Zlatý fond > Diela > Červená blúza


E-mail (povinné):

Elena Ivanková:
Červená blúza

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Ina Chalupková, Zdenko Podobný.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 59 čitateľov


 

Červená blúza

Malé mesto v Hornom Uhorsku. V lete prach, v zime blato. Samé židovské obchody, zem báječná, kraj mrzký — rovina.

Mladý advokát; prvé pokolenie, ktoré už nevraví po slovensky; starý otec, stará mať vraveli len tak, rodičia už i po nemecky, tretie pokolenie už ani nevie po slovensky.

Volá sa Géza a je zasnúbený s Mariškou Novákovie.

Tam pravý opak: starý pán je Slovák z tých samotárov; neobcuje s nikým, je trochu podivínsky; ale môže si to dovoliť, lebo je majetný človek.

Mariškou ju volá len Géza a kamarátky; doma je Marínka, a tak i cíti.

Otec na svete miluje len ju — hoci tá láska i dudre, i šomre — ale starí páni sú už raz takí…

Marínka je divné dievča. Vychodila polgárku, a potom išla na dva roky do Lausanny vo Švajčiarsku.

Dosť hromžil starý pán na to, ale Marínka sa podívala tým istým pohľadom naňho, ako kedysi jej matka, a starý hundroš dovolil to, čo mu bolo tak oproti vôli.

V Lausanne sa sišla v penzionáte s Máriou Antonovnou Gabarinovou, a toto priateľstvo sa stalo jej najväčším pokladom…

Nikdy nezabudne, ako sa videly prvý raz.

V úzkej bielej postieľke ležala nová žiačka prvý večer. Biele mulové záclony na oknách, tapeta ružovými kvety posiata — tá istá vzorka na chutnom ľahkom náradí. Všetko čisté, biele, nevinné, veď je pre mladé dievčatá!

Okno otvorené, mesiačik sedel na kraji okna a ľutoval malú Slovenku, ktorá prišla z ďalekého Uhorska — vyplnila sa jej túžba, a teraz predsa plače.

Krútil hlavou, ale ju nemohol potešiť…

Už mala ručníček taký mokrý, že by ho bola mohla vyžmýkať, keď počula na chodbe veselý smiech a hlasy dievčenské: „Ach, c’était magnifique.“

To bolo veľkolepé!

V izbe stála ešte jedna práve taká postieľka, ako jej — prázdna, žiačky boly na nejakej vychádzke. Marínka zdvihla hlavu: teraz príde dievča, s ktorým bude za dva roky žiť a bývať.

Dvere sa otvorily — Marínka skočila rovno na nohy: pred ňou stál mladý oficier. Vysoký a štíhly, v kepeni a čiapke.

„Stoj!“ skríklo dievča… Tu hlasitý, sladký dievčenský smiech; kepeň sa roztvoril, čiapka odletela: Mária Antonovna Gabarinová stála v krátkej spodnej sukničke pred ňou.

„Ah, quelle est charmante cette petite farouche!“

Od tejto chvíle boly nerozlučiteľné. Marínka prišívala Márii Antonovne gombičky a štopkala jej roztrhané rukavičky, robila poriadok v kasni, — za to ju Mária Antonovna učila cudzej reči, obznámila ju so slavianskou kultúrou a spievala jej ruské piesne.

Mária Antonovna bola o pol hlavy vyššia ako Marínka, mala oči plné túžby, báječne elegantné pohyby, kúrila ako Turek a nestarala sa o školskú disciplínu. Mala už osemnásť rokov.

Marínka sa naučila od nej, že múčne jedlo treba jesť vidličkou, a nie krájať nožom, že je cognac s amerikánskou zástavkou najjemnejší, že sú cukríky v Rusku najlepšie, a podobné veci.

Ale popri tom i toľko serióznych, nových neznámych vedomostí, toľko odhodlanosti a ideálneho smýšľania, o čom predstavená penzionátu Mme Boupré nemala ani tušenia…

Vojna roztrhla i toto priateľstvo; Marínka už od troch rokov nevie nič o nej.

A dnes má devätnásť rokov a je zasnúbená s dr. Gézom Ruppom.

