Zlatý fond > Diela > Rozjímanie o snoch


E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Rozjímanie o snoch

Dielo digitalizoval(i) Ina Chalupková, Zdenko Podobný, Andrea Kvasnicová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 46 čitateľov


 

Rozjímanie o snoch

Obvodný lekár Miško Krivica sedel ráno na posteli a vyzivujúc šúchal si košeľou okrúhle brucho. Keď s tým skončil, škrabal sa jednou, potom i druhou rukou po krku a klial: Hrom do toho! Nehodno žiť na svete! Nikdy nemáš pokoj. Je to do skapu!

Vstal a natiahol si nohavice, nastokol papuče a postavil sa pred umyvák so zrkadlom. Mydliac si ruky hľadel do zrkadla a robil rozličné utrápené grimasy.

Do izby vošla jeho chutná ženička, s príkladne vyvinutými pre ženy charakteristickými okrúhlosťami. Keď ju zazrel, zasa začal hundrúc nadávať na život. Katica ho ťapla mäkkou rúčkou po slaninastom chrbte. Čože zasa hundreš, čo? Veru nemáš príčinu byť nespokojný. Druhý človek by bol blažený, keby mal čo len také žieňa, ako som ja.

Miško prskajúc a fučiac drel si zarastené prsia. To sa povie, čože je tebe? Nemáš starosti, hlavu si lámeš len na fígľoch a vyrazeniach.

Katica mu stála za chrbtom a hrozila prstom do zrkadla. No počkaj, ty naničhodník, ja ťa naučím. Nebola som ti ešte včera večer skvost, najdrahší poklad a teraz takto na mňa! Budeš ty ešte aj inakšie pískať; i odchádzala.

— Počkaj, veď neutekaj, — zľaknuto volal za ňou pán manžel. Nebuď taká prchká! Ale snívalo sa mi, že budem mať dnes do roboty s bláznom!

— Snívalo sa ti! A preto také strachy! Ó vy chlapi, čo ste za staré baby, — volala pľasnúc rukami. Hanbi sa! Ktože dá dnes niečo na sny! Si chlap a navyše doktor. Miško, doktor! I klopala si prstíkom po čele.

*

Obyčajne sa snom vysmievame. Inteligentný človek si myslí, že je tým povinný svojej minulosti, aby nedal nič na také daromnosti. Každý dnešný človek, kŕmený, hoci o tom ani nevie, mliekom materializmu, pozitivizmu a evolucionizmu,[1] len drgne plecom, keď počuje také hlúposti. Zastarané povery!

Člen najvyspelejšej politickej strany (tej, ktorá všetky ostatné vyhlasuje za analfabetov) pán doktor Dvoráček, odborný radca, sa len zasmial, keď si jedno ráno pomyslel na to, čo sa mu prisnilo. Snívalo sa mu totiž, že o desiatej pred obedom prišiel k nemu do kancelárie agent a ponúkol mu žreb triednej lotérie číslo tristoštyridsaťpäť. Celkom iste to bolo číslo tristoštyridsaťpäť. Videl ho ako vo výklade vyložené žiarovkami: tristoštyridsaťpäť!

Každý obyčajný človek by bol v takomto prípade zavolal svoju drahú polovičku a vyložil jej svoj sen v presvedčení, že ho drahá Hanička alebo Helenka podurí, aby bezodkladne kúpil patričný lós. Hovorím: obyčajný! Menej obyčajný by si pomyslel, že lós kúpi bez toho, aby o tom Anču (Elenku) upovedomil. Je totiž pravdepodobné, že na žreb, ktorý sa tak jasne prisnil, musí vyhrať a veru nie je potrebné, aby žena vedela o každom mimoriadnom grošíku, ktorý človeku cvrnkne do vrecka.

Pán radca bol však celkom mimoriadny človek a preto ani rukou nehodiac ani sa neusmejúc, zaumienil si, že lós nekúpi.

