E-mail (povinné):

Jozef Ľudovít Holuby:
O káve

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Nina Dvorská, Zdenko Podobný.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 112 čitateľov


 

O káve

Káva, kávička, je teplý, sladký, voňavý a chutný nápoj, obľúbený zvlášte u všetkých kávových paničiek a ženičiek, lebo pri pití chutnej kávičky dá sa dôverne klepnúť slovo za slovom, pospomínať všetky interesantné novinky mesta, posudzovať staré a nové módy, a vyrozprávať, čo ktorá na srdci nosí a čo ju na jazyku svrbí. Lenže počas svetovej vojny, keď dovoz kávy z Ázie, Afriky a Ameriky bol znemožnený, stala sa táto potravina veľmi zriedkavým a úžasne drahým tovarom, že sme si museli vypomáhať tými najrozmanitejšími náhražkami, tak, ako my, nešťastní fajčiari, sme kadejakú čertovinu fajčili miesto tabaku, a aj v štátnych trafikách sa nám všelijaké, v tabakovom páci močené šústie, v homoeopatických dávkach, aj to len na ceduľu dávalo. No, keď to len dymilo ako z vápenice, nos udilo a jak sa patrí, smrdelo!

Musel by byť človek majstrom v chemii, keby chcel uhádnuť, čo všetko za náhražku kávy sa nám predáva za drahé peniaze. Tuším, aj to príslovie, že najlepšia káva sa varí zo starej metly, sa teraz skutkom stalo, keď medzi zrnká, aby káva bola čierna, dáva sa aj na prach somletá rašelina (Torf). Keď odhliadneme od chuti a vône zrnkovej kávy a chceme mať len na čierno zafarbené mlieko, naposledy privykneme pitiu akejkoľvek náhražky, tak, ako Cigán šibenici!

Jedna stará anekdota rozpráva, že do istého malého mesta prišiel vandrovný sládek, a žaloval sa ľuďom, že nemôže v žiadnom pivovare roboty dostať, hoci je vo varení piva znamenite zbehlý. Ľudia mu povedali, že je tu v meste jeden pán, ktorý má pivovar, ale že je to divný človek, u ktorého ani jeden sládek nevydržal ani za týždeň. Vandrovný riekol: Toho sa ja nebojím, ja mu navarím piva aj zo starých dochov! Vybral sa k tomu pánovi, aby sa mu predstavil a ho poprosil o miesto v pivovare. Ten si ho od hlavy do päty odmeral a spýtal sa ho: A či vy viete dobre pivo variť? Ako bych nevedel, odpovedal vandrovný, ja vám, môj pánko, aj hen z tých starých doškov na šope piva navarím. Dobre, riekol pán, oprobujte svoj kumšt. Vandrovný dal sa hneď do roboty; nastrhával tých najhorších doškov, posekal ich na sečku, nasypal do kotla, zalial ich vodou, podložil oheň a miešal. Keď tá kočvardina bola uvarená, sadnutá a očistená, načrel z nej dva plné poháry, a doniesol to pánovi na ochutnanie. Vyzeralo to, ako pivo. Ale sotva pán priložil pohár k ústam, hneď ho postavil na stôl a vylepil sládkovi zaucho. Ten sa len usmial a riekol: Hľa, ešte ho len koštujeme a už sa bijeme! Čo by sme my potom stvárali, keby sme sa toho piva hodne napili?! — Len sa ma, prosím, nepýtajte, či a kde sa to aj skutočne stalo, lebo ja som pri tom nebol, len tam som bol, kde sa to rozprávalo, a ako som to kúpil, tak to aj predávam. Ale jadro tejto fabule je, že takú hodnotu majú všetky náhražky kávy bez coffeinu, ako toto pivo z dochov bez sladu a chmeľa.

Roku 1847 strhol sa v Novom Meste nad Váhom v čas jarmoku úžasný pogrom na Židov. V čas jarmočný tam býva mnoho ľudu z celého okolia a tomuto zástupu ukazoval akýsi agitátor veľký papier s ohromnou pečaťou, vyhlasujúc, že je to cisársky patent, ktorý rozkazuje, že keď už Prešporčania so svojimi Židmi poriadok urobili, aby sa aj v Novom Meste nad Váhom ľud s nimi porátal. Toto tak pôsobilo na davy ľudu, ako žeravá iskra na pušný prach, lebo za malú chvíľu boly všetky židovské krámy vyrabované a rozrumené a ľudia tovar rozvláčili na všetky strany. Ktorási žena doniesla si z tej rabovky hodný batoh do Lubiny, a v batohu bol aj väčší uzol zrnkovej kávy; ale že kávy predtým jakživ nebola videla, ani nevedela, ako sa to varí, len počula, že sa káva varieva: nasypala jej tedy do hrnca, zaliala vodou a dala ju variť, ako fazuľu, alebo hrach. Ale keď sa to nijako rozvariť nechcelo, čo jak to varechou miešala a na oheň prikladala, vyliala celú tú haraburdu von na dvor, a nevedela to pochopiť, ako kto môže takú stravu s chuťou jesť!