Niekedy rozmýšľa o tom, čo by ozaj Mária Antonovna povedala naňho. Má faltu na nohaviciach, ako britvu ostrú, temperamentné kravaty, pútec v tmavých vlasoch je bezúhonný a je — tak si myslí Marínka — veľmi, veľmi do nej zaľúbený.

Prečo si to myslí?

Lebo jej, keď príde, bozká každý palček na malej usilovnej rúčke, a je okúzlený, keď ju najde v kuchyni: na červených šatočkách biele bodky a biela zásterka. V každej operete by Marínka mohla v tom obleku vystúpiť, taká je chutná v ňom.

A predsa má niekedy trápne chvíle: „Ten Géza je taký — taký…“ nevie, ako dokončiť. Len to vie, že je všeličo, čo by si ináč žiadala…

Aký je milý ten malý divoch!

Marínka nepozná slovenskej inteligencie. V Martine nikdy nebola. Starý pán komótny… A Rupp Géza bol hneď po ruke ako pytač…

Marínka neni bojovná nátura. Ale cíti po slovensky, a Lausanne a Mária Antonovna sú nezapomenuteľné…

Géza sa smeje z tých vecí. Chytí ju okolo pása, pritisne ju k sebe:

„Hlavná vec, že si moja — také myšlienky ti u mňa prejdú!“

Marínka nevraví nič. „Na ostrove som tu“, myslí v sebe — „okolo mňa cudzie more — a jeho stará mať nevedela ináč ako po slovensky…“

Snúbenci išli na prechádzku.

Kto pozná malomestské ulice, vie, že je to veľmi slabá radosť. Dláždenie mizerné, no a v tomto mestečku obzvlášť. Kamene ako mačacie hlavy okrúhle, nerovné, dlho po tom chodiť sa vôbec nedá. Predsa išli; slniečko vábilo von, a nálada bola akosi búrlivá medzi nimi.

Ničoho poriadneho nevidno — len falošná elegancia kaviarne na hlavnej ulici vykrikuje už zďaleka. Mramor je síce len z linolea, pluš len farbistý štof, no zrkadlá sú ohromné, kelneri impertinentní a špinaví, dlážka olejom natretá, luster „pozlátený“, vcelku „veľkomestský“ dojem, ako sa pýšia domorodci.

Marínka si vzdychla. Prišla jej na um tichá elegancia vo Švajčiarsku, Viedeň, Zürich… Darmo: človek neni tam, kde by chcel, ale tam, kde musí byť.

V obchode pri kaviarni senzácia: vo výklade nezvykle krásna červená blúza; jemnej, mäkkej farby, strih, vystrojenie prvotriedne, model z Viedne má lákať kupujúcich.

Marínka zastala a s naivnou radosťou obdivovala peknú blúzu. Géza zdvorilé zatajil zívanie — trošku dlho sedel večer v hostínci… Pekné oči dievčaťa žiarily — čítavala síce Gobineaua a Hviezdoslava, ale zato sa jej i pekná blúza páčila.

Na večeru pripravila snúbencovi Esterházy-rostbrátl. Bol výtečný — nepredarmo složila zkúšku „Kochstudent“ vo Viedni ako prvá v Bristole. Víno bolo ľahké a pritom ohnivé, nálada výtečná.

Marínka mala dnes svoj obzvlášte „pekný deň“. Ústa ako čerešne a zúbky osvietily mladú tváričku. Profil hrdý, a to bol pikantný kontrast k mäkkosti dievčenskej tváričky.

Géza modlikal, aby svadbu spravili čím skôr, Marínka nechcela ešte; len po vojne, len nie tak chytro…

Mladý človek prosil, nahováral, — starý pán sedel pri stole, kúril z dlhého čibuka. V Marínkinej izbe bol mladý párik: dievča sedelo na foteli, mladý zať chodil nepokojne hore-dolu po izbe.

Dievča bolo utúlené v hlbokom foteli, hlavička opretá o tmavo-červené úzadie. „Kúpim jej tú blúzu!“ blyslo mu hlavou. „Hneď zajtra ráno pôjdem po ňu…“

Bolo desať hodín — starý pán ho pratal von.

Mladý človek ešte túžobne pritisol dievča k sebe a odišiel.

