Zlatý fond > Diela > Moderná bájka


E-mail (povinné):

Elena Ivanková:
Moderná bájka

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Ina Chalupková, Peter Šilhavý.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 68 čitateľov


 

Moderná bájka

Bol Štedrý deň. Vonku padal sneh na strechy a komíny veľkého mesta.

Malé dievčatko stálo na ulici pred oknom a s uprenou pozornosťou sa dívalo na niečo; v okne vyskakovala malá veverička.

Celkom obyčajná, ordinárna veverička. Ľudia sa ani neuchli o ňu, len malá Naďa bola vo vytržení, keď ju videla. Električka frčala okolo, ľudia sa náhlili domov, a malé dievča sa nepohlo.

Už štyri týždne mala známosť s dlhochvostou krásavicou; každý deň ju obdivovala znova, a najmä čierne ligotavé oči malého zvieraťa jej počarily.

I teraz tak tam stála, nedbajúc, že mäkký samovoľný sneh ju obletúval. V ruke držala chlieb, pre ktorý ju poslala matka, a zabudnúc na celý svet i peceň chleba, zahrúžila sa do skokov veveričkiných.

„Ja si ju kúpim!“ rozhodla sa napokon a bežala domov.

Ešte sa dlho dívala na rohu ulice do okna, potom si poskočila a spolu s chlebom vyskackala na štvrté poschodie starého tmavého domu.

Bol taký chmúrny, nevľúdny, aké veselé bolo dieťa, skákajúce hore schodmi. Veď dnes má prísť Jezuliatko!

Nadinke nevadilo, že mala mokré nôžky. Hja, nepredarmo stála v snehu pred veveričkou, a že jej suknička bola z bratovho starého plaidu robená, ona bola s „novou“ sukňou úplne spokojná. Blond vlásky zpopod vlnenej čiapky boly také veselé, ako tá veverička, a hoci teraz ležal sneh na nich, ona bola ako vianočný anjel. Konečne vyšla na štvrté poschodie.

Matka jej otvorila dvere. Staršia pani, dobrá, tichá, milá tvár, s tou rezignáciou v očiach, ktorú mávajú mnohé matky…

„No, Nadinka, doniesla si chlebíček?“ pýtala sa decka. „Ale dlho si bola vonku; vidíš, aké máš ručičky studené a vlásky mokré!“

A už jej soberala kabátik a čiapku.

Malé dievčatko bolo vo vytržení:

„Mamička, prosím ťa, kúp mi na Vianoce tú veveričku. Veď vieš, ten starý Lange ju má. A nestojí mnoho, len päť korún! Nič nechcem mať od Jezuliatka, len tú veveričku. Však mi ju donesie?“ a už visela matke okolo hrdla, a bolo prosenie a modlikanie bez konca-kraja.

Matka sa usmiala.

„Ale, Nadinka, veď je to veľmi mnoho peňazí — pre nás“, a — rozmýšľala ďalej. „Čože by si dala jesť tej veveričke?! Nemáme ani orechov, ani lieskovcov — veď by musela hladom umrieť!“

Ale Nadinka sa nedala presvedčiť.

„Nuž dáme jej chleba a cukru!“ horlila a tmavé oči jej žiarily ešte väčšmi. „Mamička, len mi ju kúp, veď ju akosi už vychováme!“

Pani Dvorská s ľútosťou dívala sa do pekných očú dievčatka; potom si prešla rukou tvár:

„Nie, Nadinka, na to sme my prichudobní… A klietka pre veveričku?“ i vrátila sa do kuchyne.

Nadinka počala trucovať.

Otrčila červenú papuľku, ako rylko malého prasiatka, oči boly razom v slzách a okrúhle slzičky tiekly po detských líčkach až na zem. Ona nahnevano dívala sa za každou slzou. Kým sa odohrávala táto tragédia, stál Janko Dvorský, starší brat Nadinkin, v izbe pri okne.

