Zlatý fond > Diela > Žlto-brokátový plášť


E-mail (povinné):

Elena Ivanková:
Žlto-brokátový plášť

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Peter Plavec.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 63 čitateľov

Žlto-brokátový plášť

Sedmohradské Alpy v zime… Zasnežení obri, ktorí sa ľahostajne a majestátne dívajú na svet, planúci okolo nich. Januárový orkán zúri okolo končiarov, mrazivé povetrie preniká až do dolín, v ktorých je pusto a prázdno; po celom svete panuje zima a vojna, sneh a ľad, mráz a hnev; ďaleko je ešte jar, ktorá nám kedysi prinesie mier…

Na rumunskej zemi. Paltinul, Grohotisu, Cara-Iman a La Omu panujú tu nad krajom; malá rieka Doftana v lete tak skromne tečie popri nich, ako by sa ich bála. Teraz masy snehu všade; kedy, ako sa to stopí?! Vietor sa rúca v noci s vysočín, tacká a búcha sa do skál a storočných stromov, znepokojuje zvery a ľudí, bojazlive utiahnutých do nízučkých domčekov malej osady.

Oblôčky papierom pozaliepané, strechy hlboko nad oknami visia, ako keby sa túlily jeden k druhému; na všetkom leží sneh — tak vysoko, husto, bielo, ako keby sa nikdy viac nemal ztadiaľ pohnúť. Studňa zamrznutá, jediná ulica prázdna — len zďaleka počuť v chladnom povetrí štekot psa, ináče úplná tichosť…

Razom vojenské auto frčí cez dedinku, v ňom so pár oficierov — ponáhľajú sa do Bukarešti. Auto zastane, z neho vystúpi oficier, sluha ho už čaká — má v blízkom kaštieli „Somn“ zariadiť bezdrôtový telegraf pre vojsko.

Služba je služba, Andrej Lubiensky by bol tiež radšej išiel ďalej do pekného, ľahkomyseľného mesta, ako sa zahrabať do snehovej samoty „Somna“. Zima ho prešla, keď vysadol z auta. Striasol sa.

„No, poďme“, vravel sluhovi.

Auto zmizlo v diaľke zapadajúceho slnca.

Mladý oficier vyhrnul golier z opozúna a rezko kráčal s hradskej do parku, ktorý tiež spal pod snehovým plášťom zimy. Stromy nepohnute stály pod bielou mäkkou ťarchou snehu — snívaly o teplom slnci a máji — a nikde, nikde ani vtáčka, ani letáčka; len v ďalekom poli kvákaly vrany, hladné a večne nespokojné.

Úzka cesta v snehu, na nej ľudské šľapaje — tie im ukazovaly cestu. Sprava-ľava smreky a svrčiny — celá tajomná krása hory v snehu s tou melancholiou zimného popoludnia, keď slniečko zachádza a človek nemôže uveriť, že príde ešte kedysi i leto i láska…

Tmavá zeleň hory, na nej sneh — a biela cestička… až monotónne to účinkovalo na mladého dôstojníka.

„Ako zakliate je to tu!“ myslel si a chladil v čistom povetrí horúce čelo.

„Pekne, pekne — ale keď človeka tak hlava bolí…“ zastal a vydýchol si.

Cesta sa skrútila. Razom, ozaj ako sen, stál pred nimi kaštieľ „Somn“.

Za bronzovými mrežami biele stavisko, ľahké, veselé, koketné, ako fantastický rozmar veľkého pána. Bolo to v maurskom štýle? a či v akom? Lubiensky zastal a s úľubou sa díval na ten bielo-mramorový div v rumunskom snehu. A všade balkony, terasy, logie a ohromné okná, pravdaže teraz s pospúšťanými záclonami…

Pekné, elegantné a ľahučké. Ani mu nemohli dať lepšieho mena, ako „Somn“.

