Zlatý fond > Diela > Z mojich žiackych časov modranských


E-mail (povinné):

Jozef Ľudovít Holuby:
Z mojich žiackych časov modranských

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Ina Chalupková, Katarína Janechová, Jana Leščáková, Branislav Šušlík, Viktor Frischer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 55 čitateľov

Z mojich žiackych časov modranských

Bolo to v auguste 1847, keď v mojom rodičovskom dome v Lubine robily sa prípravy, aby aj mňa, ako posledného, k staršiemu bratovi pridaného a jeho dozoru oddaného, odviezli do gymnázia modranského, ako nám najbližšieho a najlacnejšieho. Kováč s kliešťami a kladivom obchádzal vozík, aby, kde čo na ňom chybného, tu na mieste napravil, ten-ktorý prešík zatiahol, ráfy upevnil, o spoľahlivé záosky sa postaral, kramličky na rebriny, k zastrčeniu obrúč, na ktoré sa s vrchu veľká plachta na spôsob šiatra roztiahla, na svoje miesto povbíjal, brdcia a háčky na rebríčky k naprataniu sena pre kone slúžiace náležite upravil, vôbec všetky čiastky a čiastočky dôkladne preskúmal: aby sa nám niečo v ceste nepokazilo. Ale aj mendíci mali s vozom robotu, lebo museli mastiť kolesá, aby nám v ceste na potupu sveta nevŕzaly, a že je to starodávna, všade dokázaná a osvedčená pravda: že kto dobre mastí, dobre sa vozí. V dome však pakovaly sa do truhly šaty, pár kníh, sväzok od myjavských husiarov kúpených, alebo aj doma nasbieraných bŕk na perá, linaj, kalamár, asi dve knihy staro-turanského, ako remeň pevného papieru, uzol múky, hrnček masti, — a kto by si to všetko teraz, temer po polstoročí, pamätal — čo bolo treba žiakom, von z domu idúcim. Duchny sa vprataly do vreca. A celý študentský inventár bol na ceduľu podrobne napísaný a na veko truhly zvnútra prilepený, aby z toho študent v roku nič neztratil a nezašantročil, ale koncom školského roku všetko, hoci aj na franfor roztrhané, domov dodal. Môjmu bratovi, ktorý bol už za celý rok v Réci na maďarčine a tuším dva alebo tri roky v Modre na gymnáziu strávil, tak že mal tam už akýsi indigenát, neboly tieto prípravy nič nového, a sám pri nich pomáhal, upozorňujúc matku na jedno-druhé, tu na kladivko, k vrážaniu širokohlavých klinčekov do podošiev, aby sa tak skoro nepodraly, tu na ihly a rozličné cverny, tu na špagát a iné drobnosti, o ktorých zo zkúsenosti vedel, že sa to môže potrebovať, a keď sa so sebou privezie, netreba na to v cudzom svete groš márniť. Docela ináče hľadel som na tie prípravy ja, novák nezkúsený, ako poškrabok a najmladší, ešte nikdy tak ďaleko z rodičovského domu nevykročivší, a husacia koža mi nadskakovala, keď som pomyslel na alumneum, na prísneho profesora, na karcer, packár a trstenicu, o ktorých kolovaly povesti, že nimi trochu ťarbavým študentíkom chuti k učeniu dodávajú, ich vlohy budia a rozum brúsia.

V deň nášho odchodu bola celá fara na nohách, hoci sme sa veľmi skoro ráno vyberali z domu. Nielen my odchádzajúci sme sa rozplakali, i otec si tiché slzy utieral, ale aj slúžka a mendíci nad nami nariekali, ako by sme šli až na kraj sveta a nikdy viac navrátiť sa nemali. Napakovaný a plachtou prikrytý voz bol ešte raz so všetkých strán dôkladne poprezeraný, a my sme sa doňho, ako sme najlepšie vedeli, spolu s matkou usalašili. Náš furman, sviatočne na tak ďalekú cestu oblečený, spravil bičiskom na zemi pred koňmi kríž, a pozdvihnúc klobúk k žehnaniu, vytiahol zo dvora. Hej, či nám bolo teskno, zvlášte mne, noviciovi, na tak dlhý čas opúšťať rodičovský dom! Cestou hore Oholínom sme každú chvíľu odchyľovali plachtu, aby sme sa ešte raz podívali na červenú vežu lubinskú. Keď mi oko zablúdilo poza vežu na príkru Skalku, prišlo mi na myseľ, ako sme sa tam veselo sankovali v zime i v lete; v zime na sánkach a v lete na došku, zo strechy vytrhnutom; a hoci sme pritom aj pulidery náležite dotrhali a pri dosť malej neopatrnosti i hlavou do starej hrušky zabrčkovali: to nás od sankovania neodstrašilo. Za farskou záhradou zívajúce hlboké jarky s dosť širokým pažitnatým dnom boly miestom hry na loptu. Niečo ďalej v Turništi sme na Kvetnú nedeľu Morenu topievali. To všetko a mnoho iného mi mozgom preletúvalo: a teraz som sa s týmito milými miestami musel rozlúčiť!

Dobrá a o nás starostlivá matka počala nám už tu na voze dávať naučenia, ako sa chovať a učiť a ako gazdovať máme. Keď sme ale cez hrebeň Oholína prešli a uháňali so zahamovaným kolesom do doliny k Bzinciam, ešte jedno miesto nás elegicky naladilo. Bol to úzky pruh lúk, ktorými sa hadí malý, toho času na rakov veľmi bohatý potôček, v ktorom sme veľmi často popoludní i po západe slnka rakov lapávali; vo dne na rybky alebo mäso do prútov zacviknuté, v noci ale pri svetle odhorkov smolných fakieľ, aké nám dakedy dávali cechmajstri lubinských súkenníkov, keď ich už viac „na funus“, t. j. pri pohraboch potrebovať nemohli. Keď ale nebolo takých fakľových špačkov, slúžila nám zapálená slama k elektrickému osvetleniu potočného dna, kde sme povyliezaných, nič netušiacich rakov pohodlne vyberali. „Jsou, jsou na po-to-ce ra-ča-ta, jsou, jsou na po-to-ce ra-ci; půjdem na ně, vybéřem je, půjdem na ně, vybéřem je, s mou pa-nen-kou v no-ci!“ Tak by sme si boli mohli aj my pri tom rakárení spievať, keby sme už vtedy tú českú pesničku boli znali; lebo sme brávali so sebou aj dievčatká, ktoré nám svietily a rakov vo vreci nosily. S fakľami alebo so slamou sa tak gazdovalo, aby nám vystalo aj na svietenie na zpiatočnej ceste domov. Aj tomuto potôčku sme dali vale! Cesta nám ubiehala, bez toho, že by sa nám čo pamätnejšieho bolo prihodilo, až do Nového Mesta nad Váhom. Tam ale na mýte pri cinteri, kde kedysi evanjelický kostol stával, ktorý na rozkaz grófa Nádasdyho r. 1660 bol zborený a rozhádzaný, — býval Cerberus v podobe nenásytného vyberača mýta, ktorý na pomino idúcich alebo vezúcich sa vyskakoval, aby mu mýtny obolus zaplatili. Moja matka dala vopred pokynutie furmanovi, aby na mýte nezastal, ale lepšie pohnul. Sotva sme okolo mýta prebehli, vyskočil naježený Cerberus s krikom: „Počkaj! mýto!“ a keď sme tomu nechceli rozumeť, rozbehol sa za nami a honil nás až temer po tri kríže. Tam už mu vyšla para; preto zastal, zaťatou päsťou pohrozil a vrátil sa pomaly nazpäť do svojho pelechu. Druhá taká komédia odohrala sa na mýte čachtickom. Tam číhaval na pocestných akýsi šmatľavý publikán v šnorovanom, už náležite vypelichanom dolománe. Bol to akýsi vyslúžilý hajdúch, ktorý keď nevládal viac sháňať poddaných na panštinu a tam im palicou dodávať chuti k robote a budiť úctu a lásku k slávnemu panstvu, so svojimi vlastnosťami, ktoré záležaly zo zriedkavej surovosti a vydridušstva, výborne sa hodil za publikána-mýtnika. Ten, ako by bol tušil, čo ho očakáva, sotva počul zďaleka hrmot vozíka, už si zastal pod mýtové brvno a čakal na poplatok, ako Dora na jalito. Keď však vozík uháňal ďalej, ako by tam ani mýtnika nebolo bývalo: počal sebou trhať a mykať, ako syseľ na motúze, a čosi-kamsi, s krikom: „mý-to! mý-ý-ý-to!“ hybaj za vozom, čo mu para stačila: ale všetko na darmo; aj ten sa musel upachtený vrátiť, lebo matka, ako zemianka, ani za svet nebola by z privilegia neplatenia mýta ani špetku popustila, až v samej Trnave, kde, tuším, nitrianske privilegia platnosti nemaly. Ach, bol to krásny, a veruže obdivuhodný vynález, tie mýta. Poddaný sedliak, ktorý na svojich pevných pleciach celú Eiffelovu vežu bremien nosil mlčky a len vo vrecku päsť zatínal a nepozorovane zubami zaškrípal, dlaňami svojimi všelijaké roboty vykonával, za ktoré sa mu často miesto vďaky palíc dostalo, musel na cesty kameň lámať, nalámaný na cesty navoziť, tam rúče v hroby uložiť, uložený na drobno rozdrviť, rozdrvený pekne po hradskej porozsýpať a pourovnávať; a keď potom po tej istej ceste šiel či peší, či s károu, či s vozom, či s dajakým dobytčiatkom: musel platiť mýto a miesto poistenky ešte aj grobianstva kadejakých publikánov a hriešnikov so sebou odniesť; ale zemän, čo ani hrsti piesku nehodil na cestu, mýta neplatil, a beda by bolo bývalo tomu mýtnikovi, keby mu bol dajakú reťaz s voza ako záloh odopäl! Nie nadarmo sa chváli tá stará uhorská svoboda. Ale nebudem celú tú cestu podrobne opisovať; len to spomeniem, že sme prišli na noc do Trnavy, slávneho niekdy univerzitného mesta, a pre jeho mnohé kostoly a veže Malým Rímom nazvaného. Už hneď za Manželiciami počaly sa nám ukazovať zďaleka veže trnavské, ktoré, že sme uháňali nie hradskou, ale poľnou cestou, hneď sa nám skryly pod obzor, hneď zase sa objavily, čo moju nedočkavú zvedavosť len tým viac dráždilo. Už blízko samej Trnavy, hoci sa už stmievalo, obskakovalo jedno chatrne oblečené dievčatko šípový ker, na kraji cesty stojací, veselo pokrikujúc: „Hečepeč! hečepeč!“ a od radosti si dlaňkami plieskalo, že si mohlo červených šípok do zásterky natrhať. Hej, pomyslel som si, keby si ty, úbožiatko, prišlo do našej záhrady lubinskej, tam by som ti inakšieho ovocia natrhal, než sú tieto kyslé a zvnútra pichľavé šípky! Tak mi toho dievčatka bolo ľúto, že som sa nad ním skoro rozplakal, lebo som sa nazdával, že nikdy lepšieho a chutnejšieho ovocia nejedlo, než šípky. Daktoré veci a zkúsenosti, ani neviem prečo, tak utkvejú človeku v pamäti, že sa na ne aj v starobe živo rozpomína. Mohol som mať asi 5 rokov, keď som na školskej lavici, ako benevolus auditor, sediac, pozorne počúval lubinského rechtora Černáka, ako nám, chodiac s paličkou pomedzi stoky, rozprával biblickú históriu o stavaní babylonskej veže; a keď riekol, že všetci ľudia na svete jednou rečou hovorili, spýtal som sa ho: „Pán rechtor! ktorá to bola reč?“ a keď sa tvárou ko mne obrátil, usmial sa mi a s výrazom veľkých rozpakov váhavo riekol, že „slovenská“, dobre som vyrozumel, že mi nepravdu povedal. Naoko som sa uspokojil, ale čo ako sa tváril, že ma poučil, ten výraz rozpakov, na jeho tvári vyrazený, aj dnes mi je ešte pred očima, a bál som sa ho viac interpelovať, aby som ho do rozpakov nepriviedol. — V Trnave sa mi obzvláštne ľúbily pekné domy, kostoly, veže — a maličkí, v uniformách vojenských oblečení a so šabličkami chodiaci žiačkovia kadetskej školy. Už to tie uniformy akosi magicky účinkujú nielen na dospelé dievčatá, ktorých ideálom je uniforma a čo v nej trčí, ale aj na malých chlapcov, ktorí sa domnievajú, že na svete niet väčšieho blaha nad uniformu a šabličku; a keď tí chlapci dorastú a aj proti vôli ich vopchajú do uniformy: už sú tej slávy presýtení. — Tu v Trnave sme zatiahli na noc do hostinca „u Zeleného stromu“, a prenocovali sme pod plachtou na voze, aby nám dakto naše miškulancie nepobral. Chrúmanie kŕmených koňov, ich fŕkanie a nohami dupanie ma skoro uspalo; i spal som ako zarezaný, až do bieleho rána.

