Zlatý fond > Diela > Gentis Slavonicae lacrumae, suspiria et vota — Slzy, vzdychy a prosby Slovenského národa


E-mail (povinné):

Jakub Jakobeus:
Gentis Slavonicae lacrumae, suspiria et vota — Slzy, vzdychy a prosby Slovenského národa

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Simona Reseková, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 96 čitateľov

Slzy, vzdychy a prosby Slovenského národa

Gentis Slavonicae lacrumae, suspiria et vota

[D1] Ad invictissimum ac gloriosissimum Monarcham, terrae, maris et inferorum Imperatorem potentissimum, Regem regum serenissimum, Ducem angelicae militiae eminentissimum, Dominum dominantium illustrissimum, Heroem heroum fortissimum, geminae naturae Gigantem, Dn. Jesum Christum, Dei et beatae Mariae Virginis filium, unicam humanae salutis Salutem, omnium sanctorum Sanctissimum, pontificum Pontificem perfectissimum, orphanorum Tutorem benignissimum, vivorum et mortuorum Judicem justissimum

Gentis Slavonicae lacrumae, suspiria et vota

voce manuque humili porrecta per M. Jacobum Jacobaeum

[D1] Najnepremožiteľnejšiemu a najslávnejšiemu Mocnárovi, najmocnejšiemu Vládcovi zeme, mora a podsvetia, najjasnejšiemu Kráľovi nad kráľov, najvyššiemu Veliteľovi anjelského sboru, najvznešenejšiemu Panovníkovi nad panovníkov, najudatnejšiemu Bohatierovi nad bohatierov, Velikánovi dvojakej prirodzenosti,[1] Pánu Ježišu Kristovi, synovi Boha a blahoslavenej Panny Márie, samojedinej Spáse ľudskej spásy, Najsvätejšiemu spomedzi všetkých svätých, najdokonalejšiemu Veľkňazovi nad veľkňazov, najláskavejšiemu Ochrancovi sirôt, najspravodlivejšiemu Sudcovi živých i mŕtvych

Slzy, vzdychy a prosby Slovenského národa

predložené pokorným hlasom a rukou magistra Jakuba Jakobea

[D1b] Trojke urodzených, veľkou znalosťou krásnych umení a občianskych záležitostí najvychýrenejších mužov, pánu Mikulášovi Záborskému[2] atď., pánu Martinovi Fejerpatakymu[3] atď., pánu Martinovi Rotaridesovi[4] atď., v slávnom Uhorskom kráľovstve najpreslávenejším právnym zástupcom, svojim pánom priaznivcom v Pánu Ježišovi najváženejším tieto slzy, prosby a vzdychy veľmi starobylého slovenského národa na dôkaz úcty, lásky a úprimnosti dáva, oddáva, podáva

