ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň bol ,nerobím štvrtok‘ pre väčšinu lekićskej mládeže. Keďže nebolo kola, krčmár predal viac vína než včera. Tamburáši o dušu narábali svojimi višňovými kôrkami.

Spev, krik, lomoz.

Ilija Đorđevič vyberie prvému tamburu z rúk a sám vedie predok.

Krčmár stojí pred šenkom a díva sa na neho.

„Čo sa to len s tým chlapcom porobilo?“ riekne sám sebe. „Do kola nechodil, a hľa, včera najlepšie tancoval; vypil dva krígle a večer, jajaj! A neopil sa. Teraz zase hrá a udiera na tambure, ako nikto v dedine.“

Ilija mu kývne.

„Daj nám piť všetkým, krčmár!“

Chlapci tancujú, spievajú a tým ešte pomáhajú práci vína. Už i boriť sa počnú, rozumie sa, zo žartu, ale dosť hrubo. Jeden z nich, územčistý, pevný chlapík, postaví sa pred Iliju a položí ruku na struny jeho tambury.

„A ty, brate, zahraj mi teraz hopspolku,“ riekne zajakavo.

„A ja ti to neviem zahrať, brat môj!“ vraví Ilija a odťahuje si tamburu. Vtom praskne jedna struna na nej. „Vidíš, načo mi to robíš?“

„A ty nevieš hopspolku?“ kričí chlapík. „Vidieť, že si len sprostý sedliak, nebol si na vojne, ech?“ A roztrhne mu ešte dve struny.

Ilija obledne, ale sa tíši.

„Nebol som. Ale takých vojakov dvadsiatich vyhádžem,“ riekne tlmeno a vytrhne si tamburu.

Nastane trma-vrma.

„Ilija Đorđevič vyhádže dvadsiatich vojakov!“ zlostne ozývalo sa po izbe.

I nastala pračka-ruvačka, akej krčmár ešte nevidel. Práve chcel poslať po žandárov, keď zbadal, že to nie je potrebné. ,Vojaci‘ boli vonku a Ilija si s tamburášmi štrngal. Len na vyhriatom čele a na rozcuchanej košeli bolo vidieť, že prestál dosť ťažký boj.

„Junák si, Ilija,“ riekol krčmár, „ale z toho iba ja mám škodu.“

Ilija vstal.

„Tak my pôjdeme do extra izby a oni nech sa trebárs vrátia, riekne a tiahne do bočnej izby…“

… Večer ,prvý mládenec v dedine‘ dal sa doprevádzať tamburášmi od jedného konca na druhý. Tam zastali pred domom knézovým a o dušu bili po strunách a spievali:

a potom:

Ilija zastal si k stene medzi okná, takže ho z domu nikto nemohol vidieť. No ktosi to uhádol. Jedna žalúzia sa otvorila a čierna hlávka a plačlivý hlas pritlmene, skoro do ucha mu pošepli:

„Otec je vo vároši, a ty robíš hanbu v krčme i tu. Ak ma rád máš, tak choď domov, Ilija srdce moje.“

Potom sa zase zavrela okenica, Ilija mávnutím ruky zastavil ďalšiu hudbu a len tak nahlucho tiahol s druhmi preč.

Doma si ľahol, ale keď na ďalekej veži odbila desiata, vzal čosi do ruky, prehodil cez plecia čiernu širicu a potíšku sa vykradol z domu zadnými dvercami. Potom bystro kráčal k neďalekému Dunaju. Tu, zrovna za domom a záhradou knézovou, odviazal člnok, odbil ho od brehu a o chvíľu bol už v prúde.

