E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Zlá voľba

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Zdenko Podobný, Simona Reseková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 46 čitateľov


 

Zlá voľba

(Rozprávka)

V úzkej uličke bývajú naproti sebe učiteľka slečna Elenka Lužianska a doktor Gašpar Landócy, okresný sudca, rodom zeman. Hoci republika pretrela hrubou čiarou všetky címery,[1] predsa pán sudca cítil v sebe kolovať len belasú krv. Myslieval si: „pán je pán“ a to nikto nijakým nariadením nepreinačí, i drgol sebavedome hlavou.

Obidvaja sú šumní mladí ľudia: sudca vysoký, elegantný, každý jeho posunok a pohľad prezrádzal, že sa „cíti“. Elenka získala sympatiu každého svojou milotou a milým úsmevom pohrávajúcim na milej tváričke. Z jej vystupovania žiarila skromnosť a akási neobyčajná náchylnosť každému poslúžiť. Kto na ňu hľadel, nevedel si predstaviť, že by sa tá osôbka mohla s niekým poškriepiť.

Mladí ľudia vše stáli alebo sa niečím zaoberali pri otvorených oblokoch, a keďže bolo medzi nimi len nejakých päť-šesť krokov, hľadeli a usmievali sa na seba. Neboli si predstavení, ale vedeli, ako sa volajú a čo je ich povolanie. Za niekoľko dní sa zdravili kývnutím hlavy a jedného rána sa sudca blahosklonne pýtal: — No ako sa máme, ako sme buvičkali?

Elenka sa zapálila a zašveholila:

— Dosť dobre, keď som zdravá a spať, ja vždy spávam veľmi dobre.

Sudca si pomyslel: — Aké je to milé, neskazené húsatko! Učiteľky nebývajú také neviniatka!

Hľadel na ňu ako učiteľ na polovyspelú žiačku. Zdalo sa mu, že vykanie je pre ňu privážne a tykať predsa učiteľke nemôže. I hovoril k nej v prvej osobe množného čísla, čo sa mu zdalo najprimeranejšie.

— Tak, máme veľa roboty, máme, čo? — pýtal sa ďalej.

Elenka nechcela pochopiť jeho spôsob reči a robila sa, ako by ho tak chápala, že hovorí i za seba. I riekla, zdvihnúc naň usmievavé oči:

— Čože, pán sudca má toľko roboty? Ja jej tak mnoho nemám. A s deťmi sa rada zaoberám. Zdá sa mi to skôr zábavka.

— No, to ma teší, to ma teší! Do videnia! — i pokýval jej zasa blahosklonne rukou a odišiel od obloka.

Za nejaké dva-tri týždne, čo sa pán sudca takto s Elenkou zhováral, ani raz sa na ulici nezišli. Poznali sa len z oblokov a Elenka vedela o susedovi, že zavše prišiel alebo odišiel z domu v lepšom aute, ale vždy len večer. Ináč chodieval do úradu i na iné vychádzky peši. Elenke sa ten pán videl, bola by sa s ním vďačne i bližšie zoznámila, ale nebola z dievčat, ktoré si vedia muža chytiť. Po škole vše chodievala s nejakou priateľkou na prechádzku. Doma niečo šila alebo čítavala zavidna pri obloku. Čo robievala večer, o tom pán sudca nevedel, lebo vždy spustila nepriehľadné záclony.

Pán sudca dva razy videl, že v sobotu prichádza k nej staršia skromne oblečená pani na vysokej bričke so starým kočišom a donáša jej kôš rozličnej zeleniny, ovocia a potravy. Pani bola u nej vždy i dve-tri hodiny a každý raz ju Elenka vyprevádzala a pri odobierke bozkala na líce.

Sudca si myslel, že to bude nejaká jej tetka, ktorá jej zakaždým poriadne vyriadila i byt. Myslel si, že Lužianskovci budú nejaká skromnejšia, ale poriadna rodina, ktorá takto pomáha svojej dcére. Jej otec bude iste dedinský učiteľ alebo notár, o čom svedčí i jej veľmi skromné držanie.

