E-mail (povinné):

Jozef Ľudovít Holuby:
O doháne

Dielo digitalizoval(i) Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Nina Dvorská, Zdenko Podobný.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 61 čitateľov


 

O doháne

Podľa Schwartnera (Statist. d. Königr. Ung. 1798, str. 223) vyslovil sa slávny Schlözer o doháne takto: „Dejiny dohánu sú pre svetovú históriu aspoň práve tak zaujímavým predmetom, ako dejiny veľkého Tamerlana, alebo dejiny starobylého cisárstva assýrskeho.“ Dohán a zemiaky dostaly sa k nám z Ameriky; dohán ako celkom zbytočný pôžitok fajčenia a šnupania, a zemiaky ako potrebná a už nevyhnuteľná potravina pre ľudí a domáce zvieratá, ale i na destilovanie zkazonosného a ľud duševne a telesne otravujúceho liehu (špiritusu). I dohán i zemiak sú rastliny jedovaté a patria obe do jednej rodiny Solanaceí, tak ako i blen (Hyoscyamus niger L.), durman alebo purgacia (Datura Stramonium L.), židovská čerešňa (Physalis Alkekengi L.), ľulok (Atropa Belladonna L.), ale i rajštiak (Lycopersicon esculentum Mill.), paprika (Capsicum annuum L.), živý plot (Lycium barbarum L.) a mnohé iné. Tiedemiann (Gesch. d. Tabaks, 1854) hovorí v predmluve: „V mnohom ohľade sa môže dohán zaujímavým predmetom nazvať; lebo hrá v svetovej historii úlohu, ako náboženská, liečivá, prepychová a módna zelina, a odtedy, čo sa stala poslednou, je jednou z najdôležitejších kultúrnych, obchodných, priemyslových a finančných rastlín… Dohánom sa zapodievali lekári, botanici, hospodári, chemici, fabrikanti, obchodníci, zákonodarci, finančníci, mravokárci, kňazi, básnici, ba i jeden kráľ.“ Myslím, že i naše slovenské obecenstvo, v ktorom je mnoho fajčiarov, ale už len veľmi málo šnupákov, z nich veľká čiastka živej dohánovej zeliny nikdy ani nevidela, a predsa si na fajočke alebo cigarke pochutnáva, — zaujímať bude: zkadiaľ a kedy sa dohán k nám dostal, ako sa ujalo a rozšírilo fajčenie a šnupanie, aké prekážky sa tomu v cestu kládly a ako sa konečne stal dohán bohatým prameňom peňažitých dôchodkov pre štátne kasy.

Keď Kolumbus dňa 12. okt. 1492 pristal na ostrove Guanahani, ktorý nazval San Salvador, videl k veľkému svojmu prekvapeniu rudokožích domorodcov, ako z úst a z nosa oblaky dymu vyfukujú; a to oni usušenú, do kukuričnej šupy zakrútenú zelinu, na jednom konci zapálili, a druhým, do úst vloženým, dym do seba ťahali a zo seba zase vyfukovali. Túto skrutku menovali domorodci „tabako“; tedy nie zelinu tak menovali, ale cigarám podobné, k fajčeniu pripravené skrutky tej usušenej zeliny. Tak v Západnej Indii po prvý raz videli Europania im podivné a z počiatku nepochopiteľné fajčenie, ktorému sa potom ani nie za celé tri storočia všetky národy sveta priučily.

I dominikán Bartolomej de las Casas r. 1502 to isté rozpráva o Indiánoch ostrova Haiti (Hispaniola). „Tabak“ tedy znamená pôvodne cigare podobný zákrutok usušených listov tej omamujúcej rastliny, ale nie rastlinu samu. Najjužnejší ostrov Antill menuje sa „Tabago“, a jedna provincia mexikánska „Tabasco“, zkadiaľ ale neodvodzuje sa náš „tabak“.

Prvá zpráva o rastline doháne dostala sa do Europy po roku 1496 od Romana Pane, misionára na ostrove Haiti, ktorý ju menoval „herba inebrians“ (opíjajúca zelina), a spomína, že Indiáni vidlatú trsť potrebujú, keď dym tej zeliny ťahajú do seba, takým spôsobom: že dva konce trsti vkladajú si do nosových dier, a tretí držia nad kädiacimi listami zeliny, na žeravom uhlí uloženými, a tak dym do seba ťahajú. Aj táto vidla menovala sa „tabako“. Vťahovaním dohánového dymu do nosa sa pri slávnostiach obveseľovali a akoby opíjali a uspávali. Čo sa im v takomto omámení snívalo, to považovali za zprávy z iného sveta. Tento Romano Pane menuje tú zelinu i „Cohoba“, a hovorí, že je dobrým liekom na rany. Obšírnejšie píše o doháne Oviedo r. 1513. Hovorí, že zelina, ktorú fajčia, má vlastnosť blenu, je 4 — 5 piadí vysoká, má široké, hrubé, mäkké a vlasaté listy. Ďalej spomína fajčenie dvojitými trúbkami, ktorými vťahujú dym do nosa, čo ich omamuje a uspáva. Tieto nástroje menujú „tabako“, ale nie zelinu. Zelinu sadia v záhradách. Oviedo dokladá: že nechápe, ako to môžu za rozkoš považovať, lebo že je to tak, ako by mnoho vína vypili. Už vtedy ktorísi Španielci fajčenie napodobnili, zvlášte tí, ktorí na sifylitické nemoce trpeli, lebo že v omámenosti bolesti necítia. Europejci pozdejšie meno „tabako“ preniesli na zelinu samú.

Muríni boli už r. 1508 za otrokov na Kubu dovážaní, a tam dosť skoro naučili sa fajčeniu. Podľa Humboldta rastie najvýbornejší dohán neďaleko mesta Havany. R. 1829 vyviezlo za z Kuby listového dohánu 1,875.000 funtov a 210.125 funtov cigár. Roku 1848 už dohánu vyše 6 milionov funtov, a cigár vyše 101 milionov kusov, a v najnovšom čase je vývoz omnoho značnejší.

Za času opanovania Mexika Cortesom r. 1519 bolo tam fajčenie všeobecne rozšírené. V reči Aztekov menuje sa dohán „pizietl“ alebo „yetl“; iný druh jeho menovali „uajhietl“. Už dávno pred zaujatím Mexika Španielcami boly tam i hlinené a kamene fajky v úžitku, a vykopávajú sa tam mnohé, veľmi krásne z kameňa vyrezávané fajky v podobe ľudských figúr, žiab, hadov, rýb a iných zverov. U Aztekov dohán, na prach rozmrvený a s troškou vápna smiešaný, i žuvali.

V Brazílii menovali dohán „petuu“, a Indiáni jeho listy, ovinuté v palmových listoch, v podobe dlhých cigár, fajčili, čomu sa francúzski prišelci skoro priučili, lenže z počiatku dostávali závrat, silné potenie a mdloby.

U Indiánov na rieke Solimoes užívajú ich lekári dohán na okiadzanie v rozličných nemociach, a fúkajú chorým dohánový dym do nosa, do úst a do zadlín, a i rodičky a novorodzeniatka okiadzajú. I šnupanie dohánu je v Brazílii veľmi rozšírené, a i najchudobnejší nosia so sebou pušky z plechu alebo z rohu, naplnené šnupavým tabakom. V novších časoch sa tam pestuje mnoho dohánu. Sadia najčastejšie „bašák“ (Nicotiana rustica), ale aj iné druhy, ako Nicotiana Tabacum a N. latifolia.

Ešte r. 1534 na území Rio de la Plata, Parana, Paraguay a Uraguay neznali fajčenia dohánu a tak sa zdá, že jezuiti boli prvými, ktorí tam sadenie dohánu zaviedli, keď tam misie pozakladali. Už r. 1692 bolo tu všade fajčenie rozšírené, a Paraguay dorába mnoho veľmi dobrého dohánu, ktorý sa kubánskemu vyrovná. I na západe južnej Ameriky bolo fajčenie neznáme, ale už v 17. storočí sa i tam udomácnilo.