Vysoký mladý šuhaj, trošku bledý a s priserióznym výrazom na mladej tvári. Díval sa oknom na padajúci sneh. Počul rozhovor matkin a malej sestry, a trpko sa usmial.

„Prichudobní! Prirodzená vec! My sme vždy prichudobní na všetko, i na to, aby som ja dostal poriadné husle, Naďa veveričku, mama nové rukavičky, a Viera neviem, čo by si Viera žiadala na Vianoce! Ah!“ vzdychol si, vypäl štíhlu mladú postavu a bral husle do rúk.

Vonku sa pomaly zotmievalo, v izbe horel slabý ohníček; staré nemoderné náradie bolo s láskou opatrované, to bolo vidno. Čisto, poriadne, skromne, veľmi skromne bolo u Dvorských.

Matka šla do kuchyne. Janko ju počul, ako rozkladá oheň; Naďa plakala ešte vždy, keď Wieniawského „Valse triste“ rozpäl krýdla večnej krásy. Sladká a náruživá, melancholická a jemná hudba napĺňala malú izbu. Janko Dvorský nebol umelcom, iste nie, a jeho husličky boly taký nástroj, na ktorom sa chlapci učia hrať, predsa — genius bozkal mladého chlapca na čelo, preto jeho večitá túžba za hudbou, preto večitý smäd za ňou…

Janko hral. Malá Naďa prestala plakať, oprela hlavu do dlane a načúvala tiež — taká veľká je moc pravého umenia…

Kým Janko držal husle v rukách, bol šťastný; ako odložil husle, bol morózny, mlčanlivý. Kým robil dennú prácu v banke, načúval melodie v svojom vnútri, a hodiny cvičil sa a študoval hudbu. Viac rozmýšľal o Paganiniho „Teufelstrilleri“, ako o polročnej súvahe, a staré husle sa mu zdaly krajšími, ako tvárička krásneho dievčaťa.

Ináče bol dobrý, poslušný syn chudobnej vdovy a svojim dvom sestrám rytierskym a pozorným bratom.

Pani Dvorská kľačala pred sporákom a rozkladala oheň v kuchyni.

Kuchyňa malá, tmavá; len hore vysoko mala malé okienko. I teraz horela lampa, hoci vonku bolo ešte nie tak tma.

Keď zdvihla hlavu, pani Dvorská mala slzy v očiach. Bolo to od dymu, či pre tú veveričku a či preto, lebo v izbe hral jej syn tak krásne, náružive a beznádejne „Valse triste“ — smutný valčík?

Nevedno. Isté je, že pani Dvorská bola dobrá, mäkká, jemná duša, ktorá by mohla byť šťastná v svojich deťoch, a predsa…

„Bože, Štedrý deň!“ vzdychla si. „Čo im dám, tým mojim deťom? Také sú dobré, podarené. I Viera i Janko už zarábäjú, všetci sme skromní, a predsa nám na nič nestačí! Ako rada by som bola kúpila Jankovi dobré husle a Nadinke hoci to zvieratko, a nemôžem… Ani Vieročke nemôžem niečo kúpiť, hoci by tak veľmi potrebovala teplý kabát…“

Myšlienky matkine zaletely k peknému dievčaťu, svojej veľkej dcére, a s materinskou hrdosťou myslela na elegantnú postavu mladého dievčaťa a na to, že počnúc od domovníčky až po domáceho pána ju volali: die schöne Slovakin…

Polo zarmútene, polo natešene myslela i na to, ako Vieru v banke, v ktorej pracovala, hlavný direktor najprv nechcel ani prijať:

„Veď mojim mladým ľuďom všetkým prevráti hlavu to krásné dievča!“

A čo sa stalo? Všetci ju obdivovali, ale nikto sa neopovážil jej zblížiť: Viera Dvorská mala zvláštny spôsob podívať sa na mladých ľudí — tak, ako mladá kráľovná na svojich dvoranov… Direktor sa mýlil: úradníci pokojne pracovali popri nej…

„Kde je len tak dlho?“ rozmýšľala dobrá matka. „Veď hej, pekná je tá sociálna činnosť, ale že ešte i dnes chodí po tých úbohých rodinách, ma až mrzí trošku…“ a pri tom usilovne chystala slávnostnú večeru.

