Zlatý fond > Diela > Smrť Jánošíkova


E-mail (povinné):

Stiahnite si Smrť Jánošíkovu ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Ján Botto:
Smrť Jánošíkova

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 2753 čitateľov


 

VII

Slnce v zlatej kolíske nad horou umiera, hlucho, temno na vzchode, jak vprostred cmitera. Obloha v ťažkom smútku až k zemi sa zhýna sťa mať biedna nad rakvou jediného syna. Hory, doly v pokore od Tatier k Dunaju, nad nimi v šírom kole tam víly ihrajú. Vprostred kola je hoľa a na holi skalka — tam si spieva samotná bielych panien kráľka: nôžky chmára povíja, vlásky zora zláti — ako biela ľalia, ako božia mati. Poď, poď, Janík, sokol zlatý, poď do môjho náručia: budeme sa milovati tu, kde nás viac nerozlúčia. Oj, poď len, poď hore ku mne z búrok sveta do pokoja: ej, veď ťa tu pekne, šumne popristrája milá tvoja! Tu ťa čaká oblek nový: pláštik z rosy — moja práca — tu klobúčik slniečkový i košieľka z žiar mesiaca. Tu ťa čaká domček nový, domček krásny, maľovaný; dášek na ňom diamantový, okienečká v štyri strany. A v tom domku budeme si žiť jak v raji, sami dvaja: kol nás večné družíc plesy, družíc Tatier i Dunaja. Oj, poď len, poď, sokol zlatý, poď do môjho do náručia: budeme sa milovati tu, kde nás viac nerozlúčia! Tak spieva. Spevy hrajú ponad oblakami — a on vstred černovojska pod šibenicami; tam na tom hroznom vŕšku, na prahu dvoch svetov — nebo nad ním vysoké — svet nízky pod pätou — stojí neohrožený so zrakom upretým, stojí junák Jánošík — jak dakedy predtým, keď tú svoju družinu prezeral pred bojom, tú, čo žila, mrela v ňom jak hrom v blesku svojom; rúčky tak založené v zelenej košieľki, i ten istý klobúčik i pierko tak celky, i tá dumka na tvári i tá žiara v oku, všetko tak — len palošík chýba mu pri boku. Len keď hlas známy: „Velej“ zaznie tam od lesa, „Velej! smrť abo voľnosť! Bratia, nedajme sa!“ On stojí jak by kameň, rúčky nepohnuté, na pozdrav bratov vrelý posiela — vzdychnutie. Vzdychnutie sťa by bralo mŕtvo sa ozvalo; no, všetko to, ach! všetko, čo mu zostalo. Bo účty jeho s týmto svetom uzavreté, čuvstvo drieme a myseľ kdesi v druhom svete. Tam, tam, v tom svete peknom, kde nebo tak nízko, kde srdce, vrúcno srdce ku srdcu tak blízko: v svete zašlej mladosti. Tu ligotné chvíle oblietli ho dokola sťa zlaté motýle. A on, znovuzrodený v malého šuhaja, tiahne s nimi slávnostne do rodného kraja. Páč! už ho z diaľky víta jasnočelá hoľa, tu z vŕšku naň kostolík tajným hlasom volá, tam za ním rodná rieka túžobne narieka; zo dvoch strán ho zelené kopce objímajú, zo dvoch strán háje za ním ľúbosťou vzdychajú, lúčina mu chodníček ku dedine kvetí: vitaj, vitaj, Janíček! bežia k nemu deti; pred domom mať, rodina i celý svet známy obhŕkli ho dokola: vitaj medzi nami! Blízko, diaľno — to všetko ku nemu sa ženie, ľúbaniu a vítaniu konca-kraja nenie. Akoby práve teraz vracal sa zo školy, nestihne ani vetiť: Bodaj zdravy boli! Len v šír tá duša mladá ramená rozloží i pritisne na srdce celučký svet boží. No sotvy jak tá včielka primrie na list sladký, sotvy usne jak dieťa na prsiach