V kancelárii usilovne pracoval. Totiž skoro bez prestania krútil hlavou nad prácou referentov. To je šéfova povinnosť. Hoci nebol s vybavením spokojný, jednako ho odsúhlasil, nechcejúc si robiť s opravami zbytočnú prácu. Len si zakaždým zaumienil, že im povie, čo si o nich myslí. Tentoraz najmä doktorovi Vidlákovi, ktorý sa vždy tak posmešne škľabí, namýšľajúc si, že on vynašiel zaváranie slivák v rume. Tentoraz si ho podá, lebo — ako si myslel — podarilo sa mu napísať kapitálnu hlúposť.

Počul tiché zaklopanie na dvere. Nemal čas ani zavolať voľno a už stál pri jeho stole vysoký, ukrutne chudý a bledý pán a položil pred neho žreb triednej lotérie. Vtom hodiny na stene odbili desať! Pán radca hľadel vyjašene na ducha a ten ledva otvárajúc ústa, riekol: „Doniesol som vám žreb číslo tristoštyridsaťpäť. To je úplne istá výhra.“

Nuž, pána radcu to myklo. A či! Keď sa sen takto vyplní, tak je to akési nadprirodzené zjavenie; evolucionizmus sem, evolucionizmus tam. Pozrel na lós: bolo to číslo tristoštyridsaťpäť! Vychytil z vrecka peňaženku a vyprázdniac všetky jej oddiely vyguberoval na stôl osemdesiatsedem korún. Chvatol lós a utekal ako zdrvený do susednej kancelárie, z tej do druhej, tretej, piatej, kým nezohnal od svojich kolegov (koncom mesiaca) ohromnú sumu sedemdesiattri korún. Pevne trímajúc peniaze v zavretej dlani vrazil do svojej kancelárie a dal ich spiritovi.[2] Keď zostal sám, vytiahol lós a pozeral ho z jednej, z druhej strany. Áno, bol to žreb č. tristoštyridsaťpäť. Číslo, ktoré sa mu prisnilo a doniesol ho punkt o desiatej hodine agent. Všetko navlas, ako sa mu prisnilo.

Podivným spôsobom pánu radcovi nezišlo ani na um, že on ako evolucionista, ktorý nedá nič na také sprosté babské povery ako sú sny, kúpil žreb len preto, lebo sa mu prisnil. Bez toho sna by bol agenta hladko vyhodil. Herbert Spencer[3] by bol lós tiež kúpil; i Comte[4] i Moleschott[5] i Büchner.[6] Každý by bol vylepil zaucho svojmu najsvätejšiemu materializmu, ako rukolapný dôkaz, že v praxi nerozhoduje len hmota na svete.

Milá čitateľka je iste zvedavá, či pán odborný radca vyhral na žreb ten milión či nie. Pýtam sa zdvorilo ľúbeznej dámy, či odpoveď na túto otázku patrí ešte k veci či nie? Však nám ide o to, či sa pán Krivica oprávnene bál blázna preto, lebo sa mu prisnil. Na dôkaz, že sen veľmi vplýva na každého, som predniesol prípad tak vysoko inteligentného pána, ako je evolucionista a člen najvyspelejšej politickej strany, pán odborný radca doktor Dvoráček. Patrí k veci, či lós vytiahli či nie? Prisnilo sa pánu radcovi niečo o výhre? Ohľadne výhry sa mu neprisnilo nič, a tak nie je moja povinnosť hovoriť o niečom, čo nepatrí k veci. Nevyzradím to, už aj preto nie, lebo, keby som vyzradil, čo sa stalo, mohol by som zliznúť vážnu výčitku alebo od zástancov materializmu, alebo od následníkov novoidealizmu. V tomto prípade neviem od ktorých. Lebo ktože ho tam vie, ako nejaký kovaný filozof prekrúti obyčajný rozum, považovaný za zdravý.

Hoci nebezpečenstvo by nebolo také veľké. Lebo ktože rozumie na Slovensku filozofii? Možno len pán Ondrej Mráz a ani ten nie dobre.

