Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Petra Pohrebovičová, Alžbeta Malovcová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Daniela Kubíková. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 142 | čitateľov |
Aj Slováci v Uhorsku sú týmto medzi svojimi spoluobyvateľmi povestní. Mnohorakosť výrobkov, ktorými zásobujú svojich spoluobyvateľov a čiastočne aj zahraničie, je dôkazom ich podnikavosti. O niektorých sme už hovorili v predchádzajúcich statiach, a preto pokračujeme už len v poznávaní plodov slovenskej usilovnosti. Nemôžeme síce nikomu poslúžiť zázračnými správami o umelých pradiarskych strojoch, parných strojoch, o bruselských čipkách a tomu podobných vynálezoch a výrobkoch, ktoré s tým súvisia; chceme tu upozorniť na výrobky, ktoré patria v Uhorsku k predmetom dennej potreby a sú produktom usilovnosti našich Slovákov, ktorí ich vyrábajú na predaj.
Trvalé a stálofarebné súkno zo Skalice je známe v celom Uhorsku; predáva sa na kusy najmä na jarmokoch v Trnave a v Pešti. Skalica je slobodné kráľovské mesto v Nitrianskej župe, ktoré má 7123 obyvateľov (pozri Hesperus 1817, č. 46).
Mnohotisíc kusov kvalitnejšieho farebného súkna sa vyrába v Banskej Bystrici a Radvani vo Zvolenskej župe, v Sabinove v Šariši a v Púchove v Trenčianskej župe. Bystričania a Radvanci zásobujú týmto súknom aj vojensko-hospodársku komisiu v Budíne. Obyvatelia Lubiny v Nitrianskej župe zhotovujú biele drsné súkno a rozvážajú ho široko-ďaleko. Pomlčíme nateraz o tom, že hrubé súkno pre vlastnú potrebu si robia všetci Slováci sami, lebo chceme zdôrazniť len také výrobky, ktoré sú zároveň aj obchodným artiklom.
V Bukovci v Nitrianskej župe zhotovujú plstené kapce a rukavice. Ich usilovných výrobcov možno vidieť predávať tento tovar spolu s hydinou v ďalekých a blízkych mestách, najmä však vo Viedni, kde predávajú aj hrubé súkno.
V Senohrade v Honte tkajú ženy z čiernej, červenej, žltej a zelenej vlny úzke pestré tkaniny; robia z nich tanistry pre mužov, ktoré im visia na boku. Pre seba si z nich šijú veľmi trvanlivé zástery.
Množstvo klobučníkov z Banskej Bystrice a Radvane pomáha svojím umením chrániť maďarské, rumunské a srbské hlavy pred slnečným svetlom a dažďom. Stovky sudov s klobúkmi posielajú odtiaľto každý rok do Pešti, Debrecína a Segedína.
Vo všetkých podkarpatských župách, najmä však na Orave a v Liptove, vo Zvolene, Gemeri, Spiši a v Šariši dorábajú vo veľkom množstve konopné a ľanové plátno. V Oravskej župe nectí ani zemiansku dcéru (pravda, z nižšej šľachty), ak nemá aspoň metrický cent ľanu na vybielenie, ktorý musí do roka vlastnoručne spracovať na plátno. Priemerne sa tu ráta s 200 — 300 lakťami plátna na jeden dom.
Odbyt plátna je aktívny i pasívny. O jeho aktívny odbyt sa starajú plátenníci a čipkári, o ktorých sme sa už zmienili. Pozornosť si zaslúži najmä trh v Kurime (Šariš), kam sa vždy v deň narodenia Márie (7. septembra) dováža plátno z celej župy na predaj. Radostne sa sem zbiehajú šarišské dievčatá a predávajú svoju ručnú prácu; za utržené peniaze si kupujú v Prešove šaty, stužky, čipky a podobné veci. Kupcami sú Slováci a Poliaci. Aj bardejovskí mešťania majú čulý obchod s plátnom, ktorý smeruje do Poľska. Pasívny obchod sa uskutočňuje pomocou slovinských kupcov. Z celej Slavónie (včítane Syrmie) zbiehajú sa každú jar do Karpát a vykupujú po dedinách plátno. Každý má svoje dediny, ktoré sám prejde, a nestane sa, aby niektorý z nich vkročil do cudzieho revíru. Výrobky z ľanu a konopí spod Karpát putujú takto až po turecké hranice, aby obyvateľov krajiny medzi Sávou a Drávou vyviedli zo stavu nevinnosti — čiže aby ich zaodiali.