Na práporovej žrdi viala ohromná biela zástava a prosila o milosť nepriateľov, a na umelecky peknej bráne tabuľa s nápisom: „Unter deutschen Schutz gestellt“ (Pod nemeckou ochranou).

„Musí byť veľký pán ten domnul Laminescu!“ myslel si Lubiensky, keď to videl. „Hja, sbierky rodiny Laminescu a jeho obrazáreň je známa po celom kontinente. No, veď uvidíme!“

Po zasneženej ceste sa blížil starý pán v čiernom kabáte, dôstojný a hladký, v gombičkovej dierke nemecké vyznačenie: Herr Müller, starodávny kastelán rodiny Laminescu.

Privítal vojaka so zdvorilosťou takou prenikavou, že sa ten až usmial nad tým.

Vkročil do manoiru rumunského bojara. Veľká sieň, na poschodie vysoká, v každom rohu kozub; v nich horely ohromné balvany dreva a všade príjemné teplo… a jednako ho prešiel mráz. Grupy hlbokých, nízkych pohoviek, na divánoch krásne vypracované medvedie kože, ťažké tmavé stoličky pri dverách, po stenách sbierka utešených starých zbraní, od 14. stoletia až po najmodernejší driling.

Na podlahe perské koberce, tmavé, staré so zlatými tôňami, a utešené schody, vedúce na poschodie, malý ten lesk dreva, ktorý obdivujeme na starobylých laviciach kostolných.

Povala krásne kazetovaná a elektrické svetlo pod samou povalou bolo vzorom svetla: teplé, jasné, ale jednako bez ostrej tône. Nízke okrúhle stoly zo starej bronze popri divánoch, na nich veci na fajčenie, a všade cudzích časopisov celá masa; v povetrí ešte akoby vôňa tuhých cigariet a eau de Lubinu… „Domnul Laminescu musí byť kultivovaný človek a estét; hádam len to, a nič inšie…“ myslel si Andrej Lubiensky, ktorý mal na sebe všetky štrapácie vojny.

„Somn“ bol úplne opustený, len Herr Müller a sluhovia zostali v ňom, rozprával Lubienskemu kastelán, kým ho slávnostne zaviedol do izby. Cestoval mnoho a videl veľa, ale taký rafinovaný luxus s takým vkusom najsť razom v rumunských horách za vojny bola jednako len senzácia preňho.

Naproti dverám ohromný flámsky gobelín: Svadba Venušina. Andrej poznal povestné gobelíny parížskeho Louvrea, ale tento poklad bol krajší. Kastelán zbadal jeho obdiv a usmial sa spokojne.

„Náš najkrajší kus“, vravel so zadosťučinením.

Pod gobelínom vitrína s čínskym porcelánom: Andrej oka nemohol spustiť s neho, zabudol na umývanie a hlad: porcelán z majetku 17-tej dynastie!! Už rozumel, prečo viala biela zástava a prečo bol Somn „postavený pod nemeckú ochranu“.

„A svet ani netuší o týchto pokladoch“, myslel si; „len to vieme, že sú títo bojari zázračne bohatí a že ich volajú „Parížanmi Východu“. Ale nikdy by som nebol myslel, že majú i takýto vkus.“

Pri izbe kúpeľ — kaďa z porfyru — steny z ružovkastého mramora, a pol izby samé zrkadlá v strieborných rámoch… Andrej sa zasmial. „A ja som včera o tomto čase túžil za kúskom mydla, a teraz takáto rimanská nádhera!“

O pol hodiny sedel občerstvený vo svojej izbe, čistý a svieži, ako dosiaľ nikdy, na malom stolíku ho čakala už večera — ta si ju rozkázal doniesť.

Niečo mu ťahalo zrak na druhú stranu izby. Na onyxovom stolíku stuckové bronzy, každá v zlate hodna svoju váhu. Zdvihol oči: akiste obraz domácej panej — Doamna Marghiola Laminescu…

„V tomto kaštieli je všetko ako sen… i tento obraz…“ rozmýšľal zamysleno. Svetlo osvetľovalo obraz len bokom, ale farby boly také pastózné, že až svietily.

