ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veľmi rozšírená choroba medzi ľudom je čemer, z ktorého odvodzujú skoro všetky ostatné choroby. Fuker o ňom oprávnene hovorí ako o takzvanej chorobe, o ktorej nevie povedať nikto nič určité a podstatné. Je to vlastne ťažoba, ktorá sa dostaví po každom prejedení alebo hýrení. Zdureniny, ktoré sa majú pritom na zápästí vytvoriť, sú len fantáziou, lebo pri každej zimnici sa stiahnu svaly, z čoho môže vzniknúť dojem hrčiek. Čemer sa lieči vtieraním masti zhotovenej zo sadla a cesnaku alebo len zo samotného cesnaku. Masírujú sa zápästia a chrbtica, a to veľmi silne a bolestivo. Po masáži sa musí chorý zavesiť oboma rukami na plecia silného človeka a ten ho dobre povytriasa. Niektorí si ľahnú na chrbát a nechajú po sebe dobrovoľne šliapať. Inokedy chytí chorého silný muž pod pazuchami, zodvihne ho zo zeme a vytrasie ho. Pri týchto zákrokoch musia ako zvláštny fenomén zapraskať kosti a chorý sa uzdraví.

Veľké množstvo detí umiera na čierne kiahne. Dr. Raiman, fyzikus v Prešove, bol prvý, kto roku 1717 zaštepil svojim vlastným deťom čierne kiahne; stalo sa to teda o päť rokov skôr ako v Anglicku. Právo na liečenie čiernych kiahní si však ženy nedajú odobrať. Slovenky na Orave ich liečia chladením a ako prostriedok na to používajú sladké alebo kyslé mlieko. Ďalšiu kúru predstavuje ochrana pred čerstvým vzduchom a nepotrebná starostlivosť o oči, ktorá má za následok dlhodobé zápaly. Zapálené hrdlo vyplachujú, prikladajú naň náplasti z rozličných mastí, ktoré majú urýchliť zbieranie. Sem patrí aj natieranie potuchnutým vajcom, ktoré má zabrániť vzniku jazvičiek po kiahňach. Kiahne zvyčajne aj predčasne otvárajú. Štepenie proti kiahňam je už v behu a evanjelickí farári na mnohých dedinách ľudí sami štepia. S tisícorakými nepríjemnosťami sa však stretávajú lekári, ktorí prichádzajú do dedín očkovať. Tak napríklad Rusínky so svojimi deťmi ujdú do lesov zakaždým, keď tušia, že má prísť župný lekár.

Ženy veľmi často chorejú na ružu, ktorú tiež neliečia lekári. Najbežnejším liečebným prostriedkom je takzvaná alžbetínska guľka z gáfru a uhličitanu olovnatého. Ľudové liečenie je rozličné. Na zdureninu zvyčajne priviažu živého raka a nechajú ho tam, kým nezdochne. Účinná je aj rozžeravená tehla, do ktorej predtým vyhĺbili jamku. Chorý sa postaví s tehlou pod prikrývku, nakvapká do jamky terpentín a okiadza sa tak dlho, kým vládze. Zvykom je aj udierať do ohňa tak, aby iskry vyletovali na ochorené miesto. Aj pozlátený papier natierajú kriedou a prikladajú ho a pod.

Rozšírená je aj zimnica, a to troj- a štvordňová. Ľudové liečenie je zväčša len samá „abrakadabra“, alebo zariekanie v božom mene. Niektorí dávajú svojim zverencom na krk vrecúško, v ktorom sú zašité rozličné semená, korienky, mandragora, sväté obrázky a všelijaké iné záhadnosti. Ozaj národný liečebný prostriedok je vypiť si poriadnu dávku pálenky s korením.

Ani svrab nepatrí medzi zriedkavosti, najčastejšie ho majú Židia. Ľudove sa lieči tak, že chorého natrú miešaninou zo sírového kvetu a musí vojsť do vyhriatej pece, kde sa potí, až kým pec nevychladne.

Dnu liečia Rusíni tak, že chorého natrú nahrubo bahnom a tiež ho uložia do teplej pece, kde musí na doske ležať tak dlho, kým hlina nestvrdne. To má byť nejaké špecifikum! Vidieť, že ešte nepoznajú akupunktúru.

Aj zlé následky smilnosti sú už známou vecou. Najmä od roku 1800 prišlo v súvislosti s rozličnými vojnami v tejto oblasti k veľkému pokroku.

Veľký počet ľudí s hrvoľom, goľvou, mužov a žien, nachádzame spravidla tam, kde je rozšírené baníctvo. Tak je to v Štiavnici, Španej Doline, v Ľubietovej, ako aj medzi Rusínmi v údolí Dunajca v Spišskej župe. Choroba sa pripisuje tamojšej pitnej vode. Veľmi dôkladne bola lekársky vyšetrovaná v Jelke, vo Vajke a vo viacerých obciach na Žitnom ostrove v Bratislavskej župe, kde je tiež mnoho ľudí s hrvoľom. Ale veľmi neobyčajný je prípad, ktorý sa stal jednému zdravému mužovi, rodákovi zo Španej Doliny pri Banskej Bystrici. Stačilo, aby strávil dva roky v Štarejsku a ochorel na hrvoľ, hoci predtým nemal k tomu nijaké sklony.

Hluchonemých je málo. Zaujímavý prípad sa stal s jedným chlapcom z Nitrianskej župy, ktorý prestal pred svojím 12. rokom rozprávať. Lekár dr. Petőcz ho liečil a tento slovenský chlapec začal odrazu hovoriť — a to veľmi dobre — po maďarsky, hoci pred chorobou nerozumel z tejto reči ani slovko. Naproti tomu celkom zabudol svoju slovenskú materinskú reč.

Pozoruhodná vec sa prihodila v obci Uhorské v Novohradskej župe. 13. apríla roku 1802 šiel jeden muž cez Hradište do Ipeľského Potoka, kde si chcel nakúpiť dosky. Keď išiel naspäť, prekvapila ho hustá hmla s metelicou. Ukryl sa do malej jaskynky, kde by sa ledva traja ľudia zmestili. Zaspal takým hlbokým spánkom, že spal až do 8. augusta, čiže šestnásť týždňov. Keď sa zobudil, cítil, že je veľmi slabý, a zbadal, že kabát na tej strane, na ktorej ležal, má spráchnivený. Len s veľkou námahou sa dotiahol domov, kde ho ledva poznali. Tri dni znovu spal a na štvrtý deň bol zdravý. Táto udalosť bola súdne a fyziologicky preskúmaná a bola uznaná za pravdivú.

Keď je lekáreň od domu veľmi ďaleko, držia si ženy rozličné zásoby liekov, medzi ktorými nechýba ani elixír života, čo sa pokladá za univerzálny liek. Každá rozumná domáca pani má aj bazový čaj a ľaliové kvety namočené v pálenke ako dobrý prostriedok proti popáleninám. Ani jeden národ nemá takú dôveru k lekárom a lekárňam ako Židia. Kde bývajú vo väčšom počte, tam je lekár a lekárnik stále zamestnaný.