Dávno predo mnou to povedal istý múdry človek, že každý z nás má svojho čierneho kocúra. Mnohým je ním ich zlatá bábika, mnohým zlatoústa mamička, iným šéf úradu, krajčír, otlaky alebo egyptské cigarety československej tabakovej réžie. Doktorovi Krivicovi strpčovalo život vedomie, že sú na svete blázniví — úradne choromyseľní — ľudia, ktorých musí prehliadať, aby mohol napísať o ich stave úradné lekárske vysvedčenie. Mrzelo ho to nielen preto, lebo sa, skoro ako každý obvodný lekár, veľmi nerozumel do duševných chorôb, ale najmä preto, lebo doteraz dvaja blázni zaobchádzali s ním veľmi neúctivo, ba mohlo by sa povedať, že bezohľadne. Mišo Ťapák ho so sekerou vyhnal na strom. Božemôj, koľkokrát ide okolo tej lipy, nikdy sa nevie dosť vynadiviť, ako vybrnkol hore jej hrubým, hladkým kmeňom! Ondro Hrúzik zasa ležal v posteli, keď ho navštívil. Bol tichý ako pena, perinu mal vytiahnutú až po samú bradu a držal ju pevne oboma rukami. Každý by bol myslel, že ani nežije, keby nebol gúľal okáľmi. Krivica si myslel: no tohto sa niet čo báť, s týmto si dám rady. A netriasol sa pred ľuďmi, čo sa prišli dívať na to predstavenie, ako vie zaobchádzať s takými chorými. Ľudia mu hovorili, aby si dal pozor, lebo že sa Ondro do každého púšťa; tomu je všetko jedno či pán či nepán.

— To len vy neviete narábať s takými chorými. Nuž ale pravda, doktormi nie ste. Prvé je, že sa ho nesmieme báť. Pozrite, ako sa treba s takýmto nešťastníkom zhovárať. — Krivica smelo pristúpil k posteli chorého, lebo si myslel: — Rezivo pri sebe nemá a ja som nakoniec tiež chlap. A keby sa do mňa pustil, však ma tu tí chlapi nedajú. Tak teda: — No, Ondrejko, akože sa máme? Bolí vás niečo? — Hrúzik ani necekol, len nadul líca a gúľal očami ešte viac.

— No, Ondrúško, veď ma poznáte, viete, že som doktor, ten dobrý doktor, čo každému pomôže. Prišiel som i vás navštíviť. Budete cigaretu? — I zohol sa nad neho a krútil mu cigarkou pred ústami. Zrazu zreval, ako keby ho vraždili: Hrúzik naraz vyskočil, chvatol ho päsťami za uši a s vycerenými zubami mu cvakol za nosom, chcejúc mu ho odhryznúť. Krivica veľmi nehľadel, ako mu uši ponaťahuje, ale trhol hlavou, aby dostal nos z dosahu zubov. Bol by ho jednako nechal na bojisku, keby nebol prítomný škuľavý Jano Chvosťačka, chlap ako hora. Ten priskočil a len raz trepol Hrúzika päsťou po hlave, hneď odkväcol, takže ho museli kriesiť. Pravda, len potom, keď prebrali Krivicu, lebo i ten bol viac mŕtvy ako živý. A aké mal uši. To bolo hodno pozrieť: červené ako fakle a opuchnuté ako jaternice. Museli mu ich zakrútiť do mokrých vechťov. Klial tak na Hrúzika, že sa i starý obšitoš[7] Hrkút priplichtil (bol nahluchastý), aby sa niečo nové priučil.

Popálené deti sa i zamrznutého kutáča boja a tak sa Krivica vždy zatriasol, keď počul slovo blázon.

Šiel veľmi neradostne raňajkovať, hoci jeho chutná Katica bola dnes taká roztomilá, úslužná, zaľúbená, že sa na ňu mimovoľne podozrivo pozeral, čo tá osoba zmýšľa. Má čosi za lubom!

