Zlatý fond > Diela > Z mojich žiackych časov prešporských


E-mail (povinné):

Jozef Ľudovít Holuby:
Z mojich žiackych časov prešporských

Dielo digitalizoval(i) Jozef Rácz, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Silvia Harcsová, Jana Leščáková, Nina Dvorská, Michaela Dofková, Viktor Frischer, Christián Terkanič, Valeria Bednarikova, Ivana Hodošiová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 65 čitateľov

Z mojich žiackych časov prešporských

Cez letné vakácie r. 1850 odpočíval som, ako vyslúžilý, eminenciami vyšpikovaný, druhoročný modranský syntaxista, na vavrínoch v mojom rodisku, Lubine, t. j. lapával som po potokoch veselo rakov, — lebo vtedy svet nebol ešte natoľko zcivilizovaný, že by za kartu, oprávňujúcu chlapca rakov lapať, musel 2 zl. platiť, — a kedy-tedy zaskočil som si s mendíčkom do javorinských sečí na červené maliny, alebo som doma v záhrade pod lipou stružlikal úle, do ktorých som osádzal nie snáď včely, ale zpod pažite vykopaných čmeľov, a mal som náramnú radosť z toho, keď sa mi tam ujali a ja som sa mohol za celé hodiny dívať, ako z úlov vyletujú a s obnôškou a medom zase sa vracajú. Pravdepodobne sa tým čmeľom také civilizované v úloch bývanie lepšie ľúbilo, než taký život troglodytský, aký predtým viedly. Ale vakácie sa rýchlo míňaly, a keď asi v polovici augusta zo Starej Turej zavolaný, kuľhavý krajčír Stavinoha prišiel a počal na stole papierové pásy krájať, aby mi odmeral pulidery, vestu a kabát, už som šípil, že nezadlho musím sa s rakárstvom a čmelárstvom rozlúčiť a zase do škôl. Tento Stavinoha bol veľmi originálna chlapina a podľa povesti najšikovnejší krajčír z celého okolia, lebo vedel z najtesnejšieho kabáta po staršom bratovi najvoľnejší, pomocou obrátenia, prania, hladenia a plátania aj najnovší pre mladšieho brata ušiť, ako som to sám každoročne zkusoval. A že ma tak, za lacný groš, parádne koľko ráz vyfintil: daj mu za to Pán Boh slávu večnú! Ale tento Stavinoha bol aj preto pamätným človekom, že na vandrovke bol povymetal bezmála všetky veľké a drobné štáty Europy, a z každej krajiny si doniesol pár cudzojazyčných slov, ktoré so zvláštnou záľubou vpletával do svojich rozprávok, takže vyzeraly ako rozkošné rečové mozaiky; a keď sa dal rozprávať o svojich zkúsenostiach po vandrovkách, aj ten najsmelší jágerský latinák sa musel pred ním schovať, čo sa mu len tak z kečky kadilo. Škoda, že som si len jednu jeho exklamáciu zapamätal! Raz bol v Lubine, keď práve slivy najkrajšie kvitly, a on, ako človek citu a obdivovateľ prírody, zastanúc vo dvore, podoprel si boky a mihnúc očima na stromy, zvolal: „Však ty cvečky pekne blýn (blühen)!“ Len jedno ma pri Stavinohovi mrzelo — teraz to už bez strachu môžem vyznať — že keď bral mieru na kabát a dobrá, starostlivá matka, z bázne, že bych z neho skoro mohol vyrásť, mu privolávala: „Len voľný, voľný nech ho ušijú!“ môj krajčír len na miere popúšťal vždy viac a viac, až mi potom z rukávov ušitého kabáta ani len konce prstov nebolo vídať, a dlhý bol tiež, ani neviem, pokiaľ. Ale keď ma do nového, alebo obnoveného mundúru nadeli, čo ako to na mne ločkalo, Stavinoha, odstúpiac odo mňa na dva kroky, luskol prstami, mľaskol jazykom a riekol, že mi to stojí fajn, ako na mňa uliate: musel som tomu uveriť, lebo mňa sa nikto nepýtal, aké šaty chcem nosiť. Mňa sa vôbec nikdy nepýtali dobrí rodičia, aké šaty chcem mať a kam chcem ísť do školy. A to mne nikdy ani na myseľ neprišlo, abych si či v jednom, či v druhom mal preberať; nosil som, čo mi dali, — šiel som ta, kam ma poslali. O Prešporku som bol mnoho počul, čo je to za mesto, a aké chýrne sú tam školy; je teda len prirodzené, že som bol na oboje veľmi zvedavý.

Na samom konci mesiaca augusta vybrali sme sa teda na tom istom, plachtou pokrytom vozíku, na ktorom sme sa vozievali do Modry, do Prešporka, totiž matka, starší brat a ja. A keď nás dobrý otec až pred bránu vyprevadil a s nami sa rozlúčil, povedal tie slová: „Boh zná, či sa viac uvidíme!“ Do mňa ako by bol nôž vrazil; vyhrnuly sa mi slzy; lebo myšlienka, že by som si otca viac nemal uzreť, tak ma rozžialila, že, keby mi to otec bol dovolil, hneď by som bol býval hotový soskočiť zpopod plachty s voza a zostať doma, nech by si bol Prešporok Prešporkom a škola školou zostávaly. Ale darmo všetko; cesta už bola nakrojená a musela byť ukončená. Na celej, dva dni trvavšej ceste, nechybovalo nám na napomínaniach, príkazoch, naučeniach, výstrahách, hrozbách, čo a ako sa učiť a spravovať, a čoho sa chrániť máme a musíme, aby sme dobre obstáli. Toho času od Považského Nového Mesta až po samý Prešporok, pri veľmi mnohých obciach, vedľa hradskej cesty boly ešte rozsiahle pašienky, ktoré pozdejšie všetky v úrodné role sa premenily. Po Trnavu bola mi cesta známa, lebo veď za dva roky cez Trnavu sme cestovávali do Modry, a ztadiaľ zase domov pod Javorinu; preto ani toľko sme zpopod plachty nenazerali von z voza, ako od Trnavy cez Cífer, Senec, Ivánku — po Prešporok. Možno, že v Cíferi samom je neznáme to v hornej Nitrianskej a Trenčianskej bežné porekadlo: „Rozum, Dora, Cífer horí!“ význam ktorého mi je do dnešného dňa záhadným. Rozumie sa, že kdekoľvek sa koňom usýpalo sečky ovsom postrašenej, my žiaci sme posliezali s voza a obzerali sme si pamätnosti mestečka alebo dediny. Dosiaľ mi je v živej pamäti, že v Senci po rynku a uliciach videli sme veľké, hlboké mláky špinavej vody, ako by tam dajaká povodeň bola bývala. Že sa nám na tej ceste nič zvláštneho neprihodilo, nemám o nej viac čo spomínať, len to, že neďaleko Prešporka bol hostinec „Peklo“ zvaný, ktorý, ak ešte stojí, istotne dajaké peknejšie maďarské meno nosí.

Do Prešporka sme dorazili, po odchode z domu, na druhý deň večer, a vozík zatiahol do akéhosi hostinca na „Sennej váhe“, kde sme prenocovali. Hneď ráno išli sme hľadať byt pre brata, a keď sa to vybavilo, išla matka so mnou k nemeckému učiteľovi dievčat, Handlovi, veľmi statočnému to mužovi, ktorý už predtým mal svojho poriadneho syna za moju sestru „na frajmek“, t. j. na zámenu, v Lubine. Bývalo to vtedy obyčajou v Prešporku, že tamejší mešťania, pred započatím školského roku, učiteľom tamejším oznamovávali, že by radi synov alebo dcéry, vo veku 10 — 12 rokov, na zámenu dali alebo na maďarčinu, alebo, a to o mnoho častejšie, na slovenčinu. A že aj Handl mal soznam takých detí, hneď sa vybral s nami k pekárovi Jakubovi G…ovi, ktorý napriek svojmu židovskému krstnému menu bol dobrým kresťanom, statočným človekom a šťastným otcom 15 detí, ale z ktorých tuším len 6 bolo doma. Tam boli na zadanie dvaja chlapci; jednoho vzala moja matka za mňa a druhého za jednu farársku sirotu, dievča, na Starú Turú. Dievča toto nezadlho potom, neviem, po akej príležitosti, poslali za mnou. Takéto „frajmeky“ boly pre chudobných slovenských rodičov veľmi výhodné; lebo majúc deti v dobrých, statočných rodinách meštianskych ubytované, za byt, stravu, svetlo, prádlo neplatili, ale za to oni zase takého Nemčeka na slovenských stranách sytom a bytom opatrili, a on sa pritom za rok naučil slovensky hovoriť, ktorý lepšie, ktorý horšie, ale predsa aspoň tak, že sa so Slovákom mohol shovárať. Mimochodom spomeniem, že asi tri roky predtým bol u mojich rodičov za sestru na „frajmeku“ jeden chlapec z Prešporka, Šándor P., Maďar a kujon vybíjaný, ktorý pod chvíľou dajakú neplechu vykonal, s chlapci sa bíjal, starému rektorovi vykonal čo najhoršieho vedel, a nebál sa nikoho, len môjho otca, pred ktorým, keď prišli naňho žalovať, najnevinnejšiu tvár ukazoval a vinu neplechy vždy na iného uvaľoval. Mal som po ňom aj ja špatnú pamiatku. Raz na jar, keď už v sadoch trávy pekne podrastaly, hrali a naháňali sme sa po sádkoch okolo fary. Šándor vytiahol z plota silný dubový kôl, polapil ho sa tenší koniec a začal sa s ním čo najrýchlejšie zvŕtať, ustavične ma dráždiac, že sa k nemu neosmelím priskočiť a mu kôl z ruky vyraziť. Konečne ma to domrzelo a rozbehol som sa k nemu, aby som mu kôl vychytil; ale sotva som doskočil do krážu kola, zarazil ma tak po boku, že som sa na zem svalil. Ale aj Šándor zahodil kôl a dal sa ma kriesiť, pohládzať a prosiť, aby som apkovi nežaloval. Prišli sme celkom krotkí domov; ja som, súc beztoho telesne slabý, potom zadlho polihoval, tak že aj doktor Geržo z Nového Mesta mal so mnou robotu a mi napuchlý bok mastieval a mastiť kázal, ale nevyzradil som, ako som k tej opuchlej slezine prišiel. Nezadlho potom mali sme mať majáles po skončenej zkúške; že ale pršalo, dal rektor vynášať lavice a „štoky“ — dlhé to stoly — zo školy, a miesto majálesu na lúkach ustrojil sa deťom tanec v školskej sieni. Keď sa stmievalo, rozbehol sa Šándor do fary, aby si vypýtal sviečku, aké pre domácu potrebu matka lievala z loja v sklenených formách. Sviečku si za knôt zavesil na prst, a tak — zakial ešte bolo vidno — veselo tancoval. Pri zvŕtaní sa hneď jeden, hneď druhý mykol ho za šticu, konečne sa Šándor napálil a zaťal poza seba sviečkou medzi chlapcov, a mal z toho náramnú radosť, keď videl dva rady zubov na hrubej sviečke odtlačených: že kohosi práve cez hubu trafil.

Keď sme už boli ubytovaní, neostávalo iné, ako predstaviť nás rektorovi lycea a profesorom, ktorí nám behom roku mali trošku tej múdrosti nalievať. Zaviedla nás teda matka najprv k Bolemannovi, toho času správcovi lýcea. Bolemann znal osobne mojich rodičov ešte z toho času, keď môj otec bol v Garamsegu (Hronsek) farárom okolo r. 1834. Bolemannova sestra bola v Garamsegu za rektorom vydatá, a keď vraj nemali na palivo dreva a farníci sa nepoponáhľali s dovozom, zapriahla pani rektorka muža do káry a s krikom čo najväčším, že sa ľudia do domov poukrývali, sácala za mužom káru do hory, a s plnou dreva, zase s takými vyberanými slovami, navracali sa domov. Sotva sme vkročili k Bolemannovi do izby, vyvalil na matku oči a spľasnúc dlaniami, zvolal so smiechom: „Pani sestra! ham-bá-lek!“ Ešte totiž v Garamsegu vysmieval sa bol Bolemann mojej matke, rodenej Nitrianke, že „pánt“ na krove domu menovala „hambálkom“. Ja som sa len díval, čo to má znamenať, že tento suchý, vážny pán takým výkrikom matku privítal. Poprezeral naše svedectvá, a vidiac kopu eminencií, len-len čo nepovedal, akým sa musím stať výtečníkom, keď mi tých eminencií slabí alebo shovievaví profesori aj na budúce do svedectví budú písať. Tak sa mi zdá, že som hneď hlavu vyššie pozdvihol, a temer bych si bol namyslel, že som skutočne akýmsi mimoriadne dobrým žiakom, hoci som z toho všetkého, čo sme sa dosiaľ učili, až hrúza málo vedel. Potom som bol predstavený profesorom Lichnerovi a Németovi, pod ktorých feruľou som bol — poviem, ako — za tri roky. U Németa mi kúpila matka Hollého zemepisný atlas, akési synchronistické maďarské tabelly, maďarskú chrestomatiu a, tuším, ešte akúsi maďarskú učebnú knižtičku, aké vtedy často sami profesori mávali na sklade, aby žiakom unúvanie ku kníhkupcom usporili a sebe dakoľko percentov ujsť nenechali. Kníh som už teda mal pod pazuchou hromadu, a len to mi chvíľami mozgom prebleskovalo, či sa ja to všetko, čo v nich stojí, aj cez jeden rok budem vedieť naučiť? Alebo či sa aj na mne na vlas nesplní, čo hovorí veršík: bol jeden mních, mal mnoho kníh, nevedel nič z nich!

Keď sme si matku s plačom domov vyprevadili a ešte peknú zásobu naučení a napomenutí prijali a jej všetko dobré nasľubovali, rozišli sme sa s bratom. On sa odoberal na svoj byt, ja na svoj, a tam som si najprv poobzeral velikánsky dvor toho domu, kde som bol ubytovaný. Dom ten menovali vtedy, a hádam mu to meno aj dnes ešte zostalo, len že ho snáď pomaďarčili: „Das alte Münzhaus“, a mal vo dvore päť dvojposchodových domov. Žartovne však hovorili tomu domu „Misthaus“, hoci si toho potupného mena nezaslúžil. Rozumie sa, že som nezabudol zaskočiť si aj k Dunaju, o ktorom som si ešte doma bol zaspieval: „Dunaju slovenský! už ťa zanecháme“ — a ja som sa až teraz k nemu dostal a ho prvý raz videl. Ľúbil sa mi veľmi, tak ako aj loďový most, len parolode nezodpovedaly môjmu očakávaniu, lebo som si ich omnoho väčšími predstavoval. Námestia a ulice mesta nosily vtedy zlatými literami napísané nemecké mená; bol tam vtedy Haynau-Platz, Jelačić-Strasse a iné, a Kossutha sa vtedy nikto ani len spomenúť neopovážil. Všade sa ozývala nemčina po úradoch a uliciach, lebo tak to vtedy patrilo k dobrému tónu. Školy, vyjmúc lycea, boly všetky nemecké. Ale za to, že na lyceu bola naukosdelná reč maďarská a nie nemecká, bolo tam len málo vyše 200 žiakov, a medzi tými sotva dvaja-traja Židia; lebo všetko, čo len vládalo, hrnulo sa do takých škôl, z ktorých vychádzajúci mal istejšie výhľady na skoré zaopatrenie.

Prišiel som teda do piatej gymnaziálnej triedy, ktorá spolu so šiestou v jednej učebnej sieni bola vyučovaná. Ako som už spomenul, naukosdelná reč bola maďarská, a ja nebol by som si vedel po maďarsky ani len chleba vypýtať. A takých, maďarsky úplne nič nevediacich žiakov, bolo hodne mnoho. Daktoré predmety učebné boly nám diktované do pera, čím sa mnoho času nemilobohu zmrhalo. Už som teda písal aj ja, ako som vedel, a z toho zle napísaného, alebo z chybného opisu prepísaného, a z tlačených kníh, učil som sa úplne nerozumené veci, ako papagáj, nazpamäť. Že to bola duchovná tortúra, nad ktorú záhubnejšej už ani byť nemôže, ubíjanie ducha a vyháňanie každej chuti k učeniu, — to som vtedy nenahliadal. Medzi učebnými knihami bola aj knižočka „Rómaiak története“, z ktorej nám Lichner, profesor latinčiny a gréčtiny, všeobecne za výtečného znateľa týchto rečí ctený, lekcie dával a ich potom dakoľkým žiakom odriekať nechával. Tá knižočka bola vlastne pre zábavné poučenie maďarskej mládeže, a nie za učebnú knihu spísaná; rodeným Maďarom, alebo tým, ktorí obstojne vedeli maďarsky, bolo hračkou raz prečítanú úlohu profesorovi vyrozprávať; nie tak nám, ktorí sme maďarsky alebo nič nevedeli, alebo len veľmi máličko. Ale vedel som nazpamäť, čo i nerozumel som ich, pár prvých lekcií, až ma raz Lichner vyvolal, a ja, rapotajúc lekciu neporozumenú v dešperátnej maďarčine, musel som čosi veľmi neokrúchane vysloviť, lebo sa všetci žiaci dali do smiechu. Lichner sa ale zachmúril, a položiac ceruzku na katedru, spýtal sa ma: „Verstehen Sie das?“ Načo som mu úprimne odpovedal: „Nein, Herr Professor.“ A on na to: „Wenn Sie’s nicht verstehen, so lernen Sie’s nicht!“ a namazal mi sekundu. Keby mi bol povedal, aby som si úlohu dal od dakoho preložiť a vysvetliť, alebo abych sa pomocou slovníka sám s ňou potrápil a z nej dajaký rozum vytiahnuť sa pousiloval, bol by múdrejšie urobil; ale že ma tak tvrdo a hrubo odbyl, na literu som uposlúchol jeho rady a do celého „Rómaiak történetu“ som viac ani nepozrel, tak mi tá knižočka bola zhnusená. Pritom všetkom som si Lichnera veľmi ctil. Matematiku sme sa učili z odpisovaných sošitov u profesora Németa. Tá mi nerobila žiadne ťažkosti, lebo tých málo matematických výrazov ľahko som si zapamätal, a počtami narábať sa dalo dobre aj bez znalosti maďarskej reči. Sám profesor ale musel byť slabým matematikom, lebo keď nám daktorý príklad najprv sám ukázal na tabuli, ustavične kukal do sošitu, a keď ho pekne, čisto napísal, obyčajne doložil: „És megvan, a mi kivántatott!“ (A je, čo sa žiadalo.) Keď sa ktorý profesor s jednou triedou zapodieval, zatiaľ druhá dajakú písomnú úlohu robila; ktorési predmety ale obe triedy, piata a šiesta, maly spoločné. Koľko ráz, keď sme v našej triede počúvali odpovedanie jednoho za druhým vyvolaných spolužiakov, počuli sme cez stenu zo súsednej triedy lomoz, hurt a krik; ale skoro sme na to navykli, lebo to tam starý profesor Gr.... riadil svojich grammatistov, lenivých trstenicou k pilnosti zobúdzal, ťažko chápajúcim od zadku vbíjal rozumu, neposednú krv chladil, a vôbec svoju vládu nad chlapcami, svojej správe sverenými, s väčšou energiou a skvelejším výsledkom vykonával, než teraz, za našich časov, nejeden predseda zastupiteľského dajakého sboru vie ju vykonávať nad smečkou obštrukcionistov!