magister Jakobeus


Ja, čo kedysi v mladom veku som napísal veľa[5]D2
básní a nesmrteľné meno[6] som básňami získal,
teraz hovoriť o tých slzách i tisícich žiaľoch
národa Slovákov[7] túžim. Nuž chytro i zdarne[8] mi teda
5
pomôžte, bohyne, obývajúce sám Helikón svätý,
pomôžte, všetky Múzy, čo hrdinské skutky i činy
dávneho národa vyrozprávať ver’ jediné viete!
Predovšetkým mi, Duchu svätý, čo priaznivcom umu
najsvätejším si, vstúpiť ty dožič v priaznivý prístav,
10
šťastlivé zefiry,[9] šťastlivé plachty mi poskytnúc, by som
samého Boha, z ktorého, v ktorom, skrz ktorého je to
všetko, čo je, tu svojou básňou hneď osláviť mohol!
Boli časy,[10] keď národ Slovákov, neveľký síce,
predurčený však nebu, tu posvätné obete konal
15
a mal i na mysli často to zoslané tajomstvo spásy,[11]
ktoré otvára zavreté brány tam na božom sídle
a sám zločin zmýva, čo s hroznou odvahou onen
nedbalý prarodič ľudstva[12] spáchal, tak odkážuc deťom
pokladnicu plnú tej smutnej istiny strastí.
20
Toto Hromovládcovo dobro,[13] i ďalšie, sa chystá
stále prijímať vďačnou rukou, a pretože strašná
žatva,[14] nešťastná žatva, priam nabitá žalostným lósom,
ešte nepominula, by skoro sa vrátila iná,
šťastnejšia z vôle Mocnára neba i zeme, si želá
25
Národ-Mať slovenská,[15] ktorú si vlastnou preliatou krvou
skutočný Boží syn raz vykúpil a hneď i mnohým
utrpením i mnohými skúškami urobil krásnou,
od škvrny poškvrny[16] očistil celkom (bo nevzhľadná bola).
Práve prichádza, svoje údy v háv čierny si haliac:
30
skľúčená, biedna a bezradná, na lásku ženícha sťaby
zabudla,[17] bosá a slzami máčajúc zvlhnuté viečka,|
chatrné rúcho! Až do toho najzadnejšieho kúta[D2b]
v chráme sa utiahla hneď a smutno na zem si sadla,
rozjímajúc o Kristu veľa i o nebi veľa.
35
Takto ni hrdlička-vtáčik,[18] keď stratí milého druha,
nenarieka, hoc samotná na suchom breste sa súži
a tam v zelené lístie ísť spočívať odmieta celkom.
Takto ni manželka prarodiča[19] tu nelkala, keď mrieť
syna videla bratovou rukou, čo zločinne (hrôza!)
40
preliala krv. Tak mnoho a toľko sĺz nevycedila
Judita ani Estera[20] veru, keď hebrejský národ,
nepriateľmi snáď bez počtu nesmierne gniavený a tak
hroznej smrti už určený, s bolesťou ukrutnú skazu
čakal a súdil, že od samého až koreňa bude
45
jeho potomstvo vyhubené (tak nepriateľ chrlí
hromové slová a záhubnou smrťou i zánikom hrozí).
Slzy bez miery, uver, i nárek bez konca tuná
Národ-Mať Slovákov[21] chrlila stále a prevravieť chcela.
Trikrát plačlivým hlasom[22] sa pokúšala ver’ ozvať,
50
trikrát veru hlas zlomený zamrel jej na smutných perách.
A keď sa pomaly vzchopila, v slzách reč takúto rečie:
„Taký lós teda ma čaká? Ja Národ-Mať slovenská,[23] Národ
drahý Bohu, a predsa som nútená takéto žiale
znášať? A sotená pod hladinu vôd hučiacich strmhlav,
55
od hrozieb Satana Mohameda[24] a zúfalstva skleslá
plakať tam mám? Či plač ten var bez konca bude? Ó načo,
načo sbor svätý,[25] je tvoja potecha, prorockým hlasom
toľko ráz kedysi povedaná a v maličkej knižke
obsiahnutá? Um umný ty neumný máš už a jazyk
60
taký až vrtošivý? Ej, úmysel vratký ťa zmenil?
Budem vraj šťastná a požehnaná bohato slávou,
pred nepriateľom sveta, i pred Flegetontom tam v Orku,[26]
nech sám, ako chce, soptí a svet sa pokúša zboriť,
bezpečná pod božou ochranou stále vraj budem, si veštil!|
65
A či snáď vidím, že je to tak naozaj? Platia snáď tvojeD3
výroky? Čo si mi kázal mať nádej vo veľké veci?
