Zlatý fond > Diela > Rozpomienka na rok 1866


E-mail (povinné):

Jozef Ľudovít Holuby:
Rozpomienka na rok 1866

Dielo digitalizoval(i) Jozef Rácz, Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Christián Terkanič.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 57 čitateľov

Rozpomienka na rok 1866

Prezerajúc svoje botanické zápisky, ktoré som viedol pravidelne od roku 1861 až do nedávna, prišiel som na zápis o 24. apríli r. 1866, ktorý nasledovne znie:

V noci taký silný mráz, že orechy, vinice, ovocie na slivách, čerešniach, broskyniach, marhulách, hruškách, jabloniach, agáty, maliny, miestami v horách buky a duby, ba práve aj mladé výhonky vŕb a olší, v poli a v záhradách fazule, zemiaky, kukurice pomrzly. Smutný to bol deň! Mohutné orechy, šuštiace čiernym, ako obareným lístím, sú ako do smútočného rúcha oblečené. Na lúkach pomrzly všetky vstavačovité (Orchidey) a množstvo iných rastlín. Zvláštny to bol pohľad na orechové stromy; lebo keď sa na ne oprelo slnko, odlupovaly sa od vetvičiek zmrznuté listy, a s príšerným šuchotom v hromadách padaly na zem, že na poludnie všetky orechové stromy vyzeraly ako veľké rozcuchané metly medzi ostatným stromovím, ktoré aspoň listy svoje zadržalo. S vŕšku človek mohol počítať všetky pomrznuté orechy, ktoré z ďaleka sa vynímaly ako čierne fľaky v prostred zelených sadov. — Ďalej tam stojí zapísané: Vietor sa obrátil od juhu, a predsa ma oziabalo v ruky, idúceho od salaša. Večer pred týmto mrazivým ránom pálila mládež obvyklé Jurské ohne, na vyčnievajúcich kopcoch po oboch stranách Bošáckej doliny, so spevom a s veselosťou, a po skončení starobylého obradu vítania jara devy sa gúľaly po oziminách, aby tak vysoké narástly, aké sú ony, čo im gazdovia nielen nezazlievali, ale sa ešte chválili: Ej, ale mi pogúľaly tú oziminu! a po návrate domov poctila mládež daktorých Židov dostaveníčkom, zaspievajúc im so smiechom pár veršíkov posmešných pesničiek. V najbližšie ráno premenila sa táto radosť v nevýslovný žiaľ nad pomrznutými úrodami v poli a v sadoch! Kam sa človek obrátil, všade stretal ustarostené tváre, akoby nosily napísané na čele: Čo bude s nami ďalej? Ako tento rok prežijeme? Hoci ešte teraz nikto ani tušenia nemal o tom, že nám tento rok ešte aj ťažšie navštívenia prinesie, vojnu, choleru, koncom leta ustavičné plúšte, tak že mnohé plodiny zeme a množstvo sena pohnilo, a čo sa domov na úchvatky sviezlo, len na stelivo pod lichvu mohlo byť potrebované.

Taký záhubný mráz mali sme aj v roku 1863 dňa 6. júna. Práve vtedy chodil ev. biskup Geduly po kanonickej vizitácii po cirkvách dolnotrenčianskych, a ja som mu bol pridelený ako vizitačný notár. Na noc 5. júna prišli sme do Beckova, a ráno boli sme svedkami tej spústy, ktorú v záhradách, na ovocných sadoch a na poli medzi siatinami a okopaninami zapríčinil silný mráz. Raži boly práve v najlepšom kvete. V prvý deň mrazu ešte sa nevidelo na ražiach, že sú pomrznuté, až na tretí deň sa ukázalo, že sú klasy biele a pomrznuté. V celej doline na tisícich slivových stromoch ani jednej slivky nezostalo; v septembri doniesol starý rechtor jednu peknú slivku zrelú, ktorú našiel na halúzke pod slamenou strechou školského stavänia ukrytú a pred mrazom ochránenú. Keď sme sa tej slivky do chuti naobdivovali, rozrezal ju na toľko kúskov, koľko nás pri tom bolo, aby sme aspoň ochutnali ovocie. Keď povážime, že v dobrom ovocnom roku na tisíce centov suchých slív, množstvo jabĺk a hrušiek, na stá centov orechov sa vyváža, mnoho slív na lekvár pre domácu potrebu a na vývoz sa uvarí, a mnoho na slivovicu vypáli: môžeme si predstaviť, koľkú ujmu na dôchodku zapríčinil jediný mráz len v samej Bošáckej doline!

