ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vilko Pavlík bojoval so šarkanom. A to ešte s akým! Mal čierné vlasy, červené ústa, nosil bielu blúzu a lakové črievičky… s takým šarkanom bojovať je obzvláštne ťažká vec!

Najmä vtedy, keď ten šarkan o tom ani nevie.

Lebo slečna Ila Šárkány v Prešporku na Panenskej ulici spokojne sedela vo „vegyesárukereskedési“ svojej tetky, pani Henischky, obsluhovala a usmievala sa; iný raz zasa usmievala sa a obsluhovala.

Ten úsmev rozdávala stále i slúžkam i paniam, ktoré ta prichádzaly, deťom a študentom, starému generálovi a mladému slovenskému teológovi Vilkovi Pavlíkovi.

A to hnevalo Vilka… On by bol rád mal ten úsmev len pre seba…

Spolu mali 35 rokov. Ani pre jedného človeka neni toho moc, nie to pre dvoch…

Ale on bol treťoročný teolog a ona skončila vlani polgárku; tak si ľahko vyrátate, že mal on dvadsať a ona pätnásť rokov.

Celá ulica ju volala „kis Sárkány“, ale to len z lásky, lebo menej šarkanovitého stvorenia nebolo na svete ako Ila.

Vilko Pavlík bol typ medzi študentmi. Mal ideály a princípy. V románoch a rozprávkach je to veľmi pekné — ale život sa posmieva z ideálov a princípov.

To zkúsil na sebe i on; bol horlivý Slovák, a zaľúbil sa do Maďarky.

Bol v najkrajšom smysle slova „mládencom“, ale čo ho to stálo, to vedel len on…

On a jeho husličky.

Panenská ulica sa len tak ozývala žiaľnou túžbou, láskou, prosbami — trpkosťou…

Na otvorených chodbách načúvaly slúžky, študenti sa prestali učiť, zamyslene kreslili na stole, keď sa pod večer ozvaly Vilkove husličky.

A ona, ktorej patrila celá táto krása, predávala múku a šuvix, sardínky a šmirgeľ…

Jeho srdce bilo istotne 140, keď vkročil i on do sklepu a prosil si céruzku. (To sa mu zdalo ešte najmenej ordinárnym.)

Ona sa usmievala a vyberala mu céruzku. Jemu dych zastával, keď sa díval do tône sklopenej hlavičky — na ružových líčkach dlhé, detské mihalnice… Vtedy bol šťastný, silný a víťazný. Niet sladšieho opilstva na svete, ako — jarná láska.

Potom zdvihla hlavu a tmavé oči naivne a šelmovsky sa pýtaly, či je s kúpou spokojný.

Keby mu bola dala ohnivý meč, miesto céruzky, ani to by nebol zbadal, zabudol na svet, teologiu a — slovenskú dedinku, z ktorej pochádzal, keď sa malý šarkan s nevinnou ženskosťou podíval naňho.

A takto bojoval Vilko deň po deň.

I srdce, i husličky to pocítily.

Skoro sa praskly od žiaľu a lásky. Škoda, že Vilko Pavlík nevedel o Napoleonovej výpovedi: V láske je len jedno víťazstvo: útek.

Namiesto toho si vzal izbietku v tom istom dome — tak že bol len tenkým chladným múrom delený od izby pani Henischkinej.

Pani Henischka sedela na kanape, mala nohu vyloženú na stoličke a poviazanú ako pec; pila kávičku, čítala „Kronenzeitung“ — lebo bola Viedenčianka — a pri tom plakala. To bola jej najväčšia slasť. Môcť si pri káve v teplej izbe poplakať bolo priamo šťastie pre ňu.

I dnes to bolo tak, keď razom zatúžily Vilkove husličky: „Csak egy kislány van a világon…“

To, čo ústa nevravely, vyzradily husle.