V Bratislavskej župe sú pestovaním konopí známi obyvatelia Búrskeho Sv. Mikuláša a Studienky. Konope vozia až do banských miest a predávajú ich eráru. Konopný olej predávajú najmä do Viedne Štátnemu osvetľovaciemu úradu.
Slováci z Novohradskej župy, najmä tí z fiľakovského dištriktu, všetko luteráni, zaslúžia si, aby boli vyzdvihnutí ako vzor priemyselnej podnikavosti. Zaoberajú sa najmä troma odvetviami výroby, a to: hrnčiarstvom, kolárstvom a obručiarstvom.
Hrnčiari sú v obciach Poltár, Zelené, Kalinovo, Hrabovo, Veľká Ves. V lučenskom dištrikte sú v Tomášovciach, Vidinej, Opatovej, Maškovej, Podrečanoch, Jurajovej Vieske atď. Tunajší hrnčiari napomáhajú k zárobku nielen svojim spoluobčanom, ktorí vlastnia ťažné zvieratá, ale aj viacerým z maďarských dedín, lebo slovenské obce s maďarskými sú tu pomiešané. Všetci sú veľmi usilovní; už šesťroční chlapci vedia vytočiť celkom malé hrnčeky. Práca s bielobami však škodí zdraviu, a preto v uvedených obciach umierajú ľudia veľmi zavčasu. Boli sme vierohodne uistení, že tu nestretnete ani jedného šesťdesiatnika a ani jedna štyridsaťročná žena nemá už zuby.
Predaj hrnčiarskych výrobkov je aktívny. Tunajší obyvatelia podniknú s tovarom tri cesty ročne; dvom hovoria že sú dlhé, jedna cesta je krátka. Prvé dve smerujú do Debrecína a Banátu; hrnčiarsky riad nepredávajú za peniaze, ale za obilie. Keď je cena obilia vyššia, naplní sa ním hrniec do polovice, alebo do troch štvrtín. Keď je lacnejšie, naplnia ním nádobu raz, alebo aj dvakrát doplna. Ako prídavok si hrnčiar zvyčajne vypýta od maďarských žien ešte aj slaninu, chlieb, niekoľko dýň a pečených tekvíc, takže má o stravu postarané. Seno, do ktorého musia hrnce na dlhú cestu zabaliť, slúži zároveň ako krmivo pre záprah. Z cesty donesú domov obyčajne plný voz obilia a v každom prípade si pekne zarobia. Obilie, ktoré týmto výmenným obchodom získajú, doma triedia a čistia. Najlepšie z neho — čistú pšenicu — odvezú na predaj do Banskej Bystrice a miešanky do Lučenca. Keď vravia, že idú „do mesta“, myslia vždy a na celom okolí len Banskú Bystricu. Nijaké iné mesto nepoctia týmto označením, ale povedia: idem do Krupiny, do Štiavnice, do Zvolena, do Lučenca. Len Bystricu nikdy nepomenujú, ale označia: idem do mesta.
Z najhoršieho obilia, ktoré si doviezli, pália pálenku a odvážajú ju na predaj do Jazygského dištriktu. Toto je takzvaná „malá cesta“. Ani pálenku nepredávajú za peniaze, ale za obilie a horeuvedené manipulácie s ním sa znovu opakujú. Zo všetkého, čo sme povedali, je jasné, že títo usilovní Slováci vedia predať svoj tovar s desaťnásobným ziskom a vedia si obstarať všetko, čo potrebujú.
