E-mail (povinné):

Elena Ivanková:
Svadobná noc

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Katarína Janechová, Andrea Kvasnicová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 87 čitateľov


 

Svadobná noc

Pán Bartolomej Bossányi sedel pri ťažkom tmavom stole. Sviečočka mizerne osvetľovala veľkú sieň, malé sivé oči sa dívaly do cínovej nádoby, v ktorej sa jagalo ohnivé červené víno.

Pán Bartolomej pil.

Oproti nemu sedel jeho pastier Mišo Ondrák; pil tiež. A s času na čas premenil chladný obkladok, čo pán Bartolomej mal na hlave — aby ho neporazilo. Pod stolom ležal pes — ordinárny dedinský pes — jediné stvorenie, čo pán Bossányi miloval.

Pes nepil, a z tej kompánie bol rozhodne najmúdrejší v ten večer.

Bossányi topil vo víne raz hnev, raz radosť. Alebo sa vyskytla príležitosť utopiť vo víne žiaľ nad Napoleonom, alebo protiveň, že kravy dochly — slovom, pán Bossányi bol ako vodník: niečo musel topiť, lenže vo víne.

O polnoci mal vždy ten istý monológ: „Alebo mňa zakope fľaša, alebo fľašu ja!“ a so smiechom napitého človeka sa tackal do súsednej izby a hodil sa do kúta na diván, na ktorom ležala ohromná medvedia koža. Vravieval o nej, že to bola jeho jediná úprimná frajerka: vždy zostala doma, čakala naňho a — neklamala ho.

Teraz sa síce už mole dostaly do nej.

Pán Bossányi bol v 18. století veľký pán v Hornom Uhorsku. Krásna kúria sa už zďaleka červenala masívnymi vežami, záhrada okolo domu bola bujná, divá, ako jej pán; rástla ako chcela, a každý raz zakopal pod najväčšiu lipu fľašu toho červeného: „Vidíš, fľaša, ešte ťa ja zakopávam!“ a vtedy býval veľmi spokojný sám so sebou.

Pritom za ním stúpal „Metenič III.“ — tak prekrútili sluhovia meno psa, ktorý sa volal najprv Metternich, podľa divného vkusu pána Bossányiho.

Pán Bartolomej bol starý mládenec. Keď nemal gazdinej, varil si sám: zastrelil vo dvore kura, Mišo Ondrák ho ošklbal, očistil a na ražni ho upiekli potom spolu.

Pri víne Bartolomej mal dlhú reč o kurati a oplakával ho srdečne, Metenič sedel pod stolom a dostal všetky koštialiky.

Bossányi bol dnes veľmi žalostne naladený; čím chytrejšie pil, Mišo tým usilovnejšie dával mu obkladky. Dnes mu prišlo na um všetko zlé, čo zkúsil v svojom živote. Vonku práskal vietor dlhé kvapky jesenného dažďa do oblokov; blížila sa jeseň. Bossányi cítil túžbu za Viedňou, kde kedysi chodieval… Lenže to bolo už dávno, teraz bol odkázaný na spoločnosť Miša a Meteniča III., a niekedy mu to jednako len nestačilo…

Husté šedivé vlasy mal kučeravé, inokedy červená tvár až lilavá; rukou si utieral zavlhnuté oči, a ostré šedivé fúzy stály rozplašeno, ako perie chorého kuraťa.

Brada mu kväcla na prse a ťažká ruka s ohromným prsteňom na ukazováku držala cínovú nádobu…

Mišovi visely vlasy až po plece, a v tom kožuchu sa musel už narodiť, nikdy ho nikto nevidel v inom…

Metenič vyzivoval pod stolom, v záhrade zašušťalo suché listie, a len ťažký dych pána Bartolomeja bolo počuť.

Teraz, keď bol skoro starý chlap, prišlo mu ľúto, že sa neoženil. Prečo nemal potomka, prečo musí pripadnúť celý ten krásny majetok sestre, a to ani nie sestre, ale švagrovi, tomu falošnému Talianovi?…

Prichádza mu na um, ako je nepríjemné, keď človek pridlho žije — tým, čo na jeho smrť čakajú. I jeho švagor, protivný Talian, conte Talioni, suchý, žltý, dlhý, tenký a málomluvný. Ako sa len mohla okrúhla ružová Nelka, jeho sestra, kedysi doňho zaľúbiť?! Potriasol hlavou a zdvihol cínovú nádobu.

