E-mail (povinné):

Elena Ivanková:
Na mena

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Andrea Kvasnicová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 64 čitateľov


 

Na mena

„Dnes sa mi bude zle vodiť!“ krútila hlavou pani Chvostková a vyprašovala si pásikavú punčochu na peľasti postele. „Dnes sa mi bude zle vodiť! Snívalo sa mi o veľkom praní a o malých deťoch… To je zlé znamenie!“

Natiahla punčochu v polotme jesenného rána a zívajúc vstávala.

„Janko, Lotka, vstávajte!“

Na úzkej kanape spala štrnásťročná Lotka a v zamrežkovanej detskej posteli spal gymnazista Janko. Bolo to rodinné tajomstvo, že ešte v detskej posteli spáva, a on by bol zaklal toho, kto by sa to bol opovážil spomenúť pred kamarátmi.

Budíček rapčal nesympaticky. Dievča a chlapec sa prebúdzali.

„Janko, veď dnes má mama mena!“ šeptala Lotka bratovi, keď mať vyšla z izby; ale Janko bol ľahostajný.

„Nuž čože jej ja dám? Nemám nič, len toho čierno-žltého salamandra“, rozmýšľal nahlas. „Alebo jej dať to morské prasa?“

„Ale, Janko, veď sa nejaš s tými zvermi. Načo by boly mame?“ hnevala sa Lotka. „Radšej vstávaj a dones mi od záhradníčky kvety, čo som včera objednala!“

Kým pani Chvostková v kuchyni varila kávu, deti sa v izbe obliekaly. Za záclonou v kúte bolo počuť čľapot s vodou, a potoky tiekly po lakovanej dlážke — tak sa umýval gymnazista II. triedy, na zármutok matky a slúžky.

Lotka, už oblečená, prešla do druhej izby, a mokrý Janko počul razom dešperátny krik sestrin.

„Janko, Janko! Kde si dal moju novú blúzu, čo som si včera prepigľovala? Len ty si bol včera večer tu!“

Žalostný mravk nasledoval.

Janko mokrý, polonahý vybehol do druhej izby k sestre, ktorá zúrive hľadala po celej izbe blúzu.

„Kde je moja ružová blúza?“ vykrikovala s takým zúfalstvom, ako keď si Elektra zaklala muža.

Na veľký hurt sa zjavila pani Chvostková. Jej ranný odev bol tmavo-sivý, ako jej nálada, a plstené papuče boly vždy akoby zadivené nad tým, že ich ešte vždy nosí.

„Lotka, čože tak vykrikuješ?“ vravela prísnym hlasom, keď Lotka práve štvornožky hľadala pod kanapou; nič nebolo z nej vidno, len kúštik poplátanej podošvy.

Keď sa vyškriabala von, bola červená ako paradajka, ale ďaleko od dobrej vôle.

„Mama, moju ružovú blúzu ukradol niekto“, lamentovala znova.

Pani Chvostková sa nahnevala.

„No, vidíš, Lotka, aká si ty neporiadna — to večné hľadanie! Kdeže si si ju dala večer?“

Vo dverách stála slúžka Julka.

„A veru ju zavesili slečinka na okno; ja som to videla“, tvrdila s neúprosnou úprimnosťou.

„Na okno?“ divila sa mať.

Lotka, Janko a Julka sa razom vrhli k oknu, ale blúzy nebolo vidno. Lotka počala žalostne plakať.

„Už je po mojej blúze, už je po mojej radosti!“ zavýjala bolestne. „Vietor ju uchytil, a na ulici si ju niekto sobral!“

Janko sa cítil obrancom rodiny a blúzy: podujal sa ísť na políciu blúzu hľadať. Bez raňajok letely ta deti. Lotka s napuchnutým nosom a s červenými očami od plaču.

V izbe inšpekciu majúceho sedeli dvaja ožratí a na stole ležala ružová blúza; už nie viac ružová síce, ale nie div, keď celú noc ležala na ulici a po nej chodili ľudia a leteli hasičia. Ulica bola totiž priechodom k mestskému domu a v noci horelo.

Lotka zahanbená prevzala úbohú blúzu a išli domov. Pani Chvostková si spokojne utierala mokré ruky do zásterky, keď zbadala deti.

„No, dobre, že je len tu blúza! Azda sa mi už sen vyplnil, nepríjemnosť som už mala, aspoň už teraz budem mať pokoj.“

Ako obláčik na čistom nebi jej domácich starostí zjavila sa myšlienka, že „akurátne pred menom sa mi to snívalo… to je obzvláštne zle“, — ale potom zabudla na to.

Bolo Terézie, a pani Chvostková mala, ako každý rok, povolané na obed tetku Fániku a tetku Máliku. V terajších časoch ťažká, vážna a seriózna úloha. Ale pani Chvostková bola výtečná domáca pani, ju vojna nemýlila.

Ako dobrý generál sa už vopred pripravovala na pamätihodnú udalosť a celý dom sa v úctivej tichosti díval na prípravy.

Deti malý svobodný deň, nešly do školy. Lotka si prala so slzami „novú“ blúzu a Janko kŕmil morské prasa. Julka s nevýslovnou úctou sa dívala, ako pani Chvostková robila tortu. Konečne prišiel slávnostný moment, torta sa dala do rúry, pani Chvostková prísnym pohľadom sa podívala na oheň v sporáku — všetko bolo v poriadku.

Naraz zvonenie.

Prišiel poštár, doniesol poukážku a hneď i bedničku s pošty; obsah: zakáľanie!