Ostatní hrnčiari sú v Tomášovciach, Vidinej, Haliči a Podrečanoch. Tu je to miesto, kde sa vyrábajú známe podrečianske fajky. Pred dvadsiatimi rokmi sa tunajší správca školy pokúsil sformovať voľnou rukou niekoľko fajok. Päťdesiat kusov z nich daroval svojmu cirkevnému patrónovi, pánovi Andrejovi Kubínyimu vo Vidinej. Ten začal z nich fajčiť, zistil, že sú vynikajúce, objednal ďalšie a rozdal ich. Tak získal pre správcu školy časté objednávky, ktorý postupne rozširoval ich výrobu a mal veľký odbyt. Ako som počul, venoval sa neskôr len ich výrobe. Pretože jeho výrobky boli veľmi vyhľadávané, začali ho napodobňovať ostatní hrnčiari. Nevedeli však dať svojim výrobkom také vlastnosti, aké mali podrečianske fajky. Príčina bola čiastočne v inej kvalite hliny, ale najmä v ziskuchtivosti hrnčiarov: na výrobu fajok si dali spraviť mosadzné formy, kým správca školy ich aj naďalej robil len voľnou rukou. Jeho fajky boli preto trvácnejšie a vyhovujúcejšie ako hrnčiarske a, prirodzene, aj lepšie platené. V Banskej Štiavnici si zariadil opaskár Ahnert vlastnú továreň na výrobu podrečianskych fajok, ale tie svojou kvalitou tiež nemohli ani zďaleka súťažiť s fajkami, ktoré robil správca školy.
Ďalej sú tu známi kolári a kováči. V Uhorskej, Hradišti, Karnej, Poltári a Točnici zhotovujú okuté a neokuté vozidlá všetkých druhov. Okuté vozia dolu na juh, neokuté predávajú na trhoch v Lučenci a na okolí. Kolár najprv kúpi pár somárov, dobre ich chová a potom ich zapriahne do voza. Naloží ho rozobranými vozovými súčiastkami a pripevní oň ďalší voz. Celý náklad ťahaný somármi odváža na juh. Dolu predá nielen voz, ale aj somáre a s peniazmi vo vrecku putuje peši domov.
Obručiari pochádzajú z Turieho Poľa, Českého Brezova, Rovňan, Mládzova, Turíčok. Na susedných panstvách pokúpia železné odpadky a cez zimu z nich robia obruče na sudy. Zamestnávajú sa tým všetci, starí i mladí. Chlapci musia pripravovať drevené húžvy, ktorými sa obruče zväzujú. Tovar predávajú v nižšie položených oblastiach, kde sa pestuje víno.
Myslím, že by bolo celkom zbytočné uisťovať čitateľa o tom, že aj v iných oblastiach Slovenska sú hrnčiari, kolári, kováči a ostatní remeselníci, bez ktorých ľudská spoločnosť nemôže dosť dobre jestvovať. Vyzdvihujem tu len tých, ktorí nerobia len pre domácu potrebu, ale naznačujú aj možnosti výnosnejšieho podnikania. Sem patria aj mnohí hrnčiari slobodného kráľovského mesta Ľubietovej, dedín Hájniky, Rybáre, Sielnica vo Zvolenskej župe, Gregorovce v Šariši a Palúdzka v Liptove, ktorí svoje výrobky z hliny predávajú do ďalekého okolia.
Sitárov nájdeme vo Zvolenskej župe okolo mestečka Detva, v Divíne v Novohrade, ale aj na iných miestach. Tovar prevážajú na koňoch, alebo na vlastných chrbtoch. Sitá zviažu povrazmi do rúr dve až tri siahy dlhých a dve takéto rúry si naložia na chrbát; kôň ich musí uniesť aj tri až štyri. Tieto transporty so sitami sú pre cestujúcich, s ktorými sa stretnú, často veľmi nepríjemné a nebezpečné. Kone, ktoré nie sú navyknuté vidieť takýto náklad, sa zľaknú a splašia a privedú cestujúceho často do nemalých ťažkostí.