Môj domáci pán, u ktorého som bol na „frajmeku“, bol pekárom a pritom nielen obyčajné pečivo, ale aj výborný suchár (Zwieback) pekával, ktorý vyvážal dolu Dunajom vo veľkých debnách, a niečo sa na polfuntové balíky aj doma predalo. Pri balení sucharu pomáhaly sme aj my, deti, a to veľmi rady; lebo polámané kusy dostaly sa zčiastky nám. Ja ale tmolil som sa často medzi tovaryšmi a učni, ktorí ma naučili, ako sa z cesta robia rožky, žemle a iné pečivo, že by som už kdekoľvek bol mohol za učňa pekárskeho pristať. Na pravo nás býval zase knihár, s ktorým som sa tiež skoro obznámil, často som k nemu chodil a uňho hárky skladal, ba aj knihy sošíval. Že sme bývali neďaleko rybacieho trhu, v každý piatok ráno, náhle sa rozodnilo, už som bol tam a prezeral som ryby malé a veľké, žaby a raky, keď im bol čas, a robilo mi to veľký špás, keď sa daktorá ryba vyšmykla z ruky prezerajúcej ju kuchárky a ju hodne chvostom po tvári pľasla.

S učením som sa veľmi nenamáhal; úlohy, keď aké boly, som spravil vždy, ako som vedel. Lichner mal zvláštny spôsob chyby v úlohách žiakov vytýkať. Popoludní, po skončení školskej hodiny, prekvapil pedel nejednoho žiaka týmito slovami: „Dnes o 5. hodine choďte k pánu profesorovi Lichnerovi.“ Načo? nepovedal nikdy; lebo sám nevedel. Žiak už tušil, že čosi prekotil, a išiel so svesenou hlavou hore „Marcovou ulicou“ (neskoršie trieda arcikňažny Štefanie), kde býval Lichner s profesorom Michnaym v malom jednoposchodovom dome. Toho času mala tá ulica zväčša len malé, prízemné domky, kdežto teraz je jednou z najvýstavnejších ulíc mesta. Keď tak docitovaný žiak došiel k Lichnerovi, pár slovami ho pokáral, alebo na chybu, v úlohe urobenú, upozornil a prepustil ho. To sa často vybavilo za pár sekúnd, a nemučil žiadneho dlhým dohováraním alebo karhaním.

Semestrálne zkúšky skončily sa mi dosť biedne; lebo z toho „Rómaiak történetu“ som ani zkúšku neskladal, keď som schválne neskoro prišiel, a preto dostal som zaslúženú a z druhého predmetu nezaslúženú sekundu; kdežto z ostatných predmetov boly známky o niečo lepšie. Škoda, že tie svedectvá nemám pri rukách, aby som sa v nich pokochal. Bol so mnou v jednej triede istý Nitran, ktorý mal asi päť sekúnd, a druhý, ktorý mal štyri také pľuhavé známky. To mi bolo akýmsi fľajstrom na moje sekundové rany. Svedectvo som musel, pravda, domov poslať. Že sa tomu dobrí rodičia doma nepotešili a mňa potom listovne pre lenivosť náležité vykresali, uverí mi každý, kto sám kedy také prekvapenie rodičom pripravil. Musím ale povedať, že sa ani jeden z profesorov nenamáhal nám učebné predmety obľúbenými urobiť, pekným spôsobom nám k učeniu chuti dodávať, alebo že by bol dal na sebe znať, jak obľúbeným je ten predmet jemu samému; ale učenie sa dialo mechanicky, bez ducha, bez života. Profesor si zasadol na katedru, rozložil svoje partesy, vyvolával žiakov jedného za druhým, ktorí, keď lekciu vedeli, ju vyrapotali; ak zostávali častejšie trčať, alebo hneď na počiatku stáli, ako Filip v konopách, museli sa na miesto vrátiť. Potom profesor diktoval ďalšiu lekciu, alebo ak boly sošity — ako matematika — doma prepisované, alebo učebná kniha tlačená, povedal: „odtiaľ potiaľ je najbližšia lekcia“, a bolo po vysvetľovaní a — po Kačinej svadbe! Ej, veru to vyučovanie bolo len taká macerata miseria s octom! O čo šťastnejší sú tí šuhajci, ktorí sa môžu v svojej materinskej reči vzdelávať a majú profesorov mužov odborne vzdelaných, ktorí svoj predmet nielen sucho, rok po roku, v škole odflekajú, leda sa hodina minula, ale ich žiaci vidia, že sa aj mimo školy so svojím predmetom zanášajú, v tom obore pracujú! To dodá žiakovi chuti, to vábi, láka, pobáda k zdarnému učeniu sa nielen pre školu, ale pre život. Ale keď sa profesor len v kole svojho sošitu alebo učebnej knihy, kto zná, jak mizerne posliepaných, rok po roku ustavične vrtí, ako veverička v drôtenom, o klietku pripevnenom koliečku: musel by mať hlavu ako kyjanica tupú, keby to všetko od slova do slova nazpamäť nevedel. A keď žiak behom jednoho roku tiež tak nazpamäť nevie všetky tie lekcie vyrapotať, ako profesor, ktorý za dlhé roky to isté učí, či mu to môže mať za zlé? A žiak, neznalý reči, keby aj všetky lekcie bol nazpamäť vedel odriekať, nemal z toho žiadneho úžitku, lebo sa nemohol s chuťou zanášať s vecou nerozumenou a nepochopenou. A také učenie je daromné mrhanie času!

V druhom polroku už trošku rozumel som maďarsky, a tak aj z predmetov učebných koľko-toľko som pochopil; lenže toho bolo tak málo, že to ani za reč nestálo.

V tom čase zrušené boly verejné predaje tabaku a zavedený tabakový monopol obohatil uhorskú krajinu trafikami. V posledný deň, v ktorom sa ešte netrafikový tabak a cigary predávaly, bolo v krámoch tabakových veľmi živo, lebo sa každý, kto zbytočným grošom vládal, hľadel čo najlepšie tabakom a cigarami zaopatriť, aby ešte hodne dlho nemusel „trafiku“ fajčiť. Dve dcéry môjho domáceho pána koľko ráz si robievaly dobrú vôľu, keď otec večer ešte nebol doma a matka si skoro išla pospať, aby veľmi skoro mohla vstať k počítaniu pečiva, — že si daly doniesť džbán piva, kus akéhosi smradľavého syra, a brémske cigarky, ktorých za jeden papierový desiatnik bolo 25. Tieto cigarky chodieval som im obyčajne ja kupovať, a aby som ich nevyzradil, dávaly z tých cigár aj mne, čo som však vždy náležite odstonal. Toho času bol taký nedostatok drobných peňazí, že sa papierové zlatky na štvrtky strihaly, ba aj papierové desiatniky sa na dvoje strihaly, pekári, kupci, hostinskí, mäsiari, údenári však strihali kartový papier na malé štvorce, opatrili ich na jednej strane svojou pečaťou a na druhej nápisom „1“ alebo „2“, čo znamenalo jeden alebo dva krajciare, a miesto medených krajciarov týmito vydávali kupujúcim, z papierových desiatnikov alebo zo zlatkových štvrtiek. Ba, keď sa známi a na blízku bývajúci pekári, mäsiari a iní predavači potravín medzi sebou dohovorili, brávali navzájom jedni od druhých takéto improvizované drobné peniaze od kupujúcich za hotovú plácu; potom si však jeden druhému tieto karotky zamenili a tak sa vyrovnali. Nepočul som ani raz, že by kto bol tieto drobné peniaze z núdze nahradzujúce karotky falšoval. Nech by sa dnes pokúsil dakto nielen v Prešporku, ale aj inde, pár sto takých kartových, pečaťou opatrených krajciarov vydať: zadivil by sa, keby ich chcel za skutočný peniaz zameniť, koľko by sa mu ich nakotilo, a nebol by vstave rozoznať falošný od pravého! Vtedy ešte burina závratníctva, kmínstva, defraudantstva, gaunerstva a podobných šibalství tak bujno sa nerozrastala, ako o 40 rokov pozdejšie z príčin každému veľmi dobré známych. Raz z jari, idúc ráno do školy, videl som vysokého chlapa v širokých gatiach, krátkej halienke, s ploskatým klobúkom, reťazou o nohu a ruku sputnaného, a na pleci asi na 2 stopy dlhý kanón nesúceho, ktorého dvaja žandári s nasadenými bodákmi sprevádzali. Zdá sa mi, že to bol chlap zo Zvolenskej stolice; ale, čo s tým kanónom kedy robil a ako sa mu potom viedlo, neviem.

Ale blížil sa koniec druhého semestra a s ním zkúšky, ktoré si mnohý žiak predstavuje plný strachu ako riečicu na osievanie žiakov, a tak na prepadanie tých ľahkých. Ale tí profesori sami bývajú radi, keď si hoci všetci žiaci povyťahujú náhodou také šédy, že na ne odpovedajú ako z partesov, aby svet povedal: Hľa, to je profesor, ten to vie žiakov naučiť všetkému! Németa sme preto radi mali, že nás krotko klasifikoval a pri zkúškach mával ako dlaň veliké šédy, cele popísané takými otázkami, v ktorých už aj odpoveď bola obsažená, že by ten žiak, ktorý si takú šédu vytiahol, musel byť hlúpy ako tĺk, keby na ňu nebol vedel koľko-toľko odpovedať. Mne sa však vidí, že tieto Németove šédy ani nie tak k vôli žiakom boly tak makavými otázkami preplnené, ako k vôli profesorovi, aby, keď žiak zostane trčať, profesor aj bez kukania do knihy mohol posotiť káru jeho pamäti. Mali sme v triede jedného vybíjaného šibala, ktorý, keď bol vyvolaný, lekciu nevedel — čo zo sta razov obyčajne 99 ráz sa stávalo — smelo sa rozkročil pred katedrou, zažmúril oči, ako kohút, keď ide kikiríkať, a povýšeným hlasom hovoril rýchlo vospust sveta, čo mu prišlo na um, že to bolo až radosť nám počúvať. Darmo hovoril profesor: „Nie o tom je reč! Počkajte! Zastaňte! Ale, nieže, nie!“ on si len rapotal svoje, hoci aj tri razy to isté jedno po druhom; a keď bol na konci, sadol si na miesto. Profesor bol touto taktikou najprv skonfundovaný; ale, nevediac si s ním poradiť, nechal ho tak.

Matka prišla po zkúškach pre nás. Brat, dokončivší ôsmu triedu dobre, očakával ju s radosťou; ja, majúc v hrsti z piatej triedy mizerné svedectvo, čakal som ju so strachom. Hej, mal som sa ja čo napočúvať na vozíku, od Prešporka po Trnavu, a na druhý deň od Trnavy až domov. Vidiac takto všetky ružové nádeje vo mne sklamané a miesto modranských eminencií prešporskými zlými známkami dobabrané svedectvo, robila mi ustavične výčitky; keď som na to nič nehovoril, mrzelo ju to; ak som sa osmelil niečo nešikovného na svoju obranu povedať: bolo ešte horšie. Koľko ráz mi povedala medzi Prešporkom a Lubinou: „Čo len z teba bude?“ — nevedel by som spočítať. Keď som sproboval narádzať: týmto alebo týmto by som mohol byť, — ani jedno sa jej neľúbilo. Trnul som strachom, čo ma ešte len doma čaká! a ako ma otec privíta!? Ale otec nič nehovoril, len toľko, že tú štrbinu musím vybrúsiť. Keď som toto pred dobrou matkou pozdejšie spomínal, smiala sa a riekla: „Ale, hybaj! veď to nebolo tak.“ Ale brat, ako očitý svedok všetkého, a ešte jedna, dosiaľ živá moja vrstovníčka, ktorá so mnou v jednej rodine bývala tam na „frajmeku“, jej to so smiechom dokázali, že to tak bolo na tej tortúrnej ceste.

V školský rok 1851/2 navštevoval som šiestu gymnaziálnu triedu, zase u druhého pekára súc „na frajmek“ za jeho jedinú, na slovenčinu danú dcéru. Bývali sme v Klobučníckej ulici, ústiacej do Dlhej ulice (Lange Gasse, ktorá teraz, neviem, aké meno nosí). I toto boli veľmi statoční ľudia, u ktorých sa mi dobre vodilo. Maďarsky som už rozumel, a tak aj učenie išlo, čo aj nie dobre, ale o poznanie lepšie. Najradšej som mal matematiku, kde som sa nemusel s rečou pasovať; a keď som raz bol doniesol do školy plné vačky z lepenky narobených mnohobokých telies, lebo ešte ako modranský gramatista rád som vykrajovával a lepieval pestré hviezdičky na omotávanie cverien, visiace košíky na klbko bavlny, tácky a tanierky, - zaiskrily sa profesorovi Németovi oči, a on pri svojich lahodných demonštráciách brával tieto moje vzorce, na čom som si — rozumie sa — nemálo zakladal. Len pri maďarskej literatúre mával kríž so mnou; lebo hoci som sa „Latiatuc feleim zumtuccel, mic vogmuk…“ do slova nazpamäť naučil, ba i daktoré kusy z chrestomatie, aspoň z počiatku, som nazpamäť vedel, totiž potiaľ, pokiaľ sa mi páčil, predsa toho bolo omnoho viac, čo sa mi vonkoncom nechcelo nazpamäť sa učiť. V dejepise, chudák profesor, tak často, že si to už aj vrabci vonku čvirikali, spomínal s potuteľným úsmevom bieleho koňa, za ktorého vraj Svätopluk krajinu predal Maďarom, neviem, podľa ktorého famózneho prameňa historického. Kedykoľvek som toto blbstvo počul, vždy vzkypel vo mne hnus a zošklivenie a celá tá história bola mi tak sprotivená, že som si lekciu len vtedy prečítal, keď som trúfal, že ma vyvolá. Raz vyvolaný a lekciu ako-tak mizerno odriekavší, nechal som zase na čas historiu historiou. Lichner nám dakedy predriekal krátke maďarské vety, ktoré sme museli latinsky preložené písať. Slovníky pri tom užívať nebolo svobodno, ale ani možno. Tie preklady vyzeraly u všetkých žiakov rozkošne! Ktoré slovo kto neznal preložiť, vynechal preň prázdne miesto, a že dosť bolo takých, ktorí ani obstojne skloňovať nevedeli: musel mať Lichner zvláštne potešenie v prezeraní týchto galimatiásov. Raz mi po škole riekol pedel, abych šiel ráno o 7. hodine k Lichnerovi. Premýšľal som, čo som asi mohol vykonať? ale nevedel som si na nič spomenúť, čo by mi asi karcer donieslo. Ani v noci mi to nedalo pokoja, a ledva som dočkal rána, aby som sa Lichnerovi predstavil. Sotva som dvere otvoril a po nemecky svoju poklonu urobil, vytiahol Lichner z hrby úloh moju, na turanský modrý, ako remeň silný papier, napísanú úlohu, a na poklonu ani neodpovedajúc, spýtal sa ma tiež nemecky: „S čím sa konštruuje ut?“ A keď som mu odpovedal: „S konjunktívom,“ riekol: „A prečo ste to neurobili? Choďte!“ A bolo po audiencii. Inokedy zase dal nám akúsi úlohu latinskú doma vypracovať. On všetky tie úlohy doma poprezeral, a dakedy alebo prečiarané, alebo ktoré boly trochu lepšie, pooprávané žiakom vrátil. Bol som zase citovaný. On vzal mlčky moju úlohu, ostro mi pozrel do očí a spýtal sa: „Kto vám pri tom pomáhal?“ Ja na to smelo: „Nikto.“ „Dobre. Choďte!“ A bolo po strachu. Od toho času mával na mňa lepšie oko, a ja, hoci ma bol predtým koľko ráz pár slovami pokarhal, mal som ho vždy rád. Neublížil nikdy Slovákovi, a nikdy posmešného slova ani o slovenčine, ani o Slovákoch z jeho úst som nepočul.

Toho času nachodily sa Uhry v stave výnimečnom; bez pasu nesmelo sa cestovať; polícia mala všade ňuchajúci nos a všetko prekutávajúce prsty; v hostincoch, kaviarňach a po uliciach hemžilo sa tajnými policajtmi; ba, kde sa viacej známych sišlo, aj tam si dali ľudia pozor na reči, aby im nevykĺzlo dajaké slovo, ktoré by udavač pochytil a na policiu doniesol. Ani na tom nebolo ešte dosť, ale všemohúca policia starala sa aj o to, aké šaty ľudia nosia a čím si hlavu pokrývajú. Raz povolal rektor lýcea všetkých žiakov, počnúc od prvoročných gramatistov, chlapcov, až po treťoročných teológov, do sály veľkej bibliotéky; a keď sme sa tam do jedného sišli, — bolo to predpoludním, — prečítal nám nariadenie policajnej direkcie: aby žiaden žiak atily, šnurovaných nohavíc a nízkeho klobúka, takrečeného kanáskalapu, nosiť sa neopovážil, ale aby sa odievali rúchom bez šnúr, a hlavu pokrývali buď čiapkami alebo cylindrami, toľko a toľko colov vysokými, ani o vlas nižšími, ani o znamienko vyššími. Mňa sa toto nariadenie netýkalo, lebo som nosil čapicu a obyčajný kabát, a nohavice bez šnúr, zato však nad pätami hodne vystrapené. Okrúhle a nízke kanáske klobúky mali však veľmi mnohí žiaci; a dosť bolo takých, ktorí si v tom okamžení nemali za čo kúpiť policajne predpísaného mútovníka, čiže cylindra. Čože však bolo robiť, keď sa nikto nesmel viac v tak nebezpečnom pre štát a jeho existenciu klobúčku ukázať, aby nebol policajtom do diery odvlečený! I sobral sa celý kŕdeľ väčších žiakov zrovna do židovskej ulice pod hrad k starinárom a tam alebo pozamieňali svoje klobúčky za staré, rozlámané cylindre, alebo si po pár krajciaroch také pokúpili a popoludní na veliké gaudium žiactva do školy v nich prišli. Keď sa popoludňajšie hodiny skončily a žiaci sa dolu schodami hrnuli, narážali si navzájom pri hlučnom chachote cylindre na hlavách — až po plecia! Môj domáci pán bol si dňom predtým kúpil od obyčajného nižší cylinder u klobučníka, nie z demonštrácie, ale preto, že neľúbil tie vysoké komíny a vždy nosieval klobúky s nižším vrchom. Ako tak v ten istý deň, v ktorom nám žiakom bolo policajné nariadenie v známosť uvedené, po ulici kráčal, aby si dajakú obchodnú vec vybavil, postretol ho jeden mešťan, jemu dobre od dávna známy, a povedal mu: že čo to za klobúk nosí? či nevie, že také klobúky nosiť nesvobodno? Môj domáci pán nevedel, že má do činenia s tajným špiclom, len sa zasmial, lebo sa nazdával, že je to žart, a riekol: „Nuž veď som si ho včera kúpil u klobučníka, a to nie je žiaden okrúhly klobúk, ale cylinder!“ Špicl na to: „Ale je o col nižší, než má byť; a ak nechcete, abych vás zaviedol na policiu, hneď si opatrite iný.“ Domov prišiel už v cylindri predpísanej výšky a veľmi fluchtoval i na také poriadky, i na toho špicla, o ktorom sa až teraz dozvedel, že je v službách policie, pravda, nie zadarmo.

V tej istej ulici bývali v roku 1851/2 aj dvaja moji spolužiaci; jeden z Vrbového, ktorý málokedy býval pri groši, a druhý z Komárna, na jednu nohu chromý a o barle chodiaci, ktorý mával vždy peniaze. Chodievali ku mne a ja k nim. Kedykoľvek môj krajan nitriansky nemal peniaze, požičiaval od toho chromého Maďara; a keď mu nechcel požičať, uchytil mu barlu a nechcel mu ju prv vydať, zakiaľ mu pár papierových šestákov nepožičal; alebo ho schytil a zatvoril do kasne medzi kabáty, a hocijako tam kričal, prv ho nevypustil, zakiaľ mu nepožičal ten väzeň peňazí; ale každého prvého v mesiaci mu pôžičku pekne rúče vrátil: a boli zase dobrými kamarátmi. Tak, hľa, kasňa býva nielen útočišťom prekvapených milovníkov, aby vyhli zaslúženému výprasku, ale dá sa použiť aj za nástroj k vynúteniu pôžičky. Raz som šiel týchto susedov navštíviť, aby som sa im pochválil, že som na licitácii, kde šmahom za fatku vypredávali celý sklad starších a novších kníh v jednom zbankrotovanom kníhkupectve, za dva šestáky kúpil asi 20 kníh, — a už na schodoch počul som buchot, hrmot, nadávanie a smiech. A to môj chromý Maďar zase bol v kasni zamknutý. Darmo trieskal a kopal do dverí kasne, darmo kričal: „Eressz, te vörösködökü tót!“ Môj krajan sa len smial a smial a pokúšal ho: „Dáš, či nedáš zlatku?“ Sľúbil konečne; a keď mu ju cez odchýlené dvere podal, doniesol mu Nitran barlu a vypustil ho. S tou zlatkou utekal hneď k licitácii do kníhkupectva — lebo tá trvala za viac dní, a aj profesor Schimko celé batohy kníh tam nakúpil. O dosť malú chvíľu vrátil sa môj Nitran s hŕbou rozličných maďarských a nemeckých kníh, ktoré tam ani nie za celú zlatku vylicitoval. Pamätám sa dobre, že tam bolo viac sväzkov starých vydaní Vörösmartyho a Kisfaludovcov.

Akosi sme sa dozvedeli, že na stoličnom dome možno vidieť vraha, na smrť odsúdeného, ktorý mal byť sťatý. I šli sme sa naňho mnohí podívať. Hneď pod bránou vpravo bola otvorená izba a tam za stolom sa prechádzal ten nešťastník, o ktorom sa hovorilo, že kohosi sekerou zabil. Na stole bol postavený kríž a dve sviece, a tanier, do ktorého ľudia peniaze dávali pre odsúdeného, vedľa ktorého stáli dvaja žandári s nasadenými bodákmi, a aj pri dverách bola stráž ostrá. Keď sme sa dozvedeli, že za mestom, na takzvanej „Sauheide“, má byť o 4. hodine ráno sťatý, išli sme sa aj mnohí žiaci na tú popravu podívať. Od stoličného domu až na tú pažiť, kde vysoké lešenie pre tú popravu bolo zbudované, je hodne ďaleko; a že sa voz s odsúdeným, otočený vojskom a sprevádzaný velikým množstvom ľudu, len pomaly pohyboval: trvalo to asi hodinu, než sa prišlo na miesto popravy. Nikto sa neopovážil nahlas hovoriť, a kde sa sprievod ubieral okolo daktorého kostola, s každej veže zvonili umieráčkom a ľudia sa križovali a v tichosti modlili. V blízkosti lešenia boly akési šiance z r. 1848, na ktoré sme sa my žiaci vydriapali a ztadiaľ to smutné divadlo pozorovali. Po vykonaných formálnostiach kat vzpak ruky mečom, veľkej britve podobným, rýchly rez urobil cez krk nešťastníka a hlava nešťastníka zostala v ruke katovho pomocníka, ktorý ju bol za konce šatky, ktorou bola brada podviazaná, držal, — od tela odlúčená. Vo velikom zástupe ľudu panovalo hrobové ticho. Čo sa tam ďalej dialo, na to sme nečakali, ale sme prestrašení uháňali domov.

Raz sme sa mali všetci v dome podusiť. Domáci pán dal v noci kanále čistiť. Z toho povstal taký dusivý, náramný smrad v našej izbe, hoci boly okná a dvere pozatvárané, že sme sa všetci prebudili, okná na ulicu pootvárali a so zadivením hľadeli, čo sa to v izbe porobilo! Izba bola kedysi maľovaná, potom vápnom za viac rokov bielená, a teraz ten úžasný kanálový smrad tak pôsobil na stenu, že na nej celá stará maľovka bola viditeľná; pečivo bolo tak smradom napáchnuté, že sa viac pre ľudí nehodilo. Domáca pani všeličo pálila, všeličím kadila, len aby sme sa nepodusili. Až ráno, keď som šiel do školy, nadýchal som sa čistejšieho vzduchu; v dome však musely sa všetky izby znovu vápnom vybieliť.

Nezadlho potom, včas ráno, keď som ešte na posteli ležal, zobudil ma krik, dupot, šumot a z ulice sa ozývajúci hlučný smiech a výskanie chlapcov, že som z postele vyskočil a odchýliac dvere, pod bránu som sa podíval: kto to tam beží a kričí a čo ten dupot a smiech znamená? Pod bránou bolo plno ľudí a uniformovaný policajt, ktorý zlorečil, len tak hrmelo. V tom prišiel so smiechom domáci pán a rozprával, čo sa stalo. Po uliciach chodili dvaja rasi, lapajúc na drôtovú smyčku psov, ktorí sa bez koša na pysku ukázali, a lapených hádzali do akejsi so sebou vezenej, dvierkami opatrenej truhly. A keď tam už bolo hodne psíkov neborákov nazatváraných, priskočil, akoby ho vystrelil, jeden učeň k vozíku, závlačku odstrčil, dvierka otvoril a hybaj, kade ľahšie do bočnej ulice, do nášho dvora, — policajt a ras a hŕba ľudí za ním v pätách. Na zadku nášho dvora bolo naukladané drevo; učeň na to drevo vyskočil, s dreva na šindolovú striešku šopy, ztadiaľ na strechu krížom cez dvor postavenej drevárne, zkadiaľ sa spustil do druhého dvora, a tak do druhej ulice. Práve vtedy, keď za ním do dvora vbehol policajt, smial sa učeň na hrebeni strechy drevárne a spúšťal sa do druhého dvora, a tam sa ztratil. To všetko bolo dielom okamženia. Vypustení psi, rozumie sa, rozutekali sa na všetky strany. Ten šibalský učeň musel si najprv dobre prezrieť svoj operačný terén, keď sa mu výčin tak skvele podaril.

Domáci páni boli dobrí, nábožní ľudia a pani nikdy nezanedbala rannej a večernej modlitby. Mal som ich veľmi rád, a že som im s ochotou poslúžil, kde som mohol, boli aj oni so mnou spokojní a chovali ma ako pavúka. Len raz som videl pána nahnevaného. Mal jedného zurvalca učňa, ktorý mu čosi prekotil. Vzal tedy akýsi povraz, položil ruku za široký chrbát a zavolal na učňa ako obyčajne: „Ándrérl!“ Ale sotva učeň pribehol, lapil ho ľavou rukou za šticu a povrázkom mu namrskal, že sa milý Ándrérl s výskotom svíjal ako had pod jeho rukou. Po vykonanej exekúcii zahodil povrázok, Ándrérl fikajúci odtiahol do pekárne a pán do izby, ako by sa nič nebolo stalo. Že nielen Slováci, ale aj Nemci majú premŕzajúce veršíky na rozličné mená, to som mal aj tu príležitosť počuť. Jeden z učňov bol Ondrej a druhý Štefan. Štefan premŕzal Ondreja: „Andrérl, dicker Schedel, braver Kerl, Hundsfut!“ A Ondrej Štefana: „Sfeffel, mit’n langen Löffel, mit’n kurzen Stiel: fressen thut er viel!“

V prvom polroku mal som akúsi nedostatočnú známku z maďarskej literatúry, ktorú som si však po biede za jednu zlatku napravil. Bolo totiž vo zvyku, že kto dostal z dajakého predmetu na zkúške zlú známku, mohol si ju u profesora vypraviť, ale za to musel zaplatiť 1 zl. Ale po tej oprave žiak z toho predmetu práve tak málo vedel, ako predtým, bol však zato o jednu zlatku ľahší a pán profesor ho milosrdnejšie klasifikoval, i keby žiak zhola nič nebol vedel. Koncom druhého semestra som zase mal z čohosi „nedostatočne“ a myslel som, že to mnoho neváži, keď ostatné známky boly takého stupňa, že netvorily mreže, zabraňujúce postup do siedmej triedy. Matka sa zase na vozíku dotrmácala pre nás. Leto 1852 strávil som doma obyčajným spôsobom.

Koncom augusta 1852. roku vybrali sme sa zase v sprievode matky známou cestou do Prešporka, brat do prvého roku teológie, ja, ako som sa nazdával, do „logiky“ alebo do siedmej triedy. Na „frajmek“ som už nešiel, ale býval som s bratom vedľa samého lýcea u pekárskeho staršieho tovaryša. Mali sme tam jednu väčšiu izbu a maličkú kuteru, a bývali sme tam štyria Slováci: P. S., veľmi pekný, vzorne mravný a pilný šuhaj, teraz farár v P., Jozef Š., rodom z Modry, tiež pilný, ale nehorázne mazavého písma teológ, teraz farár vo V. L., a ja s bratom. Keď nás matka obvyklým spôsobom predstavovala profesorom a prišli sme aj k Lichnerovi, tento povedal matke o mne: „Nebude škodiť, keď bude klasu repetovať.“ Do mňa ako by bol strelil; ale nepovedal som ani slová. Matka len na mňa pozrela a riekla: „Nuž, nech opakuje!“ Zronený, zbitý, zahanbený, ani neviem, ako som sa von dostal. Ale, čože bolo robiť? Už som len chodil do tej istej triedy, o ktorej som sa nazdával, že nikdy viac do nej nevkročím. Ale že mi všetky učebné predmety boly ešte od lanského roku odpoly známe, skoro som tam privykol. Tam, kde ma nikto nevidel, koľko ráz vyplakal som sa do chuti, lebo sa mi to nijako nechcelo vpratať do hlavy, prečo ja s dvoma sekundami, v prvom polročí piatej triedy uhonenými, hoci som vlani po biede skončil šiestu triedu bez sekúnd, až teraz musím zase opakovať tú nešťastnú jednu triedu, keď tí dvaja vyššie spomenutí s 5., poťažne 4. sekundami, bez ostudy pustení boli do vyššej triedy? Ale proti Lichnerovi predsa neprechovával som hnevu, a jeho náklonnosť ku mne, neviem, prečo, očividne rástla. Netrvalo to dlho a ja som bol Lichnerovi za to veľmi povďačný, že ma nazad šupol do starej triedy. V druhom polroku mali sme suplenta prírodopisu a, už nepamätám, či aj iných predmetov, kaplána Karla Csádera, ktorý nám prednášal botaniku. Hneď do prvej hodiny doniesol nám pár sušených rastlín, z ktorých mi dosiaľ utkvely v pamäti Androsace maxima L., Sisymbrium Loeselii L. a Turritis glabra L., a demonštroval nám na nich jednotlivé ústroje. Bolo mu z očí vidno, že je to jeho obľúbený predmet, a rozprával veľmi živo — dešperátnou, smiešno-komickou maďarčinou, ktorá nás vždy pri napnutej pozornosti, aby nám ani jeden taký smiešny výraz neušiel, a pri výtečnom humore udržovala — čo len vedel o tých rastlinách. Pri všetkej komike jeho smiešnej maďarčiny mali sme ho všetci veľmi radi, a napred sme sa tešili na jeho hodiny. Pravda, písanie diktovanej botanickej terminológie bola až hrozne suchá, nechutná práca; ale osladzoval nám ju Csáder, ktorý „gy“ a „ty“ ani za svet nevedel vysloviť, ale ich vyslovoval ako „d“ a „t“, až rozkoš bola ho počúvať; a keď sme dakedy, ako na komando, spustili salvu smiechu, ba hlučného rehotu: nikdy sa nenahneval, ale sa len usmial a diktoval ďalej. Keď sme mali daktoré slovo podčiarnuť, povedal rýchlo: „Tešik ezt áthúzni!“ A keď zbadal, že sme to slovo namiesto podčiarnutia prečiarli, privolal nám: „Vad aláhúzni!“ (vagy aláhúzni). Ale učili sme sa pod ním s chuťou; a keď nastaly teplejšie dni, rozliezali sme sa ako chrústi a húsenice po trávinách, vykopávajúc sotva zo zeme vytisnuvšie sa, ešte ani kvety nemajúce rastliny, a nosili sme ich do školy, aby nám ich latinské mená povedal: čo on vždy ochotne urobil. Mňa dakedy povolal k sebe do bytu a ukazoval mi rastliny svojho herbáru, ktorý si bol ešte na univerzite v Gottingách založil a prešporskými prímerkami rozmnožil. Mal toho asi 15 balíkov, zväčša v šedom pijacom papieri uložených rastlín. Samovar s čiernou kávou stál mu vždy na stole a on si často ulieval kávy do maličkej čiašky a aj mňa vždy čiaškou kávy počastoval a dakoľko prímerkov cudzozemských rastlín mi dával. Keď som mu raz doniesol ukázať môj balík rastlín, ktoré som si sám bol usušil a on mi ich pomenoval: mal z toho veľkú radosť a brával ma dakedy so sebou do blízkeho okolia na prechádzku, kde mi ukazoval vzácnejšie rastliny. Raz ma doviedol krížom ponad cintorín cez vinohrady na takzvanú Cisársku cestu (Kaiserweg) a ako veľkú tajnosť mi ukázal jediné na okolí stanovisko vzácnej kapradiny Asplenium Adiantum nigrum L., kázal mi, abych si z neho dva prímerky vzal, ale ostatné aby som nechal na pokoji a ani žiakom aby som to stanovisko neukazoval, lebo by mohli ten prevzácny druh vykynožiť. Aj k stanovisku druhej, tiež vzácnej kapradiny Asplenium Germanicum Weis. ma doviedol a tiež šetriť mi ho prikázal. Keď som mu tento posledný pozdejšie z Modry doniesol, kde som ho v skladoch skál na Holom Vrchu bol sbieral: bol tak natešený, že mi zavdal druhú čiašku čiernej kávy. So mnou sa vždy shováral nemecky, nikdy maďarsky. Raz som sa bol vybral, neviem, pri akej príležitosti, do Modry, kde môj dobrý a dosiaľ úprimný priateľ Paľko R. navštevoval gymnázium. Bol to vtedy šuhaj švihký, driečny a mnoho si na tom zakladal, že sa otužoval telocvikom. Ako sme tak kráčali po pažiti pri rybníku, napadla mu myšlienka, aby svoju obratnosť a silu ukázal, a riekol: „Poď za pasy!“ A ani mi nedal času k premýšľaniu nad odpoveďou, akú som mu mal dať, už ma ako kliešťami oblapil rukami. Neostávalo mi tedy iného, ako napäť všetky sily a brániť sa čo najlepšie. A Fortuna sa na mňa usmiala; lebo som Paľkom tak zatočil, že mi z rúk odkväcol, ruky a nohy dohora otrčiac, tou čiastkou tela, na ktorej sa obyčajne sedáva, do kopy suchého ihličia, že by ho ani Baunscheidtova mašinka nebola viac a hustejšie dopichala; ale nehneval sa za to na mňa, a ani dnes si na tom hlavu neláme, ako by mi to rovnou mincou mohol odplatiť; ale nad svojou gymnastikou predsa hlavou pokrútil. Bol som, pravda, od Paľka o 3 a štvrť roka starší, ale babrák v gymnastike, hoci som sa po vtáčich hniezdach dosť po stromoch nadriapal a k tomu odvtedy chrchliak, čo ma ten Maďar bol kolom po boku opálil. Týmto zápasom získal som mnoho na autorite u môjho dobrého Paľka a myslím, že by ma ani dnes viac za pasy nevolal.

Od bytu sme platili r. 1852/3 každý po 6 zlatých šajnových, tedy asi 2 zl. 40 kr. mesačne, a za to nám v zime aj izbu kúrili a celoročne bielizeň prali. Brat bol v konvikte a ja som mal alumneum bezplatne; na raňajky a večere dostávali sme od rodičov každý po 6 zlatých šajnových mesačne. Za to sme, pravda, stlstnúť nemohli, ale hladu a psoty sme predsa nepociťovali; lebo keď aj v polovici mesiaca groše obyčajne boly rozkotúľané, ponadväzovalo sa to tak, že sa alumnický bochník, koľko ho po obede zostalo, rozkrojil na dva kúsky, jeden na večeru a druhý na ráno: tak sme si nikdy žalúdky nepokazili, ani sme sa nikdy nežalovali, že sa musíme obísť so suchým chlebom. Keď sme len ten mali, bolo dobre. Kedy-tedy doviezli nám lubinskí furmani za vrece miškulancií, medzi ktoré v zime aj šunka a slanina zablúdily. Bolo tedy za čas hojno všetkého!

Vo februári r. 1853 spáchaný bol vo Viedni atentát na Jeho veličenstvo. O tomto hroznom skutku sa všade hovorilo a všade boly poďakovacie služby božie za zachránenie života cisárovho. I žiaci i mešťania chodili prestrašení, a kde kto aké noviny tlačené dostať mohol, hltavo ich čítal a oddýchol si, keď sa dozvedel, že rana na šťastie nebola smrteľná. Na lyceu boli vtedy so mnou v jednej triede R. R. z Nového Mesta n. V. a Š. K. z Dežeríc, v siedmej triede P. P. z Bukovca. Títo boli večer na byte ktoréhosi z nich sídení a medzi nimi jeden šestotriednik N. a hrali sa v karty. Pritom potárali z ľahkomyseľnosti nepríslušné reči, ktoré onen šestotriednik N. udal u vojenského súdu, za čo boli hneď do dunajskej kasárne zatvorení a vojenským súdom súdení a odsúdení, pri čom svedčil proti nim onen N. Rozumie sa, že zavládalo všeobecné ustrnutie medzi žiactvom. P. P. a R. R. boli šuhajci ohniví, ale nie zlí, a žiaden z nich by nikdy niečo takého, čo z ľahkomyseľnosti pobúchali, nebol vstave vykonať; Š. K. však bol dobrák od kosti, tichý, poriadny, snášanlivý šuhaj, ktorý ani nič zlého a špatného nepovedal, len sa na hlúpe poznámky tých dvoch usmial, ako to vždy robieval, keď niečo nerozumného a nemilého počul hovoriť. Vyšetrovanie proti tým trom zatvoreným netrvalo dlho, a keď boli posúdení a pokutu si pretrpeli, boli prepustení. Dvoch z nich stretol som na Panenskej ulici (Nonnenbahn) a hneď som sa ich pýtal: či je to pravda, čo sa hovorí, že boli bití? R. R. to tajil; ale Š. K. sa usmial a povedal: „Ale netaj! Ja som dostal 20 a ty 30 prútov!“ Oba boli zemani. Ten sedmoklasník však bol nezeman, a že najhrubšie slovo bol pri kartách vybuchol, dostal 40 prútov. Nato bolo celé lyceum profesorom a rektorom Fuchsom svolané do sály veľkej bibliotéky, kde nám musel prečítať výroky vojenského súdu, podľa ktorého títo traja, pre zločin urazenia veličenstva v druhom stupni, boli odsúdení na 40, 30 a 20 prútov, a pokuta na nich aj exekvovaná, nadto vylučujú sa navždy zo všetkých rakúskych škôl. Toto všetko sme pri hrobovej tichosti vypočuli. Títo traja žiaci odišli každý do svojho rodiska. Vojenský súd bol veľmi prísny a nepoznal žartu ani milosrdenstva. Ľahkomyseľnosť dvoch žiakov do špatného chýru doniesla celé lyceum. A predsa profesorský sbor mal toľko citu, že zadal poníženú prosbu k ministerstvu a až k Jeho veličenstvu, aby tým žiakom bolo dovolené ďalej študovať. A ponížená prosba bola vyslyšaná. P. P. bol sa medzitým zverboval za vojaka a je teraz kdesi pri železnici; R. R. sa vrátil a pokračoval v štúdiach a stal sa pozdejšie kdesi hospodárskym úradníkom; Š. K. však, beztak slabého tela a často chorľavý, sotva sa do Dežeríc vrátil, upadol do nemoci, z ktorej ani viac nepovstal a v lete umrel. To je isté, že pretrpená pokuta urýchlila jeho smrť. Porovnajme túto prísnosť vojenského súdu s tou prísnosťou, s akou pre maličkosti, že si slovenskí žiaci pri pive slovensky zaspievali, súdily a zo škôl vyhadzovaly sbory profesorské týchto žiakov a o to sa staraly, aby ani do iných škôl neboli prijatí: a musíme povedať, že tie inkvizície a to šmahom odsudzovanie a vyhadzovanie zo škôl slovenských šuhajov, nie pre zločin urazenia veličenstva, ale že si pozde večer pri pive nezávadné slovenské piesne spievali, omnoho krutejšie boly. V programe prešporskej vyššej reálky z r. 1895, ktorý som náhodou hneď po vydaní bol do ruky dostal, obšírne sa spomína tu vyššie udaný výrok vojenského súdu z r. 1853, kde sa tí traja žiaci aj celými menami uvádzajú. Ktorá škola sa nevie iným presláviť, ako vyhadzovaním žiakov slovenských a štvaním udavačov proti nim: takú slávu jej, veru, nikto závidieť nebude! Taký ústav je mučiareň a nie učiareň!

Ku zkúškam koncom roku školského 1852/3 stúpal som už so spokojnejším svedomím, než predtým, a aj svedectvo už bolo obstojnejšie, tak, že mi doma rodičia zabudli spomínať medzery prvého, v Prešporku zmrhaného roku. Spomenutému kaplánovi Csáderovi mám mnoho čo ďakovať; lebo ma často k sebe volával, botanické a iné poučné knihy mi požičiaval, na krátke výlety ma sebou brával, rastliny mi dával a čerstvo nasbierané podľa opisov určovať ma učil a svoju priazeň mi vždy zachoval.

V jeseni r. 1853 prešiel som už bez ostudy a bez prekážky do siedmej triedy, takzvanej logiky, ale ani tam som svoje botanizovanie nezanedbával. V tejto triede mali sme už viac profesorov. Matematiku nás učil Albert Fuchs, ktorý bol dobrý matematik a fyzik, a hoci bol rodom a smýšľaním Nemec, vydal maďarskú fyziku, ktorá sa aj v iných gymnáziách užívala ako učebná kniha. Lichner mal latinčinu a gréčtinu, Wilh. Šimko dejepis, tuším Andrej Michnay logiku, staručký Tamaško nemčinu, a, jestli sa nemýlim, už v tomto roku Samuel Liška prednášal slovenčinu tým málo žiakom, ktorí sa dali za poslucháčov zapísať.

V septembri r. 1853 nájdená bola v Starej Ršave (Oršova) zakopaná uhorská koruna i s ostatnými klenotami. Keď tieto korunovačné klenoty po železnici viezli z Budína cez Prešporok do Viedne, boly aj všetky v Prešporku sa nachodiace školy vystrojené na nádražie a tam žiactvo v rady postavené, a aj vojsko, úrady, meštianstvo a nepočetné zástupy z okolia sídeného ľudu naplňovaly veľké nádražie. Keď vlak, ktorým korunu viezli, na nádražie došiel, ukazoval ostrihomský arcibiskup korunu, na aksamítovej poduške položenú, z okna voza železničného; vojsko prezentovalo, hudba hrala, s hradu sa ozývalo dunenie kanónových výstrelov a o chvíľu pohol sa vlak smerom k Viedni.

Profesor Fuchs mal ten zvláštny, nie veľmi chválny obyčaj, že keď si žiakov poprezeral, po 3-4 hodinách sa už ukázalo, na koho má dobré alebo zlé oko. Mal som jedného spolužiaka z Báčky, veľmi pilného, milého šuhaja, krásnou rukou píšuceho, ktorý zo všetkých predmetov znamenite odpovedal a aj výborné známky dostal, len matematika mu smrdela a hovorieval: „Ja tomu nerozumiem a preto sa s tým ani trápiť nebudem.“ Koľko ráz mi ho bolo ľúto, keď ho Fuchs k tabuli zavolal a tam ho sekíroval. Na koho mal však Fuchs dobré oko, a medzi tých, veru neviem, prečo, patril som aj ja: tým všeličo prehliadol, a za čo by iných bol dal strčiť do karcera, tým sa to prepieklo. Raz mu bol ktorýsi žiak na matematiku povedal: „Načo je to kňazovi?!“ A od toho času stalo sa to u neho okrýdleným slovom, že keď mu taký, na ktorého mal zlé oko, ťarbavo počtoval, hneď mu riekol: „Načo je to kňazovi?“ Alebo, ak ten žiak bol dajaký panský, zemiansky synak a nevedel mu na tabuli úlohu spraviť, pretiahol rýchlo prstami cez vlasy, ukazovákom si podrhol nos a posmešne povedal: „Budem zemským pánom; netreba mi toho!“ Raz tak pokonfundoval jedného žiaka, že tento chudák pri tabuli dostal závrat, svalil sa na zem a tam sa dodávil. Iného zase tak zmotal, že keď sa ho spýtal: „Jeden mačací chvost a dva mačacie chvosty, koľko je mačiek?“ ten mu v strachu a v pomykove odpovedal: „Tri mačky!“ Fuchs namaľoval na tabuľu jeden mačací chvost a dva chvosty, znamenie rovnosti, za tým trojku a celú mačku, plesol kriedou o katedru a soberúc svoje sošity, ušiel zo školy.

Starý profesor Tamaško bol človek vysokoučený a, ako sa hovorilo — lebo my žiaci sme to posúdiť nevedeli — aj znateľ sanskritu, a preložil aj maďarskú hymnu „Hazádnak rendületlentül“ do sanskritu, tak že si ju Indovia pod Himalájskymi nebetyčnými horami kedykoľvek môžu zanôtiť! Ale pri všetkej učenosti bol profesorom nešťastným, lebo si nikde nevedel autoritu zachovať, a či väčší žiaci, alebo chlapci, stvárali s ním ustavične pletky. Nám prednášal nemčinu a s veľkým patosom nám čítaval kusy z Nibelungov. Ako by som ho dnes videl a počul, ako peroruje, držiac si knihu pod samým nosom, lebo bol náramne krátkozraký: „Herehorn duzzin — Bäche Bluotis fluzzin“… Mali sme v nemčine čítanku Maagerovu. Z tej sme čítavali a prekladali do maďarčiny, kedy-tedy sme robili domáce práce a raz v týždni sme rečnievali. Mne sa v celej čítanke najlepšie zapáčila za rečňovanku akási klasická báseň o kocúrovi Hinzovi, ktorú som sa naučil nazpamäť, a aby som sa Tamáškovi zavďačil, keď sa spýtal: „No, ktože nám zareční?“ vyhrabal som sa na katedru a, ako najlepšie som vedel, zarečnil som fabulu o Hinzovi, a keď som s vážnou tvárou rečnil sloku:

Hinz, des Murrnes Schwiegervater,
Schlug den Takt erbärmlich schön,
Und zwei abgelegte Kater
Quälten sich, ihm beizustehn…

strhol sa v celej škole hurhaj, smiech, výskanie, plieskanie rukami, dupotanie nohami; a to sa opakovalo, aj keď som sa po deklamovanke uklonil a ako víťaz na svoje miesto do lavice sa usadil. Tamaško moju nemeckú výslovnosť pochválil a vpísal mi výbornú známku. Kedykoľvek sme potom mali zase také rečnícke cvičenie nemecké, vždy ma spolužiaci, loptoši, vysielali, aby som im šiel o Hinzovi zadeklamovať. Raz nám na hodine Tamaško rozprával, ako Drake zemiaky z Ameriky do Anglie priniesol, ako sa tam udomácnily a po Európe rozšírily. Počutú rozprávku mali sme doma, ako ktorý vedel, napísať a do najbližšej hodiny sebou priniesť. Priniesli sme ju temer všetci. Tamaško z celej hromady vytiahol jednu tú úlohu a dal ju pôvodcovi čítať. Ani pri najpodarenejšej fraške neboli by sme sa všetci i s Tamaškom s takou chuťou nasmiali, až nás v bokoch pichalo, ako pri čítaní tejto úlohy, lučenského jej pôvodcu, ktorý chcel všetko veľmi cifrovane po nemecky napísať, ale mu všetko tak vypálilo, ako osúch dolu namazaným; a keď dočítal koniec svojej disertácie slovami: „Die Erdapfel zind níclich, und gewézen zain wird“: strhol sa smiech, až sa okná otriasaly. Koľko ráz mi bolo učeného, statočného a dobrosrdečného Tamašku ľúto, že musel takú paskalu trpieť. On nikdy neurazil nikoho, s každým pekne zaobchodil, ku všetkým bol vľúdny, vôľu mal najlepšiu, aby nám dal chuti a príležitosti niečo poriadne sa naučiť; ale, nedajbože, že by len jedinú hodinu bol mal v škole pokojnú.

Farár a profesor Šimko bol tiež muž učený, zvlášte v dejepise zbehlý a dobrý znateľ reči a literatúry českej. Že bol mal so slávnym M. J. Hurbanom pre uniu luteránov s kalvínmi ostrú polemiu, používal často na prednáškach príležitosť, aby proti Hurbanovi dajakú nemastnú a neslanú poznámku urobil, a že si netrúfal cestou tlače s ním sa popasovať, polemizoval proti nemu v škole, kde Hurbana nebolo. A to nebolo pekne, ani slušne. Ja som tiež vtedy rojčil za reč českú; ale to ma vždy dopálilo, kedykoľvek si Šimko v prednáške vyšiel proti slovenčine a ju hrubou, kočišskou rečou nazýval. A to všetko robil z pomsty proti Hurbanovi, ktorý ho bol za jednu brošúrku náležite zvláčil: a to mu Šimko nevedel zabudnúť. Odhliadnuc od takýchto poľutovaniahodných výbuchov náruživosti, prednášky jeho boly živé, poučné a každý poslucháč to vycítil, že sa aj mimo školy so svojím predmetom zaoberá a je v ňom zbehlý. Ale aj jemu žiaci robili ostudy v škole.

Nám Slovákom maďarskí a maďarónski žiaci ešte vtedy nerobili také protivenstvá, ako pozdejšie; najviac, ak nám dávali dajaké mená. Mňa, že som nosil dlhé, do tyla začesané vlasy, prezvali Svätoplukom; ale, že som sa na to nehneval, pomaly na to meno zabudli.

V jeseni poslal Csáder pre mňa a spýtal sa ma: či by som si nechcel pár groší zarobiť odpísaním katalogu rastlín Schnellerovi, kyrisníckemu rittmajstrovi na odpočinku. A keď som k tomu svoju ochotu vyslovil, doviedol ma k nemu. Schneller mal asi 40 silných sväzkov počitujúci herbár, pekne usporiadaný, a keď sa presvedčil, ža sa trošíčka aj ja do toho zelinárstva rozumiem, ukázal mi ktorési, práve v zámenu mu prišlé, krásne alpské rastliny, a dal mi katalog Flory Nemecka a Rakúska s veľmi bledopísaného odpisu prepisovať, a keď to budem mať hotové, kázal mi ho doniesť. Ani 10 dní neminulo a katalog bol čisto a zreteľne prepísaný, čo sa môjmu rittmajstrovi tak zapáčilo, že mi dal 5 zlatých. Takú sumu peňazí som si ešte nikdy tak ľahko nezarobil, ani som nikdy takej sumy nemal v rukách, z ktorej by som nebol býval povinný účtovať, na čo ju obrátim! Večer sa išlo na štrúdlu a na pohár piva. O pár dní neskoršie bol som zase k Schnellerovi povolaný, ktorý mi ukázal, aké cedule potrebuje k rastlinám, ktoré mal rozposlať; naučil ma, ako mám jeho meno podpisovať, a doručil mi pár sto cedúľ, ktoré som mu mal čím najskôr podľa danej mi úpravy popísať. Za to dostal som zase 2 zl. A to sa viac ráz cez rok opakovalo, a také katalogy prepísal som aj dr. Pawlowskému, profesorovi na právnickej akademii, ktorý potom ako správca viedenského Teresiana umrel, — a ešte komusi inému, teraz už s istotou neviem, komu. A že Schneller cez zimu celý svoj herbár prezeral, a ktoré druhy, v akých prímerkoch, z ktorých stanovísk a od koho má, minuciózne do katalógu zaznačoval, vybral si k tomu mňa za pomocníka. Tak som chodil k nemu celú zimu 5 ráz cez týždeň, večer medzi 4. a 6. hodinou, kde ma už vždy veľký pohár kávy, že by som sa v ňom bol mohol okúpať, i s rožkom očakával. Vtedy bol Schneller ešte starým mládencom a mal tiež starého sluhu, ktorý u neho ešte ako vojak bol slúžieval. Ten sluha bol originálna chlapina. On varieval pánovi svojmu na samovare kávu. Keď bola káva uvarená, obrátil sa na pätách a celkom po vojensky meldoval, že je káva už hotová; nato sa obrátil k nám chrbtom a vymašíroval von dvermi. Raz som prišiel k Schnellerovi a videl som jednu tablu na vonkajšom okne vyrazenú. A to vykonal starý sluha Franc. Schneller boli v druhej izbe a Franc čosi v prednej izbe upratúval pri otvorenom vnútrajšom okne. V tom sa strhol na ulici krik, a Franc, chtiac sa oknom podívať, čo sa to tam robí, zabudol, že vonkajšie okno je zatvorené, v náhlosti prestrčil hlavu cez tabulu skla a zostal tam trčať, lebo ho rozbité kusy skla za hrdllo držaly, tak dlho, zakiaľ mu to pán pomaly nepovyťahoval a mu do starých oslov nenadal. Schnellerovi mám veľmi mnoho čo ďakovať, lebo mi bol priaznivcom, dobrodincom a potom úprimným priateľom. U neho a jeho prostredníctvom obznámil som sa s mnohými výbornými a vynikajúcimi mužmi, a ja jeho pamiatku požehnávam.

Ktorí žiaci chceli, mohli sa učiť aj spievať. Dalo sa nás zapísať asi 25. Organista nemeckého kostola bol naším učiteľom. Máloktorý z nás poznal nóty; ale už sme si len pekne-rúče poodpisovali do sošitov nápevy daktorých nábožných a svetských piesní, nemeckých a maďarských, a spievali sme, čo nám para stačila, až si učiteľ od rozkoše oboma rukami hlavu držal. Ale naučil nás predsa krásne nápevy viacerých nábožných piesní. Jeden z mojich spolužiakov, spievajúci bas, zatiahol si dakedy nie podľa nót, ale podľa zdania a chuti hneď a hneď aj hlbšie, než bolo treba, čo tak rozpálilo učiteľa spevu, že ho okríkol: „Prestaňte s tým ,šusterbasom‘!“ Čo si zase spevák mal za zle a počal strajkovať, t. j. nechcel spievať. Ale netrvalo to dlho a tieto hodiny spevu prestaly, lebo žiaci vystávali a často neboly ani všetky štyri hlasy pohromade.

V apríli 1854. roku boly po celej ríši slávnosti z príležitosti svadby cisárovej, a takú slávnosť zariadila aj prešporská cirkev. Pri službách božích spievaná bola asi sto spevákmi, medzi ktorými sme boli aj daktorí lyceisti, cisárska hymna, s pridanou, na svadbu sa vzťahujúcou slokou, pravda, že nemecky.

Spomenutia zasluhuje, že toho času každosviatočne a každonedeľne bývaly kostoly vždy naplnené. V slovensko-maďarskom kostole bol organistom Nemec, ktorý slovensky a maďarsky málo rozumel, spomenutý už učiteľ Handl. Náhle prestal hrať a Šimko vyšiel na kazateľnicu, utiahol sa Handl poza mechy organu, vytiahol si prešporské noviny a hore-dolu chodiac ich čítal. To mne hneď zpočiatku veľmi divným prichodilo, lebo som na našich slovenských stranách niečo podobného nikdy nebol videl. Pozdejšie táto móda, ako každá móda, len preto, že to bola móda, našla aj na Slovensku nasledovníkov, lebo móda je chytľavá ako svrab. Našli sa síce jednotliví žiaci, ktorí aj poza kostol chodievali, ale návšteva kostola i so strany žiactva bývala dobrá. Nemnohí žiaci vysedávali po kaviarňach a hostincoch po nociach; taký luxus dovoľovali si len rozmaznaní synkovia majetnejších rodín; tým chudobným, — a tých bola prevažná väčšina, — ani na um neprišlo, naťahovať sa ďalej, než im perina stačila, a len veľmi zriedka sa našiel medzi nimi taký, ktorý lepší svoj kabát alebo aj periny založil alebo handlevúsovi predal, aby si mohol aspoň raz vyhodiť z kopýtka a potom, ako medveď, laby lízať. O jednom takom šibalovi, — znal som ho, — rozprávali si žiaci tú smiešno-pľuhavú historku, že si raz prevesil cez plece kepeň a vybral sa pozde večer na Vysokú ulicu (Hochstrasse) k pekárskemu krámu, ktorý mal do ulice len okno a nie dvere, a zatlačiac si čiapku hlboko na oči, pýtal si pár kusov pečiva, ktoré poukladajúc do vrecák, natiahol zavrenú ľavú ruku, ako by predavačke peniaze dával; a keď táto vystrčila von oknom dlaň, aby peniaze prijala, vylepil jej feruľou, pod kepeňom ukrytou, nehoráznu packu, a hybaj v nohy, kade ľahšie! Darmo kričala chudera predavačka: „Holts’n auf!“ (Haltet ihn auf.) Kým sa domáci, alarmovaní tou packou, dvorom vyrojili na ulicu: už si ten loptoš pohodlne vykračoval cez „Kás-Koss’n“ (Gais-Gasse, potom Kisfaludyho ulicou zvaná). Toto darebáctvo sa nám, pravda, veľmi páčilo; ale ani jeden nemal tej smelosti, aby ho bol kopíroval; lebo už vtedy sme vedeli, že každá kopia zostáva ďaleko za originálom. A predavačka ani neunúvala políciu alebo správcov škôl, lebo loptoša nepoznala, a ten by sa sám ani za svet nebol priznal; ale druhý raz bola opatrnejšia a držala sa tej regule, že „najprv platia a potom mlátia“.

Náhle sa jar otvorila, chodieval som každú stredu, sobotu a nedeľu popoludní po okolí botanizovať. Najobľúbenejším miestom mi bol Devín; a koľko ráz som za odpoludnie prebehol vedľa Dunaja do Devína, ztadiaľ vedľa Moravy do Novej Vsi, a vedľa železnice domov, donesúc pritom vždy batoh rastlín. Hrad Wolfsthal — už do Dolných Rakús patriaci — a jeho najbližšie okolie, Kozí vrch (Gemsenberg) — hoci tam jakživ, ani v najstarších geologických dobách skalných kôz nebolo, — a okolité vrchy a kopce, potom blízke ostrovy Dunaja, krížom-krážom často som pochodil a tak som ich znal, ako lubinskú Skalku, kde som sa ešte ako chlapec aj v lete na došku sankovával, alebo lúky v Turništi, kde lubinská mládež každú Kvetnú nedeľu Kyselicu (Morenu) vynášala a topievala. Pri tomto brúsení po okolí našiel som aj dakoľko, pre Kvetnu Prešporka nových, t. j. ani v Lumnitzerovej, ani Endlicherovej Flore nespomínaných druhov rastlín; na čo som bol veľmi hrdý a čo mi u prešporských botanikov akési meno urobilo. Bola to radosť detinská, neškodná.

Po skončených zkúškach r. 1854 odobrali sme sa s bratom už sami domov; on, aby sa viac do Prešporka nevrátil, keď skončil aj tretí rok bohoslovia, ja však aby som po prázdninách zase sem prišiel pokračovať v sodieraní lavíc školských. Náš návrat domov bol veselší, než inokedy, a zvlášte ja už s dobrým svedomím som predložil otcovi školské svedectvo, na čo on, pokývajúc hlavou, len toľko povedal: „No, mohlo byť aj lepšie!“ Keby som sa ja tak pilne a vytrvale bol učil, ako to robievali daktorí iní, ktorí dotiaľ sedeli nad úlohou, dokiaľ ju nevedeli ako vrabce odčviríkať: bol by som istotne samé výborné známky doniesol; ale mne to pri sošite nedalo dlho pokoja, zato som tým pilnejšie brúsil po zelinách a popri Dunaji, alebo som čítal rozličné cestopisné, z bibliotéky vyňaté knihy, Klicperovho „Lhára a jeho rod“, Rubešove deklamovanky, z ktorých, že sa mi náramne ľúbily, naučil som sa daktoré nazpamäť, že ich až dosiaľ zväčša v pamäti mám. V prázdninách roku 1854 bolo ma málo doma vidieť, lebo, keď len nepršalo, brúsil som po zelinách a sušil som si ich doma, ako by som s nimi šiel na jarmok. Od Pavla Slobodu, potomného farára vrbovčianskeho, dostal som do daru jeho bratom, Danielom Slobodom, farárom rusavským, spísané a českým muzeom v Prahe 1852 vydané „Rostlinnictví, čili návod k snadnému určení… rostlin…“, a táto kniha bola mi tak milá, že som sa v nej každý deň premŕval a podľa nej sosbierané rastliny podľa možnosti určoval. Jej chyby a nedostatky som, pravda, vtedy nepoznal; ale ona u začiatočníkov veľmi dobré služby konala. Akosi som sa dozvedel, že v Štiavnici vyšla r. 1853 Reussova „Května Slovenska“, a keď som sa na jeseň vystrájal zase do Prešporka, prosil som otca, či mi tú knihu dovolí kúpiť a dá mi na ňu 3 zlatky? A otec mi, k veľkej mojej radosti, aj tie tri zlatky dal, a ja som si ju hneď po príchode do Prešporka u kníhkupca Schweigera kúpil a mám ju dosiaľ, s veľmi mnohými do nej voviazanými, na papier popísanými značkami, opravami a doplnkami. Reussovu „Květnu“ nazval Hazslinszky (Éjszaki Magyarhon viránya. Košice. 1864)[1] v predmluve „neupotrebiteľnou kompiláciou“. Jeho poznámku som nižšie odcitoval. Ale že aj tento, ináče výborný florista, nepodával len svoje vlastné výskumy a nálezy, ale tiež aj kompiloval, toho dva drastické dôkazy, mimo iných viacerých, podal sám proti sebe v uvedenom dielci na str. 258, kde o Hippophaё rhamnoides L., tŕnitom to kríčku, udáva stanovisko podľa Rochla: „Zlatizobon Bodlak mellett Zsólyomban“ (sic!). A na str. 281 pri chvojke — Juniperus Sabina L. — udáva stanovisko: „Rochel után Klasterska Chworkán“. A to povestný florista Rochel udáva slovenské mená tých rastlín, ale nie mená stanovísk; lebo Hippophaё rhamnoides dakde menujú Slováci „zlatým zobom“ alebo len „bodliakom“; a Juniperus Sabina aj v Trenčianskej sa menuje po slovensky „kláštorská chvojka“, preto, že tento ker často sa nachodil pestovaný v záhradách kláštorských. Že sa však práve Hazslinsky tak veľmi potknúť a tak rozkošné quid pro quo napísať vedel, mi je tým podivnejšie, že sa mi raz, keď som pozdejšie s ním pilno si dopisoval, sám bol chválil, že rozumie slovensky, tak že mu nemusím ľudové podania o hubách zo slovenčiny do nemčiny prekladať.

V jeseni r. 1854 prešiel som, teraz už spievajúci, do ôsmej gymnaziálnej triedy, a už predošlého roku bol som prijatý do konviktu. Býval som ten školský rok s Miškom Boorom, vzorne pilným, poriadnym spolužiakom, ktorý ma pred pár rokami ako farár skalický a konsenior nitriansky predišiel do večnosti.

So zvláštnou záľubou počúval som Fuchsove prednášky prírodovedecké, ktoré dakedy spojoval s experimentami. Ale prednášky ktoréhosi profesora z psychologie boly nechutné, nesrozumiteľné, tak že sme sa to práve len preto jak-tak učili, aby sme na zkúške neprepadli. Latinu a gréčtinu učili sme sa na dvoje rozdelení: počiatočníci (a to v 7. a 8. triede!) mali tuším Fuchsa, alebo Líšku, za profesora, a pokročilejších učil Lichner, ktorých si aj sám dakedy vybral. Dával nám aj privátne hodiny bezplatne, večer niekoľko ráz v týždni, v svojom byte. K tomu si nás vybral z tých pokročilých asi 8 — 10, ako smotanu s kyše. Tu sme čítali ani sám už neviem ktorých z gréckych klasikov a namáhali sme sa i prekladať, ako sme najlepšie vedeli; ale hoci som mal gréčtinu veľmi rád už preto, že sa písmo ponášalo na cyriliku, za profesora gréčtiny bych sa predsa neopovážil hlásiť. V škole sme potrebovali Lichnerovu mluvnicu a cvičebnú knihu grécku, a že som mal deklinácie a konjugácie na piatich prstoch, i kopu pravidiel som znal, myslel si Lichner, že zo mňa aspoň dajaký Demostenes vystane. Ale horká moja bryndza! Náhle som opustil školu, všetky tie pravidlá mi vyfúkaly z hlavy, a dnes by som z gréčtiny nielen pred Lichnerom, ale aj pred Líškom parádne, s bubny a trúbami na zkúške prepadol. Bože uchovaj, keby daktorý žiak pred Lichnerom bol reč grécku „görög“ a nie „hellén nyelv“ nazval. Bol by si ho tak napaprčil, že by mu to nikdy nebol odpustil.

Bolemann už v ôsmej triede pri vyučovaní náboženských predmetov podkopával základy viery; o veciach, ktoré každému majú byť sväté a nedotknuteľné, posmešne hovoril, ako by bol niekym najatý len rúcať a nie stavať. Len s nechuťou som sa pod ním učil, a len ústami a nie srdcom odpovedal som, keď ma vyvolal. Ako človeka som si ho ctil; ale keď začal pri katedre mandrlence, grimasy a komédie vystrájať, vybadali to všetci dobre: že sa to na profesora nesvedčí. Jeho maďarčina bola rozkošná, lebo nebol vstave „ü“ vysloviť, a miesto „dühös“ povedal „döhös“, miesto „püspök“ — „pöspök“. Ostatne tento kunšt rýdzo maďarskej výslovnosti rozumejú aj dnes iba štepení Maďari. Ako za starodávna, podľa knihy Sudcov XII. 5. 6., rozoznávali pri brode jordánskom Galádski Efratejských po výslovnosti, spytujúc sa: „Si ty Efrafejský?“ A keď, aby sa zatajil, odpovedal: „Nie som“, dali mu vysloviť slovo „Šibbólet“, a keď ho vyslovil „Sibbolet“, už ho držali za pačesy, lebo nevedel „š“ vysloviť; takým šibbóletom maďarsko-slovenským je veľmi mnohým samohláska „ü“. A keby sa tak dakto spýtal niekoho po maďarsky: „Si ty Slovák?“ a ten by to tajil, nech mu len dá vysloviť „püspök“: už ho má v klepci, lebo rieknuc „püspök“, už sa prezradil, že jeho kolíska nestála na Hortobádi. Ale máme aj mnoho dobrých, horlivých Slovákov, ktorí takou maďarčinou hovoria, že im ju aj rodený Maďar závidí a nejeden maďarón až ofialovie od závisti! Nech dakto počúva dr. Štefanoviča, ako Maďarom v peknej maďarčine pravdy hovorí.

Tak zdá sa mi, že v tom roku zavedené boly aj na lyceu vedľa ústnych zkúšok semestrálnych aj písomné. Ja do dnešného dňa neviem pochopiť, prečo sa na tie rozličné zkúšky taká veľká váha kladie? Všade a vždy býva veľmi máličko tak výborných žiakov, ktorí si pri zkúškach či pomocou profesorov, či na vlastnú päsť nepotrebujú zazávratníčiť, ale sú vstave smelo odpovedať, lebo ovládali učebný predmet. Darmo rozkázal profesor pred písomnou zkúškou, aby knihy a sošity pokládli na katedru, že by nemohli odpovede na otázky z nich vypisovať; lebo dávno na to vyzrel fígeľ žiacky, že knihu síce oddal, ale mal vo vrecku paragrafy, ktoré nevedel zpamäti, na kartách popísané a pekne v poriadku poukladané, že na tú kartu prstami potrafil, šikovne ju vytiahol a veselo z nej odpoveď vypísal, a ešte si pritom prstami aj čelo trel, ako by nad úlohou tuho premýšľal; alebo jednu knihu oddal profesorovi a druhú, práve takú, si nechal pod lavicou, a kým si žiaci šédy povyťahovali, dávno mal taký loptoš kartu z knihy vytrhnutú a pod papier, na ktorý písal, vsúvnutú: a písomná zkúška sa zdarila. Ale ani profesor nemohol byť tak mechom buchnutý, že by klam nebol spozoroval, keď žiak, ktorý ústne nikdy dobre neodpovedal, na písomnej zkúške mal odpoveď celkom dobre napísanú. Preto, pri všetkej zdanlivej prísnosti pri tých písomných zkúškach, profesori obyčajne zažmúrili jedno oko a veľmi často aj obe, a žiaci si mysleli: „Čerta je to pravda, že chceš, aby sme poprepadali! Veď by to aj tebe bola hanba!“ a vypisoval veselo každý, ako najlepšie vedel a mohol. Netajím, že som sa aj ja takého darebáctva dopustil. Ja som nosieval do školy často téku, kde som mal rozličné papiere s karikatúrami a všakovými mazanicami, ktoré som v škole kreslieval, keď ma dlhá chvíľa morila, ako: keď som bol s úlohou hotový a do konca hodiny nemal som čo robiť, alebo keď som lekciu odriekal a potom by mi bolo prišlo počúvať to isté od dvoch, troch iných. Do tejto téky som si na karty popísal tie kusy z učebnej knihy, aspoň v hlavných črtách, ktorým sa mi bolo ťažilo dať miesto v pamäti. Ako som vytiahol šédu, pri ktorej som sufléra nepotreboval: bol som s úlohou skoro hotový, a ak sa len dalo, podopieral som dobrých kamarátov; ak som si so šédou nebol cele na čistom, dal som sa do hľadania papiera v téke, ako by tam nič iného nebolo, a medzitým som si to, čo som vlastne chcel mať, šikovne vpratal do rukáva atď. S tým som sa, pravda, vtedy nepochválil. Pri písomnej zkúške z fyziky, v ktorej som mal zaľúbenie, bol som s úlohou za štvrť hodiny hotový; ale môj kamarát, a na lavici súsed, potil sa potom smrteľným nad úlohami. Ja som si tak, čo to Fuchs nespozoroval, jeho úlohy prepísal, za chvíľu ich vyhotovil a kamarátovi pod lavicou podal, a on si ich svojimi čapatostojatými literami a ciframi pekne čisto odpísal, a keď pedel koniec hodiny cengal, dotlačil sa ku katedre a podal kartu Fuchsovi, ešte prv, než ja. Fuchs vedel, že môj kamarát s matematikou a fyzikou stojí na vojennej nohe — aby som toto otrepané podobenstvo použil, — podrhol si koreň nosa, podíval sa na môjho natešeného kamaráta, potom na mňa, ale nepovedal ani slova. Mne sa však tak zdalo, ako by sa bol usmial. Kamarátovi som vypomohol z pomykova, abych si ho udobril, lebo som ho koľko ráz pri písaní diktovaného dojedoval. On mal bachratý, sklenený kalamár s veľkou dierou, a pri písaní, ktoré mu veľmi pomaly išlo, len do sošita sa díval a prázdne pero len tak nazpamäť pichal do kalamára, a neďobnul nikdy ani mimo, ani do skla. Ja som mu túto šikovnosť závidel, a že som omnoho rýchlejšie písal, než on, mal som dosť času, abych kedy-tedy kamarátov kalamár zapchal jeho korkovým špuntom, a robilo mi to veľkú radosť, keď kamarát, ďobnúc perom do kalamára, trafil do špunta a ťahal ho aj s kalamárom za sebou. Než on kalamár odšpuntoval, už bol profesor s diktovaním hodne ďaleko a pisár musel nechať prázdnu medzeru len tak po trúfaní. Potom si svoj sošit podľa môjho rukopisu opravoval a doplňoval, a tak dlho sa učil úlohu, zakiaľ ju nevedel ako Otčenáš. Ja sa len tomu divím, že mi, hoci bol menší odo mňa, za túto ostudu nevylepil hodnú facku. Ale sa nechcel so mnou rozkmotriť, lebo vedel, že som u Fuchsa dobre zapísaný a že to ani jemu nebude na škodu. Keby som to bol ohnivejšiemu vykonal, bol by ma za to dakde bez svedkov vyobšíval, a dnes by som povedal, že sa mi dobre stalo.

V lete som chodieval dakedy so Schnellerom na botanické výlety, a môj herbárik sa zväčšoval, tu mnou samým nasbieranými, tu od Schnellera darovanými druhami. Schneller mi aj rád požičiaval botanické knihy, obzvlášte rád som prezerával krásne maľované obrazy rastlín v Petermannovom diele, a tak sám v sebe som si myslel: keby som ja túto knihu mal! A o 30 rokov pozdejšie dostal som nielen túto knihu, ale aj celú bibliotéku i s veľkým herbárom Schnellerovým, lebo mi to všetko poručil.

V tomto 1855.[2] roku do lyceálneho programu mala sa po prvý raz vpísať aj národnosť žiakov. Aspoň tak sa mi to zdá, že to bolo vtedy. Na čiernej tabuli bol pribitý oznam: aby žiaci do istého dňa u rektora dali sa zapísať, akej sú národnosti; a kto k zápisu nepríde, bude považovaný za Maďara. Tuším 15 sa nás prihlásilo k slovenskej národnosti, dakoľkí k nemeckej, ostatní figurovali v programe ako Maďari, na posmech pravde.

Zaslúži, aby som spomenul, že keď som si bol u profesora Fuchsa pre svedectvo koncom školského roku, povedal mi, že mu to ktorísi majú za zle, že sa jeho synovia za Nemcov dali zapísať. On odrodilstvo zatracoval a povedal: „Kto sa svojej národnosti zriekne a k inej sa prihlási, donesie so sebou len zlé vlastnosti svojej pôvodnej národnosti a z tej novej, do ktorej sa vtisne, priberie tiež len zlé vlastnosti, a tie dobré i tam i tu opúšťa: a tak dvojnásobne zlým sa stáva.“

Keďže je tomu už veľmi dávno, určite sa nerozpomínam, kedy nám začal profesor Samuel Líška prednášať česky česko-slovenskú literatúru, malým počtom Slovákov počúvanú. V prvej hodine držal k nám reč, z ktorej som si len toľko zapamätal, že nám hovoril: „Já nejsem ani Pavlův, ani Petrův, ani Apollonův, já jsem Kristův!“ Za koľko semestrov trvaly jeho prednášky o literatúre česko-slovenskej, na to sa už nerozpomínam. Diktoval nám všetko do pera. Raz v týždni sa aj rečnilo. Zpočiatku nám rečňovanky necenzuroval a rečnil každý, čo sa naučil. Bol medzi nami aj syn statočného slovenského farára a matky Nemky, ktorý sa chcel správne naučiť česky, alebo ako to prešporskí profesori novým slovom pomenovali, biblicko-slovensky, lebo hoci dobre rozumel slovensky, mal veľmi neohrabanú výslovnosť slovenskú. Na ukážku podám kúštik jeho rečňovanky, z Kollárovej Slávy dcery vyňatej.

„Prácuj kášty s chúty úsilófnu,
Na nárotu róli tétyčne;
Césty móchu pýty róslične,
Jénom fúli fšíckni méjme rófnu.“

Rýmuje sa to síce tiež krásne, ale, čo ako sa premáhal aj Líška, do nášho hrmotného smiechu spustil aj on smiech na všetky mutácie, až mu slzy tiekly po tvári. Ja som býval viac ráz rečníkom z núdze, keď sa nikto nehlásil. „Sedlák na piriálu“, „Človek, malá pohádka“, „Ženit nebo neženit“ a daktoré iné Rubešove deklamovanky, ktoré som nosil so sebou v schránke pamäti, dopomáhaly dakedy vyplniť hodinu. „Slávy dcera“ bez prekážky bola vykorisťovaná k rečneniu. Keď však niekto s ohňom zarečnil český preklad ruskej akejsi básne: zalomil Líška rukami, ako by sa mu stará lyceálna budova na hlavu mala svaliť; a od toho času smeli sme len to zarečniť, čo sme popredku ukázali. Keby dakto preklad dajakej tureckej básne bol rečnil, v ktorej by sa Turecko do neba vychvaľovalo a Neturci hoci ako čerti sa predstavovali: nad tým by sa nikto nebol pozastavil. Ale aby sa kto opovážil o Rusoch pekne hovoriť: to by bolo bývalo hrozne nebezpečné!

Keď sa svätila slávnosť 250-ročného trvania lycea, bol som ja vyzvaný, aby som si sklepal dajakú slovenskú jubilejnú báseň a ju potom medzi inorečovými zarečnil. Darmo som sa rukami-nohami bránil, že nie súc básnikom, neviem básne písať. Naložili mi, že musím. Už neviem, aký nesmysel som v rýmoch popísal, pri čom som hromadu bŕk rozhrýzol; a keď tie „verše“ už boly spáchané, zaniesol som ich, podľa úpravy, k Líškovi, ktorý si ich prečítal, pery si polizoval — lebo fúzy vtedy nenosil, — usmieval sa a riekol: že je to všetko dobré, len toto, toto a toto že sa má trošku premeniť. On to potom vzal do valchy a uvalchoval z toho jubilejnú báseň, ktorá sa týmito slovami začína: „Sokolíčku sivý, zavesluj křídlami!“ — kdežto sa mne o sokolíčkovi ani len nesnívalo a v celej tej básni len jediný riadok alebo veršík bol môj: „pětkrát padesáte roků“, ostatné všetko bolo perie Líškovo, ktoré na mňa popriliepali, keď mi tú ódu, či čo už to malo byť, dali v bibliotéke odrečniť a potom ju ako moju prácu v programe uverejnili. Ak by vám, ctení čitatelia, tá óda kedy pod oči prišla: neverte tomu, že by taká báseň odo mňa vystala, lebo je to dielo fantázie Líškovej, ktorý ho mne, od hlavy do päty prozaickému človeku, za sáru strčil.

V r. 1855 — 6 navštevoval som už v novej lyceálnej budove, vystavenej v starom cintoríne, blízko starého lycea, prvý ročník bohoslovecký. Kde je teraz Konventná ulica, bol pred vystavením novej lyceálnej budovy starý cintorín, cez ktorý viedol chodník do Kozej, neskôr Kisfaludyho ulice. U steny, smerom k Panenskej ulici, boly staré krypty, z ktorých sa pozdejšie, keď starý cintorín bol zastavaný, kosti a prach tam pochovaných preniesly do novej krypty, na vtedajšom cintoríne postavenej. Prvoročných bohoslovcov nás bolo veľmi málo, a aj z tých sa jeden, a k tomu ešte šleptavý, pripojil ku kočujúcej maďarskej divadelnej spoločnosti za šepkára (suffleura), a jeden bol zvolený za učiteľa v predmestí Blumenthale. Filozofiu nám prednášal prof. Ľ. Emerici, Nemec, statočný muž, ktorý sa len ťažko vedel vyslovovať po maďarsky. On bol omnoho lepším vychovávateľom detí, než profesorom filozofie. Jeho prednášky boly do úmoru zdlhavé a nechutné, a ja som si ich osladzoval kreslením karikatúr na kraje sošitu. Profesor Michnay nám podľa sošitov prednášal štatistiku Anglicka. Michnay bol muž učený, vážny, dobrý, a popoludní si dakedy na katedre aj podriemal. Pre národnosť ani Michnay, ani Emerici nedal nikdy nikomu zlého slova, ani cit národný neurážali. Výchovovedu a praktické cvičenie vo vyučovaní, ku ktorému nám z normálky 10 — 12 chlapcov dokomandované bývalo, prednášal Emerici. Exegezu mal Lichner, ktorý z donesených so sebou dobrých nemeckých komentárov hneď z jedného, hneď z druhého nám maďarsky diktoval. Hebrejčinu učil Bolemann, iné predmety iní. Keď prišly polročné písomné zkúšky, pomáhali sme si, ako sme vedeli. Tak keď Michnay kázal, aby sme mu vydali sošity štatistiky, ja som mu podal sošit historie filozofie, a štatistické čísla som pokojne do úlohy vypísal. Ak Michnay sošity na katedre prezeral, dal sa do smiechu a s veľkou záľubou muštroval moje umelecké diela po krajoch sošitu, kde bol vykreslený chrúst s debrecínskou fajkou v hube, s botanickou pľachovicou na chrbte, v jednej z predných nožičiek s čakanom, ako sa brodí po barine, s podpisom: „Faczonay, ako prírodo-skúmateľ na debrecínskej puste.“ Bolo tam i viac portrétov slávnych filozofov, ktorý ako verklikár, preclikár, alebo ináče predstavený. Do obdivovania týchto mazaníc bol „starý pán“ — ako sme ho všetci, nie posmešne, ale z úcty menovali — tak pohrúžený, že sa na nás ani nepodíval, a ani len to nespozoroval, že som mu čosi docela iného podal, než čo odovzdané mať chcel: a my sme mohli vesele poodpisovať hoci celú štatistiku.

Že som k Schnellerovi často chodieval, vedel som, že sa v Prešporku založil prírodovedecký spolok, do ktorého som bol v apríli r. 1856 prijatý, a od toho času, zakiaľ som bol v Prešporku, nezmeškal som ani jedného spolkového shromaždenia, a keď daktorí členovia mali v reálke populárne večerné prednášky, nezanedbal som ani jednej. Spolok mal aj miestnosť, kde po večeroch členovia chodievali čítať rozličné prírodovedecké časopisy. I ta som často chodieval. Tak sa stalo, že som sa obznal s mnohými profesormi aj mimo lyceálnych škôl a s inými vynikajúcimi mužmi. Predsedom spolku bol dvorný radca Dr. Ign. Plener, potomný finančný minister, ale dušou spolku bol neunavne činný Dr. Andr. Kornhuber, na slovo vzatý prírodoskúmateľ, profesor na reálke, ktorého veľmi časté plynné, poučné a pekné prednášky boly nám všetkým pravým pôžitkom. Pozdejšie prešiel na viedenskú polytechniku, kam som mu k 70. narodeninám, teraz pred troma rokami, blahoželal, lebo býval ku mne vždy priateľským, k sebe ma povolával, mnohému som sa u neho naučil, a on to bol, ktorý ma donútil, aby som v spolku mal pár prednášok, hoci som mu poctive povedal, že sa mne, ešte len žiakovi, nepatrí v tej spoločnosti, kde sú takí učenci, ako on, ani len ústa otvoriť, a že som ja preto členom spolku, aby som sa tam učil a tam len počúval a pozoroval.

Nebude od veci, keď spomeniem aj alumniu, v ktorej alebo celkom zdarma, alebo za mierny ročný poplatok žiaci frugálny obed dostávali, a konvikt, v ktorom lepší, alebo protežovaní žiaci — asi 42 — zadarmo obedom bývali opatrovaní. Za mojich časov žiackych bol alumnickým kuchárom Reimeier, človek už starý. Raz sa ktorýsi z väčších žiakov napálil na akýsi prívar, a strmo za to dohováral kuchárovi. Tento mu ale odpovedal: „Hats der Herr Hurban essen können, können Sie’s a’ essen!“ A raisonneur bol zvarený. Ktorési pokrmy maly u študentov zvláštne mená, ktoré by človek darmo v slovníkoch s tým významom hľadal. Šošovica sa menovala po alumnicky „šuviks“, lebo bývala čierna, až hrúza; fazuľa a krúpy dohromady svarené volaly sa „kontramarš“, a ja som tej miškulancie nikdy nejedol, lebo krúpy sa už tisly dolu hrdlom, keď fazuľa ešte medzi zubami hrkotala. V alumnii boly dva dlhé stoly a pri stene jeden úzky, akoby jedným bokom do steny zamurovaný, pri ktorom len na jednej strane sedávali malí papáči, majúc za vis-à-vis stenu. Raz bola šošovica ako opravdový šuviks čierna a hustá; len si tu jeden grammatista čosi smyslel a na svojich súsedov sa podívajúc riekol: „Murujme a obmietajme!“ Chlapci si to nedali dva razy povedať; nabrali si každý za tanier šošovice a kvic-kvac! pohádzali ju, ako murár varechou maltu, lyžiciami na stenu. Až keď to tam na stenu šlopotalo, zbadal neplechu senior alumnícky, ktorý na prvom stole predsedal; mená tých obmietačov si poznačil a profesorovi ich udal: za čo potom chlapci na druhý deň nedostali obed, ale pôst s obzerancami. Raz sa aj mne dostalo pokuty absentovania, ako prvoročnému teológovi. Bolo sa nás vybralo na veľkonočné prázdniny asi osem do Lubiny. To by nebolo bývalo nič závadného, keby sme neboli išli prv, než sa prázdniny začaly, a keby sme sa neboli vrátili o dva dni pozdejšie, než sme sa mali vrátiť. Ja som bol v konvikte, ostatní v alumnii. V škole nám nič nepovedali; ale keď moji spoluvýletníci prišli do alumnie, čakalo ich tam prekvapenie v podobe odkazu: že sú na týždeň absentovaní, t. j. aby obedovali, kde sa im ľúbi, len nie v alumnii. Ja som v konvikte mal pokoj a nevedel som, čo sa s tými stalo. V škole sa ma popoludní pýtali: že ako je to, keď mňa na týždeň nevykázali z konviktu? Na to som nevedel odpovedať; ale na druhý deň som šiel už neistým krokom k obedu. A zase som mal pokoj. Absentovaní krútili hlavami, že však ja som ich bol pozval, aby išli so mnou, a mne by sa to malo prepiecť, za čo si oni musia remene o jednu dierku sťahovať? I prepytovali sa u konviktistov: či som ozaj tam obedoval? Až na tretí deň, keď som si práve z druhého jedla žufanom načieral, vkročil Lichner, toho času efor konviktu, do jedálne a kývol na mňa prstom. Už, reku, viem, čo to znamená! A Lichner mi oznámil, do ktorého dňa mám zostať bez obeda. Bolo to práve do toho dňa, do ktorého sa tí ostatní alumnisti mali postiť, tak že ja som predsa nie sedem, ale len 4⅓ obeda nedostal. Jeden teolog, J. D., ktorý však nebol s nami na vakáciach, povolal nás v deň po mojom exode k sebe, že nám tam jeho domáca pani nachystala obed. Rozumie sa, že sme sa do jedného dostavili, a mali sme lepší obed, než v alumnii alebo v konvikte. Ešte však ostávaly tri dni pôstu. Na šťastie bol som si doviezol z domu za vrece miškulancií a aj trochu peňazí bolo: a tak sme absentovanie bez ťažkostí sniesli. Také absentovanie je nerozumná pokuta; lebo ktorý žiak si nemá za čo kúpiť niečo na zjedenie: či má za týždeň ozaj hladovať, až od hladu krpcami hodí? Nám to neškodilo, lebo sme mali čo jesť a nemuseli sme dlhy robiť. Môj milý priateľ, Janko Konček z Rédovej, bude sa vedieť rozpomínať na ten veľkonočný výlet a jeho následky, zvlášte mu bude v živej pamäti tá poľovka v Lubine, kde mu z klobúka-cylindra, do výšky vyhodeného, jeden výletník celé dno vystrelil, a málo chýbalo, že aj jeho nedostrieľal. Aj na tú veselú epizódu sa bude rozpomínať, keď sme sa chodievali dakedy do študentskej hôrky pri Batzenhäusloch (ktoré v čase maďarizovania prešporskí filologovia klasicky na „bimbóház“ preondiali, hoci „Batzen“ znamená malý peniaz, a nie puk) naháňať, hore a dolu vrchom behať, rukami na haluze stromov sa lapať a telom vyzváňať. Raz jeden bohoslovec sám si do tej hôrky vyšiel a tam po stromoch svoje kunšty vystrájal, ale kde sa vzal, tu sa vzal policajt a milého voltigeura so sebou pojal, ani mu nič nerieknuc: prečo? Študent bol tak pokonfundovaný, že sa mlčky dal eskortovať, a až keď dochádzali ku Kozej bráne, spýtal sa ho, že začo ho vlastne ženie na policiu? „Sie hoben Eana wollen aufhängen“ (chceli ste sa obesiť), odpovedal lakonicky policajt. A keď sa dal študent do smiechu, že to on tam telocvik robil, a ani len špagátu nemá pri sebe, vyvalil naňho policajt oči a riekol: „Jo, worum hoben's tós nit glei’ g’sogt?“ a prepustil ho.