„Aká škola? Paríž?“ rozmýšľal Andrej. „Technika báječná“ vravel k sebe. „Musí byť krásna!“ myslel ďalej. „Také oči… ako čierny plameň… A tie plecia!…“

Skrútil gombičku elektrického svetla. Obraz bol prvý raz v plnom osvetlení. Hrdé, pyšné čierné oči sa dívaly rovno do jeho očú. Obraz v životnej veľkosti. Na ľavom pleci žlto-brokátový plášť, hodváb až sa jagal na ňom — ako by žil. Pravé plece, hrdlo, rameno úplne nahé, na plášti sponka a v nej — Lubiensky pristúpil bližšie — vbodnutá krátka malá dýka, s veľkým rubínom na rukoväti…

„Dosť bizarný oblek!“ myslel si Lubiensky. Čierne kadere padaly na žltý brokát, červené pery dvíhal nevýslovne ironický úsmev… ale tmavé oči plné vášne…

„Ako by sa posmievala z celého sveta… Ale krásna, krásna musí byť… to, čo voláme: „vábivá ženskosť“ a rasa a temperament a náruživosť… Beda tomu, na koho sa hnevá, beda tomu, koho miluje…!“

Obraz mlčal. Marghiola Laminescu sa nebránila, oči hrozily, ústa sa usmievaly a sľubovaly slasť…

Andrej sa ešte vždy díval na ňu. „Musím sa spýtať kastelána, či je ozaj taká krásna?“

Vtom zašušťalo za ním; on sa obrátil, v žlto-brokátovom plášti stála za ním — Marghiola Laminescu.

Lubiensky bol tak prekvapený, že trvalo moment, kým sa mohol korektne predstaviť.

Ale nie div. Kastelán mu bol povedal, že je „Somn“ prázdny, a zatajil mu, že domáca pani — a aká domáca pani! — neodišla…

Marghiola Laminescu kývla graciózne hlavou:

„Prosím, cíťte sa u nás ako doma… Baldassare bude veľmi ľutovať, že nemôže byť prítomný…“

„Baldassare?“ rozmýšľal Lubiensky. „Iste sa volá Domnul Laminescu Baldassare…“

Sadli si.

Lubiensky bol v rozpakoch, ako mladý študent. Ale kto kedy slýchal takej krásy a v takej blízkosti…

Čo bol obraz oproti nej! Ironický úsmev sa premenil na sladký, mäkký, a čierné oči sa dívaly tak, že Lubienskemu srdce klopalo od rozčulenia…

Večerali spolu. Tak, ako keby sa už dlhé roky znali.

Ona viedla rozhovor s tou ľahkosťou a roztržitosťou veľkej dámy, ktorá všade bola vo svete, všetko zná a o nič sa vlastne nezaujíma…

Lubiensky vypil pohárik ťažkého červeného vína; pri štrnganí sa mu dívala do očú: „Ce que nous aimons!“ (Na to, čo ľúbime!)

Andrej nebol namyslený človek, ale ten pohľad zpoza polozaclonených očú…

Vstal a prešiel sa izbou.

Ona sedela, polo ležiac na nízkom otomane — „ako krásny leopard!“ prešlo mu hlavou. Tie isté mäkké, elastické a pritom nedbalé pohyby, k tomu červené pery a utešené biele vábné telo…

„Od tých očú sa môže človek viac opiť, ako od toho vína!“ krotil sa Lubiensky, a pritom ho trápila divá zvedavosť: ako sa toto skočí?!

„Nepochopiteľná žena!“ rozmýšľal on; aký môže byť ten Baldassare Laminescu?

Lubiensky bol zdravý, mladý človek. Od mesiacov v zákopách, nevidel ani len starej baby, nieto takého utešeného stvorenia… Mal pocit, že sa musí zadusiť v tejto nebezpečnej blízkosti, a ona sa dívala naňho nežne a vyzývave, červené ústa ako by túžily za bozkom, bujné, mladé telo za objatím…

Skočil. Stisol zuby.

Vprostred izby stálo utešené piano.

„Zahrajte mi niečo!“ prosil, úfajúc sa, že upokojí svoje rozčulené nervy.

Ona vstala. Ako keď fantastický kvet vyrastie zo zeme…

A div! — nie Carmen hrala, ako by bol očakával, ale nesmrteľné, krásne adagio z „Mondschein sonaty“.

On oprel hlavu do rúk a počúval.

Nadzemskou krásou a túžbou sa naplnila sieň v nočnej chvíli, kým dokončila tichúčko, ľahúčko, ako strieborné lúče mesiačka…

V očiach mala slzy.

„Neviete, čo sa stalo s Livicom?!“

Jej hlas znel, ako hlas viola d’amour — starodávneho hudobného nástroja.

On počúval bez pochopenia.

„Koho myslíte?“ spytoval sa znova.

„Livica Laminescu… Čo sa stalo s ním?!“

Toľko túžby a lásky bolo v jej hlase, že Lubienskeho pochytil razom zúrivý hnev.

„Teda tak?!“ jeho trápi svojou hriešnou krásou a pritom sa vypytuje na iného?!

Razom sa vzbudila v ňom mužská brutálnosť a cit surovej sily.

„Poviem vám, čo sa stalo s Livicom“, vravel, a vlastný hlas sa mu zdal cudzím pri povedome vypovedanej lži, „ak mi dovolíte rozpäť tú sponku na vašom plášti!“ Slová boly kruté v svojej drzosti.

Ona zatvorila oči.

„Nie, to nie“, vravela tak ticho, že to viac len uhádol, ako počul. „Ale bozkám vás na čelo“, vravela tichúčko.

On sa zasmial.

V smiechu bolo mnoho opovrženia.

„A čo si vy myslíte, že som ja školské decko?!“

Oči mu nebezpečne blčaly. Už prekročil hranicu, ktorá ho delila od cudzej dámy — videl, cítil pred sebou len utešenú, záhadne krásnu ženu, ktorá má muža a spomína milenca. Ej, taká žena nemá viac práva na šetrnosť…

„Teda váš Livico je“, vravel pomaly a vypočítave, a oči Marghioly Laminescu sa otvorily, čierne plamene ssaly do seba každé slovíčko z jeho úst: „ale nie, nepoviem vám“, a poklonil sa ironicky.

Odhodil horiacu cigaretu na bledo-ružový starodávny koberec, ktorý kedysi v mošei medinskej zdobil zem.

Ona sa striasla.

Lubiensky pritisol si rukami sluchy, v ktorých bila krv, až do bolesti divo.

„Ó, moja hlava!“ zastonal tupo.

Ona vstala. Zasa mal pocit, že vyrástla zo zeme, ako exotický kvet, a pomaly sa blížila k nemu.

Ľahúčko mu položila ruku na čelo.

Rúčka mäkká, hladká ako list z ruže, ale chladná ako ľad… To bolo primnoho pre rozbúreného mužského.

Schytil ju, cítil mäkkú štíhlosť jej ohybného drieku, jej vlasy mu vialy do tvári, už myslel, že vytrhne dýku s rubínom zo sponky, padne žlto-brokátový plášť, a on uvidí pred sebou socho-krásnu ženu. Tu razom s energiou, ktorej neočakával od nej, vyšmykla sa mu z náručia, ešte videl zákernícky lesk krátkej dýky, potom cítil ostrý, strašný bôľ nad srdcom, vykríkol, zachytil sa do žltého brokátu plášťa a padal-padal do nekonečnej hlbokej ružovej hmly.