— No pekne od nich, veru pekne, že tak podporujú svoje dievčatko.

Elenka za ten čas vzdychala za pánom sudcom a hádzala naň túžobné pohľady, ktoré však na pána sudcu nepôsobili.

Raz ju videl, ako prezerala v obloku akýsi veľký, krásny obrázkový časopis.

— Čože to máme také krásne, čo, pekná Elenka? — pýtal sa láskavo sudca.

— Prišlo mi nové číslo London News, to pozerám. Je naozaj zaujímavé. Ak chcete, požičiam vám ho. Doniesť vám ho k obloku? — pýtala sa a tak milo naň pozerala, že by sa bol i kameň obmäkčil.

Sudca pokrútil hlavou.

— No, to už nie. To radšej ja prídem k vám.

I pribehol k nej do bytu. Keď vošiel do izby, začudovane zastal, ako vkusne, moderne bola zariadená. Videl teraz, že má dve izby, prednú a zadnú, ktorá mala obloky do záhrady a slúžila jej ako spáleň. Na stole a oblokoch ležali pekne viazané knihy a v skrini mala celú knižnicu najlepších diel svetovej literatúry staršej i najnovšej.

Sudca všetko obdivoval.

— Ako len pekne bývame a koľko krásnych kníh máme, — krútil hlavou, — to by som si ani nebol myslel. To celý plat vydávate na nábytok a knihy? No, to je veru pekne od vás, veru pekne.

Elenka vstala. Bola menšej, ale chutnej postavy a privítala pána sudcu s malou poklonou, ako to robia dobre vychované učiteľské dcérky, myslel si pán sudca.

— Nech sa páči, sadnite si u mňa! — ponúkla ho ostýchavo pohodlným fotelom. Sudca si sadol.

— Famózne sa tu sedí. To teda anglicky čítame! No, to je veru pekne. A tie knižky máme na parádu, či ich aj čítame? — pýtal sa žartovne.

— No čosi z nich prečítam. Anglicky rada čítam, — opovážila sa pochváliť Elenka.

Pán sudca by bol vo svojej blahosklonnosti dievčatko najradšej poťapkal po líčku. Ale sa zdržal. Myslel si, že v nej nebude zbytočne vzbudzovať nesplniteľné nádeje, ešte by si chúďatko niečo namýšľalo. Poprezeral časopis, z ktorého nič nerozumel, pochválil ho, že je pekný, pekný veru a zasa sa odporúčal so sľubom, že príde aj iný raz.

— Pá, Elenôčka pekná, pá. Keď pôjdem v nedeľu na aute niekam na výlet, vezmem vás, ak chcete. Pôjdete? — riekol s veľkopanskou blahosklonnosťou.

Elenka sa radostne zapálila.

— Pôjdem vďačne, — viac slastne vzdychla ako vyriekla.

Sudca odišiel a prisľúbil jej, že ju iste vezme. Aby sa prichystala.

Bol presvedčený, že by potreboval len vystrieť ruku a to dievča by si určite získal. Ale už bol viazaný.

V Astórii sa viac ráz zišiel s pani Melániou Dubeckou, raz rozsobášenou a druhý raz ovdovelou dámou. Je to osoba vábnej postavy, pekne v modernom štýle vymaľovanej tváre. Obrvy má vyholené a nahradené čiernym pásom, oči hnedo podfarbené, líca natreté na príjemne ružovo, pery na svetločerveno, nechty na tmavohnedo. Jej správanie v spoločnosti dokazuje veľkú školenosť a dokonalú istotu. Pán sudca sa považoval za dokonalého Dona Juana. Pani Melánia s ním zachádzala ako s otrokom, počnúc od ich prvého stretnutia, lebo poznala, že ho jej správanie dokonale omráčilo. Imponovala mu panskosť a tu ju mal, ako si žiadal. Zvidel sa jej a ona si zaumienila, že si ho vezme. Po druhom mužovi zdedila dosť pekný majetok: trojposchodový dom v meste a päťstojutrový „zbytiak“.[2] Bola o štyri roky staršia ako sudca, čo on ešte predbežne nevedel, ale vycifrovaný autiak tú chybku vyvážil. Deti nemala.