Pani Henischka si vzdychla: „Ja, ja, zuerst is’ a’ schene Gegend, aba nachher ziagt sicht…“ (Áno, najprv je to pekný vidiek, ale potom sa to ťahá.) Myslela pri tom na lásku, alebo manželstvo, alebo na román v „Kronenzeitungu“? — nevedno; isté je, že sa večer malého šarkana vypytovala: kto je ten blond mladý človek, čo vždy len céruzky kupuje.

„Tak sa zdá, ten frištikuje céruzky, obeduje céruzky a večeria céruzky!“ vravela, — „taký je tenký a dlhý!“

Ila nepovedala nič.

V starých ilustrovaných novinách našla obraz: knieža z Reichstadtu. A tam sa dívaly tie isté horúco-belasé oči na ňu, ktoré tak dobre poznala. A hádam mala pravdu. Slovenský študent mal oči nezvyklej belasosti, celý utlačený temperament a mladosť sa jagala v nich. Malý šarkan vytrhol obraz z „Gartenlauby“ a pribil si ho do kasne. Čo raz si brala potom čistú bielizeň, prizeralo sa jej knieža z Reichstadtu, kým ju to raz tak nepomýlilo, že ho strhla a skryla do — spevníka.

Nebezpečenstvo bolo veľké, lebo Ila bola zo Šali, vedela i po slovensky, a bola evanjelička; Vilko sa celé dlhé noci zapodieval myšlienkou, že si ju vezme za ženu.

Je pravda, že ona číta len Jókaia; je pravda, že pozná ako Slováka len drotárov, na Horniakoch nikdy nebola a vrchy vystáť nemôže — ale kedy boly pre lásku takéto veci prekážkou?

Ilu až mráz prešiel od slasti, keď večer po večer lkaly husličky, a slovenské najkrajšie, nevýslovné melancholické pesničky búrily srdcia mládeže na Panenskej ulici.

Nikdy Vilko nevravel o láske — ako aj? Medzi syrom a lekvárom, slúžke od pána farára a domovníčke od barónky?

Predsa vedela, cítila, tušila, že tento vysoký mladý šuhaj je potajomky jej otrokom, že ju ľúbi tou prvou túhou, úprimnou, nebezpečnou láskou mužského, ktorému je žena ešte záhadou… I také divy sa stávajú, že sú ešte i takí mladí ľudia…

Vilka pálil vnútorný oheň, oči mal každý deň väčšie a horúcejšie; bol čas, že na Veľkú noc odíde domov, dobrá maminka ho zasa trošku vyfutruje.

Dal si spraviť nový oblek; krajčír krútil hlavou; bolo treba na plece viac vatelínu, ako inokedy… i to je termometer lásky. Vilko, Vilko, choď domov — už je čas!

Odcestoval už dva týždne pred Veľkou nocou. V posledný večer hral tak krásne, že nielen pani Henischka a kuchárka Mari plakaly, ale i naproti pani generálka, ktorej syn na bojišti padol…

Ila sa v ten utorok menej usmievala na kupujúcich; celý deň sa jej zdal dlhým a fádnym, a pod večer, keď husličky mlčaly, chodila nepokojne hore-dolu po sklepe a celkom zbytočne utierala sklá nad sardinkami a sušenou kapustou. K tomu pršalo, ľudia doniesli blata a vlhkosti, malý šarkan sa pod večer zakrútil do červeného vlniaka a bol smutný, smutnejší hádam ako Vilko, ktorý už jachal okolo Žiliny…

Na tretí deň prišiel na dovolenie Ferko Henisch, Milkinej tetkin syn, a malý šarkan ožil.

Husličky síce mlčaly, ale vravely ostrohy a šabľa. Ferko vravel veľmi nahlas, smial sa crescendo až do fortissima, ale vedel báječne rozprávať o vojne, a Ila badala, že sa všetkým slúžkam veľmi páči. Lebo od tých čias, čo vysedáva v obchode, je premávka ešte raz tak veľká — a bolo to nielen pre blízkosť veľkonočných sviatkov, ale i pre Ferka.