Z Trnavy sme sa zavčas rána vybrali poľnými cestami na Rošindol (má to byť Rosenthal), Pudmerice a Kráľovú (o ktorej sa vtedy nikomu nesnívalo, že by sa mala menovať Királyfa) do Modry. Čím viac sme sa k tomuto mestu blížili, tým silnejšie mi srdce búchalo, lebo veď tam som mal pred slávnym rektorom Kalinčiakom zkúšku složiť z toho, čo viem, a čo neviem, a očakávať jeho výrok: či mám od prvej triedy grammatiky počať? a či sa mi pošťastí dve triedy preskočiť, aby som bol hneď za syntaxistu povýšený? Modru sme zazreli, až keď sme sa dolu vŕškom k nej spúšťali. Oproti Trnave zdala sa mi byť veľmi chatrnou, lebo vyčnievala z nej len jedna veľká veža a nie celá hora veží, ako tam; ale páčilo sa mi veľmi, že pri hornej bráne, ktorou sme do mesta vchádzali, šnorovaný dráb s koženým kocprdom stál na stráži, nám ale nič neublížil, a ani na pas sa nepýtal. Tak asi mohol vyzerať ten strážny pri bráne mesta Viedne, ktorý kráľa Mateja, za slovenského furmana preoblečeného a koleso vozné von z mesta kotúľajúceho, poza uši sekol a mu riekol: „Eh, máš ty za nosisko, ako Matej kráľ!“ Ale nedalo sa mi kedy premýšľať o Matejovi kráľovi, jeho hrdinstvách a dobrodružstvách, lebo sotva sme sa poskladali v hostinci, hneď nás matka viedla predstaviť rektorovi Kalinčiakovi. S bratom, ako už známym, nebolo okolkov žiadnych; ten bol jednoducho preznačený — tuším do poetiky (IV. triedy). Ale mňa čakalo rigorosum, pred ktorým sa mi iskrilo v očiach a mi kolená podlamovalo. Mal som dosť strachu pred takým pánom, od ktorého dobrej vôle to záviselo: či mám o dva roky viac alebo menej alumnické bochníky pojedať; ale keď som pozrel na stenu a videl som tam v zlatom ráme obraz akejsi mladej ženy, bez všetkej toalety (až o mnoho rokov pozdejšie mi svitlo, že to bola akási nedbalá Venuša), zapálil som sa až po uši, a počalo mi hrdlo sťahovať, tak že som ani iného nečakal, než že s bubny a trúbami na tom examene slávnostne prepadnem k mojej veľkej hanbe, na mrzutosť matke a k žiaľu dobrého otca, ktorý mi bol šťastlive celú Šulekovu latinskú grammatiku po kuse do hlavy povnášal a ma z akéhosi Lesebuchu trošku nemecky hovoriť naučil, a teraz by bol musel povedať: „Oleum et operam perdidi!“ Keď ma ale Kalinčiak vľúdno oslovil, abych mu povedal, čo som sa doma učil? či viem, koľko je deklinácií a konjugácií? bolo po strachu, a od radosti som aj na ten obraz zabudol. Že som deklinovať a konjugovať vedel, postavil som sa smelo. Najprv mi dal skloňovať „aqua“: šlo to, ako po masle; na to nasledovalo „homo“, „rosmarinus“, „respublica“: a že to šlo dobre, bol môj examinátor cele spokojný. Už som čakal, že mi dá skloňovať „Hic gallus cantans, in arbore sedens, kikiriki dicens“, a bol by sa začudoval, ako by som mu to bol vyrapotal až do ablativa v pluráli! Keď som mu ešte zakonjugoval pomocné sloveso „sum“ v prítomnom a v minulom čase, vstal a riekol: „Pôjde do syntaxi.“ Odtedy som mal Kalinčiaka, čo aj nebol mojím profesorom, náramne rád, hoci mi raz bol, ako ďalej rozpoviem, švárnu čertovinu vykonal; mal som ho sto ráz radšej, ako o pár rokov pozdejšie toho prešporského mizeráka, ktorý aspoň dva razy cez týždeň papuľoval tú, v prevrátenom mozgu vzniklú trulantskú fabulu o Svätoplukovom predaní krajiny za bieleho koňa, a pri tom blbstve najprv sám sa usmieval a potom víťazoslávne na nás pár Slováčikov pozeral.