Na to ostatné málo, len akoby vo sne, sa pamätal. V lese bola hustá tma, ale konečne našiel alej i dolinu so šumiacim potôčkom. Sadol si nad ním a dumal. Dáky vták mení svoje miesto, možno ho sotva naháňa. Svrčky spievajú svoju mrzutú pieseň. Ináč je ticho ako v hrobe, i tma je taká. No o chvíľu vypláva mesiac a zaleje svojím strieborným svetlom úžinku i s potôčkom. Počuť raždie pukať a slabunký dupot. Ilijovi silne bije srdce. Ak je to hájnik alebo feršter? Preletí mu obraz pred duševnými očami. Vidí sa sputnaný pred súdom medzi dvoma žandármi. Lepšie stisne pušku v rukách a ostro sa díva dolu. A hľa, tam sa srnec blíži k vode. Obzrie sa sem i tam, skloní hlavu a pije, počuť ho, ako sŕka. Potom zdvihne hlavu a díva sa hore, možno na krásu mesiaca… Ilija cieli, spustí a divo sa rúti dolu. Schytí srnca, ktorému z čela krv rinie, a čo mu nohy a para stačí, beží nazad, lenže smerom k Dunaju, do húšťavy. Výstrel bol strašne silný, aspoň Ilijovi sa vtedy tak zdalo, celá hora sa ozývala ním, ako keby z mažiara boli strelili. To musia počuť horári, Ilija už nevládze, srnec je obťažný a širica ho hatí v napredovaní. Učupí sa a čaká. Hruď zdýma sa mu od behu a srdce od rozčúlenia má mu z nej vyskočiť… Zrazu ozve sa silný hvizd a hneď na to počuť dupot a pukať raždie. Isteže hájnik alebo feršter. Ilija si úplne ľahne na srnca a hlavou točia sa mu divné myšlienky. Preceňoval sám seba. Má ešte jednu guľku, ale v mene boha otca, syna i svätého ducha — hodí kríž na seba — pušku si nedá vziať, ale tú guľku, ak ten človek príde na neho… pustí sám sebe do čela… A kroky sa blížia, hájnik nemôže byť od neho už ani tridsať krokov… Už cez malé škáry hustého krovia vidí i jeho tmavú postavu; ak má psa, tak je po všetkom. Postava zastane a díva sa rovno akoby na neho. Ilija od muky skoro vykríkne. A hájnik sa blíži. Ilija dvíha pušku, oprie cievy o svoje čelo… modlí sa… Tu odrazu padne výstrel spoza chrbta hájnikovho. Ten zakľaje a beží nazad. Ilija bol ratovaný. Akiste nebol on sám v lese strieľať cudzie…

Ako jeleň bežal Ilija dolu k Dunaju, hodil srnca do člnka na širicu, aby fľaky krvi neostali na dne a celou silou dal sa do veslovania. Mesiačik schoval sa za oblaky a Ilija z vrúceho srdca ďakoval za čudesnú ratu.

„A viac pytliačiť nebudeme, ani Milke, ani knézovi, ani nikomu kvôli!“ šepol si a hlboko ponáral veslo do prudkej vody.

Pri dverciach čakala na neho — snaja Evica a s plačom i so smiechom padla mu okolo krku.

„Ach, bože! Čo som ja vytrpela. I streľbu som počula, — možno len tak sa mi zdalo, lebo i ferštra som videla mŕtveho…“

„A ako si videla?“

„Videla som pušku v tvojej chyži a potom ten blázon knéz…“

„Ale som ho predbehol,“ riekol Ilija so smiechom. „A ferštrovi nič.“ A keď bili dve hodiny, Ilija bol na lôžku a srnec „v poriadku“…

Ráno, keď Evica zametala preddomie, zastavil sa knéz Živanov na voze pred domom.

„Evica,“ povie jej po pozdrave. „Nože stiahni toho vášho lólu. Čo je mnoho, to je mnoho.“

Snaja oprela sa o metlu a hlasne sa mu zasmiala do očí.

„Knéže: voda zamrzne, mlieko skysne a krv zovrie!“

Knéz, v rozpakoch, odkašlal si a potom riekol:

„Dobre, nech teda vrie. Ale nech mu nenapadne, po starom zvyku, ukradnúť mi dcéru, lebo ho zastrelím ako psa. Povedz mu to!“

Evica sa smiala.