U severo-amerikánskych Indiánov bola od starodávna, a je až dosiaľ vo zvyku „fajka pokoja“, ktorú menujú „Calumet“. Je to veľká fajka umele z červeného mramoru vyrezaná, s dlhým pipasárom z ľahkého dreva, pomaľovaným a pestrým vtačím perím i zobákmi vyšperkovaným. Takýto Calumet považovaný býva za posvätný nástroj, a pri uzavieraní pokoja z neho radom fajčievajú.

U siúskych a dakotánskych Indiánov jeden druh serpentínu menujú „fajkovým kameňom“. Podľa tamojšej povesti bola za starodávna veľká povodeň, v ktorej všetci rudokožci zahynuli a sa v tento červený fajkový kameň premenili. Podľa inej povesti oboznámil „Veľký Duch, Pán života“ Indiánov, v krvavých vojnách sa pustošiacich, s fajčením dohánu a s fajkou pokoja. Všetky indiánske kmeny sa k „Veľkému Duchu“ shromaždily, a on sám si zastal na najvyšší končiar vrchu, ulomil kus z červenej skaly, spravil z toho úlomku fajku, z nej fajčil a dym rozfukoval na všetky strany nad shromaždeným ľudom, a riekol: „Tento kameň je červený a je vaším telom, a patrí vám všetkým. Robte z neho fajky pokoja, a fajčite z nich, keď ma chcete ukrotiť a moju vôľu vykonať.“ Pri poslednom ťahu z fajky premenil sa „Veľký Duch“ v oblak, ktorý sa dlho vznášal nad shromaždenými národy. Toto pohorie majú Indiáni dosiaľ vo veľkej úcte.

Do Španielska dostalo sa semeno dohánové dosť skoro z Ameriky, a dohán sa pestoval z počiatku len v záhradách ako ozdobná kvetina, a ako liek. Medziiným prikladali rozmačkaný dohánový list na pupok, aby hlísty z tela vyhnali.

Dodonaeus uvádza r. 1563 prvý v svojom Cruydebocku (Antwerpen) pod menom Hyoscyamus peruvianus, dohán, a podáva i výkres zeliny. Lobelius (Plant. seu Stirpium Historia, Antverpiae, 1576. a Nova stirpium Alversaria) píše o doháne, že bol pred pár rokmi z Ameriky do Európy prinesený, a už sa v Španielsku, v Brabante a Anglicku v záhradách pestuje. On opisuje tu dva druhy dohánu, pod menom Herba Sancta sive Tabacum majus, a Sana sancta sive Tabacum minus, a podáva aj ich obrazy. Sú to známe druhy Nicotiana Tabacum L. a N. rustica L.

Clusius zobrazuje dva druhy dohánu. Jeho Petum latifolium je Nicotiana Tabacum, a Petum quartum je Nicotiana rustica L; a s veľkou chválou hovorí: že Petum je panacea akási proti všetkým možným chorobám.

Francúz Ján Nicot bol r. 1560 vyslancom v Lissabone, kde dostal od zemäna z Ameriky sa vrátivšieho dohánové semeno, a zasial ho ako liečivú bylinu do záhrady. Podľa jeho mena pomenoval Linné dohán Nicotiana, hoci ho on prvý neobjavil.

Augšburgský mestský fyzik dr. Occo dostal r. 1565 z Francúzska suché dohánové listy, ako veľkú vzácnosť; že mu boly neznáme, poslal ich Jánovi Funkovi, lekárovi v Memmingách; ale že ani tento nevedel, čo je to, preto ich zaslal do Curychu preslávenému botanikovi Gessnerovi; ale ani tento nevedel nič určitého povedať o tých sušených listoch, len domnenie vyslovil, že to môže byť dohán. Na ďalšie dopytovanie dostal z Bernu od Aretia výkres dohánu, ktorý si tento učenec už bol v svojej záhrade vypestoval; a tak, po toľkých okľukách, dozvedel sa Occo, že to boly usušené listy dohánové, o ktorých išla povesť, že sú znamenitým liekom proti celej legii najrozličnejších nemocí.

Biskup Tornaboni, pápežský legát a toskánsky vyslanec na francúzskom dvore, poslal špetku tabakového semena biskupovi Alfonzovi do Florencie, ktorý ho zasial, a v svojej záhrade ako liečivú bylinu pečlivo opatroval r. 1583. Slávny Caesalpinus v Pise pomenoval dohán na počesť Tornaboniho „Herba Tornabona“. Do Ríma dodal dohán kardinál Prosper de Santa Croce, pápežský nuntius na kráľovskom dvore portugalskom. Dosť skoro počalo sa šíriť šnupanie tabaku, zvlášte medzi kňazstvom. Pápež Urban VIII., vidiac, že nielen svetskí, ale i kňazia počas bohoslužby šnupajú, vydal r. 1624 bullu, ktorou sa všetkým hrozí kliatbou, ktorí by sa opovážili v kostole šnupať. Roku 1698 obnovil pápež Innocens XII. bullu proti šnupaniu tabaku v kostoloch. Ale pápež Benedikt XIII. bullu túto r. 1724 vyzdvihol.

Benátska republika bola prvá, ktorá vedela z dohánu veľký zisk sháňať, aby si tak porušené financie zreparovala; dala totiž r. 1657 fabrikovanie a predaj šnupavého tabaku, za ročných 46000 dukátov, do prenájmu, a v tom ju nezadlho nasledovala i pápežská vláda. Z tohoto poznávame, jak veľmi rozšírené byť muselo už vtedy šnupanie.

Lobel r. 1576 spomína fajčenie, a i fajčiara zobrazuje, ako z bachterskej trúby fajčil závitok dohánu, nemožnej veľkosti a nemožného horedržania v ústach; a že si jeho fajčiar ten ohromný závitok tabakový ani prstami nepridŕža, neverím, že by bol kedy náš slávny Lobelius koho tak fajčiť videl. Podivný zvyk fajčenia u námorníkov, z Ameriky sa navrátivších, rozšíril sa skoro po všetkých vrstvách obyvateľstva polostrova Pyrenejského. Pozdejší zavedený monopol dohánu stal sa pre štát znamenitým prameňom značných dôchodkov.

Od r. 1586 sa fajčenie i v Anglicku ujalo a rozšírilo, k veľkému zadiveniu domáceho obyvateľstva, ktoré predtým nikoho nebolo videlo s kädiacou fajkou. Veľmi prispel k rozšíreniu fajčenia v Anglii Sir Walther Raleigh, ktorý bol náruživým fajčiarom. Raz ho bol jeho sluha, ktorý ho videl v dohánovom dyme, oblial vodou, v tom domnení, že na ňom šaty horia; i r. 1618, keď ho mali popraviť, tuho fajčil v žalári. (Obvinený bol zo sprisahania proti kráľovi Jakubovi I.) Ale sa pozdvihovaly i silné hlasy proti fajčeniu. V divadlách sa mu vo fraškách vysmievali; kárajúce verše sa rozširovaly, kňazia a mravokárci pozdvihovali hlasu svojho proti tejto zkaze staroanglických mravov: ale všetko nadarmo! Sám kráľ Jakub sa nad rozširovaním fajčenia tak pohoršil, že r. 1603 vydal pod pseudonymom „Misocapnus“ (nenávistník dymu) latinskú knihu, v ktorej hromžil proti fajčeniu, a kde dokazoval, že fajčenie dohánu opravdový obraz z pekla predstavuje a zrovna do pekla vedie. Medziiným hovorí, že fajčenie je len dym, a že dymom sú všetky márnosti sveta; 2) teší tých, ktorí ho vykonávajú, ako iné žiadosti tela, ktoré znemožňujú človeku, aby sa ich odriekol; 3) opíja a pôsobí bláznivosť v hlave, ako márnosti svetské; 4) kto fajčí, hovorí, že sa toho nemôže zriecť, je ako očarovaný, práve ako je to i s inými svetskými žiadosťami; 5) fajčenie dohánu rovná sa peklu, lebo je to vec smradľavá a ohavná. Túto káravú reč končí kráľ Jakub takto: „Ó občania, jestli je vo vás ešte stud, odrieknite sa špatného zvyku, ktorý v hanbe povstal, z bludu bol prijatý, bláznivosťou sa rozšíril, ktorým sa vyvoláva hnev Boží, ruší sa telesné zdravie, kazí sa domácnosť, zneucťuje sa vo vlasti ľud a u vonkajších sa do opovrženia uvádza; zvyk, ktorý je nepríjemný nosu, škodlivý mozgu, záhubný pľúcam, a keď to mám do opravdy povedať, čiernymi dymovými oblakmi pekelnému dymu sa rovná.“ Jakub vydal i nariadenie proti fajčeniu, kde hovorí: že kedysi sa užívalo dohánu len ako lieku, ale teraz užívajú ho nemierne mnohí neporiadni a darebácki ľudia, čím sa kazí zdravie poddaných, peniaze sa za hranice vydávajú a zem sa zneužíva k sadeniu takejto zlozeliny.