„Ale je len oheň v ňom, v tej potvore potvorskej!“ chválil nápoj.

Mišo znova žmýkal obkladok v ohromnej mosadznej nádobe a kvapky čerstvej vody tiekly pánovi po lícach.

Vzdychal: „Ach, dobre mi to chladí mozog, Mišo, dobre!“

Ďalej rozmýšľal o tom, ako sa mu to povodilo, keď bol u sestry na návšteve, ako krásne voňaly sviečky po veneciánskom paláci, kde ho v najparádnejšej izbe uložili. A toľko sviečok! myslel si ešte, keď si líhal pod ťažký zelený hodváb.

Ale Metenič I., ktorého vzal všade so sebou, bol nespokojný. Začal zavýjať, behal po izbe, škrabal na dverách, a zavýjanie sa úžasne ozývalo vo vysokej sieni. Bartolomej skočil rovno na nohy; od chladu mozaikovej dlažby razom vytrezvel.

A čo to len bolo? Srdce mu bilo, hlava ho bolela; chcel otvoriť oblok — obloky klincami pozabíjané… Vrhol sa na dvere — zamknuté… A žltkastý dym okolo plameňa sviečok vždy zelenší…

Bossányi bol vtedy ešte chlap, ako byvol silný.

Hodil ťažkú stolicu — na nej v genuánskom zamate címer Talionich — do obloka, sklo zarinčalo, padlo, nočné povetrie sa tislo do siene.

Metenič I. ešte vždy škriabal na dverách, a boky sa mu triasly, ako by bol dlho bežal…

Bartolomej jedným šmahom hodil sviečky na zem — zhasly…

A na všetek ten lomoz nezjavil sa nikto. Neni to divné?!

Vo velikánskom paláci pri Canal Grande sa nezjavila živá duša…

Bossányi bol filozof a cynik.

„Aha, arzenikové sviečky, pridlho žijem pánu švagrovi!…“

Od tých čias pretrhol všetky styky s nimi.

Len raz ešte počul niečo o nich, keď mu pred rokom Talian poslal sestrin prsteň ako dedictvo. Bartolomej sa vtedy roztúžil, ale žiaľ mu chytro prešiel, keď vo Viedni zbadali, že v zlate prsteňa bol tenučký, ostrý koniec ihličky a v kamienku biely prach: „pulvis successionis“. Ihlička mala zapríčiniť ranu a cez malilinkú ranu by sa bola vtisla smrteľná otrava do jeho tela…

To bolo pred rokom, a od tých čias pil ešte viac; fľašu pod lipu zakopával ešte s väčšou radosťou. Len kedy-tedy ho trápila myšlienka: „Komu zanechám majetok?“

Rodiny nemal, a ak mu bol niekto rodinou, už ho nenávidel. Na cirkev? Už desať rokov sa pravotil s ostrihomskou kapitulou…

Vonku zastonal vietor, dvere sa otvorily a vkročila Zuzka Ondrákovie, Mišova dcéra, a priniesla so sebou čerstvosť hory.

Bossányi prižmúril oči, ako by spal. Mišo vstal a chcel ju vypratať.

Dievča sa nepohlo.

Zakrútená do vlniaka, nebolo z nej vidno skoro nič, len panovité čierné oči pod krásnym tmavým obočím.

Stala si k stolu: sviečka osvetľovala zdola peknú tváričku dievčaťa, vyššieho, ako bol starý Mišo sám.

Opovržlive stiahla ústa.

„No, čo robí ten starý oplan?“

Bossányi otvoril oči.

„Čo si to povedala?!“ zhromžil na ňu.

Dievča sa začalo nahlas smiať. Veselo a nenútene: zuby, oči jej svietily od roztopašnosti.

„Ja som myslela, že vaša milosť spia“, vravela pokojne, bez stopy nejakých rozpakov.

Bossányi si strhol obkladok a vstal so stoličky. Keby nebol pil, bol by ešte na staré dni býval pekný chlap: vysoký, plecnatý, úzke čierne nohavice vo vysokých čižmách, strieborné veľké gombíky na roztvorenej atile sa jagaly.