V Povrazníku a v Kordíkoch vo Zvolenskej župe sa vo veľkom vyrábajú a predávajú drevené korytá a mažiare. Rozličný debnársky tovar zhotovujú mešťania Ľubietovej, Zvolenskej Ľupče a inde. Odpredaj tovaru je tak isto, ako sme videli u hrnčiarov, aktívny.
Státisíce jedľových šindľov a dosák zhotovujú v muránskej doline v Gemeri, v Liptove okolo Hrádku, ako aj v mestečku Poniky vo Zvolenskej župe.
Mestečko Poniky s priľahlou dedinou Lehôtka je ozajstná továreň na šindle. Sušia ich na vonkajších stenách domov a len tam, kde sú okná, nechávajú malé medzery. Vyzerá to, ako keby celé mestečko bolo zahalené do šindľového plášťa. Obdobie hlavnej výroby šindľov je cez zimu. Vtedy dovážajú z lesa pne určené na tento účel a na ulici pred domami ich pília a rúbu. Ostatné práce robia v dome v izbe, ktorá je v tom čase zavalená celou horou triesok. Triesky pália, ale aj povyhadzujú na ulicu, kde slúžia ako dlažba. Je pozoruhodné, že napriek takému množstvu horľavého materiálu, nepoznajú tu požiare, hoci v noci chodia celkom bezstarostne s horiacimi fakľami.
Šindle predávajú pravidelne každý štvrtok na štiavnickom námestí: v šesťdesiatych rokoch stála dvetisíckusová fúra šindľov 6 — 7 florénov. Pri odchode na cestu majú taký zvyk, že najmladšia žena z domu uteká vedľa voza až do stredu dediny k potoku, trikrát ho postrieka vodou a ticho hovorí: „V mene Boha, Otca atď.“. Šindliari z Poník a Lehôtky robia aj brezové a lieskové obruče na sudy a predávajú ich vo veľkom množstve v južných, vinohradníckych oblastiach.
Obyvatelia Oravskej a Liptovskej župy dovážajú ročne do štyroch miliónov kusov palíc do vinohradov pre budínske vinohrady. Všetci Slováci, ktorí bývajú v blízkosti lesov a keď majú možnosť dostať sa k drevu, vedia ho na rôzny spôsob opracovávať a svoje výrobky aj predávať. Možno povedať, že sa medzi nimi nájde sotva každý desiaty, čo by nevedel niečo z dreva zhotoviť a nenájdeme skoro nikoho, kto by s ním nevedel aspoň zručne zaobchádzať. Aký veľký rozdiel je v tom medzi týmto malým, neúnavným národom a medzi neďalekými Rusínmi. Títo, i keď bývajú uprostred lesov, ako Rusíni v Berežskej stolici, nerobia ani šindle, ani obruče na sudy a len-len že si vedia poriadne narúbať drevo na kúrenie. A tak je panstvo v Munkáči nútené pozývať na výrobu šindľov ľudí z Medzeva a na stínananie stromov zamestnávajú trvalé celú légiu Rumunov zo Satumarskej stolice. O drevených riadoch nemôže byť u Rusínov ani reči. Slováci si stavajú domy sami, zväčša z dobre otesaného dreva a nepotrebujú na to ani vyučeného tesára. A aký veľký je rozdiel medzi domami Slovákov z Turčianskej, Oravskej, Liptovskej, Zvolenskej, Spišskej a Šarišskej župy a medzi hniezdom Rusína Berežskej stolice. Zdá sa, akoby mu ho bola sfúkla víchrica z triesok a slamy, bez zásahu ľudskej ruky.