Keď kráľ r. 1605 navštívil Oxford, zavďačila sa mu univerzita verejnou disputáciou proti fajčeniu dohánu, ktorú kráľ s veľkou záľubou počúval. Poľskí jezuiti vysmievali kráľa Jakuba v spisku „Antimisocapnus“, i jeho daň od dohánu v posmech uvádzali. A fajčenie, šnupanie, ba i žuvanie dohánu sa rýchlo rozširovalo. Čo sa žuvania týka, to bolo najviac rozšírené u námorníkov, lebo to považovali za najlepšiu profylaxu proti škorbutu. Sám admirál Monk, potomný vojvoda Albemarlský, žuvaním dohánu dobrým príkladom predchádzal svojich matrózov, keď mával líca vypchané žuvavým dohánom. Z toho sa pozdejšie vyvinulo i žuvanie špinavej a smradľavej močky, ako ohavného surrogátu fajčenia. K rozšíreniu fajčenia prispela i r. 1665 v Londýne panujúca nákazlivá nemoc, proti ktorej lekári narádzali fajčenie dohánu, ako najistejšieho prostriedku proti tej nákaze. Misson, francúzsky kňaz, ktorý sa r. 1697 v Anglii zdržoval, hovorí, že vtedy fajčenie vo všetkých stavoch tam bolo všeobecne rozšírené, a že nikto tak náružive nefajčil, ako kňazia.

Kráľ Karol I. nehľadel tak fajčeniu prekážať, ako čím najväčší úžitok brať pre svoje financie. Preto hneď po svojom nastúpení na trón dal vysoké poplatky vypísať za dovolenie predávania dohánu, a r. 1625 bol v Anglii monopol dohánu uvedený.

Z Anglie dostal sa dohán do Holandska a Belgie. V Holandsku sa už r. 1615 v Amersforte pokúsili dohán po prvý raz na eurpskej pevnine sadiť, a pokus sa vydaril. Námorníci a anglickí študenti, ktorí na slávnej univerzite leidenskej študovali, zaviedli tu fajčenie. Delftský lekár, Wilhelm van der Meer, píše Neanderovi (Tabacologia str. 112), že keď r. 1590 v Leidene študoval, videl ponajprv Angličanov a Francúzov fajčiť. Keď sa sám odhodlal pôsobenie tohoto podivného zvyku na sebe zkúsiť, zle mu to poslúžilo, lebo dostal silný závrat a veľký nepokoj v živote; ale jeho krajania nedali sa podobnými zkúsenosťami od fajčenia odstrašiť, ale si ho obľúbili. Praktickí obchodníci holandskí skoro vybadali, že im obchod s dohánom veľký zisk prinesie, a už r. 1610 stal sa u nich dohán veľmi dôležitým obchodným článkom, a dovážali ho z Venezuely, Guiany, Západnej Indie a Virginie. Holandskí plavci boli prvými, ktorí na pobrežie Virginie dovážali murínskych otrokov z Guiney a ich s veľkým ziskom za dohán predávali.

Vo Francúzsku sa ujalo fajčenie na začiatku 17. storočia, za panovania Ludvika XIII. Slávny moreplavec Jean Bart, ktorý v Západnej Indii za mnoho rokov slúžil a zvláštnej kráľovskej priazni sa tešil, prišiel koľko ráz do divadla, ba i na dvor kráľovský s fajkou na dlhom pipasári. Ministrovi Louvoisovi sa r. 1665 v čas vojny s Holandskom vytýkalo, že vojakov lepšie zásobuje dohánom než chlebom.

Do Nemecka sa dostalo fajčenie v čas tridsaťročnej vojny. Anglické pomocné vojsko, ktoré gróf Grey r. 1620 českému kráľovi Fridrichovi doviedol, bolo prvým, ktoré na pochode Saskom do Prahy ľud tunajší videl fajčiť. Počas tejto vojny sa fajčenie rozšírilo. Po westfálskom pokoji duchovné a svetské vlády za čas všemožne prekážaly fajčeniu, ba i pokutovaly fajčiarov. Tak zakázal prelát opátstva schwarzbašského r. 1659 zároveň s vrchnosťou bazilejskou užívanie a predávanie dohánu, pod pokutou troch funtov halierov. Consistorium marchie Bádenskej naložilo predstavenstvám diecezánskym, aby pri cirkevných vizitáciach oznamovaly farníkov, ktorí fajčia, čo sa vtedy hovorilo „Tabak trinken“ (tabak piť). A farár salzburgský, predstavený diecézy hochbergskej, menom Ján Fecht, podal konzistoriu r. 1662 takúto zprávu: „Christe Ledermann v Bahlingách je korheľ a márnotratník, k tomu oddaný fajčeniu (Tabaktrinken). Keď na Veľkú noc k večeri Pána prišiel, tak smrdel, že to farár sotva vydržať mohol. Hans Kopp v Braggingách má neporiadnu domácnosť, slope tabak (sauft Thapak), začína zvady a bíja svoju ženu.“ O 5 rokov pozdejšie videl Fecht fajčenie už všeobecne rozšírené, a lamentuje takto: „Keď sedliaci v malom kostole pred farárom sedia a dýchajú, taký smrad sa naňho valí, že mu je na zutekanie.“ Pozdejšie píše: „Hermüller v Emmendingách zle žije so svojou ženou, pije ustavične dohán (t. j. fajčí), a keď v kostole sedí a tam fajčiť nesmie, predsa má dohán v hube.“ Tento pád dokazuje, že virtuózni fajčiari, kde fajčiť nemohli a nesmeli, aspoň dohán alebo hádam močku žuvali.

V Sedmohradsku dostal knieža Báthory dohán i s čibukom r. 1576 darom od tureckého sultána, ale keď si chcel pofajčiť, dostal závrat a darcu mal v podozrení, že ho chcel otráviť. Ale ešte r. 1614-ho knieža Gabriel Bethlen nevedel, čo má robiť s dohánom a čibukom, ktoré tiež z Turecka do daru dostal. Z toho poznávame, že už vtedy bol dohán v Turecku pestovaný, ale v Sedmohradsku ešte neznámy. R. 1670 bol dovoz dohánu zakázaný, lebo zaň mnoho peňazí išlo za hranice; kupcom sa pod pokutou zhabania tovaru zakázalo dovážať dohán, a fajčenie majetným zemanom pod pokutou 50 zl., sedliakom pod pokutou 6 zl. bolo zakázané. Roku 1683 boly tieto zákazy v Sedmohradsku zostrené, a sadenie tejto „škodlivej a nebezpečnej zeliny“ v celom Sedmohradsku, ako i šnupanie tabaku zakázané. Tie isté zákony sa opätovaly i r. 1688, ale bez výsledku a r. 1689 hrozilo sa sadárom dohánu konfiškovaním majetku, a pokuty od 3 do 300 zl. sa na priestupníkov tohoto zákazu uvaľovaly.

