ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

1154 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > Smrť Jánošíkova

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

Partnerom projektu Zlatý fond denníka SME je kníhkupectvo Martinus (knihy a DVD filmy)

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Knihy v mobile (BETA)

Čítajte knihy v mobile.

Ján Botto:
Smrť Jánošíkova

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (odt, pdf, rtf, txt, wml, xml, html, txt)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

1065

čitateľov

Úvod

Oj, city moje, iskry hromové!
Čože robíte taký zhon?
Veď vás už idem v slzách i slove
z úzkych prsov vypustiť von!

Ej hej! vypustiť — ach! ale ako?
vy rozkoše, žiale moje!
keď to od srdca k srdcu deľako —
a tým svetom tak chladno je!

Keď nemá slová — šatočky súce,
pre vás, deti, úbohá mať!
Či vás v zodraté prózy onuce,^[1]
vás zlatovlásky, mám odiať?

Nie, radšej zhyňte v srdci zavreté,
do kvapky krv vypite mi, —
než by ste mali žobrať po svete,
neznané blúdiť po zemi!

„Netráp sa, mati, o naše šaty,
len košieľky nám daj biele;
však dobrí ľudia budú nás znati
po hviezdach zlatých na čele.

Hej! a vieme my jeden kraj kdesi,
kde nás iste príjmu radi:
pôjdeme, mamko, v slovenské lesy,
v ten svet pekný bujnej mladi!

Tam nás už čaká jedľa šedivá,
už z diaľky náruč vystiera:
„Vitajte, deti!“ k nám sa prizýva,
„ja vám budem za matera!“

Na mäkké lono si nás usadí,
zavinie do tieň-pláštika,
povesťou bájnou o svojej mladi
v sen milučký učičíka.“ —

Jaj! deti, to tam zakliate lesy,
tam mne vy večne zaspíte!
„Neboj sa, mamko, však nás raz vzkriesi
lastovička na úsvite.

Abo donesie Pán Boh k nám včielku,
abo dcéru šumiacich hôr,
čo spevné ústka pritkne nám k čielku
a na ruky pojme nás hor’.

Abo nás zbudí dupot jeleňov,
čo na čistý idú potok;
abo, čo chodia horou zelenou,
bystrých chlapcov duniaci krok:

„Kto to?“ — No — ľaľa! — či nás neznáte?
Veď sme my tiež tak ako vy
zhodili biedy jarmo^[2] prekliate,
poddanstva striasli okovy!“

„Tak? tedy dobre, to sme si svoji“ —
povedá — „no poďte s nami!“ —
„A my pôjdeme s nimi po zboji
hore-dolu dolinami. —

Neboj sa, mamko! dobrí to ľudia,
bárs sa ich ten svet aj bojí;
keď aj v zápale časom poblúdia,
krajšie to, než hniť v pokoji.

Nesúď ich! Čistá duša ich mladá —
bárs aj zbroj krvou sfŕkaná.
Mladosť každého objíme rada,
kremä hada a tyrana.

Nehaň ich! To nie rytieri draví
krajov, kde slnko zachodí;
to nie východu vzteklé ohavy:
to voľné deti prírody.

Hrdí jak ten ich Kriváň vysoký;
veselí jak jarné pole;
smelí jak tie ich hôrne potoky —
a jak vetor svojej vôle.“

Oj vetor, víchor širokej vôle
v prsiach mladistvých zrodený! — —
On s sebou nesie deti sokolie,
nesie, nesie — ku šibeni.

„Ej, počkajže len, keď noc stoveká,
noc poroby raz sa stratí —
keď v svetle pozná človek človeka,
ľudia prerečú odkľatí;

keď sa im mladé krídla rozviažu,
ich let mrákavy prebrodí:
oni, sokoli, svetu ukiažu
cestu ku slnku slobody!

Nebanuj, mati, s tou chasou mladou
musíme von v slobodnú diaľ!
Zbohom! — čujeme huk vodopádov,
pieseň chlapcov z vysokých brál.“

Tak len necháte tú chalup úzku —
idete ta hľadať drusov?!^[3] —
Choďte! Však vy tiež raz na motúzku
odvisnete kritikusov!