ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa utíšil, pocítil nadšený blúznivec tajomný závan novej doby, klíčenie bacilov nových systémov a inštitúcií, znamenajúcich revolučný prevrat, súčasne však prudký vzostup na ceste do kopca vrcholnej blaženosti.

Vycítil s naprostou istotou a jasnosťou nastávajúce nové formy erotického spojenia.

Monogamia sa prežila. Ubíjala telo i ducha, napomáhajúc degeneráciu. Nebola a nie je ničím iným, než otrockou sústavou, udržovanou v pohlavnej sfére umele, ba násilne, knutou zákona a zkostnatelej tradície, dávno po zrušení primitývnych foriem otroctva sociálneho.

Prekonaním prežitej monocamie rozvlní sa citová sféra ľudstva do širších oblastí. Vzniknú štyrčlenné, šestičlenné, osmičlenné erotické kruhy atď.

Nastanú rájske pomery už tu na zemi, ktorá stane sa ohromnou záhradou nekonečných ľúbostných slastí.

V novom ráji nebude bezúzdnosti ani násilia. V kruh lásky sostúpia sa páry so sebou vzájomne sympatizujúce, priatelia a priateľky.

Ženy prestanú na seba žiarliť a budú sa milovať ako sestry. Medzi mužmi vymizne revnivosť. Muž prestane sa dívať na ženu jako na svoj majetok patriaci mu neobmedzeným právom vlastníctva. Žena nebude už viacej detektívom mužových citov, myšlienok, ba snov.

Nebude nevery, nebude klamu. Čistý, nezastieraný cit lásky schváti do svojho náručia ženu a muža. Ich druhovia a družky budú sa radovať z ich opojného blaha. V blaživé spolužitie soskupí sa niekoľko párov, patriacich k sebe spoločným svetonázorom, jemnosťou, vzdelaním, rozkošníckou raffinovanosťou.

Každý člen takého rájského celku zmnohonásobní svoje túžby, svoje životné slasti, zkrášli svoje sny, vyšinie sa k nedostižným dnes myšlienkovým métam a zvrúcni svoje city až k úrovni božstva.

Prestane biedne zakrnievať v nás väčšina našich najušľachtilejších inštinktov, zvädať, vyprchávať neplodne, bez užitku na stá mohutných citových záchvevov, nebudú už zapadať v ríšu stínov najnádhernejšie výtvory našej fantázie prv, než by sa boly vtelily v rozkošné ľúbostné idyly slnečného letného poludnia.

Po tisícročiach vražedlných bojov a smrteľnej nenávisti svitnú pohádkové dni sbratrovania. Chladní cynikovia roztajú a počnú slzieť, dojatí vznešenosťou chvíľe, v ktorej objavil sa im svet a život v novom ružovom svetle. Pessimisti otrávení spleenom začnú veriť, melancholikovia kráčať s detsky rozjásaným srdcom v ústrety novým, nadherne rozkvetlým lúkám života.

Priatelia a priateľky, známi zo spoločnosti budú si padať do náručia a roztúžene vzdychať:

„Čo som sa natúžil za tebou, drahá, čo naprahol márne!“

A ona, pečatiac mu rty bozkom lásky, zašeptá mu do ucha vrúcne a nežne:

„A ja že som sa ťa dožila, ľúby! Veď milujem ťa už celé roky!“

— — —

Vonku hučala kataklizma. Z rozavujúcej sa priepasti vystupoval dym a z nešťastného mesta doliehaly zvuky hrúzy, splývajúce v jedinú príšernú melodiu.

Nový prorok nesnížil sa však k oplakávaniu zkazy svojho Jeruzalema, ale pomyslel si rezignovane: Osude veľký, neodvratný, naplň sa! Keď prežilo sa mnohotisícročné malicherné živorenie, pod jehožto kliatbou zovšednel, sploštel človeka a myseľ jeho snížila sa k nicotnostiam, jak je to povznášajúce, velebne krásné, že svetom otriasajú zas grandiozné kataklizmatá!

A učúvajúc zbystreným sluchom ďalšie hromové rany, zadunenia, ohlušujúci praskot a rúcanie múrov a striech a prepadávajúcej sa Prahy, zamyslel sa veľký filozof nad svojím osudom.

Aké je to zvláštne, skoro tragicky dojímavé! Zahajuje síce svojím sekulárnym filozofickým systémom novú epochu vesmírnych dejín. Ale jeho vlasť, ktorú chcel ohromiť severnou žiarou svojich nádherných myšlienkových objavov, vlasť jeho hynie a s ňou snáď i celý vzdelaný svet a on stáva sa posledným prorokom národa klesajúceho rýchle do hrobu.