V Švajčiarsku sa až r. 1653 začalo fajčiť. To bolo vtedy čosi tak nevídaného, že deti za fajčiarmi behaly; vrchnosti fajčiarov pokutovaly, a hostinským zakázaly takú neplechu trpieť. Rada mesta Bernu vydala r. 1661 prísny zákaz proti fajčeniu, ktorý podľa rozdelenia zločinov podľa desať prikázaní Božích do jednej triedy s cudzoložstvom bol vriadený, podľa toho domnenia, že dohán plodivú moc oslabuje. Pokuta bola: postavenie k pranieru, žalár a peňažité tresty. V Berne bol i zvláštny dohánový súd, ktorý trval až do polovice 18. storočia. V Kantone Glarusskom ešte r. 1670 bol fajčiar na zaplatenie jednej koruny pokutovaný.

Mnoho sa popísalo o užitočnosti a škodlivosti dohánu. Jeden taký chválorečník jeho píše r. 1691: „Kto študuje, musí fajčiť, aby sa mu duchovia neztratili, alebo keď počínajú pomaly po ňom obiehať, — a preto jeho rozum, zvlášte ťažké veci nechápe, — aby zase vzbudení boli, potom sa duchu všetko jasne a zreteľne podáva, a on to náležite rozvážiť a posúdiť môže. Dvadsať fajok cez deň vyfajčiť nie je mnoho.“ Táto až prílišne učená argumentácia, ktorej smysel len ťažko vybadať, predstavuje nám študujúceho ako živé telo, v ktorom sa rozliční duchovia, hneď rýchlo, hneď zas pomaly, naháňajú, a rozum hneď ostria, hneď otupujú. A tento učený dobrák musel byť ozaj virtuózom vo fajčení, keď hovorí, že by dvadsať fajok cez deň nebolo mnoho. V jednej knižočke sa dáva odpoveď (1753) na tú otázku: Či by galantným a iným ženám nemalo byť práve tak zo zdravotných ohľadov dovolené fajčiť, ako i mužom? A odpoveď, mnohými dôvodmi podopieraná, vyznieva v ten smysel: že sa fajčenie dôrazne odporúča i peknému pohlaviu. A Cornelius Bontekoe, za čas telesný lekár na braniborskom dvore, vydal viac spisov dohán nadmier vychvaľujúcich. V knihe „O živote, zdraví, nemoci a smrti človeka“ vychvaľuje až do neba dohán, a hovorí: Nič nie je životu a zdraviu tak potrebné a osožné, ako dym tejto kráľovskej rastliny, dohánu, ktorý život a zdravie tak veľmi udržuje a na stá služieb mu preukazuje, ktorými sa možno v samote potešiť, a všetky nepríjemnosti, ktoré sedavý spôsob života so sebou donáša, od seba odvrátiť a sa ich zbaviť. Slovom: nie dosť vychválený dym je dobrý a príjemný od skorého rána až do večera, keď človek vstáva a má prázdny žalúdok, keď si zajedol a keď sa ešte len k jedeniu chystá, slovom: vždycky. A podobných chválorečníkov dohánu našlo sa mnoho. Nie je tedy div, že od Indiánov amerických prevzatý zvyk fajčenia v Nemecku a Rakúsku, ako i po iných krajinách, vždy viac sa ujímal a rozširoval.

Ale bolo i mnoho hancov a nepriateľov fajčenia, ktorí svojimi spismi brojili proti zlozvyku fajčenia a šnupania, a satirických básnikov, ktorí v kúsavých veršoch vysmievali fajčiarov. Ale najohnivejšie brojili kňazia s kazateľníc proti fajčeniu. Casper Hoffmann, quedlinburský ev. farár, vyhlasoval dohán za vec dušemornú a za bezprostredné dielo pekelného satana. Jeden bazilejský kňaz vyslovil sa takto: „Keď vidím huby, ktoré dohán fajčia, tak mi je, ako by som videl samé komíny pekla!“ A farár Christian Skriver sa vyslovuje: „Človeče, viď ohavnosť spustenia, ktorá sa zahniezdila v srdciach ľudských, a deje sa, ako Boh vzývať dáva, mnohonásobným, zatratenia hodným fajčením a šnupaním dohánu, ktorému skoro všetci ľudia, klamom a ľsťou diabolskou navedení, navykli, a tohoto smradľavého dohánového boha bez prestania vzývajú a ctia, ako pohania, ktorých k veštbám oduševňoval. Pamätajte si to, milí ľudia, a pripustite si to k srdcu, že ste všetci ako dohánoví bratia a sestry, diablom oklamaní…“

Náš slávny superintendent Daniel Krman patril tiež do počtu nepriateľov dohánu, ako to poznávame z predpisov, vydaných v čas kanonickej vizitácie cirkvi konštianskej, dňa 19. febr. 1707. Mal som pôvodný vizitačný jeho protokol v rukách, a odpísal som si ho doslovne, lebo je nielen v cirkevnom, ale aj vo folkloristickom ohľade veľmi zaujímavý a dôležitý. Tam čítame medzi punktami rozličných zákazov aj tento: „Kdo v kostole tabak pije, dá gr. 2.“ Muselo sa to tedy niekedy prihodiť, že si niektorý farník v Konskej (ktorú len nedávno na „Kúnfalva“ preondiali, hoci tam jakživ Kúnov nebolo!) aj v kostole na fajočku zapálil, aby sa mu kázeň lepšie počúvala. Keď som tento zákaz po prvý raz čítal, myslel som na šnupanie tabaku, ktoré v pozdejších časoch bolo veľmi rozšírené; ale potom sa mi dostalo viac spisov nemeckých o doháne do ruky, kde sa fajčenie dôsledne menuje „pitím dohánu“ (Tabak-Trinken). Veľmi originálnym spôsobom odvykol náš znamenitý Janko Leška svojich bzinských farníkov od šnupania v kostole, bez toho, aby bol čo len slovíčko káravé upotrebil proti šnupákom. Mrzelo ho to, že si chlapi na pavlači naproti kazateľnici sediaci, pod kázňou z ruky do ruky podávali tabakovú pixľu, a radom šnupali, a — rozumie sa — radom, jeden za druhým, hneď tichšie, hneď hlasitejšie, ba i hrmotne, až sa lavice otriasaly, kýchali. Keď raz videl, že si počali pixľu podávať, zastal v kázni, a riekol ticho: „Len si zašnupte; počkám, až sa všetci vykýchate.“ A Bzinčania odvykli šnupaniu v kostole. V rokoch 1860-ych mal som i ja pár šnupákov v kostole. Vôbec šnupákov a šnupáčiek je už na Slovensku veľmi málo, zato je tým viac fajčiarov, ba i dámy si pochutnávajú na vonných cigaretách a Cigánky na fajkách. Pamätám sa dobre, že pred rokom 1848 v mojom rodisku — Lubine — len veľmi málo ľudí fajčilo, ale medzi nimi nebol ani jeden mládenec, lebo keby ho dievky boly videly fajčiť, žiadna by sa zaňho nebola chcela vydať. Až po revolučnom roku 1848/9 počalo sa aj tu šíriť fajčenie. Cez Lubinu chodievaly tlupy podludníkov, pašujúcich uhorský dohán cez Javorinu do Moravy, lebo že v zemiach mimouhorských bol už dávno monopol uvedený, mal uhorský dohán za hranicou dobrý odbyt. Len málo kedy sa podarilo finančnej stráži polapiť na hranici tých „pašerákov“, ktorí mali spoľahlivé skrýše po kopaniciach, z ktorých v noci vychádzali, aby spozorovaní neboli. Takí ťažní vtáci chodievali aj cez Bošácku dolinu do Moravy. V kopaniciach som počul, že raz financ na koni zastavil neďaleko Brezovej takých pašerov, ktorí sa ho ale nenaľakali, ale ho poviazali, koňa mu zabili, odrali a do jeho kože financa už odputnaného zašili, ruky a nohy mu do nôh konských navliekli, hlavu ale mu popod konský chvost, aby sa nezadusil, prestrčili, a tam pod Lopeníkom ho odbehli, až ho ráno Brezovania našli a vysvobodili.