„Nepoviem mu ja to, knéže, lebo by to aj tak ani fajku vody nestálo. Nebojí sa on vás, knéže, ani nikoho. On je prvý hýroš v Lekići.“

„Aký je, taký je, ale mojej rodine pokoj. Ešte mi curu do chýru prinesie.“

„Do akého chýru, knéže!“ zvolala Evica celá rozsrdená. „Či ste už za zory toľko rakije vypili, že talápete?^[32] Veď je on prvý v Lekići a keď vystrie ruku, tak sa mu dvadsať navešia. Za koho že ju dáte? Za vyziabnutého Bekavca, pretože orie na ôsmich voloch? Či i vy tak spievate, že:

„Ale sa ti rozviazal…“ šomral knéz.

„Pravdaže, keď kazíte šťastie dvom mladým dušiam. A to, čo chcete, povedzte mu sami. I on ide na dyňovisko.“

Richtár pľasol medzi bujné kone. Že mal rozum zastaviť sa na rozhovor s babou! Zamyslel sa. Doma búrka. Žena nadáva, cura plače. Keď mu ju nechce dať, prečo ho tiská do nešťastia. Veď, hľa, odkedy bola tu Evica, z najporiadnejšieho šuhaja stal sa najväčší garázda, pijak a bijak. Či to nie je hriech od boha?

A ak ten chlapec pôjde ešte i pytliačiť a stane sa mu nehoda! Richtárovi bolo akosi tesno. Ako mu len mohol také hlúposti hovoriť predvčerom v noci. On, knéz Živanov, žeby na staré kolená šiel pytliačiť s chlapcom! Veď ho skutočne tiskal do nešťastia. — A bol by to šuhaj. Páči sa mu, ale čo, z krásy a junáctva sa nežije. Keď dom Živanovcov spojí sa s Bekavcovcami, tak na okolí niet lepších gazdov a Milica privykne…

Obzrel sa. Za ním na ceste dvíhal sa malý prachový obláčik. To je Ilija. Pošibal kone, aby skorej prišiel na dyňovisko. A skutočne, keď Ilija dorazil, knéz už mal kone pred pluhom. Po pozdravení Ilija zavolal knéza do koliby.

„Voľačo vám ukážem.“

Knéz nevoľky príde a obledne, keď mu Ilija poddáva parohy zo srnca.

„A feršter, hájnik?“ zavrávorá.

„Zabil som ho…“

Knéz sa prežehnáva.

„A potom som ho odvliekol čím ďalej do húštiny,“ pokračuje Ilija. „Navlas, ako ste mi kázali.“

Knéz skočil ako podstrelený jeleň.

„Ja, ja že som ti kázal zabiť a odniesť ferštra…“ reval a triasol Iliju za plecia, kým tento rozduchoval vatru.

„Čo ferštra? Ktože hovorí o ferštrovi? Srnca som zabil, a tu je,“ odvetil zadivený Ilija.

„A feršter, čo s ním?“ jachtal knéz.

„Už skoro na mňa stúpil, bol tak blízko ako ten voz. Zdvihol som pušku a…“

„A, a, zabil si ho? Uf, uf, Bogorodica! Pomiluj Gospodi!“^[34] kričal knéz.

„Ale čo sa vám robí, knéže, veď dajte dopovedať,“ netrpezlivo riekol Ilija. „Vtedy zaznel výstrel spoza chrbta ferštrovho a to ma — zratovalo.“

„I jeho i mňa!“ zvolal knéz Živanov a celý zamdlený klesol na lavičku.

Od múk prestatých akosi obmäklo mu srdce, i nebolo treba veľmi ho núkať srňacinou na ražni pečenou a dobrým vínom z čutory.^[35]

„Kožu ešte dnes odnesiem garbiarovi,“ veselo hovoril Ilija, „budú z nej pekné čižmy.“

„I dvoje vystanú…“

„Nie,“ mienil šuhaj. „Jedny čižmy, pekné, rámcované, pre vás, knéže, a jedny utešené topánky pre…“ Ilija nedokončil, lebo knéz sa zdvihol.

