ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa Stana Viljevská osvedčila, že pôjde na kurz profesora dr. Hochenegga pre ošetrovateľky, čo sa pripravujú ísť na bojište, na front, všetci jej známi sa len usmievali.

Stana, ktorá vstáva o 11-tej, musí mať denne vlažný kúpeľ a najmodernejší divadelný kus; Stana, ktorá nosí len hodvábnu „conbination“, bielizeň ľahkú, ako páperko; Stana, ktorá sama nemôže sa učesať a blúzu si zapäť, — má ísť na bojište, ozaj divná myšlienka!

Ale že sa v tejto vojne stávajú len pravdenepodobné veci, stalo sa i to. Keď asistovala povestnému operatérovi prvý raz, zbledla síce a podobala sa viac alabastrovej váze, než mladému dievčaťu, ale obsluhovala zručne a ticho; lepšie, ako hociktorá iná z dám. Utešené vlasy boly v tuhých vrkočoch tak stlačené pod bielym čepcom, že ju každá ihla bolela; ale vydržala i to. A nezamdlela, keď jej prvý raz strekla krv do tvári, len sklopila dlhé mihalnice a striasla sa. Sám profesor jej vyslovil svoj obdiv nad toľkou chladnokrvnosťou.

Po 4-mesačnom kurze bola vyznačená medzi tie, ktoré šly na bojište. Keď si prvý raz obliekla uniformu, prešiel ju mráz. Hrubé zelenkasté súkno nemilosrdne drelo jemnú pleť hrdla a pliec, — a Stana bola dosiaľ tak, ale tak rozmaznaná!

Ako dobre, že ani predtým nikdy nenosila mídra, — útlo a jemne sa kreslily formy mladého tela pod vojenskou blúzou, na ktorej sa skvel znak Červeného kríža pre tie, ktoré idú do poľa: plaketa mosadzná s krajinským erbom.

Na utešených vlasoch stlačená vojenská čiapka; konečne sa podarilo Stane vymyslieť si spôsob ukryť vlasy. Dlho rozmýšľala, či ich obetovať — odstrihnúť. Už-už bola i na to odhodlaná; ale v posledný večer, keď ich rozpustené pred veľkým zrkadlom česala a zlaté vlny ju nežne šteklily okolo pliec a ramien, si vzdychla: „Nemôžem!“ a odložila nožničky z rúk.

Ako tak stála s druhými dámami Červeného kríža na ohromnej stanici, kde už kúril sa rušeň vojenského vlaku, robila dojem viac mladého šuhaja, ako dievčaťa.

Svižná, pružná postava a ľahkosť pohybov prezrádzaly, že Stana nepredarmo trávila pol života na svobodnom vzduchu, a len pohľad očú bol mäkký a ženský.

Veľké lúčenie — a vlak vyjachal do neznámej tmy.

Boli konečne na mieste, po 36-hodinovej ceste. Stana cítila bolesť v každom úde a zmocnila sa jej dosiaľ neznáma zunovanosť.

Prvý raz jej prišlo na um, akú ťažkú úlohu si vyvolila, a celkom po detsky začala ticho plakať. Ale to bola len chvíľka slabosti; keď sa konečne umyla v gumovom umyvači, ktorý so sebou priniesla, a vlasy rozpletené visely, cítila obľahčenie a nezdalo sa jej všetko to takým strašným.

Len na pár kilometrov od nich bol prvý „Hilfsplatz“, kde ženské vôbec nepripúšťajú — a ony boly tu v barokovom kaštieli nejakého poľského šľachtica; červený kríž na bielej zástave vial so strechy a nápis na bráne bol: K. u. k. Feldspital Nr. 18. Ináč by ani nebola vedela, kde vlastne došli, a že sú tak blízko bojišťa.

Park spustošený, štatuy rozdrúzgané, len stavisko málo trpelo a „sestry“ dostaly ako-tak zariadenú izbu v ľavom krýdle kaštieľa.

Ustato sa vystrela Stana na železnú posteľ — vlasy osvobodené visely po zem.