svej matky: už ruky hadovitej dotknutie studené prebúdza ho, i z raja naveky vyženie. Už je hore. — Ešte raz zrak na hory hodí — hej, na hory, na hory, na ten svet slobody! Kraju môj, bájny kraju i spevu i sily, kde košelečky tkajú bohatierom víly, spevcov zlaté rusalky z nadzemských vôd poja: oj, kde máš v svete páru, ty krásna vlasť moja! Hory, tie čierne hory, ťažko zastenali, on ticho hľadí na ne, nesmúti, nežiali; bo ich pamäť jak lampa čarovná pozláti, i oblieka v slnkové starodávne šaty. A on v tých svetoch bájnych sám seba pozerá, pozerá sa sťa slnko nad morom zvečera. Na šabli vyštrbenej junák podopretý díva sa tam z troch kopcov na tie rodné svety. Z vojny ide syn ľudu po víťaznom boji a tu ešte boj jeden v duši jeho stojí. Dole — sedliačik orie, na nevlastnom poli, a hore — ohník horí na Kráľovej holi. Čože? kamže? či plúžiť to nevlastné pole, či po horách si chodiť s chlapci dobrej vôle? — No nehľadí on dlho po nevoľnom poli: ta letí orol mladý medzi tie sokoly! Pri vatre gajdy hučia, v skoku sú chlapiská, v ruke pohár a v druhej valaška sa blýska: „Hore hu! nič to preto, že sme my chudobní, hoc sme i chudobní, ale chlapci hodní! Hore hu! nič to zato, že sa biedne máme: naša dobrá vôľa i tú biedu zláme!“ — A s tou švárnou družinou chodí on po horách pri slnci a mesiaci, pri hviezdach i zorách; chodí si on sťa vietor bez dráhy, bez cesty, strachy pred ním a za ním báječné povesti. Nad biedou utisnutou poslom božím vstáva, kvetom skvitá krvavým na rumišti práva. To na Holi boj bije, samučičký samý, boj bije junák smelý s troma stolicami.[19] To na Kriváni stojí, dušu v túžbach kojí, pozerá orla v letu pri slnka východe — i spieva si piesenku o zlatej slobode. To dumku šuhaj dumá v Prosiečnej doline, dumá, či to zakliaťa predsa raz pominie. A všetky tie obrazy taks’ milo naň smejú, že znovu v ňom vzbudili usnutú nádeju. Hoj, a duša ešte raz do nich sa pristrojí, jak bohatier napokon do čarovných zbrojí, a po nej sa rozleje sila nevystihlá; cíti, že by ramenom zem do neba zdvihla. A vtom kňaz povie: „Amen!“ — Jaj, Bože nad nami! — Hmla zašla — a Jánošík víta sa s vílami. Tri ráz od hôr zablysne, tri zhučia výstrely: oj! časy naše, časy, kam ste sa podeli?! A tým poľom — či to hmla, či šatka belavá? či to vietor, či dakto „Stojte!“ vyvoláva? — — „Stojte! tu list s pečaťou od Jeho Jasnosti!“ Pozde, pozde, už sa on nevráti z večnosti. Pozde, pozde dobehli cisárske patenty:[20] nedá Janík za seba štyri regimenty! Ľud okolo šibene — sťa mŕtva skalina — nevzdychne, nezaplače, pästí nezatína. Ide domov — pomaly — ale dák z nechuti, čo krok zrobí, to stane, to hlavou pokrúti; čím diaľ ide, tým mu viac čosi srdce zviera, dač sa v duši ozýva: Jánošík zomiera! A to srdca zvieranie viacej neprestane a hlas ten bude volať na zmŕtvych povstanie, prebije sa cez prsia, cez hory, cez lesy — bude volať do všech strán: Janíčko! kdeže si?!



[19] stolica — župa

[20] patent — nariadenie panovníka




Ján Botto

— básnik, jeden z najvýznamnejších autorov romantických balád Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.