Nás pár Slovákov tvorilo malý krúžok. Schádzali sme sa dva razy v týždni, raz k jednému, raz k druhému, tam sme rečnili, písomné práce donášali, ich čítali a posudzovali, spievali a dakedy sme si aj zatancovali, pri čom býval mojou tanečnicou jeden územčistý, pri tanci do popuku smiešno nohami rozhadzujúci môj spolužiak. Pred zatvorením domovej brány sme sa domov rozchádzali. A za to nás na škripec inkvizície nebrali! Ten krúžok písal aj mesačník „Lipa“. Hárkové čísla kolovaly medzi nami, a každý na pripojenej karte musel zapísať deň prijatia a ďalej oddania. Mimo školy sme sa so žiakmi inej národnosti veľmi málo stýkali. Keď bolo pár zbytočných groší vo vrecku, a to neraz aj u mňa bývalo častejšie, lebo z domu som dostával mesačne 6 zl. str., z čoho som zaplatil byt 3 zl., ale ostatné — prišlo 10 kr. na deň — bolo pre mňa, a nadto, tu za písanie botanického katalógu (pre Schnellera, podľa Rabenhorstovej Flory kryptogramov Nemecka sostavený abecedný soznam Kapradov, Machov, Rias (Algae), Lišajníkov — a osobitne Húb), tu zase za písanie etiket k rastlinám, kvaplo pod chvíľu pár zlatých: sobrali sme sa in corpore na hodinu-dve do „Filiálky“ — ako sme menovali poriadny malý hostinček na rohu Uhorskej a Poštovej ulice, — na skromnú, pohárom piva zaliatu večeru, a aby nám to lepšie trovilo, sme si aj v osobitnej izbičke zaspievali, a sa v pokoji rozišli. A hľa, z pľuváka Márie Terezie, ako sa prešporskému hradu hovorilo, ani len jedna noha neodpadla! Jeden z najhorlivejších spevákov bol Turčan, šuhaj ináče flegmatický, pilný žiak a mne blízky pokrevný. Raz sme mali v konvikte krupicou ako pieskom posypané slížky (krájance), až to tak pod zubami vržďalo. Tu ti môj milý Turčan, pri všeobecnom tichom kývaní bradami, zvolá: „Ej, de száraz ez a csusza, mint a magyar irodalom!“ Na to strhol sa hurhaj protestujúcich, ale Turčan len hltal mlčky a ani sa len na kričiacich a vyhrožujúcich neobzrel: ale stalo sa utíšenie veliké! Škoda ho, že na starosť kožu premenil!

Na byte som bol s Emilom Kolénym, terajším farárom hajdušickým, o ktorom musím vydať svedectvo, že bol jedným z najpilnejších a najvzornejších žiakov a mával všetky sošity tak čisto popísané, ako málo kto, a všetky svoje veci v poriadku. Izbičku sme mali čistú s oknom do ulice; lenže boly v nej dvere s oknom do izby domáceho pána, vysokou kasňou založené, tak že sme počuli všetok lomoz, krik a plač dvoch malých chlapcov, ktorých otec remeňom pre každú pletku bíjaval.

Nemôžem nespomenúť, že 15. januára 1856 sa nás 12 slovenských žiakov vybralo do Modry na pohreb slávneho Ľudovíta Štúra. To sme si najprv museli od direkcie policie vybrať pasy svoje, do ktorých nám bolo vpísané, že ideme do Modry! Pohreb bol veľkolepý, a bol opísaný v Lichardových „Slov. Novinách“ (1856, č. 15), ktoré sa mi náhodou teraz do ruky dostaly. Nás, prešporských žiakov, rozobrali si hodní mešťania za hostí. Pamätám sa, že nás bolo dakoľko v Súkenníckej ulici u Valacha, ktorého syn, tiež dobrý Slovák a statočný šuhaj, študoval v Prešporku. Starý pánko Valach vzal si nás na mušku a začal nás examenovať, že keď sme my bohoslovci, aby sme mu povedali, ktorý verš je najkratší v biblii? Ja som odpovedal, že: „Nezabiješ!“ On však riekol: Nie je pravda, ale: „Žížním!“ Ktorísi zostali zarazení, lebo nevedeli s istotou, či to slovo tam stojí samo vo verši, alebo je len čiastka verša. Keď som však stál na svojom, vytiahol pán Valach bibliu, a keď sa presvedčil, že mám pravdu, poškrabal sa za uchom a riekol: Tak je! Po návrate do Prešporka sme pasy zase oddali na policajnej direkcii. Profesori nás pre ten pohreb neinkvirovali; to vtedy nebolo tam v móde, aby profesori hrali úlohy policajtov. Len Német, keď ma postretol na druhý deň s flórom na cylindri, — lebo ako už teológ nosieval som aj ja tú putňu na hlave, — pýtal sa ma: či mi otec alebo matka umreli? a keď som mu odpovedal, že, chvalabohu, žijú, pokrútil hlavou a šiel ďalej.

V máji ma pozval dr. Kornhuber, aby som šiel s ním, s dr. Pawlowským a barónom Dionyzom Mednyanským na výlet cez Kozí vrch do Mariathalu a na hrad Pallenstein rečený, o ktorom neviem, či a aké slovenské meno má. Rozumie sa, že som k tomu bol hotový a v určitú hodinu dostavil som sa k nemu. Išli sme horami, Pawlowsky a ja rastliny pozorujúc, ostatní dvaja geologické štúdia konajúc. Neďaleko Mariathalu sú lomy na bridlicu a grafit, ktoré sme si obzreli. Hrad Pallenstein sa mi zdal stáť na skale pri spodku tenšej, pri vrchu širšej, nad bránou trčaly hlavy z kameňa vykresané a grimasy robiace, ako by sa vysmievaly tým, ktorí ho chceli kedysi dobývať! Tu nás dobre vypral dážď, ale dlho nepršalo. Na zpiatočnej ceste sme napriek kompasu a dobrej karte Kornhuberovej horami poblúdili a miesto Kozím vrchom k tunelu, do Račišdorfu sme prišli, poriadne ustatí a utrmácaní, a okolo 10. hodiny večer do Prešporka. Doma som si rastliny najprv do preša uložil a potom som spal ako zarezaný do bieleho rána, keď už bol čas ísť do školy. Slovenskí žiaci vychádzali sme si dakedy aj na Devínsky hrad; tam sme si zaspievali, rozsiahle rumy a cisternu popozerali, dávno minulé časy spomínali a so spevom zase k večeru domov sa ubierali.

Na Panenskej ulici býval menší žiak, môj krajan, u chudobnej, na jedno oko slepej vdovy, ktorú žiaci Monokulou menovali. Tam som vídaval na stene za rámom a sklom zavesenú mapu Slovanstva a môj krajan mi ukazoval vo fioku veľkej kasne rozhádzané rozličné srbské protokoly a iné písma, z ktorých on, keď to Monokula nespozorovala, karty čistého papieru vyrezával. Boli to tam vraj odbehlí srbskí študenti r. 1848 zanechali. Škoda to bolo rozhádzať alebo popáliť; lebo to boly iste prvé pokusy literárnych prác šuhajov srbských, súkromnú spoločnosť tvorivších. Tú mapu Slovanstva som chcel od Monokuly kúpiť; ale ju nechcela predať, lebo sa vždy ešte domnievala, že sa daktorý z tých srbských študentov vráti. Bol by to za hurhaj dnes, keby tak zemevid Slovanstva našli v byte alumnistovom, keď sa len pred pár rokami celý policajný a inkvizítorský aparát dal do pohybu preto, že si ktorísi zaspievali: „Ja som bača veľmi starý“, a vyhadzovanie žiakov sa dialo s divou pasiou!

K veľkému prekvapeniu žiactva bolo sa raz ráno rozchýrilo, že traja posluchači istej triedy v noci ušli z mesta s dvoma dievčatmi. Mysleli sme na všelikoho, ale že nechyboval nikto z nás, ani sme si netrúfali hádať, kto to bol. Ale jeden spolužiak môj ukazoval výraz tvári, ako by nebol vo svojej koži, úzkostlivo kukal k oknu a naslúchal k dverám, keď tam niečo šuchlo. I prikročil som k nemu a potichu som mu povedal: „Nuž, čo ste to vykonali? Veď za to môžte biely kabát dostať!“ A on sa mi priznal, že však on len kufor oddal na železnicu a tí dvaja na fiakri odviezli dievčatá na najbližšiu stanicu niže Prešporka a hneď sa vrátili. Dievčatá boly z Pešti nazpät poslané a študentom sa to prepieklo, že sa boli rozbehli aspoň jednu krátku kapitolu z románu si zahrať. Ani policia, ani profesori ich nebantovali pre tento ľahkomyseľný skutok. Hlavný faktor tejto výpravy žije a zaujíma vynikajúce miesto.

Medzi spolužiakmi mali sme jedného Nemca, dobre podkovaného, pilného šuhaja, ktorý trošíčka lámal aj slovenčinu; a keď sme sa chceli hodne rozveseliť, shovárali sme sa s ním slovensky. Raz sme sa spolu prechádzali mestom, a idúc popri Wiegandovom kníhkupectve, obdivovali sme tam vyložený farbotlačový obraz, predstavujúci dvoch ošlofhaubnovaných Nemcov, ako sa naťahujú o klobásu. Našli totiž klobásu, a tak sa s ňou delili, že každému toľký kus sa z nej ujde, koľký sa mu do huby vprace. Jednému bolo vidno na hrdle, aký kus klobásy už doňho visí, a druhý mal líca na rozpučenie naduté od klobásy poskrúcanej v hube, a oba sa už nosami jeden druhého dotýkali a oči mali až hrúza vyvalené, boky rukami podopreté: a my sme sa so smiechom dívali, ako by sme čakali konca deľby. Ach, reku, vy hltavé Nemčiská! To sa Slovák s Nemcom peknejšie a chytrejšie s najdenou klobásou rozdelili, ako títo žráči! „Nuž, a ako?“ pýtal sa zvedave môj Nemec. Nuž, reku, tak, že Slovák povedal: Vieš ty čo, Nemče! chyťme každý jeden koniec klobásy pevne do zubov a ťahajme; koľko si ktorý z klobásy odtrhne, toľko bude jeho: to bude najspravedlivejšie. Nemec na to pristal. Chytili tedy každý za jeden koniec klobásu a počali v opačnom smere ťahať. V tom povie Slovák, zavrznúc pevne koniec klobásy medzi zuby, tak že sa mu ani nepohly: „Držíš?“ Na čo mu Nemec odpovedal, rozkleniac zuby: „Jo!“ V tom mu klobása odkvacla a Slovák bol s deľbou celkom spokojný. Toto sa môjmu Nemcovi nevýslovne páčilo; a koľko ráz, keď ma stretol, nahlas, alebo pod prednáškou potichu riekol: „Tŕžišš?“ a dal sa vždy tak do smiechu, že mu na čele žily ako povrazy navrely, a my sme sa zase nad ním smiať museli. Umrel, chudák, ako počujem, už dávno v Sedmohradsku.

Viac ráz sa stalo, že náš slávny rodák, potomný správca ríšskeho Geologického ústavu, Dionýz Štúr, keď šiel z Viedne rodičov do Modry navštíviť, alebo bol na zpiatočnej ceste z Modry do Prešporka, u mňa sa stavil, balík alpských rastlín mi doniesol a ma k pilnému botanizovaniu pobádal. Raz bol so mnou aj pri shromaždení prírodovedeckého spolku, kde ho srdečne uvítali, lebo už vtedy požíval povesť pochvalnú v učenom svete. Vyslovil sa o tom spolku veľmi pochvalne, a aj to sa mu ľúbilo, že bolo mnoho členov prítomných. Nahováral ma, aby som šiel na štiavnickú banskú akademiu, že sa mi po skončení kursu hneď zaopatrí miesto pri geologickom ústave. Ale k tomu som nielen náklonnosti necítil, ale ani prostriedkov by sa mi nebolo dostávalo, aby som mohol viac rokov na akademii vydržať, a doterajšia príprava v gymnáziu nedostačovala k zdarnému v takých vedách pokračovaniu, aké sa na banskej akademii prednášaly.

V druhom ročníku bohoslovia bolo nás tiež veľmi málo. Vtedy som sa bližšie obznámil s dr. Boeckom, výborným znateľom arachníd (pavúkov) a veľmi zručným preparátorom zvieracích kostier (skeletov). Volával ma k sebe a do záhrady. Pavúkov mal na silné prúžky papieru po jednom prilepených a v rovnako veľkých špiritusových fľaškách šikmo povsúvaných, kde im opatrne nohy porozťahoval, ako by na korisť striehli, a fľašky hermeticky zatvoril, na hrdlo fľašky prilepil ceduľku s menom a stanoviskom pavúka, a tak ich do radu postaval. Ukazoval mi aj — tuším dve — na spôsob v koži viazaných foliantov veľmi vkusne zhotovené kasničky s mnohými priečinkami vnútri, kde boly systematicky postavané fľaštičky s pavúkmi z okolia prešporského, ktoré potom viedenskému dvornému muzeu daroval. Bol by som mal tisíc chutí vedľa botaniky aj s pavúkmi sa zapodievať, keďže naše Slovensko, čo sa týka arachníd, bolo bohaté, ale neznáme, lebo výborný arachneolog Doležal (Doleschall), syn modranského niekdy farára, iba ak okolo Modry sbieral pavúkov, potom sa odobral na Jávu a tam aj umrel; ale ma od pavúkov odstrašila drahota pavúkmi sa zaoberajúcich kníh, ktoré by som si nebol mohol kúpiť, aj v máloktorej bibliotéke sa nachodia u nás. U dr. J. Glatza, ktorý bol naším žiackym lekárom a obyčajne vomitívom alebo purgatívom liečieval alumnistské choroby, ale pritom bol muž vysoko vzdelaný, videl som jeho rukopis foliový s krásnymi maľovanými obrazmi dunajských rýb. Do spolkových shromaždení často chodieval, ale o svojich ichtyologických štúdiach, mojím vedomím, ničoho neuverejnil. Jeho dielo sa mi tak zaľúbilo, že by som bol mal vôľu aj naše Horniaky ohľadom rýb preskúmať. Ale Maďar hovorí: „Sokat akar a szarka, de nem bírja a farka.“

V máji r. 1857 zariadil prírodovedecký spolok, za dosť mierny príspevok na osobitnom vlaku konskej železnice, výlet s členmi do pezinských kúpeľov. Že sa mne na ten príspevok peňažitý nevytískalo, ani som na to nepomýšľal, že by som sa medzi asi štyridsiatich výletníkov prihlásil. Ale ako som večer pred výletom okolo Glatzovho bytu ulicou šiel, zavolal na mňa a povedal, že keďže jemu je naskrze nemožno, aby šiel s ostatnými do Pezinka, tedy ma prosí, aby som šiel zaňho, — a tak mi jemným spôsobom dal kartu výletnícku. Kto bol radšej, ako ja! Ledva som dočkal rána a v určitý čas dostavil som sa k východisku železnice. Dr. Kornhuber už vedel, že pôjdem aj ja. V pezinskom kúpeli sme sa my zelinári oddelili od ostatných a tam v horách sme si vykopali pár koreňov podivnej „čipkovej zeliny“ (Ruscus Hypoglossum L.), z ktorej sme potom aj dakoľko kusov v hôrke niže Červeného mostu pri Prešporku zasadili. Poprezerali sme si potom všetci fabriku na sirkovú kyselinu i doly na sirkový kýz, ako aj zapustnutý dol na zlato. K spoločnému obedu poslal staručký pezinský slovenský farár, Ján Mockovčák, slovenskú, výletníkov vítajúcu báseň, ktorú aj pri stole prečítali. Kto by to bol vtedy povedal, že pri jeho pohrebe jeden zbrklý maďarský kazateľ bude na veľké pohoršenie všetkých zdravého rozumu ľudí tárať a hubovať o „magyarok istenovi“?

Keď som si nevedel poradiť v určení daktorej nájdenej rastliny, zabehol som k direktorovi katol. normálnych škôl J. Bollovi, najlepšiemu znateľovi Kvetny prešporskej, ktorý mi vždy ochotne určoval rastliny. U neho som sa naučil aj klobúkaté huby pre herbár preparovať.

V čas jarmoku, ktorý trval cez celý týždeň, chodievali sme sa ulicami drevených búd, na Námestí milosrdných rozostavených, ako po dajakej výstave prechádzať a prezerali sme najrozmanitejšie predmety tam ponúkané. Bolo tam všetko dostať počnúc od drahých šperkov až po najnepatrnejšiu maličkosť. Mám dosiaľ dobrú zväčšujúcu lupu, ktorú som si tam od viedenského optika za dva dvadsiatniky kúpil, a dosiaľ mi koná dobré služby. Niže jarmočných búd, alebo v šiatroch alebo svoj tovar len na zemi majúc rozložený, predávali aj Slováci z horných krajov rozličné veci, tak zvolenskí čipkári, lubinskí vareškári, staro-turanskí hračkári s drevenými panákmi, rapkáčmi, koníkmi s píšťaľkou, kolískami a storakými inakšími maličkosťami, pestre a krikľavo pomaľovanými, — a kto by ich všetkých vedel vypočítať, ktorí tam svoje výrobky speňažovali. Rád som sa medzi nimi tmolil a veľmi ma bavilo, keď som mohol pozorovať, ako predavači a predavačky svoj tovar obratným jazykom vychvaľujú a na výtečné jeho vlastnosti kupujúcich upozorňujú. Zdalo sa mi, že nestojím v Prešporku, ale na jarmoku v Novom Meste. V tomto asi čase bola sa zjavila po prvý raz búda, preplnená najrozmanitejšími maličkosťami, s veľkými plakátmi: „Alles um 10 Kreuzer!“ Tam býval najväčší stisk, lebo deti, žiaci a najchudobnejší ľudia tam sa mohli najľahšie pozbaviť svojho, azda jediného desiatnička. V meste boly len dve solídne firmy, a to Weinstabel a Hummel, ktoré norimberský tovar predávaly; o 20 rokov pozdejšie, keď Židia zaplavili mesto, otváraly sa krámy s takými drobnosťami jeden vedľa druhého. Študenti obstupovávali na jarmoku krám antikvára Steinera, veľmi starého to Žida, kde sa v starých a novších knihách ako v planých hruškách preberali a vhodné za veľmi lacný groš kupovali.