Roku 1850 zavedený bol i v Uhrách monopol dohánu, a po mestách i po dedinách zaskvel sa všade na trafikách dvojhlavý orol, ktorý až po roku 1860-tom zamenený bol uhorským címerom. Pred samým uvedením trafík hľadel sa každý fajčiar a šnupák zásobiť čím najhojnejšie dohánom, lebo trafiky boly v Uhrách nenávidené, nejeden fajčiar otrepal radšej fajku o zem, než aby bol fajčil „trafiku“. Ba znal som ľudí, ktorí nemajúc „panenského uhorského dohánu“, a dohán trafikový fajčiť nechtiac, počali fajčiť vňať zemiakovú, podbielový list, ďatelinu lucernu a čo ja viem, aké ešte surrogáty. Ale že to všetko predsa len nebol dohán, najprv len akoby na koštovku a ostýchavo, počali si kupovať dohán v trafikách, až tomu konečne privykli.

Po zavedení monopolu bolo za mnoho rokov dovoleno, za istý, dosť mierny poplatok, na ploche 20 štvor. siah pokrývajúcej, dohán pre svoju potrebu v záhrade dochovávať, len sa človek o to povolenie musel každoročne u finančnej správy prosebne uchádzať, a financi chodili potom v lete dohánové hriadky prezerať a collštokom premeriavať, či hádam o nejaký štvoročný coll nie sú väčšie. A bol by býval hneď čert na šaláte, keby si bol sadár dohánu na väčšiu plochu tej zeliny nasadil.

Za viac rokov sa môj dobrý otec bol sadením dohánu zapodieval, a mal s tým cez celé leto dosť roboty, až konečne v pozdnú jeseň suché dohánové listy so šnúr mohol posbierať, v šupky poviazať, a potom starému Golánymu — ktorý sa bol raz stavil, že z lubinského hostinca za pol hodiny dobehne na Starú Turú, tam u Šavlíka kúpi za krajciar korenia a zase sa vráti: a stávku vyhral, hoci bol už hodne vyše 60-ročný, — na dohánovom noži dať na drobno pokrájať a do vriec vysypaný na poval dať zavesiť. Počul som rozprávať, ako ktorísi kopaničiari prešli financom cez rozum. Na vhodných, od cesty a chodníka obďaleč stojacích miestach hory Javorinskej, kde bolo mnoho prsti zo spráchnivelých bukov, prskli na jar špetku dohánového semena, a neobzreli sa viac oň, až býle začaly do kvetu vyháňať. Tieto vŕšky postŕhali, aby sa dohán kvetom neprezradil: a potom si listy s neho, keď počaly žltnúť, pekne-rúče pooberali a domov poodnášali. Darilo sa im to za viac rokov, až ich akýsi závistník prezradil, ale že sa o tom dozvedeli, ako sa financi stroja na botanickú expedíciu na Javorinu, napochytre vytrhali dohán a odpratali, tak že financom cvakly zuby na prázdno.

Najčastejšie sadieval sa širokolistý, vysoký dohán (Nicotiana Tabacum L.), zriedkavejšie nízky „bašák“ (Nicotiana rustica L.), o ktorom sa hovorilo, že je omnoho silnejší, než onen.

V Nemecku fabrikujú sa cigary i z listov burgundiových, ktoré sa máčajú v dohánovej vode, a aróma sa im dodáva rozličnými voňavkami, že ich pri fajčení od dohánových cigár ani nerozoznať. V najnovších časoch sa fajčenie cigariet úžasne rozšírilo, lebo teraz vidno už i chlapcov žiačkov s horiacou cigaretou v hube, ledva im materinské mlieko na ústach prischlo. V Rakúsko-Uhorsku utŕžilo sa r. 1906 za dohán 241 mil. korún. Pravda, že táto ohromná suma peňazí nebola čistým ziskom štátnej kasy: lebo mnoho milionov vydalo sa na zakúpenie dohánových listov, mnoho milionov vyžadovalo úradníctvo, služobníctvo a robotníctvo, vydržiavanie fabrík a strojov, a niekoľko milionov odpadlo i trafikantom. Ale iste pamätný úkaz je, že púhy dym a nechutné smrkanie ľudí toľko ťažkých milionov stojí, čoho predtým nebývalo!

Človek by to nikdy nebol mohol uveriť, keby sme sami neboli zkúsili, že by sa dohán mohol upotrebiť za veľmi výdatný politický agitačný prostriedok! Ale v rokoch 60-tych minulého storočia sme sa toho až do presýtenia a zhnusenia napočúvali, ako sa rozliční pouliční hubáči až do zachrípnutia pred ľudom navykrikovali: „Nemci vám zavesili na krk trafiky, štemple, akcízy, financov, žandárov… To my všetko zrušíme, keď sa dostaneme do úradov!“ Tak sa tedy trafiky i so svojím dohánom daly upotrebiť k agitáciám. Záleží to len na nás fajčiaroch: či musíme do trafiky chodiť, alebo nie? Keď sa nám nechce zrieknuť sa fajčenia: nedeje sa nám krivda, keď takú indirektnú daň za dohán platíme, ktorú keby sme na celý rok razom mali zaplatiť, vstávaly by nám vlasy dúbkom na hlave!

Matthiolov „Herbár“ vyšiel v českom preklade vo dvoch vydaniach foliových, s mnohými drevorezbami. Ja mám len druhé vydanie, exemplár úplný, dobre zachovaný, v pôvodnej väzbe v svinskej koži, z roku 1596. Prvé vydanie videl som v bibliotéke lycea prešporského, a to má omnoho väčšie obrazy, než toto druhé. Tu sú na liste 386. A. vyobrazené dva druhy dohánu, a to „III. Blín. 3. Hyoscyamus“, ktorý dobre predstavuje bašák = Nicotiana rustica L., a „Petum, sive Hyoscyamus Peruvianus Dodonaei“, ktorý zobrazuje dohán, Nicotiana Tabacum L. ako ho i na liste 386. B. pod menom „Tabák. Tabacum seu Petum“ uvádza, kde hovorí, že je táto rastlina v Čechách často v záhradách pestovaná; ale o fajčení a šnupaní tabaku sa nezmieňuje.

Z tohoto poznávame, že toho času delikatesy fajčenia, šnupania, a tak i žuvania dohánu a močky boly v Čechách úplne neznáme. Je toho dosť málo, čoho sa v tomto českom Herbári o doháne dočítame, lebo tam len to stojí, že sa táto bylina z Francúzska „před dávnými lety“ do Prahy dostala, a tvrdí, „že jest bylina znaměnité vnítř i zevnítř na rány“.

Ešte r. 1723 vydalo Consistorium brunšvické všetkým kňazom diecézy výstrahu pred fajčením. Ale toto všetko neprospelo. Povestným sa stalo dohánové Collegium kráľa Fridricha Wilhelma I., ku ktorému sa každý večer schádzali generáli a ministri, kráľovej priazni sa tešiaci, a i vyslancov cudzích štátov a vtipných oficierov do tohoto Collegia povolávali. Tu si i s kráľom posedali na drevené stolce okolo veľkého dubového stola, majúc každý džbán piva pred sebou a malú holandskú fajku v ústach, a tak sa nenúteno zabávali. Tí, ktorí fajčenie nemohli zniesť, aspoň prázdnu fajku museli držať v ústach. Tu mi prišlo do pamäti, ako to niekde naši fajčiari robievajú, keď majú tam prácu, na príklad pri mlátení, kde nie je radno šibrinkovať s ohňom, čo len fajkovým, a tam fajčiť nemôžu, hoci im duša za fajkou piští: nuž si sami sugerujú fajčenie tak, že si zacviknú medzi zuby zasmoleným, smrdiacim koncom pipasár, a na tomto cicajú, až radosť sa na to dívať. Niektorí vypchávajú si líca močkou a medzi prácou ju žujú, ako Cigáni, títo najnáruživejší močkári, ktorí nazývajú močku „najčistejšou stravou, do ktorej sa ani muchy, ani chrobáci, ani červi nedávajú“.

