Zlatý fond > Diela > Pezinský aprílový jarmok roku 1916


E-mail (povinné):

Jozef Ľudovít Holuby:
Pezinský aprílový jarmok roku 1916

Dielo digitalizoval(i) Ina Chalupková, Silvia Harcsová, Peter Plavec.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 58 čitateľov

Pezinský aprílový jarmok roku 1916

Veľmi rád sa chodím prechádzať po týždenných trhoch, ktoré tu bývajú každú stredu a nedeľu ráno, tak že v Pezinku je nedeľa opravdový „vásárnap“ (trhový deň), kdežto v Modre trhy sa odbývajú v sobotu, na malé potešenie židovských spoluobčanov. Keby dnes, keď už aj Modra má dosť svojich Židáčkov, malo mesto ustanoviť trhový deň, iste by si to Židia vymohli, aby nepadol na sobotu. Ale určenie modranského trhu na sobotu datuje sa ešte z tých časov, keď tam — tuším — len jedna rodina židovská bývať smela. Ešte ja pamätám z mojich modranských časov, že r. 1848 len jedna-jediná židovská rodina tam bývala, menom Gayringer, a aj Gayringer sa bol dal pokrstiť a potom sa menoval Gajári.

Mňa to veľmi zaujíma, čo všetko ženy donášajú na trh, aby to speňažily, a pozorovať ľudí baví ma neobyčajne. Najviac sa tam predávajú tie najrozmanitejšie potraviny, počnúc od smotany a masla až po „Vogerlsalat“ (vtačí šalát, na jar listy rastlinky Valerianella olitoria), zelenín a zvlášte púru (Allium Porrum), cibule, cesnak, pažítky a podobných cibuľových maškŕt, za ktorými kedysi Židia po vytiahnutí z Egypta na púšti nariekali. Keď už fazule a hrachy nasádzajú lusky (nie „struky“, ako sa chybne hovorí, lebo struky a strúčky majú len rastliny krížnaté — Cruciferae, ako: chren, suchá Beta, chudôbka, horčica, režucha), býva ich hojnosť na trhu.

Nedávno šiel som sa i so psíkom podívať na trh, kde maly ženy po zemi rozložené hromádky fazuľových luskov. Psík, nemóresník, nevediac, čo sa v kráľovskom svobodnom meste sluší, bežiac popri predavačke, so súsedou živo besedujúcej, jednu hromádku luskov polial, tak že to ženička nezbadala, až sa iné daly do smiechu, že už nebude treba tých luskov pri varení soliť. Dosiaľ ma to mrzí, že som tej predavačke nezaplatil tú hromádku luskov, ale vtedy mi to nenapadlo, lebo som sa nemohol smiechu zdržať, keď psík utekal, ako by sa nič nebolo stalo.

Ale, odpusťte mi, že som sa tu rozhovoril o týždenných trhoch, keď mám v úmysle rozprávať o aprílovom jarmoku! Dňom pred jarmokom pršalo, mýtnik škriabal sa za uchom, a na ceste s tovarom putujúci predavači úzkostlive stískali pleciami: čo to bude za jarmok, ak nám hodne bude pršať na štice, obuvníkom do rozvešaných čižiem a iným predavačom na taký tovar, ktorý nemá rád zmoknutie? Ale ráno vyjasnila sa nielen obloha, ale aj tváre predavačov, oči im žiarily radosťou nad krásnym počasím, a ešte krajšími výhľadmi na dobrý predaj. Mali ste vidieť, s akou mravenčou pilnosťou, zázračnou zručnosťou a rýchlosťou povstávaly búdy a šiatre predavačov na námestí a na hlavnej ulici, ako rýchle sa zaplňovaly potrebným a nepotrebným tovarom a ako si našli všetci predavači vábivých cukríkových daromníc, s celým rojom poletujúcich osí, vhodné miesto, aby to každému hneď do očí padlo a milovníci detí aby čo najhojnejšie kupovali toto sladké „neškľab sa“.

Som neobmedzeným pánom svojho času, ktorým oplývam v hojnej miere, viac než čímkoľvek iným, keďže prach v uliciach včerajším dážďom bol skrotený a človek mohol smelo, s otvorenými očami chodiť uliciami, bez strachu, že mu vietor prachu a piesku nasype pod víčka; a že rozkošné počasie a fyziognomie tisícich tvárí ľudských vábily von z domu, nezdržal som sa ani ja a prešiel som viackrát námestím a ulicami šiatrov, aby som sa pokochal pozorovaním kupujúcich a predávajúcich, ako jeden druhého rafinovaným spôsobom hľadí šikovnejšie okabátiť.

Hneď ako som z domu vykročil, zbadal som papagájovú babu, čo stáva s verklíkom, nad ktorým na žŕďke flegmatický papagáj zamyslene stojí. Kto babke dá dva haliere, papagáj mu vytiahne šťastnú planétu. Jeden policajt šiel práve okolo, keď tu naňho zaškriekal papagáj, že sa toho naľakal a otrčil svoju tupú zbraň proti nemu. Na udobrenie policajta rozkázala baba papagájovi, aby mu vytiahol planétu.