„Nejdem domov“, myslel si po ceste. „Teraz sa vrátiť do tej antipatickej mládeneckej izby — poďme do kaviarne!“

V kaviarni obvyklá nudnosť. Roztržite prezeral novinky.

Razom zdvihol oči. V kase nová „kráľovna likérov“.

I táto stvora nočných radostí mala anjelský zovňajšok, ktorý veľmi vedela využiť: na blond vlasoch čierna stužka, belasé oči pod tmavým obočím, bez pudru a šminky robila dojem nevinného pätnásťročného dievčaťa. Čierna blúzočka skromná a jednoduchá a popritom chladný rafinement veľkomestskej nočnej kasírky.

Géza bol natoľko poriadny, ako v takýchto veciach mužskí bývajú. O chvíľku vzal klobúk a išiel domov. Pri zaspávaní myslel i na Marínku, i na neznámu medzi likérmi.

*

Keď na druhé ráno Marínka išla sa spýtať o cenu červenej blúzy, bola blúza už preč, a predavačka sa tak usmievala pri tom, že Marínka momentálne uhádla, kto a pre koho kúpil peknú blúzu.

Začervenala sa a so šťastným pocitom išla domov.

Večer bola obzvlášte nežná s mladým zaťom, a Géza začal znova prosiť o čím skojší termín svadby. Ale Marínka — mladé dievčatá sú podivné — povedala mäkkým tichým hlasom: „Len po vojne. Ja by som teraz nemohla byť šťastnou, keď toľko ľudí krváca a bojuje…“

On sa vzbúril.

„Zas také veci, čo zo svojich slovenských kníh načítaš…“

Škoda, že sa jej vtedy nepodíval do očú. V tých očiach planul oheň, ktorý sa len smrťou zhasí…

„Veľmi mi je ľúto, Géza… ale to je už tak!…“

On odišiel nahnevaný.

Hnev dáva zlé rady.

Išiel do kaviarne a sadol si naproti neznámej v bufete.

Tak sa zdá, že také ženské majú nejaký šiesty smysel uhádnuť, čo sa deje v mužskej duši…

Tak i táto.

Belasé oči pod tmavým obočím sa pár ráz skúmavo, dlho ponorily do jeho očú…

Keď zamkli kaviareň, spustili železné roletne, zadnými dverkami prišli Cigáni.

Vtedy vypil Géza Rupp už piaty kalištek alašu. Už bolo nad ránom, keď spoločnosť zmizla domov…

*

Keď sa na druhý deň ráno zobudil, bolo už poludnie.

Nemal už červenej blúzy, čo bola určená pre Marínku, zato úžasný katzenjammer.

Nepomohla ani krhla chladnej vody, čo si vylial na hlavu.

Marínke odkázal, že nemôže prísť, má mnoho roboty. Robota pozostávala v tom, že si nadával do somárov a nahnevano chodil po kancelárii, ani cigareta mu nechutila.

Marínka išla zarmútená na prechádzku s otcom. Mala zlý pocit, že si nahnevala včera snúbenca…

„A hádam má pravdu“, myslela si. „Ľúbi ma — tak chce mať svadbu…“ a odprosovala v myšlienkach Gézu Ruppa.

Naproti nim išla dáma. Neznáma. Marínkin zrak bol ostrý a dobrý. Hodvábne punčochy, moderné topánočky, ohromný sivý plášť — veľkomestský chic celá osoba — a haut gout…

Pod roztvoreným plášťom: jej blúza, jej červená blúza, o ktorej myslela, že Géza ju pre ňu kúpil…

Ženský inštinkt je najostrejší inštrument na svete: Marínka razom vedela, čo bola Gézova „robota“, prečo neprišiel a že tej červenej blúzy ona nikdy viac nedostane…

Všetka krv sa jej vlnila nazad do srdca; mala divný pocit slabosti, a hrdlo jej vyschlo razom…

Sobrala sa a pošla domov. Doma stiahla zlatú obrúčku, pri čom sa jej i ruky i pery triasly, a poslala ju zpät.

„Bože, Bože, už teraz nikomu veriť nebudem!“

Hodila sa na posteľ, zahrabala hlavu do vankúšov a plakala, plakala, ako kedysi v dávnych šťastných časoch v úzkej bielej postieľke švajčiarskeho penzionátu.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.