Ubytovaní sme boli u vdovy R., ktorá mala dve obstarné dcéry. V jednej, dosť hodnej izbe, s oknami do dvora obrátenými, bývali sme štyria: ja s bratom, jeden Sobotišťan a jeden Myjavan, a za celý rok sme sa výborne snášali. Za byt sme platili po 1 zl. str., a v tom i kurivo bolo zahrnuté; ba domáca pani nám aj z našej múky pár ráz cez týždeň varievala rezance (slíže) na večeru. Komorášom, kvästorom a finančným ministrom bol brat, ako starší a zkúsenejší, a mne akurátne vyplácal každodenne dva šajnové krajciare, a tie pravidelne zapisoval do účtov, a koncom mesiaca domov posielal. Mňa ale naučil variť zasmážanú polievku; a musel som sa tomu kuchárskemu kunštu výborne rozumieť, lebo mne nikdy žiadna polievka tak nechutnala, ako tá mnou, sťa jedenásťročným modranským „fizulárom“, t. j. alumnistom, k raňajkám varená. Čím väčšie hrče zásmažky sa po polievke tmolily, tým viac sme sa pri ulovení ich s bratom predchytávali. Ktosi spískal o nás fabulu, že sme si aj štrúdle, alebo ako to náš dr. Zechenter menuje, „circumdederunt“, sami robili, a cesto na ne na posteľnej plachte vyťahovali. To ale, milý čitateľu a ľúba čitateľka, neráčte veriť; lebo naše kuchynské kunšty nesiahaly ďalej, ako na pečenie zemiakov v zime v kachliach a varenie polievky. Len raz sme sa dali naviesť synovi modranského hostinského, loptošovi, ktorý rád k nám chodieval, že sme sa odhodlali, po dlhom váhaní, až na pečenie dolkov. To už nepamätám, či sme do nababraného v hrnci cesta dali aj kvasníc; len to viem, že brat Gustáv s hostinského synom dlho varechou trepali a narábali cesto v hrnci, a potom — mne, ako puerovi, to, pravda, nesverili — oba nalievali z toho na ohništi do dolkovej formy, keď jamky celkom korektne po kuchársky najprv náležite pomastili. Sotva sa cesto s jednoho boku trošku pripieklo, obrátilo sa na druhý bok; a keď sme sa nazdávali, že je už dosť pripečené, hneď sme aj traja doňho vidličkami pichli, ako harpúnami do ryby, a kto ho ulapil, ofukoval ho sem-tam, a hoci to bolo ako horúce blato, predsa to len s chuťou požil. Že sme pri tejto maškrte aj viac hostí mali, obstupujúcich ohnište ako Vulkánovi tovariši, ušly sa nám každému sotva tri dolky. A to bolo naše šťastie, lebo také nevykysnuté, blatu navlas podobné, k tomu, ako by to bolo pre čertov pečené, horúce mavkáče, keby sme ich boli viac pojedli, mohly sa nám cez brucho von prepáliť, alebo aspoň žalúdok i so všetkými črevami nám náležite poškvariť. — Ja som sa o to nestaral, ako nám domáca pani slížky robí a varí; ale môj spomenutý kvästor bol ostražitejší, a raz čosi spozoroval, čo mu tie slížky až do duše znechutilo, a mne ani slovíčka nerieknuc, písal domov: aby nám viac múky na slížky neposielali, lebo že pani rozgúľané slížkové cesto vešia na kuchynské dvere, kam chodievajú muchy spávať, ako sliepky na hambálky, a práve preto je tam celá vrstva nečistoty. Tak to zavinily muchy, že sme sa na večeru bez slížkov obchádzať museli.

Na gymnáziu modranskom rektor učil V., VI. a VII. triedu (retoriku, poetiku a logiku), konrektor I., II., III. a IV. triedu, alebo, ako sa to vtedy menovalo, grammatiku prvo- a druhoročných, a syntax prvo- a druhoročných. Bol aj subrektor, učivší donatistov, ako prípravu do gymnázia. Národnú školu spravoval kantor, u ktorého ešte aj husle boly v móde, do ktorých za pokutu zacvikovával ťarbavých abecedárov. Rektorove tri vyššie triedy chodily do jednej siene, taktiež aj konrektorove celé nižšie štyrtriedové gymnázium muselo sa vpratať do jednej siene; a veru musel mať s tou chasou konrektor mnoho trpelivosti, a oči ako Argus, aby medzitým, keď sa s jednými zapodieval, ostatní z dlhej chvíle nestvárali allotria.

Už ale musím niečo aj o škole povedať. Konrektora sme držali za akúsi vyššiu bytnosť, a i báli sme sa ho, i radi sme ho mali; lebo hoci vedel s packárom a trstenicou výborne narábať, a máloktorý deň minul, čo by neboli aspoň dvaja-traja po jednej alebo dvoch packách, alebo trstenicou na skryto dostali, tak, že by sa bola mohla na znak radosti, že nikto trestaný nebol, biela zástava vystrčiť na gymnaziálnu budovu (keby to bolo bývalo vo zvyku): predsa nikdy neurážal ani náboženský, ani národný cit žiačkov. Už musel byť na žiaka nahnevaný, keď mu riekol: „Ty! ty budeš slépky pásť!“ ale žeby bol komu do „drótos tótov“ alebo „kölyök“, alebo iných moderných ľúbezností nadával, to sa nikdy nestalo. Packy rozdával so zvláštnou zručnosťou sám, tak, že sa delikventovi ani na dlaň nedíval, a predsa mu ferulou na ňu trafil tak dôkladne, že to až zahvižďalo. Keď ale bolo treba, žiakovi od zadku nahnať rozumu a moresu, pri tom býval takým hinterladerom pri katedre najbližšie sediaci a privilegiom vyplácania obdarený armalista-žiak. Toho času bol takým exekútorom výrokov konrektorských Karol Martešík, rodom z Myjavy, skrz naskrz dobrák od kosti. Keď konrektor zašramotil kľúčikom na fioku katedry, už „conticuere omnes, intertique ora tenebant“, bez dychu načúvajúc, ako povie — vždy po slovensky: „Na! Daj mu 2 — 4 — 6.“ Delinkvent šiel mlčky za stolice ku kachliam, kde bola ominózna lavica, dereš zastupujúca, a Martešík taktiež automaticky ťahal za ním; a keď sa odsúdenec na lavicu uložil, nameral mu exekútor usúdené rany. Ak to bol dobrý kamarát Marťešíkov, len tak ledabolo ho fukol po pulideroch, alebo zaeskamotoval naňho s Boscovskou rýchlosťou dajakú čapicu alebo kepeň, a potom mu vyťal rany, a bitý skríkol, ako by ho dral. Ak ale odsúdenec Martešíkovi dakedy niečo proti srsti vykonal, naskytla sa mu príležitosť, aby sa mu za to „pod způsobem práva a spravedlnosti“ vypomstil; toho nešanoval, ale vyplatil spravedlive a ako sa patrí. Za to ale nepovstávaly žiadne hnevy, len neškodné a nevinné aprehenzie.

Daktoré predmety učili sme sa slovensky, jeden nemecky, jeden maďarsky, ostatné latinsky. Pamätám sa dobre, že sme sa učili zemepis slovensky z písaných sošitov. Maďarsky sme sa učili prírodopis, a to botaniku. Ešte viem, že sošit nosil nápis „Növényorzág“, a že sa tam čosi spomínalo o „sárga répa“, ale to som vtedy nevedel, čo znamená „növényország“ a čo „sárga répa“, lebo nám to profesor nepovedal, a bol s nami spokojný, keď sme uloženú lekciu po dobrom či po zlom nazpamäť vykodkodákali. Keby nás bol čo len raz vyviedol do poľa a nám tam daktoré rastliny ukázal, a čo všeličo sa dá o ktorejkoľvek rastline rozprávať, kto sa do veci rozumie, nám vyrozprával; keby nám bol ukázal, ako treba rastliny sušiť a v herbárik ukladať: boli by sme z toho mali omnoho väčší úžitok, než z eminencie do svedectva vypingovanej, keď sme vec nerozumeli. — Z každého predmetu vyvolával konrektor každého druhého, v abecednom poriadku, a tento systém zachovával ustavične rok po roku. Podľa toho, či bol prvý vyvolaný A alebo B., už každý vedel, kto pôjde lekciu odriekať a kto nie. Žiaci ale si bedlive značili do sošitov pri každej lekcii „fui“ alebo „non fui“: jak si dnes vpísal „fui“, to znamenalo, že dnes bol vyvolaný, a zajtra mu ani za mak nezaškodí, keď sa na lekciu ani nepodíva, lebo i tak vyvolaný nebude. Preto sa stávalo pravidelne, že prvú lekciu každý sa naučil, lebo nebol istý, či ju nemusí odriekať; napotom ale učil sa len každú druhú, a medzery neučených lekcií tvorily polovicu celého „štúdia“, t. j. učebného predmetu. Jak si pri zkúške vytiahol šédu, na ktorej bola náhodou otázka z paragrafu, ktorý sa žiak bol učil a z neho aj pred katedrou odriekal, bolo s ním dobre; v protivnom páde bol jeho examen len taká macerata miseria s octom. Pri odriekaní lekcií konrektor zachovával takú prax, že, keď vyvolaný zostával často trčať alebo naskrze nič nevedel, odniesol si jednu-dve packy; profesor mal dušu na mieste a žiak pálčivé memento na dlani, aby sa po druhý raz lepšie lekciu naučil. I grammatisti i syntaxisti museli sme každý deň ráno priniesť jednu stranu kaligraficky napísaných formuliek. Kto už v pondelok, alebo v utorok doniesol formulky čisto a pekne napísané, tie profesor poznačil ceruzkou slovom „absolutus“, a taký kaligraf nepotreboval celý týždeň viac písať formuliek; kto nedostal známku „absolutus“, musel písať formulky každý deň. Našli sa ale aj takí loptoši, ktorí sa potajme dlho v tom cvičili, aby vedeli „absolutus“ práve tak napísať, ako konrektor, a potom, akokoľvek formulky namazali, zazávratníčili si podpísaním ceruzkou „absolutus“ a tak sa už v utorok osvobodili od písania formuliek na ostatné dni týždňa. Tento klam mohol byť veselo prevádzaný, lebo si profesor nepamätal, komu napísal „absolutus“ a komu nie. K polročným zkúškam ale chystali sme všetci už popredku „Specimina Kalli- et Orthographiae“, kde sme do sošitkov aspoň 5-6 čo najpeknejšie napísaných formuliek umiestili. Iniciálky, ba celé prvé riadky bývaly fantastickými fraktúrami popísané, vycifrované a často aj viac farbami pomazané, a boly chlúbou i žiakov — i profesora. Sotva ale bolo po polročnej zkúške, sobral žiačik všetky sošity a formulky, čo ich koľvek behom semestra popísal, pod pazuchu, a hybaj s celým tým archívom k pečienkárke, aby sa to vymenilo za oškvarky. Sic transit gloria mundi! Dnes, pravda, banujem, že som aj ja tak podľa starobylého ususu urobil, a všetky písané „stúdia“ za škarnicľu oškvarkov zamenil. Vtedy som si myslel s ostatnými, že sa z toho už viac nikdy učiť nebudem, lebo nemusím; a kto tie sošity potrebuje, nech si ich spíše. A predsa by to stálo za prácu aj dnes pozreť do tých „stúdií“, čo to vlastne bolo? Zvlášte ten „Növényország“ i s jeho „sárga répou“ by som teraz rád videl: o čom to tam vlastne bola reč?

