ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Pán Boh riešil medzi nami“ — bolo zemianske heslo — „poddanému prisúdil robotu a chudobu, nám zemänom bohatstvo a veselosť“^[1] — a tohoto hesla sa verne pridŕžali. Bolo to tak pred dvesto rokmi a nepremenilo sa na tom nič ani o sto rokov neskoršie, anno Domini 1820.

Poddaní stonali, vzdychali, vymieňali si urbárske ťarchy s roka na rok vyššími poplatkami. Ak predtým platili zemskému pánovi len 1000 zlatých popri iných ťarchách, o rok mu toho už nebolo dosť, museli zaplatiť 6500 zlatých, 2000 vajec, 500 kureniec, 50 husí, 2 centy masla a cent medu… Mal hodný apetít ten starý pán…

A nedovolili im chodiť ani do toho kostola, do ktorého by sami boli chceli; ani na poľovačku, ba ani poľovného psa si nesmeli držať. A keď zastrelil niektorý srnu, láskave ho očakával dereš…

Aby nespyšneli, nesmeli nosiť cifrovaných halien — i na to bol rozkaz, príkaz a zákaz — lebo „Pán Boh už riešil medzi zemänom a poddaným“…

Ľud vzdychal, zatínal päste, ale keď sa tadiaľ viezol na štvorke zemský pán, uklonil sa až po zem a poslušne hltal prach, ktorý rozprášily kopytá pejkov po hradskej…

„Čím nevedomejší je ľud, tým lepšie“, tvrdili radcovia Márie Terezie a jej následníkov, „lebo tým ľahšie kráča v jarme.“

Darmo vravela kráľovna, že nechce prísť do pekla pre pár magnátov, darmo sa vynasnažovala sriadiť urbár, o sto rokov bolo ešte všetko tak, ako za jej časov — magnáti zvíťazili, a nie jej vôľa.

Chcela dobré, a volila zle…

Ale jednako sa jej podarilo vykonať aspoň to, že si mohol sedliak už aj inde dať pomlieť, nielen vo mlyne zemského pána, hnoj mu nemusel odovzdať, husi mu nemusel šklbať, vo viniciach slamu na uväzovanie dávať, panských hájnikov platiť, od pána drahý statok draho kupovať, jeho pokazené víno prevziať a tisíc iných vecí, ktoré ešte popri väčších ťarchách musel znášať. Najmä v našich slovenských krajoch bolo zle — tu bol sedliak najbiednejší.

Keby sa boly uviedly do života rozkazy kráľovnine, bolo by bývalo dobre pre sedliaka; lenže Jozef II. potreboval peňazí, a to mnoho peňazí — do nových peňažných tiarch ich vrútil. No to by boli ešte zniesli, ale robota! Keď bol najlepší čas na poľné práce, celá dedina musela robiť „na panskom“. Odobrali im hory, zato sa páslo na ich roliach panské stádo… Gróf Aspremont, majiteľ panstva Makovica, odpísal svojmu gazdovi, o koľko mu musí ročne viac do Viedne posielať. Poddaní sa krčili, potom ešte väčšmi pot tiekol na panskú zem a kiatby sa dvíhaly k nebesám…

Keď slúžny Jozef Verbőczy predvolal ako svedka starého Jána Gajdoša a Gajdoš sa neustanovil, slúžny odpísal do obce: „Dám toho zlodeja poviazať a tak sem zavliecť!“ Hja, a niektorý zemský pán, keď sa nahneval na sedliaka, dal ho vyvesiť do komína; 50 — 60 palíc bol obyčajný trest. I ženám v druhom stave sa také niečo dostalo.

Do rodinných vecí sa vôbec radi miešali: kedy sa smie kto ženiť, vydať a za koho, to pokladali za svoje právo; či si smie dať poddaný syna na remeslo a či na čo inšie, nerozhodol otec, ale zemský pán; nesmel sa nikto odsťahovať ani prisťahovať bez dovolenia zemského pána.

Darmo zrušil Jozef II. poddanstvo — forma sa zmenila, obsah nie…

A tak to šlo i za panovania Leopolda, ktorý sa bál „ľudskej beštie“ — ako volal poddaných — hja, francúzska revolúcia! Nestal sa reformátorom svojich krajín, hoci mal do toho chtivosť.

A prišiel cisár Franc. Konzervatívnejšieho človeka nebolo na cisárskom tróne, ako bol on. Nenaučil sa ničomu v napoleonovských vojnách. Panoval 43 roky, a čo spravil za poddaných?

Krv a peniaze žiadali od pokorného poddaného, a on ich dal. Ťažko dal zlato, ale ešte ťažšie krv. Cisár potreboval vojakov, mnoho vojakov, a tých potom „chytali“. Snem rozhodol, koľko rekrútov musí dať každá stolica; začaly sa klamstvá, násilenstvá, v ktorých sa zúčastnili i zemskí páni i ich úradníci, farár, slúžny, rychtár — každý mal v tom rolu. Slúžny ustálil noc, v ktorú sa mali rekrúti „lifrovať“.

Vopred v najväčšej tajnosti sa robily prípravy, kým konečne v noci do domov už vopred označených vlámali sa lapaji a z náručia rodičov a ženy vytrhli nešťastníka… Krik, lomoz, plač, nárek — niekedy sa mladý človek divo bránil, strhla sa krvavá bitka. Koniec: poviazali a odviedli ho preč.

V iných obciach húfne ušli mládenci. Vždy omnoho viac rekrútov pochytali, ako bolo treba, lebo sa vopred nevedelo, ktorý bude súci.

Začalo sa trápenie rodičov, ženy. Podplácačky, aby ho vymohli; niekedy sa podarilo a často nie. Páni, úradníci, farári vo svojich domoch skrývali takých, čo im sľúbili, že ak ich vysvobodia, zadarmo im budú slúžiť. Zneužívali svojej moci úžasným spôsobom tí veľkí páni, a ľud trpel, trpel, len niekedy potriasol svojimi reťazmi, ako Rumuni v Sedmohradsku…

Bol to div, že sa poddaný nestaral ani o vlastné záujmy? Zem nenaprával, o statok sa veľmi netrápil — veď nepatrí jemu, on to všetko len užíva, lenže za akú cenu! Robotu, desatinu, devätinu musí dať; zdravie, život, syna, dcéru, ženu — všetko musí dať zemskému pánovi, ak to pán chce, lebo je len úbohý poddaný…

A predsa tušili už o svojej sile — veď sa už i na sneme ohlásil hlas: 400 000 ľudí má právo oproti 10 milionom, ktorí sú bezprávni. To je nesprávna vec.

Ale zemän, ktorý v cudzozemsku na vlastné oči videl, ako sa poddanstvo pominulo, zhrozil sa pri myšlienke, že by sa to mohlo stať i u nás, že by jeho poddaní mohli mať tie isté práva, ako on, že by zmizol dereš. Nie — z celej duše sa mu to protivilo…

Takto žil náš ľud pred sto rokmi…