Večer bola natoľko zotavená, že s chuťou jedla podivné jedlo, čo navaril kuchár, v civilnom živote sklenársky majster v malom nemeckom mestečku. Ale zvláštny guľáš servírovali na pravom anglickom Wedgevoode, a vodu pila z českého skla, takého krásneho, akého ešte nikdy nevidela. Stana sa rozumela do starého skla.

Po večeri sa išli prejsť do parku; Stana vošla do skleníka s tou zvedavosťou, ktorú cíti človek, keď sa vidí razom v úplne cudzom svete.

V skleníku prázdnota — spustnuté všetko, všade okná povybíjané; bolo badať, že dávno to bolo, čo tam záhradníkova ruka pestovala cudzie rastliny.

Len v jednom kúte — ó, div! — medzi doskami a drevom v kvetníku polozakrytá tuberóza…

Divná, melancholická vôňa bieleho kveta upomínala Stanu razom na život pred vojnou, a polo nepovedome odtrhla biely kvet a so zatvorenými očami dýchala do seba sladkú tajomnú vôňu.

„Kto bude mať nočnú službu?“ spytoval sa pomocný lekár, keď sa sestry večer rozchádzaly.

Na Stane bol rad; a v izbe inšpekčného lekára sa hlásila jedna zo sestier na nočnú službu, ktorá jej mala odovzdať chorých.

Nebolo ich mnoho, so pár ľahších pádov; už mali obväzky popreväzované a v noci spali dobre, vysvetľovala Stane sestra Karolína; len tu — vravela šeptom — tu je náš najťažší pád.

Stály predo dvermi na prvom poschodí opusteného, vojnou ošarpaného kaštieľa. Vysoké, tmavé dvere maly kde-tu sošuchanú pozlátku a ornamenty barokovej doby boly divné v pološere dlhej chodby.

Pomaly otvorila dvere, vstúpila dnu.

Izba bola úplne prázdna, len železný umyvač stál na postriedku a na stoličke sedel vojenský sluha; v poháre zapravená sviečka biedne osvetľovala neveľký priestor, a v kútoch izby po stenách sa naháňaly dlhé tône, keď prievan nastrašil plamienok sviečky.

Sluha vyskočil a salutoval pred sestrami.

Dvere naľavo boly pootvorené; bolo počuť krátky, ostrý dych človeka s vysokou temperatúrou.

Keď sa Stanine oči navykly na tmu v izbe, videla zvláštne niečo: a zabudla na vojnu a jej hrôzy. Stála v koketnom salóne dávno zašlej doby. Izba šesťuhlová, steny obtiahnuté žltým brokátom, okná vysoké, všade s takou istou pozlátkou, čo na dverách. Sestra Karolína zapálila girandoly, a Stana stála ako omráčená. V postred izbe na širokej masívnej posteli tej istej doby ležal mladý ruský oficier. Ležal polooblečený — lekár zakázal akýkoľvek pohyb raneného — len blúzu mal rozopätú, a vysoké čižmy ležaly zablatené neďaleko postele.

Na drahocennom stolíčku — laque vermeille — ktorý by bolo vďačne prijalo hociktoré muzeum, stál ordinárny prázdny krčah z hrubého skla, pri ňom teplomer na meranie horúčky a akési prášky.

Stana ešte vždy nepohnute stála a dívala sa na raneného vojaka.

Mladá hlava hlboko vrytá do veľkých čipkovaných hlavníc, oči zatvorené, pery pekne kreslených úst tmavo-červené od horúčky, pri neistom svetle sviečok čarovaly pred oči nie chorého, len spiaceho mladého Napoleona. K tomu okolie a náradie tej doby. Stana si prešla rukou po čele; cítila sa ako vo sne.

„Som predsa len veľmi ustatá a excitovaná“, myslela si. „Vidím Napoleona miesto cudzieho vojaka. Som predsa slabé stvorenie!“

Ako by sestra Karolína bola uhádla jej myšlienky.

„Však sa podobá Napoleonovi?“ spytovala sa s úsmevom. „Ale nie div, veď má i on v sebe kvapku tej krvi“, a vytiahla zo stolíčka kartu: ,Le comte Stanislav Colonna-Walewski‘. „Toto sme našli v jeho písmach“, doložila tíško.