„Netárajže, chlapče,“ okríkol ho a vyšiel z koliby. Ilijovi skoro slzy vystrekli z očí. Aký to tvrdý človek! Už sa zdalo, že popúšťa, ale hľa, ako mu odsekol.

Od tej chvíle Ilija stal sa tým starým. Chodil do kostola a spieval spolu s učiteľom; krčme sa vyhýbal a v kole ho nikto nevidel.

Ale richtár, aby akosi dostal prevahu v dome, a azda i preto, aby si svedomie ohlušil, stával sa hrubým voči svojej čeľadi. Ešte i maznanej dcére ušlo sa tvrdých slov.

„A ty, počuj curo, nebudeš mi v kole viac tancovať s tým lólom Ilijom!“

Ona smutne pozrela na neho.

„Nebudem, otče!“ riekla pokorne.

Ale keď v nedeľu nešla do kola, zasa bolo zle.

„A prečo nejdeš do kola?“

„Lebo nesmiem s ním tancovať a s druhým nebudem — nikdy!“ odvetila dcéra pevne.

Knéz zaškripotal zubami a vytratil sa z izby.

Tak to trvalo týždne, až jedného dňa objavila sa v knézovom dome Evica Đorđevićová. Bola vyparádená a prišla hlavným vchodom, nie spoza záhumnia. Po obvyklom úvode povedala, že prišla pýtať Milicu pre svojho odchovanca.

„A môj Ilija dokázal, že je pravý Srbin, že junácka krv prúdi jeho žilami. Pil, a neopil sa, bil sa, a nebol bitý, kradol (svoje), a nebol lapený. A čo je hlavné, teraz on zasa nepije, nebije sa a nekradne, ale je pobožným a príkladným mužom, s ktorým každá devojka musí byť šťastná.“

Richtárka, dobrá duša, fňukala a orodovala, ale všetko márne. Knéz Živanov nepopustil.

„Mňa to samého bolí,“ riekol Evici, „ale vidíš, dcéra moja, ja už od rokov a rokov, skoro od jej narodenia, mám ju zadanú, a u Bekavcov takisto. Nuž, vžil som sa do toho. Nemôžem inak. Odpusť, dieťa moje, nemôžem.“

Evica nemala slov, všetka nádej ju opustila. Keď mala odchádzať, knéz chytil ju za ruku a odviedol ju do bočnej izby.

„Pozri, Evica, a povedz mu to,“ riekol a ukázal na pušku-dupľovku. „Nabitá je na ostro. Nechže nesprobuje kradnúť!“

Evica s opovrhnutím dívala sa i na pušku i na jeho hrozivú tvár.

„Keby Ilija chcel, tak by ste mohli mať sto takých pušiek a regiment žandárov k nim, i tak by vám ju ukradol. No on na bielom dni s vaším požehnaním chce mať Milicu.“

„A prečo práve moju Milicu? Prečo nejde do Livadie, kmotor môjho brata zaraz dá mu svoju dcéru…“

„A nehanbíte sa to povedať, knéže? Či nevidíte, aký je rozdiel medzi vami a Ilijom? Ten Sriemčan dal by mu päť ráz toľko sermie, ako čo vy máte, a on nechce, on nechce sermiu, ale Milicu.“

„Nemožno, povedz mu, a boh nech ho poteší!“

„Ba že i meno božie smiete spomenúť!“ zvolala Eva a bez pozdravu sa vzdialila.

Od tých čias potom knéz Živanov nemal veru práve na ružiach ustlané.

Tešil sa, keď sa mohol z domu vytratiť, lebo z každého kúta plač sa ozýval a vyplakané červené oči s nemou výčitkou dívali sa na neho. No však to prejde, myslel si, avšak Bekavcovcom dal znať, aby ešte nechodili po pytačke. Nuž ale neprešlo to veru, ba v jeden deň taký nárek vypukol v knézovom dome, ako keby dáky mŕtvy ležal v ňom.

