ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Snaja^[1] Evica, daj mi už raz pokoj s tým ženením. Na svojho patróna Iliju ti hovorím, že ma vyženieš medzi cárskych chlapcov, a čo ste ma i vymenili.“

Snaja smutne pozrela na krásne vyrasteného šuhaja s tou peknou, ale zakabonenou tvárou. Po tisíci raz mu opakovala:

„To je tvoje ,ďakujem‘ za moje ustávanie. Nebožkej matke pri smrteľnej posteli som sľúbila, že vychováme z teba hodného človeka, že ťa nedáme za vojaka, a čo pol sermie^[2] pôjde na to, a že ťa hneď po osemnástom roku oženíme. A ty teraz lámeš moje slovo. Koľko som sa našila, naprala, navarila na teba, a ty teraz takto…“

Ilija netrpezlivo mávol rukou.

„Dosť už, snaja! Ty vieš, že každým časom blahodarím^[3] ti za všetko, čo si mne, sirote, preukázala. Ale — nemala si sľubovať, čo vyplniť nemohlo byť v tvojej moci. Škoda bolo i tej tisícky, čo ste ma od vojska vymenili. Teraz ma iba posmievajú v dedine. „Schoval sa za — snajinu sukňu!“ Ale to už prešlo. I hodným chcem byť tebe kvôli a na počesť pamiatky matkinej. No ženiť sa nejdem — ešte.“

Snaja zalomila rukami.

„Svätá Bohorodica! Že vraj ,ešte‘ nebude sa ženiť, a ono by bolo skoro pozde, keby ,už‘ sa ženil. V celom Lekići jediný starý mládenec. Či ťa nemrzí, keď ťa volajú ,betárom‘?“

Ilija sa zasmial.

„Prečo sa hnevať? I môjho otca tak volali. Ten mal dvadsaťpäť, keď sa ženil, a to bolo dobre.“

Snaja vzdychla, ako keby bola povedala: darmo budeš tekvicu tiskať do vody. Ale predsa sa podujala ešte na jeden útok.

„A, holúbok, či sa ti baš^[4] ani jedna z dievok nepáči? Há?“

Ilija sa pozorne díval na cigaretu, ktorú si bol práve ušúľal a potom s úsmevom pozrel na ňu.

„A načo ty, hviezda moja, zlatá snaja moja, orať chceš v mojich prsiach?“

„Svätý Nikola, varuj ma od toho, ráno moje,“^[5] zvolala snaja. „Ale veď som ti akoby matka…“

Ilija sa zasmial.

„A také veci sa ani vlastnej matke nevravia,“ riekol a poodišiel.

Snaja sa beznádejne dívala za jeho peknou postavou. No on sa odrazu zvrtol a na pár krokov sa k nej priblížil.

„Ale hádaj, snaja moja zlatá…“

Snaja hneď začala.

„Leposava Belićova, alebo Sofia Dundarova…“

„Nie teraz,“ pretrhol ju šuhaj, „ale zajtra hádaj, keď sa gajdy ozvú v kole.“

Z vyvýšenej chodby domu ozval sa karhavý hlas.

„A čo to za dlhý rozhovor! Všetko krížom-krážom, nedeľa pred nosom a oni ti stačia trkotať!“

To bol starší brat Ilijov, Dušan ?orđević, ktorý sa vracal z dedinského domu.

Bol on prísažným alebo eškutom.^[6]

Ako srna letela strojná Eva k svojmu mužovi, vzala mu širák z hlavy, vyzliekla mu čierny íberlastýnový^[7] klobúk a ako veverica krútila sa okolo neho.

„Všetko bude v poriadku, čedo^[8] moje. Neujde to a teraz i ty pomôžeš.“

„Hm! Možno, že ste iba na to čakali,“ riekol on s úsmevom. „A deti kde?“

„Bohvie, na ktorej jahode,“ odvetila gazdiná.

A skutočne, o chvíľu prišli tri nezbedniatka, zamazané, ufúľané od čiernych jahôd a od prachu i blata. Matka odtískala ich od otca, aby mu sviatočné šaty nepošpinili. Otec sa potom išiel preobliecť a Eva dala sa do zametania tehlami dláždeného dvora.

„Len ktorá to môže byť, čo nášmu Ilijovi padla do očí?“ šupelo jej v hlave. Z dolného dvora, zo stajne, ozval sa čerstvý mužský hlas:

Evica sa oprela o drsnú metlu a s úľubou načúvala.

„Ako krásne spieva ten beťár,“^[10] šepla. „Milka, ktorá Milka? Krstićová — tá je rapavá. Brličová — tá škúli. Eh, to on len tak spieva, lebo je v piesni.“