Teraz už svitlo Stane. Teda ozaj Napoleonova krv! Až ju mráz prešiel. Napoleonov pravnuk. Divý šíp síce, ale tým vznešenejšej krvi…

„Je ztratený“, šeptala sestra Karolína ďalej, „beznádejný pád. Dnes ráno ho doniesli, ale sotva dožije zajtrajší deň. Srdce je prislabé… nevydrží to, chudák… škoda ho…“

Ešte vysvetlila Stane, kedy mu čo dať užiť na obľahčenie bolestí, kedy merať horúčosť, a vyšla von.

Sviečky v trojramennom svietniku nepokojne blkotaly. Stana zbadala, že okná boly pootvárané: prievan ich pohýňal. A prievan pohyboval i ťažké brokátové záclony na dverách, boly ako keby niekto za nimi stál…

Spamätala sa. Zatvorila okno, ale myšlienka, že v prednej sedí vojak, bola jej razom potešiteľná.

Medzi oknami visely v podlhovastých rámoch obrazy, podobizne dávno zašlých generácií. Stana sa zahľadela na ne; najmä jeden obraz sa díval na ňu — cez celú izbu cítila tmavé oči peknej ženy za sebou chodiť. Hlboko vystrihnuté šaty, plecia a prse len závojom prikryté a musela mať krásne ruky: nedbalo držala závoj ľavou rukou, a tá bola naozaj krásna.

Len oči mala posmešné, a pritom predsa smutné. Ba čo bol niekedy jej osud?

Stana pristúpila k posteli mladého grófa. Sestra Karolína vravela, že býva často bez povedomia. Na ľahký krok Stanin otvoril pomaly oči a povedome sa podíval na ňu.

Blesk nadzemského šťastia preletel jeho tvárou.

„Mária Antonovna!“ šeptal tichúčko. „Tak ste predsa prišli? Veď som vedel, že vás moja túžba pritiahne, museli ste to pocítiť!… Ach, Mária Antonovna, pamätáte sa na naše prvé sídenie?“

Stana stála bez slova.

Žiara v očiach mladého oficiera jasne vravela, jasnejšie než všetko iné, že je už nie tu, na našej smutnej tmavej zemi, ale v krásnom kraji svojich fantázií.

„No, odpovedzte, Mária Antonovna!“ prosil a chytil ruku Staninu; ale bolesť v boku ho schytila, zatvoril oči a bolestne zastonal.

Stanino zadivenie sa roztopilo v nesmiernom súcite.

Prikročila bližše a stisla mu horúcu ruku.

On otvoril so šťastným úsmevom krásne oči, ktoré maly už len málo času dívať sa na tento svet.

„Mária Antonovna!“ vravel tlmeným hlasom. „Pamätáte sa? Stáli ste pri okne a mali ste tie utešené grécke šaty, pri večierku u kňahyne Trubeckej. Pamätáte sa na ten živý obraz? Celkom biele boly, a na pravom pleci gemna z kryzolitu, vlasy rozpustené. Keď som sa priblížil k vám, oči ste sklopili, a bledosť vašej tvári sa zarumenila… a tá vôňa tuberózy… Ó, Mária Antonovna — taká krásna ste boli! Celú noc som nespal po zakončení večierka. Celú noc som sa díval na vaše okná. Len ja a mesiačik sme dávali pozor na váš spánok!“

Chcel sa pohnúť — rana zabolela, hlava klesla znova do bielych vankúšov.

„Ach!“ zastonal cez stisnuté zuby, „ako to bolí!…“

O chvíľu otvoril znova oči a zadivene sa díval na ňu.

„Ale kde sú vaše zlaté vlasy?“ spytoval sa, a tieň nedôvery preletel jeho očami.

Ako hypnotizovaná složila Stana biely čepček, potriasla hlavou, a zlaté vlasy rozpustené vlnily sa okolo tvári a pliec.

„Teraz ste zasa taká krásna!“ vzdychol on uspokojene, chytil končeky vlasov a pritisol k horúcim ústam. „Ó, Mária Antonovna, ako vás milujem — ani tušenia nemáte o tom!“

V prednej bolo počuť kroky vojakove.

Stana sa pohla.

„No, nechoďte preč, prosím vás“, vravel on, a takou silou ju držal za vlasy — nemohla sa pohnúť.

Chvíľu zas ležal ticho. Ťažké vydýchnutie… zaspal znova.

