E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Máje

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Alžbeta Malovcová, Katarína Janechová, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Anastázia Mojáková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 197 čitateľov


 

1

Usmialo sa milé slniečko nad krajom Klepára, dedinky to v hornatých stranách našich ležiacej. Na zlatých perutiach jeho priletelo jasné, veselé ráno prvého mája. Ó, jak milé upomienky viažu nás k mesiacu tomuto! Teraz obhalil prírodu šat sviatočný, pod ktorým prúdi mocne jej bujarý život; teraz tepna božej prírody bije najmocnejšie. No vrchovaté kraje naše len dľa mena a chýru takrečeno znajú krásu a milotu tohto mesiaca; koľko ráz oparí neskorý mráz už skvitlú flóru tak, že jej listy smutne opadajú! A preto Klepár dvojnásobne môže sa radovať tomuto prvému dňu mája, že i k nemu vyjasnený a svetlý zavítal. Ale milota prvého mája ešte tým silnejšia je, že dnes je deň boží, nedeľa.

Cez šumnú, čistučkú dedinku vlečie sa hradská cesta. Milo je po nej chodiť, zvlášť v jar, keď už obschlo a prášiť sa po nej počína. Vtedy všetky klepárske deti vytiahnu a vyhľadajúc na nej obschnuté miestečko, zabávajú sa na „zubatom“ slniečku. U každého gazdu na preddomí nachodí sa malá záhradka, v ktorej pestujú sa zeleniny, a kde majú dievčatá, aj kvetiny. Práve vprostred dediny, akoby ho bol namaľoval, stojí úhľadný domec Jána Plevu, najlepšieho klepárskeho gazdu. Na štíte pokrovu, ku hradskej obrátenom, vidno malý výhľad, ktorým von vyzerá na porisko nasadená trávna kosa; na nej si štebocú ránom lastovičky.

V malej, úhľadnej záhradôčke kvitne už tulipán aj biely narcis. Pri ňom do zeme zasadené sú dva smrečky, a to tak vysoké, že chcú až hálku na dome presahovať. Pyšne sa vypínajú v neobyčajnom kroji svojom. Kôra z nich je síce odretá, ale nie úplne, lebo zanechané jej zdrapy tvoria utešené cirády, akých na žiadnej halienke mládenca krajčír ešte nevyšil. Korunka smrečka je zmenšená, len práve jej ihlanovitý koniec nechala ukrutná sekera; ale koľko na nej ihličiek, toľko aj farebných pestrých stružlín, toľko maľovaných, olejkovaných stužiek. Jarný vetrík koketne pohráva si s ozdobenou korunkou smrečka. To sú, hľa, máje! Prvý máj — teda i mládenci postavili klepárskym dievčencom máje. Klepársky hájnik dosť sa po hore nasliedil (včera celý deň bol tam), že niektorého pri stínaní smrečka dolapí. Hej, keby sa mu to bolo zdarilo, bolže by to drahý a pamätný máj! No hájnik je hájnikom a mládenci sú mládenci. Čo by si ten nohy zodral po kolená a čo by si oči vyočil, nepostihne žiadneho mládenca pri stínaní májov.

Pyšne stoja máje v cudzej pre ne pôde. Škoda, že po jednodňovej sláve musí na ne prísť neomylné zahynutie. Kedy to tí mládenci zasadili? Hja, robili to, i zasadili každý osebe, potajomky v noci, aby to nik nevidel. Len ráno pretvárajú sa dievčence, akoby sa divili, odkiaľ ten máj prišiel, akoby na prvý máj celkom boli zabudli. Šťastné dievča, ktoré pred svojím oblôčkom nájde ráno toto milé prekvapenie! Často ani rodičia nevedia, kto ho postavil, a od dcéry sa pýtať — to by bolo narušenie dobrých mravov. Ešte iba svitá a už dievčence, hneď ako z postele vyskočia, bežia k obloku a vyzerajú máj. Nejednej sa srdce kŕčovite stisne, vidiac, že darmo hľadala, že pre ňu mája ešte niet. U Plevov už iba gazda spí. Matka už dávno vstala i s dvoma dievčaty, aby, ako v nedeľu patrí, jedno-druhé usporiadali. Pleva, v povedomí správnosti ženičky svojej, sladko si ešte odpočíva. Vie, že so všetkým sa môže na ženu spoľahnúť, prečo by si teda odpočinku neprial aspoň v tú božiu nedeľu, keď v stredtýždni aj tak dosť nakníše sa? No ten spánok Plevov predsa je len akoby zajačí; je to viac len polospánok, ten unavujúci a nie posilňujúci, keď telo odpočíva síce, ale duch akoby opúšťal biedny stan tela — blúdi po výši i hĺbke bied a starostí ľudských. I Pleva, hoci má oči zavreté, predsa myseľ jeho ktoviekde blúdi. Z jeho dumania vytrhlo ho dosť silné klepnutie obloka. Pozrie ta, vidí pri ňom na lavici kľačať svoju mladšiu dcérku, Katru. Dievča ešte len asi štrnásťročné, no dosť vyvinuté a odrastené. Jej plavé, do vrkočov spletené vlasy do neporiadku prinieslo nočné spanie, takže sa už-už chcú rozpletať a rozísť. Otvoriac oblok, oprelo sa lakťami oň a vystrčilo vyspatú, sťa pivónia červenú tváričku von.

Na hrdielku slabý zážeh pableskov, ktoré neuspeli ešte tohto roku väčšmi zapáliť jemnú farbu dievčatka; zato ale keď len slabo zviazaná košieľka na hrudi dievčiny sa troška roztvorí, vykukne ihneď stadiaľ oslepujúca farba padlého snehu. Ale dievča nedá vnady svoje na odiv postaviť, ono do hrsti stiahlo si roztvorenú na prsiach košeľu a pozerá radosťou iskriacimi sa očami do záhradky na vysoké máje. Živosť dojmu bola tak silná, že zabudnúc na opatrnosť panenského studu, ruku od pŕs odtrhla a zatľapkala radostne rukami a smiala sa, až jej slzy do očú nabehli.

„Zuza, Zuza, pozriže, čo to máme! Tvoj je ten väčší a môj bude menší. Ale sú cifrované! Ja viem, kto ich robil, lebo žiaden sa v tom nevyzná tak dobre, ako tvoj Janko Svoreň. A ten môj zas robil — ale to nejdem povedať.“

Zuzka pribehla teraz z kuchyne, pretvárajúc sa, akoby nebola predtým ani len pozrela do záhradky, ba akoby ani nevedela, že kedysi i máje bývali na svete. Teraz mohla sa na vrub sestrin dosýta nadívať, už nik nemohol ju z natrhlosti a márnivosti upodozrievať, keď ju iní na ne upozornili. V dome ešte všetci spali spánkom spravodlivých, keď Zuzka ukradomky do záhradky kukla a od tých čias od radosti ani len oka nezažmúrila. Keď Katra hádala majstra toho mája, to zlaté slovíčko, vlastne meno, bola od radosti zjedla, musela utrafiť na toho pravého, lebo by ju Zuzka za Už ju chcela oblapiť a tuhý bozk na tie okrúhle líca vtisnúť, keď z postele ohlásil sa barytónom otec:

„Katruša, zapri oblok. Milá moja dievka! Ešte len nedávno šlabikár s kohútom nosila a už na máje a iné pletky myslí. Zapri, dievča, chytro, ľudia vás vezmú v reč. No a ešte sa bude v košeli vytŕčať. Modlila si sa už? Aha, vidíš, ako ti tvár horí, znak toho, že ešte nie. Chyť knižku a pomodli sa!“

Zahanbená Katra prichlopila oblok, zahodila si na holé hrdielko šatku a chytila sa do modlenia. Myseľ blúdila ešte vždy v záhradke okolo mája. Otcova reč ju nemrzela. Veď, že ju „Katrušou“ zve, to jej ani nenapadne, keďže naši sedliaci neradi užívajú deminutíva. To s ich prostou náturou nezrovnáva sa a smiešne by bolo, keby tak hovoril sedliak v hrubom odeve: Katinka, Marienka, Žofinka. To by ho všetci čo blázna vysmiali.

Teraz už i gazda vstal. Obliekol najprv len všedný oblek, kým si v dome všetko obriadi. Gazdiná a Zuzka upratovali izbu zo všetkého všedného a riadili ju. Veď ešte dnes sa majú Jankovi za máje odmieňať, no a keby ten našiel neporiadok v izbe, to by si gazdiná do smrti neodpustila.

Takto sa u Plevov započal prvý máj!




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.