V sobotu sa deklamovávalo. Profesor sostúpil so svojho trónu a my sme sa jeden za druhým na katedru hrabali, a čo kto ako vedel dajakú tú deklamovanku — odverkľovali. Deklamovávalo sa slovensky, nemecky a maďarsky, ale to všetko boly pramizerné cvičenia, ktoré ani jednoho rečníka nevychovaly. Smelší žiaci pri deklamovaní rozhadzovali vospust sveta rukami, ako rak klepetami, chúlostiví vopchali ruky do vačku a mechanicky vyrecitovali štrófu, dve dajakej nerozumenej a nepochopenej básne; a ja len obdivujem tú zázračnú trpelivosť profesorovu, že pri takých deklamáciach z kože nevyskočil od zúfania!

Pod menom „spevokol“ mávali sme už aj my malí žiaci akýsi spolok bez stanov a bez protokolov, a schádzali sme sa týždenne dva razy, aby sme si len tak bez nôt písaných zaspievali, a ktorí mali švihkejšie nohy, od zeme zatancovali, a pritom všelijaké nezávadné žarty a zábavy vystrájali. Profesori o tom dobre vedeli, a nevysielali za nami špiclov, ktorí by sa na svojich kamarátoch v udavačstve cvičili, až by na hotových janičiarov vyzreli; vôbec tam nikto špiclovstvom neotravoval duše chlapcov. Keď sme sa do chuti naspievali a hrdlá vysychajúce nie snáď pivom alebo vínom, — lebo to nám ani na myseľ neprišlo, — sopár džbánmi vody povyplachovali: rozišli sme sa v pokoji domov. A hľa, ani jedna hruda zeme uhorskej nepošinula sa na Sibír! Pri tých spevokolových schôdzkach naučili sme sa veľké množstvo piesní a nápevov. Iné zábavy boly: hra na loptu, na pažiti za pezinskou bránou, behanie o závod, pasovanie, a hra na blchu. Pri hrách na loptu a blchu bola gymnastika behania šarvancom osožná, a žalúdok vždy v takom poriadku sa udržoval, že by bol aj s Valibukom olovené halušky strovil. Aj vychádzky do hôr až k opustenej Zlatej bani a ďalej konávali sme húfne. V Harmonii byť a nezabehnúť podívať sa do neďalekej bane, bolo by znamenalo byť v Ríme a pápeža nevideť. Raz sme sa odhodlali čo najďalej vliezť do tej bane, lebo sme mali kus lojovej sviečky so sebou; ale nebolo možno ďaleko ísť, lebo sme prišli ku kolmej, hlbokej diere, cez ktorú sa nedalo preskočiť, a čo sme v bani videli, nebolo zlato, ale celé hromady netopierov. Nikdy som nepočul spomínať: kedy sa tu prestalo dolovať na zlato? Aj v pezinských horách sú opustené zlaté bane, o ktorých viem, že ešte roku 1867 sa v nich dolovalo a z kamenia, stupami rozmrveného, zlatý prášok sa vymýval; ale že sa to nevyplácalo, bane zostaly zanedbané.

Šport iného spôsobu, pravda, nepekný, pestovali väčší žiaci, u ktorých nedeľné popoludňajšie bitky s tovarišmi remeselníckymi, „za bránkou“ a pri rybníku, neboly nič nevídaného. Na takýchto hrdinských kúskoch sme ale my, syntaxisti, alebo práve grammatisti, podielu nehrávali. Keď ale hrozno dozrievať počínalo, museli hájnici vo dne v noci byť na stráži, lebo žiaci bez rozdielu triedy, ako špačci vyletúvali v tlupách po troch i viacej, akoby to nič, na prechádzky do viníc, a vracali sa domov nakradeným hroznom obopchaní ako ježi; a že sa hrozien málo do vačkov vpratalo, rozpárali si ktorísi na kabáte podšívku, alebo najsmelší vzali so sebou poduškový sovok, a s nakradenými strapci utekali, kade ľahšie domov. Ak bol zlodej dolapený, — čo sa veľmi zriedka stávalo, — odsedel si to v karceri, kde sa mu zavdala príležitosť zvečniť svoje meno na stene, alebo steny rozličnými nápisami a kresbami okrašľovať, na nehynúcu pamiatku. Väčší žiaci nebáli sa ani hájnikov, ba púšťavali sa s nimi aj do víťaznej pračky, a premožení hájnici sa s tým nikomu nepochválili, že od fizulárov porážku utrpeli. Už dávno pred Darwinom znali modranskí hájnici, čo je „mimicri“, lebo aby sa prispôsobili zeleni viničov a hneď spozorovaní neboli, nosili akési zelené blúzy; lenže oko fizulárovo bolo dosť ostré, aby ich zďaleka rozoznal a vedel pred nebezpečenstvom zavčasu uvrznúť. Bolo to — tuším — koncom septembra alebo počiatkom októbra r. 1847, keď sa medzi žiakmi rozhlásila novina, že v tú a v tú noc na Zobore pri Nitre akási veľká vatra horeť bude. Vyšiel nás vtedy pozde večer veľký kŕdeľ až za Kráľovú. Pravda, ani jeden nevedel, v ktorú stranu v takej tme, ako v rohu, máme Zobor hľadať, lebo mnohý z nás až teraz po prvý raz počul spomínať toho vrchu meno, — ani to sme nevedeli, či od Kráľovej vôbec možno Zobor videť? Keď sme sa do tmy na všetky stnany očí do sýta navyvaľovali a zhola nič nevideli, poberali sme sa domov. Tu asi v prostred cesty riekol ktosi: Poďme na hrozná! a fuk, už sa všetci potratili do viníc, mňa samotného na ceste odbehnúc v takej tme, že by mi bol mohol smelo dakto oko vyklať, a nebol by som ho videl. Prišlo mi tak úzko, a všetky rozprávky o strašidlách a zbojníkoch, čo som ich kedy bol popočúval, kmitaly sa mi mozgom; i vyštveral som sa i ja — teraz skrúšene vyznám — na kraj vinice, šmátrajúc len tak vospust sveta po viničoch, ale ani jediného strapčeka som nahmatať nemohol. Ten, ktorý už mal plné vačky a ako chrček plné ústa hrozien, zavolal utlumeným hlasom: „Hájnik!“ a všetko sa o zlomkrky hrnulo na cestu a dolu k Modre. To bolo jediný raz, čo som i ja proboval, ale len zo strachu, aby ma na ceste osamote odbehnutého niečo nezožralo, skočiť nedovoleným spôsobom do cudzieho vinohradu. Ale po oberačkách nikto nám nebránil chodiť „po oberkoch“; a tu sa nám často prihodilo, že sme natrafili na cele neobraný vinič, ktorý či omylom, či z milosrdenstva schválne oberači zabudli obrať. Úprimne vyznám, že sa mi ani vtedy neľúbily také flibustýrske kúsky žiacke, a hoci ma kamaráti viac ráz vábili, aby som šiel s nimi na hrozná, ani raz som to neurobil, leda „po oberkoch“. Za to ale chodievali sme do Hrúščova (tak sa, tuším, menoval ten hon, v bok niže Modry), kde na svahoch položitého kopca celá hora planých hrušiek stála. Tam sme si po zemi napadaných plánok nasbierali a domov navláčili, ako sysli žita, a potom sme po večierkoch, ako delikatesu, vyberali hniličky.

Sotva minulo 5-6 týždňov po mojom príchode do Modry, prišly oberačky, a počas oberačiek 14-dňové prázdniny. Mnoho žiakov porozchádzalo sa na prázdniny domov. Vybral sa tedy aj môj brat s karavánou žiakov severo-nitrianskych domov, mňa ale nechal v Modre, doručiac mi celý strieborný desiatnik, v hodnote terajších 171 krajciarov, s príkazom, aby som s ním tak gazdoval, že by mi vystačil na 14 dní. Vyprevadil som odchádzajúcich až po hornú bránu, premýšľajúc ida cestou, čo všetko sa s takou sumou peňazí za dva týždne dá vykonať. Sotva sme sa za bránou rozlúčili, nemal som pilnejšej roboty, ako že som si kúpil za šajnový krajciar dve cigary, a v „šróne“ pri katolíckom kostole za dva krajciare šajnové ešte teplý „kásflékl“; ale sám som sa tej márnotratnosti naľakal, lebo už celý groš z desiatnika bol „fuč“! „Kásflekl“ bol tvarohom pobabraný, ako hodná dlaň veľký koláč, na akú maškrtu sme len v mimoriadne priaznivých finančných pomeroch smeli pomýšľať. Žiak, dobrým žalúdkom opatrený, bol by takých koláčov bez ublíženia si aj 12 zjedol: ale kdeže by sa vzal v Modre taký alumnista, ktorý by si smel dovoliť na jedno posedenie 24 krajciare prejesť?! S kúpenými cigarami a s kásfleklom vo vačku, a s pevným predsavzatím, že s ostatkom peňazí lepšie budem gazdovať, ubieral som sa na byt. U brány domu obzrel som sa ešte raz za seba, a tu vidím k môjmu nemalému ustrnutiu, že sa brat čosi domov vracia! No, reku, to bude pekná historia, jak sa ma spýta: „Kde máš desiatnik?“ Kásflekl by som len dajako bol vyhovoril, že som si ho na uľavenie žiaľu za odchádzajúcimi domov kúpil; ale beda by bolo bývalo mojej, už vtedy dlhej štici, keby bol u mňa cigaru našiel; lebo fajčiť smeli žiaci len od retora hore. Keby retor čo jak mladý a skrčený, čo jak silného a urasteného syntaxistu bol pochytil pri fajčení, či na ulici, či v hore, či v dome, osoboval si právo — ktoré mu ani nikto neupieral — poriadne ho vyfackovať a fajku alebo cigaru (ktorých sa ale toho času veľmi málo fajčievalo) vziať; a keby tá fajka bola bývala čo aj striebrom okovaná „tajtýčka“, nebol by ju syntaxista pred žiadnym forom vysúdil. Grammatista a syntaxista bol retorovi a žiakom vyšších tried len „puer“; ale beda by bolo bývalo tomu syntaxistovi, keby sa on bol opovážil nazvať retora „puerom“, a hoci by ten retor bol tak malý, že by bol mohol syntaxistovi za sáru spadnúť. Žiaci prvých 4. gymnaziálnych tried museli retorov a vyšších na ulici strhnutím čapice a slovom „servus!“ pozdravovať. Jak to taký „puer“ urobiť zameškal a bol alumnistom, trestaný bol absentovaním od mäsa, a jak bol vzdorovitý a aj druhý raz nepozdravil, nedostal na obed chleba. Ďalšie privilegium retorov a vyšších žiakov bolo, že smeli na prechádzkach nosiť paličky, v čom daktorí taký luxus prevádzali, že so sebou vláčili celé zabíjacké koly. Nech by sa len bol opovážil syntaxista — o grammatistovi ani nehovoriac — vyliezť v nedeľu popoludní s paličkou na ulicu! Prvý retor, ktorý by ho bol popadol, bol by mu uši ponaťahoval a paličku skonfiškoval. Tu máme hotový variant tej „duchaplnej“ výpovede, že sa človek až barónom začína (Der Mensch fängt erst beim Baron an). Študent vlastný začínal sa až retorom, všetko, čo bolo od retora nižšie, bolo len „puer“, ako by riekol: čvarga! — Ako som s tým spomenutým desiatnikom, napriek bratovmu príkazu, šafáriť počal, nepochválil som sa mu do dnešného dňa. Teraz už strach odkladám na stranu: nech sa to dozvie. Jak mu tieto riadky prídu pred oči, pokrúti hlavou, ale nebude staré hriechy hýbať, ale ich plášťom bratskej lásky zakryje, a to tým viac, že na vyšticovanie, pre tie dve cigary, bol by som už pristarým puerom. Jak by ale chcel z tých časov proti mne niečo hýbať, čo som zamlčať za dobré uznal: vyzradím aj ja o ňom to, čo vykonal domácej panej v Réci s petržľanom v záhrade.

Toho času boli aj dvaja bratia z Myjavy v Modre, ktorí vedeli na husle hrať. Kedykoľvek sa podvečer viac študentov sišlo a zažiadalo sa im zaskočiť si, vybrali sa traja k tým muzikantom. Jeden im vzal husle a dvaja ostatní každý jednoho z muzikantov vzal pod pazuchu a doviedli ich do študentského rákoša. Či sa muzikantom chcelo, či nechcelo, museli hrať. Nič im ani to neosožilo, že si struny poschovávali; struny sa im kúpily nové, a vrzúkanie predsa muselo byť. Raz vo fašiangy, keď som práve zadumaný zásmažku pripekal, počujem cez otvorené dvere oknom dnu znejúci krik: „Podkozinský! Dolinár! Počkaj, však dostaneš!“ Zásmažku odstaviť, aby nezhorela, a priskočiť k oknu, otvoriť ho a pozreť dolu, čo sa to tam vlastne deje, bolo dielom okamženia, keď medzitým aj ostatní s postieľ poskákali a k oknu sa shrkli. Tam pod samým naším oknom visel na šnúre, na akú sa prádlo vešia sušiť, starší z tých muzikantov, ktorému dvaja študenti šnúru popod pazuchy prevliekli a ho tak hore na stenu vytiahli. Čím viac sme sa tomu smiali, tým viac nám ten šnúrou hore vytiahnutý nadával. Jak ho so šnúry spustili, letel zrovna ku Kalinčiakovi, ktorý sa nad tým, pravda že trochu hrubým žartom, mal od smiechu popukať. Náš muzikálny mučeník mu ale riekol: „Vysokoučený Pane! to neni do smiechu; dnes ma zavesili za ruky, zatra ma môžu zavesiť za krk!“ Kalinčiak dal si obžalovaných zavolať, naoko prísne ich pre taký nešikovný špás vyhrešil: a bolo dobre.

Veľmi smiešnou figúrou bol jeden logikus, rodený Maďar, postavy územčistej, už asi 22-ročný, s bradou strapatou, ryšavou, keď si ulicou vykračoval s fajkou na dlhočiznom pipasáre, so sukovitým kyjakom, a z vačku kabátového sa mu opáľaly kožené dlhé strapce tabákového mešca s dlhým, ako kapitálne špikadlo, šparákom. Pri akejsi príležitosti žiaci vyšších tried pripravili Kalinčiakovi serenádu s fakľami a spevom; a milý Maďar, ktorý sa v Modre dobre slovensky naučil, silným chrapľavým basom spieval pri hudbe mestských „turnerov“ slovenské piesne, ako by to bol býval dajaký z Prešporka vyhnaný a proskribovaný pansláv. A hľa, nebadať, že by to bolo maďarskému národu škodilo.

Keď spomínam mestskú hudbu, nebolo by spravedlivé, keby som zamlčal každodenné pastierske koncerty na šalmaje, ktorými sa kravy vyvolávaly na pašu: čo tomuto kráľovskému mestu veľmi idylický náter dávalo. Hudba sa ozývala každú štvrťhodinu vo dne aj s veže, lebo „turner“ musel každú štvrťhodinu obísť celú chodbu okolo veže pri zvonoch, a na všetky štyri strany sveta zafanfarovať, čo bolo nie tak muzikálnemu smyslu meštianstva k vôli, ako pre jeho bezpečnosť; lebo keby pri tých obchádzkach veže bol dakde spozoroval oheň, musel v tú stranu vytýčiť zástavu, cez veľkú trúbu pľachovú, že ani Lehelova nemohla byť väčšia, na poplach volať a na zvony šturmovať: a hneď bolo celé mesto na nohách. V noci ale každú štvrťhodinu musel vykrikovať: „G’lobt sei Jesus Christus in Ewigkeit!“

Raz som bol čosi v zime prechorel a nešiel som ani do školy, ani na obed do alumnie, ale mi alumnický senior po ktoromsi grammatistovi poslal obed aj s porciou chleba. Ostatní boli všetci v škole, a mne samotnému bol dlhý čas na posteli. Vyhľadal som kdesi zamastené karty, na ktoré sa starší žiaci u nás o orechy, lebo peňazí na hru nebolo, hrávali, a pekne rúče som si ich po duchne porozkladal. Najlepšie sa mi ľúbil zelený túz s obrázkom, ako v rukaviciach hrubo rezaným, predstavujúcim scénu na neuverenie, kde akási Xantipa druhú kľačiacu metlou popod kríže šľahala, dodnes neviem, prečo? Sotva boly karty rozložené, otvoria sa dvere a tužibuď, objavil sa pri mne rektor Kalinčiak! Do mňa ako by strelil! Karty nemal som kedy ukryť, a už som čakal, že bude zle, od strachu ani nevítajúc vysokoučeného pána rektora. Kalinčiak ale vzal dve karty do ruky, roztrhol ich po zdlžine, riekol: „Toto tebe netreba,“ a ako prišiel, tak odišiel. Rozumie sa, že ma to náramne škrelo; lebo keď som ešte pred Kalinčiakom dosť na sucho obišiel, trápila ma myšlienka: čo povedia ostatní, keď sa zo školy vrátia a uvidia karty roztrhané? Ale mi dali pokoj, karty spálili, a sami boli radi, že neboli citovaní na raport. Potom sa za dlhý čas u nás karty neukázaly, od strachu, že by na ne zase Kalinčiak mohol naďabiť.

Zvláštneho spomenutia zasluhuje, že toho času v Modre bývala len jediná židovská rodina, a tak všetko kupectvo, priemysel, remeslá, pozemky a domy boly v rukách samých kresťanov dvoch vyznaní a dvoch národností. Obyvateľstvo bodré, pracovité, nábožné, nepestovalo žiadnu zbytočnú nádheru, a malo sa dobre. Správa mesta bývala v rukách mešťanov samých. V čom a ako sa tam odtedy pomery zmenily, o tom by nám najlepšiu zprávu mohol podať daktorý syn toho mesta.

V našom dvore mali sme nám horniakom veľmi nechutnú, sladkú vodu, a hoci domáca pani na dlhom povraze vešiavala zván soli až nad samú vodu do tej studne: nemohli sme ju predsa piť. Takých studní bolo viac v okolí; inde ale bola voda dobrá, bez odpornej príchuti sladkosti. — Naša domáca pani mala aj kdesi syna, tak sa mi zdá, že vojaka. Raz mu posielala 10 zlatých a že sa to v dvadsiatnikoch nemohlo vložiť do listu, poslala ma s tými striebornými peniazmi ku kupcom, aby jej ich na papierovú desiatku premenili. Pochodil som po viac kupeckých krámoch, až sa mi konečne pošťastilo tridsať dvadsiatnikov za papierovú desiatku zameniť. O pár rokov pozdejšie nebol by človek tak snadno dostal za papierovú desiatku äkvivalent v striebre, a keby ho bol predsa dakde našiel, bol by musel hodné ažio zaplatiť. Toto preto spomínam, že r. 1847 papierových peňazí bolo málo, ale najviac len strieborných.

Ľahkomyseľnosť a šibalstvo nie sú nič neobyčajného u chlapcov, bez rozdielu veku, a z takej ľahkomyseľnosti zabúdajú aj na slušnosť k všetkým ľuďom bez rozdielu. Blízko dolnej brány bývala akási ženička, ktorú aj menší žiaci premŕzavali pokrikovaním na ňu: „Hopsa, Lisi, in die Höh’!“ alebo: „Trády núdl Frau mám!“ (Gedrehte Nudeln, Frau Mam.) Prečo? nevedel som vtedy, a neviem ani dnes; len to viem, že často stával za domovými dvermi jej bytu hodne odrastený šuhaj — tuším jej syn — s poriadnym kyjakom na stráži, ktorému to nevýslovné potešenie robilo, keď mohol daktorého posmeškára „fizulára“ (ako nás alumnistov napospol posmešne menovali) dopadnúť a mu náležite namazať. To sa ale pri všetkej jeho obozretnosti veľmi zriedka stalo, lebo fizulári si dali dobrý pozor na seba a vykríkli tie posmešné slová až pod samou mestskou bránou, a potom dali nohy na plece, a fuk, kade ľahšie do predmestia, kam sa ich neopovážil prenasledovať. — Pri Pezinskej bráne stával na stráži starý, krivý dráb, ktorého všetci žiaci len „Fipajom“ menovali, a to len preto, že kedykoľvek si odpľuval, vždy zavolal: „fi-paj!“ O tomto strážcovi mesta, ktorého sme sa my nezbedníci bez všetkej príčiny dosť napremŕzali, kolovala medzi žiactvom veselá historka. Raz mu uložil slávny magistrát, aby istého vagabunda šupom dohnal do Pezinka. Náš kuruc sa hodil do gály; obliekol šnurovaný dolomán, prevesil si naň šabľu v koženej pošve zastrčenú, hlavu prikryl čákom, vzal paličku do ruky, a tak predstavoval pritom všetkom, že veľmi kríval a s boka na bok sa metal a len drobné kroky robiť mohol, veľmi vážnu, rešpekt vzbudzujúcu, ba až formidabilnú vrchnostenskú osohu. Keď so sputnaným tulákom horko-ťažko došiel na pažiť za Pezinskou bránou, kde bolo mnoho siah dreva vo viac radoch uložených, počal šupovaný stonať, grimasy robiť, za brucho sa lapať, s nohy na nohu prestupovať a drába prosiť, že keďže mu naskrze nie je možno bez nevysloviteľnej ostudy ďalej kráčať, aby ho pustil za to drevo, žida vyplatiť. To nahliadol aj dráb, že by mu to ťažko padlo, na diarrhöu trpiaceho vagabunda bez veľkej galiby do Pezinka dohnať, a pustil ho za drevo. Policajt si zatiaľ nabil fajku, zakresal a odpľuval: „fi-paj!“ a sotva začal s chuťou prvé kotúče dymu z fajky, ako z vápenice, vypúšťať: už zazrel vagabunda zpoza druhého konca siahových radov utekať smerom k Trlinku, až sa tak za ním kúrilo! Nad týmto škandálom rozkatovaný dráb zlostne si odpľul: „fi-páj!“ — začal nohama drobčiť, palicou nad hlavou krútiť a z celých pľúc vykrikovať: „Počkaj! Už ca mám! už ca mám!“ Ale vagabund na to nedbal a šiel svojou cestou ďalej. Nebolo od nás chlapcov pekné, že sme toho chudáka, strážcu bezpečnosti, tým zlostievali, že idúc okolo neho cez bránu, jeden začal utekať a druhý za ním drobčil a pokrikoval: „Už ca mám!“ Za to sme si utŕžili od neho stereotýpny titul: „fizulári!“

V alumnii predsedal senior, najlepší žiak VII. triedy. Tomuto v hodnosti najbližší bol ephorus, ktorý vo vedľajšej komôrke chleby delil na stoly. Keď u jednoho stola sedelo 18 žiakov, poslal naň ephorus 4 celé chleby a jednu polovicu. Toto zase pri stole posledný sediaci rozkrájal opatrne na štvrtky, sem i tam prstom, nožom a okom premeriavajúc, aby tie štvrtky jednaké boly. Z rozkrájaných na štvrtky chlebov nesmel si hocikto hociktorý kus vziať, ale musel čakať, až naňho prijde rad; najposlednejšia štvrtka zostala tomu, ktorý ich bol rozkrájal. Keby vtedy fotografia bola bývala známa, bol by sa mohol od dverí kuchynských rozkošný obraz zachytiť, jak žiaci, ktorý sediačky, ktorý stojačky štvrtky chleba premeriavajú, na rukách poťažkávajú, až sa konečne každý — mimo pri stole posledného — rozhodnul a štvrtku si vybral, ale ešte aj potom šibnul okom na ostatné chleby, či by tam nebola ešte väčšia štvrtka. Kedykoľvek vidím aj teraz v trafike náhodou Žida, trikrajciarový paklík tabaku kupujúceho, vždy mi prijde na myseľ, per associationem idearum, to naše niekdajšie vyberanie v štvrtkách alumnického chleba. Taký Žid nevezme ten paklík tabaku, ktorý by mu snáď trafikant podal, ale si káže vyložiť čím najviac paklíkov, lebo — podľa toho, že „kto kde sedá, tam iného hľadá,“ — neverí ani štátnej váhe, ale paklíčky rad radom okom premeriava a rukami poťažkáva, a ktorý za najťažší uzná, ten si vezme, tri krajciare na pult hodí: a kšeft je hotový. Žid sa pritom tak úplne spolieha na cit svojich nervov a žíl v dlaniach, že váhu uhádne lepšie, než by mu ju ukazovala patentovaná „Präcisionswage“. — Alumnista predposledný pri stole delil zase z kuchyne na drevenej doske donesený kus mäsa, na toľko rovných čiastok, koľko žiakov okola stola sedelo. Aj ten si musel dať pozor, aby zkrátka neobišiel, lebo až posledná porcia bola jeho. Tak sa alumnisti prakticky učili merbe a deľbe, lepšie než zo sošitov školských. Iná hodnosť bola zase, ktorú zastával seniorom vymenovaný delič mäsa v kuchyni. Ten kuchárkou z hrncov povyťahované a na veľkú dosku naložené mäso rozdelil na toľko čiastok, koľko bolo stolov alumnistských. Na žiadneho deliča nestriehli alumnisti tak pozorne, ako na tohoto; lebo keď sa pri krájaní mäsa sem-tam zvŕtal, tu i tu odsekol aj pre seba kúštik a nožom odsotil na bok, až vychladol, a potom fuk s ním šikovne do úst. Náhle to kto zo žiakov nazerajúcich do kuchyne spozoroval, skríkol, obrátiac sa tvárou k seniorovi: „Carnes comedere non licet!“ To bol totiž terminus technicus, ktorým sa označovala nedovolená hltavosť deličova. Nepamätali títo žalobníci, že už v Mojžišovom zákone napísané stojí: „Nezavížeš úst vola mlátícího“; ako by kto mohol zaviazať ústa alumnistovi, keď voňavé mäso pre iných 80 — 100 krájal, že by si nemohol kedy-tedy šupnúť sústo z neho pod nos? Túto hodnosť bol som zastával za čas aj ja, a nemálo ma zlostilo, keď mi tí loptoši cez otvorené kuchynské dvere do úst kukali. Mali sme v alumnii aj „portans“-ov, toľko, koľko bolo stolov. Ja som medzi syntaxisty zaujímal akési privilegované postavenie, preto, že som mal brata vo vyššej triede a bol som v grácii i sťa puer aj u študentov kat exochén. Mňa nesekirovali, ani nefackovali, lebo veď aj vyšších tried žiaci chodievali k nám, zvlášte keď nám vrbovský hrnčiar Fabián doviezol za vrece miškulancií: peceň chleba, ovocie, koláče, slaninu, a čo sa pre žiacke žalúdky hodilo. Keď som bol za portansa dekrétom seniorským vymenovaný, prihodila sa mi raz tá galiba, že letiac s plnou misou horúcej polievky, narazil som medzi dvermi na utekajúceho s prázdnou misou do kuchyne Jožka Turzu, s ktorým sme sa veľmi radi mali, hádam preto, že sme boli oba maličkí, — a od nosa až dolu pod nohy vonkoncom som ho oblial a mu tvár a ruky vriacou polievkou obaril. Hoci som ho za to hneď na fľaku odprosil, lebo mi ho bolo veľmi ľúto, a on sa pre svoju nepozornosť vyhováral, pokutoval ma senior Samko Kolény za túto ťarbavosť tak, že som v ten deň nedostal chleba, ale som ho musel prepustiť Turzovi za bolesť. Zato sme sa ale nehnevali, zostali sme vždy dobrými kamarátmi.

