ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Deň celý prestrieľal, až na úpätí hory
sa zvalil do trávy a sladko zahovoril:

„Slimáčik, ukáž mi tie dýčky, ktoré máš,
s tou jakobínskou čiapkou sa s parožkami plaz.
Otvor si korýtko, jak knižku, žabka malá,
skáč, kŕkaj do sboru, čo by si nespievala.
Mravček, ty opusť dom, bež v šíro-šíry les,
batôžtek nájdi si a do paláca nes.
Praď, pavúk, halúzky zviaž tenunkými sieťmi.
Včelička, opusť úľ, leť za pestrými kvetmi.
Vtáčatko, naplňuj celý deň štebotom,
pleť hniezdo pre malé a vysedúvaj v ňom,
kŕm ich a priúčaj, by bavili môj sluch.
Kormidluj chvostíkom v potôčku horskom, pstruh,
vyhoď sa nad vodu, rozdúvaj svoje plutvy.
To všetko poteší ma, vábi kúzlom krás!…“

Lež tíška zradzuje: „Nik neverí ti z nás.
Si človek, najlepšie je pre nás, keď si mŕtvy.
Pod tvojou podošvou sa mrví dom môj v trosky,
čiapočku stŕhaš mi a musím stiahnuť rožky.
Korýtko rozpučíš, vyhádžeš z bývania,
zlosťou sa rozčúliš od môjho kŕkania.
Radosť ti pôsobí, keď kopneš do paláca,
kam brat môj s bremenom sa v svoju chyžu vracia.
S pôžitkom pavúčiu ty pretneš moju sieť.
Kvet kmášeš predo mnou, hoc tebe zhŕňam med.

Tvoj syn môj zobáčik a štebotanie zviera,
roztrúsi hniezdo mi a mladé povyberá.
Hák pustí železný a krivý do vody,
najprv ma obesí a potom vyhodí.
Bežme pred človekom, ten na nás všetkých zlý je.
Tieň jeho nesie smrť, kým hýbe sa a žije.“

A človek pod horou od smútku zastenal:
„Dôvera nevráti sa nikdy stratená.“
Zmĺkol a zmeravel jak v tráve brvno nemé…
Zas všetko ožilo, čo zmĺklo zmeravené.

Bratislava 26. júna 1942