To bolo ich prvé sídenie.

O štrnásť dní Bossányi spravil testament: poručil celý majetok Zuzane Ondrákovej, ktorú si berie za ženu. Ak budú mať famíliu, polovica patrí jej, polovica deťom.

Podpísali testament farár, rychtár, felčiar a zo susednej stolice dvaja stoliční páni.

Starý Bossányi omladol za ten čas — tak sa mu páčila Zuzka a jej priamosť. Na svadbu rozkázal, aby vykopali všetky fľaše s červeným vínom zpod lipy. Rozkázal, aby deti spievaly večer pod oblokmi kaštieľa. Zuzka sa prehŕňala v starodávnych hodvábnych šatách všetkých Bossánok, a panovité čierné oči boly ešte pyšnejšie ako predtým.

Len Mišo nebol spokojný. Škrabal sa za uchom. „No, keď moja Zuza bude tu panovať, tu bude inakší regiment!“ A stará strecha horela láskou: Bossányi bol taký zbláznený do Zuzky, že ľudia povrávali, že mu musela dať niečo vypiť.

Divným spôsobom Zuzu neprekvapilo ani mak bohatstvo a blahobyt, do ktorého vhupla.

Znaleckým okom prezerala plátno a striebro starej Bossánkino; vybrala si zelené brokátové šaty na svadbu a sponka na jej pruslíku sa jagala od radosti na okrúhlych mladých prsiach, že konečne po toľkých rokoch spočíva zasa tam, kde patrí…

Ľahko si predstaviť, akí boli zdesení súsedia, všetci tí páni Mednyánszky, Rudnay, Ostrolúcky, Pongrác, a pani Podmanická vraj až zamdlela, tak sa zdesila — ale ja viem, že nie preto, ale preto, lebo mala belaso-hodvabný bruslík príliš stiahnutý práve v ten deň…

Item, prišiel svadobný deň. Čipkový biely závoj visel pyšne so Zuzkinej panenskej partice, širočizná brokátová sukňa sa jagala vo všetkých tónoch zelene. Brokát, tvrdý ako drevo, meravel okolo jej pyšno-vysokej postavy. Keby sa nebola pohybovala príliš rýchlo, nikto by nebol uveril, že je dievča z Bošáckej doliny…

No a ruky — tie neboly tak jemne biele, ako má slečinka Ostrolúckych, ale zato zúbky, ostré, biele, ako mladého psove, a keď sa podívala na mužského, tak mu bolo naraz horko… Bola potvora, tá Zuzka Ondrákovie…

Ináče jej bol ženích ani milý, ani nemilý.

Bola taká prostá a jednoduchá, ako pekný strom v susednej hore, a myšlienka stať sa paňou nad toľkým majetkom bola jej príjemná. Že k tomu patrí i „starý“ Bossányi, to ju veľmi netrápilo; viac myslela na krásne mladé kone v stajni. Ej, keď ich ona dostane do rúk!

V záhrade čistil cesty Janko Šimula. Tak mu išlo, ako keď človek robí, aby nemohol rozmýšľať, a čím viac nechcel na to myslieť, tým viac myslel naň. Zuza sa vydáva za ich milosťpána Bossányiho!

A zasa sa chytil do roboty, až mu košeľa premokla na chrbte, a bolo vidieť pekný vzlet pliec a muskulatúru silných ramien.

A hrabal-hrabal, kým pod oblokom nespravil celý kopec zo suchého raždia a žltých listov. Bolo to ako ohromný hrob — a Jankovi sa zdalo, že tam leží jeho srdce…

Prišiel 15. november 1816.

Bossányi bol vyvixovaný od fúzov až po čižmy. A skoro boly fúzy tmavšie ako čižmy…

Z celého okolia prišli sa ľudia dívať na „sedliacku“ svadbu — ale boli sklamaní.

Zuza bola hrdá, čierne oči sa vysokomyseľne dívaly na svet; s tenučkým driekom a ohromnou sukňou zdala sa byť nejakou dedinskou kráľovnou. A závoj z čipák, ktorý kedysi Ján Bossányi doniesol z Brügge, bol ako biela hmla okolo nej.

