Zlatý fond > Diela > Taký je život…


E-mail (povinné):

Elena Ivanková:
Taký je život…

Dielo digitalizoval(i) Ina Chalupková, Michaela Dofková, Andrea Kvasnicová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 62 čitateľov


 

I.

Po hradskej išlo decko divne pomalým, nedetským krokom; čiapku vtiahnutú do tvári, červené malé ruky držaly knihu a tabuľku, sivé nohavičky poplátané, oči sklopené k zemi…

Vozík prešiel popri ňom — chlapec odvrátil tvár.

Na hladkých čiernych vlasoch až belasastý lesk; tvár malá, vážna, oči belasé. Celé to drobné stvorenie robilo tu na moravskej hradskej, ako tak išlo ticho a pomaly zo školy, podivný dojem.

Bol to Paľko Moravčík, vravel len po hanácky, a jednako, keď sa mu niekto dobre prizrel, mal pocit: „Toto dieťa sem nepatrí!“

Bol celkom inakší ako všetci chlapci v škole. Červenolíci, veselí, silní šuhajci kričali, ruvali sa po ceste, kamarátili sa spolu a bili sa — len malý Paľko bol akýsi vždy osamotelý.

Prečo ho vlastne nemali radi, nevedeli. Nepáčilo sa tým deťom silnej, tuhej, belaso-okej rasy decko, s pleťou ako slonová kosť, príliš čiernymi vlasmi a filigránskymi údmi.

Cítili, že je inakší ako oni, a to už v škole nestrpia — nieže to neskôr v živote!

Osemročný chlapec bol malý, len toľký, ako iné šesťročné bývajú. V škole sa výborne učil počty; všetko iné mu išlo ťažko. Vedel len svoju materinskú reč, a jednako nevravel plynne. Nerád chodil do školy; chlapci ho trápili, a on bol vždy slabší; posmievali sa z neho: „Henten krivooký!“

Malý Paľko sa nikdy nedíval do zrkadla, nevedel, či je to pravda, ale srdiečko mu bilo, keď počul: „Paľo krivooký!“ Najradšej bol doma vo mlyne; tam bol u svojej dobrej maminky, ona ho obránila od všetkého zlého, dala mu jesť a v noci spal s ňou v jednej posteli. To bola najmilšia chvíľa celého dňa, keď sa zakutral do veľkej, širokej sedliackej postele, prikryl sa velikánskou červenou duchnou, zažmúril oči a načúval, ako hučí mlynský potok a v izbe pri peci ako pradie strakatá mačka…

Maminka je veľmi dobrá, nikdy ho nebije, nikdy mu nenadáva do krivookých; ba rada ho má, pohladká ho po tmavej úzkej hlavičke: „Ty moje chúďatko!“

Dnes Paľko mal obzvlášte zlý deň: v škole mu vzal Mišo, najsilnejší chlapec, malý obrážtek, čo mu maminka z mesta doniesla, a keď si ho Paľko chcel vziať nazad, udrel ho Mišo tak, až mu krv začala tiecť z nosa. Ale razom pochytila malého chlapca divokosť — ako to bolo, ani teraz nevie — zrútil omnoho väčšieho Miša na zem a prikľakol ho…

Krv mu ešte vždy tiekla z nošteka, malé, slabé prsia divo dýchaly a srdce trepotalo ako chytenému vtáčatku.

Mišo reval na zemi:

„Pusť ma, ty pankart!“

Vtom prišiel pán učiteľ…

Čo to len znamenalo, to slovo?

Muselo to byť niečo strašné, lebo Miša zamkol pán učiteľ. Ale Paľko videl, cítil, že za ním šeptali deti o ňom a ukazovali naňho: „Pankart!“

Noštek mu opuchol, i ho bolel, i hlava ho bolela, a ustavične rozmýšľal po ceste domov, len prečo mu deti tak nadávajú. Teraz mu svitlo všeličo, čo dosial nezbadal: ako sa ženy pred kostolom drgajú, keď ide popri nich, a že on to slovo už častejšie počul, len nevedel, že to o ňom vravia…

Doma nová búrka.

Pani mlynárka, obstarná ženička, s dobrodušnou tvárou, bola dnes veľmi namrzená: Paľko bol v komore lakovať, nechal dvere otvorené, prišla mačka, narobila hrúzu škody.

A tovariš jej ušiel, a koleso sa polámalo, a daň by mala platiť, a nemá z čoho.

Paľko, nechoď teraz maminke do cesty so svojimi žalobami! Ale Paľko neposlúchol.

„Maminka, povedz, prečo mne nadávajú: pankart?“ oslovilo ju decko.

Mlynárka mala zlý deň; že jej chlapec polakoval lekvár, zlostilo ju a celé trápenie domáce zaľahlo dnes obzvlášte na ňu.

Nahnevano sa podívala na decko so žltou tváričkou, napuchnutým noštekom, a i krásné belasé oči boly dnes krivšie ako inokedy…

Čudným spôsobom v srdci dobrej stvory vyhaslo teraz niečo… „A predsa je len pohan, a nie kresťan, čo ho i krstili…“

„A prečo si mi polakoval lekvár? Ty… ty… pankart!“

„Ale veď ty si moja maminka!“ plakalo decko a chytilo ju za sukňu.

Ale dnes bol čert v panej mlynárke.

„Horkýže som ja tvoja maminka!“ skríkla namrzeno. „Ja nie som tvoja maminka — daj mi pokoj!“

Pleskla dvermi, až sa tak izba striasla. Decko prestalo plakať.

Neni jeho maminkou? Jediný človek, ktorý mu bol dobrý, ho už tiež nechce? On je krivooký Paľo a pankart?

Tajomná, záhadná krv jeho otca sa pohla v ňom; osemročné decko precítilo, prežilo za pár minút toľko žiaľu, sklamania a trpkosti, ako iní cez celý život.

Teda on už nebude spať s maminkou pod červenou duchnou; on už nesmie ísť do komory, jeho nikto nechce, on je sám na svete?…

Druhé deti majú otca, mater, sestry, bratov, on mal len maminku, a ani tá mu neni maminkou, i tá mu nadáva do pankartov…

Bol hladný — nepýtal si jesť; složil tabuľku a knihu, sňal čiapku s hlavy a vyšiel do záhrady, kde hučal potok.

Necítil zimy, len noštek ho pálil. Nahol sa k potoku, aby si ho ochladil vodou. V potoku videl krivé oči — prvý raz sa povedome díval na svoj obraz… Striasol sa. „Pankart!“ hučalo mu v hlave, a s tou podivnou energiou otcovej rasy hodil sa do hlbokého potoka…

Ponoril sa, ručičky hľadaly ešte zachytiť sa do niečoho — chytily do povetria… Krátky výkrik, ako keď zviera umiera…

Sletel anjel smrti, bozkal malého pankarta na čelo a zaniesol jeho dušu do neznámej diaľky…





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.