Pani Chvostková trasúcou sa rukou podpísala, vyplatila, preštudovala adresu, od koho toto dobrodenie. Nuž pani Anna Blechová, obďalečná známa, ktorá pred mesiacom bola deň u nich.

Chvostková zalomila rukami od radosti. Deti a slúžka obstaly bedničku, z ktorej sa hrnulo požehnanie: bravčové mäso, klobásky, jaderničky a gustiózné sadlo, so tri kilá, na vytápänie.

Bolo toho mnoho — plné boly misy a taniere. Pani Chvostková si musela sadnúť, radosť jej „udrela do kolien“ — ako vravela.

„Je to len už pozorná duša!“ vzdychla vďačne. „A práve na mena nám to poslala!“

Pobraly všetko a išly do komory uložiť. Práve rozmýšľala so starostlivou tvárou dobrá gazdiná, čo, kedy, ako prichystať, keď razom pribehne Janko.

„Mama, mama!“ vykrikoval. „A toto si už prečítala?“

Na strižku nákladného listu, na druhej strane v rohu, stálo malými, nepatrnými literami: „Ráčte toto, prosím, odovzdať pani Terézii Maklárovej, ktorej bližšej adresy neznám.“

Pani Chvostková si zas musela sadnúť na bedňu s uhlím. Teraz jej sklamanie „udrelo do kolien“.

Bolo to tam rečí! Janko začal kríviť ústa, skoro pristupil morské prasa; Lotka a Julka nahlas nadávaly pani Maklárke a pani Blechovej. Len Chvostková povedala rezignovane:

„No, hľa, môj sen!“

V opustenej kuchyni za ten čas robily sa divné veci: z trúby sa tisol hustý, nedobrý dym — niečo horelo.

„Trúchliaca rodina“ ešte vždy stála pri dverách komory a bolestne obzerali dobré veci, ktoré nepatrily viac im — v kuchyni niečo horelo a smrdelo ďalej.

Naraz to pocítila Julka; vyletela ako blesk ale katastrofa sa už stala: torta bola zpolovice zhorená.

„Pranie a malé deti!“ lamentovala pani Chvostková. „Nuž či nemá človek veriť vo sny?!“

A pri tom ako hasič ratovala tortu, červená a rozčúlená.

Torta bola ako nejaké pohorenisko.

„Jeszeze torta nie zginela!“ deklamoval klasicky vzdelaný gymnazista, keď po polhodinovej práci stála ako-tak obriadená na stole.

„Spravím pekný ,guss‘ na ňu, a je!“ rozhodla matka. „Tetka Málika je krátkozraká a tetka Fánika nezavonia, a obe sú dobré duše, nepovedia nič.“

Všeobecný vzdych, obľahčenie.

Obed sa blížil, už skoro maly sa zjaviť tetky. Kým mať obzerala ružovú blúzu Lotkinu, sedela Tara, strakatá mačka, pokojne pod kuchynským stolom. Lotka sa zvŕtala, vykrúcala pred matkou — Tara vyskočila na stôl a tichučko obžierala tortu. Naraz kroky — mačka sa zľakla, skočila so stola, torta sa ďaleko zagúľala k putni s pomyjami, do tmavého kúta kuchyne…

Konečne Lotka bola hotová, Chvostková vybehla von.

„Ešte chytro dokončím tortu!“ Torty niet! „Nuž ale či mám vlčiu tmu?“ zlostila sa. „Veď jej nikde nevidím…“

Hľadanie, vyzeranie — konečne sa pri sporáku potkla na ňu…

Ale na obed torta mala predsa ružový ,guss‘ a stála na stole…

„Len kde je dnes ustavične tá Jula?“ zlostila sa pritom pani Chvostková.

Ale Julka mala niečo mysteriózneho a usmievala sa, ako keby chcela povedať: „No, veď uvidíte!“

Punkt o 12-tej prišly tetky. Milé, staré panie, v staromódnych hodvábnych šatách. Keď si sadaly k stolu, veľké núkanie, kto má sedieť na remennej, čiernej kanape. Konečne sa usadily obidve.

„Ja len neviem, čo tu tak šuvixom vonia?“ pýtala sa dobrodušným úsmevom tetka Fánika. „Alebo sa mi to len zdá?“

Naraz to cítili všetci. Málika sa oprela rukou o kanapu, ale chytro ju stiahla nazad — ruka bola čierna od šuvixu…

„Pre Boha, aký to zázrak!“ volala pani Chvostková.

Julka s radosťou pribehla.

„To som ja tak vygľancovala, keď majú mena!“ hlásila sa s radosťou.

Môžete si myslieť, s akou vďakou prijali Julkino „prekvapenie“! Pani Chvostková už nepovedala nič, ba ani vtedy nie, keď sa Janko pred tetkami spytoval sestry:

„Či je to tá torta, ktorú obžrala Tara a ktorá sa už váľala po zemi?“

Obrátila zrak k nebesám a vzdychla si:

„Hja, keď sa človeku na mena o veľkom praní a o malých deťoch sníva!“

Keď prišiel zajac na stôl, Janko si nevzal po druhý raz. Bolo všeobecné zadivenie nad tým. On vedel, lebo bol kuchtom pri ňom, ale mlčal. Nemohol rozprávať, že v náhlosti podal Julke miesto octu — fľašu s politúrou. Nechcelo sa mu po druhý raz z „politírovaného zajaca“.

Popoludní si tetka Fánika čistila hodvábné šaty.

„Túto škvrnu mi spravili pri Terézkinej svadbe, túto na Jankovom krstení. Dobre! Ale prečo som musela ešte i túto dnešnú dostať?!“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.