Nádej v dym zmení sa? Všetka nádej — ach! — odvanie vánkom?
Toto rod nebeský[27] chcel? I predkovia hlásali toto?
Takto moja sláva až do vekov budúcich žiari?
70
V takomto šate si Kráľka, čo družkou má nebies byť,[28] kráča?
V takomto zármutku, v takýchto slzách mám prežívať ďalší
život? Toto sú dary čo nechalo nešťastnej nebo?
Čo si, ja úbohá, počnem? Zrak kamže obrátim? Kam sa
utiahnem? Nádej len skromná mi ostáva, viera len malá.
75
Potomstvo moje[29] (ak chcela by dopustiť pravica v nebi)[30]
vyhubiť dychtivo túži až od samých koreňov sám Drak,
vládca Averna,[31] neznalý svetla a v temnotách dliaci,
dozaista si predstavujúc už posledné chvíle
rácajúceho sa sveta[32] a dumajúc o sľube, čo raz
80
ľúbezná duša Ježiš, tu v žití ten najdrahší, dal mi,
že ver’ hodlá tu dobyté víťazstvo z neba zniesť dolu,
navštíviť zároveň ríše, čo hroznou smrťou bol získal,
ba sám i ovládať liacami pevne tú zbesilosť sveta.
Napokon v duchu sa vracajúc k svedectvám prorokov dávnych,[33]
85
sám už tuší, keď naň sa valí zlý osud, svoj vlastný
zánik, no usiluje sa ľsťou a úskokmi zmariť
pradenie Sudičiek,[34][35] nazdávajúc sa, že keď sa mu šťastne
kedysi podarila tá prvá lesť s jablkom v raji,[36]
podobným zločinom teraz vraj dosiahne podobný úspech.
90
Práve tak ako vlk divý, keď zbadá, že vysliedil ktosi
jeho zapadlý brloh a skrýšu, a snuje, strach majúc
o mladé vĺčky, úmyselne hoc tisíce fígľov,
vymýšľa tisíce ľstí a noci bezsenné trávi
tak, že sa potĺka sem-tam, strasť strašná mu prekážkou nie je;
95
ani húšťava, ani zlo žiadne ho nezdrží v ceste,
aby len od brlohu on mohol odvrátiť lovca
a tak (ak možné to je) mu námahu úplne zmariť:|
ak sa však prezradí klam a odhalí jedna lesť z mnohých,[D3b]
prefíkane prikročí k ďalším a, opustiac vĺčky,
100
strojí úskoky obdivuhodné a, jaskynné dúpä
chrániac, každučký prístup k nemu on zahatá chrastím,
ba i chôdzou on mätie, bo kľučkuje na rôzne strany,
aby tak neostal nijaký chodník a nijaká stopa —
toľko nástrah ten neprajný Vlk[37] mne úbohej strojí!
105
Ak by som chcela však vymenovať, ach, nástrahy všetky
skôr by pominul deň a večer sa vynoril z temnôt!
Bez skúšky nenechá nič, nič nenechá nevyskúšané!
Čudnými fígľami teraz ten Sofista[38] so mnou boj vedie,
a súc ku klamnej ľsti a k nepravde primiešať pravdu
110
zvyknutý, prekrúti niektoré veci a zveličí malé.
Takto ten prefíkanec sa premieňa na svetlo samo,
božskú tvár ukazuje, keď podobu klamnú bol prijal.
Teraz vyčíňa znova a v temných hlbinách siete
husté zas pletie i obmotáva tu príbytky mojich
115
detí,[39] by lapil nič netušiace v sieť dôvtipným fígľom.
Eumenidky, Fúrie, Díry a Charybdy hrozné,
kadejaké tiež Tiene,[40] čo strašný Avernus chrlí,
proti úbohým hucká, štve tyranov[41] povestných bojmi
krvavými a šíry svet ohlúša vojnovou vravou.
120
Načo mám spomínať, Mohamed,[42] toľko (no spomenúť treba)
tvojich nájazdov, krvavých bojov, vrážd, príšerných pohrôm,
ktoré tu prežíva teraz to pomedzie Uhorskej ríše?
Načo i ukrutné udalosti a Martove činy[43]
(s hrôzou to rozprávam, mdloba sa zmocňuje zdesených údov),
125
ktorými chceš mňa úbohú zmárniť a vo vojne zničiť,
alebo aspoň vyhnať z vlasti a poslať až k brehom
najvzdialenejšieho mora, či ku Garamantom[44] a Indom?
Svedok, čo oblohu brázdi a tento svet napĺňa svetlom
Slnce, otec to hviezd, tu veľa ráz, zastretý chmúrou,[45]
130
odvracal od sveta tvár a svetlo odmietal dávať.|
