ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ležal som na priči a počúval Nemcov, ako spievajú Edler Adler, Fein, fein schmeckt uns der Wein, Servus du atď., ked prišiel do chyže ktorýsi Maďar a volal ma, aby som sa sbalil a šiel k staršiemu do kancelárie. Bolo okolo 8-mej večer. S nechuťou som sa zviechal, obliekol zimník a šiel. Vedel som, že mám odcestovať do Ruska, ale vedel som i to, že mám na pošte 50 rubľov, ktoré mi žena poslala, a ak si ich nebudem môcť vyzdvihnúť, alebo mi ich ukradnú, alebo v najlepšom prípade pošlú za mnou, potrvá to aspoň pol roka, kým ich dostanem.

Žiadal som teda, aby moju cestu odročili na zajtra. Ale Rusi už zabudli, že som preložil do slovenčiny „celého“ Puškina, prosbe mojej nevyhoveli. Rozkaz znel, že o 9-tej večer mám byť hotový. Konvoj príde pre mňa.

Tak sa i stalo. O 9-tej prišiel konvoj s vintovkou, patrontaškami okolo pása a bajonetom. Šli sme. Bola krásna noc bez vetra, mesiac svietil a malé obláčky ako kotúče dymu plávaly nebom, cesta zamrznutá, snehová, naše kroky vržďaly a dych sa paril, ako čo by sme fajčili z čibukov. Na stanici sme čakali asi do pol druhej v noci. Oblôčik na pokladnici sa osvietil, otvoril a môj konvoj ukázal maršrutu.

Na moje šťastie maršruta bola zle vystavená. Iste znela namiesto do Voroneže, kam som mal ísť, niekam do Vladivostoku alebo Charbina. Opraviť ju v noci nebolo možné. Šli sme nazpäť.

Sám Pán Boh sa zamiešal do mojej cesty, aby som mohol prísť k svojím 50 rublíkom. Stálo ma to síce mnoho námah, behania a potenia, kým mi ich na pošte mimo poradia vydali, ale dostal som ich predsa, a len na druhú noc sme odcestovali.

V Rusku je všetkého mnoho: kaše, chleba, múch, vší, ploštíc, neporiadku a i mnoho cestovateľov. Osobný vozeň bol nabitý. Dostal som miesto pod samou povalou. Ruky som mal opuchnuté, bolely ma. Ťažko som liezol do výšin, ťažko som sa spúšťal dolu do priepasti. K týmto bolestiam ma ešte i brucho znepokojovalo. Bolo treba cestu do „úbornej“ často opakovať. „Úbornaja“ bola vše zaujatá. Súra ma trýznila a pri čakaní prekonával som muky. Bolo tam síce napísané „možno poľzovaťsia“ 15 minút, ale mne sa videlo, že tam každý bude sedieť až do Voroneže.

Raz v ohromnej naliehavosti prešiel som do druhého vozňa. Vozeň elegantný, čistý, elektrické osvetlenie, plyšové fotele a na nich vysokí ruskí dôstojníci. Stŕpol som hneď a chcel ubzíknuť, ale ma už aj pristavil ruský strážnik a štyk mi oprel o prsia.

— No, reku, vo vojne som nezahynul, a teraz by som mal bagančami zmetať pre takú maličkosť? Čo, cára vezú, či čo?

Začal som strážnikovi vysvetľovať, ako som sa sem dostal a čo som chcel. Ako počul slovanský jazyk, zatíchol, spustil vintovku a láskave povedal:

— Idi!

Prešli sme Čeliabinsk. Masy neubúdalo. Až v Irkutsku sa trošku vyprázdnil vozeň a ja som sa s najvyššieho poschodia dostal na prízemie. Zámena nebola výhodná. S vyšších „etážov“ vše mi visely nad hlavou zablatené čižky s klincami a podkovičkami. Musel som si temeno chrániť. Nebolo minúty, že by niekto neliezol hore a nespúšťal sa dolu. Dážď semiačok, ohryzkov, koštiaľov, mastných papierov, kôrok. Na lavicu mi neprestajne sadali iní a prekážali mi vystrieť sa. Chcelo sa mi ležať. Bôľ, ktorý som mal v rukách, prechádzal mi do všetkých hnátov, do krku, do hlavy.

Ale životná radosť nedopúšťala, aby som zmalátnel. Kupoval a čítaval som noviny Russkoje slovo, Solnce Rossii, Novoje vremä, Ženščina, Nový Satirikon, Ves mir a pod.

Zaujímavejšie články a vtipy prečitoval som Rusom, keď neúnavný balalajkár prestal na minútu drnkať svoju vždy jednu a tú istú nôtu, alebo keď svoj znamenitý inštrument požičal do ďalšieho kúta vozňa. Obuvník, cestujúci s troma pármi čižiem, vojak s lesklými, tučnými lícami, ustavične prežúvajúci čosi, akýsi mladý šušľajúci žandár, ktorý na všetko mal jedinú poznámku „da“ a „ha“, druhý žandár, ktorý pil horký čaj a jedol tvrdé kôrky, darované mu akýmsi civilom, so zlými zubmi, boli mojimi poslucháčmi.

Arčiščevo, Samara, Syzraň, Penza, Kozlov. Všade prestupovanie a úmorné čakanie. Cestovatelia sa menili a ja som bol hádzaný raz na prvé poschodie, raz na prízemie, raz zasa pod povalu medzi kufre a batohy, kde som sa musel priviazať, aby som nespadol, keby som zaspal.

K Voroneži bolo toľko ľudí, že som už len stál, stisnutý troma tučnými babami. Ledva som mohol dýchať.

Asi o 8. ráno 21. marca sme prišli do Voroneže. Boľavý, nevyspatý, ustatý, polomŕtvy som sišiel, vlečúc na ruke svoju bagáž. Čerstvý vzduch mi vrátil stratenú polovicu života, a keď som sa na stanici umyl, vypil niekoľko pohárov horúceho čaju, ožil som celkom. Najal som izvoščíka a za 40 kopejok presankoval sa so svojím konvojom na „upravlenie vojenskago načaľnika“. Bola to moja prvá stanica v Rusku.

Vojenský načaľnik ma prevzal, dal mi do rúk „udostovierenie“, podľa ktorého sa mi povoľuje „svobodno proživať v predielach Voronežskoj gubernii, što podpisiu s priloženiem kazennoj pečati udostovieriajetsia…“

S konvojom som sa rozlúčil, zaďakoval som mu za starosť, odmenil som ho a stal som sa slobodným predbežne len „v predielach Voronežskoj gubernii“.