Mnoho je aj takých Slovákov, ktorí bez učenia vedia vyrezávať z dreva i umelecké predmety. V Gombošovciach v Šarišskej župe žije mlynár Andrej Lévay, ktorý nielen že si sám spravil celý mlyn, že zhotovuje vínne lisy a podobné zariadenia, ale odvážil sa preniknúť aj do umeleckej oblasti. Stavia kostolné oltáre, vyrezáva krucifixy, anjelov, sochy svätých, ba dokonca vyrezal aj drevené hodiny a husle. Na Slovensku je takýchto náturistov veľmi mnoho. Niekoľkí sa pokúsili zhotoviť aj klavičembalá a fortepiána. Škoda len, že takéto talenty ostanú zväčša neobjavené a pri prvých pokusoch ich nemá kto povzbudiť. V Horných Príbelciach (Veľký Hont) visí v kostole luster na drevenej reťazi, ktorú vyrezal tunajší kostolník z jedného kusa dreva.
V Radvani vo Zvolenskej župe je mnoho prachárov a liadkárov. Prachári majú doma vlastné mlyny a ich život je pri práci neustále ohrozený. Materiál, okrem uhlia, dostávajú z Inšpektorátu štátnych skladov strelného prachu, ktorý je v Banskej Bystrici. Liadkári sú porozbiehaní po dolných oblastiach krajiny, kde varia liadok. Obe tieto výrobné odvetvia boli v minulosti veľmi výnosné a zámožnosť niektorých tamojších domov nepochádza veru z dnešnej doby. Časy sa však zhoršili a aj im dnes visí kôš s chlebom o kúsok vyššie ako voľakedy.
Kto by nevedel, že vo všetkých baniach Uhorska, hlavne však v siedmich banských mestách a na ich okolí, pracujú skoro samí Slováci? Maďarovi nevyhovuje tento ťažký a krkolomný spôsob života. V najlepšom prípade môžeme nájsť niekoľko Maďarov a Rumunov ako baníkov v Nagy Bányi[13] a v Oravici.[14] Práca v ostatných baniach je v rukách Slovákov a Nemcov, ktorí si na tento trpký chlieb natoľko privykli, že napriek žgrlošskej mzde, ktorá nie je primeraná ich ťažkej a životunebezpečnej práci a nepokrýva ani ich každodennú potrebu, nedajú prednosť ľahšiemu poľnohospodárstvu. Štiavnický a bystrický baník neverí, že okrem jeho jám a šácht jestvuje ešte aj iný svet.
Slováci nepracujú len v baniach, ale aj v hutách. Len čo naučia svoje deti poriadne chodiť, už ich aj posielajú do stúp a práční, do „basnovni“. V Boci v Liptovskej župe dolujú Slováci aj zlato. I vo všetkých komorných a súkromných železorudných baniach pracujú skoro samí Slováci. Drevo — „klufty“ — pre huty v Banskej Bystrici prihotovujú tiež samí Slováci od Brezna. Splavujú ho po Hrone o tri stanovištia nižšie a v Bystrici pália z neho uhlie.
V Kráľovej pri Banskej Bystrici je od roku 1809 továreň na zbrane; v Hrádku (Liptov) je zasa továreň na strelné zbrane. Robotníkmi boli aj tu samí Slováci, o čom sa možno bližšie dočítať v časopise Hesperus, 1814, č. 48 a 55. V Sihle vo Zvolenskej župe je oddávna skláreň, kde robia aj retorty pre lekárne a pre kremnickú mincovňu.
Najlepší syr v Uhorsku (Caseus pressus, vulgo burenda, po slovensky bryndza) robia Slováci, ale aj to iba tí, ktorí žijú v pohorí Karpát alebo na ich úpätí, a to na Orave, v Turci, v Liptove, vo Zvolene, na Spiši, v Gemeri a Šariši. Kráľom všetkých syrov je brezniansky ovčí syr, ktorý vyrábajú v slobodnom kráľovskom meste Brezne vo Zvolenskej župe. Pre svoju lahodnú chuť je známy široko-ďaleko. Nevyvážajú ho v škatuliach alebo vo tvare tehál ako v iných oblastiach, ale v čistučkých geletkách, ktoré sú dvojaké: celé a polovičné. Do celej sa vmestí 15 — 17, do polovičnej 7 — 8 funtov syra; majú aj malé geletky na 2 — 3 funty. Syr je mäkký ako hustá smotana, mastný, jemný, neštípe a je pochúťkou pre každého labužníka. Tieto vlastnosti má najmä jesenný syr. Pod menom „brezniansky syr“ predávajú sa aj lepšie druhy syrov z ostatných oblastí, ktoré sa tomu síce veľmi podobajú, ale nikdy sa mu nevyrovnajú. Kto si chce obstarať pravý brezniansky syr, musí sa obrátiť na nejakého priateľa v Brezne a keď tam nijakého nemá, nech sa obráti na niekoho, kto tam má zaručený prameň.