— Mišíčko môj, je tu Taraba. Prišiel s rozkazom, aby sa ti páčilo ísť do Bukova. Ochorela farárova mamka. Doobeda má kadečo vykonávať a poobede príde po teba.

— No, chvalabohu, — vzdychol si uľahčene Krivica, chrumkajúc rožok a chlípuc — podľa Katice — nemóresne kávu. — Tak mi už aspoň poobede nepríde nijaký blázon na krk.

— Poviem mu, že pôjdeš, však? Pýtala sa pani Katica, ľúbezne naň kukajúc.

— Ale netráp sa ty s tým, môj pipúlik zlatý, vybavím si to sám, — odpovedal Krivica, na ktorého začala prechádzať Katicina zamilovaná nálada.

Po raňajkách:

— A o ktorej ťa mám čakať, zlato moje, — riekla Katica, oprúc svoju hlávku o mužove prsia a hľadiac mu zamilovane do očí.

— Veď vieš, že z Bukova prichádzam obyčajne okolo ôsmej-deviatej. Dnes sa budem ponáhľať. Iste budem doma už okolo siedmej; — riekol i pritisol voňavú hlavičku k svojej tvári a cupol jej kávový bozk na ústa.

Katica zobrala príbor a utekajúc s ním do kuchyne, drhla si cestou pery bielou zásterkou.

— Ten lump nepríde pred desiatou. Ešte nikdy neprišiel z Bukova pred desiatou. Hm, to je isté.

My, čo skúsenejší muži vieme, že sa ženy vedia pretvarovať. Len pokiaľ ide o hranice ich pretvárky nie si na čistom. Ja si myslím, že tie sú ohromne široké.

Krivica vylizujúc rožok zo zubov krútil hlavou, aká zamilovaná je doň tá Katica a ona si myslela, aká škoda, že Miško nie je letúň, možno by sa dal nahovoriť, aby odletel na južnú točňu.

Doobedie sa minulo bez akejkoľvek nehody. Hneď poobede zahŕkala pod oblokmi brička a pán lekár, vyprevádzaný chutnou Katicou, vyškrabal sa šikovne na bričku.

— Poklona, pane doktore! — zvolal tadiaľ práve prechádzajúci lesný inžinier Lutobor Sekýrka a vystrúhol hlboký kompliment klobúkom so širokou zelenou stužkou. — Ruce bozkávam, milostivá pani, — zohol sa pred chutnou Katicou, ktorá sa mu vľúdne usmiala. Doktorovi Krivicovi sa zdalo, že tej vľúdnosti bolo v tom úsmeve trošku primnoho a preto len drgol prstom klobúk na odvetu a hneď i zvolal: — No, poďme, poďme. Vozík sa pohol. Keď ušiel niekoľko krokov, Krivica sa obrátil, aby kývol ešte raz žene na rozlúčku. Zbadal, že akiste musela byť v bráne, lebo tá horárska maškara stála pred dverami brány a smejúc sa čosi hovorila.

— Ako sa natriasa ten hlupák, — myslel si Krivica rozhorčene. — Taký mamľas, namyslený je na svoju krásu. Keby vedel, aký je protivný ten vyfrndený panák. A nerobí tu nič, len brúsi po horách, športuje a chodí za ženami. A boha sa nebojí, taký Čechúň! Čo je tomu po mravnosti!