Posledným prorokom, mimovoľným dovŕšiteľom dejinnej epochy celého snáď ľudstva!

Z priľahlých dvorových priepastí ozývaly sa monotónne údery kladív, hrčanie motorov a pravidelné údery či dopadávanie trámov. Vše vyrútil sa z temných hlbín hustý šedivý dym, vnikla až k povýšenému stanovišti zadumaného filozofa smes zápachov a iných príznakov spalovania. —

Katastrofálne praskoty a dunenie však neprichádzaly. Iba od mesta doliehal tlumený hlas tisícorakých zvukov, ozveny to dosiaľ kypiaceho a šumiaceho života.

Zdá sa, že budeme hynúť pomalšie, než sa zprvu zdalo. Hynúť po etapách, zápasiac zúfale s mohutnou presilou živlov a tešiac sa novým hodinám šialeného nadhrobného tanečného reju, urvaným osudu.

— — —

V hlbokých dumách nad vzrušujúcim osudom mesta a vlasti zastihlo filozofa ľudského zániku tajomné večerné šero.

Srdce jeho prekonalo už hrdinsky posledné zbytky strachu pred smrťou, neistého potácania sa medzi dvoma brehami. Cítil sa opäť pokojný, vyrovnaný. V neskrotne bijúcich tepnách, scvrkávavších sa ešte nedávno hrúzou, čo prinesú ďalšie hodiny, pocítil znovu teplý var krvi, opojný príliv nových síl.

Zatúžil pozrieť celkom zblízka, tvárou v tvár hrúzam. Zastať, si trebárs na chvejúcom sa okraji otvárajúcich sa priepastí, z ktorých šľahá oheň a rúti sa desivý belasý dym. Zatúžil na vzduch z dusivej klietby svojich štyroch stien. Von na vzduch, i keby to mala byť omárajúca kúrňava priepasti smrti!

Žena, visiaca na každom jeho pohybe, slove, porozumela mu hneď akoby zázrakom. Iste vyčítala mu z planúceho oka horúcu túžbu.

Vyplynuli z bytu do tmavých hlbín ulice ľahkosťou vánku, sťa by unášaní čarovným jakýmsi prúdom.

Jako ztemnela, oteplela Praha, Praha bzučivá, žiariaca červenými, modrými a žltozelenavými svetly, hučiaca a šumiaca zimničným hemžením rozvíreného ľudského mraveniska. Ztemnela a oteplela v studenom marci, oteplela — prepadávajúc sa v priepasti pekelné! —

V rachote a praskote hromadného zániku nastala zrejme malá prestávka. Avšak o pár minút či hodín zarachotia smrtonosné údery znovu, a ľudské mravenisko rozuteká sa zúfale-zmätene na všetky strany, hľadajúc kúty a škáry, kam by sa skrylo pred novými hrúzami.

A či budú pôsobiť sily, srážajúce hrdú metropolu neľútostne do závratných hlbín, s účelnou plánovitosťou, ktorá ho privádza v nemý údiv, jako by chcela ponoriť staroslávny diadém mladého štátu do ohnivého hltanu pekelného v plnej jeho nádhere, neporušenosti?!

Staré záhady sa rozriešily, a objavujú sa záhady nové. Alebo snáď boly mylné naše fyzické predpoklady o sprievodných úkazoch dávno predpovedanej kataklizmy?! Zem sa otvára, veľmesto sa prepadáva, a bloky domov a ulice klesajúc v hlbiny zostávajú väčšinou neporušené.

Alebo by to bol púhy klamný záblesk nádeje, ilúzie, ktorá čoskoro vyprchá, posledné tanečné pohyby treštiaceho zúfalca nad ohnivou sopkou?!

A či by snáď grandiozna skutočnosť usvedčovala z omylu všetky plané predpovedi a šedé teórie?! Má snáď svoje pôvaby a kúzla i zánik, nezadržitelné rútenie sa v priepasti smrti?! Sú mrákoty umierania iba novými formami života?!

Teplý vánok vtúlil do svojej mäkkej náruče mladý manželský pár, šinúci sa ľahko kamenným morom, mohutne sa vzdávajúcim a kúzelne svetielkujúcim. Kráčali ruka v ruke, žasnúci nad zázrakmi chvíle, strachujúci sa hrôz, ktoré prídu, a predsa blažení, ľahkí, šibnutí čarovným prútkom prebúdzajúcej sa Vesny.