*

Slniečko svietilo do siene, gobelín visel tak, ako predtým, i vitrína s čínskym porcelánom sa jagala v svetle, keď otvoril oči; na ružovom koberci, tam, kde hodil cigaretu, maličká vypálenina… Vzdychol si. Nijako sa nemohol spamätať… Ležal soblečený na otomane… Ale čo to? Prečo mal také úžasne chudé, priezračné ruky? „Ako som mohol tak schudnúť?“ rozmýšľal. Spamätal sa na vojenskú službu — chcel sa pohnúť — nemožno.

Bol taký slabý, ako malé dieťa.

Rozmýšľal, rozmýšľal, čo sa to len stalo vtedy večer? Nijako mu nemohlo prísť na rozum.

Niekto tichúčko otvoril dvere.

Herr Müller, kastelán. Radostný úsmev preletel jeho poctivou tvárou, keď sa podíval Andrejovi do očú.

„Konečne, konečne!“ zavolal plesajúc. „Od šiestich týždňov prvý raz pri povedomí! Pán kapitán, ťažko sme bojovali o váš život; taký týfus, ako ste si vy priniesli z toho prekliateho Draganesci…“ Zháčil sa — viac povedal, ako mal. Lubiensky netrpelive čakal na ďalšie vysvetlenia.

„Ja som mal týfus?“ spytoval sa nesmierne zadivený.

„Veru hej, pán štábny lekár každý deň prichádzal z Bukarešti. Ale, chvalabohu, už je všetko dobre, srdce vydrží; len toho sa lekár obával.“

Lubiensky zatvoril oči; primnoho toho bolo naraz.

„A domna Laminescu?“ spýtal sa o chvíľu.

Kastelán sa odvrátil a študoval nitky na gobelíne.

„Nuž ona je preč, pravdaže!“ vravel tak, ako sa vraví ustrašenému decku. „Preč je — nebojte sa nič!“

Záhadná odpoveď.

Keď ho o štrnásť dní prvý raz preniesli na diván, zbadal, že miesto, kde visel obraz, bolo prázdne…

Rýchle sa zotavoval. Cítil sa už omnoho mocnejším; konečne chcel znať rozlúštenie záhady, čo sa stalo v ten večer s ním?

Ale kastelán o všetkom vravel — len o rodine Laminescu ničoho; darmo sa Lubiensky vynasnažoval rozvravieť ho.

„A kde je teraz Marghiola Laminescu?“ spýtal sa razom zdvorilého starca. „Konečne to chcem vedieť. Mám česť ju veľmi dobre znať“, doložil ironicky a pomyslel si na lesk dýky. Müller sa strhol.

„Pán kapitán, prosím vás, nehovorte vždy o nej. Tak ma to trápi…“

Jeho úprimná, statočná tvár mala nepokojný výraz.

„Vidíte, i obraz som už dal svesiť, mysliac si, že vás znepokojuje. Veď sme si rady nevedeli s vami! Vo vašej horúčke sme vás dvaja museli v posteli držať, a celý čas ste len o nej vraveli… s ňou ste bojovali, potom zas objímali, až príšerné to bolo pre nás… Niekedy som už ozaj myslel, že nevyjdete z toho tyfu, tak ste zúrili v horúčosti.“

„Chcem vedieť, kde je teraz!“ rozkázal Lubiensky tak ostro, že sa kastelán až zľakol.

„Nuž, Bože, kde!“ vravel ticho. „Kde by mohla inde byť, ako v krypte v parku?! Veď je od troch rokov mŕtva!“

V ten večer Lubiensky mal zvýšenú temperatúru — ale Marghiola Laminescu sa mu nezjavila; len jej dýku držal na druhý deň v ruke, kastelán mu ju na jeho žiadosť doniesol. Rubín sa díval naňho, ako oko dravého zvera, ale — Lubiensky bozkal dýku, ktorá spájala žlto-brokátový plášť na utešenom tele nešťastnej Marghioly Laminescu…





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.