Pána sudcu hneď strhla z nôh. Najprv si ho vybrala zo zhluku mladých ľudí, ktorí sa krútili okolo nej v Astorke, potom ho vzala na svoj statok, kde ho omráčila svojou parádou.

V nedeľu sa Elenka vyobliekala na sľúbený výlet. Tak sa dohovorili so sudcom, ktorému Melánia povedala, že v nedeľu má schôdzku s rodinou nebohého muža v Piešťanoch. Na tú musí ísť.

Ale v nedeľu jej naraz odišla vôľa ísť do Piešťan, zdalo sa jej, že by sa mohla lepšie zabaviť s Gažom, keby sa s ním previezla na svojom aute. A tak prišla tip-top vyobliekaná o druhej do Astórie, kde sudca v nedeľu obedúval a vzala ho so sebou. Trochu sa poškrabal za uchom, keď mu zišlo na um, že sľúbil Elenke, že ju vezme na Babu. Ale pomyslel si, že keď ho bude čakať do večera, presvedčí sa i tak, že z výletu nebude tentoraz nič. I odišiel bez toho, aby jej odkázal, že na výlet nemôže ísť.

Čo sa s ním stalo, dozvedela sa Elenka v noci, keď počula, ako zastalo auto po polnoci pred sudcovým domom a videla, že vystúpil z neho sudca s parádnou dámou. Auto tam potom stálo zo tri hodiny. Za ten čas Elenka ani oka nezažmúrila, čo jej srdiečko tak nepokojne trepalo.

Dosiaľ šlo pánu sudcovi všetko ako po masle. V pondelok ráno sa začalo všetko akosi kaziť. Ráno, keď vyzrel z obloka, aby pokýval Elenke rukou na pozdrav, nebola tam. Sudca si myslel, že iste musela odísť včaššie a nerobil si nič z toho. Veď sa vymerí. A ak nie, nuž nie. Čože mu na nej záleží?

Poverčiví veria, že keď sa v pondelok začína zle vodiť, potrvá to potom celý týždeň. Tentoraz to bola pre pána sudcu pravda. Lebo na súde sa stretol s notárom z obce, kde mala majetok Melánia. Bol uňho niekoľko ráz pri všelijakých repozíciách[3] a tak sa skamarátili, lebo notár pánov vždy gavaliersky počastoval. Pred pojednávaním mal ešte chvíľu čas a ten strávil v rozhovore s notárom. V dôsledku tohto rozhovoru pán sudca utekal, akonáhle mal pol hodiny stihu, do pozemkovoknižného úradu a kázal si vyložiť hárky majetku a domu pani Melánie. Polhodina nestačila ani na povrchnú prehliadku dlžôb zaintabulovaných[4] na dome a na majetku!

Pán sudca si pomyslel: — No, do pekného bahna som to vbehol!

Keď prišiel popoludní domov a vyzeral oblokom Elenku, ktorá sa tvrdohlavo nechcela ukázať, vošlo do ulice prekrásne auto značky Cadillac, ktoré sa tak jagalo, že sa celá ulica zdala ním ožiarená a zastalo pred Elenkiným bývaním. Vystúpil z neho elegantný mladý pár, s ktorým sa Elenka na ulici čo najsrdečnejšie vítala. Vošli k nej a zostali u nej hodinu a potom odišli i s ňou.

Pán sudca mal príležitosť zostať teraz sám, a tak mohol neženírovane zavolať: — Hrom do toho, väčšieho hlupáka ako som ja niet iste na Slovensku! Ký parom môže byť tá Elena, keď má takú rodinu! Lebo tak sa víta len rodina, a to dobrá, ako sa tí vítali!

Pán sudca sa ako zeman nestýkal so svojou skromnou domácou paňou, lebo nemal rád dôverné spôsoby nižšiepostavených ľudí. Kovalčíkovci mali obchod a dom a tiež sa neradi natískali, a tak bola pani Kovalčíková dosť prekvapená, keď pán sudca vrazil k nej do izby bez pozdravu a opýtal sa, čie je to parádne auto a kto boli páni v ňom?