Milenci, kráčajúci v ústrety svojmu šťastiu, sa zadumali.

Až hrčiace ožiarené elektrické vozy, lezúce bystro jako svetielkujúci skarabaeovia, nervózne mihanie pestrobarevných litier a oslepujúce záplavy ostrého svetla padajúceho z výkladov vybičovaly k novej čulosti driemajúceho ducha proroka či kalifu-mudrca, ktorý sa vydal, zahalený plášťom nezbadanosti, na nočnú púť svojou ríšou.

Nad hlavami blaženej dvojice zašumely agáty, brezy a gaštany zintímnelého parku. Filozof a jeho družka zostali v polovici pieskovej serpentíny a zahľadeli sa do smaragdovozelenej hladiny jazera, v ktorej zrkadlily sa, ľahúčko sa zachvievajúc, svetlá a dlžizné stromové stíny.

Jak tajomne — svodne leskneš sa, hladino hlboká, bezodná, kommunikajúca hádam so samou ríšou zatratenia! Jak vábne sa leskneš ligotom poviestkove nádherných drahokamov! Vy, vznosné jarabiny a brezy, kým zlatom sa tu skvejete, že pred jeho leskom bľadnú závisťou uličné lampy?! — odkrýval zázračný mysliteľ množiace sa kúzla podsvetia.

Náhle zahučalo mesto, v blízkom nádraží zfunel vlak sprevádzaný šumotom ľudstva. Zamĺklym parkom zaviala lahodná vzduchová vlna. S prorokom-kúzelníkom zatmel sa svet. Čarovnou nocou schvátily ho do svojho víru tajomné kiesi sily. Zachvel sa horúcou túžbou. Kúzelný vánok schytil ho na svoje krýdla a počal ho unášať k nádražiu ponad hlavy hučiaceho množstva a spustil ho sklenenou strechou vysokánskeho perronu nežne a zľahka do osamelého kupé práve sa rúšajúceho vlaku.

Nie, pomalý vlak nepostačí prudkosti jeho túžby! Zaletí na mohutných perutiach vášne rýchlosťou myšlienky cez hory a doly rovno do podkrovnej komôrky nádhernej krásky, jejž ružové telo preťahuje sa po sňahobielom loži pružnou nepokojnosťou trhane spiacej krvožíznivej šeľmy. Strieborný svit mesiaca, obnaží to krásné bujné telo, opojné svojím dievčenským kúzlom i oslnivým svitom ľahúčkých ružových, bielych a červených vĺn kvetu, alabastru a vlny, ktorými sa zachvieva. Spustí sa na ňu, živý symbol planúcej túžby a krásy ľahúčko, tíško, jako biely oblak na vyprahlú zem, omamujúcu sýtou vôňou jara. Ovanie ho bujná vôňa zlatých kaderí, zasvieti mu kúzelne pôvabné zlaté chmýrie -

Otvoril oči a zachytil sa v závrate o chladnú železnú ohradu, podopieraný nežnými rukama ženy.

„Idú na teba, moje zlato, mdloby,“ zazvonil mu jej citný zvučný hlas.

Filozof sa pohŕdave usmial nad nesmyselnou starostlivosťou tisícročnej strážkyne domáceho krbu. Ako pozemsky malicherne cíti a smýšľa, rútiac sa s druhom života v bezodné inferno strastí, hrúzy, tajomných kúziel a neznámych slastí!

Sbehli, podnášaní chladivým vánkom, do hlbín ulice. Razom pohltila ich nočná tma.

Kúzelný vánok zavial znovu. V kamennej dlažbe ulice, betonových rohoch a základoch hľadiacich svojimi temnými očami hrozive jako obrovské nemé príšery, zafičalo to a zapraskalo. V povetrí strhla sa divoká krútňava. Akoby sa Praha roztrhla na dve polovice, jedna zostala, kde bola, a druhá spolu s ním a so ženou počala sa rútiť so strašným rachotom a závratnou rýchlosťou dolu v bezodnú priepasť.

Svetlá zhasly a zažiarily znovu. Popri prorokovi-kúzelníkovi mihly sa teplými barvami hýriace zaclonené obloky. Z hlbokej miestnosti zaznela hudba a zajásal divoký, bujný ženský smiech, za ním divoké výkriky, zamierajúce vášnive, svodne.

Bľadý filozof sa vynašiel. Pochopil bleskurýchle situáciu. Život prepadávajúceho sa mesta či ríše začína zaváňať peklom. Ľudstvo odsúdené k neodvratnej záhube roztančilo sa divokým kankanom pohlavnej bezuzdnosti. Z vyprázdňujúceho sa kalicha života chceme piť už len závrat rozkoše!

Je to jedine možná náplň zbývajúcich dní či hodín. Omamný horkosladký jed zaháňajúci dusivé mury šialeného zúfalstva a panického strachu pred neodvratným koncom. Opojný hašiš uspokojenia, zabudnutia! Geniálne chorobný nápad: spiť sa telom a krvou vo chvíli, keď z útrob zeme už-už počínajú vyšľahovať oheň a síra, aby spálily, čo nezhynulo v prvých hrúzach božieho dopustenia.

Hlavou jedinečného mysliteľa prebleskla iskra nového veľkého poznania. Nie, nebudeš krátky, zúfale rýchle ubiehajúci okamžíku jepičieho tanečného reju, predchádzajúci konečný pokles v Nirvanu! Neslýchanosť zúfaledivých rozkoší, ktorými naposled vyvrcholí, výústi v dúhovonádhernú syntézu. Elementárna pudovosť pravekov i raffinovaná kaleidoskopická smes zvykov a objavov, výmyslov a chúťok všetkých tried, kast a klímat, nekonečná rozmanitosť a úžasná intenzita nastávajúcich pekelnerájskych slastí zmnohonásobní, zkrášlí a predĺži ťa i pri svojom zrýchlenom tempe do rozmerov zodpovedajúcich predošlým tisíciletiam.

Áno, anticky krásny Eros, veľký, povznášajúci vo svojej úprimnosti a nevinnej priamosti, ty stávaš sa hynúceho ľudstva osudom. V tebe a tebou sblíži, sjednotí sa zmierajúce plemä pozemšťanov v poslednú, majestátne skvelú harmoniu.

A jaký zástoj pripadne tebe, slávny filozofe, v tomto slepiveprelestnom vírení nespočetných a nekonečných atomov túžby, rozkoše, slasti?! Čo vyplynie železnou nutnosťou zákona z pudovej bezuzdnosti a jedinečných možností slobodnej voľby druha?!

Prorok — kúzelník sa zachvel slasťou. Geniálny filozofe, najskvelejší básniku, zázračný mysliteľu, vrcholne dokonalé ztelesnenie a zduchovnenie princípu mužstva, hotuj sa na eleuzínske hody, na serie rájskych hodokvasov!

Miloslave Rojko, potácajúci sa medzi ohromnými dojmami posledných chvíľ, bľadý melancholiku, stávaš sa kúzelným obratom najmilším miláčkom Šťasteny. Ty teraz postretáš sa so smyslovou konkrétnosťou a v nekonečných seriach prelestných rájskych scén so všetkými bájnymi princeznami, láskavými ženskými anjelmi a nadzemsky krásnymi sväticiami svojich rozplašených snov!

Ty staneš sa kráľom nad ženskými srdciami a vnadami! Ty staneš sa mučivou túžbou, modlou celých rojov najkrásnejších z krasavíc a ženských geniov. K tebe, povýšenému na nádherný, vysoký trón, bude sa spínať v túžobnom rozochvení tisíce pôvabných rúk, tebe v ústrety bude sa vlniť neustále čarovne — krásna záplava najrozkošnejších ňadier. Kráľovny rodu, krásy, miloty a dôvtipu budú žobrať na kolenách o tvoju priazeň. Čarovné víly, pôvabné kúzelnice, najprelestnejšie, najsvodnejšie z rozkošných dcier Eviných budú ťa obletovať, vzývať, zbožňovať, prešťastné, keď sa k nim milostive skloníš, na ne usmeješ! Každá bude prahnúť za splynutím s nevyčerpateľným zdrojom múdrosti, básnického vznetu a prorockej divinácie, s tebou, najžiadúcnejší z mužov, čaromocný kúzelníku, skrývavší sa dosiaľ za masku skromnosti a beznáročnosti, univerzálny filozofe, Miloslave Rojko!

— — —

Prorok — kúzelník našiel sa zase v svojom útulnom stánku, chránený starostlivou nežnou rukou ženinou. Rozpálenou jeho hlavou vírily a žiarily magickými svetlami a závratnou rýchlosťou hviezdne kruhy, oslepujúce vo svojej nádhere a bičujúce rozbúrenú krv až k najvyšším vrcholom extázy. —

Pred závratne rýchle blížiacim sa svojím skonom prejdú poslední kultúrni ľudia ešte prelestnou škálou vývojových foriem, hýriacich krásou a oslňujúcich skvelosťou svojej účelnosti.

Nastal, hľa, súmrak monoganie! Vírivé dvojčlenné kruhy sa rozpojujú a splývajú v čtyrčlenné, šestičlenné a čím diaľ viacnásobné celky, točiac sa stúpajúcou rýchlosťou v opojnom bacchantskom reji.

Padajú otrocké putá a priehrady snižujúce nahodilé páry nádherných ľudských tvorov neúprosne a nezrušiteľne k doživotnému otroctvu, k bezútešnému putovaniu nekonečnou, vypráhlou Saharou citu a tvorčej obrazotvornosti. —

Intuitívny sebazáchranný pud ľudstva zničí — žiaľ, až na samom pokraji priepasti smrti — jedovatý degeneračný prvok ľudského vývoja: nepochopiteľne stupídny zvyk zastaviť pútnika pred najnádhernejšími partiami jeho púti do Svätej zeme a prikovať ho na celý život k jednomu, slnečnou páľou, ach, tak rýchle vyschýňajúcemu prameňu, prepadávajúcemu nedostatkom odtoku - otravnej hnilobe.

Uderila vaša hodina oslobodenia, úbohé ľudské bytnosti, chradnúce a vädnúce pod kliatbou tisícročného obmedzenia! Padol si, žiarlive strážený hrade predsudku; prekonaná si, plesnivou stuchlinou žalára páchnuca povero, vyvyšovaná zvrhlými bludármi na piedestal sviatosti, stupídny prežitku doživotného jednoženstva!

Otvárate sa, zázračné žriedla vzruchu a vznetu, tvorčej sily a nadšenia, ktoré ste boly násilne zapchané po tisícročia. Vytrysknete svojou obnovenou prasilou do závratne vysokých dúhových oblúkov hýrive krásnych myriád rosných perál: umeleckých výtvorov a vedeckých diel, aby ste zažiarily jako nádherná kométa na širokom horizonte ľudstva, haliacom sa do čiernych mračien beznádeje.

Pudené posvätným hlasom túžby či varom vzkypenej krvi vletia mu, ach, jedna za druhou do vilného náručia všetky tie prelestné fantómy jeho nekľudných polosnov, nenasýtni upíri strebajúci zákerne sladkú teplú krv jeho vzbúrenej hrudi. Zmenená v živý symbol práhnutia a stesku sschváti ho do svojich mäkkých, oblých ramien kyprá, vždy záhadne mlčiaca černooká trafikantka s prúdami okolo hlavy vinúcich sa havraních vrkočov, podobných mŕštnym hadom, číhajúcim z kríka zákerne na svoju bezbrannú korisť. Horúcou vášňou prissajú sa k jeho rtom tie kypré červené pery, shrýzavšie sa dosiaľ v mučivom bôli pochýb a odriekania. A na búrnu mužnú hruď vrhne sa mu prudkosťou rozvášnenej šelmy zelenooká rusalka Máňa, predstierajúca úskočne, že jednotvarným klepaním na studené klávesy písacieho stroja vybíja všetko prudké elektrické napjatie svojej náružive vzkypenej krvi.

Dohasínajúcou zemguľou šľahol čarovný prúd tisícerých vzbúrených ženských túh. Vzdušnými, zemskými i podzemskými dráhami vydaly sa na výbojný pochod lásky nekonečné rady mladých strídžať, roztančených lesných víl i krotkých cudných krások, aby prežily vrcholné dobrodružstvo svojich rýchle sa nakláňajúcich liet.

Neodolateľnou túžbou zdivené rozbehly sa k nemu - videl to, cítil to — matka — vdova s dcérou. Staršia s haditými dlhými rusými vlasmi, že nad ne nemal krajších ani ctibažný, polovicou otcovho kráľovstva zbožňovaný Absolon, so spodným rtom vzpínajúcim sa nahor s neskrotnou žiadostivosťou, vpadlé šedé oči zahľadené pevne za svojím ďalekým cieľom. Mladšia s voňavým beľavým vlasom planúcim a lesklým ako srsť rozľútenej tygrice, s hrdým postojom kňažny preniknutej nezmarnou vôľou vládnuť, s párom veľkých nezábudkových očí, tlačiacich sa von z jamiek tajomnou túžbou, aby zazrely veliký zázrak.

Ach, blížia sa rýchle jako na krýdlach. Každý okamžik môže hlásať ich príchod. —

Mladý gigant, očarovaný nádherou blížiacich sa dojmov, odbehával znovu a znovu v sladkom tušení otvoriť svojim novým uchvatiteľkám. Kúzelný kolotoč závratných ľúbostných slastí ide sa roztočiť prudkosťou divého víchru.

— — —

Okamžiky dĺžily sa v minúty — hodiny.

Zmámený blúznivec rútil sa k dverám znovu a znovu márne.

Kolotoč času istotne zaviazol. Odbojné podzemské sily maria čaromoc jeho túžby a vôle.

Urazený prorok-kúzelník zahorel plamennou túžbou za pomstou. Rty sa mu zachvely, pästi zaťaly, rozpálená tvár zbľadla a zkrivila sa bôľom, hruď vydýchla zhlboka, a z krvou podbehlých, prudkým hnevom plápolajúcich očí vyšľahla k úzkemu pruhu vysokej tmavej oblohy, trôniacej nad bezodnou šachtou desivej zkazy a pekelného víru, vyšľahla rudá záplava divokej pomsty.

V hasnúcich zrakoch rozľúteného čarodeja roztančily sa hviezdy.

Ohromnou silou svojej zázračnej vôle a či prudkosťou hromu vymŕštil sa k nadoblačným výškam. Prešľahol ligotnými myriadami hviezd, vŕtajúc kľukate zbesilou čiarou blesku éterné závoje nových a nových oblôh.

— — —

Hrozný, rozbesnený k šialenej extáze živelnej pomsty a odboja vrazil — oslepený zázračne prudkým svetlom — do žiarivého nadhviezdneho centra kozmickej prasily, oblačnehviezdneho jadra, šľahajúceho blesky, duniaceho kromy: k vírive krúžiacemu a predsa oceľove pevnému piedestálu Neznámeho, Nekonečného, Najvyššieho.

A prešľahnuvším výbojom elektrickej iskry počal sa v nasledujúcom či tom istom okamihu rútiť bezmocne, nezadržiteľne, jakoby večnou prasilou zo závratných výšok zvrhnutý, ta, odkiaľ prišiel.

Nekonečnými vesmírnymi končinami počaly šľahať blesky, šíriac a dĺžiac sa rýchlosťou myšlienky od jednoho kozmického pólu k druhému, od nebies až k pekelnému stredu zeme, odtiaľ k nebesiam a nazpät.

Čarovná záplava svetla bľadla, černela a hneď zase horela červeným plameňom hnevu a hrúzy.

Porazený Ocbojník rútil sa závratnou rýchlosťou do priepasti večnej noci. Klesal do bezodných pekelných hlbín jako odbojný anjel, svržený s nebies výše do bezodnej tlamy zatratenia.

Však v osudný, majestátne krásny ten okamih pocítil zdolaný Nepriateľ vo svojom rozbúrenom vnútre velebnú istotu, ktorá lámala zázračne osteň porážky.

Zapadá v hlbiny inferna len preto, aby vyšľahol z neho útrobami zeme znovu k hviezdnatej oblohe, sraziac sa zase katastrofálne s oslepujúcim zdrojom nebeského svetla.

Hruď dmula sa mu opäť hrdým vedomím povýšenosti. Veď klesá vedome, z vlastnej vôle, klesá giganticky mohutný, čarovnou energiou nabitý, nezdolaný, nepremožený!

Letí k odvekým zdrojom tepla, neochabujúcich rozkoší, v mäkké vilné náručia svodných zradných diev Zeme, v nížiny síry a ohňa, ozývajúce sa stonami zatratencov. Letí myriadami vesmírnych bání, aby dopadol zas vo vírivé plejády ligotných hviezd a rútil sa znovu k šialenej srážke s oslepujúcim prazdrojom večného svetla.

Nie, neklesá zdolaný, v boji premožený, ale stúpa a padá otáčajúc sa v závratnom kolobehu, v ňomž zdá sa večnosť chvíľkou a okamih večnosťou. Rozpína sa do dvoch pólov v tajomne prudkom rozmachu, bleskom spájajúc Zenith a Nadir, temnosti inferna s nebeským blankytom a opäť ich rozpojujúc, víri, hučí, žiari vesmírom neprestajne, dvoma prúdy: svetlom i tmou jako dvojaký odraz či obraz jedinej večnej nekonečnej prasily, súc odrazu diablom i jeho Premožiteľom.