Bolo to preto, že richtárka a Milica sa dozvedeli, že Ilija Đorđevič chodil sa odoberať od svojej početnej rodiny i od známych, lebo že dobrovoľne ide narukovať za vojaka.

„Eh, povedačky!“ povedal richtár.

„A ak pôjde, tak si dcéru hľadaj na dne Dunaja. Aby si vedel, Glíšo!“ riekla richtárka.

Knézom to trhlo, obledol, ale nechcel to ukázať.

„Láry-fáry! Ináč on ani nemôže sa zverbovať, kým nemá dovolenie od tútora.“

„To už má, od brata.“

„… A kým mu obec nedá svedectvo, a to ešte nemá…“

„Ale mu ho dať musíte.“

„Uvidíme, a teraz mi daj pokoj a maj rozum, aspoň ty, stará!“

„Pôjdem za mojou jedinou a tam bude pokoj,“ čkala ona.

Knéz vyskočil ako divý.

„Ideš mi von s takými hlúposťami!“

Stará vyšla, ale richtár málo čo spal tej noci.

Ráno skutočne dostavil sa Ilija do obecného domu a žiadal svedectvo o mravnosti a stotožnení osoby, lebo že ide sa zverbovať. Richtár odkašlával a notár (domin)^[36] zalomil rukami. I druhí prítomní híkali. Prečo to? Či stratil rozum? Veď mu je dobre, a teraz ide do sveta.

„A čo to za sprostosť, Ilija!“ ozval sa konečne i knéz.

„Nuž, veď viete, knéže. Idem zložiť poslednú próbu a potom ako boh dá,“ odvetil Ilija s úsmevom.

„Čertov chlapík!“ myslel si knéz. „Tak on sa ešte ani teraz nevzdáva Milice!“

„A potom,“ nútenou veselosťou pokračoval Ilija, „Lekićanom nemusí byť ani ľúto za mnou, lebo akže tu ostanem, tak vám všetko víno vypijem, všetkých vojakov pobijem a všetky spahijské srny vystrieľam. Tak teda, prosím domine, len rýchlo. Kone sú zapriahnuté a snaja i brat čakajú vo voze.“

„Šta mu drago,“^[37] riekol domin a počal písať.

Knéz sa hniezdil a na čelo mu vysadol pot.

„Ale počuj, Ilija, čedo moje,“ riekol váhavo. „Tak na sucho to nepôjde. Kým domin napíše ten atestát,^[38] my si vypijeme z toho táncošského.“

Ilija prenikavo pozrel na neho a potom ťahavo riekol:

„Knéže, keď ja niekoho zabijem, tak ja do toho nekopem.“

Knéz sa usmial.

„Ej, čo tam táraš. Poď!“ a vzal ho pod pazuchu a viedol ho domov, to jest do đorđevićovského domu.

Tu ozaj stál zapriahnutý voz na dvore, gazda naprával sediská a snaja Evica plakala na chodbe.

„Dušan!“ zavolal knéz. „Vypriahni!“

„A prečo, knéže?“

„Pretože obec nedá atestát tvojmu bratovi.“

„A prečo mu nedá?“ pichľavo sa ozvala snaja. „Či je to tiež knézova dcéra, ktorá sa iba kadejakým trpaslíkom dáva?“

Knéz sa mimovoľne začervenal, ale hneď sa i zasmial.

„Preto mu nedá, lebo je to hlúposť, duša moja,“ riekol láskavo. „Tisícku ste už zaplatili za neho a potom…“

„A čo vás do toho?“ zvolala bojovná Evica, „od vás sme nepýtali.“

„Po prvýkrát vymenili ste ho vy a teraz — ja vymením. Ruku, synku, Ilija môj junácky!“

Starý knéz nikdy nezabudol na ten vrelý bozk, čo na svoju zle oholenú tvár dostal vtedy od — snaje Evice.

„Prestál si próby, aj — ja,“ riekol knéz Ilijovi. „A notárovi ja zaplatím za ten atestát.“

Potom na tom istom voze odviezli sa do knézov a až teraz hučala jasuplne tá stará pieseň: