ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dnes, sotvaže sa zvečerilo, Vrtielka sadol si k peci na lavičku. „Hja, teplá pec, a to ešte v zime, nenie na zavrhnutie,“ rieknete vy, všední ľudia. No gazda Vrtielka tu nedrží s vami. Ak by v zime gazda sedel vždy len pri peci, to by ale krásne pochodil! Cez celý deň dosť sa navrtí na dvore: tu mlátiť, tu riadiť statok, i nedostane sa hriešnemu gazdovi sadnúť len práve na ten obed k božiemu stolu. No večer, keď tamvon mlynári sa bijú, i on rád utiahne sa k teplej peci, aby sa zohrial a podriemal si; lebo keď sa najedený sedliak zohreje pri peci, ihneď zadrieme; to jeho druhá nátura. Ale načo mu hriať sa aj vo dne, keď musí zhodiť zo seba i kožuch pri cepoch od horúčosti?

Náš Vrtielka neoddychuje ani večer, ako snáď iní chlapi; on i teraz chce byť užitočným, preto jeho žena ešte pred večerom nadela mu kúdeľ hrubými zrebami, z ktorých on snaží sa ukrútiť nití. No, sú to za nite! Budú z nich papuče psíkovi. Sú hrubé, nemotorné sťa tie prsty neobyčajnej priadky. Nadeté na kúdeli zrebe sú mocne zviazané, lebo inak ten nesvorný, nezmestný tovar roztriasol by sa. Preto, hľa, Vrtielka poťahuje vlákna celou silou mohutnej ľavice. Biedna, slabá ženská iste by o ruky prišla v takejto práci, veď i sám silný Vrtielka až potí sa prílišným namáhaním. Poťahuje on tie zrebe silne, až praštia; i vynorujú sa hrubé nite z objemnej kúdele. Ale vlákna nechcú ísť hladko: niekedy tratí sa súvis medzi nimi, inokedy zas až príliš ochotne sa núkajú v podobe veľkej hľuzy. No Vrtielka nenechá tieto nerozriešené, lež keď ani ruky nedostačujú, zdravé zuby jeho zasiahnu do diela. Jak hladko plynie vlákno hebkého ľanu k prstom priadky, jak rovná niť tvorí sa z neho! Plynie jak strojné myšlienky poetu. Ale práca Vrtielkova ťažká, hrudovitá, sťa hlboké bádania filozofa. Koľko ráz divné problémy zastavia niť trudov učenca, a tie ťažšie riešiť než Vrtielkovi zrebné hľuzy.

Dosť na tom dostihli sme Vrtielku pod kúdeľou. Hrozné, mužský a — priasť!

Vrtielka, Vrtielka, čo to len robíte! Veď vás vytrú z obecného výboru, veď stratíte autoritu v obci. Ó, iste, iste všetci občania zlomia palicu nad vami. Viem, že všetci tí, ktorých ženy prinútia sadnúť pod kúdeľ, len na vás budú vzdychať, že váš zhubný príklad priniesol ich o pokoj večerných hodín. Veď ste sa vy zbabili, úplne zbabili, odhodiac svoj klobúk a siahnuc po ženinom čepci.

Ľudia boží, Vrtielkovi poctivosť! On sa ani nezbabil, ani nezadal výbornícku česť. A že vraj pradie! To len v tom umení nezbehlý laik môže tvrdiť. Veď on nepradie, ale drugá.^[1] Pozrite na jeho kúdeľ, či je ženská, rezbársky tak ozdobná a obitá olovom, aké mládenci darúvajú dievkam? Nie. Ona je bez všetkej okrasy, i bez kotúľky. A načo Vrtielkovi kotúľka, patriaca len vretenu? On nemá v ruke vreteno, ale príručný kolovrátok. No a medzi príručným kolovrátkom a vretenom je asi taký rozdiel, ako medzi klobúkom a čepcom. Ovšem, ak by si tak vretenom zasukoval, mohli by ho právne napadnúť v obecnom výbore, ale o príručný kolovrátok rozdrtí sa každý nápad utrhačného sveta.

Na kozúbku práska si veselý ohník. To praskot nie mocný, veštiaci zvadu v dome; to praskot milý, pochodiaci z nakálaných, presušených triesok a smoliarov. Z kozuba svetločervená žiara rozlieva sa po všetkých kútoch priestrannej chyže, mocne sa odrážajúc od radu bielych mís a tanierov, povešaných na dlhočiznom starožitnom ráme, ktorý visí na štítnej stene pod samou povalou. Vo vyšnom rade sú o rámovú latku opreté plytké biele misky, v druhom cifrované krčiažky visia na drevených storočných klincoch. Krčiažky sú medzi sebou rovné, akoby jeden druhému bol z oka vypadol. Riad tento nemá pamätníka. Prežil i toho, kto ho kupoval, i dlhý rad potomkov jeho. Ale ani nie div, že tak dlho trvá; veď Vrtielka ešte nikdy nejedol z tých misiek, ani nepil z tých cifrovaných krčiažkov. Len žena jeho, keď má niesť radostník na svadbu alebo krštenie, sníme z rámu primeraný počet misiek a krčiažkov. Riad, ako aj chyža, je čistučký, mohol by si sa nazrieť doňho, akoby bol len dnes vyšiel z hrnčiarovej ruky; poznať, že tu majú aj dievčence. A skutočne, sú tu dve.

Pri kozúbku v izbenom kúte odkrytá posteľ. Z nej ťažké stony ozývajú sa chvíľkami. Tam leží Vrtielkova mať. Jej vráskovitá tvár javí už síce zošlý vek; no živé, po izbe stále blúdiace oko hlása, že ešte nevyrovnala účet so životom. Jak jej divno chorieť; jej, ktorú ani len zub nikdy nezabolel. Ešte po obede bola zdravá ako orech, a teraz… Či to ozaj už smrteľná nemoc? Ach, nie, veď nevesta má ešte toľko ľanu! Ktože to všetko popradie? Čo budú mať dievčence na vydaj, ak nebude v truhle nič plátna? Stará si vzdychla, ťažko vzdychla. Predstavila si, ako by nemohli obísť sa tu bez nej, ako by plakala za ňou nevesta s vnučkami. Veď i ona sama jak ľútostive vykladala nad rakvou nebožkej testinej — (Pán Boh jej daj slávu večnú)!

Ale čo sa stalo tej Vrtielkovej tak naponáhle? Nuž o polvečier schytilo ju zívanie a veľká ťažoba šla jej na srdce. Jedným slovom, prišlo jej z očú. Lekári-teoretici radi by ignorovať túto chorobu, no nejde to. Napríklad už Vrtielkovci a s nimi valná väčšina smrteľníkov veria v ňu; nuž či by Vrtielková chorela, keby tej choroby nebolo? Lekári, teda poďte do Vrtielkov, viďte a — verte! Čo sa vzniknutia tejto choroby týka, je to už celkom vyskúmané. Divní ľudia sú na svete; medzi nimi i takí, ktorých obočia sú ponad nos zrastené. Tých sa chráň každá kresťanská duša! Ten len pozrie na teba, a už ti príde z očú. Symptómy tejto nemoce sú tak neobyčajné — teda zívanie a ťažkosť na srdci — že ľahko ju konštatovať. I stará Vrtielková poznala ju hneď; no nebola ešte načistom, kde a od koho ju dostala, čo zvedieť je nevyhnutne potrebné, jestli chceme liečiť radikálne. Konečne po dlhom rozmýšľaní zišlo jej to na um. Pred večerom totiž šla dolu cestou po vodu, stretla Jožka Rúbanovie. Šuhaj ako kus chleba, no majiteľ inkriminovaných obočí. Prihovoril sa jej, pozrel na ňu, a ona hneď striasla sa pred ním, vidiac jeho chybné obočie. Snáď z hnevu, že ho s prázdnym prešla, snáď nechtiac, chudák, zapríčinil jej z očú. Domáce konzílium po takomto preskúmaní nemoci a s ňou súvisiacich okolností chytro sa dohodlo ohľadom liekov.

Mariena, Vrtielkova žena, práve vchodí s nimi do chyže. Na jej hlave zahodená belasá šatka posiata je páperím kyprého, mladého snehu. Otrasúc ho v kúte, zavesila šatku na žŕdku.

„Mara, doniesla si všetko, čo treba?“ pýta sa starostlivý manžel.

„Áno, lieky sú tu, bohdaj by sa viac ráz nezišli. Jožko nevie nič o ničom. Ani som nevošla do izby, aby to nezbadal; len v kuchyni rozpovedala som všetko materi jeho. Tá vošla dnu, ale ja čakala som ju pod stenou, pozerajúc oblokom, čo sa bude robiť v izbe. Jožko práve sedel pred kozubom na stolčeku a plietol opálku, keď jeho mať odstrihla mu chlp vlasov i kúsok galúna^[2] z košele. Vyniesla mi to von, a ja som šla domov, vytiahnuc z ich strechy aj tieto tri slamky. Lieky budú osožné, keď Jožko nevie o ničom.“

„Veď aj božechráň, aby šípil niečo. Načo by nám boli?“

I sama chorá obzerala donesené lieky, oprúc šedivú hlavu o lakeť. Mladá chcela ich položiť na stôl, no svokra ju okríkla:

„Mara, neklaď to na stôl! Preboha, ešte nevieš, že lieky sa ta nedávajú?“

Mariena zľakla sa; až teraz jej napadlo, že lieky stratia svoju moc, sotva prídu na stôl. Ona nebola ešte dostatočne zbehlá v domácom hospodárstve, keďže dosiaľ viedla tú rubriku svokra, v celom okolí hľadaná vedomkyňa. Nevesta teraz už želie, že sa od nej nenaučila tomu umeniu: kto bude liečiť chorých, keď zo svokry duša vypadne?

Vrtielka, bojac sa, že jeho Mariena urobí zas nejakú chybu, sám prevzal liečenie. Vyhľadal negliedený čriepok, vložil naň päť žeravých uhľov, sňal z trámu v papieri zakrútené odpadky z vianočného stola: kúsok opekanca, piroha, cesnaku, k tomu omrvinu oblátky. Tieto od Vianoc už náležite vyschlé relikvie dal na uhlíky, priložil k nim aj od Rúbanov prinesené a mocne to rozdúchal, až zápach z toho šíril sa po celej izbe. Stará nadchýlila hlavu nad ten liečivý dym a vťahovala ho silne do seba. Nad hlavou rozostreli jej široký obrus, aby sa dym neroztratil. Keď už všetko stlelo, obviazali jej hlavu tým obrusom. Vrtielka vyniesol čriepok von. Keď vstúpil do izby, stará ešte raz podvihla hlavu:

„Kde je popol a čriepok? Vysypal si to na krížne cesty? Ale si mu dal!“

„Nie, mamo, už je to v potoku.“

„No, dobre. Aby sa niekto tým neokaličil. S takými vecami pozor.“

Iba potom, keď už bola uspokojená dotyčne popola, poprikrývala a utíšila sa, a hneď i zaspala, ukolíbaná pevnou nádejou, že zajtra povstane celkom zdravá.

Ťažko presvedčiť ľud, a to ešte starších, o prednostiach riadneho liečenia. Povie ti: proti smrti niet lekára, berúc to doslovne. Ochorejúc, radšej sa obráti na dedinských vedomcov, ktorých lieky sú mystické, s čarami a poverami spojené, než na riadnych lekárov. A keď týchto aj pozve, je už neskoro liečiť, no ešte dosť času dať posledné pomazanie. Takýto lekárom nezavinený nezdar slúži za dôvod, aby ich nevolali. Už tam zle vyzerá, kam vezú lekára. On je viac už nie darcom zdravia, ale kuvikom, predzvestujúcim smrť. No, nedivme sa tomu. To plynie celkom prirodzene z povahy nášho ľudu, ešte vždy k čarám ľnúceho. Veď aký je kontrast medzi moderne oblečeným lekárom a mlčanlivou vedomkyňou, radiacou sa v začadenej izbe so svojím čiernym kocúrom! Tá nedrží za hodné ustávať sa k chorému, lež dľa opisu choroby pošle svoje zelinky. Veď lekár je len jednoduchý človek, či ten môže znať niečo zvláštneho; veď ten hovorí riadne ako aj iní ľudia, kdežto vedomkyňa alebo mlčí, alebo prehodí len pár nesúvislých, tajom čarov a povier páchnucich slov, tým uchvátiac klienta svojho. Sedliak chce hojiť zlé zlým, preto jemu horké lieky čarodejnice skôr zodpovedajú než slabé prášky lekárove. Liek, aby osožil, mienkou nášho človeka má byť silný a vo veľkom množstve užívaný. Preto nejeden chorý s opovržením usmeje sa nad práškami, ktoré má užívať len hodinami. Len šesť mizerných práškov, a toľko komédie s nimi! Ech, čo, vsypme a vypime to razom, nech sa to skrátka odbaví. Takto snáď skôr osoží.

Keď stará už olympsky chrápala,^[3] vrava sa ozvala na dvore. Do chyže vošlo razom mnoho dievčat. Izba až preplnila sa nimi; už nenie svetlá a vidná ako predtým, lež stemnela od mnoho čiernych šatiek. Ktorým sa dostalo, posadali si; ostatné šli si na dvor po stolce, aby nimi celú izbu zabarikádili. Vrtielka zadusil oheň na kozúbku, lebo dievčatá už zapálili spoločnú lampu. Vrtielka pozhrebal žeravé uhlíky do malej hromádky a prihrnul ich popolom, aby zážeh vytrval na nich až do rána. Každé dievča rozkrútilo šatku, vyjmúc z nej kužeľ, česaným ľanom nadetý. Doma dali všetkým po dve prázdne vretená, ktoré majú byť tohto večera zaplnené. Na to každý otec prísne dozerá. Každá dievka musí doručiť zajtra ráno dve plné vretená svojmu otcovi, aby to zmotal na pradeno. Ak jedno chybí, alebo ak priadza je nečistá, na vreteno slabo skrútená, otec to neodpustí, ale tvrdo karhá nesporú priadku.^[4] Ba jeho bezohľadnosť siaha až tak ďaleko, že očierni ju, áno, ju, vlastnú svoju dcéru, pred mládenci, čo lenivú priadku. Keby tak mamička viedla dozor nad dcérinou prácou, iste by prižmúrila očko nad jej slabosťou; no takto obmedzuje sa len na odrážanie silných útokov mužových, namierených proti dievčaťu. Ach, nejedna mamička vzdychne nad kamenným srdcom svojho muža, čujúc, ako tento svoju dcéru hreší alebo ohovára pred mládenci. Či potom div, že oni obídu jej dcéru na fašiangy, nechajúc ju čakať za čepcom tristo šesťdesiatpäť dní a tých niekoľko hodín a minút.

Ale darmo je, nutno nám vyznať, že táto tvrdosť otcovská aj osoží. Keby nie ona, pýtam sa: či by tieto dievčatá u Vrtielkov sedeli tak ticho a priadli tak pilne? Pochybujem. Tu nečuť len hvizd zasúknutých vretien a šum voľného poťahovania vláken. Celý dom je ako vymretý, akoby víly priadli zlaté nitky v ňom. Poďte sem, barbarskí otcovia, viďte pilnosť svojich dievčat a netrápte ich viac svojou tvrdosťou! Hľa, už aj kotúľky sú zbytočné, lebo miesto nich tenká ľanová priadza ťaží vretenu. Odňaté z vretien visia už na kúdeliach. Menších dievčat sú z olova, starších z mosadze. Tie olovené otcovia kúpili, mosadzné ktosi iný… Hej, mamička netrpezlivo čaká, kedy mosadzná kotúľka už odvisne na dcérinej kúdeli. Ach, a keď sa to stalo, podrastie o dve hlavy nad muža.

Gazda Vrtielka smiešne sa vyníma medzi tou mladou čeliadkou, no smiešnejší ešte jeho kolovrátok medzi vretenami. Tieto sa vrtia rovno, súmerne a ticho, jeho kolovrátok drgá, hádže sa a vŕzga na poľutovanie. Kým on krvopotne ukrúti krátku, hrubú niť, dievča hravo usúka tenkú, siahodlhú cvernu. No i jeho kolovrátku už priťažieva, zapríčiňuje to povážlivá hrubosť priadze jeho. Beh vretena podobá sa rýchlosti parného rušňa, druganie kolovrátka vlečeniu sa vrzgotavej žobráckej taligy. No Vrtielkovi nie náhlo. On stačí nadrugať cez zimu na tých pár povrazov. Teda nie na plátno, lež na povrazy potrebuje svoje nite. Nuž nehovorte mu, že sa zbabil, keď koná výlučne mužskú prácu.

Dievčatá už odkladajú po plnom vretene. Každá bedlivo obzrie si ho a poťažká na dlani. Sú s prácou spokojné. Ale tamto Katra už má dve plné, ba i Zuzka — i všetky. To sa neprace do Vrtielkovej hlavy, hoci je dosť hodná. Veď i on drugá pilne, ako Pán Boh prikázal, a iba teraz je kolovrátok plný. No, sú v tom akési čary! Začína sa i ostýchať pred chytrými dievčatami pre svoju nezručnosť. Ale my nesmejme sa na chudákovi! Dievčatá tiež len po jednom napriadli, po druhom dostali ešte doma od mamičiek. Bože môj, je to tak hriešno? Dnes je Ondreja, dievča sa zabaví, nenapradie len jedno vreteno, a otec bude zas zajtra hrešiť. Ó, ten neuzná ako mať! Ale takto úskočná ženička aspoň mu nasype piesku do zasleplých očí. Mužovia, myslíte, že prevediete ženské? Ó, nenamáhajte sa!

A tak svedomitá práca už pri konci. Dievčatá, poopierajúc kúdele o stenu, zastanú naprostred izby a vyťahujú sa. Stolce sú už vynesené na dvor. Predtým tak tichá izba obživla; začal sa smiech a živé besedovanie. Jak dobre cítil sa Vrtielka v tej tichosti, jak protivný mu tento štebot! Už sa zberá, že ide preč, no zíde mu na um, že prevrátia mu dom naruby v jeho neprítomnosti. Voľky-nevoľky pochytil opäť prázdny kolovrátok. Jak ľutoval, že prijal priadky do svojho domu. Ale čo mal robiť? Každý rok u iného dievčaťa priadky sa držia. Toho roku prišiel rad na jeho dievky, či sa mohol starým obyčajam sprotiviť? On sa podrobil starým poriadkom. Radšej vynáša každé ráno stolce, ktoré dievčatá potrebovali; radšej nech jeho dcéry umývajú každú sobotu do týždňa zablatenú dlažbu, než aby sa on, výborník Vrtielka, stal rušiteľom tak krásnych ustanovizní. Ale on by zniesol všetky tieto nepríjemnosti, vďaka jeho i náš ľud charakterizujúcej stoickej rezignácii,^[5] no teraz vie, že dnes treba ňou ozbrojiť sa mu, lebo Katra rozkladá už na kozúbku ohník. Ľúto je Vrtielkovi tej krásne zariadenej pahreby, ktorú rozhrebla po ohnisku. Slabý, modrastý plamienok kmitá sa už na žeravých uhľoch, ktorý Katra obživuje fakľami a smoliarmi, Vrtielkovou rukou, ale nie k tomuto cieľu pripravenými. Triesky kladie na oheň spakruky: teda čary!

Plamienok veselo tancuje na kozúbku, paralyzujúc, ba až zatieniac matné svetlo začadenej lampy. Tiene sem-tam chodiacich dievčat zaľudňujú protejšiu stenu nemými postavami, konverzujúcimi mimikou. Katra drží v ruke olovo; hodný ho je síce kus, no stratil už lesk kovu. Poznať, že poneviera sa oddávna. Prvotne bolo ho ešte viac, za pár liet stopil sa až na toľkoto. Veď koľkoráz už zvestoval budúcnosť Katre a jej družkám. Biedne olovo! Iným máš odhaliť závoj skrytej budúcnosti, ale samo za tú cenu spokojiť sa istotou hynutia! Ale: načo meníš v každom ohni svoju podobu? Načo sa tak chabo roztápaš už v slabom plamienku? Načo zahaľuješ sa šedým plášťom hrdze už na obyčajnom povetrí? Dobre, aspoň v ohni ukáž pravú farbu, prirodzený lesk!

Nebádajme to, ako prišla k nemu Katra; tá história končí sa v prečine, ktorého meno: krádež. Dievčatá môžu na Ondreja upotrebiť len ukradené olovo; preto mladšie starostlivo skryli kotúľky, aby nestali sa cenou, za ktorú majú obdržať slamené proroctvo.

Tu je, hľa, i cínová lyžica. Už nevidíš na nej cínu: zvonku občadená dymom, dnu krytá troskou olova. Dievčatá zdedili ju od babičiek svojich, ktoré tiež na nej topievali ondrejské olovo.

Olovo sa už topí, čistí. Hrdza i kal a všetko, čo ho bridilo, čmýri sa na povrchu ťažkej roztopenej masy. Myslel by si, že na lyžici je len samá troska; no to je len povrch, na dne je bieloskvúci, čistý kov. Dobrý je predsa ten oheň, keď tak zná čistiť! Hrdza, brud nepatrí k čistej mase, preto v ohni zradne opúšťa ju. No ty, kov, nezúfaj! Len sa čisť; nech ťa je radšej menej čistého než mnoho zabrideného! Čo stratíš na objeme, stonásobne vyhráš na cene. Top sa, top, ty nedvižná masa, nech ťa aspoň oheň vytrhne z lenivej nečinnosti! Vri, zovri, nech oheň vzpruží tvoju spiacu silu!

Roztopené olovo rezko sa húpa na lyžici, držanej trasúcou sa rukou Katry. Po izbe tancujúce dievčatá nebadajú to rozčúlenie, ktoré zmohlo sa tejto ich družky. Ona cíti hlboký význam prítomného okamženia: veď má prorokovať najprv sebe. Bože, ak uleje sa jej niečo smiešneho. Či ozaj Miško Skrútava príde z vojny? Ak ho tam zastrelia, ak pozabudne na sľuby a vrátiac sa domov, niektorú z mladších si vyberie? Mráz jej prešiel telom.

„Vylej, Katra, už sa roztopilo,“ volali netrpezlivo čakajúce družky.

„Sem vodu a kľúč!“ volala Katra, snímajúc lyžicu z plameňa.

Žiadané veci sú už na lavici. Katra, držiac ľavou rukou kľúč, vliala cezeň olovo do vody. Kov jasajúc zobliekol kepienok stariny a cudzoty, sám bielučký živosťou ortute čľupnúc do vody. V dievčencoch zatajil sa dych v napätom očakávaní. Ba nečuť ani len stereotypný vrzgot gazdovho kolovrátka. Vrtielka pozabudol trochu na výbornícku autoritu; spustil ruky do lona, zierajúc tiež, premožený zvedavosťou, na Katrino dielo. Z mládeneckých časov jedna pozostalá spomienka kmitla mu hlavou, totiž ako i on držal svojej Mariene kľúč nad vodou. A iste by odtajil túto vtedajšiu slabosť svoju, keby ju nehlásal veľký švík na jeho ľavej ruke. On držal ten kľúč, jeho Mariene práve zviezol sa vrkoč ponad plece, prekážajúc im v diele. On chcel jej ho dobrodušne napraviť pravicou, no Mariena, nečakajúc nič dobrého od Vrtielku, trhla sa, i poď milé olovo po jeho ruke. Od tých čias silno zanevrel na ondrejský večer.

Katra vyníma z hrnka stuhnutý, prečistený kov. Farbou a leskom podobá sa striebru. No premena farby je vedľajšia, keď treba spytovať podobu. Ostatné dievčence naťahujú hrdlá ponad jej plecia, túžiac už raz vidieť, čo sa jej ulialo. Jedny zvolali:

„Kladivko! Pozrite, i nákova. Bude kováč!“

„Čo, kováč?“ odporovala Katra.

Proroctvo sa jej nezdalo. Podala kov iným.

„Horký kováč! To je švec. Kladivko i šidlo je tu! Či nie?“ opytovali sa Katry.

No tej ani tento výklad nepáčil sa. Veď Skrútava nenie ani kováč, ani švec. Napadlo jej, že dievčatá chcú ju len prekárať s takými, akých ona nechce. I podala olovo najvyššiemu fóru, Vrtielkovej žene, sediacej pod pecou. Táto znaleckým okom skúmala nevdojaký útvar olova. Ani nezabudla pozrieť na Katru a videla, ako srdce úbohej zmieta sa trápnou neistotou pre Miška Skrútavu. Vezmúc do ohľadu i túto okolnosť, s múdrou, vážnou tvárou vyniesla nález:

„Dietky, verte mi, to bude gazda. Že je to kladivko? Ó, nie, to je svoreň. Šidlo znamená, že bude konníkom, lebo ním bude obšívať chomúty pre kone. A toto má byť nákova? Vidíte, že to ostré; to je čerieslo. A pamätajte moje reči, že bude tak.“

Katre sa poľahčilo. Jej túžba dostala pečať istoty.

Olovo je zase na ohni. Roztopilo sa v okamžení. Katra podala lyžicu vrstovnici Žofke, lebo rad bol na nej. Konečne žblnklo olovo do hrnčeka. Hľa, zas nový tvar.

„Súdok i pobíjačka. Bude debnár!“ rozhodli napochytre dievčatá.

„Nie, to je súdok i merťuk. Bude krčmár. Debnár má i oberučný nôž, a ten vám je tu?“ okríkli ich druhé.

„A oberučného noža niet!“ splesala Žofka, lebo nechce debnára.

Predo dvermi dupot. To budú mládenci. Olovo vbehlo do Katrinej kešene. Dievčatá rozbehli sa od ohniska ku kúdeliam. Hrnok prevalil sa v tej trme-vrme a jeho obsah podlial Vrtielku, sediaceho pod kúdeľou. Zacítil vlhkosť, bol by zahrešil silne, ale slovo prischlo mu kdesi v hrdle, vidiac čosi čudného vchodiť do izby. Dievčatá vykríkli úžasom, odhadzovali kúdele, vyskakujúc na lavice. Niektoré hľadali záštitu u dobrého Vrtielku, utiahnuc sa zaňho ku kozúbku. Katra i objala ho mocným ramenom, trasúc sa od strachu.

Naprostred izby postava, o akých už len fantázia ľudu blúzni. Kryje ju biely plášť, ktorého krídla desno odvisnú k zemi, keď postava rozovrie náruč. Tvár bledá, zohyzdená dlhými zubmi, až sa pod pery nepracú, vyškierajúc sa na zdesené dievčatá. Kostnaté prsty na pol rífa dlhé. Jedným slovom, smrť prišla. I ohromný baran doknísal sa za ňou. Tiež zastal si naprostred izby, obzeral sa, tu i tu povedome kývajúc rohatou hlavou. Rozovrúc širokú papuľu, vypustil z nej protivný, bľakotu podobný hlas, až celá izba zvrela od neho. Tu i tu poklepal ďasnami ako bocian. Smrť ešte vždy nepohnute stojí, akoby rozmýšľala, ktorú má prv uchytiť. Baran šiel až k stolu a postaviac sa na zadné behy, zabľačal na dievčatá, utiahnuvšie sa do kúta za stôl, k samej almarijke. Keď baran prišiel až k nim, prebehli izbou a už boli na širokej Vrtielkovej peci. Tento prečin bojazlivých dievčat priviedol i Vrtielku k rezolútnosti.

Nahneval sa na ne, že mu chcú pec zvaliť; jeho vlastnú pec, čo mu je tak milá.

Chytil Katru, ktorá ho už bola pustila, a vliekol ju rovno k smrti. Keď táto vytrčila na ňu dlhé pazúry, Katra vymkla sa šmahom Vrtielkovi z rúk a utiekla na mocnú hradbu, pec. Rohatý baran konečne prišiel i sem. Dievčatá mleli sa dolu prípeckom ako z pytľa a stali si za chrbát Vrtielkov, cítiac sa tam najbezpečnejšie. Keď pec takto oslobodená bola od povážlivej ťarchy, i Vrtielkovi prišlo srdce na miesto a celý výjav začal ho už baviť.

Dievčatá boli preľaknuté len práve v momente zjavenia sa mátoh; pozdejšie prišli k sebe, poznajúc v nich mládencov. Ony ľahko mohli objaviť na mátohách, kto sú, lebo mátohy sú len dve, kdežto dievčat mnoho. No pravidlá dedinskej slušnosti nakladajú, aby sa dievča bálo mátoh, a čo by hneď znalo, že sú to len preoblečení mládenci. Preto každá i teraz vkúzľuje na tvár výraz najväčšej bázne, len aby ju neohovárali potom čo prismelú. Bolo by to nešťastie pre ňu. A skutočne, tak svedčí im bázeň!

Katra sa konečne odhodlala jednať úprimne, strhnúc papierové palúchy z rúk strašnej smrti, práve keď nimi zas chcela siahnuť na ňu. Čierna, vyrobená mládencova ruka objavila sa spod odtrhnutých palúchov. Keď Katra za družky vytiahla z pahreby horúce gaštany, i iné dievčatá popustili tak dlho na uzde držanú smelosť, chytiac barana za rohy, strhli mu ich dolu i s kožou, vlastne naruby obrátenou čiapkou. Tu stojí bezrohý baran: holohlavý, uchlpený mládenec. Na ústach má dosiaľ motúzikmi priviazané doštičky, ktorými len nedávno tak hrozive klepal. Všetky sa smiali nad jeho prestrojením, ba i on sám usmieval sa v rozpakoch. V smrti poznali tiež dobre známeho mládenca, keď mu z tváre odotreli múku a z úst vyrazili dlhé, z hlúba vyrezané zuby. Poznané a vyzradené strašidlá zobrali sa a odišli i k dospelým ženám na priadky, aby aj tie akomak postrašili.

Sotva mátohy vyšli z izby, miesto nich vhrnula sa metelica mládencov. Títo oblokom pozerajúc za celý ten čas, videli, aký strach dostali dievčatá pred ich kamarátmi. Dievčatá posadali si znova pod kúdele, lebo pred mládenci ostýchali sa pokračovať v ondrejskom prorokovaní. Chytili sa i do tretieho vretena; ale stavím sa, že tá priadza neprevážila kotúľku.