Veľkou slávnosťou bolo pro daktorých alumnistov strúhanie a gniavenie kapusty pre potreby alumnie, k čomu len seniorom a ephorom povolaní žiaci pripustení boli. Podľa starodávneho zvyku prislúchalo ušliapovanie kapusty v sudoch výlučne ephorovi. Klebetníci pustili raz taký chýr po Modre, že ephorovi pri takej práci vypadlo z vačku kožené vrecko s tabakom do suda a on ho tam do kapusty zašliapal, a až po Novom roku zase k svojmu vrecku prišiel, keď si ho z misy uvarenej kapusty vytiahol. To je ale taká pravda, ako to, čo sa tu v Zemianskom Podhradí o jednom zemänovi rozpráva, že sa mu urodila tak tvrdá šošovica, že ju tri razy varil, tri razy jedol, a po štvrtý raz ju zasial. Ba, keď sa ešte najdú ľudia tak nepokojného ducha, ktorí vymýšľajú také nepekné klebety, ktorým hoc aj nikto neverí, predsa nevinných ľudí nimi do posmechu uvádzajú. Ale také klebety kolportujú sa na všetky strany; však len pred pár rokami stálo v novinách, že nebohý slávny Hyrtl po vykonanej operácii akejsi žene zašil do brucha špongiu aj s nožniciami. Že klebetníci neušetrili nás alumnistov, tomu sa nedivíme; veď sme im to nezostali dlžni a spískali sme aj my niečo o nich, čo ich mrzelo. — Keď bola kapusta v sudoch natlačená, doštičkami prikrytá a ťažkými kameňmi privalená, zasadlo sa k pripravenej hostine. Kuchárka totiž upiekla kolosálnu kapustnú štrúdlu pre tých, ktorí sa pri kapuste pachtili; a že taká trakta bývala len raz do roka, už dlho pred ňou sa o nej rozprávalo, a dlho po nej sa ešte spomínala. Na Vianoce boly zase 14-dňové prázdniny. Ktorí žiaci mohli, šli domov. Tu sa ale vysielali suplikanti po meste na alumneum, a to po dvoch, z ktorých jeden slovenský, druhý v nemeckom dome nemecký vinš odriekal. Ja som bol s Karlom Martešíkom vyslaný po suplikačke na dolné predmestie, Martešík dostal slovenský vinš a ja nemecký; že ale v tej čiastke mesta boly len asi 2-3 nemecké domy, aktívne som vystupoval len málo. Po vyslovenom vinši podal môj kolega domácemu pánovi alebo panej knižočku, kde sa milodary zapisovaly. Kto pár krajciarov dal, ale ich do knihy nezapísal, to si suplikanti, podľa starej, ale nepoctivej praxe, pre seba podržiavali. V nejednom dome nás aj náležite vyhrešili, že mešťanov nepozdravujeme; alebo jak sa komu žiaci nanosili do vinohradu, odstonali sme to my dvaja. Po skončenej suplikačke zasadli sme si doma k sčítaniu sumy i v knihe spísaných darov, i vo vrecku opatrovaných peňazí. I sčítali sme asi 8 zlatých šajnových, z ktorých sme vylúčili darky do knihy nevpísané, o ktorých mňa nezkúseného lišiak Martešík presvedčoval, že nám patria v rovných čiastkach. Keď sme knižočku a peniaze zaniesli Kalinčiakovi, ten knižku prezrel, pozície sčítal, potom peniaze očítal a riekol: „Prerátali ste sa; tu vám prijdú 4 groše nazpät.“ Keby sa nás bol spýtal: kde ste vzali tie nadpočetné 4 groše? boli by sme prišli do pekného pomykova. Ale nielen že nás svojimi interpeláciami nevháňal do úzkeho, než nás ešte pochválil: že z predmestia dávno tak mnoho suplikanti nepriniesli, ako my. Okrem tých vrátených nám 4 grošov dostalo sa nám každému ešte asi po 5 grošoch: a to bola suma, s ktorou sa už dačo na Štedrý večer dalo spraviť.

Na zamrznutom rybníku, a ešte viac, keď rozsiahle močiarnaté lúky Šúru od Trlinku až po Šenkvice hladkou kôrou ľadu pokryté boly, vyrojili sa žiaci každú stredu, sobotu a nedeľu popoludní na kĺzačku. Daktorí mali brusle a honili sa po ľade, až radosť bola na to sa dívať. Ja som sa len na podošvách šmýkal; ale keď ma jeden kamarát posmeľoval, aby som si jeho brusle uviazal a tak sa kĺzať naučil: privolil som k tomu, na moju veľkú škodu. Lebo sotva som sa s brusľami na ľad pustil, tak som hlavou zakresal do ľadu, že som sa nazdával, že mám hlavu na márne črepy roztrepanú a mozgy po ľade rozstriekané. No, tak prílišne zle to nebolo, len nos som mal odretý a na čele siňavicu, ktorá mi v poriadnu hrču napuchla. To mi ale tak znechutilo všetko, čo len na brusle upomína, že by som sa brusliareniu ani dnes nechcel viac učiť.

Koncom januára boly zkúšky, a dakoľko dní pred zkúškami takrečené tentamina, na ktoré sa ale prihlásil len ten, kto chcel a žiadal si mať dobrú známku. Pri tentámene hľadel profesor akosi vyskúmať, čo ktorý žiak vie, aby potom pri zkúške v hanbe nezostal. Keď som prvé polročné svedectvo do ruky dostal, bol by som od radosti vyskočil nad tým dlhým radom eminencií, konrektorovou rukou pekne doňho vpísaných! Ale úprimne rečeno, zo všetkých eminencií nemal som pražiadneho osohu, a moje z domu donesené skrovné známosti o nič neboly rozšírené, leda o spústu nazpamäť naučených, ale nerozumených a nepochopených lekcií. Doma však bolo mnoho radosti nad mojimi eminenciami.

Každá doba roku má svoje zvláštnosti aj u žiakov. Náhle sa na jar zem osušila a slniečko pripekať počalo, vyliezali sme, ako červení chrobáci, na pažite k hrám na loptu, a netrpelivo sme čakali na časy kúpania. Obyčajne sme sa kúpavali v rybníku. Priskoré kúpanie bolo nám zo zdravotných ohľadov prísne zabránené; ale my, neznajúc, čo je teplomer, ani toho pravidla sme sa nedržali, že sa kúpať možno, keď je voda najmenej +15°R. teplá: dovolili sme si rozkoš kúpania koľko ráz už v apríli. Za to raz bola v škole hromadná výplata, lebo sme aspoň dvadsiati boli podelení každý dvoma kapitálnymi packami, hoci sa nám od kúpania ani nič nestalo. V máji sme chodili na Holý vrch po gombaliach, pozdejšie po pustých vinohradiskách na jahody a do hôr na čučoriedky; smelší však, ktorí o každom čerešňovom strome vo vinohradoch, i o tom, kedy na ňom čerešne dozrievajú, boli dobre informovaní, chodili ukradomky na čerešne. — My s bratom, a s nami mnohí žiaci, hladu sme nemávali; lebo nám po vrbovských hrnčiaroch často posielavali z domu potraviny, tak že sme si temer voľno a na alumnistov luxuriózne žili. Práve pred Veľkou nocou, keď sa nám dvojtýždňové prázdniny začínaly, prišiel z Vrbového náš dvorný dodavač, hrnčiar Fabián, do Modry. Bolo by bývalo hriechom prepásť tak vhodnú príležitosť a nezaviezť sa s ním k starej matke našej do Vrbového, zkadiaľ sme už nemali ďaleko domov. Vybrali sme sa teda s tým, nám obzvláštne milým Fabiánom, plnú fúru v slame zaobalených hrncov vezúcim, do Vrbového. Na tejto ceste, že sme aj nocou šli a ja som v šragli zaspal, stala sa mi tá nehoda, že som ztratil s hlavy čapicu a ja som prostovlasý dopálil k babičke, a že nebolo možno v celom Vrbovom čapice kúpiť, praktická babička, keď nás na druhý deň v náramne starom koči, v ktorom od dávnych rokov sliepky sedávaly a tam aj niesly, k rodičom odvážala, zakrútila mi hlavu do ručníka a tak ma vedľa seba posadila. Ja som sa za to veľmi hanbil, a keď sme sa či cez dedinu, či cez mestečká Čachtice a Nové Mesto viezli, natiahol som si ručník hodne ďaleko pred nos, aby ma ľudia radšej za dievča držali, než za chlapca, a to ešte k tomu syntaxistu, ktorý takto, na posmech sveta, zababúšený cestovať musí. Na tom ale nebolo dosť, lebo babička čítala mi kapitolu od Vrbového až po Lubinu, za celé 4 hodiny cesty, že aký som ja nedbalec, darebák, nepozorník, a čo ja viem čo ešte iného, keď som si čapicu ztratil. „Veď by si ty,“ riekla, „aj hlavu ztratil, kebys’ ju nemal prirastenú.“ Na takéto dohovárania bolo najmúdrejšie mlčať. Až doma sa našla kdesi odhodená čapica, ktorá sa k takému interim dobre hodila, zakiaľ mi na Starej Turej Stavinoha novú, peknú, svetlú čapicu neušil a nedoniesol in persona. Na zpiatočnej ceste do Modry, s tým istým hrnčiarom a naším dostavníkom, dal som si na čapicu dobrý pozor a prikvačkoval som si ju remeňom tuho pod bradu.

Už o tom čase sme aj my, drobní žiaci, badali, že sa čosi mimoriadneho deje v krajine, lebo mestská garda tuho sa cvičila v zbroji; len že sme si my toho veľmi nevšímali, hoci revolúcia už bola v prúde. Po skončenom druhom pol roku školskom uháňali sme s dobrými svedectvami domov. Rok revolučný 1848 — 9 zostali sme doma a pod dozorom otcovým učil som sa ďalej. To, čo som aj ja videl, zkúsil a zažil v revolučnom roku, tu spomínať nebudem, lebo to nepatrí do mojich modranských žiackych zkúseností.

Až v septembri r. 1849 zase sme boli odvezení do Modry k pokračovaniu v školách. Učili sme sa i ďalej tuho nazpamäť, ale väčšina žiakov nerozumela tomu, čo pred katedrou odriekala. V tento druhý, v Modre strávený školský rok, boli sme ubytovaní u staručkých rodičov konrektora Albrechta v Ottovskom dome. Staručký Albrecht bol už temer celkom slepý, a predsa, keď sa holil, postavil si pred seba zrkadlo a tak kosil strnisko britvou, hoci v tom zrkadle nič nevidel. I drevo si sám na dvore kálal. Len si štiepu upravil na nátoň, a potom s celou silou do nej zaťal, a nemal to rád, keď sme sa mu my miešali do remesla a chceli drevo štiepať. Syn konrektor každý deň večer po škole prišiel si rodičov navštíviť. To bol veľmi pekný znak synovskej lásky a úcty k rodičom, pre nás ale maly tie návštevy ten dobrý účinok, že sme si v dome nedovolili žiadne extravagancie, aby na nás starí páni nežalovali. Vo fašiangy nám zariadil konrektor Albrecht v svojom byte detskému plesu podobnú zábavu. Už neviem, či len povolaní alebo aj nepovolaní syntaxisti a malý počet meštianskych žiačok sa sišli, dvaja žiaci nám húdli, a my sme veselo tancovali, ako ktorý vedel. Kedy-tedy pochytil husle aj tam prítomný Kalinčiak a strúhal nám skočné melodie. My sme mysleli, že to bude všetko, čo nás na tej zábave očakávalo. Ale keď sme sa do sýtosti naskákali, pripravila nám pani konrektorová veľké prekvapenie v podobe kolosálnej misy, plnej šišiek, čo sa nám, alumnistom, veľmi ľúbilo, a boli by sme sa s každým do krvi bili, kto by nám nebol chcel uveriť, že máme najlepších profesorov na svete. Mne Kalinčiak pre tie karty nikdy do svedomia nevstupoval, ani mi ich na oči nevyhadzoval.

V syntaxi mal som spolužiaka Alexandra N., pilného, ale nesnášanlivého šuhaja. A hoci ho konrektor rád mal, že sa dobre učil, predsa, že mu raz čosi prekotil, kázal mi ho za hodinu zatvoriť do školy. Sotva bolo po škole, milý Šándor zostal ako dudok nafúkaný na mieste sedeť, a iste už vtedy varil zradu proti mne. Ja som, keď škola bola vyprázdnená a len Šándor sa z nej nehýbal, dvere zvonku kľúčom zamkol a k odchodu som sa strojil, abych sa zase o hodinu vrátil. V tom priskočil môj väzeň ku dverám a cez kľúčovú dieru na mňa volal, že aby som sa vrátil k nemu, že mi čosi nového povie. Ja, ako neopatrný všetečník, kázal som mu počkať, až sa žiaci zpod brány vytratia, — a o chvíľu, hnaný zvedavosťou — veď ktože by nechcel dajakú novučičkú novinu počuť? — otvoriac školu, vkročil som za áreštantom. Sotva som ale bol v škole, ten loptoš vyskočil, kľúč zvonku vytiahol, zvnútra do plechu ho strčil, zakrútil, zase vytiahol a riekol: „Alebo ma hneď pustíš, alebo zostaneš aj ty so mnou za celú hodinu!“ Tu máš — reku — čerte, kropáč! Na takú novinu som nebol pripravený, a náležite ma prekvapila. Staval som sa, ako by som ho s najväčšou radosťou chcel vypustiť, preto som riekol: „Pozri, profesor je ešte len pred slovenskou farou; čakaj, až zajde za bránu, potom ťa pustím.“ A horkýže som ho pustil ja, lebo on pustil mňa, keď vládol kľúčom, a tak pevne ho držal, ako hluchý dvere. Aby som nemusel celú hodinu s ním v škole presedeť, privolil som na to, aby sme vyšli oba. Šándorko šiel po okľukách domov, aby ho nikto nespozoroval; i ja som sa zarážal za celú hodinu, a potom oddal som kľúč, komu patril. Keď prišiel konrektor večer rodičov navštíviť, vytratil som sa z izby, aby sa ma na Šándora nepýtal; ale ani ja som sa nepochválil nikomu, že sa za profosa nehodím a rozumie sa, konrektorovi som Šándora neudal.

Na oberačky a na Veľkú noc šiel som aj ja s celým kŕdľom žiakov peší domov. Obyčajne sme chodievali na noc do Orešian, kde sme sa u akejsi babičky, ktorú sme Kaiserkou menovali, na slame vyspali, a na druhý deň cez Biele Hory, Nádaš, Brezovú do Myjavy zase na noc dorazili, a na tretí deň sme si pohodlne došpacírovali domov. — Jestli som mal koncom prvého roku dobré svedectvo, vyšpikované eminenciami, bolo ono na konci roku druhého ešte lepšie; len tak sa v ňom hemžilo výtečnými známkami, a dobrí rodičia sa nazdávali, že zo mňa akési monštrum učenosti vyrastie. Ukázalo sa to hneď budúceho školského roku 1850 — 1 na prešporskom lyceu, kde som vstúpil do piatej triedy. Tam sa všetko prednášalo — ba, horkýže prednášalo, ale len z pamäti biflovať dávalo — po maďarsky, a múdri profesori na to zhola nič ohľadu nebrali, že vyše polovice pätoklasníkov po maďarsky nič nerozumie. Ja, navyknutý už v Modre učiť sa nazpamäť i nerozumené a nechápané veci, drvil som lekciu za lekciou; a keď ma raz profesor Lichner vyvolal z akéhosi „Rómaiak történet“-u a ja som lekciu mechanicky odriekať počal, musel som čosi veľmi strapatého povedať, keď sa celá trieda dala do homerického smiechu. Lichner pozrel strmo na mňa, čelo zmraštil a spýtal sa ma po nemecky: „Rozumiete to?“ A keď som odpovedal: „Nerozumiem,“ riekol mi: „Tedy sa to neučte!“ A ja som potom tú jeho pedagogickú radu na literu zachoval a do celého „Rómaiak történet“-u až do konca semestra ani len nenahliadol, tak mi tá knižočka bola zošklivená, ba zhnusená. Facit bolo: hneď v prvý semester slávnostné s dvoma sekundami prepadnutie. Ale to už nestalo sa v Modre, a ja som chcel len niečo o mojom modranskom študentstve a fizulárstve rozprávať. Možno, že ma dakedy napadne chuť prehovoriť niečo aj o prešporskom mojom žiactve, aby som ukázal, ako tam s nami zachádzali, ale že aj tam sa našli dobrí ľudia, ktorých si s úctou a vďakou spomínam.

(1895)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.