Šnupanie tabaku dostalo sa do Nemecka z Francie hugenottami, koncom 17. storočia, a rozšírilo sa veľmi rýchle. S tabatierkami na šnupavý tabak vykonával sa až do nedávna veľký luxus. Panovníci sa vďačievali učencom, umelcom a iným vynikajúcim a u nich zaslúžilým mužom nádhernými a drahocennými tabatierkami. Zlaté, strieborné, drahými kameňmi vykladané, drobnomaľbami ozdobené tabatierky boly prepychovým článkom u boháčov. Bývaly i znakom kráľovskej priazne a milosti, — ale od toho času, ako rozdávanie rádov — ktoré sú omnoho lacnejšie — do zvyku prišlo: tabatierky sa prestaly dávať, už i z toho ohľadu, že si pixľu tabakovú, čo jak drahocennú, nikto nemohol dať prišiť na kabát, aby to vyznačenie panovnícke každému bilo do očú, kdežto rády, kríže a hviezdy zlaté pohodlne na prsiach nosené a na odiv vystavované byť môžu.

I do Škandinávie doniesli anglickí námorníci počiatkom 17. storočia fajčenie, ktoré ale kráľ Gustáv Adolf zakázal. Jeden sedliak, ktorý pred prijímaním večere Pána fajčil, bol za to pokutovaný. Teraz je tam fajčenie až do najďalšieho severu rozšírené.

Do Ruska uviedli anglickí kupci fajčenie dohánu koncom 16. storočia. Cár Michal Fedorovič zakázal, na radu patriarchovu, predaj a fajčenie dohánu, lebo že „čo z úst vychádza, je hriech“. Zákaz trval až do časov Petra Veľkého, ktorý ho vyzdvihol. Ruskí rozkolníci opovrhujú dohánom, kávou a čajom.

R. 1605 stal sa dohán známym v Carihrade, a už r. 1614 bolo fajčenie veľmi rozšírené v Turecku. Tureckí básnici vyhlasujú a ospevujú kávu, dohán, ópium a víno, ako štyri živly rozkoše, a ako podušky a kanapy pôžitkov. Ale tureckí zákonníci ich menujú stĺpmi a stanmi bujnosti a štyrmi ministrami diablovými. Proti fajčeniu sa ozvali najprv tureckí kňazia, ktorí ho nemohli srovnať s učením Koránu, a vymohli zákaz fajčenia, pod ukrutnými pokutami. Kto bol dolapený pri fajčení, tomu prevŕtali priehradu medzi nosovými dierami, a cez tú ranu mu prestrčili pipasár, posadili ho na osla a vodili po Carihrade, k veľkej veselosti ľudu, ktorý sa na takom strašlivom pohľade kochal a tak trápenému nešťastníkovi sa posmieval. Ba i pokuta smrti bola vypovedaná na fajčiarov. Roku 1638 bol Muradov pochod proti Peržanom bohatým na krvavé tresty fajčivších vojakov. Ktorý vojak bol pri fajčení dolapený, bol sťatý, obesený, rozštvrtený, alebo so sdrúzganými rukami a nohami pred stany odhodený. Ale už r. 1642 rozmohlo sa i tu šnupanie. Všetky prísne zákazy a ukrutné tresty nemohly zamedziť fajčenie, ale sa čím dial rozmáhalo a po celej ríši rozšírilo. Boháči tureckí robia veľký prepych s čibukmi, a pipasáre majú hodvábom, atlasom alebo aksamítom obtiahnuté, zlatom, perlami a drahým kamením okrášlené. V Turecku sa tiež dorába aromatický a silný dohán.

Muríni západného pobrežia afrického priučili sa fajčeniu bezpochyby od portugalských a španielskych plavcov, ktorí, vyvážali otrokov do Ameriky. Prvý, ktorý spomína fajčenie murínov v Afrike, bol anglický kupec Finsch, ktorý r. 1607 na ceste do Východnej Indie v Afrike sa stavil a videl murínov z veľkých fajok fajčiť, a fajčily i staré a mladé krásavice černošské, Dohán si sadili pri svojich búdach. Najprv vyprešovali z čerstvých listov dohánových šťavu, potom ich rozkrájali a pri ohni sušili. Tu sadený dohán bol „bašák“ (Nicotiana rustica L.), ktorý sa iste od Portugalcov dostal sem. Divný bol zvyk u ktorýchsi černochov, že si prostredné dva vrchné zuby rezáky vypiľovali, aby pipasár s fajkou lepšie v ústach držať mohli!

Do južnej Afriky doniesli dohán Holanďania už okolo roku 1595, ktorý tam získal veľkej obľuby a veľmi sa rozšíril. Anglický kapitán Cowley našiel r. 1684 Hottentotov fajčeniu veľmi oddaných, natoľko, že za kus dohánového závitku ponúkali matrózom svoje ženy. Cena kravy alebo ovce bola taký kus krúteného dohánu, ktorý siahal od rohov až po chvost zvieraťa. Rozumie sa, že matrózi týchto biednych ľudí náležite vykorisťovali. Kolbe, ktorý žil v Kapsku od r. 1703 až do 1713, videl fajčiace matky, ktoré svojim kojeniatkam-paškvrliatkam dymiacu fajku do úst dávaly, aby tak čím skôr na tú zvelebovanú civilizáciu anglickú navykaly. U kolonistov slúžiaci Hottentoti dostávali zväčša dohán miesto pláce. Keď Hottentoti nemajú dohánu, fajčia konope a iné zeliny. Thunberg videl koncom 18. storočia Hottentotov, ktorým sa nedostávalo dohánu a konopí, usušené výkaly nosorožcov a slonov fajčiť. I šnupanie sa tu skoro rozšírilo.

Na východnom pobreží Afriky bezpochyby tiež Portugalci zaviedli fajčenie. V Abyssínii len mohamedáni fajčia a šnupajú, ale kresťania opovrhujú dohánom a kávou, lebo ich užívanie považujú za hriešne. Harris (1842) rozpráva, že chcel v kráľovstve Šoa tamojší mariánsky kostol navštíviť, a si k tomu pýtal dovolenie od biskupa: ale bolo mu to odopreté, lebo že Angličania, ktorí kávu pijú a dohán fajčia, nesmú byť pripustení do chrámu, ktorý by svojou prítomnosťou poškvrnili. Niektorí kresťania v Šoi len šnupajú, ale nefajčia.

Egypt, Tripolis, Tunis, Alžír a Marokko sa naučily fajčiť od kresťanských moreplavcov, od východu od Osmanov. I v háremoch sa veľký prepych robí s náčiním fajčiarskym, tak ako v Turecku, Syrii a Persku. Kupecké karavány zavliekly fajčenie dohánu i do stredu Afriky.

Pred objavením Ameriky bol dohán v Ázii neznámy. Opojovanie sa dymom omamujúcich rastlín bolo v severnej Ázii veľmi dávno, pred narodením Krista P. v obyčaji.

Veľmi ma prekvapila krátka zpráva „Oesterr. Botan. Ztschr.“ 1863, str. 104, kde sa toto hovorí: „Maak poznamenáva v svojej „Reise am Usuri“, že zemiaky a dohán už od najstarodávnejších časov na juhu Mandžurska sa sadievaly, a z toho povstáva domnenie, že tieto rastliny buď zrovna z Ameriky do východnej Ázie dodané byť musely, alebo že ich vlastná domovina je východná Ázia, a ztadiaľto do Ameriky sa dostaly.“ Medzi veci nemožné to nepatrí; lebo sa vyskytujú i také úkazy, ktoré sa zdajú dokazovať, že už dávno pred objavením Ameriky Europejcami bolo aspoň náhodné spojenie severo-východnej Ázie so severo-západnou Amerikou.

I Savary tvrdí, že Peržania dávno pred objavením Ameriky dohán fajčili, ktorý, vraj, z Egypta dostávali. Aj iní spisovatelia svedčia, že fajčenie v Ázii od dávna bolo vo zvyku. Ale Tiedemann s určitosťou tvrdí, že fajčenie dohánu ešte v 16. storočí nebolo známe v Ázii, lebo ho ani jeden z cestovateľov z tej doby nespomína. Zato omamovali sa Peržania hašišom, t. j. dymom konopných hlavičiek. I Arabi sa hašišom opíjali. Dohán sa tu až pozdejšie rozšíril. — Abu-Arišskí Beduini na prach potlčený dohán sypú si na jazyk a na zuby, a štetcom ho tam roztierajú, a to nielen mužskí, ale i ženy.

Perský šach Abbas Veľký obznámil sa s dohánom v čas vojny s Turkami, ale sa tak rozzlostil nad tým, že svojim vojakom zakázal fajčenie pod pokutou odrezania nosa a rtov, ktorú pokutu i viac fajčiarov skutočne podstúpilo. Kupca, ktorý dohán do leženia doniesol, dal Abbas za živa upáliť i s dohánom. Teraz je na perskom kráľovskom dvore zvláštny úradník, ktorý šachovi fajku podáva, a fajčenie je v celej zemi tak rozšírené, že si i v školách učitelia a žiaci z fajočky bafkajú. Peržania menujú dohán „tumbaki“ alebo „tombaki“, a často ho sadia; ale šnupanie tam nie je v móde.

Do Bucharska a Turkestanu dodaly fajčenie dohánu karavány z Perzie. Zákon síce zakazoval fajčenie a pitie vína, ale jednako sa fajčenie veľmi rozšírilo. Tomu neprekážala ani všetka prísnosť. Darmo chodili policajti po uliciach miest, a koho pri fajčení postihli, náležite ho vypalicovali: ale dohán predsa fajčili, a víno potajomne pili mnohí. Hoci fajčenie bolo prísne zakázané, predsa sa dohán a fajčiarske náčinie v bazároch verejne predávaly. Koho prichytili s fajkou na ulici, doviedli ho pred kadiho, ktorý ho dal buď na fľaku vyšľahať, alebo so začiernenou tvárou na osla posadiť, a tak po uliciach mesta, k veľkému gaudiu bystrej mládeže, povodiť. Bucharci miešajú do dohánu hlávky materných konopí.

V Indii sa mnoho fajčí a šnupe. Do šnupavého tabaku miešajú na prach potlčené, tmavo-červené kvety Rhododendronové, hádam, aby jeho štipľavosť v nose zvýšili.

I v Hindostane bolo už fajčenie r. 1828 všade rozšírené. V Birme vidno, ako cestovatelia rozprávajú, i za našich časov mužských a ženy s prevŕtaným ušným lalokom, v ktorom nosia zastrčenú nedofajčenú cigaru. I dohán sa sadí v množstve, ale sa i dováža z cudziny.

Na Cejlone je tiež všade rozšírené fajčenie. Na Jáve ešte v 16. storočí dohán neznali; až r. 1601 počalo sa tam fajčenie rozširovať. Dohán tam menujú „tabako“, „tamakú“ alebo „tambaku“, na dôkaz, že ho dostali z cudziny, lebo v svojom jazyku nemali naň mena. Na Jáve sa mnoho dohánu sadí, až do výšky 4000 nad hladinou mora. Holandská vláda zaviedla na Jáve semeno dohánové z Havany a Manily. Číňania tam uviedli fajčenie opia.

Na Filipínskych ostrovoch domorodci do nedávna hotoví boli dávať za dohán i svoje deti. Na ostrove Luzon už i deti, ktoré ešte ani dobre chodiť nevedely, smolily cigary. Či je tomu ešte i teraz tak, o tom som sa nikde nedočítal. Hovorí sa, že nikde nie je fajčenie tak rozšírené, ako v Číne, kde od žobráka až po cisára oboje pohlavia každého veku náružive fajčia; ale tie čínske fajočky sú tak drobné, že sa do nich ani náprstok dohánu nezmestí. Videl som také, od náprstka menšie miniatúrne fajočky, detským hračkám podobné, ktoré zo svojej cesty okolo sveta pán G. O., potomný župan trenčiansky, doniesol. Každý Číňan nosí na pravom boku opaska miešok dohánu, drobnú fajočku a často i konvexné zapaľovacie sklo, aby si na slnku mohol dohán pripáliť. I Číňania pridávajú často k dohánu konopné hlávky, alebo jalovcové bôrky, ktoré zvlášte Mongoli obľubujú. Na ostrovoch Japonských sa už okolo r. 1611 zhusta fajčilo.

Bunge (Ledebour, Reise durch d. Altaii-Geb. Berlin 1830) videl r. 1826 prvého Kalmuka v dedine Čačulcha, ktorý na opasku svojho ovčieho kožucha na pravom boku nôž, a na ľavom na dlhom remeni kožené vrecko s kresivom nosil. Miesto práchna slúžily mu rozžmolené suché plsťnaté listy lopúcha a akéhosi druhu polýnka (Artemisia). Fajku a dohán mal zastrčené za sáru čižmy. Spomenutia zasluhuje, že i dolnozemskí Maďari vedia si z usušeného a sožmoleného polýnku vyrábať práchno, ktoré menujú „ürömtapló“, do ktorého sa môže zakresať, ako do bukového práchna. Asi pred 50 rokmi videl som také polýnkové práchno, ktoré bol doniesol do Prešporka môj nebohý priateľ a veľmi pilný botanik, rittmajster Schneller.

I najsevernejšie kraje majú svojich fajčiarov, hoci je dohán pre nich veľmi drahý tovar.

Fajčenie je i v celej Austrálii, kdekoľvek obchodné lode pristávajú, rozšírené, a sotva sa najde väčší obydlený ostrov, kde by za našich časov dohán bol neznámy.

Nech tu ešte niečo historického stojí o našich slovenských fajčiaroch, ako som ich mal príležitosť pozorovať; lebo i také maličkosti zaslúžia, aby boly registrované, keďže pomaly prijdú celkom do zabudnutia. Zakiaľ nebolo siriek, zapaľovali si fajčiari dohán vo fajkách, kde to bolo možné, priložením žeravého uhlíka alebo kresaním iskier ocieľkou na kremeň, do trúdu alebo práchna, ktoré sa iskrou ľahko zapálilo. Trúd bol dvojaký: alebo z hubáňa (Polyporus fomentarius, k tomu najlepšie sa hodiaci, a Polyporus igniarius, horší), na starých bukových pňoch často sa nachodiaceho, varením s popolom, náležitým utlčením, potom dokonalým vysušením vyrábaný, z ktorého na St. Turej i veľmi teplé čapice šijú, a sedmohradskí Rumuni vkusné koberce robia; alebo z takrečeného bukového „hlasu“, ktorý je ako biely remeň a nachodí sa v práchnivejúcich bukoch, a nie je nič iného, ako hubáňový koreň, ktorý mnoho rokov trvá, a keď sa hubáň odlomí alebo odsekne, v teplom, mokrom počasí z toho „hlasu“ zase znovu narastie. „Hlas“ sa musí len dokonale vysušiť, a hneď sa môže doňho zakresať.

Práchno je zotleté, v starých bukoch vnútri medzi rásochami sa nachodiace, veľmi mäkké a elastické, myceliami (korienkami) húb premenené drevo, ktoré nepotrebuje žiadnej prípravy, len náležitého vysušenia, aby chytilo hneď na prvé zakresanie. To mali fajčiari najradšej, lebo veľmi príjemne vonia. Predávali ho i v krámoch, jeden lot za 4 krajciare. Raz mi bol doniesol bohatý gazda zo Štvrtku celú nošu takého voňavého práchna, ktoré našiel v zoťatom velikánskom buku svojej hory, tak, že som za viac rokov sám mohol fajčiarov podarúvať týmto práchnom. Jeden známy pán kresával si vždy na fajku do takéhoto jemného mäkučkého práchna, ale raz bol neopatrný, lebo uštipnúc kúštik práchna, ktorý palcom držal na kremeni, ostatok držal v dlani; keď ocieľkou zakresal do kremeňa, hneď sa od iskry ten kúštik práchna chytil, ale druhá iskra prskla do toho kusu práchna, ktorý držal v dlani; a že to nezbadal, strčil ho do vačku a pochutnával si na fajke. Ale beda, o chvíľu počalo ho na stehne veľmi páliť, a keď si pozrel na nohavice, videl tam vypálenú dieru a i kabát už prepálený, lebo mu práchno celé tlelo vo vrecku, a i kožu na nohe mal pripečenú.

Každý fajčiar nosil vrecko s dohánom, ocieľku, šparák, na trakoch vrecka uviazané, a kremeň vo vačku. Najobľúbenejšie boly dohánové vrecká z baranieho múdu, takrečené „košteky“ (z maďarského kostök), na ichž remienkoch boly priviazané: šparák a ocieľka. Kremene sa predávaly v krámoch. Teraz takých kremeňov kramári už nemávajú. Keď asi pred 10. rokmi dr-a B. prosil jeho korešpondent v Argentíne, aby mu poslal pár kremeňov, pobehal B. po všetkých krámoch v Trenčíne a v okolitých dedinách, ale nikde ani jedného kremeňa nenašiel. Až v Žiline sa našly u kramára v bedničke, od dávna tam ležiace, celkom prachom pripadnuté kremene. Bolo ich za priehrštie, a B. ich všetky kúpil a do Argentíny, kto zná, načo, odoslal.

Zakiaľ bolo zima a naši ľudoví fajčiari chodili obutí a dobre oblečení, nebolo starostí o upratanie fajky i von z domu, keď vyhorela. Strčili fajku za sáru, alebo keď bol pipasár veľmi krátky, do vačku vo veste. Ale keď v lete chodili bosí a len v spodných šatách, tak vykúrenú fajku strčili za šnúru na širák, alebo dolu čutorou do tyla za obojek košele, alebo za gaťový motúz pod chrbát, kde sa fajka udržala, a v práci nezavadzala. Takto nosiť fajku v lete vidieť možno i za našich časov.

Niektorí miešajú do dohánu usušený kvet zánoviťový (Melilotus officinalis), ktorý čerstvý nevonia, ale suchý má veľmi tuhú a príjemnú vôňu; kedy-tedy vložia do dohánu i bôrku jalovcovú (Juniperus communis). Suchotinári, ktorí by vôbec fajčiť nemali, fajčia list podbielový (Tussilago Farfara); ale nikdy som nepočul, že by to niekomu bolo pľúca zreparovalo a od tuberkulí očistilo. Krásnokvetý, z Carolíny do našich parkov uvedený strom, Bignonia Catalpa L., ktorý naše zimy dobre znáša, nosí po odkvitnutí ako cigary viržinky dlhé, visiace struky (tobolky semenné). Prešporská nádejná mládež menuje tento strom Cigarrenbaumom, a driape sa po ňom za zrelými a už suchými tobolkami, ktoré s chuťou fajčí. Najprímitívnejšie pipasáry robia si naši fajčiari zo suchých halúzok orechových, ktoré majú veľkú „puchu“ s riedkymi a tenkými priehradkami, ktoré sa tenkým prútikom ľahko dajú prepchať: a pipasár je i bez vŕtania diery hotový. Hrubší koniec sa zastrúha, aby dobre pasoval do hrdla fajky, a tenší koniec sa prireže na čutoru: a fajčenie sa môže počať hneď; a taký pipasár nestojí ani haliera, a keď sa ztratí, alebo zlomí, dá sa pri najbližšom orechu hneď nahradiť novým. Fajčenie cigár sa v novších časoch i na Slovensku značne rozšírilo, a čo by človek ani nečakal, hrá v politických shonbách eminentnú úlohu. V čas rozličných kortešačiek majú trafikanti dobré zárobky, lebo korteši, aby voličov získali na svoju stranu, plnými rukami rozdávajú medzi nich cigary, hádam preto, aby pre samý dym nevideli úskokov a nástrah kortešských. Je to rozkošné vidieť nezvyklých fajčeniu cigár, aké grimasy robia pri fajčení; ale keď je to darované, vyfajčiť sa to musí, keby aj fajčiar hneď musel utekať pod najbližší plot, aby sa tam zbavil ťažkostí.

Nepamätám, že by si kto bol osedlal Pegasa, aby v pekných veršoch ospieval zemiak, ktorý je nám omnoho osožnejší a potrebnejší, než dohán. Ale o doháne a o fajke zná nielen ľudová pieseň, ale znajú i básnici z povolania pekné verše púšťať do sveta. Kto by ešte nebol počul ten ľudový popevok:

Keď som išiel nadol,
fajku som si zabol;
keď som prišiel sdola:
vitaj, fajka moja!

Ako sedmoklasník gymnaziálny v Prešporku, na slovenských hodinách, ktoré nám dva razy v týždni dával profesor Liška, pozdejšie Lenkei zvaný, som rečnieval Rubešove deklamovanky, medzi ktorými bola i jedna o fajke, kde sa jedna tetka druhej žaluje takto:

Paní teto,
já mám muže:
to je kůže!
Ráno, ješťě očma mhouří,
již tu safientskou dýmku hledá:
do večera, zlopověstný, kouří…

A náš slávny Sládkovič, po zavedení monopolu dohánu a trafík napísal žalostnú elégiu na svoju poslednú fajočku, z čoho súdim, že sa radšej zriekol obľúbenej fajky, než aby sa bol uponížil nenávidenú „trafiku“ fajčiť. Túto elégiu máme vytlačenú v jeho Spisoch Básnických vydania b.-bystrického i turčiansko-sv.-martinského, kde si ju každý celú prečítať môže. Ja tu podám len prvú a poslednú sloku:

S Bohom, ostatná fajočka,
do tvojho pokoja,
za pol devätnásta rôčka
verná družka moja!

A keď raz aj kosti moje
v hlinu sa zavinú,
zem svorne smieša oboje:
s mojou tvoju hlinu.

I maďarský klasický básnik naráža na náruživé fajčenie maďarskej fajty, keď ju takto charakterizuje:

Kostököt és csákányt hordozni előjoga régen
Fajtánknak, kipederni bajuszt, káromlani istent.

Toto po slovensky znie: „Koštek (na dohán) a čakan nosiť, vykrúcať fúzy a zlorečiť Bohu je od dávna privilegiom našej (maďarskej) rasy.“

Ale bude tých poetických výlevov o doháne a fajčení, alebo azda i gustióznom šnupaní, v spomenutých a v iných rečiach značne viac; ale že som človek len prozaický a básní som málo počítal, a ešte menej z nich si zapamätal, nech si ich iní sami tam vyhľadajú a v nich sa pokochajú.

Bolo by tu na mieste zmieniť sa i o veľmi zdĺhavom, fabričnom dorábaní rozličných druhov šnupavého tabaku; ale do toho sa púšťať nebudem. Len uvediem príklad súkromného vyrábateľa tejto nosovej maškrty. Bol to ev. farár J. D., rodák myjavských kopaníc, ktorý umrel ako vyše 90-ročný kmeť asi r. 1855. Bol široko-ďaleko známy ako dorábateľ „znamenitého“ šnupavého dohánu, ktorým sa i okolitým šnupákom vďačieval. Keď po jeho smrti L. bol na, faru zvolený, nezadlho dal čistiť dvor a vyvážať hnoj: našli tam robotníci, pri samom záchode, dve veľké širokohrdlé fľaše, nabité až po vrch šnupavým dohánom, zaviazané mechúrom, aby sa toho hnojového pácu donútra nedostalo. Tak totiž pacovával D. svoj výrobok, aby mal silnejšie aróma. Kto zná, koľko rokov tie fľaše tam zakopané ležaly! L. bol len sviatočným fajčiarom a šnupákom, preto tento nájdený poklad nezužitkoval sám, ale ho po trochách štedre rozdal milovníkom šnupania.

(1912)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.