Zlatý fond > Diela > „Počiatok románu“


E-mail (povinné):

Elena Ivanková:
„Počiatok románu“

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Zdenko Podobný.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 55 čitateľov


 

I.

Všetci známe Věšínov krásny obraz, ktorý sa takto volá: Hora, dievka, štvorka, gavalier, sluha. K tomu Orava — ozaj, „počiatok románu“.

Môj román sa nezačína ani tak krásne, ani tak elegantne, ani nie v milej Oravienke, ale v zaprášenom predmestí veľkého mesta.

Hrdina nie je ako Věšínov gavalier, ó, zďaleka nie! Je to len pán Jozef Sedmina, úradník pri katastri, leda vonkoncom nie niečo romantické.

Je starým mládencom, má už vyše štyridsať; nebezpečný vek, najmä na jar. Keď slniečko svieti do zrkadla, ktoré so škodoradosťou ukazuje, koľko bielych vlasov mu narástlo v zimnej tichosti a tme.

Pán Sedmina je tichý, sriadený a nadovšetko poriadny človek. Manšetky má z celuloidu, golier tiež, lebo práčky sú drahé; obuv v najkrajšom poriadku, každá topánka papierom vypchatá, podošva starou masťou natretá; nemá ani dlžoby, ani priateľov.

Lebo divným spôsobom tie dve veci často spolu sa držia.

Býva v „mesačnej izbe“ u vdovy Kormanky, ktorá s malou penziou a veľkou dcérou žije s ním pod jednou strechou.

Vo všetkých mestách je „zimmerherr“ u ľudí v skromných pomeroch na dennom poriadku, vlastne neporiadku.

Pán Sedmina bol ideálom svojej domácej panej.

Akurátny, ako hodiny na špitálskom kostole, pritom omnoho tichší, ako tieto hodiny. Platil riadne, na koberci nerobil škvŕn, v pitvore mal „špeisu“ v emeritovanej kasni pani Kormankinej, v posteli nefajčil, nepodpálil ani vankúša, ani záclony, ako to zkúsila s inými, a neobzrel sa ani za najfešáckejšou slúžkou.

Pani Kormanka ho náramne obdivovala, a nielen kefou, ale i s láskou čistievala jeho topánky, ozdobené „Sohlenschoner Hunnia“.

I teraz kráčal pokojne a spokojne domov. Ale už na schodoch mal nepríjemný cit v nose. „Čo tu tak smrdí, pre pána Jána?“ rozmýšľal prísne a nahnevano.

Zazvonil.

Dvere sa otvorily. S amerikánskou čiernou mašľou na hlave stála pred ním Katka, dcéra pani Kormankina. Matrózska blúza, belasé oči, noštek krátky, zadivený, k tomu jar vonku a jar dnu. Katka má pätnásť rokov a je študujúcou gymnaziálnej V. triedy.

Teraz si myslíte: „Aha!“

Nič „aha“, ani reči.

Pán Sedmina toho všetkého nevidel — len cítil úžasný nepríjemný, impertinentný smrad.

„Čo sa to robí, slečna?“ spýtal sa mrkotne.

„Korman Katalin“, ako sa volala v škole, roztvorila červenú papuľku a začala sa smiať tak prosto, milo, mlado, ako sa len gymnazistka môže smiať, keď ukazuje biele zúbky, ktoré ešte nevedia nič o plombách. Bola v tej minúte taká, ako chutný mladý pes, vyskakujúci okolo svojho gazdu.

Ale Katka nevyskakovala, len jej mašľa na tmavej hlavičke a matrózska blúza tiež — aspoň sa mu tak zdalo.

„Čo to tak smrdí?“

Žiaľ, musím vyznať, že nepovedala pekne: „čo to tak zle vonia“, ale prosto a úprimne vravela o smrade.

„Nuž?“

Pán Sedmina býval už tri roky u Kormanov, prežil spolu s nimi, keď Katka mala šarlach a ovčie kiahne, keď si vytkla nohu na ľade a díval sa na to, keď jej husársky jednoročník robil po prvý raz parádu pod oknami.

Teraz to prekonal už všetko, i šarlach, i husára, pominulo sa všetko, len pán Sedmina bol i naďalej „zimmerherrom“.