Krátka prusko-rakúska vojna sa len málo týkala našich krajov. Keď spústy vojska ťahaly hore Považím na severné bojište, prišiel som do Štvrtku navštíviť jednu rodinu a našiel som tam štyroch rakúskych dôstojníkov. Medzi nimi bol jeden veľmi mladý poručík, ktorý ukazoval najviac kurážu do vojny, a hovoril: S Prušiakmi budeme skoro hotoví, tí nerozumejú vojne, lebo dávno vojny nemali. Šuhaj tento tak rozprával, ako by bol ktovie v akých bojoch sa vyznačil, a bagatelizoval pruských stratégov. Ostatní dôstojníci boli starší mužovia a reči ich boly vážnejšie, nie tak do vetra trepané. Ale dosť skoro zkúsil aj náš hrdinný poručíčok, že miesto toho, ako očakával, „že v Berlíne bude raňajkovať“, jestli v boji nezahynul, musel sa dať aj on od Kráľ. Hradca na útek kade ľahšie tam, zkade bol prišiel.

Viktor Janka, kyrysnícky nadporučík, výtečný botanik európskeho mena, tiahol so svojou eskadronou cez Myjavu do Moravy, a bol ubytovaný na fare turolúckej, kam pred večerom dorazil. Spýtal sa farára, jak ďaleko je Zemanské Podhradie? Že by ma rád navštívil. Ale keď mu riekli, že je to na dobré 3 hodiny cesty, upustil od svojho úmyslu, lebo mu to bolo príliš ďaleko, ale nechal mi na karotke pozdrav vo fare, aby mi ho príležitostne doručili — a hneď na druhý deň odmašíroval ďalej. Tú karotku mi aj poslali. Keď po krátkom čase Benedekova porazená armáda ustupovala v zrýchlených pochodoch dvoma prúdy, Moravou a Považím k Bratislave, a množstvo vojska uberalo sa aj Lieskovskou dolinou k Novému Mestu, stál som na hradskej medzi Lieskovím a Srním, striehnuc, či nezazrem nášho botanika Janku. Ten ale mi potom z Pešti písal, že mašíroval cez Skalicu, ale že to bola hrozná trma-vrma pri Kráľ. Hradci, kde rakúska pechota, kavaléria, delostrelectvo, vozatajstvo, rozkošne pomiešané, hľadelo sa čím najďalej dosiať z dosahu pruských kanónov, a Janka v tom najväčšom zmätku skočil s koňa vytrhol jeden exemplár plazivej ďateliny (Trifolium repens) a na pamiatku si ho strčil pod kabát. Ani v najväčšom nebezpečenstve života nezaprel sa horlivý botanik.