Na fare v Bukovom našiel pán doktor slúžneho Buchtiaka s pisárom, so starým, vždy zachrípnutým Lohadkom. Mamička pána farára nebola veľmi chorá. Šla večer, keď už všetko spalo, do pivnice po fľaštičku borovičky, ktorú potrebovala ako medicínu proti dýchavici a pošmyknúc sa na schodíku, oškúlila si píšťalu. To bolo všetko. Keďže pán doktor prišiel práve na olovrant, tak už len zostal, hoci čo najdôraznejšie uisťoval pána farára, že musí ísť kvôli súrnej práci bezodkladne nazad. Pán farár pristal na všetko, len bol zvedavý na mienku pána doktora, ako znalca ex offo,[8] na víno, ktoré dostal pred týždňom a práve dnes načapoval. Slúžny Buchtiak, trasúc tenkou dlhou nohou a prevaľujúc oči, tvrdil, že nie je také dobré ako to posledné a dokonca ho svedomite koštoval, prehadzujúc ho v nadutých ústach; nevedel mu však akosi na chuť prísť, hoci znalecky pregĺgal už desiaty pohár, vyšpulujúc pritom oči. Nuž, bol to svedomitý človek ten Lohadka, ten ľahkomyseľne do sveta netáral.

Veru neviem, ako sa to prihodilo, že napriek všetkej súrnosti zostal doktor Krivica ešte i na večeru na fare. Neviem, či ho nezviedla obľuba pstruhov a šunky. Lebo idúc popri kuchyni, zazrel tam misky naložené týmito hriešnymi pokrmami. Alebo hádam ferblička? Iste i víno hralo akýsi zástoj, o ňom sa napokon rozhodlo, že je oveľa lepšie ako predošlé. Tak sa stalo, že keď pán doktor odchádzal, pomáhali mu na bričku traja chlapi, ale len preto, lebo boli na nej vysoké stúpačky a už sa dosť dobre zotmelo a pán doktor po tme, ale len po tme, bol akýsi neistý na nohách. Na jednej nevedel stáť, keď dvíhal druhú na vysokú stúpačku. Skúšal, ale stratil rovnováhu.

Cesta z Bukova do jeho bydliska je dlhá a tak sa mu hlava trochu prevetrala. On tvrdieval, že mu nápoj nikdy nezaškodí, len fajčenie; lebo piť vraj pije málo, žalúdok mu neznesie. Ale fajčiť fajčí ako Turek a od toho vše stratí rovnováhu: ľudí s touto vlastnosťou je mnoho. Len to je chyba, že na tento účinok tabaku veľactené dámy nechcú uveriť, hoci im to mnohí lekári dokazujú, odvolávajúc sa na skúsenosť, ktorú nadobudli sami so sebou.

Keď vozík zastal pred domom, pán doktor zišiel z neho už dosť bezpečne, len prekračovanie starodávneho vysokého prahu na dverách brány mu robilo isté ťažkosti, ale tie šťastne prekonal.

Keď vošiel do brány, zdalo sa mu, že z dverí vedúcich do jeho bytu vystúpila postava.

— Á, dobrý večer, pane doktore! Aký som šťastný, že ste už prišiel, — zvolal rýdzou českoslovenčinou hlas, podľa ktorého pán doktor okamžite poznal, že ho to pozdravil pán Lutobor Sekýrka.

I explodovalo mu v hlave:

— Ten lotor bol v tvojom byte! Katica! Húj!

I vytrhol elektrický lampášik a utekajúc k lesníkovi, zakričal:

— Čo vy hľadáte teraz v mojom byte!

— Ale vás, pane doktore! Mám desnú koliku a bojím sa, že mám zánet slepého střeva. Už vás tu čakám vyše hodiny. Slúžka mi povedala, že máte teď přijet.

— Vy naničhodník, vy klamete! Vy ste tu nečakali na mňa, vy ste vyšli z môjho bytu, však som videl, ako sa blyslo svetlo v pitvore, keď ste otvorili dvere.

— Ale človeče, vám se něco zdá! Možná sa alkohol zapálil vo vás! — smial sa horár urážlivo.

— Alkohol! Ja ti dám alkohol, — skričal lekár a buchnúc lesníka, chytil ho za prsia a chcel ho sotiť o múr. Lesník mu však práve zachytil jednou rukou rameno a druhou mu bez meškania strelil — na čo si sám ešte aj svietil — také zaucho, že sa mu len tak ziskrilo v očiach a tak zadunelo, ako keby bola vybuchla bomba. Lekárov lampášik a klobúk rozleteli sa po bráne.