Profesor Fuchs mi dovolil v lyceálnom muzeu upotrebovať dobrý drobnohľad a naučil ma s ním zaobchodiť; aj z herbáru, ktorý bol dr. Grailich, syn prešporského profesora, lyceu daroval, dovolil mi vziať si z duplikátov po jednom prímerku, čím moja sbierka rastlín značne sa zväčšovala. Aj dr. Pawlowský, poštový oficiál F. Dietl, direktor Bolla, Fl. Rómer a iní obohacovali moju sbierku. Lichner mi ukázal a upotrebovať dovolil mnohé vzácne botanické diela veľkej bibliotéky, tak: Curtis, Botanical Magazine, Reichenbach Iconographia, Flora Danica, Waldstein a Kitaibel Plantae rariores Hungariae, a iné. Aj staré česko-slovenské publikácie mi vyberával a k prezretiu alebo k čítaniu dával.

Naše žiacke schôdzky trvaly bez závady a bez prekážky ďalej. Byt študentský, kde sme sa najviac schádzavali a kde časopis „Lipa“ býval písaný, menovali sme Redakciou. Býval tam aj Ľ. Mičátek, teraz penzionovaný inšpektor gymnázia v Petrohrade. Koľko ráz som ho našiel v dyme od fajky, ako v hustom oblaku sediaceho, alebo rusky, alebo francúzsky sa učiť. Aj naši výteční slovenskí Dioskuri, bratia Mudroňovci, nás navštevovali, hoci neboli žiakmi lycea. Títo bratia-dvojičky boli nám v každom ohľade vzormi, a keby všetci rodičia mali takých synov a každá škola takých žiakov, ako boli Mudroňovci: boly by to zlaté časy i pre rodičov, i pre školy; ale aj v národe by to utešenejšie vyzeralo. Však mi to, hádam, milý priateľu, nemáš za zlé, že som teba, a nebohého, priskoro zosnulého brata tvojho, pár slovami tu spomenul, a niže ešte spomeniem?

V škole mi raz prišlo mdlo a po chrbte mi šimorilo, ako by sa mi tam mravce premŕvaly, pod chvíľu som kýchal, oči sa mi zalievaly, a než som prišiel domov, vytriasla ma poriadne zima, že som si musel hneď ľahnúť. Temer celú noc som nespal, a ráno uslzený a zasmrkaný, ledva som sa dovliekol k dr. Glatzovi, aby som sa mu požaloval, že mi čosi chýba, ale neviem čo. Glatz sa usmial, čosi mi predpísal a riekol: „Nerobte si z toho nič; o tri dni bude zase všetko dobre. Teraz je tu aspoň 10.000 ľudí na influenzu chorých.“ Tak som sa tam po prvý raz obznal s influenzou, ktorá ma aj v starobe, ako starého známeho dva-tri razy navštívila. Lekári a apatekári mali vtedy dobré časy; ja však som bol na tretí deň hore, ba ani tie tri dni nevedel som obležať, ale som neprestajne kýchal a si tvár osušoval pri stolíku. Dakedy sme navštívili aj profesora Martina Čulena a staručkého kapucína Ľva Čepku. Tento sa ma bol spýtal, že či neporovnávame reč hebrejskú so slovenčinou? A keď som mu vyslovil moje zadivenie nad tým, ako by to bolo možné, usmial sa, vzal kriedu a napíšuc na svoj stolík prvý verš prvej kapitoly prvej knihy Mojžišovej, po hebrejsky, pekným, ráznym písmom, povedal: „Nuž takto,“ a počal každé hebrejské slovo tak dlho žmýkať, krútiť a obracať, až z neho utočil podobne znejúce dajaké slovanské, a doložil: „A toto „haárec“ — „érec“ — máte zase nemecké „Erz“, „Erď“, „Erde“. Já jsem to našim kapucínům tak vykládal; oni mi proto vynadali bláznů, já jim do oslů — a nechal jsem to tak!“ O pár rokov pozdejšie postretol som staručkého tohoto dobráčka na Freiungu vo Viedni.

Posledný môj žiacky rok v Prešporku — 1857/8 — býval som v „Redakcii“ s Michalom Mudroňom, ktorý bol koncipientom u akéhosi povestného advokáta. Mudroň sa pripravoval na rigoroza, k dosiahnutiu doktorátu práv. Vysedával nad kvartantmi juridických kníh, od ktorých by som ja bol zutekal čo najďalej. Kdejakí slovenskí žiaci prešporskí chodievali k nám večierkom k spevu, rečneniu a iným nezávadným zábavám. Mudroňovcov sme nielen všetci radi mali, ale sme si ich aj ctili, lebo našej úcty boli hodni. Profesor Csecsetka nás Slovákov na prednáškach popichával, a viac ráz vykramoval pred nami tú svoju múdrosť, že Slovanov vôbec niet, ale že sú Slováci, Česi, Poliaci… Rusov sa i len spomenúť bál: len Slovania že nejestvujú. Ako druhoročný teolog uchádzal som sa na vyzvanie Bolemannovo o štipendium Róth-Telekyovské (40 zl. str.), že, ak ho toho roku v Pešti prirknuté nedostanem, o rok ho mám isté. Dostal som ho; a vtedy mi dobre padlo, lebo mal som konvikt zadarmo, a k tomu ešte 40 zl. koncom roku, to takú sumu, akej som predtým nikdy v rukách nemal. Ale čo z toho? Lebo ktorý konviktista dostal to štipendium, na budúci rok musel ísť do alumnie a tú si zo štipendia, ktoré aj na budúcne dostal, ak niečo neprekotil, musel platiť, tak že mu ani 20 zl. z neho nezostalo. Treťoročných bohoslovcov bolo nás len 7. Všetci boli v konvikte, len ja samotný, ako štipendista, bol som preložený do alumnie, a keďže som bol tam jediný, podľa starodávneho, hádam nikdy predtým nezmeneného úzu, mal som byť alumnickým seniorom, a ten nikdy za alumneum neplatil. Ale Csecsetkovi som nebol po srsti a chcel ma presvedčiť, že dva roky jedno po druhom aj štipendium, aj zadarmo konvikt alebo alumniu požívať nemožno, a seniorom alumnickým spravili druhoročného bohoslovca Šulca, ktorý vtedy tuho dul do maďarónskej trúby. Pozdejšie ma to veľmi tešilo, že sa v Šulcovi sklamali, lebo sa stal zo Saula Pavlom a veľmi horlivým Slovákom, a že bol výborná hlava a ohnivý rečník, a pera obratného a ostrého, mali s ním po konventoch často do činenia. Csecsetka, hoci sa v svojom obore vyznal, ani u žiakov, ani u profesorov nebol obľúbený a zvlášte s Fuchsom sa neradi videli.

Že nás treťoročných teologov len 7 bolo, dobre sme sa snášali, lebo keď sme sa aj dakedy o národnosti podohadovali, bývaly tieto hádky bez hnevu, a facit: že každý pri svojom zostal. Brávali sme si knihy nielen z veľkej bibliotéky, ale sme pilno potrebovali aj slovenskú knižnicu. Vo veľkej bibliotéke ukázal mi prof. Lichner krásnu písanú českú bibliu vo foliovom formáte, s utešene maľovanými iniciálkami; len jeden roh knihy bol opálený a smolou natretý. Pochádzala asi zo samého počiatku XV. storočia, a ako sa Lichner domnieval, mohla byť dajakým spôsobom z bibliotéky Korvínovej, keď ňou Turci kúpele kúrievali, zachránená. Pred pár rokami upozornil som na túto bibliu pána ministeriálneho radcu V. Houdka a sľúbil som mu, že pri najbližšej príležitosti poprezerám obrázky a iniciálky tej biblie a podám mu zprávu, aby, ak by za dobré uznal, sám sbehol do Prešporka odkresliť alebo odfotografovať tie obrazy. Ale keď som prišiel do Prešporka a s profesorom Schnellerom medzi všetkými foliantmi a rukopismi sme túto bibliu hľadali — o ktorej Schneller (prof.), ako hovoril, nikdy ničoho nepočul: po krásnej biblii nebolo nikde ani znaku. A predsa som ju r. 1858 a potom pozdejšie, ako vychovávateľ v Prešporku, koľko ráz mal v rukách a kochal som sa pohľadom na iniciálky a do nich vmaľované obrazy. Kam sa podela?

Keď Bolemann daktorého žiaka zkúšal a ten mu podal ako šéma pár slovami stručný obsah predmetu: už mal dušu na mieste a povedal: „Dobre, amice; vidím, že viete: dosť!“ Znajúc toto, zo všetkých ním prednášaných predmetov bol som si hneď od počiatku porobil také šematické výťahy, rodostromom podobné, ktoré snadno v pamäti utkvely; a keď ma vyvolal, povedal som takú suchú kostru všetkého, a obyčajne mi nedal ani dohovoriť, ale riekol: „Vidím, viete, rozumiete: dosť!“ Po mojom odchode tieto moje šemafické čiaraniny chodily z ruky do ruky a odo mňa mladší teologovia tiež podľa nich sypávali Bolemannovi piesok do očí. Jeho dogmatika bola taká (z latinskej Ammonovej do maďarčiny preklepaná), že čo sa z nej za rok-dva teolog naučil, musel sa 2 — 4 roky namáhať, aby aspoň tri štvrtiny všetkého docela zabudol, lebo sa to nehodilo do žiadnej kresťanskej konfesie.

Vystrojený raz v nedeľu popoludní botanizovať, ubieral som sa cez predmestie Blumenthal. Ale tam bol práve veľmi hlučný „Khieritóch“ (Kirchtag, Kirchweihefest), t. j. hody, čiže pamiatka posvätenia chrámu. Mali tam postavený vysoký, hladký, k tomu mydlom namazaný sťažeň, na ktorého vrcholi bola upevnená jedlička, ozdobená stužkami, ručníkami a ovešaná fľašami vína, klobásami a čo ja viem, akými vzácnosťami; a kto sa hore vydriapal: ten to všetko dostal. Díval som sa hodnú chvíľu na tých šarvancov, ktorí sa s iskriacima očima driapali obutí, — lebo bosí nesmeli konkurovať, — hore, za palmou. Ale daktorý ani do polovice sa nevyškriabal a pri ohlušujúcom smiechu divákov odkväcol, ako železný baran, ktorým sa koly zatĺkajú do zeme. Ale jeden mäsiarsky tovaryš, herkulesovská postava, šuhaj pekný, pohol rozumom, a majúc na päty čižiem pripäté akési želiezka, ako kocúr rýchle sa vydriapal hore a palmu obdržal. Darmo kričali ktorísi: „Kült’nix! Steigeis’n hot’r!“ (Gilt nichts! Steigeisen hat erl): množstvo dalo tlieskaním a hlučným pokrikovaním na javo svoju záľubu. Nadívajúc sa na ten veselý ľud do sýta, šiel som uspokojený svojou cestou ďalej.

Zdá sa mi, že to bolo málo týždňov pred zkúškami tohoto 1858, alebo ešte predošlého roku, že prišiel ku mne z Modry Čekanovič-Intibus a ma požiadal, aby som mu dovolil u mňa dohotoviť akýsi historický rukopis: že bude s ním najneskôr za dva dni hotový. Nevedel som, že bol už, chudák, choromyseľný, a nechal som ho písať, koľko sa mu ľúbilo; len to mi bolo nápadné, že večer neskoro prichodil a ráno hneď za svitu sa ztratil, cez deň však sedel a pilno písal a pritom fajčil z hrubej penovej fajky, ktorá mala na dne dieru, ktorou, keď na nej ukazovák ľavej ruky nedržal, odtekala močka. Pri fajčení držal vždy ukazovákom tú dieru prichlopnutú, až keď mu v hrdle fajky močka fafarkovala, odtiahol cele zatečený prst a močku vypustil na dlážku. Fajku tú vraj bol dostal do daru od slávneho Hollého, klasického básnika slovenského. Raz mi neprišiel na noc. Včas ráno prišiel pre mňa policajt s odkazom komisára Beutelhausera, ktorého som poznal zo shromaždení spolku prírodovedeckého: že aby som šiel hneď na policiu, že sa tam na mňa ktosi odvoláva. Keď som prišiel pred komisára, pýtal sa ma, že či poznám Intibusa? čím je? kde býva? A keď som mu povedal, čo som o ňom vedel, pýtal sa ma: či by som poznal jeho písmo? Aj medzi tisícorakými písmami, reku, lebo stavia vysoké litery rovno, ako tenké latky vedľa seba. I rozložil mi hŕbu rozličných rukopisov, z ktorých som hneď na prvý pohľad našiel Intibusov a potom som sa spýtal komisára: čo vlastne vykonal Intibus, keď bol tu cez noc zatvorený? Že vraj bol večer v kaviarni za Dunajom, rozkázal si čašu kávy s rožkom, a odchádzajúc riekol kaviarnikovi, že po tieto dni má dostať väčšiu sumu peňazí, potom že mu zaplatí. Tomu však kaviarnik nechcel rozumieť, ale zavolal policajta a dal chudáka Intibusa zatvoriť. Komisár povedal mi: „Zdá sa mi, že mu tuto čosi chýba,“ a ukázal prstom na čelo. Na to dal zavolať Intibusa a spýtal sa ho, že kto zaplatí tých 12 kr. kaviarnikovi? Zaplatil som ich ja. Intibusa prepustili s tým odkazom: aby sa ešte dnes vrátil do Modry, ináče že ho postrkom pošlú. Keď sme sa ubierali na môj byt, stretli sme toho Turčana, čo to bol v alumnii tú poznámku na slížky urobil, ten mi odobral Intibusa, zaviedol ho na kávu do kaviarne, dal ho u holiča oholiť a povedal mu, aby sa čím skôr vrátil do Modry.

Málo pred mojím odchodom domov prišiel ma navštíviť z Viedne odchádzajúci jurista P., Turčan, ktorého sme boli raz, s Mudroňom, komickým spôsobom liečili, keď mu „v hlave strieľalo“, a nocoval v mojej izbe. Ja som mal železnú posteľ a on spal, vlastne len ležal, na drevenej. Ja som, keď sa svetlo zhasilo, za chvíľu počul, že sa môj priateľ akosi mrví a stone, ale som si toho ďalej nevšímal, a spal som ako v oleji. Potom sa mi zdalo, keď som už hodnú chvíľu spal, ako by som počul hlas a ako by svitalo. Otvorím rozospaté oči a vidím svojho priateľa, ako si jednou rukou drhne chrbát, v druhej drží sviecu a čosi na stene hľadá a pritom ustavične hovorí: „Tisíc láter! ako šušovica, ako vareca! Hľaďže ti ho, ako sa to mrví!“ Boly to celé roje ploštíc, ktoré mu pobantovaly sen. V mojej železnej posteli ich bolo málo; ale v tej drevenej plno, a v ráme obrazu, nad posteľou visiaceho, ich sedelo pričupených celé hromady. Býval som tam už dva roky a nevedel som, že na mne každonočne ssávaly ploštice. Potom sme nechali svetlo horieť a my sme si sadli k stolu, položili hlavy na ruky a tak sme probovali spať až do rána. Tento môj priateľ ešte žije v Orave a bude sa vedieť na tú rozkošnú noc rozpomínať.

Ako som raz za Kalváriou daktoré vzácnejšie rastliny sbieral a s napratanou mapou na Batzenhäusle prešiel a tam — že práve mi troška peňazí ostalo — na pohárku dobrého piva si pochutnával, majúc na stole vedľa seba položené rastliny, prišiel ta jeden vojak, plukovník, i s paňou, a zasadli k vedľajšiemu stolíku. Bolo mi nápadné, že pokukával na moju mapu, že som si myslel: či mu to tam azda nezavadzia? Po chvíli však prišel ku mne a spýtal sa ma, či botanizujem, a prosil, aby som mu ukázal, čo to tam mám. Vypytoval sa aj na mená tých rastlín, a keď som mu ich všetky povedal, riekol, aby som ho na druhý deň navštívil, a udal mi svoju adresu. Rozumie sa, že som ho v určitú hodinu vyhľadal. On mňa veľmi láskavo prijal a ukázal mi svoj herbár, zväčša krásne sušené istriánske rastliny obsahujúci, a aj daktoré prímerky mi daroval. Bol to plukovník Pidoll z Quintenbachu, ktorý potom r. 1895 pri Magente v boji padol.

V poslednú hodinu u profesora Šimka, pred samými zkúškami, povstal Emil Kolény a menom všetkých siedmich teologov ďakoval Šimkovi a prosil, aby nám odpustil, ak mu ktorý z nás ostudu urobil. Chudák starý Šimko sa rozplakal, v samých hyperbolách hovoril, že ešte nikdy nemal takých žiakov, ako nás, — čo sme mu temer aj uverili, — a to najpeknejšie nám zaželal na cestu skutočného života. Zkúšky sme si vybavili, s priateľmi sa rozlúčili, a — každý svojou pošiel stranou. Ja som sa ešte vrátil do Prešporka, lebo som tu bol za pol druha roka vychovávateľom; ale to som už nebol viac žiakom, a tak zkúsenosti týchto čias nepatria do rámca tejto rozprávky.

Ešte mnoho, veľmi mnoho tislo sa mi do pera, ako som tieto drobnosti písal, a hoci som aj peru uzdu klásť musel, predsa mi toho viac vykĺzlo, než ako som mal úmysel napísať. Možno, že som sa pri daktorých udaniach o rok-dva, čo sa času týka, pomýlil; lebo veď neviedol som vtedy denníka, z ktorého by som to bol len poodpisoval, ale začrel som len do svojej starej pamäti, a ako mi tam veci vyvieraly, tak som ich, nie síce všetky, ale aspoň daktoré, zachytil a na papier položil. Chcel som týmito reminiscenciami milé čitateľstvo pobaviť; a ak sa mi to podarilo: tak som predsa čas, papier a černidlo nezmrhal.

(1898)



[1] „Jelentek ugyan meg e területről növénylajstromok, sőt van egy terjedelmes szláv botanika, de azok bár minő értékök legyen is más tekintetben, célomra, mint ráfogásokkal bővelkedő compilátiók, nem használhatók.“ Nediktovala toto Hazslinszkému závisť, že sa Slováci prv zmohli na úplnú kvetnu svojho územia, než maznaní Maďari?

[2] Alebo to bolo o dva roky pozdejšie; na rok sa určite nepamätám, ale faktum je pravdivé.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.