Bol to dojímavý pohľad, ako naše ženičky vo Štvrtku špalierom stály vedľa hradskej, cez dedinu ulicou „Kočíce“ zvanou tiahnucej — ktorá s pecňom chleba, z ktorého ukrajovala krajec za krajcom a dávala vojakom; ktorá s putňou vody a s plecháčom, ponúkajúc mašírujúcich smädných vojakov; ktorá s hodnou nádobou mlieka, z ktorej nalievala do pohára a podávala ho mimoidúcim, a bežala vedľa nich, aby vzala prázdny pohár od jedného a znova ho naplnený podala inému. A to tým milosrdným ženám nikto nerozkazoval, tak občerstvovať dlhým maršom ukonaných, im celkom neznámych vojakov; samy od seba to konaly, a vojakom to dobre padlo. Ale jeden židovský šuster v Bohuslaviciach zle pochodil. Kúpil od pekára plnú krošnu žemlí po 2 krajciare a dal sa ich na hradskej utrmácaným vojakom po 10 krajciaroch predávať, a tešil sa dobrému rebachu. Ale spozoroval ho jeden stotník, dal mu žemle z krošne vysypať, aby si ich vojaci rozobrali. Keď na to prekvapený Žid počal veľký „Geserres“ robiť a nadávať, nebral to stotník za žart, ale dal Židovi 12 palíc, ako honorár za túto starostlivosť o vojsko, na plundry vypáliť. Žid sa potom nabehal a naprosil, a nažaloval až po viedenskú kanceláriu, o zadosťučinenie a náhradu utrpenej škody pri tomto „kšefte“, ale všetko nadarmo. Tých 12 palíc mu nikto neodfúkal, ešte sa mu aj ľudia do chuti nasmiali, lebo kto má škodu, o posmech sa nepotrebuje starať. Tento Židák bol akosi osudom predestinovaný na palicovanie, lebo keď podhradský slúžny Anton Piáček r. 1848 svojej gazdinej, rodenej Viedenčanke, s ktorou sa pozdejšie dal osobášiť, rozkázal uňho nové topánky ušiť, nijako sa s prácou neponáhľal, hoci viac ráz k nemu posielali o tie nové topánky. Ale keď raz šuster povedal Piáčkovej slúžke, že taká pani môže aj troška počkať: viac k nemu nechodil nikto o tie topánky. Keď ich konečne ušil, zaniesol ich sám usmiaty k Piáčkovi. Keď sa ho spýtali: čo mu príjde za topánky? povedal, že 3 zlatky. Dobre, riekol Piáček, ale koľko ráz sme my o tie topánky museli posielať, na toľko ráz ti ich budem vyplácať, a ty si pre plácu toľko ráz ku mne musíš chodiť. Žid bol aj s tým spokojný, a keď sa s poklonami odoberal od „pána veľkomožného“, riekol tento: Neutekaj, ešte nie sme vykoncovaní, ešte som ti dlžen za ten odkaz po slúžke: vyvez dereš na most, tam dostaneš 12 palíc. Žid myslel, že slúžny len žartuje; ale keď videl hajdúcha s lieskovicou v bráne stáť, aby Žid neušiel, dal sa do plaču, do prosenia a odpytovania. Ale všetko nadarmo. S chuťou alebo bez nej, musel vyviezť dereš na most, kde mu hajdúch spravedlivo nameral 12 palíc. Ešte za túto mimoriadnu plácu musel poďakovať a dereš zasa odviezť ta, zkadiaľ ho na most vyviezol. Piáček riekol: Teraz sme už kvitt! a pre ostatné peniaze prichádzaj, dokiaľ topánky nebudú celkom vyplatené. — Túto epizódu mi ten šuster sám rozprával, a keď som sa ho spýtal, či ho to bolelo, odpovedal: Akoby nebolelo! keď ten hajdúch takou silou ťal, že som myslel, že mi nohavice každou ranou presekne.

Počas tej vojny prišiel nás navštíviť brat mojej ženy i s kamarátom svojim J. K., oba revúcki študenti. Ktosi im pustil blchu do ucha, že Prušiaci, kam prídu, mladých ľudí nútia vstúpiť do pruského vojska. Toho sa títo dvaja náramne naľakali, a švagor prosil sestru, aby im prichystala peceň chleba a rezeň slaniny; lebo že náhle počujú, že sa Prusi blížia, utečú do hôr, alebo do najďalších kopaníc. Ale aj s kopaniciami strašili ľudia, že sa tam potulujú dezertéri; ale o takých úskokoch u nás nebolo ani reči, a ja, keď len pekný čas dovolil, často som vychádzal do hôr a na kopanické lúky botanizovať, a ani jednoho dezertéra som nevidel.

Podivno, že hoci Rakúsko bojovalo i na severe s Nemcami, i na juhu s Talianmi, o týchto posledných málo bolo rečí u nás, ani nejakého oduševnenia nad zbitím Talianov na suchu a na mori; len Prusov mali ľudia plné ústa.

Ako následok tejto vojny prišla cholera, ktorá bola po celej župe veľmi rozšírená. Prvý umrel v Bošáci jeden starý kopaničiar, ktorý bol raneného zaťa na Morave navštíviť, a doniesol si ztadiaľ choleru. Ležal na obecnom dome v prázdnej izbe na slame. Poslali pre mňa, aby som mu prislúžil sviatosť večere Pánovej. Chorý ma poznal, ale hovoriť mohol len s veľkým namáhaním, a v tvári bol očernetý. Že som nikdy na choleru nemocného človeka ešte nebol videl, nevedel som, čo za nemoc ho schopila. Jeho rodina už čakala naňho s vozom, aby si ho do kopaníc odviezli a tam opatrovali. Medzi dvermi som im tak ticho riekol, aby ma chorý nepočul: Nechajte ho tu, lebo vám na ceste umrie! Vzali si ho domov a o niekoľko hodín umrel.