Boli spolu už i v bioskope a pri scénach, kde sa bozkávali, Ferko cmukol nahlas. Najprv sa to Ile veľmi nezdalo, prišlo jej na um, že Vilko Pavlík to nikdy nespravil — ale potom sa už smiala i ona nad tým…

Ferko rád rozprával o akejsi záhadnej „poľskej grófke“, čo ho veľmi vyznačovala — čo sprostému malému šarkanovi veľmi imponovalo.

Za ten čas Vilko Pavlík sedel v čistej bielej izbičke u materi, vdovy po pánu učiteľovi Pavlíkovi. Vonku bola zima; jar je v tomto kraji podivne chladná a bojazlivá; maminka ho kŕmila, ako len mohla — ale Vilko akosi nepriberal.

Každý deň si stal na kopec, zkadiaľ bolo vidieť železničnú trať, na ktorej uháňal rýchlik dolu, na juh, do Prešporka… a jeho myšlienky ako nepokojné vtáčatá letely s ním ta pod Malé Karpaty na Panenskú ulicu, kde býva malý šarkan…

A počal kresliť veľkonočné farbené vajcia pre Ilu. Nechcel, nemohol dlhšie zostať, ako do veľkonočného pondelka — tak zúrila v ňom túžba, ako v chorom človeku horúčka.

Matka to videla, nepovedala nič. Bojovať proti tomu, liať olej do ohňa? „Poručená Pánu Bohu“, myslela si. „Veď je taká mladá, ako vraví. Veď ešte len spravíme Slovenku z nej…“

Chudera pani Pavlíková. Malému šarkanovi sa ani nesnívalo o takých veciach, mala mnoho roboty v obchode a Ferko jej kurizoval po husársky. Husličky mlčaly…

Vilko kreslil, maľoval — maminka mu robila halušky s bryndzou; večer šiel na faru poshovárať sa s pánom farárom.

Ale ani tiché, seriózné ovzdušie fary ho nevyliečilo; i tam len o tom rozmýšľal: „Aká bude Ila ako pani farárka na Hornom Uhorsku?!“ Ale pri toľkej slasti mu zastala fantázia — len srdce bilo zasa 140 za minútu.

Ila a Ferko sa za ten čas veľmi skamarátili. Pani Henischka sa tomu tešila, lebo Ferko bol trochu „ľahký“ — a malý šarkan ho bude vedieť v korde držať.

Na veľkonočnú nedeľu jej doniesol vajce z červeného plušu — také veľké, ako Ilina hlavička, len nie také pekné. Na tomto plušovom monstre boly holúbky, čo sa bozkávaly… Ferkovi sa to náramne páčilo, a — k vôli historickej pravde musím povedať — aj Ile Šárkányovej.

Hja, Vilko Pavlík už bol 14 dní preč a obraz kniežaťa z Reichstadtu sa kdesi ztratil, deti sa bavily s ním vo dvore.

Vo veľkonočný pondelok popoludní prišiel Vilko Pavlík. Oči mu svietily, ako sviečky na oltári pri svadbách — a ponášal sa ozaj celkom na Reichstadta.

Obchod bol zatvorený. Zaklopal, vstúpil do izby; pani Henischka oddychovala po obede na kanape, pri peci stála Ila, pred ňou Ferko, a spolu jedli cukrík z plušového monstra.

Však nebolo príčiny na to, že Vilko Pavlík sa tak strhol, že mu maľované vajcia vypadly z rúk.

Lenže ten cukrík tak jedli, že polovicu mala Ila v červenej papuľke, druhú polovicu Ferko držal v zuboch…

Ferko sa obrátil a celkom veselo sa zvítal s ním — bez najmenších rozpakov.

Ale Ila — Ila ušla von… malý šarkan sa hanbil… Druhý šuhaj by sa bol opil a bol by začal lumpovať; Vilko nie. Išiel do izby, zlomil staré husličky, oprel hlavu do dlane, zakryl si tvár, aby ani slniečko nevidelo jeho žiaľu; cez palce mu slzy kvapkaly na stôl. A v tom plači sa pominula prvá láska a prvá mladosť… V súsednej izbe vyspevoval Ferko:

„Nincsen ámor, nincsen mámor…“