Od tých časov sa aj medzi pospolitým ľudom rozšírilo užívanie kávy. Mierne pitá káva nielen že nie je zdraviu škodlivá, ale napomáha trávenie požitých pokrmov, občerstvuje ducha, zaháňa driemoty. Znal som osoby, ktoré aby odvykly pitiu opojných nápojov, popíjaly celý deň silnú čiernu kávu. Ale takým činom vyháňaly diabla Belzebúbom. V biednych krajoch, keď sa žalúdok hlási k svojmu právu, umlčaný býva dávkou pálenky, ktorú Žid šenkuje, ale sám nepije. Úbohý ľud to pije, draho platí, do žobroty upadá, mravne a duševne hynie. Že, vraj, pálenka robotníka posilňuje. Dr. Kodým, lekár, povedal, že alkohol pre robotníka je to isté, čo bič na koňa: keď ho šibneš, rezko zatiahne, ale hneď ochabuje; a zlý by to bol furman, ktorý by kone svoje len bičom a nie obrokom kŕmil.

Mimochodom spomeniem epizódku, ktorá mi pri spomínaní kávy do pamäti prišla. Bolo to v čas svetovej výstavy vo Viedni, tuším r. 1873-ho, že mi bol jeden môj botanický korešpondent, Dr. Focke z Brém, povestný monograf maliníkov (Rubus), písal, že ma prijde navštíviť do Zem. Podhradia, keď pocestuje domov z tej výstavy, aby si obzrel osobne Bošácku dolinu, ktorá je mimoriadne bohatá na rozmanité druhy, bastardy a formy maliníkov, z ktorých som mu bol aspoň päťdesiatoraké poslal. Rozumie sa, že takého vzácneho hosťa pohostili sme čo najlepšie. Nemali sme síce kaviáru, ani lastovičie hniezda, ani slávičie jazyky, ba ani slučie pojézne, lebo to sú pod Lopeníkom neznáme maškrty, ale zato boly vysmažené kuriatka, akási pečeňa a delikátny závin, zatopený v akejsi vínovej a smotanovej omáčke. Nášmu milému hosťovi a chýrnemu učencovi všetko znamenite chutnalo. Vypytoval sa, či my vždy takú hojnosť chutných jedál mávame, lebo, vraj, u nich v Nemecku jedávajú len mäso a zemiaky. Pochlebovalo mu, keď sa dozvedel, že to len jemu na počesť máme dnes hojnejší obed, než inokedy. Odpoludnia zaviedol som hosťa do blízkej hory, kde v mladej seči mal od zadivenia oči nechať nad tým bohatstvom maliníkových druhov a foriem. Zápisník naplnil si značkami a mapu kvitnúcimi vetvičkami maliníkov, a že počalo popŕchať, vrátili sme sa domov, kde sme našli už prestretý stôl, dobrú smotanovú kávu a k nej miesto židovských rožkov čerstvo upečené trdelníky. Môj milý hosť nevedel sa toho pečiva nachváliť, dopytoval sa, čo je to, ako sa to volá a ako sa to robí? Doniesli mu dva nerozlámané trdelníky ako dlhé rukávy. Hosť z jednoho i z druhého konca do nich kukal a ja som mu riekol, že je to upečená diera a volá sa po slovensky trdelník, po nemecky Prügelkrapfen, čo nemá smyslu, lebo z klackov nikto nemôže šišky vysmážať, a trdelník sa ani nevysmáža v masti, ale sa pečie pri plameni; po maďarsky sa ale menuje dorongkalács. Ale Maďari veru iste nevedeli trdelníky piecť, keď jedávali len mäso pod sedlom uparené, a potom ani z drúku sa koláče nepekávajú.

Kávovník (Coffea arabica) rastie pôvodne divo v Afrike a síce v Abyssínskom pohorí Caffa a Enarea, a tvorí v Sudane celé lesy stromkov vždy zelených. Jeho zrelé plody sú červené, našim drienkam veľmi podobné; každá taká mäsitá bobuľa obsahuje dve zrnká, ktoré tvoria našu, všeobecne známu zrnkovú kávu. Na ostrove Jáve robí na kávových plantážach značnú škodu vták kávožrút, ktorý kávové bobule požiera; že mu ale žalúdok tvrdé kávové zrnká nemôže stráviť, neporušené vyhadzuje ich výkalom. Javánci aj takto vytrúsené zrnká sbierajú a do predaju dávajú. Kto nám za to môže garantovať, či sme aj my dakedy takéto, cez črevá kávožrútove prehnané kávové zrnká nepražili, a s veľkou chuťou, ako výbornú javánsku kávu nepili?