Farské úrady dostaly prípis slúžnovského úradu, aby na choleru umrevší boli hneď do rakve uložení a do cintorínovej umrlčej búdy odvezení, a pohrebné obrady aby boly čo najkratšie a aby sa nepochovávalo od domu s dlhými obradmi. Nebol som istý, či ten spomenutý kopaničiar umrel na choleru, preto sme pochovávali od domu jeho rodiny v Bošáci s obvyklými tu obradmi. Potom umrel na choleru jeden najmajetnejší môj farník. Jeho rodina nechcela dopustiť, aby rakev jeho bola vynesená na cintorín, kde ešte umrlčej búdy nebolo, a veľmi prosila, aby som ho len obvyklým spôsobom pochovával, čo som aj urobil. Potom umrel jeden z najchudobnejších farníkov, ktorého rodine som si ani netrúfal povedať, že ho nemám, podľa nariadenia vrchnostenského, zvyčajným tu spôsobom pochovávať, s kázňou, s parentáciou, so žalmom a odspievaním dvoch piesní, lebo by boli mohli povedať: Vidíš, bohatého pochovával tak, ako sa u nás pochováva, ale chudobného človeka už nechce tak pochovať, ako sa patrí! A tak som aj toho, práve s tými obradmi, ako toho bohatého pochoval. A tento spôsob pochovávania zachovával som po celý čas trvania cholery. Len keď deň po dni 2 aj viac pohrebov bolo cez deň, často v rozličných obciach, a ja som nestačil pri každom aj kázeň povedať a parentáciu čítať, tak potom, kde vystať musela kázeň a parentácia, to som nahradil v najbližšiu nedeľu, že som tých umrevších v kázni spomenul a parentáciu od oltára prečítal, niekedy aj 3-4 parentácie zkrátené. Každý deň o 8. hodine ráno v kostole prisluhoval som sviatosť večere Pánovej. Chodili teda ľudia každý deň do kostola k spovedi, a predsa som asi päťdesiatim, už na choleru nemocným, doma prislúžil sviatosťou večere Pánovej. A nemal som nijakého strachu z cholery, ani som jej nedostal. Len smrad cesnakový mi bol náramne odporný; lebo ľud ako liek proti cholere užíval cesnak v octe rozmačkaný, ktorým treli kŕčami napadnuté údy chorých, a všetci prítomní tým zápachom napáchali. Sotva vykročili takto napáchnutí ľudia z fary, hneď sme izbu a chodbu na fare vykadili borkami a cukrom na žeravé uhlie nasypaným; tak bol ten smrad cesnakový aspoň maskovaný.

Len raz som mal cez jeden deň päť pohrebov a to jeden v Podhradí, dva v Bošáci, v Haluziciach a vo Štvrtku po jednom, že som chodil z cintorína do cintorína, a posledný pohreb musel som vykonať už pri svetle fakieľ.

Spomenutia zasluhuje, že v Haluziciach, 210 duší počítajúcej, na úvršine ležiacej dedinke, ani r. 1831-ho, ani 1849-ho a 1855-ho ani jeden človek neonemocnel na choleru, hoci vo všetkých obciach ľudia mreli na túto nemoc. Tak sa zdalo, že Haluziciam sa cholera vyhýba. Ale to sa len tak zdalo. Lebo keď začali ľudia mrieť na choleru v Haluziciach, vymrelo ich za 4 týždne 70; teda tretina obyvateľov. A ja mám v mojom denníku zapísané, že, keď som 20. októbra šiel popri cintoríne haluzickom, keď ešte umrlčej búdy tam nebolo, načítal som 15 rakví s mŕtvolami zo Štvrtku a z Haluzíc, pod holým nebom, čakajúcich katol. kňaza z Bošáce, aby ich prišiel pochovať. Niektoré domy v Haluziciach celkom vymrely. Ľud bol tak prestrašený, že, keď som prišiel tam na pohreb, nechcel nikto mŕtveho vložiť do rakve, ani rakev na márach odniesť k hrobu. Pomohol som si tak, že som ponúkol cigary tým, ktorí mŕtveho vložili do rakve, a že som poprosil majiteľov koní, aby dovolili rakev odviezť k hrobu, čo sa aj stalo. Obrad pri dome bol čo najkratší, ako aj u hrobu. Istý H. prišiel ku mne a doniesol si obligácií na 500 zl., že keby tak on a jeho žena umreli, aby to ich deťom niekto nevzal. A keď som riekol, že by lepšie urobil, keby si to uložil na bezpečnejšie miesto, lebo že aj ja môžem umrieť, riekol: „Akoby sa to mohlo stať?“ Že abych len vzal do opatery jeho obligácie, lebo že ja ostanem na žive. Vzal som ich. Neminul ani týždeň, a on a jeho žena v jeden deň umreli. Po čase odovzdal som tie obligácie na poistenku stoličnému sirotnému, ktorý ich sirotám, keď dospely, vydal.

Rakúsko-pruská vojna sa teda skoro skončila, porážkou Rakúska; ale hoci na juhu proti Talianom jak na suchu, tak na mori víťazne bojovali Rakúšania, predsa pri uzavretí pokoja ztratilo Rakúsko Benátky. Veselí a vždy k žartu a fígľom naladení Viedenáci i po tejto nešťastnej vojne si zavtipkovali tou hádkou „Čo smrdí najviac v Rakúsku?“ a rozlúštením jej: „Retiráda na severe a ,Abtritt‘ na juhu“. (Die Retirad im Norden und der Abtritt im Süden.) Tak po rakúsko-talianskej vojne, kde Napoleon III. pomáhal Taliansku, ešte roku 1860. vyspevoval po viedenských kaviarňach a hostincoch ľudový spevák Fürst:

Die Soldaten, sagt er, ohne Knöpf, sagt er,
D’Generäle, sagt er, ohne Köpf, sagt er,
Und der Kaiser, sagt er, ohne Hirn, sagt er,
Ja, so müssen, sagt er, wir verlieren!

Keď ho pri takomto a podobnom speve prekvapila policia, musel to odpykať za mrežami.

Vtedy, keď Benedekova armáda mašírovala dolu Považím, bola od Štvrtku do Bošáckej doliny vystrojená stráž asi z 50 mužov záležajúca, striehnuť, či Prušiaci z Moravy Bošáckou dolinou netiahnu do Považia. Slúžka pribehla, rieknuc: Mnoho vojska prišlo a rozložilo sa na „Močiaroch“ medzi Bošácou a Podhradím.

Šiel som sa hneď podívať, čo sa to tam robí? I videl som ten hlúčok vojakov; pár kavaleristov, jágrov a infanteristov, ako si zakladajú ohne a stroja sa variť obed. Práve vysielal dôstojník dvoch jágrov na vrch Lysicu, vyzerať, či nevidia Lieskovskou dolinou, alebo Bošáckou dolinou ťahať Prušiakov. Keďže mrholilo, pozval som tých dôstojníkov do blízkej fary do sucha a na šálku kávy. Zpočiatku sa vyhovárali, že nesmú svoje stanovisko opustiť; ale keď som ich ubezpečoval, že Prušiaci po neschodných cestách Bošáckych kopaníc nebudú sa driapať, keď majú Drietomskou dolinou a Stráňanským priesmykom cez Moravské Lieskové dobrú a širokú hradskú do Považia, a že fara je len pár krokov, konečne sa vybrali so mnou a vzali si jednoho infanteristu, ktorý ustavične behal medzi farou a ležením vojakov, aby dôstojníkom zprávu dával, že sa tam nič nestalo.

Boli veselí a dobrej vôle; len sa sťažovali, že nemajú mapy pohraničných žúp, a že ani nevedia, kade chodia. Všetky mapky, ktoré som mal o trenčianskej, nitrianskej a bratislavskej župe, ba aj moje hrubé výkresy okolia trenčianskeho a pohraničného územia od Z. Podhradia po Skalicu, som im dal, čomu sa veľmi potešili. Nikdy som nemyslel, že moje kartografické pokusy budú konať také výborné služby.

Prušiaci tiahli údolím Moravy na Skalicu a poza Malé Karpaty k Bratislave, kde na Gemsenbergu bola malá šarvátka, nato hneď prímerie a o krátky čas pokoj bol uzavretý. Starý pán M. O. mi potom rozprával, že Prešporčania túžobne očakávali Prušiakov, a mnohí mali už prichystané pruské zástavy k uvítaniu nepriateľského vojska.