Chudera, predsa len nasháňala i kapustnicu, i klobásky do polievky, vôňa sušených húb tiahla kuchyňou, i maku už mala. „Predsa budú dnes večer i lokše!“ Len ona vedela, koľko námah ju stálo to všetko posháňať.

Malá Naďa sa dívala kľúčovou dierkou do izbietky veľkej sestry. Vôňa svrčinky šteklila malý zvedavý noštek. Ale chytro odskočila, lebo Janko odložil husle z ruky.

Vyšli do kuchyne.

„Mama, veď tu i koláče voňajú!“ zavolal veľký šuhaj a s detskou radosťou sa díval na matku. „Len odkiaľ si si zaopatrila potrebné veci?“

Pani Dvorská bola šťastná.

Je pravda, že si nekúpila topánok, na ktoré mala už nasbierané peniaze, ale zato bude mať malá rodina dnes večer všetko, ako sa patrí: i stromček so sviečkami a cukríkmi, i slávnostnú večeru. Len aby s kurivom vydržali, lebo toho už nebolo možno podľa potreby zaopatriť, čo sa koľko nabehala za uhlím a drevom — nebolo ho dostať…

„Mama, azda ešte len i hriateho bude?“ čudoval sa Janko a vyvoniaval v povetrí.

Matka kývla hlavou.

„Pravdaže bude, syn môj!“ a už išla ku skrini a brala flaštičku slávnostného nápoja.

V tejto chvíli bola úplne šťastná. Čo po topánkach, keď len deti budú mať pekný Štedrý večer!…

V malej čistej kuchynke, pri vôni húb a vianočného stromčeka sedely deti. Pani Dvorská varila, Janko krájal chlieb na drobno do polievky a Nadinka otvárala orechy, vzdychala za veveričkou a utierala jabĺčka.

Anjel pokoja, lásky a svornosti stál v kuchyni a spokojne sa díval na všetkých troch.

*

V tmavom fabrickom predmestí, kde panuje špina a rozkazuje hlad, vystúpila z nízkeho domu Viera Dvorských.

Mala týždeň navštevovať matky a nemluvňatá v tej čiastke mesta, a ona verne konala povinnosť na seba vzatú.

Dnes už mala dosť tej biedy, špiny, nevedomosti a ľahostajnosti, chorých detí a žien, vadiacich sa so súsedkami.

Vydýchla si na čerstvom vzduchu a rýchle kráčala dolu zle dláždenými ulicami.

Už sa zotmievalo úplne — kde-tu lampáš, ale všade gazdujú s osvetľovaním. Viera sa ponáhľala s cudzieho kraja mesta domov. Veď je Štedrý večer! S prípravami naň je úplne hotová, mama si poradí i bez jej pomoci, a povinnosť je v Štedrý večer povinnosťou. Ale už túžila za svojimi, za malou izbou, aby mohla vyzuť premoknutú obuv, sedieť pri matke a sestre, voňať vôňu vianočnej svrčinky a zabudnúť trošku na to, čo by tak rada zabudla — keby mohla zabudnúť…

Na rohu ulice stál mladý človek. Vysoký, elegantný, vojenský lekár. Hodinu kráčal od jedného konca ulice na druhý, čakal trpelive, vedel, že Viera Dvorská má dnes „službu“ vo fabrickej štvrti. Na ňu čakal.