Videli sme, že zhnusený vraždením šialeným, strašným,[D4]
z lásky ku kresťanom tam na nebi prelieval slzy.
Svedkom tuná je rieka Hornád i Bodrog i Tisa![46]
Svedkom tuná je otec vodstiev, sám vznešený Dunaj,[47]
135
ktorý sa s dumným dunením valil, mohutné prúdy
vôd vpred hnal a veľa ráz, so starým korytom nie ver’
spokojný, na miesta nové sa rútil a obrovské vrchy
podomieľal i — neznesúc uzdu — okolné kraje
nariekať nútil; tak odsúdil vraždenie desné i psov krv
140
chlípajúcich! Nuž kto by, ach, kto by sa mohol sĺz zdržať,
vraviac o týchto veciach, hoc bol by hneď tvrdší než Hydra
a než kaukazská šelma, či divší než medveď sám skýtsky?[48]
O tom však mlčať už chcem, nech nezdá sa hádam, že rany,
čo sa už začali hojiť, zas novou bolesťou jatrím!
145
Uhry, aké vy biedy,[49] ach, aké vy pohromy neraz
so mnou ste prežívali, keď v záplave cudzieho vojska
paloše, meče a kopije s širokým železným hrotom,
strašné piky[50] a lovecké oštepy s dlhými hrotmi,
mažiare[51] rôzne a rýchle záblesky vyšľahujúce
150
delá, ba zbrane, ach, už len tým svojím rachotom strašné
proti mojim drahým[52] ste videli napriahať! Vojsko —
ako keď vzbúrená rieka hať pretrhne a vpred sa rúti,
stŕha v ceste jej stojace brvná a zalieva nivy —
kade má cestu, sa rúti, občanov ako smršť kvári,
155
blčiace zlosťou a vášňou i chtivosťou ako blesk ničiť
do boja volá, len vojnou sa vyhráža, ohláša vojnu,
napokon napáda vojenské šíky, čo odpor mu kladú,
a hor zdvihnutým mečom časť môjho potomstva márni.
(Zmárnený nejeden je však a ducha sám oddáva vánkom,
160
proti Slovákom mojim on radšej nebol by tiahol!)
Veľké množstvo bezduchých tiel ver’ na kope leží
po dolinách i cestách i širokých rázcestiach ulíc.
Korisť, ó kráľovský poklad, sa lúpi tu po mnohých mestách,-
na pestré rúcha i na zlato bohatá skriňa je cieľom[D4b]
165
(čudné!) a násilím hrubým sa zmocňuje bohatstva vojak;
biedny prv, bohatší o tučný lup preč odchádza stadiaľ!
Nádej, zla toľko už vytrpiac, gniavená toľkými húfmi
strastí, sa vrátila: svieža krása ju po smútku krášli.
Z pokorných sŕdc sa nebo tu toľkými prosbami prosí,
170
a tie mi kážu dúfať v lepšie a skľúčenej mysli
z chrámov Sióna[53] hojnú i bohatú útechu nesú,
veštia šťastný a dôstojný osud, zoslanie blaha
mieru z neba si žiadajú. ,Mier‘, hlas každučký šepce.
Sama veru som dúfala, že mi po chmárach svitne
175
jasné slnko a Mars už tuhými putami bude
spútaný. Ale v patách mi kráčal neprajný Osud.
Tisifone,[54] zbroj nesúca: čierne hady a fakle,
i ten,[55] čo po mojich drahých sťa gétulské levisko[56] dychtí,
z jednej biedy hneď do ďalších bied[57] a do hrozných pohrôm
180
nad pohromy ma vrhá! Čo zostalo ešte, keď zmĺkol
Mars, to hneď rúca (hľa, v akom mučivom ohni sa trápim!)
celé vojsko vetrov, čo zo všetkých strán sa sem zhlukli,
a s ním i Eurus i Notus i Afrikus,[58] ktorý je stále
na búrky bohatý; divokou smršťou tie vetry zem kvária,
185
lámu rozsiahle lesy aj vysoké múry, aj nahor
vypínajúce sa cimburia[59] hradieb a váľajú veže!
Kamenia obrovské množstvo som videla tu i tam ležať,
videla som ho rozmetané i po pláňach, čo sú
od seba veľmi vzdialené. Také, ach, besné a dravé
190
(podivná vec to!) sú vetry, keď prikáže takto Kráľ nebies!
Prečo mám zamlčať blesky a z mračien sršiace ohne?
Treba vedieť, že sú to znamenia božieho hnevu!
Dôkazom toho sú domy a (strašný a žalostný pohľad!)
rezbami zdobené krovy, tá honosná okrasa predkov,[60]
195
úderom blesku zhora hneď spálená v ničotný popol.
Pomlčím tuná o slzách nebies: o večných dažďoch.|
Pomlčím tuná i o tisíc pohromách v jedinom roku.[E]
O jednej nemôžem![61] Bolesť, tá najväčšia bolesť, ma ešte,
ešte ma zžiera[62] ver’! A už z hrudi sa nesmierny nárek
200
derie a srdce, už predtým od žiaľu zomdlené, puká!
Povedať to, či mlčať? Ak môžeš, vrav, skľúčená myseľ!
Z mojich pohrôm sa teší aj Parka a šetriť ma nechce.
Skazonosným a desivým morom, ach, postihla Uhry,
pričom dbala, by nechýbal na žiadnom mieste ten korbáč!
205
koľko len, koľko detí mi skosila príšernou Smrťou?
Koľko len otcov, tých ochrancov, ktorí mi ochotne neraz
nastavovali svoju šiju, keď klesala som už,
ba keď mečom ma vyhubiť chcela tartarskej ríši[63]
oddaná zberba, hneď hotoví boli položiť život,
210
ak by len mohli mi vykúpiť krvou priaznivý osud?
Týchto mi vzala; to je a už naveky zostane v srdci
zaznamenané i uložené vždy hlboko v mysli;
slzy ver’ sú tým živým svedectvom toľkého bôľu!
Pozri len, ako si tváre rukami drásajú matky
215
zbavené dojčiat, nárekom námestia, rázcestia plnia,
kvília i mužovia, kvília a bedákajú i ženy,
kvília i mládenci, kvília a bedákajú i devy,
i ja smutná tak bedákam, za deťmi svojimi kvílim!
Kde je, ach, kdeže je Pýcha, Nádej i Koruna žitia,[64]
220
Slnce, Láska, Dych, Túžba, Okrasa, Úfnosť i Starosť,
presladké deti, môj Život, moja jediná Radosť,
ktorou ja dosť som sa nad pádom ríše a nad smutnou skazou
utešovala, tak vyrovnávajúc ten chmúrny lós lepším?
Za tým, ach, za tým som bežala po biednej zemi a mori?
225
Svätý sbor, ktorému Jahve,[65] ach, urobil mozog z tej lepšej
hliny, opúšťaš Matku, čo na smrť sa hotuje? Beda!
A nič sa nestaráš, zabudnúc na mňa, o moje vzdychy?
Ani nič neodpovedáš Matke, čo žalostným hlasom
teba, len teba volá! Veď láskou vás všetkých som hriala,|
230
by som sa útechy dožila veru raz v trúchlivých časoch,[E1b]
okriala na tele znavenom vekom, čo uberá sily,
a v tej trasľavej starobe nádej i oporu mala! —
Ó tá Smrť! Ó krutosť! Ó Parka, čo nepozná súcit!
Vidíš to, Jeziš? Či nič sa ty nestaráš o mojich drahých?
235
Slovenské hory, slovenské rieky, žalostne plačte!
Plačte nad deťmi mojimi, nad sudbou, nad veľkým bôľom!
To si, ja uštvaná Matka Slovákov, želám!
Ježišu Kriste, ty zmiluj sa láskavo nad mojím húfom!
A či azda dáš zatratiť do styžských vôd[66] ten môj národ?
240
Nie, ó nie! Ty nedopusť, Svätý, tú ukrutnú krivdu!
Stačí veru len malú pokutu uložiť deťom,[67]
dosť si už trestov tie odpykali. Milého dobra
dopraj len byľku! Len toľko si národ tvoj maličký žiada.
Šľahaj, tni len, Otče, no nezapri otcovské srdce!“
245
Ten, čo božskou vôľou tu spravuje nebo, sa usmial
na ňu a vľúdne z úst vľúdnych hneď vypúšťa takéto slová:
„Dcéra moja, už neplač nad smutným osudom viac.
Pravicou touto len teba som bíjal a bíjavať budem;
v otcovskom náručí s láskou vždy som ťa choval však, vedz.
250
Zanechaj strach (len upri pozornosť na moje slová):
nikdy ja nemávam, nie, lakomú ruku, to ver.
Kým len budú na nebi hviezdy, kým v mori zas piesok,
o teba, ľúbezná, budem, o teba, starať sa vždy.
Napokon nadzemské slasti priam od vekov večného nech
255
po chmúrnej pozemskej strasti zakúsiš hojne i ty,
celkom zoči-voči až uvidíš božský jas mojej
tváre i svätý môj sbor — nebeských anjelov chór,
,Svätý!‘ trikrát ,Svätý!‘[68] čo spieva s radostným srdcom.
Potom tvoje slzy zotriem ti z tváre ja sám!“|

