ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mala osemnásť rokov a líčka mala ako z ružového zamatu, keď ju nešťastie zastihlo. To nešťastie sa volalo Pišta, ktorý slúžil ako sluha u grófa.

Barko Mári — tak sa zdá — omámil lesk gombičiek, na nich grófska koruna. Pišta sa ani nemusel veľmi namáhať, aby jej hlavu pomútil: gombičky maly ten istý účinok, ako lampa na motýľa — pritiahnu ho a spália. Alebo to bolo predsa viac? Tak sa stalo i u Mári.

Potom išlo tak, ako to obyčajne ide: do času slúžila, potom — na radu kamarátky, ktorá už išla tou trpkou cestou — hlásila sa do porodínca, tam ju zapísali, smela drhnúť schody a chodby, kade chodily také isté dievčatá, ako bola ona, kým jedného krásneho májového dňa, a to ešte v nedeľu, neporodila svoje dieťa.

Na štvrtý deň ju prepustili — ó, niektoré matky sú už na štvrtý deň „silné“! — a s malilinkým batôžkom a ohromnou ťarchou na srdci išla domov, do svojej dediny.

A vlastne len teraz sa začala jej kalvária. Otec, starý Barko, pľuval na decko, a keď mu prišla Mári pred oči, kopal do nej; stará Barková bola lepšia, ale darmo, mala doma ešte sama mnoho detí, a malý Tóni bol i jej v ceste. Doma Mári robila za troch — jednako toho nebolo dosť. Schytila sa, išla znova slúžiť: len túžba za deckom ju trápila. S času na čas ušla zo služby, aby si decko mohla vidieť, a platila naň, ako keby nebolo u starých rodičov, ale u cudzích.

Na chlapov viac nepomyslela.

Keď kamarátky v nedeľu popoludní išly na tanec do „ružovej záhrady“, v ktorej síce ruží nebolo, ala zato hodne frajtrov, ona sedela doma, obšívala starú sukňu a v modlitebnej knižke obzerala kučeravé vlásky malého Tónenka…

Decko jej vravelo „Mári“, ani nie mama; materou a otcom mu boli starí rodičia…

Silnej kráse malého chlapčeka ani starý Barko nemohol odporovať; najmä preto nie, že mu oba synovia padli na bojišti, nuž Tónenka pokladal za vynáhradu.

Čas sa míňal; Tónenko mal už štyri roky. Mári robila naňho, zarábäla, a čím bol rozumnejší, tým viac túžila za ním.

Bol to len cit materinskej lásky, alebo milovala v ňom i prvú a poslednú lásku svojho prostého srdca? Kto by to mohol povedať? Každej svobodnej chvíle použila vyjsť na dedinu a pomazniť sa s ním.

Divným spôsobom decko bolo ľahostajné oproti nej; len raz, keď ležalo choré, volalo za ňou: že chce v noci pri nej ležať…

Mári zasa opustila službu, aby ho mohla opatrovať, a Tónenko štyri týždne spával s „Mári“.

V tento čas sa jej triafalo znova „šťastie“: Peter Kováč, kurič vo fabrike, vdovec, pýtal ju za ženu.

Mal dobré postavenie, i roľu a malý domček, ale k tomu troje sirôt…

Pre ňu veľké šťastie, že si ju takýto poriadny človek chce vziať, hoci vie, že má malého Tónenka…

Dlho rozmýšľala, bojovala sama so sebou. Ale myšlienka, že by si po čase dieťa mohla vziať k sebe, rozhodla: šla zaňho.

Ó, Mári, Mári, ako ty nepoznáš chlapov!

To jej síce odpustil, že mala decko, ale vidieť ho pred sebou, to už nie!

A mladá macocha bezradne stála v novej domácnosti. Vydala sa preto, aby si splnila jedinú túžbu života, a bola ďalej od toho, ako predtým.

Keď krájala chlieb, myslela na Tónenka, a keď sa Kováčove deti hraly v záhrade, myslela naňho tiež.

Deti boly zlé, rozmaznané, najstarší jej kradol peniaze a fajčil ako Turek.

Mladá macocha sa bála žalovať — veď sa muža vôbec bála…

Dávno obanovala Mári, že sa vydala. Čo je ju po Kováčovi, čo po tých deťoch — ona nemá na svete nikoho, len svojho Tónenka, oni dvaja patria spolu, a tí druhí sú im cudzí…

Utajená, divá nenávisť počala rásť v jej srdci proti mužovi a jeho deťom, a myšlienka, že sa nikdy viac nevysvobodí z toho jarma, bola jej desná.

Darmo rozmýšľala, ako sa vysvobodiť — neprišlo jej na um nič. Vedela, že čo by i ušla, Kováč ju vráti domov, lebo ju rád vidí, dobre mu varí a dom sa ligoce od čistoty.

Pri gumovej fabrike, kde bol Kováč kuričom, stály vojenské baraky pre ranených vojakov. Tadiaľ viedla cesta mladú ženu, keď s obedom išla za mužom. Pred bránou stál mladý vojak, ľahkomyseľná mladá tvár, čiapka krivo na ucho, malé čierné fúziky vykrútené — gombičky na montúre sa ligotaly.

Mári zastala ako hromom omráčená.

Tam, tam stál jej Tónenko — nie Tónenko, ale jeho otec!

A toto skrz-naskrz prosté stvorenie, ktoré v decku milovalo otca a v otcovi decko, bolo po druhý raz v živote ztratené.

Gereš Pišta bol ako ranený práve taký, ako predtým: celý život bol preňho len dobrodružstvo…

„Serbus, Mári!“ oslovil ju „Na, ako sa máš?“

Zabudnuté bolo všetko. Už mu visela na hrdle a džavotala o Tónenkovi, o sebe, o ňom — len o Petrovi Kováčovi a jeho deťoch nič…

Darmo ten čakal na svoj obed. Keď sa večer vrátil z fabriky, našiel dom prázdny.

Kury, sliepky malý nasypané žrádlo, deti maly pripravené jedlo, všetko bolo v najkrajšom poriadku; len na stole našiel záušnice, čo jej daroval. Ináče sobrala všetky svoje veci, i služobnú knižočku…

„Už zasa išla za tým deckom!“ šomral najedovane a šiel za ňou do Čuklóša.

Ale tam jej nebolo.

Sobrala so sebou Tónenka, akoby len na návštevu, a odišla preč.

Ani dodnes nevedia, kde sa podela i s chlapcom. Ale ja viem: išla za ním, za Gerešom, do Póly. Vie síce, že ju znova opustí, ale teraz môže mať pri sebe dieťa, a to je hlavná vec…

Čo je ju po tom, že musí robiť v kuchyni garnizonšpitálu od svitu do mraku, že opustila muža, domácnosť, možnosť byť samostatnou, peniaze, zlaté záušnice: čo je po všetkom, keď nemôže byť s Tónenkom a s jeho otcom?

Ó, láska, láska, aká si ty divná!

Bola Barkó Mári vlastne nevernou?

Ťažko na to odpovedať…