Aj na Starej Turej pustošila cholera. Tam sa stal jeden pád, že na choleru umrevšieho človeka hneď vložili do rakve a odviezli do búdy na cintorín. Ten sa ale v noci zo mdloby prebral a zbadal, čo sa s ním stalo. S veľkým namáhaním odrazil veko rakve a tak, ako bol vystrojený k pohrebu, náhlil z cintorína v chladnej noci domov. Domáci sa ho veľmi naľakali a s krikom ho privítali. Že bolo veľmi chladno, nastydol, a sotva dobehol domov, schytily ho kŕče zas, proti ktorým sa chcel brániť tak, že zachytil rukami spružeľ na rebríku a celé telo s veľkým namáhaním usiloval sa narovnať. Ale všetko namáhanie mu nepomohlo, a domáci ho ledva od rebríka odtrhli a na posteľ uložili, kde do rána skonal; a zas musel byť zavezený do umrlčej búdy, z ktorej sa viac nevrátil.

Vtedy mali na St. Turej lekára, ktorý nebol doktorom medicíny, ale len magistrom chirurgie, alebo ako sa hovorí, felčiarom, ktorý mal náramný strach pred cholerou. Turanci sa mu posmievali, že keď ho volali k nemocnému na choleru, ani do izby sa neopovážil vkročiť, ale z vonku cez okno paličkou proboval pacientovi puls. Bol aj prezeračom mŕtvych, alebo ako sa tam hovorí, pokukáčom; nechodil však mŕtveho preskúmať, či je skutočne mrtvý a môže byť pochovaný, ale napísal pokukáčsku ceduľu, bez ktorej kňaz nesmel nikoho pochovať, strčil dva šestáky do vačku a oddal ceduľu ľuďom, aby ju odniesli na faru. Na posledné fašiangy mu ale turanskí mládenci pripravili podarenú čertovinu. Vystreli ako mŕtvolu basu v čepci a bielych šatách a dvaja zašli k doktorovi, s plačom mu oznamujúc, že im babička tejto noci umrela, a že by chceli, aby zajtra o 3. hodine bola pochovaná. Doktor sa pýtal na meno umrevšej, povedali mu, že sa menovala Kača Basa, že bola 60-ročná a stonala na suchoty. Za ceduľu zaplatili dva šestáky, sadli na prichystaný voz a uháňali do Nového Mesta k slúžnemu, kde vec rozpovedali. Slúžnemu sa tento špás veľmi ľúbil a riekol mládencom: „Počkajte, aj ja pôjdem s vami.“ Dal zapriahnuť do vozíka a odišiel s nimi do Turej. Tam videl vystretú basu. Poslal pre doktora, ktorého, keď prišiel, náležite vymydlil a na 50 zlatých pokutoval. Zahanbený Židáček hneď na druhý deň ušiel k rodine na Moravu, zkadiaľ sa až potom vrátil, keď myslel, že tá história s Kačou Basou je zabudnutá.

Hovorí sa, že na choleru viac ľudí umre zo strachu, ako od choroby samej. V Bošáci si urobil žart jeden furták, že poradil mládencovi, ktorý sa mu žaloval: „Jaj, ujčíčko, so mnou je zle, ja dostávam choleru, lebo ma v bruchu velice reže.“ „Neboj sa, synku,“ — riekol furták, — „len si natrhaj čerstvej horčice (Anthemia Colula) a priviaž si ju na holé brucho, keď pôjdeš spať.“

Urobil tak, a do rána mal na bruchu veľký pľuzgier, ako bubon, že si ani žínku okolo pása nemohol uviazať.

Keď maďarský generál z roku 1848/9, Klapka, bol s tlupou Maďarov zpomedzi zajatcov pruských sobraných vtrhol do Turzovky v severnej Trenčianskej, s úmyslom, že zorganizuje povstanie proti Rakúsku, ktorému po porážke pri Kráľ. Hradci už veľmi pripekalo za nechty: vtedy sa gróf Forgách bol dal spýtať dr. Hurbana, či by bol náklonný zorganizovať slovenských dobrovoľníkov na obranu proti Klapkovým bandám. Ale po zkúsenostiach, ktoré mal r. 1849, nemal Hurban viac chuti siahať k meču na obranu Viedne, ale zostal vo svojej fare hlbockej. O tom nám rozprával Hurban na Starej Turej, keď bol návštevou u môjho švagra a náhodou aj ja som vtedy tam bol. Ale Viedeň sa poponáhľala s Prusmi pokoj uzavrieť, lebo mala už pri Bratislave za pätami víťazné vojsko, ktorému by porazený Benedek nebol mohol prekaziť zaujatie sídelného mesta, toho nenásytného žalúdka celej rakúskej monarchie.

(1921)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.