Myslím si, že aj takzvané „oštiepky“ robia len Slováci. Sú to umelecky formované kusy syra, veľké ako päsť. Meno pochádza z výrazu „odštipnúť“, lebo syr na ne sa pri výrobe akoby ukradomky odštipne. Takýto odštipnutý kúsok čerstvého syra sa vtlačí do drevenej, jemne vyrezávanej oválnej formy a nechá sa v nej nejaký čas odležať. Potom syr vyberú z formy a ponoria do slanej vody, kde ostane tak dlho, kým celý neprenikne soľou a stane sa tak veľmi trvanlivý a súci na dlhé uskladnenie. Postupne mu kôra zozelená a prostriedok stvrdne. Tento veľmi slaný výrobok pastierov jedia Slováci nesmierne radi s chlebom. Zvyknú sa ním aj obdarovávať. Niektorí bačovia vedia robiť z čerstvého syra akési vlákna, s ktorými oštiepky veľmi pekne opletajú. Časť týchto vlákien spletajú do rozličných pletencov a tak rozvešajú, časť používajú na zavesenie oštiepkov. Oštiepok zavesený na klinci v priečnej hrade alebo nad stolom sa potom vznáša ako kométa.
Zmienku si tu zaslúži ešte chlieb zo Žarnovice. Vynikajúci výrobok tamojších žien je známy najmä v Štiavnici. Trh v Štiavnici zásobujú chlebom zväčša Žarnovičania, je nielen chutný, ale aj veľký. Peceň chleba, ktorý má v priemere dve stopy, nie je nijakou zriedkavosťou.
Pozoruhodným obohatením výrobkov pekárskeho sveta sú štiavnické žemličky zvané „Wutzeln“ a „Schinbandeln“ tak ako aj bystrické „Wutzeln“, „Stritzeln“ a „Kupfeln“. Ešte nikde som nejedol také vynikajúce pečivo a už vôbec nie vo Viedni. Viedenské pečivá a žemle sú v porovnaní s týmto hotovou skamenelinou alebo, keď chceme byť zdvorilí, sú ako zo slamy.
Mnohí Slováci z Nitrianskej a Trenčianskej župy zarábajú si na svoj každodenný chlieb tak, že chodia po blízkych i vzdialených krajoch doma i za hranicami a pomocou železného drôtu, bez kúska tmelu vedia s najväčšou rýchlosťou sceľovať rozbité hrnce, rajnice a misky. Týchto chudobných, usilovných ľudí volajú drotári.
Slováci si vôbec môžu robiť nárok na pochvalu za pomerne rozvetvený a mnohostranný priemysel v Uhorsku. Každý Slovák má stále na mysli príslovie: „Kto chce jesti, musí lézti“, čo sa odráža na každom kroku pracovitého Slováka. Myslím, že som už aj doteraz podal dosť dôkazov o pravdivosti tohto tvrdenia a viac ich bude ešte nasledovať. Ich vzťah k remeslu a ich neúnavné úsilie podnikať si vyžaduje aj dane, a často musia zaplatiť svojím životom, čo sme už zdôraznili pri pltníkoch, čipkároch a baníkoch.
— autor šiestich obrán slovenského národa proti maďarizácii, autor početných etnografických prác a spoluzakladateľ slovenskej etnografie ako nezávislého vedného odboru Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam