ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chtiac dávno danému sľubu aspoň zčiastky zadosť urobiť, podávam prítomným článkom ukážku pôverčivého a čarodejného užívania rastlín, s akým sa stretáme u všetkých národov od najstarších časov a aj u nás na Slovensku, zvlášte v hornatých krajoch. Podávam túto prácičku ako chatrný síce, ale snáď predsa daktorým čitateľom nie nevítaný príspevok k dejinám kultúry nášho ľudu. Pôvod užívania rastlín k magickým cieľom i tak neodvážim sa stopovať až k samotnému prvotnému prameňu jeho, lebo popredku s istotou viem, že by to bola úplne márna a bezvýsledná práca, a v najlepšom páde mohol by som len hádania iných zopakovať, alebo k rozličným, na slabých nohách stojacim hypotézam ešte jednu, práve tak slabú, teda zbytočnú, postaviť.

Rastlinstvo je tak popretkávané do všetkých potrieb života ľudského a poskytuje mu pokrm a nápoj, tkanivá a pletivá na rúcho a iné potreby, lieky ochranné a jedy škodlivé, storaké domové náradia a zbroje, nástroje premávky na suchu i po vode, dodáva zemi krásy a vyvodzuje z nej tisíceré poklady k pohodliu ľudskému a vyživeniu všetkého živočíšstva slúžiace: že sa tomu nedivíme, keď aj u tých najnevzdelanejších národov sveta takú príchylnosť k rastlinstvu pozorujeme, ktorá zvlášť užitočné a škodlivé, velkosťou alebo krásou vynikajúce, alebo pre svoju prekvapujúcu podobu nápadné rastliny až zbož-^[1]

Bedlivý pozorovateľ rastlinstva skoro zbadá, že nežnosť, krása, ľúbeznosť, pokoj, sila, — ale aj neohrabanosť, špata, odpornosť, neposednosť, slabosť — majú svojich reprezentantov v ríši rastlín. Vôňa a smrad, príjemná a odporná chuť, krása a pestrosť farieb, užitočnosť a škodlivosť, rozmanitý tvar (habitus) a podoba jednotlivých čiastok, hojnosť a zriedkavosť istých rastlinných druhov, ich všadebolstvo (ubiquitarism) alebo prísna viazanosť na isté, určité stanoviská, — nemohly ujsť pozornosti ľudskej hneď od počiatku. Kvety, pravidelne po slnku sa obracajúce alebo len v isté hodiny dňa sa otvárajúce; u mnohých vstavačovitých (orchideí) frapantná podobnosť spodného pysku kvetového s nahým ľudským telom, delené listy veľmi mnohých druhov, po západe slnka, akoby vedome k spánku sa ukladajúce; kapradiny v tmavých vlhčinách hôr bujno rastúce, vynikajúce zväčša eleganciou pravidelne delených listov, avšak ani zrejmého kvetu, ani plodu zdánlive nemajúce: všetko toto a mnoho iného muselo byť ľudu tak podivným, že, v nedostatku lepšej známosti, všade videl pôsobenie duchov a ich nadprirodzenej moci. Pozrime na sirôtku (Viola tricolor naších záhrad a tejto príbuzné, po skalách mierneho podnebia rastúce druhy), z jejž kvietkov pri troške živšej obrazotvornosti hneď tváričku šelmovsky sa usmievajúcu, hneď zádumčivú, hneď hrdú alebo nahnevanú vybadáme a postavme vedľa nej hadiu hubu („hadiu hlavu“, Phallus impudicus L), toho najhnusnejšieho rastlinného smrdúcha celej Europy: a netreba nikoho upozorňovať na špatnú neohrabanosť podoby, a ošklivosť nesnesiteľného, až k dáveniu nútiaceho zápachu jeho — to vidí, cíti a pozná každý hneď na prvý pohľad.

Tu mohutný strom, víchrom vzdorujúci — tam zas tenučké steblo trávy, každému vetríku sa nakloňujúce; tu cudzopasné, vysoko na ratolestiach stromov zakorenelé rastliny, — tam zas na vodách splývajúce listy a kvety rozličnej podoby; tu hustá hora, tam lúka vyšívaná kvetami, — a tisíce iných zjavov púta pozornosť ľudskú, a čím viac človek s prírodou obcuje, tým rozmanitejšie predstavy a názory povstávajú v duši jeho o pozorovaných predmetoch. Ľud si ale aj tie rastliny rád zosobňuje a cit i povedomie do nich vnáša. Koľko ráz stretáme sa v povestiach so stromami, ktoré dobrým ľuďom ovocie samy od seba dávajú a k nim sa prihovárajú; s kvetami, ktoré celé rozhovory vedú; s palicami, ktoré majiteľa svojho na rozkaz bránia a nepriateľovi nečítaných rán zadávajú. O Mandragore domnievali sa, že jej koreň pri vykopávaní kričí, a Číňania svoj zázračný Žín-seň (o ktorom niže prehovoríme) práve „duchom“ nazývajú; ba počul som aj v Bošáckej doline o jednej rastline — lenže mi ju nevedeli ukázať — že, keď ju vykopávajú, kričí.

Účinky jedovatých rastlín a menovite z nich pripravovaných odvarkov, výťahov, práškov, mastí — musely, pravda, nevedomým, o chemickom ich složení a farmakodynamickom pôsobení ani tušenia mať nemohúcim, zázračnými prichodiť; tí ale, ktorí tieto zvary pripravovali, nevychádzali so svojím kunštom na verejnosť, ale sa opatrno odievali do rúcha tajnosti, aby z kunštu svojho čo možno najväčší osoh brali, a užívajúc pri pripravovaní a podávaní svojich liekov isté slávnostné, tajomstvenné obrady, osobe svojej zvláštnej dôležitosti dodávali, akoby práve len tie, nimi vykonávané obrady podaný liek k očakávaným účinkom boly vstave uspôsobiť. Vôbec tajomnostkárstvo od starodávna v takýchto veciach bývalo zvykom všeobecným, a je ním, v istom smysle a z príčin snadno pochopiteľných, aj teraz ešte. Roger Bacon, v Oxforde a v Paríži študovavší a r. 1240 hodnosťou doktora poctený, vysokoučený františkán, v svojom krátkom, ale veľazaujímavom spise „De secretis naturae et artis operibus, et de vanitate Magiae“, predsa v kapitole 8. pojednáva s celou vážnosťou o tom, že sa tajnosti prírody a kunštu nemajú vyjavovať, a hovorí medzi iným tieto pamätné slová: „V kozích a ovčích kožiach tajnosti prírody sa nevyučujú, tak, aby im každý rozumeť mohol… Lebo Aristoteles sám hovorí: … že by nebeskú pečať prelamoval ten, kto by tajnosti prírody a kunštu iným vyjavoval… Gellius (Noctes Atticae) hovorí — že je bláznovstvo, predkladať šalát oslovi, ktorý sa aj s bodliačim uspokojí.“ Ba Roger Bacon na uvedenom mieste výslovne hovorí: že by taký človek veľmi neopatrne pokračoval, ktorý by také tajomstvo napísal, iba ak takým písmom, ktoré by obecnému človeku nesrozumiteľným bolo a len „múdrymi“ a zasvätenými rozumené byť mohlo. Tak to, vraj, celý rad mudrcov robieval od počiatku a svoje tajnosti pred pospolitým ľudom na rozmanitý spôsob ukrýval. Daktorí totiž ukrývali svoje výskumy a známosti pod zvláštnymi znakmi a formulami, iní pod záhadnými slovami, iní písaním bez samohlások, užívaním rozličných písmen alebo sostavovaním zvláštnych, len malému kruhu zasvätencov známych abecied atď. Už Plinius sa žaluje na toto tajomnostkárstvo, poveru napomáhajúce.^[2] Nie div, že všetko, čo sa pod pokrievkou takýchto tajností (ktoré toho času nahradzovaly moderné patentovanie vynálezov, a to v miere svrchovanej!) dialo, platilo za nadprirodzené čarodejstvo. Povestnými pre svoje tajomnostkárstvo boli starobylí egyptskí kňazia, ktorí sa prísnymi prísahami zaväzovali, že zo svojho tajného učenia pred nezasvätenci ničoho nevyjavia. Ani indickí a chaldejskí kúzelníci svoje tajnosti nevyjavovali. Ľud pospolitý ale, všade a vždy pôverčivý a v tejto pôverčivosti udržovaný, keď zkúsil účinky istých zvarov, prachov, mastí, zelín, pripisoval to čarodejným zariekaniam a tajomstvenným obradom, ktoré boly vlastne len dobre vyrátanou garnitúrou tých liekov. Ostatné si potom štebotavá povesť, miešajúc pravdu s klamom, pridala, a tak lož rozširovala.^[3]

Rozmanitých čarodejníkov a kúzelníkov obojeho pohlavia nachádzame u všetkých národov, a u všetkých veľká čiastka prostriedkov čarodejstva tiež z ríše rastlín pochádza. Z magických, zdraviu škodiť alebo osožiť majúcich prostriedkov staly sa postupom času, keď z nich prívesky povery cestou pomaly sa potratily — viac-menej osožné, alebo celkom indiferentné domáce alebo v lekárňach hotovené lieky; zato ale viera v čary celkom nevyhynula, a čarodejné, pôverčivé manipulácie s rozličnými zelinami stvárajú sa vždy, a „vedomkyne, bohyne, strigy, bosorky, čarodejnice, vedomníci, strigôni, bosoráci a pánbožkovia“ znajú šikovne k svojmu zisku vykoristiť slepotu a nevedomosť más, zariekaním, slievaním, zmývaním, ofukovaním a podávaním liekov z bohate zásobenej svojej bosorskej apatieky, kde sa medzi úplne neškodnými a nepôsobivými rastlinami aj jedovaté opatrujú. Prestaneme ale vysmievať sa pospolitému ľudu z jeho pôverčivosti a škodnej ľahkovernosti, keď si spomenieme, že i vzdelané vrstvy národov kadejaké, po novinách vychvaľované, zázračné účinky sľubujúce lieky, zeliny, masti, prášky, olejčeky, pilulky, čaje, sladkosti a podobné, za drahý peniaz kupujú. Kto si k tomu vezme čas a pozorne poprezerá oznamy najrozšírenejších politických denníkov, zadiví sa nad množstvom tam odporúčaných liekov. Niet tej nemoci ani vady, proti ktorej by človek v našom osvietenom a kultúrou presýtenom storočí, za dobrý peniaz nemohol dostať lieku. A keby toho len stá čiastka pravdivou bola, čo tie oznamy o tých liekoch a ich účinkoch sľubujú: mohly by všetky medicínske fakulty byť pozatvárané, lebo pomocou tých liekov vyžití starci stanú sa švihkými šuhajmi; bezzubé babičky obdivovanými kráskami; plešivé, sťa koleno, hlavy (ktorým „nevesty šticu ofúkaly“ — ako sa vo Zvolene hovorí) — obrastajú cez noc Samsonovskou šticou; zvädlé telo stane sa pružným; tuberkulami porúchané pľúca narastú znova ako rakovi klepetá; merkúrom presiaknuté a na riečicu vyžrané kosti, tieto ambulantné barometre, a mumifikované svaly novou silou a čerstvosťou obživnú; najnebezpečnejšie choroby hravo sa zažehnajú, bez toho, žeby človek v povolaní svojom bol mýleným; chlapcom nedočkavým utešené fúzy narastú a s fúzami, prirodzene, aj rozum, podľa príslovia „kde sú fúzy, tam je rozum“; vady, ktoré jedine nôž spôsobného chirurga odstrániť môže, ba i tuposť pamäti, hluchota, slepota, rak, porážka a smrť sama sa zaháňajú. Ktože by ale vyčítal všetky krásu napomáhajúce prostriedky? A už ktorý liek také účinky sľubuje, a to verejne, pred celým svetom: či by ten nezaslúžil, aby sa aspoň pokus s ním urobil? Videl som len nedávno v jednom viedenskom nemeckom denníku s podivuhodnou drzosťou vychvalovať taký „omlaďujúci prostriedok“, k jehož odporúčaniu aj šikovný kreslič nemálo prispel rozkošným obrázkom. Na tom obrázku vidno do kúpeľa vchádzať suchučkú, scvrklú a bezvlasú babičku, z kúpeľa ale vychádza tá istá ako driečna mladucha a stelesnená krása.

Tak ďaleko to nepriviedol ani Melampus, ani Medea, ani Circe, ani Canidia, ani celý rad najslávnejších mágov a starobylých čarodejníc, ako terajší mastičkári a voňavkári nemeckí so svojím príslovečným „Grűndlichkeit“-om. Že ale na tento lep hýly zhusta sadajú, to dokazujú práve tie časté oznamy; lebo keby tie lieky hltavých odberateľov nenašly, nechcelo by sa ich nikomu vyrábať, ani na ich oznámenia značné sumy peňazí vyhadzovať. Kto sa dal takto oklamať a zkúsil, že za ten zvelebovaný liek nadarmo peniaze vyhodil, neľúbi sa tým pochváliť, ale spraví päsť vo vačku a mlčí, aby si k ostudnej škode ešte aj kúsavý posmech neutŕžil; lebo fľajster zo škody a posmechu smiesený, na plátno mrzutosti natretý a po tme tajnosti na ranu prilepený — boľačku nevyhojí. Keď sa takéto mámenie ešte aj teraz deje medzi vzdelanými, kde máme toľko a toľkorakých škôl na všetky strany, že im sotva počet a mená známe: nedivíme sa ani tomu, že všelijaké magické fígle i s rastlinami jedovatými a neškodnými v starobylosti všeobecne robené boly a ešte vždy u pospolitého ľudu, ktorý je v každom ohľade veľmi konzervatívny, obľubu a vieru nachádzajú. Len firma sa okolnostiam času primerane zmenila: ale tovar ostal ten istý. Alebo inými slovami: čarodejstvo s rastlinami a závratnícke lieky, je pár nohavíc z toho istého súkna.^[4]

Ako za starodávna bývaly φιλτρα a φαρμακα (čítaj: filtra a farmaka) hlavne v ľúbezných záležitostiach zhusta upotrebované a nezriedka bláznenie alebo smrť býval ich výsledok: tak ani za naších časov nechybí na podobných príkladoch, ktoré dosvedčujú, že nie čarodejné zariekania, ale skutočný tuhý jed zapríčinil choromyseľnosť alebo smrť. Nie je tomu dávno, čo z našich krajov jedna Cigánka žiarlivej žene na Morave tak poslúžila k nadobudnutiu utratenej lásky mužovej, že od podaného „lieku“ umrel, čo si potom travička, opravdová „venefica“, v žalári odsedela.

Prv než by som uviedol rad rastlín poverčive a pri čaroch u nášho ľudu potrebovaných, poobzeráme sa trošku za seba do starobylosti a okolo seba po cudzích nám národoch, aby sme videli, že tie isté čary s rastlinami aj inde sa robily a robia dosiaľ.

I.

Pythagoras, ktorý svoje vedomosti na cestách po Ázii, Afrike a Európe sbieral, spomína mnohé magické rastliny, ichž pomocou sa tie najpodivnejšie veci vykonávaly. Coracesia a Callicia maly vraj moc, vodu v ľad premieňať; Aethiopická zelina potoky a jazerá vysušovala, jej dotknutím otváraly sa všetky zámky a závory; Achaemenis, vrhnutá medzi nepriateľské vojsko, strachom ho naplňovala a k úteku hnala; zelinu Latace dávali perskí kráľovia poslancom cudzích panovníkov do daru, aby im na cestách slúžila za ochranu a ich potrebnými veciami zaopatrovala. Sú to také mená rastlín, pod ktorými nevieme, ktoré druhy to majú byť.

Že aj u Židov od starodávna magické manipulácie s rastlinami neznámymi neboly, dokazuje podľa I. Mojž. 30, 37 — 38. príklad Jákobov, ktorý oškriabanými a stádu do nápoja vloženými prútami oklamal Lábana; a Ozeáš 4. 12. vytýka národu svojmu: „Ľud môj dreva svojho sa dotazuje, a palica jeho oznamuje jemu,“ čo poukazuje na veštbu s prútami, aká podľa svedectva Herodotovho aj u Skýtov bola obvyklou.^[5]

O svetochýrnej čarodejnici Circé (Κιρκη) na mythickom ostrove Aiaiskom v nádhernom paláci bývajúcej, čítame u Homéra (Odyss. X. 210 až 260), že keď Odysseus na svojich potuľkách, pod vodcovstvom Eurylochovým 22 svojich spoločníkov na ten ostrov poslal, našli tam pri paláci mnoho vlkov a ľvov, ktorých Circé z ľudí pomocou zelín a prúťa bola začarovala. Eurylochos, tušiac zlé, nevkročil do paláca. Jeho 22 mužov ale vnišlo dnu. Circé ich usadila a uhostila syrom, jačmennou múkou, žltým medom s pramnejským vínom, namiešajúc do toho čarodejných liekov (κακα φαρμακα), aby na svoju otčinu zabudli. Keď sa uhostili, pošľahala ich prútom a tým ich premenila v svine a zavrela do chlieva. Keď to Eurylochos Odysseovi oznámil, vybral sa tento sám, aby spoločníkov vysvobodil. Na ceste stretnul ho Hermés a dal mu zelinu Móly s čiernym koreňom a bielym kvetom, ktorá ho pred čarami chránila a pomocou ktorej donútil čarodejnicu Circé, že odčarovala zakliatych. O tom istom spieva aj Virgil:

V Ovídových metamorphózach pomocou rozmanitých čarov ľudia v stromy a kvety sa premieňajú. Tam, kde sa fabuľuje o premenení Daphny v bobkový strom (Laurus), hovorí Apollo:

Po zakliati Apollom krásnej Daphny, poznenáhla necháva ju básnik v laurový strom premieňať sa, vlasy v listy, ramená vo vetve, rýchle nohy v korene… aby, keď nemohla sa stať Apollovou ženou, aspoň jemu milým stromom zostala:

Sestry Phaetonove premenené boly v stromy (Metam. II. 325 nasl.); Narcis v kvet (III. 402 nasl.) a mnoho tomu podobných.

U Číňanov platí koreň Žín-seň (Panax Schin-seng L.) od pradávnych až po naše časy za liek zázračný proti všetkým chorobám, za omlaďujúci a najbezpečnejší prostriedok k predĺženiu života, asi tak, ako sa v stredoveku po Europe vychvaľovala Rosička (Drosera rotundifolia L.), kde-tu aj po rašeliniskách Slovenska rastúca, ktorej sa nie žartom, ale celkom vážne pripisovala moc, predĺžiť život ľudský až — do súdneho dňa! Koreánsky Žín-seň platí za najlepší a je vždy monopolom čínskych cisárov. Ani teraz neumiera žiaden bohatý Číňan bez užívania drahého, zlatom plateného Žín-seňu, aby sa mu život, čo len dosť málo, predĺžil; chudobní si, pravda, tejto panacey^[6] dopriať nemôžu. Všeobecne sa myslí, že Žín-seň človeka tučným a mladým robí, a že tučnosť za najväčšiu krásu platí a mladým každý rád by hodne dlho zostával, nešanuje copatý boháč čínsky peňazí, len aby sa týmto, vzácnym liekom nadostač zaopatril. Číňania pevne veria, že tento zázračný koreň je duchom (daemonom), ktorý sa vie ztratiť a neviditeľným urobiť, aby ho ľudia nenašli; ba vlk, tyger, leopard a had strážia ho pred ľuďmi, tak že jeho vykopávanie vždy s veľkým nebezpečenstvom býva spojené. Keď r. 1882 cisárovná Hoi-tai-ho nebezpečne ochorela, vybrali sa najoddanejší ctitelia hľadať pre ňu tento životodárny koreň. Po mnohých nebezpečenstvách a dobrodružstvách, pričom niektorí aj o život prišli, našli hľadaný Žín-seň a s veľkou slávou ho cisárovnej doniesli, a keď cisárovna ozdravela, pripisovalo sa to jedine čarovnej moci tohoto vzácneho koreňa. Ešte i to sa o ňom hovorí, že vo tme svieti a tak sa prezradzuje, vykopaný ale smie byť len na svitaní, s veľmi složitými obradmi, aby z moci svojej ničoho neztratil a účinky jeho sa neoslabily. Má vraj podobu nahého ľudského tela, a tým upomína veľmi na Mandragoru. Ďalšia podobnosť Žín-seňu s Mandragorou aj v tom záleží, že si ho bohatí Číňania v sklených truhličkách na tmavožltom hodvábe uložený v domoch opatrujú ako bôžika, požehnanie donášajúceho. Koreň ten je asi na 1 dcm dlhý a v priemere 2 cm hrubý. Vo veľkej čiastke Severnej Ameriky rastie tomuto podobný, pod menom Amerikánsky Žín-seň (Panax quinquefolia L.) známy druh, zkadiaľ ho špekulanti dovážajú do Číny a Japonska. I Japonci majú v svojom Nin-siň (Nindsin, nindži, Sium Ninsing Thunb.), rastline to okolikatej a našej mrkve alebo paštrnáku podobnej, tiež takú zázračnú rastlinu, ktorá sa u nich a v Číne zhusta pestuje a ako nervy posilňujúci prostriedok, nie bez pôverčivých obradov a čarov užíva. Keďže opravdový čínsky Žín-seň veľmi zriedka sa dostal do Europy, platil Japonský Nin-siň za dlhé časy za jeho najlepší surogát. Pritom všetkom ale bol aj surogát veľmi drahý, lebo platili v Holandsku za jeden lot 75 zlatých, až Boerhave (profesor na univerzite leydenskej, † 1738) dokázal, že Nin-siň o nič viac nepôsobí, ako Sevlák cukrový (Sium sisarum L.), tiež vo Východnej Ázii divo rastúci a k čarom a liekom, ale i za pokrm slúžiaci, od najdávnejších časov aj v Európe sadený, jehož koreň vraj cisár Tiberius od porýnskych Germánov miesto dane vyberal.^[7] Nie je tomu dávno, čo sa Žín-seňové tinktúry, ako život predlžujúce, aj v Europe po novinách vychvaľovaly. Zendavesta učí, že aj každý strom a kvet má svojho Feruera, t. j. ducha. Ormuzda necháva istý strom pretvárať v dvojitého človeka, na ktorom sa miesto ovocia desať párov ľudí urodilo.^[8]

V starobylosti nachádzame často zaklínačov a vyvolávačov duchov, ktorých Gréci volali νεκυομαντες, ψυχαλωγοι, ψυχοπομπατοι. Títo pri svoji čaroch potrebovali vetve Cyprišu (Cupressus), drevká z hrobov a akúsi zelinu Marmaritis. Nekyomantia alebo nekromantia spomína sa aj v I. Sam. 28., kde si Saul Endorskou vešticou dal vyvolať ducha Samuelovho. I v ľude slovenskom, ako som to v mojom bydlisku poznal, zakorenená je povera, že pomocou istých zariekacích formulí a zelinných zvarov možno duchov umrevších ľudí docitovať.

Vavrínový č. bobkový strom (Laurus) rozmanitým spôsobom býval potrebovaný pri veštbách. Z praskotu horiaceho vavrínového dreva vedeli i Gréci a Rimania veštiť; čerstvé vavrínové vetvičky, na noc pod hlavu položené, vzbudzovaly sny, ichž splnenie s istotou očakávali. Preto ho menovali aj „venturi praescia Laurus“ a že bol Apollovi zasvätený, zvali ho „Laurus Apollinea, Delphica alebo Fatidica“. Uvidíme niže, že aj slovenský ľud isté rastliny si dáva pod hlavu, aby sa mu budúcnosť vo snách vyjavila.

Dioscorides Anazarbejský, súčasník apoštola Pavla, povestný spisovateľ známeho diela „Περι υλης ιατρικης“,^[9] spomína veľmi mnoho egyptských rastlín a ich spôsob užívania. Egyptských kňazov, od ktorých sa mnohému naučil, menuje „prorokmi“ (προφηται). On znal veľmi dobre pôsobenie Chvojky (Juniperus Sabina L.) na sexuálne ústroje, lebo píše o nej to isté, čo i teraz lekári pozorujú. I travičky znaly pri svojich philtrách týmto jedom manipulovať a rozumejú sa do toho mnohé baby aj teraz. V bosorských procesoch trenčianskych od r. 1716 až 1747 vedených nachádzam dve „bosorky“ a jednoho „čarodejníka“, ktorí so zariekaním a tajomnými obradmi upotrebovali aj chvojku, a síce s takým výsledkom, že vo dvoch pádoch smrť nasledovala. To ale bolo už zrejmé travičstvo a nie neškodné čary: a predsa to sudcovia, hoci sa na pravdu až potkýňali, nechceli vidieť, ale inkvirovali len zariekanie a magické výčiny. — Keď aj Dioscorides kde-tu spomína dajaké povery o rastlinách, predsa jeho dielo v celku prezradzuje súdneho pozorovateľa a nie tak zábudlivého, ako bol starší Plinius, súčasník jeho, ktorý sa dakde vysmieva magickým márnostiam a dakde zasa celkom vážne o nemožných účinkoch istých rastlín rozpráva, ako na pr. v knihe XVIII. 45., že zná jednu rastlinu, ktorá sneť z prosa a kŕdle vtákov zaháňa, náhle sa do úhlov role zakope;^[10] alebo, že zelina; na ktorú pes namočil, tak vykopaná, aby sa jej železo nedotklo, vytknuté údy hojí (XXIV. 111.); alebo zeliny, sitom prikryté a vytrhnuté, k šťastnému pôrodu že pomáhajú (XXIV. 109), a mnoho podobných.

Po duboch rastúce Imeľo (buď Viscum album L. alebo Loranthus Europaeus Icq.) bolo Persephone posväteným drevom, ktorým brány podsvetia otvárala; aj Aeneas do podsvetia sostupujúci bol týmto prútom opatrený, podľa Virgila:

I u Gallických Druidov bolo Imeľo vo veľkej vážnosti, o čom nám obšírne píše Plinius XVI. 95.: Nič nemajú Druidi (ako svojich Mágov Galli nazývajú) nad imeľo a drevo, na ktorom rastie (jestli je to dub), posvätnejšieho. Okrem toho obľubujú dubové háje a žiadnych slávností bez dubových ratolestí nevykonávajú. Čokoľvek na duboch narastie, o všetkom sa domnievajú, že je z neba poslané a znakom Bohom samým vyvoleného stromu. Ďalej spomína, že sa imeľo zriedka na duboch nachádza a len v istom čase sa sbiera; že ho v svojej reči nazývajú „omnia sanantem“ (teda všehojom alebo panaceou) a pri obetiach ho potrebujú. K tomu cieľu ho kňaz, bielym rúchom odiaty, zlatým srpom urezáva a do bieleho plášťa ukladá. Domnievajú sa, vraj, že plodnosť všetkých jalových zvierat napomáha a za výborný protijed slúži. Dosť podivné, že práve tento cudzopasník, o ktorom, že z neba nepadá, veľmi dobre už u Rimanov bežné príslovie v ten smysel sa vyslovuje: „Turdus sibi ipsi malum cacat“, do takej vážnosti prišiel u ních a súsedných národov. — Niektorí rastlinoznalci sa domnievajú, že toto druidské imeľo je naším, po teplejších krajoch Slovenska tiež zhusta po duboch rastúcim „dubovým imeľom“ (Loranthus Europaeus Icq.), ale toto tak ďaleko na severe nerastie; preto to bude len náhodou na dube sa nachodiace „biele imeľo“ (Viscum album L.), ktoré je u nás v Trenčianskej o mnoho vzácnejším a po jedlách a hruškách vídané býva. Na ktorom strome sa jednoho alebo druhého mnoho osadí, vyssaje mu šťavu a umrtví ho. Ešte Veleslavín v druhom vydaní Matthiolovho Herbáru (v Prahe 1596) na liste 284 — hoci sa s chvalitebnou pozornosťou pri mnohých iných rastlinách vystríhal poverčivosti — o imele hovorí: že, má-li slúžiť za liek, nesmie sa zeme dotýkať a je, vraj, prostriedkom proti padúcej nemoci. Že túto rastlinu toho času všeobecne k pôverčivému liečeniu potrebovávali, svedčia Veleslavínove slová: „Áno y podnes Páteře z něho dělagj, a někteřj do Střjbra wsázeti ge dáwagj, a malým Dětem na hrdle mezi ginými Trošty zawěšugj, nýbrž y sami w Prstenjch zadělané nosý, magjce za to, že Paducý nemocy odpjrá, a zahánj wšecky ty těžkosti, kteréž na Lidi z kauzel a čárův přicházegj.“ Na hruškových stromoch sa nachodiace slúžilo proti sexuálnym vadám ženským, na hlohoch a jabloniach rastúce kládli deťom do kolísky proti zlým duchom a strašlivým snom, a jazdci ho nosievali pri sebe, aby sa im kone „neochvátili“. — Čarodejstvo s imeľom a pôverčivé náhľady o ňom nie sú neznáme ani na Slovensku. Veľmi zaujímavý príklad nachádzam v aktách procesu proti Jánovi Has z Kvašova, r. 1716 na upálenie odsúdeného. Proti tomuto pod prísahou vydal svedectvo pred súdom jeden muž, že sa mu Has chválil, akým spôsobom k tomu prišiel, aby rozumel každej zeline, k čomu sa upotrebiť dá. Hovoril mu, vraj, že si vyhľadal liesku cele imeľom obrastenú, pod tou lieskou tak hlboko, ako je vysoká, že vykopal hada a po kuse ho požíval (nehovorí sa, či pečeného, či surového, či v podobe prášku), potom mu už každá zelina, kdebykoľvek cestou išiel, úžitok svoj vyhlasuje, tak že tým nadobúda kunštu, aj k smrti pracujúceho znovu obživiť. Táto povera, tak ako ju na udanom mieste poznačenú máme, je natoľko zaujímavá, že sa tu čarodejstvo kunštom menuje, že pri zažehnaní smrti lieska a imeľo — i u Nemcov k mnohým čarom potrebované — a had byť musia, lebo tieto spolu čarodejníka uspôsobujú rozumieť hlasu zelín, ktoré sa mu samy oznamujú, akú ktorá moc má. Teda i zeliny oduševnené nám tu prichádzajú ako u Peržanov.

V Kočinčíne, Číne a Japonsku nachodí sa v horách podivného tvaru kaprad, pod menom „baranec“ alebo „baromec“ (Aspidium Baromec Wlld.) známy, jehož oddenok nad zemou vyčnievajúci, hustými, ako rúno, šupinami je pokrytý. — O tomto sa od starodávna bájilo, že má štyri do zeme zakorenené nohy, hlavu, mäso, krv, a že okolo neho rastúcu trávu vypása a potom hladom hynie a uschýňa; áno, že ho i vlci napádajú. I do Europy sa skutočne ešte v minulom storočí dovážal tento divotvorný, vegetabilný baranec, na lieky a na čary. Oddenok od hliny a, s výnimkou ponechaných stopiek listov, od ostatných listov očistený, z jednoho konca, pomocou noža, v podobu hlavy ovčej, z druhého ale v podobu chvosta poprikrajovaný, a na tie štyri dosť silné stopky postavený, vyzeral zďaleka podobný baránkovi pasúcemu sa, a predával sa za drahý peniaz pod menom „Agnus Scythicus“. Ešte za naších časov majú niektoré lekárne tie, rúnu podobné šupy tohoto kapradu, ako krv zastavujúci prostriedok (baromez, hodvábny moch, Seidenmoos). Libavius napísal o ňom v 17. storočí veľmi dôkladnú disertáciu, v ktorej dopodrobna uvádza všetky zázračné vlastnosti jeho, a celkom seriózne hovorí „etiam pedes illi esse, ungulas, caput et carnem, sapore cancris similem, ex vulnere fluere sanguinem, lupos quoque illi insidiari“, až človeku husia koža nadchádza. Morhof ale, v ktorom som sa o Libaviovej disertácii dočítal (Polyhistor II. str. 434), predsa nad tým hlavou krúti a opatrne dokladá: „Sed non placet mihi, sensum huic vegetabili attribuere.“

Že na pobreží daktorých škótskych ostrovov také stromy rastú, ktorých plody do mora spadnuté v husi sa premieňajú, svedčí Saxo Gramaticus okolo r. 1200. A našiel sa ešte r. 1619 jeden nemecký učenec, ktorý skutočnosť tejto fabule s celým aparátom svojich známostí dokazoval.^[11]

Veľkú úlohu hral v starobylom bájesloví bôb. Na tom toľko nezáleží, či to bola terajšia naša fazoľ (Phaseolus), alebo takrečený svinský bôb (Vicia Faba L.), alebo daktorý druh pätoprstnice (Lupinus). Pythagoras zakazoval žiakom svojim bôb jesť, ba ani len cez pole bôbom posadené chodiť im nedovolil. Biele a čierne bôby slúžily starým k hlasovaniu, z čoho povstalo príslovie: „in me cudetur haec faba“, t. j. to na mne shorí, alebo „faba nummus“ = bôb je peniaz, čo poukazuje na zakupovanie hlasov. V Attike mali zvláštneho boha bôbu, Kyamites zvaného, ktorému voľbu vrchností pomocou bôbov privlastňovali. Rozšíreným bolo domnenie, že duchovia zosnulých do bôbu prechádzajú. Či hádam preto, že bôb nadúva človeka? Pri Palíliach, t. j. slávnostiach na počesť pastierskej bohyne Pales konaných, kadievali bôbovou slamou, zapaľovali ohne a skákali cez ne, práve tak, ako sa to na mnohých stranách Slovenska dosiaľ deje večer pre Jurom a pred Jánom. Carna, bohyňa prahov, ctená bývala obeťami, medzi ktorými bôbová kaša nesmela chybäť: aby strigy od domov odháňala. V Júniu slávievali bôbové slávnosti (Calendiae Fabariae) a bohom čerstvý bôb v obeť prinášali. Speváci, aby zachovali čistý a zvučný hlas, požívali bôb, a preto boli aj „Fabarii“ zvaní. (Modranskí mešťania, nie z dajakej povery, ale žartom a na posmech, nazývali alumnistov „fizulármi“, preto, že sa im tam „faba, Pythagorae cognata“ často za pokrm dostávala. Prosím teda rímskych fazolárov s modranskými nekonfundovať!) — Od najdávnejších časov potrebovali fazole alebo bôb, pre ich podobnosť s ľadvenicami, proti týmto nemociam. V Análoch Parderbornských III. 23. k roku 1597 rozpráva Mich. Strunck nasledujúce čarovanie s fazoľami: Istý attelenský občan priznal sa pred súdom, že sa bol už v mládeneckom veku cele oddal diablovi (infernali genio) a od neho tri fazole, alebo vlastne fazoliam podobné semená dostal. Na rozkaz toho zlého ducha zavraždil pannu a do úst jej hlavy tie fazole vložil a na pol siahy hlboko zahrabal, kde vraj z týchto troch fazolí tri nové narástly. Jedna z tých fazolí, v ústach držaná, robí človeka neviditeľným, druhá premení ho vo vlkolaka (lycanthropum) alebo podľa ľúbosti v iné zviera; tretia ho ale v akúkoľvek bezživotnú vec premeniť môže. Pomocou tej fazole, ktorá robí neviditeľným, nielen krádeže a vraždy, ale aj iné nešľachetnosti popáchal; pomocou druhej zmenil sa na vlka, alebo iné škodné zviera, a mnoho škody nastváral medzi ľuďmi a stádami, škrtením ich. Toto všetko súdobne, svedkami a vlastným soznaním (pravda, že na fortúre!) sa dokázalo. Riegger,^[12] z ktorého som toto udanie Strunckovo vzal, dokladá: „tota haec narratio… anilem fabulam sapere, et somnio hominis atra bile agitati simillima esse videtur“: a predsa ešte 150 rokov pozdejšie za podobné, mučením vynútené soznania ľudí smažiť dávali múdri a opatrní sudcovia.

Videli sme, že u Grékov Moly („μωλυ δε ην καλεουδι θεοι“, ako Homér o ňom píše, Allium Magicum L.) platilo za najvýbornejší liek proti čarom a jedom. Egypťania práve cibuľu a cesnak pre tieto domnelé vlastnosti až zbožňovali; za to sa im Juvenál vysmieva, že u nich nesvobodno por a cibuľu obraziť a zubami hrýzť, nazývajúc ich svätým národom, ktorému bohovia v záhradách rastú.^[13] Naproti tomu boli Židia už v Egypte veľkí milovníci cesnaku, cibule a poru, a tiahnuc do Kananejskej zeme, na púšti vzdychali za týmito národnými maškrtami. Možno, že pre cesnakový zápach utŕžili si Židia od Rimanov názov „foetentes“. I Židia nielen zo zdravotných ohľadov, ale aj ako ochranný prostriedok proti zlým duchom a čarom cesnak obľubovali. — Po vysokých vrchoch strednej Európy nachodí sa jeden druh cesnaku (Allium Victorialis L.), ktorý Nemci menujú „Allermannharnisch, Siegwurz“ alebo „wilder Alraun“. Jeho podlhovatá cibuľa je pokrytá hustými šupinami, ktoré obrazotvornosť k pancieru pripodobňovala. Na podobu tela ľudského prikrojená, čiapočkou a kepienkom opatrená slúžila bojazlivým hrdinom, keď ju pri sebe nosili, za neomylnú ochranu proti nepriateľským strelám a akýmkoľvek kúzlam: preto mávali obchodníci s takými ochrannými amuletami vždy dobrý zárobok. Aj baníci nosievali tento cesnak pri sebe, aby im podzemní duchovia neuškodili. Aj náš, po mierno-vlhkých horských lúkach rastúci, prekrásny Mečík („devatero odení“, Gladiolus imbricatus L.) musel v svojich, vláknami husto opancierovaných koreňoch podobné ochranné amulety poskytovať. — I na Slovensku sa cesnak pôverčive užíva potieraním dverí v podobe kríža proti „bosorským účinkom“. V bosorských procesoch nachádzam cesnak len dva razy spomenutý, a to r. 1716, keď medzi iným na Betu Garajku z Ihríšť svedčili, že komusi dala „zelinu jako cesnak“, aby ňou mlýnske koleso potreli, od čoho vraj zlodej mlieka — opuchne a umrie,^[14] a r. 1738 Kat. Čarapatka tiež cesnakom čarovala.

Medzi čarovnými prútami a palicami žiaden takej obľuby, povesti a rozšírenia nedošiel, ako magický dvojitý prút lieskový, latinsky Virgula divina, furcilla, virga Mercurialis, aurifera, metalloscopica atď., nem. Wünschelruthe, Glücks-, Schlage-, Wicke-, Frage-, Spring-, Beberuthe atď., francúzsky Caducée, verge divin, baguette divin, b. divinatoire, verge d’Aron, baton de Jacob zvaný. Vidno, že pekné dieťa má mnoho mien. Bol to vidlatodvojitý, z jednoho konečného očka čili puku vyrastený prút, pomocou ktorého hľadávali poklady v zemi zahrabané, rudonosné žily, pramene, ztratené a ukradené veci, ale aj zločincov, kmínov, bosorky, tajnosti; vykonávali s ním veštbu (rhabdomantiu), dávali mu otázky, na ktoré naklonením sa musel odpovedať, tak, ako sa ešte aj teraz chúdiatko sito na vidličky napichnuté za detektíva a policajta upotrebiť dať musí, aby svojim krútením kmína alebo tajnosť vyjavilo. Aby ale tento zázračný prút to, čo sa od neho očakávalo, konal, musel byť z liesky, na ktorej imeľo rastie, v istý čas roku, v istú nočnú hodinu, s istými obradami a zaklínacími slovami, chlapcom čistým, ktorému meno je Ján, istým nožom odrezaný alebo ulomený.^[15] Takýto prút, chytený za oba konce a hore srasteným, hrubším koncom držaný, naklonením sa oznamoval, čo oznámené mať žiadali. Istý Francúz vraj pomocou takéhoto prúta z kraja do kraja naháňal kmína, až ho chytil! L. Luce spomína v svojej monografii sedmoraké, zvláštnym spôsobom ustrojené a zvláštnymi menami označené prúty čarovné.^[16] V povestiach a poverách slovenských tiež stretáme sa často s takými zázračnými prútami a palicami, ktoré na rozkaz púhym dotknutím alebo uderením skaly, hory, zámky a zem otvárajú. Slovák si strúha ochranné palice proti čarom z vazu (Ulmus) a z klokoča (Staphylea pinnata L.); palica ale, ktorou sa rozbránili had a žaba, slúži mu za lepšieho obrancu pred súdom než najobratnejší advokát, lebo kto takú palicu v rukáve nosí, súd vyhrať musí. Darmo by sme pátrali po tom: ako mohol kto na tú myšlienku kedysi prísť, aby palici, ktorou hada od žaby odhodil, takú moc pripisoval, alebo prečo? V poverách je mnoho, preto že príčinu toho neznáme, nesmyslného. Prečo je na pr. dakde dosiaľ obyčajom a bývalo za starodávna, že keď sa dieťa narodí, nie matka, ale otec jeho musí „v kútoch“ ležať? Diodor spomína taký zvyk z Korziky, Strabo u španielskych Baskov, u ktorých sa pod menom „couvade“ dosiaľ zachováva, Marko Polo udáva ho u obyvateľov Zardandamu alebo u „ľudí so zlatými zubami“, ktorých dakde západne od čínskeho Yünnanu na hornom Mekongu hľadať musíme, a neďaleko ztadiaľ, totiž na Borneu, nesmie Dajácky otec po narodení dieťaťa za celých 8 dní nič iného jesť, ako ryžu, nesmie na slnko vyjsť a za 4 dni sa kúpať; aj v južnej Amerike u Mundrukov a Manaov na amazonskej rieke panuje obyčaj „otcovských kútov“, a nie je neznámy ani u murínov cassangských.^[17] Dobritzhoffer vysvetľuje tento obyčaj tak, že sa otcovia nazdávajú, akoby medzi nimi a novorodzeniatkami za istý čas akési telesné spojivo bolo, tak žeby nemiernosť otcova alebo jeho prechladnutie na dieťa prenesené byť mohlo, a tak smrť jeho zapríčinilo. Ale či Dobritzhoffer dobre háda? Pochybujem. Slovák má brezové prúty, aby nimi počarované mlieko šľahal a tak neprítomnej bosorke tvár dobil, až by ho prišla odprosiť a čary odrobiť; i v slovenských poverách lietajú bosorky na metlách, ohreblách, vidlách po povetrí dnes práve tak, ako v najbujnejšom kvete bosorských procesov, o ktorých sa ktosi veľmi trefne vyslovil, že „bosorské procesy boly novou alchymiou, ktorou sa z ľudskej krvi zlato vyrábalo“, lebo tie, ľudské meno hanobiace súdy nekonávaly sa gratis, ale inkulpát, či bol za vinného alebo nevinného vyhlásený, i katom i sudcom musel zaplatiť za „unuváciu“. O lieskach si ľud náš hovorí, že ich nesvobodno na letninu rúbať, lebo že sa pod takou letninou voz doláme. Zdá sa to byť také mysterium, jehož smysel je, aby sa taký osožný a chutné ovocie bez všetkej ľudskej práce vydávajúci ker nekynožil. Prečo sa lieskovce dakde menujú židovskými orechami? nemohol som sa dozvedieť.

Tie spomenuté manipulácie s čarovnými prútami prichádzajú nám smiešnymi. Nuž ale, milý čitateľu, jak dávno je tomu, čo sa počnúc od Paríža, Londýna, Berlína, Viedne atď. až do tej najskromnejšej dedinky pokusy robily s hýbaním, krútením, tancovaním a písaním stolov, ba ešte aj tie nemotorné cylindre, objaté prstami dakoľko osôb, musely po stoloch tancovať a zázraky stvárať. Každý sa tomu smial a predsa to i mnohí učenci probovali, ba povstala o točení sa stolov (Tischrücken, Tischklopfen) celá literatúra! Celý „vzdelaný svet“ bol vtedy na nohách, ako sa na to starší veľmi dobre rozpomínať budú. Bolo to práve v taký čas, keď dusná politická atmosféra a akási, každým okamžením výbuchom hroziaca napnutosť veľkú čiastku Europy obavami naplňovala. Tu sa ti vyliahne v čejsi hlave originálna myšlienka o tancujúcich stoloch a cylindroch, a nepochopiteľným spôsobom zaujme a upúta pozornosť milionov, a to i mysliteľov, a elektrina nespokojnosti národov vystrieľala sa cez ich prsty do dreva a do plsti — a bolo dobre; lebo pozornosť bola od vážnejších vecí odvrátená — a potom nastal všeobecný smiech od jednoho pólu zeme k druhému!

Alchymisti, ktorí nám veľmi bohatú, tajností plnú literatúru zanechali, vychvaľovali sa, že rastlinu spálenú zasa vzkriesiť a oživotiť môžu. O tomto zázraku vydal aj Dan. Major zvláštny spis: „Dissertatio de Aerumnis Gigantum,“ 1676, v ktorom aj tento veršík stojí:

Mnoho prapodivných vecí rozpráva o rastlinách lekár Anton Mizald.^[19] Aspoň daktoré spomenieme si ma ukážku. Ján Boccatius, vraj, svedčí o jednom šuhajovi, ktorý, prechádzajúc sa s milenkou po záhrade, odtrhol zo šalfie (Salvia) listy a počal si nimi zuby a ďasná čistiť, a hneď ako porazený spadol mŕtvy na zem. Milenka hneď vedela, že v tom čary trčia. Odtrhla teda pár listov z tej istej šalfie a doniesla ich k sudcovi, ktorému ukazovala, ako si jej ženích nimi zuby čistil; sotva sa ale tým listom úst dotkla, spadla i ona mŕtva na zem. Sudca, ako múdra hlava, rozkázal ten šalfiový ker i so zemou vytrhnúť a „Vulkánovi“ odovzdať, t. j. spáliť. Keď záhradník sudcov rozkaz vykonával, našiel pod šalfiou veľkú ropuchu, ktorá tú zelinu jedom svojím otrávila.^[20] Ešte krajší kúštik rozpráva Mizald, l. c. str. 79, o perských mágoch, ktorí zo šalfie do hnoja zakopanej „dum Sol et Luna secundam faciem Leonis occupant“ vedia vyliahnuť sa dať vtákovi drozdu podobnému. Tento vták na prach spálený a do lampáša natrúsený celý dom hadmi naplňuje! I Albertus Magnus, o ktorom sa bájilo, že cisárovi Vilhelmovi holandskému raz v zime na snehu vyčaroval leto s kvetami a tam ho uhostil, — fabuľuje, že kto by zo šalfie, ktorú kocúr istým mokom zanečistil, len trošku zjedol, vyliahly by sa mu v bruchu kočiatka, ktorých by sa len dávením mohol sprostiť. — O zázračnom účinku bazaličky (Ocymum Basilicum L.) píše Mizald (l. c. f. 2.), že sa jednomu Talianovi od voňania tejto zeliny v mozgu vyliahol škorpion, ktorý mu náramné bolesti, až konečne i smrť zapríčinil. K tomu dokladá: „Quod ocimophilis (t. milovníkom bazaličky) summopere notatum velim…“ Kto drží žihľavu (Urtica) s pätilístkom (Pentaphyllon, snáď dajaká Potentilla?) v hrsti, bezpečným bude pred každým preludom. Šťavou týchto rastlín a netresku (Sempervivum) potreté a do vody strčené ruky shromaždia množstvo rýb, tak že ich podľa ľúbosti nalapať možno. Zrná ružových šípok so semenom horčicovým (Sinapis) a s nohou lasice (mustela) medzi ratolesti neplodného stromu zavesené majú ho premeniť v plodný. S rastlinou Cynoglossum čarovávali psom, nesvedčno ale povedať, ako. — V zeline Agalochum — teraz na šťastie nám neznámej — mali istý, vraj, prostriedok próby panenskosti. Tieto uvedené príklady dostačia k poznaniu pôverčivosti, na rastliny sa vzťahujúcej, aj u učených ináče ľudí, v predošlých storočiach.

Ale aj tie vychýrené arcana, ktoré sa až do nedávna ako najspoľahlivejšie prostriedky proti mnohým chorobám odporúčavaly, boly z veľkej čiastky alebo deťmi hrubej povery, alebo rafinovanej šalby. Také arcanum maximum bolo, ako nám to poetického a ľubozvučného mena spisok „Buxtehuder Subtilitäten Calender“ z roku 1697 svedčí, šťava z navŕtaného orechového pňa nad samým koreňom. Táto šťava s primiešaním iných ingrediencií platila za istý prostriedok proti bolestiam zubov, proti šľaku, všetkým zimniciam, podagre, opuchline, plechavosti, suchotinám, a mnohým iným, ako to náš klasický Buxtehúďan tvrdí. Jäger ale píše,^[21] že židovskí rabíni diablophili svojim veriacim zabraňovali pod stromy orechové líhať, lebo vraj každý orechový list má deväť lístkov, a na každom lístku sedí jeden diabol učupený. Také veci povera veľkými ústami aj dnes ešte rozhlasuje. Príklad tých druhých, rafinovaným spôsobom k vyškrabovaniu vačkov vymyslených, zázračných prostriedkov poskytuje nám z najnovších časov Baryho Revalenta arabica. Až keď si mnohí obchodom tejto posilňujúcej múčky hodne vačky naplnili, vyšlo na javo, že Bary jakživ nemal v južnej Ázii Revalentových plantáží, ale že celá Revalenta (Erva lenta, Ervum Lens L.) záleží z fazoľovej a šošovičnej múky! Dobre by bolo, keby slovenskému obecenstvu daktorý z našich lekárov pri podobných zázračných liekoch a prostriedkoch, ako spomenutý Bary-ho, trošku intenzívnejším svetlom chemie poslúžil.

Po tomto odbočení od nášho predmetu pristúpime už k slovenským poverám a čarom s rastlinami, kde príležitostne pri zaujímavejších aj inonárodné na porovnanie uvedieme.

II.

Z bohatej zásoby povier a čarov dávnych a terajších cudzích národov, z ktorej sme tu vyššie ukážky uviedli, poznávame, že v tomto ohľade náš slovenský ľud žiadnej výnimky nerobí, a že ešte má byť len objavený taký národ, ktorý by bol nad povery a čary povýšený. V kultúrnohistorickom ohľade je veľmi zaujímavé stopovať smýšľanie a názory, domnienky a zvyky ľudu nášho, zdedené po praotcoch a s podivuhodnou vernosťou zachované a akoby s celou prírodou jeho nerozlučne spojené. Ako som inde ukázal,^[22] pôverčivé manipulácie s vodou a voskom, kliatby a zariekania, hoci pri tom teraz i kresťanské formy kde-tu sa objavujú, predsa, čo sa týka jadra, pochádzajú nepochybne z predhistorickej doby; tak i magické upotrebovanie rastlín a na ne sa vzťahujúce povery sú pozostatkami z pradávnej doby pohanskej, pri ktorých sa miestami len forma modernizovala.

Nechcem čitateľa unúvať vyratúvaním sústav rastlín, poverčivým spôsobom potrebovaných, ale, keď si najprv spomenieme daktoré príklady ako si ľud pôvod tých-ktorých rastlín, alebo isté zjavy na nich vykladá, uvedieme výbor rastlín k veštbám, na ochranu, k preškodeniu, k ľúbezným praktikám potrebovaných, a zakľúčime náš rozhovor ingredienciami svet strachom naplňovavších bosorských mastí.

Krásny je grécky mythus o povstaní ruže, tejto kráľovny kvetov, ktorú necháva vyrastať pod nohami z vĺn morských vynorivšej sa Aphroditinej krvi, keď ranenému Adonisovi na pomoc pospiechala a do šípa nohou zavadila. Slovákovi vyrastá z hrobu panny ruža, symbol krásy, a ľalija (Lilium candidum L.), symbol nevinnosti; nad hrobom mládencovým ale vyrastie rozmarín alebo hrebíček voňavý (klinček, Dianthus caryophyllus L.). Jeden z najprudších jedov, Šalomúnek (Omich, Aconitum Napellus L.), povstal podľa Ovida^[23] z Cerberovej peny, keď ho Hercules z podsvetia hore vliekol. Slovákovi každú zelinu v jedovatú premení ropucha, v ktorej on vždy bosorku vidí. — Že sa pri istých okolnostiach žito v raž, raž v stoklas (Bromus secalinus L.), ovos v ovsihu premení; že na hnijúcich kapustných listoch kapustné semeno povstane,^[24] že uchu ľudskému podobná, na starých bezových pňoch kde-tu sa nachodiaca čierna huba nič iného nie je, ako potomok ucha Judášovho, ktoré, keď Judáš na beze obesený, s toho bezu spadol, na pni toho stromu od hlavy nešťastníkovej odtrhnuté, krvou prilepené zostalo: to tvrdí nielen Slovák, ale i Nemec. Táto, podivnej podoby huba menuje sa Judášovým uchom (Judas-Ohr, Exidia Auricula Judae) a už pre svoj pôvod k rozmanitým čarom sa hodila. — Rozličné, hromadne rastúce a po dozretí výtrusov v čiernu brečku sa roztekajúce druhý húb (Coprinus deliquescens, a mnoho tomuto príbuzných), nazýva ľud náš „psie štianky“ a hovorí o nich, že z psieho moču povstaly. Obyčajné, zelené, po stojatých vodách hojne rastúce riasy (algy), na pr. Conferva, Spirogyra, Vaucheria a príbuzné rody menujú sa „žaboškrečiny“, a sú žabami vypľuvané alebo vykrkané. U Nemcov je rozšírená povera, že riasa Nostok (Nostoc commune), ktorá sa na suchých miestach v lete často v množstve po teplom daždi objavuje, z povetria padá, alebo že je práve akousi huspeninou z čistenia hviezd povstalou, preto z nej aj alchymisti zlato vyrábäť chceli. Pannou Mariou roztrúsené omrvinky chleba premenily sa na jedomé hríby. Tmavozelené, už z ďaleka do očú bijúce kruhy po lúkach, na ktorých z jara rastievajú hríby májovky (Agaricus Prunulus) a pozdejšie špičky (Marasmius Oreades), menujú sa u nás májoviskami, Nemci ale menujú ich Hexenringe, a pripisujú ich povstanie strygám. Podľa domnenia ľudu rodievalo za starodávna obilie klasy od samého koreňa až po vrch stebla siahajúce. Keď ale zlí ľudia Kristu Pánu zabraňovali zrnká si vyžmoliť z takého klasu, zachytil ho v hneve u spodku, a rieknuc: „Nebudete mať viac obilných klasov!“ zošmyknul ho až po vrch, ktorý na šťastie Panna Maria ešte dosť zavčasu zachytila s prosbou: „Aspoň tento kúštik klasu nechaj pre vtáčkov“; od toho času všade po svete rodia sa na obilí len krátke klasy.

Čertkus (Succisa pratensis), aj u Nemcov Teufelsabbiss a v starých lekárskych knihách Morsus diaboli zvaný, má, vraj, takú veľkú moc rozličné nemoce hojiť a všetkým čarom odporovať, že ho čert ľuďom závidel a chcel mu koreň odhryznúť a tak zničiť, ale že sa mu vyšmyknul, odhryzol mu len samý koniec, ako to znaky zubov ukazujú. Bezvršník (Veronica Teucrium), krásna modrokvetá rastlina naších lúk, kvitávala kedysi nielen z bokov, ale aj zo samého vrchola býľa, ale ako jej sv. Peter vrch odstrelil, od toho času len z pazúch listov na bokoch vyháňa kvety, z vrchola ale nikdy. Prestrelec (Gentiana cruciata L.), v domácom lekárstve a v poverách potrebovaná rastlina, má zlým duchom poprestrieľaný koreň, aby jeho účinky boly oslabené. Bosrmáni (Narrentaschen, Schoten), hubkou (Exoascus Pruni) spotvorené nezralé slivy (holičky), povstávajú, vraj, spadnutím „rudy“ z povetria na stromy. Ľúbenička (Hypericum perforatum), všeobecne dievčatmi k ľúbezným veštbám a čarom potrebovaná, cele neškodná zelina, má na listoch priesvitavé žlazy, tak že sa husto dopichanými byť zdajú. Hneď diabol, hneď strygy tie listy dopichali, aby moc celej zeliny oslabená bola. Kdesi som čítal utešenú ruskú poviestku o povstaní poliam ostudného vôstu (Cirsium arvense). Po stvorení sveta rozdával vraj Pán Boh medzi anjelov rozličné dary, aby ich na zem ľuďom donášali. Poslednému, opozdivšiemu sa anjelovi dal za hrsť ovsa, aby ho na zem rozsial, ale mu prikázal, aby sa pri rozsievaní v mene toho semena nepomýlil. Diabla to už dávno zlostilo, že Boh človeku po anjeloch toľko darov posiela, postriežil si na toho posledného a keď okolo neho k zemi letel, zastavil ho diabol a spýtal sa ho: a ty nesieš vosoť? Áno, vosot (miesto ovos), riekol anjel, a že sa v mene semena pomýlil, nasial s ovsom aj ovsihu, aj vôst. (Černohorci zas vravia, že sa anjelovi, nesúcemu v zástere skálie, ktoré mal na brehu morskom vysypať, aby sa ďalej do zeme nerozlievalo, práve keď letel nad Čiernou Horou, zástera roztrhla, a z vypadaného mu kamenia potom povstaly skalnaté brdá.) V Novom Zákone máme podobenstvo o diablovi kúkoľ do pšenice rozsievajúcom.

Že sa ľud náš aj s botanomantiou, t. j. s veštbou pomocou rastlín zapodieva, ukážeme na dakoľkých príkladoch. Najčastejšie je hádanie a veštenie z rastlín pri hospodárstve a — pri zaľúbených dievčatoch a vydaju nedočkavých vdovách, ale veštby sú vo zvyku aj pri vyhľadávaní bosoriek, kmínov a iných škodcov, a že musí drevo ukazovať aj miesto, kde sú poklady zakopané, videli sme pri čarovnom lieskovom prúte. Z množstva lieskových rias (t. j. z visiacich, samčie kvety obsahujúcich kočičiek, Amenta) v zime, veštia bohatú úrodu raži; mnoho šípok (t. j. plodov planých ruží) oznamuje už v zime, že sa žita urodí hojnosť; naopak ale, čím viac lieskovcov a orechov v hromádkach vidno, tým bude obilie drahšie. V čas žatvy pozorne prezerávajú dno púšky (maličkého to, na hnijúcich drevkách rastúceho, pohárku podobného hríbiku, Cyathus striatus), aby videli, koľko je v ňom zrniek, lebo tieto veštia cenu obilia. Ten istý náhľad nachádzame aj u Nemcov.^[25] Z mnoho mliečov (Lactarius piperatus) hádajú na mnoho snehu v nastávajúcu zimu; keď sa počiatkom jara mnoho iskierok alebo sedmikrások (Bellis perennis) objaví, veštia mokrý rok. Ak zarodí mladý orech po prvý raz do nepáru orechov, či ich mnoho alebo málo, sľubuje byť v budúcnosti úrodným stromom atď.

Veľmi poetické je veštenie s vencom z oziminy uvitým, v ktorom i devätoraké vetvičky stromové byť musia. Veniec spletá sa večer pred Jurom pri speve a pod spevom hodí sa na točiacu sa vodu. S veľkou napnutosťou dívajú sa devy, v ktorú stranu sa pohybuje. Ak sa krúti na jednom mieste, nebude z vydaju nič; ak sa pohybuje hore vodou, príde ženích z hôr; ak ho voda unáša dolu, vydá sa dievča na dolné strany. Tri vŕbové prúty so zariekaním do hnoja vsadené, keď vyženú, naklonením svojich výhonkov tiež ukazujú stranu, v ktorú sa dievča vydať má. Jakubka (Senecio Jakobaea L. a tomuto druhu najbližší S. erraticus Bert.) v istý čas a s istými obradmi sbieraná, tak ako aj čakanka (Cichorium Intybus L.) v noci pred Katerínou utrhnutá, a osúdenica (hadí jazyk, Ophioglossum vulgatum L.) pod hlavu položená, ukáže snívajúcej vo snách osúdenca, t. j. osudom určeného muža. Na „osudy“ chodievajú na Slovensku v dôležitých záležitostiach srdca, ako kedysi za starodávna k delfickým veštbám. I terajšie veštby bývajú také záhadné, ako tie starobylé. Ktože by nechcel aspoň čiastočku toho popredku videť, čo ho v budúcnosti očakáva? Táto zvedavosť je všetkým ľuďom vrodená. Keď som raz v lete po jednej lúke Ophioglossum — tohoto miláčka zaľúbených dievčat — pre istého priateľa sbieral, zastavily sa pri mne dve dievčatá, a šelmovsky sa usmievajúc, pýtaly sa ma, načo mi bude tá „obrátka,“ ktorú ma do mapy ukladať videly. Pošlem to, reku, jednomu Nemcovi na ukážku, aby poznal zelinku, ktorú na Jána sbierate, do pása zašívate, do čižiem pod bosé nohy a na noc pod hlavu dávate, len aby ste maly záletníkov a ženíchov. Divily sa že som ju našiel, lebo, vraj, práve táto lúka býva okolo Jána celá došmatlaná, čo na tú zelinku z ďaleka dievky sem chodia. Šly potom kus so mnou cez lúky, a keď som im aj na iných lúkach na príhodných miestach tú istú „obrátku“ ukázal, nevedely to pochopiť, že ju ja kdekoľvek hneď nájdem. Ľúbezník, ľúbeníček alebo ľúbeníčka (Hypericum perforatum) na Jána sbieraný a rukami žmolený veští farbou vytlačenej šťavy, či je milý v láske verný, alebo nie? Ak je šťava červená: dobre je; ak vodnatá, nestojí milý za nič. Hádam mnohý z čitateľov, zvlášť ale čitateliek týchto riadkov, v mladosti svojej takej veštby sa dopytoval z kvietku horčice alebo volového oka (Chrysanthemum Leucanthemum L.), keď vytrhujúc biele pokrajné jazýčky kvetové a odriekajúc isté slová, pozoroval, aké slovo na posledný pokrajný kvietok padne: či ten, alebo tá chová lásku k vám, a v akom stupni, alebo nie. U Nemcov je práve tento kvet najznámejším veštcom.^[26] A podobných ľúbezných veštieb je veľmi mnoho. Ale i pri týchto je hlavnou vecou zariekanie, lebo len také veci hodia sa či k veštbám, či k čarom, ktoré sú v istý čas, istým spôsobom a pri odriekaní istých slov sbierané. Tak to robievali aj Gréci, Rimania, gallickí Druidi pri sbieraní posvätných rastlín, ktoré Galenus menuje.’Ιερας θεων βοτανας.

Sem môžeme vradiť aj signatúru rastlín, t. j. z podobnosti istých rastlinných čiastok s tými-ktorými údami tela, hádanie na ich liečivú moc v nemociach týchže údov. Viac lišajníkov (Lichenes) pre bližšiu alebo ďalšiu podobnosť s pľúcami ľudskými označuje sa menom pľúcnik, tak na pr. Peltigera canina a aphthosa, zvlášte ale Lobaria Pulmonaria, a platia všade, kde rastú, práve tak ako na Slovensku, za výborný liek v chorobách pľúc. I v listoch madunice (Pulmonaria officinalis) chceli videť podobnosť k pľúcam, a veselo ju podávali suchotinárom. Vrabečník (Lithospermum officinale), ktorého lesklé a ako kameň tvrdé semienko na kameň upomínalo, platilo a platí dosiaľ za najlepší lithotripteur. Zemiačky mnohých orchideí, zvlášte ale obyčajný hrvolec alebo vstavač (Orchis Morio) pre svoju podobu upotrebúvané bývaly v mnohých delikátnych vadách, a to len do nedávna i vehlasnými lekármi, ako sa o tom vo všetkých starých herbároch dočítať môžeme; a u ľudu užívajú sa dosiaľ, len že nesmiem vyklebetiť, ako. Vo vlaskom orechu videli hlavu ľudskú. Škrupina predstavovala lebku so všetkými sutúrami, kožka jadro obalujúca pokožku mozgu, a jadro samo mozog s jeho záhybami: musel teda slúžiť proti slabosti mozgu v najširšom smysle slova. V sexuálnych vadách ženských podával sa istý liek z lebede (Chenopodium olidum Sm.). V liste vyše spomenutého kapradu Botrychium Lunaria videli akúsi podobnosť s chvostom raka: teda i liečili ním strašlivú nemoc, zvanú „rak“.

Poďme o krok ďalej, k poverám a čarom, rastlinami na ochranu konaným. A tu máme pred sebou celú horu drevín a lúku zelín najrozmanitejších, z ktorých si ale len niektoré vyberieme. Od starodávna sadí sa po strechách netresk (Sempervivum tectorum L.), o ktorom sa všeobecne myslí, že chráni dom pred hromom. Už Dioscorides píše, že ho sadia na strechy;^[27] pátričky z klokočových zŕn (Staphylea pinnata L.) chránia človeka, aby doňho hromová strela nevrazila. U Nemcov vešiavajú černobýľ (Artemisia vulgaris) nado dvere, zapaľovali rozličné zeliny medzi zažehnávaním a zvonievali na všetky zvony proti búrkam. Toto veľmi upomína na obyčaj Rímanov, ktorí hrmotom a lomozom a zapaľovaním posvätných zelín búrky zaháňali; aj u Thrákov bolo vo zvyku vychádzať v čas búrky pod holé nebo s vytasenými mečmi a bitím na štíty a krikom i šramotom odháňať zlých duchov búrky. To isté nám rozprávajú cestovatelia aj o afrických čarodejníkoch, ktorí pekelným rámusom a smradom dymu nebezpečné búrky zažehnávajú. Aby v dome nestrašilo, mávajú na príhodnom mieste zavesený turánek (taranda, urbánek, Erigeron acer); v dome, z ktorého mŕtveho vyniesli k pohrebu, odvarkom istých zelín zmývajú všetky lavice a stoly, aby tam nestrašilo. Kto pri sebe nosí biele neto,^[28] môže sa bezpečne i samotný vydať na cestu, nič mu Víly neuškodia; jak ale toho neta nemá, schytia ho Víly a tak dlho budú sa s ním zvŕtať, zakiaľ ho na zdrapy nerozkrútia, alebo vodný muž vtiahne ho pod vodu. A veru už mnohého šuhaja také nočné Víly tak doriadily, že z jeho sily a duševnej krásy ani len načo súce zdrapy nezostaly! Večer pred Jurom pod spevom natrhané a so spevom donesené „jurské tŕnie“, tu v dolnej Trenčianskej z egrešu (Ribes Grossularia) a psieho tŕňa (Prunus spinosa) záležajúce, kladú do okien na ochranu pred strygami; do maštaľných ale dvier hlobia 4 vazové kliny, a na štedrý večer cesnakom v podobe kríža natierajú dvere a brány, aby bosorky a zlí duchovia dobytku a ľuďom neškodili; nevestám sa do duchien dáva, medzi iným, aj kúštik vazového, čarom vzdorujúceho dreva, a perie nasýpa sa cez ostružinové (Rubus) šľahúny, aby ju v takto prefiltrovaných duchnách nepokúšalo. Vôbec sa vazu taká veľká moc pripisuje, že zaháňa všetky strašidlá, bosorky a zlých duchov, preto aj naši hlásnici na svojich hrdzou rozožraných helebardách, ktoré by sa viac hodily medzi Schliemannove trojánske nálezy, než na obranu, alebo útok, majú pre lepšiu bezpečnosť vazové rúčky čili toporá, aby ich nočné strašidlá, ktoré ešte vždy svetom mátožia, nebantovaly. Čo všetko pomocou vazovej palice vykonať možno, uzatvárať dá sa z toho, že len nedávno v jednej trenčianskej obci istý muž vazovou palicou samého čerta zabil! Ako Slovákom vaz, tak Nemcom jasen (Fraxinus excelsior) poskytuje celý magický arzenál proti všetkým čarom a kúzlam. — Úsad, dakde aj húserom zvaná bolesť krížov, ktorú Nemci „Hexenschuss“ menujú, zaháňa sa veľmi jednoduchým prostriedkom. Dakto si zastane na postriežku a pacienta z nenazdania brezovou metlou po krížoch šľahne. Zdá sa mi, že nie to prekvapenie (ako na zlátenicu trpiacemu z nenenazdania napľuvanie do tváre), ale brezové prúty, ako čary zaháňajúce, tvoria to specificum proti úsadu; lebo ako vaz proti všetkým zlým duchom a škodcom je univerzálnym ochranným prostriedkom, tak brezové prúty bosorstvu odpierajú. V štedrý večer nosievajú pastieri brezové prúty po domoch, aby ich pomocou lichvička bola pred čarami chránená. Už Rimania viazali svoje fasces z brezových prútov (Betula terribilis magistratum virgis), dozaista nie preto, žeby na trestanie vhodnejších prútov nebolo bývalo z čoho odrezať, ale z toho ohľadu, že sa brezovákom, pred ktorými má aj naša nádejná mládež veľký rešpekt, čarovná moc pripisovala. — Gréci a Rimania vešiavali nado dvere cesnak s vňaťou zelerovou (Apium graveolens L.) na ochranu pred daemonmi, čerstvým zelerom posýpali hroby a pri hrách tiež také vence nosievali. U nás zapekávali petržľanové listy do oplátok a tieto dávali na štedrý večer lichve zožrať, aby jej strygy neškodily. Zeleru blízka, príbuzná zelina, hoci aj ináče upotrebovaná, aj u Slovákov to isté vykonať má, čo u starých zeler. Turci zas z Mekky domov sa navracajúci donášajú so sebou listy áloeové (Aloë perfoliata L.) a vešajú si ich, špicou k Mekke obrátenou, nado dvere, aby zlí duchovia prístupu do domu nemali. Ten istý zvyk zachovávajú v Kaire aj kresťania a Židia.^[29] Abyssus, hypericum a moly Grékom a Rimanom zlých duchov zaháňaly, preto ich v domoch rozvešané mávali. Bez (Sambucus nigra) pokladá sa u Slovanov a Nemcov za obydlie zlých duchov, a neradi ho trpia pri domoch; zato ale bezové vetvičky zapichujú do hnoja, keď na jar prvý raz lichvu na pole vyháňajú, a nesvobodno ich ztadiaľ vyhodiť, ale ich z maštalí vyhadzovaným hnojom tam na mieste zahadzujú: aby statok pred bosorstvom bol zachránený. Rozličné, na bez sa vzťahujúce povery uverejnil som inde.^[30] Čistec (Stachys recta), vredová zelina (Salvia Sclarea, u nás na Slovensku len v záhradách pestovaná) a úročník (Silene inflata) sú ochranné zeliny proti urečeniu (infascinatio). Zvary týchto zelín sú aj u Nemcov práve tak v obyčají proti úrokom, ako aj u nás, a čarujú nimi aj také „panie“, ktoré si myslia, že sú ďaleko povýšené nad pospolitý ľud, preto, že nosia inej farby a iného strihu rúcho, a predsa im duševná heméralopia rozum vo tmách drží. Drevko, ktorým sa fakle, pri pohrebe horiace čistily, do zeme zastrčené, chráni záhradu pred krtami. Ešte aj krivoprísažníci majú magický ochranný prostriedok proti mukám zlého svedomia, keď potrasením vnovezasadenej vŕby hriech krivoprísahy so seba striasť sa domnievajú. — Do tejto kategórie patria aj čarodejné lieky, zo zelín robené. Anna Žgeňa z M. Poruby, r. 1720 v Trenčíne pre bosorstvo súdená, zázračné lieky robila z mrknice a iných „zelín“. Nedá sa uhádnuť, čo za zelina pod menom mrknica trčať môže. Pri takomto liečení bývajú vždy isté zariekacie formule, podľa starobylých vzorov. Vieme, že už v starobylosti celé magické liečenie záležalo „ex herbis et verbis“. Na dôkaz nech nám tu poslúži len jeden príklad z Plínia. Neďaleko Arimínia rastúca Rezeda platila za výborný prostriedok proti akýmkoľvek zatvrdnutiam a zapáleniam, keď sa pri jej upotrebovaní po trikráť odriekaly tieto slová: „Reseda, morbos reseda, scisne, scisne, quis hic pullos egerit? radices nec caput, nec pedes habeant“, a na to operujúci po trikráť odpľuval.^[31] Pôverčivých a čarodejných spôsobov liečenia je tak mnoho, žeby ich podrobné vyratovanie vydalo veľmi objemnú knihu. I sám mám sbierku takých receptov, i dalo by sa ich v každom kraji hojnosť nasbierať. Tu som chcel na ne len upozorniť, k čomu nám tých pár príkladov úplne dostačí.

Prichádzame k čarodejnému zelinami preškodeniu, tomu κατ εζοχην (kat exochén) bosorstvu so zelinami. Pri tomto ale, ako som spomenul, nielen neškodné, ale aj jedovaté rastliny od starodávna hlavnú úlohu hrávaly, a všetky čarodejné pletky boly len kepienkom, pod ktorým sa zkazonosný jed ukrýval. A kdekoľvek aj za naších časov také zvary, prachy a čaje kúzelníckymi fígľami zhotovované a dakomu do pokrmu alebo nápoja primiešané bláznenie, alebo telesnú chorobu, alebo práve smrť za následok maly: nemôžu byť viacej pokladané za nerozumné čary, ale sú skutočnými travičstvami čili veneficiami vo vlastnom smysle slova. To sú tie nebezpečné φαρμακα (farmaka) od najdávnejších časov, ktoré ale ešte v minulom storočí tí vychýrení sudcovia bosoriek od pochabých, s neškodnými zelinami a ich zariekaním stváraných bosorství rozoznať nevedeli, hoci sa im z hromady lží a bludov pravda akoby sama podávala. Poveru súdili a smrťou upálenia trestali práve, tak pôverčiví alebo ešte pôverčivejší páni, ako boly tie obete ich slepej horlivosti a bestiálnej krvižížnivosti. I u iných národov sa jedy z rozličných rastlín k čarodejným cieľom pripravovávaly s podivnými obradmi, hoci ten jed aj bez takýchto príveskov svoju moc všade dokazoval. Tak zaujíma vynikajúce miesto medzi rastlinnými veľmi tuhými jedmi juhoamerikánsky „Curare“ alebo „Wurara“ zvaný jed na smrtonosné strely, o ktorom sa hovorí, že ho pri všelijakých kúzlach varievaly staré ženy, a keď jed bol už náležite pripravený, tie vyrábateľky jeho vraj od jedovatých výparov samé pomrely. Curare v malých dávkach vnútorne užitý platí za výborný liek v istých chorobách, a aj lekármi je predpisovaný, bezprostredne ale do krvi vnesený ochromuje alebo práve usmrcuje človeka. Také prudké jedy vedia pripravovať so všelijakými, úplne zbytočnými čarami aj v Mexiku, v Afrike, v Indii a na iných miestach. Mimochodom buď rečeno, že na Podhraďských Hradiskách, kde sa starožitné nálezy vykopávajú, najdený bol taký maličký a ľahučký bronzový šíp (strela), ktorý sa len na tenučkú trsť mohol upevniť a tak odstreliť, pre svoju maličkosť ale len tak mohol byť nebezpečný, ak bol jedom natretý; kdežto z doby o mnoho pozdejšej pochádzajúce šípy pre svoju veľkosť a váhu nemohly byť nasadené na trsť, ale azda len na šípový čiže ružový ľahký prút, a aj slabé brnenie boly vstave preraziť. Že čarodejniciam neboly neznáme jedovaté zeliny, na pr. bolehlav (Cicuta virosia), blen (Hyoscyamus niger), durma (Datura stramonium), ľulok (Atropa Belladonna), ocún (jasienka, nahátka, bujačina, Colchicum autumnale), vranie oko (Paris quadrifolia), psí petržľan (Aethusa Cynapium) a mnohé iné horské a lúčne jedovaté druhy ako i zdraviu a životu záhuhné hríby, dá sa uzatvárať z toho, že mnohé také čarodejné lieky aj smrť mávaly za následok. To, že sa tie zeliny len v istý čas, pri istom shviezdení, nahou osobou, pri odriekaní istých inkantácií, holou, alebo do ručníka zavinutou rukou, na krížnych cestách, zpopod sita atď. sbierať majú, sú daromné pletky: podstatou tých čarodejných liekov na preškodenie musí byť jed, hoci sa tajiť nedá, že bojazlivému a pôverčivému človeku aj jeho strach pred počarovaním na zdraví škodiť, ba ho aj usmrtiť môže.

Veľmi nápadné je, že v aktách všetkých osemnástich bosorských procesov, od r. 1716 — 1747 v Trenčianskej stolici vedených, ktoré mi zo stoličného archívu vydané boly k preštudovaniu, či pod menami „mrknica“, „bujzen“, „jako kúkolové zrnká“, „prosienco“ netrčia jedovaté zeliny, jediná chvojka sa niekoľko ráz spomína ako taká, ktorá s výsledkom pri čaroch potrebovala sa ako jed; v ostatných pádoch sú to len zeliny zarečené, ktoré sa k preškodeniu užívaly. Ľutujem, že mi dosiaľ nebolo možno preštudovať aj bosorské procesy v kráľ. meste Trenčíne v XVII. a XVIII. storočí vedené, ktoré tiež zaslúžia, aby boly na svetlo vytiahnuté. — Tieto čarodejné zvary zelín na preškodenie majú zväčša za cieľ potrestanie zlodejstva alebo bosorstva: aby sa na tom, proti komu sa stváraly, „znak urobil“, t. j. aby alebo opuchol, zvredovatel, umrel, alebo iným spôsobom na tele poznačený bol; zhusta sa ale stretáme s čarovaním na zaškodenie lichve, zvlášte kravám: aby mlieko potratily, krvavé dojily, aby sa zmútiť nemohlo, aby lichva pochorela alebo podochla. R. 1740 vyslýchal jurassor Ladisl. Kőszeghy svedkov proti čarodejnici Anne Lacovan z Kostolnej pri Drietome, kde istý M. Vargha zo Záriečia Kostolňanského pod prísahou svedčil, že mu Lacovanka mlieku počarovala, a hovoril doslovne: „Skusel y to, kdy fatentis žena a hofferkynya jeho mutily, fatentis Dievča zdvihnúce zo zeme slamku, povedala: Vidite, vidite, gako tato slamka beha; kteru kdy na zem pustily, na vidomy všeckích po zemy behala;“ keď ale slamku rychtárovi ukázať šli, nechcela viac behať. Roku 1736 bola súdená bytčianska stryga Karová, o ktorej sa medzi iným hovorilo, že istými zrnkami kúkoľu škodievala; sama ale na tortúre nasledovné vyznanie urobila: „Krčmárke predmierskej uškodila vedľa nej idúc, keď na ňu hodila kúkoľ, ktorý jej dal diabol v spôsobe veľkého muža, a že ju aj tento diabol naviedol k tomu preškodeniu.“ Aj jednej dievke zaškodila, hodiac na ňu veľkú viku, aby sa na nej vredy porobily, pričom čerta na pomoc volala. Aj mlynárovi predmierskemu dala vypiť v pive čierny prášok z kúkoľa, ktorý dostala od „zlého ducha“; a to urobila vraj mlynárovi preto, že jej zlorečil, aby ju hrom zabil. V jednom prípade spomína sa deravý hrach so zastrčenou ovsihou, ktorý mal tiež škodiť. Ešte teraz drží sa za isté, že vianočným hrachom, do flinty nabitým, aj neprítomnému, hoci ako vzdialenému človeku možno oko vystreliť. Trávy a zeliny, v istý čas z cintora natrhané, drevká z vykopaných rakví, do šiat alebo do postele dakomu všantročené; miera, ktorou sa premeral mrtvý a potom hrob, do strechy zastrčená, sú vraj spôsobné do nešťastia uvaliť celý dom; preto sa tie miery vždy do hrobu hádžu, aby ich dakto na preškodenie upotrebiť nemohol. V jednom bosorskom procese spomína sa súkennícka palica, ktorou sa čary vystrájaly, ale sa neudáva, čo sa s tou palicou konalo.

Že istými čarodejnými zvarmi možno aj mužskú silu odňať, je všeobecne známo. Už v Herodotovi, II., 181, čítame o kráľovi Amasisovi, ktorý svojej žene Ladicé zrovna riekol: „ω γυναι, κατα με εφαρμαζας.“ — Nemci, aby dolapili a potrestali vraha, varia na mieste, kde vražda spáchaná bola, na dubovom dreve krv zabitého. Veľmi mnoho zelín spomína sa v jednej čarodejnej manipulácii okolo počarovanej kravy na odrobenie čarov a potrestanie tej osoby, ktorá bola tej krave preškodila. Z domu, kde tú počarovanú kravu mali, doniesli „bohyni“ nový rubáč, a keď jej povedali, o čo prišli, vyžiadala si od posolkyne ručník s hlavy, na to sa dala do hrnca vody slievať pri šomraní dlhej „modlitby“, a vyveštila: že krave bolo „preškodené“. Tú zarečenú vodu a chomáč zelín dala bohyňa posolkyni, aby tú vodu po troškách krave do nápoja dávali. (Chomáč tých zelín doniesli mi na ukážku. Rozoznal som tam: Trifolium montanum, alpestre, Betonica officinalis, Mentha silvestris, Erigeron acer, Poa trivialis, Cerastium arvense, Pimpinella magna, Salvia verticillata, Agrostis vulgaris, Anthoxanthum odoratum, Alchemilla vulgaris, Equisetum palustre a zlomky býľov nie určite poznať sa dajúcich druhov: ale všetky tie zeliny boly úplne neškodné a jedovatá ani jedna.) Tieto zeliny kázala bohyňa s devaterým drevom — medzi ktorým ale nesmel byť šíp (Rosa canina), sliva, oskoruša, dub — vo vode z deviatich studničiek pred východom slnka nabratej variť, odvarok cez dva kosáky (srpy), dva nože a dve vidličky krížom preložené, na koryto vyliať a kravu pred východom slnka po tri razy za rána vechťom bobovníkovým (Veronica Beccabunga L.), tou vodou zmývať. Na tretie ráno aby z tej, po treťom zmývaní pozostalej vody do fľašky nabrali a v poli pod čakanku (Cichorium Intybus) zakopali: že tá žena, ktorá to krave porobila, tak uschne, ako tá čakanka. Keď sa od čakanky domov navrátia, aby z tej „zmývkovej vody“ v krížnom plote do východu slnka, vytiahnuc kôl, do tým povstalej diery naliali, a kôl do nej vrchným koncom osadili a dobre zahlobili; aj do mravenišťa aby do východu slnka tej vody zapravili. Na to kázala z tej vody vyliať na šíp a bez, bobovníkový ale vecheť posekať na troch prahoch a na štvrtom nátoni, posekaný ale zpakruky hodiť do ohňa, tam ho zmývkami zaliať a zpakruky vretenom viac nepotrebovaným (odhodeným) tak dlho miešať, zakiaľ oheň nevyhasne: že sa na tej bosorke musí znak urobiť. Prv však, než sa toto všetko dialo, kopali na rozkaz tejže čarodejnice pod maštaľným prahom a pod prednými nohami lichvy, a našli tam „zarobené čary“: celú lopatku a z nohy „dúčele“ (hnáty), črepy, čierny kameň ako kováčsku okuvu, „stavec“ z husacieho krku, celú škraň a mnoho väčších, menších kostí — plnú slamenicu; keď ale na očistenie čarov hrant dali kresať, našli v ňom zahlobený klinec z umrlčej truhly. Všetky tieto nájdené veci vyhodili do Váhu. — Po vykonanom zmývaní kúpili v apatieke jeleniu, rybäciu a „mníchovú“ masť, v sklepe biely zázvor, puškový prach a puškvorec (Acorus Calamus); všetko to so „sklenenou penou“ a horcom (Gentiana) posekaným zamiesili do cesta a dali krave prežrieť, aby zas chuť k žraniu dostala. Nezadlho na to, vraj, objavila sa pri maštali veľká ropucha, ktorá nebola ničím inším, ako premenenou bosorkou, čo tej krave bola poškodila. Žene, ktorá mi toto všetko vyrozprávala, nevedel som sa prenadiviť, že si všetky tie pletky na jedno počutie zapamätala a — poslušne aj vystvárala.

Snáď v žiadnom druhu čarodejstva nie je toľko rozmanitosti, ako práve pri ľúbezných čaroch všetkých národov, končín a časov. Tie najsložitejšie starobylé φιλτρα, zázračné mixta composita, do ktorých sa miešavaly tie najheterogénnejšie veci zo všetkých troch ríší prírody, až i virus amantis equae (ako Ovid hovorí), — po to najnaivnejšie nosenie zašitej bazaličky v podolku: koľký rad tu medzi týmito extrémami, tých najkurióznejších, mnohých smiešnych, ale aj hnusných čarodejných prostriedkov k získaniu cudzej lásky, počnúc od platonickej až po ten najdivokejší furor amatorius po všetkých stupňoch, a k podopretiu povážlive klesajúcej, ba zrejme zvetrávajúcej vlastnej krásy, hoc jak slabými alebo zababranými barľami čarov! A nikde sa čary s takým chvatom, s takým zápaľom, s takou nedočkavosťou a s toľkými výhľadmi na žiadaný zdar nevyvádzajú, ako práve v ľúbezných veciach. Má to svoju psychologickú príčinu v tom: že sa tieto čary osobami mladými plnými života, pohyblivosti, túžieb a nádejí so zvláštnou, mladému veku vlastnou zručnosťou konajú. Čože ale, keď si ešte aj taká vyhorená sopka dá čarovať v srdečných záležitostiach? Nemec by na to celkom chladno a filozoficky povedal: Alter schützt vor Thorheit nicht; Slovák ale, o mnoho zdvorilejší, dobrácky, ale pritom šelmovský, povedal by: Stará stodola dobre horí. A taká bosorka alebo bohyňa veľmi dobre vie, čo tým dievčaťom chýbä, ktoré k nej o radu prichádzajú. Hneď jej milý ostal neverným, hneď sa chce na možné pády pred sokyňou vopred zabezpečiť, hneď ubúdajúcej kráse na nohy pomáhať, hneď zas následkov nedovolenej lásky sa zbaviť: a na to všetko sa nájde spôsob; čary, pod istými podmienkami, všetky žiadosti sľubujú vyplniť, a ktorá žena, zriedkavejšie muž, vie si isté renomé spraviť v tom obore: tam sa hrnú ľudia z blízka i z ďaleka s uzlíčkami v hrsti a s batôžkami na chrbte, ba kde-tu aj ten márny peniažťok zabrinkoce, len aby tie čary a kúzla osožily. Každá taká čarodejnica má v svojej bosorskej apatieke na všetko prostriedky a upomína na praktického lekárnika zo starého sveta, ktorý sa tiež rozumel čarom, keď z jednoho a toho istého hrnca kupujúcim vykrajoval jeleniu, medvediu, človečiu, dračiu, jašteričiu, baziliškovú, račiu, švrčkovú a čo ja viem akú ešte možnú a nemožnú masť, s ktorou si s najlepším svedomím a bezpečne mohol polievku zapražiť, lebo to všetko bola svinská masť; lebo taký praktický a úslužný lekárnik starého razenia nikdy nepovedal kupujúcemu, že žiadanej veci nemá, aby mu do babrákov nenadali, ale keby si dakto bol pýtal za groš hoci Goliášovho špiku alebo žlči z tatarského psohlavca: dal mu aj to. — Málo je žien, ktoré by v ľúbezných veciach, čo aj len žartom, nikdy neboly tej-ktorej „šťastnej“ zelinky k čarom potrebovaly; a kto by objavil taký kraj, v ktorom dievčatá v takýchto pálčivých záležitostiach srdca čarovať nevedia alebo čarovať si nedajú: zaslúžil by, aby bol postavený do radu najslávnejších objavovateľov nových svetov. Vraj najobyčajnejšie šťastné zeliny k ľúbezným čarom sú, ak len možno, v noci na Jána nie obyčajným spôsobom sbierané, a veľmi pozorne dakde v priečinku šatnej truhly ukryté: tolija, všetkým zelinám mati (Potentilla opaca!), hľaď na mňa (Listera ovata), traslica (Briza media), laskavec (Asplenium Trichomanes), ľúbenička alebo ľúbezník (Hypericum perforatum), dobrá myseľ (Origanum vulgare). Pri sbieraní týchto zelín každá sa istým veršíkom zarieka, aby len v zavdanom páde očakávanú službu konala. Tak: „Dobrá myseľ — aby milý prišiel,“ „Tolija, dobrá zelina, kto si ňou čaruje, veru nebanuje.“ Ratolesti stromov, na ktorých roj včiel sedel, volajú šťastným drevom a opatrujú ich v dome: aby maly mnoho záletníkov. Lásku dievčaťa hľadia šuhaji tak upútať, keď mu nespozorovane z driečkov vytiahnutý špendlík do osyky zahlobia: potom sa od ľúbosti až triasť bude za nimi. Laskavec pod holou nohou za čas nosený a potom v zarečenej vode varený dáva vodu krásu napomáhajúcu a tanečníkov vábiacu. Odvarkom zarečeného šimunka (Lithospermum purpureocoeruleum), turánka (Erigeron acer), tolije (nemôžem sa dozvedieť, ktorú to rastlinu u nás pod tým menom rozumejú), strieborníčka alebo zlatníčka (Potentilla anserina) sa devy zmývajú — nepoviem ale, ako — aby boly voňavé. Vôbec, nesmiem všetko povedať, čo o ľúbezných čarodejných praktikách viem. Zpomedzi mnohých magických rastlín spomenutia zaslúži ešte „Netáta“ (Lycopodium clavatum), ktorú, keďže v nej akúsi podobnosť s chvojkou videli, k tým istým cieľom, ako túto, užívajú, prirodzene ale bez výsledku. Netátu mávajú krčmári ako vábca za roštom, v domoch ju držia ako zlých duchov a strygy zaháňajúci prostriedok, dievčatá ale mávajú netátové vetvičky alebo v čižmách, alebo za pásom, alebo inde v rúchu zašitú, ako to aj daktoré národné piesne spomínajú:

Alebo:

Ale pri Nebojsa už mnoho ráz aj Galantha vyhorela!

Pri ľúbezných čaroch bolo by príhodné uviesť aj daktoré rastliny a nimi stvárané čary na vyhľadanie a upútanie akéhokoľvek šťastia. Že sme ale už boli spomenuli dvojatý prút lieskový, ktorý sa ku všetkému hodil, nechcem sa o tom ďalej rozpisovať. Len kaprad (čertovo rebro, Aspidium filix mas a príbuzné druhy), v noci Jánskej pri zvláštnej opatrnosti sbieraný, má poskytovať výborný prostriedok nielen pri láske, ale aj k najdeniu pokladov.

Konečne zaslúžia spomenutia aj tie vychýrené čarodejné a bosorské masti, ktoré alebo chrániť maly pred ranením v boji, alebo rany aj zo vzdialenosti hojiť, alebo bosorky k lietaniu uspôsobiť. Na ochranu pred nepriateľskou zbrojou nosievali rozličné amulety, tak ako aj proti akémukoľvek ublíženiu a čarodejnému preškodeniu, a z týchto posledných vyvinuly sa pozdejšie rozličné šperky, zvlášť na krku nosené. Také masti, ktoré maly chrániť telo pred poranením, maly všelijaké mená, na pr. hoplochrisma, unguentum hopliatrias, stellatum, Martiale, armarium, sympatheticum, a robievaly sa z ľudského mozgu, z mochu, narasteného na dajakej odhodenej ľudskej lebke, z ľudskej krvi, mumiovej živice, terpentínu a iných, z rastlín pochádzajúcich ingrediencií. Chýrečný Paracelsus dal takú masť spraviť cisárovi Maximiliánovi, podľa nasledujúceho receptu:

Počúvam, že aj terajšie bohyne vedia akési divotvorné masti pre poľovníkov a vojakov robiť, ktoré ich neraniteľnými robia a ranených aj v neprítomnosti hojiť majú; ale nemohol som sa nikdy dozvedieť, podľa akého receptu sa tie moderné hoplochrismata vyrábajú. I v našich povestiach sa vedia bosorky pomocou istých mastí k lietaniu spôsobnými urobiť. V bosorských procesoch, aké uvádza Soldan (Geschichte d. Hexenprocesse. Stuttgart u. Tübingen. 1843), nechýbä ani takých príkladov, kde sa tie čarodejnice i bez tortúry vyznaly, ako lietaly povetrím, keď sa istými masťami natrely. Wierus („De Praestigiis Daemonum et incantationibus ac veneficiis Libri sex.“ Basiliae. 1568., str. 273 a nasl.) podáva viac receptov takých bosorských mastí, pri ktorých vidíme, že aj omamujúce rastlinné jedy boly medzi ingredienciami. Čo sa potom takto namastenej babe snívalo, držala, keď sa prebudila, za skutočnosť. V trenčianskych bosorských procesoch je v tomto ohľade najzaujímavejší r. 1736 proti bytčianskej bosorke Karovej vedený proces. Múdri sudcovia sa tejto nešťastnice na tortúre pýtali: „Zdaliž na Hostiny diabelské chodila? Na ktoré miesta? Čo tam robily? Jako? a čiou pomocou na tie hostiny volaná bola?“ Na to Karová dala nasledujúcu odpoveď, ktorú tu doslovne z pôvodného protokolu uvádzam: „Ze sa zebjerali na Paziti Predmerskeg, Bitcsanska, z Beleg Dora, z Ljeskowa horneho Hana, Csert ze gim nosel Trunek Piwo Palene y Wino. Gajdossa mali z Petrowicz. Wozewali sa na Kocsjari csernich Konyoch, a w czerneg huni Kočiss na prwe do Lieskoucza, Beleg, Bitse, a do Hraboweho. Ze Ziliny Pastirka dwa razi bola. Ze Strazowa Kriwa Zena Wisoka. Z Noweho mesta ma Towarissky dwe, gednu Mariannu w prostred mesta, a druhu Hanu na niznem konczy zebgerali sa w Tidni dwa razi wofterek a Sobotu. We Warine Dora z newestu od Zilini na leweg stranie sstwrtí Dom. Bitcsanska ma Pecsad čsernu na stehne tez Lieskovska na leweg Lopatcze Zilinska na Krízoch ona ma Pecsad na krku praweg stranje.“ Posledná otázka znela: „Zdáliž búrky skrze diabelstvo nerobila, a polnej úrode neuškodila, a to jakým spôsobom?“ Mučená odpovedala: „Burky czitagicze S. Boze, S. Bože etc. hrom a z djala Wodiczky. Csert w samecsjerneho Psa prinyeg bol, odstupel od njeg hned gako gu Portasge chiteli.“ (Archív stolice trenčianskej, č. XII., 27/1197.) Len výsluch svedkov proti tejto Karovej naplňuje 16 foliových strán a obsahuje jednu väčšiu hlúposť než druhú. Sudcovia si pomohli tortúrou a tam sa dozvedeli, že Karová chodievala aj s inými bosorkami na ľúbezné zálety k diablovi, a že vedela aj búrky robiť: bola teda na smrť upálenia odsúdená. Len v jednom z tých 18 procesov bosorských v Trenčianskej spomína sa lietanie bosorky, ale len v otázke, na ktorú nie je v protokole žiadnej odpovedi.

Videli sme, že ešte aj do bosorských mastí ingrediencie z jedovatých zelín patrily, hoci v našich trenčianskych súdobných aktách, nakoľko sú mne známe, niet o mastiach takých reči; za to ale v bosorských procesoch nemeckých i recepty na tie masti a ich podrobné opisy nie zriedka sa uvádzajú.

Nie je tomu dávno, čo mi jeden vzdelaný muž povedal: že je ten náš slovenský ľud v daktorých krajoch veľmi pôverčivý, že na jeho okolí dávno také povery, vraj, vykapaly! Zlý ste, reku, pozorovateľ; lebo, hoci vo vašom kraji nebol som nikdy, predsa tvrdím s istotou, že sa aj tam tie isté povery a čary vystrájajú, o ktorých vy len preto ničoho neviete, že s ľudom neobcujete. A v tomto ohľade nie je Slovák ani za mak horším, než iné národy. Či ale kedy prestanú na Slovensku čary a bosoráctva? Áno, prestanú; ale až potom, keď aj u ostatných domácich a okolitých národov o čaroch a bosorstvách viac reči nebude. To my ale nedožijeme!

(1886)