčkom tak mládeže ako i stáreže.

Starému Bojlovi srdce rástlo od radosti, keď videl svojho ,šaša‘.[46] Tak ho volal, lebo Ondrej neraz dokázal i to, že v jeden a ten istý večer pol hodiny prednášal v Harleme, hodinu učil spev v dolnom meste a ešte dostavil sa na divadelnú próbu do Brooklyna.[47] Všade ho bolo ako živého striebra. A všade zastal svoje miesto. Ak daktorý herec (ochotník) ochorel, prevzal jeho úlohu, spieval jednako dobre všetky štyri hlasy a prednášal rovnako pútavo, či o elektrine, či o kráse dákej lyrickej básne. A pritom stačil ešte i ďalších povzbudzovať novinárskymi článkami.

Avšak odrazu sa to všetko zmenilo.



[1] agencia — obchodné zastupiteľstvo, tiež tlačová zpravodajská kancelária

[2] grínhorn (angl. green horn, č. grín’hón) — nováčik v Amerike, neskúsený človek

[3] Bolo 104 stupňov tepla v chládku — v Amerike a v Anglicku sa používa Fahrenheitova stupnica pre meranie tepla, podľa ktorej bod mrazu (0°C) má 32°F a bod varu (100°C) 212°F. Podľa toho 104 stupňov v chládku je 40°C.

[4] kounter (podľa counter) — studený obed

[5] kostýmer (angl.) — oblek, kroj, krajčír, tiež vo význame typ, fešák

[6] O. K. — dobre, v poriadku

[7] Hovel si zachladeným kalifornským a tóbismi — chladené kalifornské víno; tóbisy (i tóbisky) sú zvláštne cigary

[8] Nuž, zase dáku tú stovečku do toho Júdaorságu — posiela svojim domov, na Slovensko (do Uhorska) sto dolárov. Júdaorság (židovský štát) je tu použité v ironickom zmysle.

[9] native-born (angl. č. neitiv bón) — domorodec

[10] nativista — stúpenec nativizmu (idealistickej náuky, ktorá hlása prirodzenosť a vrodzenosť predstáv o priestore a čase, o mravných zásadách a pod.)

[11] nimbus — sláva, svätožiara

[12] Viliam Pauliny-Tóth, (1826 — 1877), jediný slovenský poslanec v matičnom období, zvolený (1869) v Kulpínskom volebnom obvode. Politik, spisovateľ, redaktor a verejný i národný pracovník.

[13] Pavel Mudroň, (1835 — 1914), advokát v Turčianskom Svätom Martine a politický vodca Slovákov od r. 1870, hlavne ako predseda Slovenskej národnej strany a ako autor úvodníkov v Národných novinách.

[14] koncesia — ústupok kvôli dohode

[15] fičúr — prehnane, nápadne frajersky elegantný muž, švihák

[16] Gróf Károlyi Pišta (István), (1797 — 1881), za revolúcie 1848/49 župan Peštianskej stolice; na vlastný náklad vyzbrojil jeden pluk revolučných povstalcov.

[17] Tisza Lajoš, (1833 — 1898), veľkostatkár a konzervatívny politik, minister dopravy

[18] Ugron Gábor, (1847 — 1911), liberálny politik a novinár (ako taký bol aj v Paríži r. 1871 za Parížskej komúny) a od r. 1872 poslanec Liberálnej strany v Uhorskom sneme, kde bojoval za daňové reformy a za obmedzenie financovania armády

[19] pusipajtáš (maď.) — dôverný priateľ (zvlášť v bonvivánskej spoločnosti, človek, s ktorým sa niekto bratríčkuje, prípadne i bozkáva

[20] brúder (nem.) — bratec, bratko (niekto s kým sa dôverne alebo hlučne bratríčkujeme)

[21] tutti quanti (tal.) — všetci takí, všetci dovedna (obyčajne v zhoršovacom, pejoratívnom význame)

[22] kolégium — cirkevné učilište (najmä vysoká škola), tiež zhromaždenie, sbor

[23] integrál — matematický výraz, ktorý dostaneme opačným počtárskym úkonom ako je derivácia (odvodzovanie funkcií pri diferenciálnom počte)

[24] pakfón — kov podobný striebru, zliatina medi (54%), zinku (29%) a niklu (17%)

[25] alázatos szolgája (maď.) — služobník ponížený (pozdrav)

[26] nagyságosurovať (maď.) oslovovať s „nagyságos úr“ (veľkomožný pán)

[27] Sodomský život veľkomestský… v americkom Gothame — Sodoma a Gomora (mestá v Palestíne na pobreží Mŕtveho mora) podľa biblickej povesti boli zničené ohňom pre nemravný život. Sodomský — nemravný, hriešny. Gotham — panská obchodná mestská štvrť v New Yorku (v hanlivom a posmešnom význame), ináč neurčitý kraj v Anglicku alebo v Amerike (Newcastle, Washington Irving a i.)

[28] Harlem (i Haarlem) — mestská štvrť v New Yorku na ostrove Manhattan, obývaná prevažne Černochmi

[29] Na fórt džulája — Štvrtého júla, podľa angl. Fourth July. Štvrtý júl je štátny sviatok Spojených štátov ako deň vyhlásenia nezávislosti.

[30] Yes, sir! — áno, pane!

[31] „Ako ste spokojný s ich výzorom?“

[32] Rozpačite prekladal svoje pedále, stisnuté do lakoviek — pedále (v zvláštnom žargóne, ktorý Petrovský rád používa) — chodidlá, podošvy, nohy

[33] Nebola by ku mne hovorila inak, než po Unites States — inak než po anglicky, než jazykom Spojených štátov

[34] reč prostého ľudu

[35] drsný

[36] zo starého kraja

[37] Neľutuj potom našich ,zelených‘ — ,zelený‘ (kalk podľa amer. green horn — grínhorn) nováčik v Amerike

[38] kečky (angl. catch, č. keč) — úlovok, korisť

[39] kotrmelina — gebuzina, táranina, nesúvislé reči, nezmysly

[40] majna (z anglického slangu) — baňa (v Amerike)

[41] Slovom nastali časy kocúrkovské — nastali časy malomestských intríg

[42] kolektor (lat.) — predavač lósov, šťastia, výherných listín

[43] génius — veľduch, nezvyčajne tvorivý duch, mimoriadne nadaný človek

[44] konsolidovať — ustaľovať, zriaďovať

[45] aranžér — usporiadateľ

[46] šaš (maď.) — orol

[47] Harlem, Brooklyn — mestské štvrte v New Yorku. Harlem (pozri vysvetlivku vyššie). Brooklyn je oproti centrálneho ostrovu Manhattan, na druhom ostrove, vlastne na druhom brehu Východnej rieky.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.