Čas sa vliekol. Stana pozorne vytiahla teplomer a, odtrhnúc hodvábnu košeľu raneného, počala merať horúčku.

Musel mať úžasnú horúčosť, i krátky sekaný dych to prezradzoval jasne. Podarilo sa jej pozorne položiť teplomer. Razom sa pohol, stisol ho; škrknutie, ako keď sa sklo pristúpi, guľky živého striebra lietaly po posteli a podlahe.

Strhol sa.

Stana s rozpustenými vlasmi stála nahnutá nad ním.

„Ah! Tuberóza!“ usmieval sa, dívajúc sa na biely kvet, pripnutý na pásikovaných šatách opatrovníčky.

Hlboko vdýchol do seba vôňu, a kruh rozpomienok sa začal zas…

Noc pokročila. Chladný vietor pohyboval listy stromov v parku, žltý brokát pri dverách sa neprirodzene pohyboval, sviečky nastrašeno blkotaly.

Stane klopalo srdce. Rozčuleno rátala puls raneného. Nijak sa jej nepáčil.

„Musím poslať pre lekára“, rozmýšľala. Lebo… ďalej nechcela myslieť.

Tak dlho jej trvala noc, a ešte neminula ani polnoc. „Keby už len svitalo…“ rozmýšľala ustarosteno.

Vojak v prednej na stoličke zaspal; bolo počuť jeho hlboké dýchanie.

„Mária Antonovna!“ oslovil ju znova. „Povedzte mi len raz v živote, že ma i vy ľúbite!“

Jeho oči prosily viac, ako ústa.

Stana sa zoprela.

Tichosť nočnej chvíle, úžasná novota celej situácie — myšlienka, že slová a city raneného nepatria jej, vzbudily v nej odpor.

Nejaký nočný vták buchol krýdlom do okna: on obrátil zrak ta.

„A či ste už zabudli na svoj sľub, keď som šiel na bojište: keď sa vrátim, budete mojou?“ šeptal rozčulene. „Ó, Mária Antonovna — bozkajte ma len jediný raz!“ Darmo chcel hlavu zdvihnúť, bôľ v ľavom boku mu nedovolil sa pohnúť. „Aká ste krutá!“

Bolestne zmŕšťil tmavé obrvy a nekonečne žiaľna črta sa mu zjavila okolo úst.

Brokátová záclona zašušťala, a Stane dych zastával od rozčulenia.

Chcela vyjsť a dať zobudiť lekára. Tône pod očami raneného očividome tmavely a puls šiel nanajvýš zle.

On zbadal jej pohyb.

„Nechoďte von“, šeptal s námahou. „Nepustím vás“, a rukou siahol do jej vlasov.

Stana bola taká bledá, ako umierajúci oficier.

„Nemôžem ho bozkať, nemôžem!“

Myšlienky sa jej divo naháňaly a trasúcimi sa rukami hladkala ruku raneného.

Von bolo počuť vietor, a v ďalekej diaľke stonala zem pod rachotom diel.

„Len raz!“ opakoval on hlasom skoro neslyšným.

Parkety neďaleko postele praskly, ako by chodil niekto po nich — blyslo v jej rozčulenej mysli.

„Keby sa už len skončila táto noc!“ modlila sa Stana, a pritom ustavične skúmala výraz tvári chorého a držala mu puls. „Len už koniec, koniec!“

On otvoril oči. A Stana, magneticky pritiahnutá jeho zrakom, sa zohla pomaly k nemu.

On sa ešte vždy díval do jej očú. Tvár jeho mala nadzemský pokojný výraz. Ľahučký úsmev sa mu zjavil na ústach. A slasť, ktorá nepatrila už tomuto svetu, sa žiarila v jeho očiach.

„Ah, aká vôňa!“ šeptal.

Pomaly sa zohla — zlaté vlasy zakryly i jeho i ju… A bozkala ho… On vydýchol a zatvoril oči… Tuberóza ležala na zemi.

Kež sestra Karolína po polnoci vošla do izby, našla Stanu zamdletú na posteli. Ale posledná žiadosť umierajúceho bola vyplnená.

Sviečky vyhorely.

V diaľke sa už brieždilo…