— To je auto pána Lužianskeho, legačného radcu na ktoromsi vyslanectve, brata slečny Elenky a tá dáma je jeho pani. To sú veľmi bohatí páni. Veď i rodičia slečny Elenky sú veľmi bohatí, majú veľkostatok a bohviekoľko hotových peňazí!

— Nuž a čože sa tá osoba šalie, že sa trápi s ufúľanými detiskami! Veď je to hotové klamstvo! — skríkol rozhorčene pán sudca.

— To má prosím takú pasiu. Je to neobyčajná osoba a veľmi nerada sa panští. Je to ináč veľmi fajné dievča a najradšej len číta alebo niečo robí. Hovoria, že i knihy píše. Veru tak, prosím ponížene. A čím môžem ešte poslúžiť? — opýtala sa nakoniec, ako bola z obchodu privyknutá.

Pán sudca bol zlý a bol by jej najradšej povedal, aby ju parom uchytil. Vybehol bez pozdravu, ešte i dverami trepol.

Ľudia sú zvláštna čeliadka! Pánu sudcovi sa naraz zdala pani Melánia, ten vzor panských spôsobov a elegancie, stará, vybitá ženská a obyčajná manželská švindlerka. Celkom zabudol, že sa s ňou znamenite zabával a že ju považoval za dokonalú dámu a bol blažený, že sa zaň vydá. Proti nej bola mu teraz Elenka jagavý drahokam! To čistučké, neskazené dievčatko, ktorej nielen tvár, ale ani dušu dosiaľ nepoškvrnila nijaká farba. Tá nepotrebuje robiť zo seba maškaru! Tie oči, tie ústočká svietia najúprimnejšou dobrotou a nevinnosťou. A ten veľkostatok a tie kapitály jej rodičov! Panebože, kde som mal oči a rozum! — búchal sa po čele.

Keď sa ako-tak udobril, pomyslel si, že urobí pokus Elenku nejako udobriť.

Zazrel ju len na druhý deň ráno, zasa v obloku, ako iný raz. Myslel, že mu tým podáva ruku na zmierenie. Urobil radostnú tvár, poklonil sa jej a zvolal slabučkým hlasom: — Dobré ráno, akože sme buvičkali?

Elena mu hľadela do očí. Ale aký to bol nemý pohľad! Tak bezvýrazne pozeráme na celkom cudzieho človeka, na ktorom nás nič nezaujíma.

Keby bol na nej videl, že sa hnevá, že by mu najradšej vyškriabala oči, bol by mohol dúfať, že jej vysvetlí svoju nedbanlivosť, ale neprítomnosť akéhokoľvek záujmu ho presvedčila, že ho úplne vytrela zo svojho života. Stal sa jej taký cudzí, ako keby ho nikdy nebola videla…

Či sa mu to videlo či nie, musel zostať pri svojej Melánke, lebo tá ho nechcela vypustiť. A bol by sa jej vďačne striasol. Keď preštudoval jej majetkové pomery, videl, že teraz môže namiesto panského života tráviť čas naťahovaním sa s veriteľmi, aby zachránil aspoň nejakú čiastku toho, čo bolo kedysi pekným majetkom.

Pritom mu vždy otravovalo dušu vedomie, čo s Elenkou stratil, pri smutnom pohľade na doma nenafarbenú, scvrknutú tvár ženy, ktorej v ústach nikdy nechýbala cigareta, takže sa vždy z nej valil dym ako z popukanej pece.



[1] republika pretrela hrubou čiarou všetky címery — po vzniku Československej republiky sa zrušili všetky stavovské privilégiá a tituly

[2] „zbytiak“ — tzv. zvyškový veľkostatok, zmenšený o časť, ktorá sa pri čiastočnej pozemkovej reforme po prevrate rozparcelovala

[3] repozície — v právnickej terminológii znovuuvedenie do držby; konali sa často priamo v teréne

[4] zaintabulovaných — t. j. takých, o ktorých je zápis v pozemkovej knihe, že je na nich uvalená dlžoba




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.