„Teda, viete, čo tak smrdí?“ vravela konečne Katka. „Moja kefka na zuby“.

„Čo?“ spytoval sa on.

Bol síce navyknutý na všeličo u Katky, ale toto predsa nerozumel.

„Nuž to sa stalo tak. Ja som robila chemický experiment, chcela som vidieť, ako sa rozpustí celuloid vo vode; miesto toho mi padla kefa do polievky, polievka vykypela — a teraz to tak strašne smrdí…“

Vravela tak, ako by bola obyčajná vec, že ľudia kefky na zuby vyvárajú v polievke.

Pán Sedmina nemal času sa hnevať, lebo zbadal, že v jeho okne jeho krásne, drahé hyacinty, čo si sám cez zimu vypestoval, obžiera Cicero, Katkin čierny kocúr, doteraz jediný tvor mužského rodu, ktorý ju zaujímal.

„Potvora prašivá!“ kričal nahnevano Sedmina naňho.

Ale Cicero ďalej obžieral zelené mäsité končité listy; ba ešte položil i hlavu nabok, čo robil len vtedy, keď mu niečo veľmi chutilo.

Ale už ho mala Katka v náručí — nie Sedminu, ale kocúra, a ušla bystro a ľahko. Keď dievča má sukničku len o päť centimetrov dlhšiu, ako po kolená, nuž ešte ľahko ujde — hoci s Cicerom.

Pán Sedmina sa najedovane díval za ňou.

„Taká hajsóra bláznivá!“ hromžil v mysli. „Najprv narobí po celom dome smradu, a potom jej prašivý Cicero mi obžiera kvety!“

Praskol dvermi a vošiel do svojej izby.

Niet tej panenky, čo by bola poriadnejšia v svojej izbe, ako bol pán Sedmina. Na písacom stolíku zastrúhané céruzky, na centimeter vypočítané, kde má ležať papier, pero, knihy, atrament. A kasne pána Sedminove obzrieť bolo hodno, hoci vychádzku spraviť do ďalekého predmestia.

V každom obleku, v každom vrecku tri kamene, aby sa pekne vyrovnaly obleky cez noc; vedel, kde ktorá košeľa má akú záplatu, a Katka mala ťažkú a nevďačnú úlohu starať sa o štopkanie jeho punčôch.

Úloha, ktorú jej dala mať. Každú sobotu za hodinu sa dívaly pekné belasé oči „bláznivej hajsóry“ na punčochy pána Sedminu.

On to nevedel, lebo Katka sa osvedčila, že „tomu starému vlkovi“ by to ani za svet nerobila, keby o tom vedel…

Pán Sedmina vyšiel do pitvora ku svojej kasni; pozorne a obozretne otvoril, prezeral si zásoby, ktoré mu sestra s času na čas posielala.

Mal tam hrnček s masťou, lekvár, na tanieriku tlčený mak, kúštik údenej slaninky. Pán Sedmina takýmto spôsobom „naprával“ svoju každodennú dosť biednu stravu z vojenskej kuchyne.

Keď otváral kasňu, netušil, že za kasňou v kútiku stál Amor, celkom taký, ako ho maľujú, so šípom a kušou. Nemal čo robiť, túlal sa po meste, v jarnom povetrí, a že je Amor naozaj prašivá potvora, a nie Katkin Cicero, nuž zo samej dlhej chvíle vystrelil šíp do neho.

Pán Sedmina sa strhol, nádoba s lekvárom praskla na zem a tanier s tlčeným makom letel za ním.

„Nerozumiem, ako sa to mohlo mne prihodiť!“ vrčal nahnevane pán Sedmina, netušiac, čo to vlastne znamenalo.

Krútil hlavou a zlostne a zahanbene sbieral sklo po dlážke.

Na strašný lomoz vybehly i pani Kormanka i Katka.

Katka držala jabĺčko v ruke, bolo už nahryznuté; pán Sedmina sa zadíval naň, ako dávno to bolo, keď on hrýzol s takou pasiou do tvrdého jabĺčka.

Amor sa usmial a odletel.

Spolu sbierali sklo, zametali mak, a Cicero obňuchával miesto, kde ležala údená slanina.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.