Zlatý fond > Diela > Hra na pár-nepár


E-mail (povinné):

Lýdia Vadkerti-Gavorníková:
Hra na pár-nepár

Dielo digitalizoval(i) Literárna nadácia Studňa.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 67 čitateľov

Paberky

Z rastlinopisu divej záhrady


Iba čakanka ešte vytrvalo kvitla
na mojich krivých chodníčkoch

V dávno skrotenej luciferke
zhasínal už aj prudký iskiernik

Od ohnice až do ostrice
klasila zapýrená zábranka

Keby tu ktosi hľadal chudôbky
zazvonil by mu do žobráckej kapsičky
aspoň peniažtek poľný

Ale ty si nič nehľadal
od nikoho nič nepýtal
len si sa prešiel čakankou

Odvtedy ako verná trvalka
na tvojich stopách kvitnem do času
horiacim pustokvetom satanky

Neprší na mňa zlatý dážď
slnečnice mi zmesačneli
a sladič zhorkol v šťaveľoch

Keby si prišiel s bolehlavom
zaprášil by ťa planý peľ
z trpkastých trsov slzičiek

Ale ak prídeš s kostihojom
divohrozne ťa ovijem
plachým plamienkom slamienky

Ale ty nejdeš ani s nezábudkou
a moja medovková hriadka
zarastá stavikrvom

V ohrade z pŕhľavy a šípov
už iba iskrím z času do nečasu
hasnúcim divokvetom satanky

Z cukru do cukrú


Raz možno vzlietnem —
bude tuhá jar
a gaštan pod oknom
slávnostne pozažíha sviece
aby ju korunoval

Najprv však musím počkať
kým docukruje hrdlička
ktorá mi letne kraľuje
na podjesennom vrchovci

Zatiaľ sa budem prizerať
ako to vlastne robí
že sa jej hlava nezakrúti
keď hľadí na svet zhora

Potom sa zdola pokúsim
napísať o tom báseň

Ak sa v nej hrdlička uhniezdi
vyvedie mláďatá
a naučí ich lietať
vystrihnem si z papiera
básnické krídla

Vyletím na hrdličí vrchovec
a zacukrujem —
z cukrú do cukrú
do krúzimy
do krúhliny
do krú — krú
do kruhu

Spod odkvapu


Už zasa leje
ako z plných fliaš
včerajšok zašiel
z blata do bariny
dnešok z lejaka pod odkvap
a zajtra iste iba
čľup a čľap

Premoknutá sa motám
po kuchyni
v hlave mi sucho pľuští
a prázdny papier straší
plné rýmy

A nekvapne
a nezaprší
len oči slzia
čo sa do nich práši

Zázrak


Lapal raz chlapec motýle
na rozkvitnutých hroboch
Pripichol potom pávie oko
na bránu cintorína
aby ten zázrak neuletel

Išiel okolo starý slepec
habkal po múroch k bráne
až mu na brušká prstov
prilipol živý peľ
mŕtveho motýľa

Ó bože zázrak —
ja konečne vidím

už držím krásu za krídla
a môžem umrieť

Namiesto žalospevu


Bola som svedkom
tvojho umierania
súcitná áno
ale bezradná
len ruku som ti
zohrievala v dlaniach
keď si ju zdvihol
z mrazivého dna

a tak si trpel
a tak málo plakal
statočne znášal
neznesiteľné
trhaný znútra
klepetami raka
smrť márne prosil
o vykúpenie

čo z toho že som
vedľa teba bola
aj v umieraní
si bol celkom sám
bezo mňa ako predtým
mnohokrát

sama som teraz
už ťa neprivolám
neobjímem ťa
ruku nepodám
bez teba sama
budem umierať

Slamená pieseň


1

Dni sa mi mama podjesenne krátia
a hniezdo básní vo mne onemieva
hoci spev dosiaľ krúži nad strechou

Môj hlas sa tuším s letným hromom zbratal —
znie ako šelesť zimných srieňov v plevách
do presýpania tvojich orechov

Kde ty máš plody — mám len plané šípy
vinicu plnú ostružín a skália
namiesto krídel pár kuvičích pier

Nad hlavou kotol v ktorom búrka kypí —
nie ako ten v ktorom si vyvárala
nedetské šmuhy našich detských hier

Vidím ťa nad ním — a tvoj plodný ker
pod ktorým zasa stojím ako malá
ponúka víno — ale smiem ho vypiť — ?

Smiem prísť a smiem sa za tvoj chrbát schovať
či iba ticho postáť v tvojom tieni
a v tvojom hniezde opäť si nájsť spev — ?

Začuješ sa v ňom — taká jabloňová
vo svojom mnohodetnom rozvetvení
nájdeš si zrno na chlieb v hŕbe pliev — ?

2

Nebo je kotol — hmla sa po ňom váľa
nie ako tamten nad ktorým si stála
s oblakom čistej pary vo vlasoch

Večne si po nás prala plákavala
hladila spievala i plakávala
keď si v nás hnala zrno do klasov

Keď sme ti tajne mizli po zákutiach
a otvárali všetko zatvorené
a presliedili každú záhradu

A keď si naše živé precitnutia
vykúpať mohli bludné pakorene
v očistnej hĺbke tvojho pohľadu

Poznala si v nás všetky tajné dvere
vždy si však na ne najprv zaklopala
a čakala si kým sa otvoria

Nadriapala si z našich krídel perie
a vedela si fúknuť do popola
že zasnežil v nás bielo dohora

Nelámala si rožky našim čertom
len si ich zavše uhládzala dlaňou
aby nám nenarástli kopytá

Doteraz vešiaš biele v našom čiernom
do našich nocí privolávaš ráno
až kým nám do tmy tebou nesvitá

Môže sa potom hocijaký vietor
oprieť do našich ochabnutých plachiet
isto nás pohne zo stojatých vôd

Mám azda zastať keď mi vravíš — choď —
tam kde sú plevy je aj zrna na chlieb
a kde niet slamy ani klasov nieto — ?

3

Teraz tu z tieňa tvojej postavy
vidím tie svoje podjesenné polia
sebaľútosťou márne rozbrázdené

A báseň stojí v hanbe — tvárou k stene
i nárek môj i smiech ju iba bolia
a nevie za koho sa postaviť

Dni sa mi tratia — či ja sa v nich strácam —
nájdem si azda v slovách obrany
svoj čistý hlas bez neprístojných tónov — ?

Túžim ísť k tebe na polienko kľačať:
položím si ti hlavu do dlaní
a budem vedieť že som prišla domov

4

Že som tu doma aj keď sa ti túlam
keď jarné blesky po nevľúdnej zime
sotia ma zavše hrubo do peria

Že moje dlane sladli z tvojho úľa
a hoci robia každá niečo iné
zopnuté k tebe vždy sa pomeria

Že moje deti — tvoje detné deti
vedia už čo je studňa a čo mláka
a píjavajú z tvojho prameňa

Že ako ty vždy budem doma svietiť
čakávať na ne plákavať i plakať
nech nepoblúdia v slepých ramenách

To iba dnes mi malomocný strach
že sa dni krátia že sa včaššie zmráka
v slamenej chvíli zvíril prach a smeti

Drevená báseň


V otcovej dielni
tlčie kladivo
a vo mne srdce
stolárovej dcéry

Keby som bola synom
bol by ma prijal za učňa
a zjavil by mi tajomstvá
ktoré strom prezrádza
zručnému stolárovi
pomocou presných nástrojov
prísneho oka
láskavého srdca
a zasvätených rúk

Ale keďže som dcérou
len poodchýlil predo mnou
kus nepriehľadnej kôry
aby som nazrela aké možnosti
poskytuje strom človeku
a človek stromu
od koreňov až po kolísku
a od koruny po rakvu

A keď raz v zime priviezol
zoťatú vŕbu
ktorej už chlapci vypískali
posledný prútik z koruny
a na jar odumretý kmeň
vyhnal spod kôry živé halúzky
odvalil predo mnou ten suchý klát
a odkryl vlhké ležovisko v hline
aby som poznala
obidve strany rastu
aj ustálenú zrelosť
pod nepokojnou kôrou

2

Pribudlo v kmeni liet
a sily v koreňoch už ubúda
Stolár sa čoraz ťažšie prediera
dreveným pralesom
stolov a skríň a dverí
už takmer ohlušený v prievane
pootváraných okien

Ale ich pevné krídla ho zdvihli
nesú ho ponad vychodenú dlážku
ktorej už jeseň rozväzuje uzly
aby sa prespomínal do jari

V prstoch mu ožívajú
hladké letá
po jemnom opracúvaní
nepoddajného dreva
ale aj zádery a triesky
ktoré sme mu my štyri dcéry
postupne s detskou jasnozrivosťou
citlivo vyberali z tvrdej kože
keďže matke už slabol zrak
a jediný brat ešte nedovidel
pod povrch do živého

Dnes mu tie dávne ívery
bezcitne pára nevládnosť
zájdenou tupou ihlou
napriek k zaostrenému svetlu
päťramenného lustra
ktorý sám zmajstroval
z tvrdého kmeňa agáta
aby mu trvanlivo svietil
z každého ramena jednou lampou
na každé z piatich detí

3

Ako sme dorastali
a dom bol čoraz menší
otec si presťahoval dielňu
aj napriek nášmu nesúhlasu
zo svojho obilného rodiska
do viničného matkinho

Vykopal najprv studňu
potom postavil dom
napokon vo vinici za dielňou
zasadil orech

V mladosti sme ho otĺkali
pre zdravé jadro
ale dnes tuším už aj duša
chodí doň iba spávať
Keď sa tak utrmáca
blúdením po letách
alebo rozväzovaním
pamätných uzlov
zvinie sa každú noc do jedného
z deväťdesiatich letokruhov
a sníva so stolárom
o orechovej truhle

A otec zatiaľ sedí za stolom
povedľa svojho vidiaceho okna
obráteného ako na večnosť
k obloku opustenej dielne
a pomaly sa poberá
vnútorným zrakom
cez zatemnené múry
k svojmu hobľovaciemu obetisku
leští a brúsi zhrdzavené
obradné nástroje
dokiaľ mu verne nezrkadlia
upracované ruky

A dom sa zrazu jasne vidí
v slepnúcom okne dielne
ako si isto stojí na svojom
ani sa nezakolíše
a srdcia si v ňom usilovne tlčú
ako to stolárovo kladivo

4

Stojím pod orechovou korunou —
mráz si už na ňu zuby brúsi

Len vietor akoby chcel doručiť
tým ktorí vedia čítať
uzlové písmo dreva
posledný tohtoročný list
ktorý sa ešte drží
najpevnejšieho konára
ako drevená báseň
stolára




Lýdia Vadkerti-Gavorníková

— slovenská poetka a prekladateľka Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.