Doktor stál zohnutý ako pradeno a oboma rukami si držal hlavu:

— Jujujujujúj! Zabil ma, zabil ma.

— Vožrala sprostej, a vono to chce lékaře! Vole vokatej! — zvolal pán Sekýrka čistým žižkovským žargónom a vybehol na ulicu.

Naraz sa otvorili dvere na jeho byte a v nich sa zjavila jeho pani a za ňou slúžka. Podľa toalety bolo vidieť, že teraz vyskočila z postele.

— Čože sa tu robí, prepánaboha! — zvolala pani doktorová, zalomiac veľmi prirodzene rukami: — Čo je s tebou, Miško! — pokračovala ukrutne primerane okolnostiam.

Doktor Krivica sa vystrel a zaškrípal zubami: — Tvoj frajer ma chcel zabiť. Ale ja vám ukážem!

— Môj frajer! Čože sa ti stalo? Chorý si? — pýtala sa ustrašená chutná pani a skočila k mužovi.

— Netýkaj sa ma, lebo ťa zmárnim! — vrieskal Krivica dupkajúc a zatínajúc päste.

— Marka, utekajže po pána doktora Krausa, pán ochoreli! — zvolala pani Katica plačlivým hlasom. Takým istým prosila i Marka, ktorá verne napodobňovala svoju veliteľku: — Milosťpán, milosťpán, príďte k sebe! Tu nebol nik okrem pána horára Sekýrku, ktorý sa dozvedal, kedy prídete, lebo že je vraj veľmi chorý.

Krivicovi sa začalo následkom tohto tak frapantne sa k situácii hodiaceho svedectva pozdávať, že sa jednako mohol mýliť. A keď jeho žena zasa k nemu pristúpila a chytila ho za ruku a zaviedla ho do izby, išiel za ňou, hoci stále nadávajúc, že im ukáže, že je naničhodná záletnica a že ju odpráši.

Nuž ale o štvrťhodinu už ležal pokojne v posteli so studeným obkladom na hlave. Zrazu bol presvedčený, že jeho Katica je nielen tá najchutnejšia, ale i najvernejšia ženička na svete. Ó, tie mäkké, falošné ženské pačky a sladké ústa!

Keď sa už utíšil, vzdychla si pani Katica, prekrútiac oči k nebu, ako tá najnevinnejšia svätá Agnesa: — Také niečo si namýšľať! Ja by som ťa mala klamať a ešte k tomu s tým zeleným bláznom! Veď vieš, aký mi je protivný.

Krivica sa posadil v posteli, ako keby ho bola vyhodila nejaká spružina. Blyslo mu hlavou: — Katica vždy volá Sekýrku bláznom! — I zvolal: — Hach, jednako sa mi darmo nesnívalo!

Tak si pán doktor uspokojil svedomie logickým skokom. Že bol v tomto prípade blázon on sám, to mu nezišlo na um. (Obyčajne to ani jednému z nás neschádza na um.)

Pokiaľ ide o Katicu neviem, či bola vinná či nie. To si milé čitateľky rozhodnú iste samy a lepšie, podľa svojho svedomia.



[1] evolucionista — prívrženec vývinového názoru na svet

[2] spirit — duch

[3] H. Spencer — (1820 — 1903), angl. filozof-pozitivista

[4] A. Comte — (1798 — 1857), fr.filozof, zakladateľ pozitivizmu a sociológie

[5] J. Moleschott — (1822 — 1893), nem. fyziológ a filozof, prívrženec prírodovedného materializmu

[6] L. Büchner — (1824 — 1899), nem. lekár a filozof, predstaviteľ prírodovedného materializmu, kritizovaný (rovnako ako Moleschoff a iný) Engelsom

[7] obšitoš — starý, vyslúžený vojak

[8] ex offo — z úradného poverenia




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.