Zlatý fond > Diela > Piesočná pieseň


E-mail (povinné):

Lýdia Vadkerti-Gavorníková:
Piesočná pieseň

Dielo digitalizoval(i) Literárna nadácia Studňa.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 67 čitateľov

I/ Pod vahadlom studne

Vraciam sa


Vraciam sa k studni
Domov ma pohli brehy
Nekľudný tok sa skľukatil
do ustálených vôd

Privanula ma vôňa
k pohostinným lúkam
Vedie ma puškvorcom a mätou
k riečnym vemenám

Počujem bzučať úle
nad zlatonosným poľom
Krajina stáča z plných plástov
príčinlivý med

Ku koreňom sa zahĺbim
do živých pieskov
Periem si v tekutom malachite
únavu z vrások a prach

Odpíjam nepatrnú slzu
zo sladkého dúšku
Nech zaschne nekrvavá stopa
slaných prameňov

Deň pred večerom chválim
pod vahadlom studne
S dôverou v múdrosť rána
vody načieram

Zatmievam a zažíham sa


V otcovej dielni tlčie kladivo
a vo mne srdce
V maminom sporáku je svetlo
a vo mne tma

Mocem sa sama sebe pod nohami
ako tieň polena
vydymeného hore komínom
pod ktorým som sa včera stratila
a dnes už nie a nie sa nájsť

Nie som doma
na dvore plnom štebotania
v záhrade ktorá znova rodí
ani v dedine
ktorá si práve ako jašterica
v májovom slnku vyzlieka
starú a prestrieľanú omietku

Ba zavadziam si ako na návšteve
vo svete ktorý sa mi usmieva
a mňa akoby uhlom počmáral
ktorý na mňa prívetivo svieti
ako keby ma zatmieval
ktorý si o mne spieva
ako keby ma umlčiaval
ktorý sa mi otvára
akoby ma vymkýnal
za svoje obhorené dvere

Nie som tu Potkýnam sa
aj o kuchynský prah
a letím mame dolu náručím
rovno do príslovia:
kade sa to potĺkaš —
hľadá ťa robota
Máta ťa asi v nebi lenivé
čertovo kopyto
že si tak usilovne stúpaš
po vlastných Hybaj

Uchopím prekotenú stoličku
a postavím ju k stolu
Nanosím vody
vydrhnem zanosenú dlážku
Zametám prach dvora
rozkrútený na kuracích hrabličkách
oberám so sladkými sestrami
kyslasté ríbezle
naprávam rozprávkové škody
na bratríčkových rozprávkach

mám plné ruky práce
nemám čas
aj čas je o robote a je môj
našiel ma v nej
a hovorí ňou o mne

Vidím a cítim
počujem a dýcham
Som doma na svete
svet je doma u mňa

a medzitým sa studňa napĺňa
čistou pitnou vodou

— — —

Horelo?
Studňa sa naplnila
Môžem odísť

Horí?
Studňa je plná
Môžem sa vrátiť

Bude horieť?
Studňa sa naplní
Môžem zostať
odísť
aj vrátiť sa

Som


Som
Dýcham vidím počujem a cítim
Som všade tam
kde sa práve nachádzam
a kde nie som niet nikoho
Nespytujem sa na dvore
kde som a čo je na ulici
kde práve nie som
Som doma na svete
a svet je doma u mňa
Viem všetko
Nepýtam sa trávy aká je
Som sama trávou
a v tejto chvíli skúmam
akú mám farbu vôňu a chuť
Som všetkým čím sa chcem stať
a môžem ak chcem všetko
Som oblakom a prším
Som riekou — vylievam sa
Som vetrom Trepocem sa v lístí moruše
Som zároveň lúkou
i kŕdlikom húsat
ktoré ma spásajú
Som les a som svoj vlastný
hájnik i drevorubač
a práve si rátam stromy
aby som vedela ako husto
sa zakoreňujem do hĺbky
ale ešte neviem
ktorý kmeň označím bielym zásekom
hoci mi v zelených húštinách už rúbu
pytliacke tiene
čiernych rúbanísk
Som spánkom ktorý zo mňa bdie
Som naplneným snom
a všetko čo v ňom chýba
sníva okolo mňa Nesnívam
Sama som bdelým očkom ruže
na planom šípe ktorý sníva o mne
O mne je lúka Rieka polia i les
žblnkajú šepocú i šumia o mne
O mne hovorí dvor i ulica
so svojím „nonáné?“
spieva o mne
O mne zvonia i vyhrávajú
Mňa dnes pochovávajú
zajtra vydávajú
Moje je dedina s kolískami
Moja zvonica s umieráčikom
Moje sú cudzie ploty
ktoré preliezam