Doktor Vlado Telč bol trochu cynický, ako hádam každý lekár. Kým nepoznal Viery, tvrdil, že obcovanie so ženskými je veľmi jednoduchá vec: malé dievčatá potrebujú sladkých cukríkov, veľké dievčatá sladkých rečí, a staré — nejaký purgatív…

Teraz už nevravel tak. Na Dvorskú to nepristalo…

Keď dolnozemský mladý Slovák videl Vieru po prvý raz, díval sa na ňu len so záujmom lekára, ktorý po toľkých chorých, biednych ľuďoch vidí konečne krásne, zdravé mladé dievča. A že bolo z Liptova, bolo mu sympatické; i jeho matka bola Liptáčka.

A tu, vo veľkom cudzom meste, sa sišli náhodou — na schôdzke dobročinných dám pri porade, ako ratovať detské životy za vojny.

Telč mal krásnu budúcnosť pred sebou. Bol energický mladý lekár a bakteriolog, ktorého už teraz spomínali v odborných kruhoch ako kapacitu.

Len vedecká kariéra ho vábila, laboratórium, štúdium bakteriologie; strojil sa po vojne do Paríža, Švajčiarska. Myšlienka byť niekde lekárom na vidieku, starať sa o existenciu bola mu priam odiózna.

Stalo sa, čo ani jeden, ani druhý z tých dvoch ľudí nechceli: zaľúbili sa.

Bolo to beznádejné, to vedeli oba: nikdy o láske nevraveli — načo? Predsa prežívali oba krásnu búrku mladej lásky.

Mužský si zachoval toľko rozumu, že nikdy o láske nevravel. A dievča bolo také hrdé, že ako martyrka zakrývala a tajila i pred sebou samou túto lásku…

Teraz predsa stál v zime, v snehu a čakal, len aby ju mohol vidieť, vidieť zlatý reflex na bronzových vlasoch a očami bozkávať utešenú kontúru hrdla…

„Dobrý večer, slečna Viera!“ ozval sa jeho mäkký, zvláštne hlboký hlas, a Viera sa striasla od hlavy do päty.

Telč nemusel byť ani lekárom, ani psychologom, aby vysvetlil ružovú vlnu, ktorá preletela krásnou tváričkou.

Ale už sa opanovala.

„Ach, vy ste to, pán doktor?“

Podali si ruky a kráčali ďalej.

Ulice boly už tmavé, nebo hlboko-belasé, hviezdičky pomaly tiahly naň, bol čas zapáliť milion radostných lampášikov. Veď je Štedrý večer!

Kráčali jeden popri druhom.

Slasť môcť byť takto spolu zatvorila im ústa.

Konečne sa spamätal on:

„A čo dostanete na Vianoce, slečna Viera?“

Banálna otázka, povedaná preto, lebo mlčanie ich chytilo ako do zlatej siete. Bál sa, že ztratí rozum, a on ho nechcel ztratiť…

Boli krásny pár takto spolu. A keď rytmicky kráčali jeden popri druhom, iste prišlo im na um: ako by to bolo celý život spolu môcť ísť?…

„Čo dostanem?“ Viera mala ľahký úsmev na otázku. Len veľmi dobrý pozorovateľ by bol zbadal smútok v jej očiach. „Nuž čo? Ten dukát od mamy, ktorý stále vandruje medzi nami. Raz ho mama daruje mne, na deň svojho narodenia ho dostane odo mňa zasa Janko, on ho daruje Nadinke, Nadinka zasa mame. Tak vždy vandruje. Teraz je na mne rad.“

Bolo to žartovne povedané, predsa mal Telč pocit, že je v tom trpkosť.

„Áno“, pokračovala Viera zamyslene, „ten dukát bol maminým dedictvom od povestnej tetky Julky. Ale vy neviete, že my máme rodinné sklamanie, ako nejaká sentimentálna nemecká família… Tetka Julka bola — vraj — veľmi bohatá; mama rástla u nej a všetko mala zdediť ona. A keď tetka umrela, ostal testament, a všetko zdedila tetka Anna, mama dostala len náradie, a ako z posmechu ten dukát. Hádam preto sa to stalo tak, lebo sa vydala proti tetkinej vôli… Ale prečo vám to práve dnes rozprávam — ozaj neviem. Hádam mi to prišlo na um z toho dukáta…“

Telč vlastne ani nepočúval.