V týchto istých šatách kráčala pred 58. rokmi Mária Almássy, Bossányiho mať, pred oltár… Ale sotva bola taká pekná, ako Zuza Ondrákovie z Bošáckej doliny…

Pri svadobnom obede bolo len málo ľudí: mladý zať a mladucha, teraz už Bossányička, starý Mišo, jedna stará tetka Zuzina a dvaja hladoši od stolice…

Ale Bartolomejovi Bossányimu to bolo podľa vôle.

Zuza prikryla stôl utešeným lesklým damastom, ktorý mal všade vtkaný címer Bossányich: medveď s troma ružami. A ťažké striebro malo ten istý címer, a sklo tiež: nikdy viac nesmie a nemôže zabudnúť, že je už nie Zuza Ondrákovie, ale ich milosť pani Bossányička.

Mladý zať bol veľmi dobrej vôle. Stál pred ním celý rad zaprášených fliaš — tie, čo každý rok zakopával pod lipu. Dnes sa strojil ich všetky vypiť, spolu so starým Mišom.

Zuzu držal za ruku a sľuboval jej za prvého syna štvorku a taký hyntov, akého nikto nemá v celom Hornom Uhorsku.

Páčila sa jej myšlienka. Mať štvorku krásnych pejkov… Až sa jej tak jagaly oči a pruslík sa skoro praskol na silných mladých prsiach. Hľa, Mária Almássy nebola taká Diana, ako Zuza Ondrákovie!…

Bola polnoc, keď sa hostia rozišli. Bossányi zaviedol svoju mladú ženu do parádnej spálne. Darmo sa kúrilo v nej už tri dni — zima bola v nej.

Pri dverách stál z dreva vytesaný murín, a tak dobre bol spravený, že Zuzu až mráz prešiel. A keď sa stisla ruka, pracovala mašinéria, začal klepotať ohromnými bielymi zubmi.

Ľudia predtým radi mali také špásy, ale Zuza sa prvý raz zle cítila pri panských obyčajoch.

A hodiny v izbe žalostne vybily dvanástu; v malinkých dverách hodín sa zjavil kostlivec — starodávna móda upomínať ľudí na to, že sa všetko pominie na tomto svete…

Ťažký baldachýn nad posteľou v pološere sviečok sa Zuze zdal nie červeným, ako rubín, ale čiernym. „Ako keby tam ležal niekto vystretý!“ Prosté dieťa prírody sa razom zle cítilo. A Metenič III., ktorého predo dvermi nechal jeho pán, začal úžasne zavýjať!

„Fuj!“ zavolal Bossányi nahnevano. „Ale čo to, pre Boha?!“

Zuza si práve rozpínala úzky pruslík, keď počula úžasný výkrik nového manžela. Krv jej zmrzla — už ležal ťažký, mocný chlap na zemi, meravý kŕč v každom úde, hlava visela nazad, ústa mal stisnuté, oči vyvrátené, len bielo mu bolo vidno — a nedýchal. Ale len za sekundu to trvalo. Zdesené dievča nemalo času sa ani len pohnúť, už triasly zázračné kŕče celé telo Bossányiho a strašne škrípal zubmi. Predošlá bledosť tvári sa premenila do lilava, pena mu vyšla z úst. Viac Zuza nevidela.

Bez rozmýšľania, nepovedomá toho, čo robí, letela k obloku — jeden skok, a už bola von; letela, letela, široká sukňa sa nadula ako balón, a jemne a ľahko padla na kopec, ktorý v to popoludnie shrabal Janko Šimula…

Omráčená zostala ležať. Nie od úderu, ale od ľaku. „Je posadlý, je čertom posadlý!… Nikdy sa ja viac nevrátim. Hľa, to je trest, že som sa opovážila za takého pána vydať!…“ a zuby jej drgľovalo od rozčúlenia…

Brokát na sukni bol rozdriapaný, i belasých škvŕn mala dosť, ale div boží, že sa nezabila, ked s takej výšky skočila…

A tak Zuza Ondrákovie nikdy nedostala hyntova ani štvorky.

Kaštieľ s červenými vežami v Bošáckej doline ešte vždy stojí, i oblok ukazujú, ktorým pekná Zuza vyskočila. Pán Bartolomej mal pravdu: on zakopal a potom vykopal fľašu, ale fľaša bola predsa mocnejšia ako on.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.