Kávovník bol už dávno z Afriky do Arabie donesený, kde sa mu dostalo veľmi pečlivej opatery a rýchleho rozšírenia. Stromky začínajú už v treťom roku rodiť, a rodia bohato až do 14-ho roku; vtedy sa ich plodnosť rýchlo umenšuje. Kvitne cez celý rok, ale sú len dve obdobia, na jar a v jeseni, v ktorých sa plody riadne vyviňujú. Tieto sa najprv na stroji očistia od mäsitého obalu, potom usušia a medzi válcami od pergamenovej kože otrú a celé zrná od zlámaných oddelia. Zrnková káva rozdeľuje sa podľa jej pôvodu a vlasti, na tri hlavné triedy. Najvzácnejšia je arabská káva, ku ktorej sa počíta takzvaná mocca, najvýbornejší to druh kávy, ktorý sa však k nám nedostáva. Čo sa u nás po väčších mestách ako mokka predáva, prichádza z Kaira do obchodu. Druhá je východoindická káva, ktorá má najväčšie zrná. Najlepšia jej sorta je javánska káva. Tohoto druhu vyberané najmenšie zrná predávajú sa ako opravdová mokka.

Na ostrove Celebes rodí sa sorta dobrej kávy pod menom Menado známej. Dobré sorty sú aj Manilla a Bourbon.

Do tretej triedy patria americké sorty. Najcennejšie sú kávy surinamská a cayennská, a vo Francúzsku najobľúbenejšia je z ostrova Martinique. Brazília vyváža najviac kávy zo sorty Santos. Americké druhy kávy pokladané bývajú čo sa týka jakosti za najchatrnejšie, hoci v Peru dochováva sa znamenitá sorta, mokke sa rovnajúca, ktorá však pre vysokú svoju cenu sa do Europy nevyváža, ale všetka sa v Amerike spotrebuje. Brazílianské sorty považované sú za najhoršie a majú často príchuť hubovú a nepríjemne zapáchajú, čo sa tomu pripisuje, že káva v tropoch zreje a sbieraná býva práve v čas dážďov, kde všetko hnilobe a plesnivine je vystavené.

Arabi pražia nielen zrná kávy, ale aj suché mäsité obaly plodov a prach z nich vyvárajú vo vrelej vode; takáto káva menuje sa „Café à la Sultane“, sultánska káva, ktorú Turci menujú sakka, alebo salabi, Arabi kišer.

Pitie kávy bolo už koncom 15. storočia v Arabii zavedené. Povesť hovorí, že predstavený jednoho arabského kláštora od svojho pastiera kozí dozvedel sa, že jeho kozy po požití bobulí kávových cez celú noc neobyčajné skoky a kotrmelce robily. Následkom toho svojim dervišom počal kávu dávať, aby v noci nepospali, ale svoje nábožné cvičenia bdiaci konali.

Clusius dostal r. 1596 z Egypta prvé zrnká kávy, z ktorých Egypťania nápoj „cave“ zvaný varievali; ale prvý správny opis kávovníka podal Prosper Alpinus, ktorý r. 1584 kávový strom v záhradách egyptských videl.

Až v polovici 18. storočia rozšírilo sa užívanie kávy z Carihradu na západ po Európe. Prvé kaviarne povstaly r. 1554 v Carihrade, r. 1615 v Benátkach, 1654 v Paríži, 1652 v Londýne, 1696 v Norimbergu. Napriek ťažkým bojom, ktoré zo všetkých strán povstávaly proti pitiu kávy (v Hannoveránsku bolo predávanie kávy v krámoch vrchnostensky zakázané, pod pokutou zatvorenia krámu, a po obciach habávaly vrchnosti kávové kotlíky), predsa pitie kávy sa rozšírilo a stalo sa nepostrádateľným. Dnes pije sa káva v nádherných palácoch, ale aj v najchudobnejších chalúpkach.

Zrnková káva falšuje sa najčastejšie z cesta natlačenými a na zelenkavo zafarbenými zrnkami, že ich od pravej kávy nemožno rozoznať. Ale keď sa niekoľko zrniek položí na tanier a zaleje sa vodou, kávové zrnká zostanú neporušené, cestové ale rozlejú sa na blato.

Myslím, že sa teraz, po vojne skoro dožijeme lacnejšej a dobrej zrnkovej kávy, a budeme sa môcť obísť bez podozrivých náhražiek; budeme si môcť pochutnať na voňavej káve, ktorá nám bude chutiť ako pravá arabská mokka, a nie ako náhražková „močka“, alebo rozličné, nešlachetné zdravotné kávy — bez kávy.

(1921)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.