[E2] Nasledujú pochvalné básne priateľov


Nie je to ľahká práca priam hodnotu jazykov spoznať,
ba i vyskúmať celkom presne ich prvotný prameň,
mnohými prekážkami vždy hatený zmätený vývin!
Jakobeus, to umením svojím si dokázal sám ver’,
slovenský národ a jazyk už od prvých počiatkov tuná,
ba i vývin, tak úpejúci pod smutným lósom,
spôsobom opisujúc vhodným a umením zručným:
preto právom sa chváli výsledok takejto práce.[69]
Veď jej zásluhou ústa snáď krotiť budú si mnohí,|
ktorí ten národ a jazyk zlým posmechom prenasledujú.[E2b]
Najmilší priateľ láskavých Múz, i naďalej takto
zo všetkých svojich síl božiu slávu tu na zemi veleb
a tie verné srdcia tak potešuj svätými spismi!
Takto potom tvoj záslužný skutok až nad svety vzlietne.

Toto na znak úcty a úprimnosti pripísal
Samuel Durner, rektor prešovskej školy[70]

[E3] Ďalšia báseň


Slovensko predtým len lkalo nad svojou žalostnou sudbou,
lkalo i vtedy, keď zlo jazyk mu zahubiť šlo.
Slovák sa nenašiel žiaden, čo Slovákov prastaré činy
tak isto verejne tlačou sprístupniť bol by snáď chcel!
Premúdra Múza môjho otca mu veru už zasa
vrátila všetku slávu namiesto žiaľu a sĺz.
V materinskej reči tu Slovákom dejiny[71] totiž
podľa drievnejších dejín horlivo napísal sám.
Nežičí tomuto dielu, čo z bystrého štúdia vzniklo,
úbohá Hlúposť. Vraví: „Prečo sa pohŕda mnou?“
Pred všetkými som riekol a znova jej rieknem a so mnou
rieknu i tí, čo budú čítať ten ctihodný spis:
„Je to osožná práca a o takej významnej práci
budúcim vekom skôr patrí vyrieknuť nestranný súd!“
Slováci, berte si príklad a o svoje dejiny dbajte,
statočný slovenský národ povzneste ku hviezdam hor!
Príklady svojho veku kto totiž správne tu chápe,
ten sa drievnejších dejín horlivo radieva vždy.
Nezná nik čin, kde niet pevca! Ak skutok si básnika nájde,
dobrého dejepisca, naveky známym sa stal!
Keď už Slováci dejepisca i básnika majú,
Jakobea, či slávni naveky nie sú už snáď?|
Predtým sa sotva kto našiel, čo vyrozprával by lepšie,[E3b]
v ktorých časoch a čo Slovákom stalo sa tu!
Koho teda tie myšlienky na zašlú minulosť trápia,
toto nech číta a so mnou zaželá takýto vinš:
„Ako skrz teba dejiny, tak ty, otče, skrz ne sám
na tejto zemi prekroč arganthoniovský vek!“[72]

Svojmu najváženejšiemu pánu otcovi
vďačne a po zásluhe na znak povinnej úcty pripísal
Mikuláš Jakobeus Staropražský[73]

Ak snáď národa slovenského, čo tuná i všade[E4]
pohrúžený je v žiali, pôvod si želáš ty znať,
len si prečítaj s vďačným srdcom hneď teraz tú knižku,[74]
ktorá Jakobeovej spanilej Múzy je dar!
Uzrieš, že nie sú potrebné dlhé a rozvláčne reči;
v skratke táto kniha dáva, čo želáš si znať.
Raduj sa, slovenský národ, a zo srdca za taký dar sám
riekni: „Nech autor dlho žije a šťastný vždy je!“

Andrej Cudelinus Ponický,[75]
toho času kantor prešovských Slovákov



[1] dvojakej prirodzenosti — prirodzenosti božskej a ľudskej

[2] Mikuláš Záborský — príslušník šarišsko-zemplínskej zemianskej rodiny, právnik

[3] Martin Fejerpataky — príslušník zemplínskej zemianskej rodiny, právnik

[4] Martin Rotarides — právnik

[5] Ja, čo kedysi v mladom veku… — narážka na príležitostnú poéziu z mladších rokov

[6] nesmrteľné meno… — obľúbená básnická hyperbola

[7] národ Slovákov — dnešnou terminológiou slovenská národnosť

[8] Nuž chytro i zdarne… — autor podľa vzoru antických eposov volá na pomoc Múzy, najmä Múzu epickej poézie Kalliope, a ako kresťanský básnik nezabúda ani na sv. Ducha (invokácia)

[9] zefir — mierny západný vetrík

[10] Boli časy… — pravdepodobne časy prijatia kresťanstva z rúk slovanských vierozvestcov Cyrila a Metoda (r. 863)

[11] tajomstvo spásy — vykúpenie ľudstva z „dedičného hriechu“ krvavou obetou božieho syna Krista

[12] nedbalý prarodič ľudstva — Adam a Eva, ktorí vraj za svoj „zločin“ (jedli ovocie zo zakázaného stromu) boli vyhnaní z raja a zanechali potomstvu len biedu, strasti a zatvorené nebo (Genesis 3)

[13] Toto Hromovládcovo dobro… — nebo a spasenie, ktoré ponúka Boh (Hromovládca — lat. Tonans — je Jupiterov prívlastok)

[14] strašná žatva — nepriaznivý osud, nešťastia a pohromy, ktoré ustavične sužovali „slovenský národ“

[15] Národ-Mať slovenská — v origináli Slavica gens (Slovenský národ). V latinčine je slovo „národ“ (gens, natio) ženského rodu. Preto autorovi nerobilo ťažkosti vykresliť Národ ako ženskú postavu (nevesta, matka). Predstavu o Národe ako o žene treba zachovať i v preklade. Pretože v slovenčine je slovo „národ“ mužského rodu, museli sme použiť taký adekvátny obraz, ktorý nenarúša autorovu predstavu: Národ-Mať slovenská. V básni sa totiž neskôr hovorí o Slovenskom národe ako o Matke Slovákov.

[16] od škvrny poškvrny — od „dedičného hriechu“ a pohanstva

[17] na lásku ženícha sťaby zabudla — na lásku Krista (obľúbený biblický obraz — Pieseň piesní; Matúš 25, 10; Zjavenie sv. Jána 19, 7 — 8; 21, 9)

[18] Takto ni hrdlička-vtáčik… — obľúbený obraz z antickej literatúry (Vergíliova Georgica IV, 511 — 515 a Bucolica I, 58, Propertiove Elégie II, 20, 5 — 8, Catullus I, 110)

[19] Takto ni manželka prarodiča… — podľa Starého zákona Kain zabil brata Ábela (Genesis 4). Kain a Ábel boli synovia Adama a Evy.

[20] Judita ani Estera — Judita, vdova z Bethulie, zabila vojvodcu Holofernesa a tým oslobodila Židov od asýrskeho vojska, ktoré obliehalo Bethuliu (Judit 9). Estera, ktorá žila v dome perzského kráľa Asvera (Xerxes 480 — 465 pred n. l.), zachránila Židov pred vražednými plánmi kniežaťa Amana (Ester 8)

[21] Národ-Mať Slovákov — v origináli: Natio Slavorum (Národ Slovákov)

[22] Trikrát plačlivým hlasom… — vergíliovský obraz (Aeneis II, 792 — 794)

[23] Národ-Mať slovenská — v origináli: Natio Slava (Slovenský národ)

[24] od hrozieb Satana Mohameda — od večne hroziaceho nebezpečenstva diabolských Turkov, ktorí boli mohamedánskeho náboženstva. Mohamed je však meno niekoľkých tureckých sultánov, napr. Mohameda II. (1430 — 1481) a Mohameda III. (1566 — 1603).

[25] sbor svätý — pisatelia Nového zákona („maličkej knižky“), evanjelisti Matúš, Marek, Lukáš, Ján a apoštoli Pavel, Jakub, Peter, Ján, Júda

[26] pred Flegetontom tam v Orku — pred diablom a peklom (podľa gréckej mytológie Flegeton bola ohnivá rieka v podsvetí, Orkus boh podsvetia alebo podsvetie samo)

[27] rod nebeský — nebešťania, boh, Kristus

[28] Kráľka, čo družkou má nebies byť — variant predstavy o Kristovej neveste

[29] Potomstvo moje — Slovákov

[30] pravica v nebi — božia ruka

[31] Drak, vládca Averna — Satan, vládca pekiel (podľa rímskej mytológie bol v Avernskom jazere vchod do podsvetia, preto Avernus značí aj podsvetie samo)

[32] posledné chvíle rúcajúceho sa sveta… — podľa náboženských predstáv koniec sveta a sľúbený príchod Krista, ktorý zvíťazí nad diablom a založí tisícročný pozemský raj (Zjavenie sv. Jána 19 — 20). Tieto chiliastické myšlienky boli v 17. stor. živé i na Slovensku.

[33] svedectvá prorokov dávnych — proroctvá o víťazstve Krista nad diablom v Starom i Novom zákone (napr. proroctvo Ezechiela a najmä spomínané Zjavenie sv. Jána)

[34] pradenie Sudičiek — neodvratný osud, ktorý mu chystali bohyne osudu

[35] Sudičky (Fata, Parky) — podľa gréckej mytológie sú tri: Klotho rozpriada ľudský osud, Lachesis ho ďalej rozvíja a Atropos ukončuje

[36] prvá lesť s jablkom v raji — podľa Starého zákona diabol v podobe hada naviedol Adama a Evu, aby jedli zo zakázaného ovocia (Genesis 3)

[37] neprajný Vlk — Satan, vládca pekiel

[38] Sofista — Satan, lebo mieša pravdu so lžou ako starovekí grécki filozofi sofisti

[39] mojich detí — Slovákov

[40] Eumenidky, Fúrie, Díry a Charybdy… Tiene — v gréckej a rímskej mytológii bohyne kliatby a pomsty (Eumenidky, Fúrie, Díry), morské obludy (Charybdy) a rôzne prízraky z podsvetia (Tiene), v prenesenom zmysle „pekelné obludy“

[41] štve tyranov — panovníkov bojujúcich proti protestantom a Turkov

[42] Načo mám spomínať, Mohamed… — Vojny s Turkami v 16. a 17. stor. patrili medzi najväčšie pohromy nášho ľudu v minulosti. Po nešťastnej moháčskej bitke (1526) okupovali Turci uhorskú nížinu. Osmansko-habsburským mierom (1547) si zabezpečili časti Zadunajska, kde zriadili tzv. Budínsky pašalík. Slovenské územie patrilo habsburskému Uhorsku. Jeho južné pohraničné pásmo („pomedzie Uhorskej ríše“) bolo ustavičným cieľom nájazdov tureckých hôrd, ktoré sa zmocnili významných pohraničných miest a pevností (napr. r. 1552 — 1554 Šiah a Fiľakova). Utrpenie obyvateľstva zvyšovala otvorená turecko-habsburská vojna (1592 — 1606). Pravda, turecké nájazdy pokračovali aj po jej skončení (až k Trenčínu, Turcu a Košiciam).

[43] Martove činy — vojnové ukrutnosti

[44] ku Garamantom — veľmi ďaleko, lebo Garamanti boli obyvatelia Líbye

[45] zastretý chmúrou… — zatmenie slnka

[46] Hornád i Bodrog i Tisa — rieky pretekajúce východným Uhorskom (Hornád a Bodrog východným Slovenskom)

[47] Dunaj — staroveký a stredoveký názov: Ister

[48] tvrdší než Hydra… kaukazská šelma… medveď sám skýtsky — obľúbené prirovnania z antickej literatúry (Hydra bola podľa gréckej mytológie obluda strážiaca podsvetie)

[49] Uhry, aké vy biedy… — Uhorské kráľovstvo, a najmä jeho slovenská časť trpela vojnami, ktoré viedli uhorské stavy proti Habsburgovcom. Na slovenskom území sa niekoľkokrát zrazili stavovské vojská Štefana Bocskaya (r. 1604 — 1608) a Gabriela Bethlena (r. 1619 — 1629) s cisárskymi vojskami, v ktorých slúžili zlopovestní žoldnieri cudzích národov

[50] pika — dlhá bodná útočná zbraň

[51] mažiar — druh dela s krátkou hlavňou

[52] proti mojim drahým — v origináli nie celkom jasné miesto, lebo „viscera“ môže znamenať i „vnútro“, „srdce“

[53] z chrámov Sióna — z chrámov Jeruzalema (Sión-Jeruzalem ako symbol zničeného a znova postaveného mesta)

[54] Tisifone — jedna z troch Fúrií, bohýň pomsty a kliatby, ktoré sa predstavovali s fakľami v rukách a s hadmi vo vlasoch

[55] i ten — Satan

[56] gétulské levisko — africký lev (Gétulovia boli kočovným kmeňom v Afrike)

[57] z jednej biedy hneď do ďalších bied… — víchriská, blesky, požiare, dažde a mor (prírodné katastrofy ako znamenia a tresty božie)

[58] Eurus i Notus i Afrikus — búrlivé, daždivé vetry (Eurus z juhovýchodu, Notus z juhu, Afrikus z juhozápadu)

[59] cimburie — ozubené zakončenie hradieb alebo hradných veží

[60] rezbami… predkov — v origináli nie dosť jasné miesto

[61] O jednej nemôžem… — čiastočne už o pohromách, ktoré postihli cirkev

[62] Bolesť… zžiera — v origináli nie dosť jasné miesto

[63] tartarská ríša — podsvetie, peklo (Tartaros bola podľa gréckej mytológie časť podsvetia, v ktorej trpeli previnilci)

[64] Kde je, ach, kdeže je… — oplakáva sa smrť priaznivcov a podporovateľov cirkvi

[65] Jahve — meno Boha v Starom zákone

[66] do styžských vôd — do pekla

[67] Ty nedopusť… deťom — v origináli nejasné miesto (ďalší možný význam: To, Svätý, nedopusť ako strašný zločin; alebo: To, Svätý, nedopusť! Za strašný čin stačí len malú pokutu uložiť deťom…)

[68] ,Svätý!‘ trikrát ,Svätý!‘ — podľa náboženskej predstavy anjeli serafíni spievajú pri božom tróne neustále „Svätý, Svätý, Svätý Pán Boh zástupov!“

[69] výsledok takejto práce — stratený spis Viva gentis Slavonicae delineatio (Levoča 1642)

[70] Samuel Dürner — Dürner (1614 — 1653), evanjelický duchovný, pôsobil v Sárospataku, Levoči, Prešove, Toruni a Königsbergu. R. 1640 sa stal rektorom prešovského lýcea. V rokoch 1645 — 1648 bol okrem toho i druhým nemeckým duchovným.

[71] dejiny — Viva gentis Slavonicae delineatio

[72] arganthoniovský vek — vysoký vek. Arganthonius, kráľ v Tartesse (6. stor. pred n. l.), panoval 80 rokov a dožil sa 120 rokov.

[73] Mikuláš Jakobeus Staropražský — Jakobeov syn, narodený v Starom Meste Pražskom

[74] tú knižku — Viva gentis Slavonicae delineatio

[75] Andrej Cudelinus Ponický — Kúdela z Poník, prešovský kantor





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.