Pri dolnom kostole máva svoje stanovisko jarmočný spevák. Pri stolíku máva na žŕďkach zavesený olejovou farbou maľovaný obraz, výjavy to z nejakej tragédie, o ktorých náš trubadúr spieva a na obraz ani nehľadiac, paličkou ukazuje na scénu práve ospevovanú. Ktorási tá pesnička sa začína:

A ten v tom měchu zašitý
mezi dvanácti raubíři…

Ale na tomto jarmoku ho nebolo a darmo som sa strojil, že si tých, ním predávaných pár pesničiek kúpim. Hádam, chudák, dakde ako landšturmista obveseľuje svojimi pesničkami zádumčivých kolegov. Raz som takého speváka na novomestskom jarmoku obdivoval, ako dlaňou, krajom popod nos krížom cez ústa, sem a tam kýval, aby sa jeho hlas na všetky strany čím najviac roznášal, hoci sotva sa učil tú povestnú fyziku o Absolonovi, akú si raz bol pýtal jeden kopanický učiteľ od nebohého Riznera.

Neďaleko mestského domu stál starec a harmonikou sprevádzal svoj dojemný spev; počas trvania celého jarmoku mal vždy kŕdeľ poslucháčov okolo seba. Kráčajúc ďalej, videl som známeho pána, ako prezeral rozkošné kozliatko, ktoré Židáčik niesol na predaj. Onen pán sa pýtal: začo je to kozľa? a dostal za odpoveď, že za 5 zlatých. Ej, reku, treba sa tak pojednať, ako Žid so Židom, ktorý riekol: „5 zlatých pýta; 4 zlaté myslí; 2 zlaté je to hodno: teda ponúknem 1 zlatku.“ Ale z kúpy nebolo nič.

Cez hlavnú ulicu, jednou stranou boly samé stanoviská tunajších a prespolných obuvníkov, obstúpené kupujúcimi, akoby tam obuv darmo dávali. Ale veru obuv je teraz veľmi drahá, a ten Nemec Mocl, ktorý bol kedysi tešil svojho syna Michla: „Raduj sa, Michl, koža je lacnejšia, čižmy budú väčšie!“ — dnes by tak nemohol hovoriť. Vlani jedna známa ženička bola kúpila 5 ročnému svojmu synkovi na jarmoku nové čižmičky. Popoludní chcel sa chlapec babke ukázať, aké jarmočné mu mamička kúpila. Ale, beda, keď vopchal nohu do jednej čižmičky, vyrazil z nej celý opätok. Rozumie sa, že ženička strojila sa na toho majstra!

Teraz kúpila iná mamička pekné žlté topánočky malému chlapčekovi za 7 zlatých, ale dodala, že aby to chlapča tak drahé topánky nezodralo, musí ho nosiť všade so sebou na chrbte.

Zažartoval som si s jedným prespoľným strýkom, ktorý niesol s jarmoku cez ruku prevesené nové čižmy. „Ej, — reku — strýčko, ale ste si pekné čižmy kúpili, a ak ich budete tak nosiť, ako švec, budú vám sto rokov trvať!“ „A ako nosí švec čižmy?“ pýtal sa ma veselo. „Nuž, reku, cez ruku prevesené.“ To sa mu ale nepozdávalo, lebo riekol: „Hm, ale ja ich chcem obúvať a v nich chodiť.“

S úľubou hľadel som na krásne výrobky debnárske, ktorých bolo na výber, počnúc od utešeného 10 hektolitrového suda až do najmenšieho hrotka. Dosiaľ nevidel som nikdy, ako sa sudy z dúh skladajú, bol som teda požiadal jednoho tunajšieho debnárskeho majstra, aby mi dal vedieť, keď bude väčší sud skladať. Za niekoľko dní mal som príležitosť obdivovať tú zručnosť, ako plameňom ohňa z vnútra parené dúhy obručiami sťahoval na 10 hl-vom sude.

Bol by som zlým Lubinákom, keby som si nebol dôkladne prezrel výstavu lubinských a staroturanských vareškárov. Rád by som si bol kúpil koníka, čo má na miesto chvosta píšťalku, ale nebolo tam ani jednoho. Iných hračiek a vareškárskych výrobkov bol veľký výber, ale koníci vyšli z módy. Niže debnárov majú rozložené rozličné kože garbiari. Že naši hodní a bodrí Brezovania sú vždy početne zastúpení, rozumie sa samo sebou. Súdny deň, vraj, až potom bude, keď budú všetci Brezovania a Haluzičania doma. Kože, zvlášte podošvy, míňaly sa na dračku. Niže garbiarov sedia predavačky obnosených šiat, za nimi rad predavačov strižného tovaru, tuším, všetci z vyvoleného národa. Poniže toho je literatúra zastúpená rozličnými modlitebnými knihami. Na decembrovom jarmoku býva tam celá záplava kalendárov slovenských, českých, nemeckých a maďarských; a ešte trochu nižšie viac predavačov pohľadníc a rozličných cukrovín, obskakovaných deťmi. Za týmito je viac krámov s rozličnými maličkosťami: zrkadielka, nože, žabydráče, hrebene, sošky a množstvo viacmenej nepotrebných vecí. Ten dlhý rad končia predavači, ktorí majú výrobky klampiarske, hrnčiarske, a Staroturanky s dreveným riadom, aký si len duša zažiada.

Na rynku sedí známy „paprikáš“, rodák uhorsko-brodský, ale v Trnave osadený. Má miešky s paprikou, s kmínom (rascou), o ktorom mi hovoril, že ho z Holandska dostáva, hoci naše ženičky po horských lúkach bošáckych práve takého pekného kmínu si natrhajú, koľko ho do chleba a na osúchy i do kapusty potrebujú.

U samého potoka predávajú brezové metly, donesené zo Záhoria. Raz sa sišli dvaja predavači metiel na trhu. Jeden vraví: „Ale človeče, ako vy môžete tie metly tak lacno predávať? Ja kradnem metlové prútie a predsa ich nemôžem tak lacno dávať.“ Nato mu druhý odpovedal: „Ale ja kradnem už hotové metly, preto ich aj lacnejšie môžem predávať.“

Videl som aj niečo nové, čoho dosiaľ na pezinských jarmokoch nebolo. Bol to šiator, so všetkých strán plachtou krytý, nosiaci trojrečový nápis, že sa tam za mierny poplatok možno dozvedieť, čo koho v budúcnosti očakáva. A liezli ta ľudia, kde im za korunu hýla zavesili na nos. Musela tá veštica jednej žene niečo veľmi veselého prorokovať, keď vyliezla zpoza plachty usmiata. Škoda, že tu nebol aj ten berlínsky zázračný doktor, ktorý sľuboval každému, kto mu pošle dva doláre, neomýlny prostriedok „proti červenému nosu“. Že červený nos málo koho odporúča, sadlo na tento inzerát, ako na lepový prút mnoho červenonosákov, poslali svoje 2 toliare a netrpelivo očakávali ten zázračný liek. A nevystal, lebo o pár dní dostal každý tlačený lístok s týmito slovami: „Pite tak dlho, až vám nos — ofialovie!“

Stretol som jednoho vinohradníka, ktorý niesol vo vreci cez plece prehodenom dve malé, kvičiace prasiatka, a keď som sa ho spýtal, čo za ne dal, povedal, že veru 80 zlatých. Zvedavosť ma doviedla na lichvací jarmok, kde som tú drahotu na vlastné oči videl. Teraz už neplatí to slovenské porekadlo, že lakomec je ako sviňa, lebo oba dajú až po smrti úžitok; lakomec usmiatym nápadníkom dedictvo a sviňa slaninu, šunky, rebrá, klobásky, ba ešte aj štetinu Cigánkam na štetky. Kto teraz má čím prasce chovať, dajú mu aj za živa veľký úžitok, keď ich za drahé peniaze predá. Raz mi istý prešporský udenár rozprával, že prišlo jedno dedinské dievča do krámu a pýtalo za 20 krajciarov „Pfifferling“. Až keď si trošku od smiechu všetci prítomní oddýchli, lebo nevedeli, čo ten „Pfifferling“ má byť, ukázalo dievča prstom na kolosálne jelito, ktoré Slováci menujú „katerína“, „dedo“, alebo „mogoň“, o ktorom si ktosi, osedlajúc Pegasa, aj zabásnil: „Nebojte sa, dzeci, už je mogoň v peci, najeme sa všetci“. Tak vysvitlo u udenára, že dievča malo kúpiť „Pimmerling“, a ono pýtalo „Pfifferling“, čo znamená horký hríb, „mlieč“, ktorý v Trenčianskej na pľachu pečený jedávajú. — S tou „katerínou“ mala jedna pani, keď bola ešte malým dievčaťom, zvláštny malér. Raz po obede navštívila staručkú svoju babičku a keď sa jej táto spýtala, čo obedovali, odpovedala, zabudnúc, že sa babička volala Katerína: „katerínu!“ „Ba bláznivú Margaretu!“ riekla rozhorčene babička. Človek niekedy vystrelí nerozmyslené slovo, z čoho potom ostudy povstávajú. Tak, ako sa povodilo tomu študentovi na bále, ktorý sa spýtal kamaráta: „Kto je to staré remeslo, ako hastroš nadrndolené, čo tam tak nehybne v kúte sedí?“ „To je moja sestra,“ odpovedal tázaný. „Nie tú som myslel,“ vraví ďalej v rozpakoch, „ale tú, čo je za ňou.“ „To je moja snúbenica,“ odvetil mu priateľ. Že by sa ten všetečný dopytovateľ radšej bol videl v myšacej diere, uveríte mi.

Veľmi ma bavilo pozorovať predavačov, ako striehli na všetky strany, aby si u nich jarmoční piráti nenakúpili tovaru „za päť prstov a za šiesty utekáč“, čo sa v takom stisku ľudí veľmi ľahko môže stať. Museli teda byť títo vtáci veľmi šikovní a opatrní, keď ich nedolapili.

O 2. hodine popoludní bolo už po jarmoku, potom nastala špitálnikom práca, aby námestie a ulice pozametali.

(1916)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.