Mne kvôli sladnú susedovie slivky
Moje sú pašienky
s jednonohým pastierom
Ja som tou nohou
kvôli ktorej kríva
Môj je obecný hrbáčik Jeho hrb
nie je na ťarchu obci ale mne
lebo mne patrí chotár
kam len dovidím
vo mne sa odtlačila každá piaď
na ktorú kedy stúpim
Som výhradne a úplne o sebe
a je ma toľko
že sa nezmestím do kože
ba vytŕčam na všetky strany sveta
z rukávov z goliera i zo sukne
povyrastených šiat
Som všetkým
čo sa ma kedy dotkne Kameňom
ktorý sa mi potkne o hlavu Pŕhľavou
ktorú šibem lýtkami Ružou
ktorá mi podriapala tvár
takže sa nad ňou
do krvava pýrim
pre nevinný pár motýľov

Som svojou matkou
a som svojou dcérou
Starý otec mnou prejde k vnukovi
Som svojou najvlastnejšou sestrou
terajšou zrkadlovou
dvojičkou vtedajšej
ktorá nič nevie
pretože vie všetko
pretože sa iba teraz zobúdza
zakiaľ ja som už dávno hore
ba ktorá mi tu občas zavadzia
často prekáža v práci
a zakaždým keď trochu ukročím
stojí mi bezočivo v ceste
hrkne ma hánkou do boku
tam kde mi búcha srdce
a vraví: neuhýbaj
Som Nie som
opojená sebou Nesnívam
Som svojím vlastným
bdelým opojením
ktoré sa mnou vo mne skutočne
snovo opája

Spievam o spievaní


Môcť sa tam vrátiť
Zotrvať a uspieť
vo zvedavosti
v dospievaní Nedospieť
z plnosti darov
k prázdnej dlani Nedospievať
predčasnú uspávanku
pozdným zaplakaním

Môcť tak ísť
na orechy s mamou
a zabudnúť sa pod šípkami

— — —

Z hrušky jej zavše
ako omylom
odpadne zázračne hrozno
do dlane Neviem
prečo by som to tajila
Beztoho strechy čvirikajú
o čarovaní pod jej krovom
a pod dlážkou jej víno spieva
ešte aj v hluchom sude

Ona však — len sa pozrite
Siahne po vajíčko
a v dlani sa jej liahne kuriatko
Zájde do hory na srnovník
vracia sa s osireným sŕňaťom
ktoré jej cmúľa prst
Ba stačí aby zjari vyšla
do chudobného dvora
pohladiť holý kĺč
prichádza z jesenného vinohradu
bohato korunovaná
kráľovským hroznom

— — —

Môcť sa tak vrátiť Zotrvať
v predzvesti oberačiek Neobrať
kyslé ovocie
o sladkosť dozretia
Dospieť po zázračné
zaokrúhlenie jadier Nedobrať sa
z prezretých oberkov
k vyzvoneným hranám
pod odobierkou plačiek

Môcť sa vyprostiť
z nevraživých mračien
kde mamin pohľad
blýska na časy
Hľa — už sa jarný podvečer
upracovano hrbí v záhrade
Tak si s ním sadá odpočinúť
pod divé šípy nad domom

Tŕne sa pýria čistotou jej únavy
a zružovené vrúcnou vôňou
pod klesajúcim slnkom
v rázsoške vynosili slávika
aby ju ukolísal
Sama noc má pri nej
ustlaté na ružiach a izbu
napĺňa namiesto tmy spevom

— — —

Môcť sa tam vrátiť Spoluznieť
v šípkovej piesni Nezmĺknuť
až začnú oholiče kliesniť
ružové okvetia Neonemieť
za zimných nocí
navštívených besmi

Súmraky korunované
tŕňovou korunou
odrazu stratia sluch
Noc zostane stáť
nahá v tŕní Izbu preplní
úzkostnou tmou
a umlčaný úsvit sníme slávika
uspievaného k smrti
na hluchonemom ostni strakoša

Pamätám Hovorila si —
len vydrž Však uvidíš
Sláviky spievajú
kým nevyvedú mláďatá Neustanú
čo si aj zobáčiky natrhnú
Nedospievajú
dokiaľ im v pesničke neklokocú
kvapôčky krvi A ty
nariekaš

— — —

Môcť sa tam vrátiť
Uspieť v zotrvaní
až šípky znelo rozospievajú
tŕnistú osnovu jesene Nedospieť
pre prázdne ústa
k plnej dlani Neobrať
pieseň o rozpätie
vysokým trilkovaním

Spievať zhlboka
dokiaľ krv nevyčistí hlas

Potom raz
ísť na orechy
so synmi či s dcérou
pozabudnúť sa pod šípkami
nevravieť o zázraku
pomlčať o spievaní
a slzu
ak už predsa skanula
uchovať v spievajúcej dlani




Lýdia Vadkerti-Gavorníková

— slovenská poetka a prekladateľka Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.