Jeho oči obdivovaly súmernú, peknú postavu. Jednako sa mu páčila — i ako lekárovi, i ako mužskému.

Blyslo mu hlavou: mať ju za ženu, popri nej pekné, zdravé deti. Ale len na moment. Ako závrat mu to prešlo.

Nie — zriecť sa vedeckej dráhy — a tu by musel mať hádam i biedu, mizeriu, nespokojnosť…

Mal sa on veľmi v moci. Nepredarmo cenil vysoko „svoje hatiace nervy“…

Prišli pred dom. Bola tma. V dome naproti už horely sviečky na stromčeku. Svetielka sa dívaly na nich, a ako by i jedľovú vôňu cítili.

Zamysleli sa oba.

Ó, niet ničoho nad šťastie lásky! A keď je zatajená, je dvojnásobne krásna a hodno jej k vôli prísť na svet… To cítili i títo dvaja mladí ľudia pri svetle hviezdičiek na Štedrý večer.

Viera stiahla rukavičku, podala mu ruku, a on pomaly, aby čím dlhšie trvala slasť minúty, zdvihol jej ruku a niesol k ústam…

Dívali sa jeden druhému do očú, a on videl po prvý raz v jej očiach naivnú, náruživú a čistú lásku dievčaťa…

Darmo boly múdre úmysly. „Viera, ja vás ľúbim…“ Ale Viera, rozumnejšia ako on, išla pod tmavú bránu a zmizla… Zostal sám pred cudzím domom. Len sviečočky oproti mu svietily…

*

„Mama, v izbe je zima“, vravel Janko nespokojne. „Keď príde Viera premrznutá, najde chladnú izbu, no a to je veru nič na Štedrý večer!“

Darmo sa radili, nebolo kuriva nijakého. Len práve dosť dovariť večeru.

„Mama, načo nám je tá stará kanapa tu v komore? Predať ju nechceš; vidíš, na tej je dreva dosť!“ a Janko krútil sekeru, ako nejaký valach.

Pani Dvorská pribehla naľakaná.

„Ešteže čo!“

Ale Janko nepočúval.

„Veď pozri, mama“, a už praskla sekera na starý tragáč.

Starý remeň na kanape praskol, a zvnútra kanapy sa ligotalo niečo. Janko sa zohnul, strhol kus remeňa, a tam medzi starými handrami zlatý lesk.

A kotúľalo sa to dolu kanapou, cvendžaly zlaté kremnické dukáty, a zo starej kanapy sa sypalo zlato, zlato, zlato!

Rozčuľujúci zvuk toľkého zlata!

Nemalo to konca-kraja.

Tu bol majetok tetky Julky.

I matka i syn stáli ako omráčení…

Pomedzi ceduľka, na nej starým trasľavým písmom:

„Všetko toto zlato, 12.000 kusov dobrých kremnických dukátov, patrí mojej bratanici, Berte Hanušovej, vydatej Dvorskej.

V Hanušovej, dňa 5. marca 1892.

Anna Hanušová.“

Podpis dvoch svedkov, vlastnoručné písmo starej Hanušovej, právoplatný testament…

Trvalo chvíľu, kým sa spamätali. Prvá bola mať:

„Vidíš, syn môj, a tak ste sa posmievali zo mňa, keď som rozprávala, aká bohatá bola tetka!“

A ležali si v náručí.

*

A tak sa stalo, že v tento pamätný Štedrý večer dostala Nadinka veveričku, Janko báječné husle — a Viera sa pod vianočným stromčekom zasnúbila s Telčom…

A pani Dvorská plakala tento raz prvýkrát od šťastia.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.