ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hmotné pomery evanjelických kňazov a učiteľov — Štúdiá a nehoda Ľudovíta Vansu. — Ján Vansa odchádza do škôl — V Rimavskej Sobote — Školské a národné pomery — Prvé prázdniny — Matej Hrebenda

Tak Jankove úspory a jeho túžba po učení rozhodli. V mene božom nechže ide do škôl, nechže sa učí, a ak pánboh pomôže, Janko bude kňazom.

Tak zmýšľal otec, lebo to bola jeho tajná, dosiaľ nevyslovená túžba; o tom rozmýšľala matka vo svojej nežnej láske k miláčikovi svojho srdca. Ona, ako každá mať, úfala sa deťom, no najviac tomuto, ktorý ju dosiaľ nezarmútil, ale v pocite svojej chudoby neoddávala sa veľkým nádejam. Obaja ako rozumní ľudia vedeli, že Jankova „hotovosť“ na peniazoch je malá, a keby nebolo onej dojemnej detinskej viery, bola by smiešna, nepostačí ani na zašatenie malého študenta, nieto ešte na iné potreby.

Vtedy boli dedinskí učitelia čiže rechtori veľmi biedne platení (okrem výnimiek). Ich plat pozostával väčšinou z prírodnín, ktoré cirkevníci učiteľovi odvádzali, a to vďačne, „koj museli“. Ale keď nemuseli, nuž veru nedali. Učitelia, v tých časoch zväčša akademicky vzdelaní ľudia, boli odkázaní na dobroprajnosť a štedrosť, alebo na milosť a nemilosť ľudu.

Z tých čias sa zachovala nejedna povesť o chudobných rechtoroch a bohatých kňazoch. Ale vo všetkých mal biedny rechtor toľko vtipu, že mohol z neho vyžiť a bohatého, lakomého kňaza i jeho gazdinú previesť cez lavičku. Akiste ľud, z ktorého podobné povesti vyšli, sympatizoval s figliarskym rechtorom, lebo mu bol bližší ako farár. Ale keď sa naskytla príležitosť, obrátil ľud ostrie svojej satiry i proti rechtorovi, ak mu nebol vo všetkom po vôli.

Z tých nesčíselných anekdot o biednych učiteľoch často sa opakovala jedna, podľa ktorej učiteľ-otec, keď deti s plačom pýtali chleba, vzal kremeň a ocieľku a zakresal, a keď iskry padali, povedal im: „Žiž, žiž“. Či deti týmto ohňostrojom nakŕmil, o tom kronika mlčí.

Pravdepodobne nebol majetkový rozdiel všade taký veľký; boli i vtedy farári-bedári, o ktorých hovorilo maďarské porekadlo: „Szegény az eklézsia, maga harangozik a pap.“^[4] To skúsil náš Janko, keď ako prešovský teológ išiel suplikovať po Šariši.

Na Píle bola farská stodola — kolešňa — nabitá zbožím, lebo píľanská cirkev bola dežmárska. Veľká budova, murovaná, budila všeobecnú úctu, prijala pod svoj krov nielen snopy rozličného zbožia, ale i konopí. Na farskom toku (holohumnici) mlátili štyria mlatci od Michala do Jozefa, takže ohromné súseky a strovné lády na pôjde, v komore a vo veľkej studenej kuchyni boli plné i zasýpalo sa staré zbožie novým.

V škole, keď pred Jánom pani rechtorka vymietla posledné žito zo súseka, vzdychla si ustarostená: „U boha viac“.

Vtedy sa ešte hovorilo: „Penäze u knäze“.

Akoby na dotvrdenie tejto výpovede, pán farár Lauček mával vždy peniaze u seba. Nosil voľné zamatové nohavice poľského strihu a vo vreckách, siahajúcich temer po kolená, mal vždy hojnú zásobu strieborných i medených peňazí. Keď bol veľkodušný, siahol do vrecka, vytiahol hrsť drobných i veľkých, bolo medzi nimi i niekoľko tvrdých toliarov a obdaroval chlapcov, najmä svojich krstných synov zo školy, dvadsiatnikom.

Nie div, že takéto nerovné rozdelenie zemského zbožia — nie práve na Píle, ale všeobecne — vzbudilo trpkosť v srdci biedneho rechtora, najmä keď mal doma hodne „papajov“.

Preto sa učitelia usilovali, aby zo svojich synov vychovali kňazov. Máme z toho času mnoho príkladov, že učiteľskí synkovia vynikali v učení, že vystúpili v hodnosti ešte vyššie: stali sa totiž fiškálmi. A radosť otcova alebo matkina bola tým väčšia.

Aby učiteľ, otec viacerých detí, mohol dať synov do škôl, musel byť usilovný, spôsobný a chytiť sa i do bočných zárobkov. Musel chovať statok, musel včeláriť, pestovať ovocné stromy a ovocie a byť i roľníkom, keď to potreba vyžadovala. Týmito prácami síce zanedbával svoje hlavné povolanie: výchovu detí, ale zasa ukazoval príklad ľudu, ako má svoj majetoček správne zveľaďovať. Lenže bolo málo snaživých, ktorí nasledovali príklad učiteľov, väčšia čiastka ľudu drží sa radšej konzervatívne starých skúseností.

Bez podobnej práce a snaživosti neboli by mohli Vansovci poslať synov do škôl, ale obaja, otec i mať, boli pracovití; ona ešte okrem toho ako opravdivá Spišiačka bola praktická, sporivá, poriadku a čistoty milovná, takže v jej domácnosti bolo vždy milo a útulno, nielen deťom, ale i hosťom a „príchodzím“. Nebolo cítiť nedostatok, poctivá chudoba netiesnila, nedusila, ale vzbudila milý pocit uspokojenia. Núdza začala sa hlásiť len v rokoch porevolučných, keď sa v celom Uhorsku začala dvíhať drahota a hrozila chudobnému ľudu hladom. To bolo všade, ale na Píle zvýšil tento zlý stav ešte i zhubný požiar, ktorý zničil celý dolný koniec dediny. O štyri roky po ohni (1857), Jur Vansa prvý raz prosil vo svojom prípise školskú radu a výbor spojeného gymnázia rimavskosobotského, aby mu didaktrá za dvoch synov, ktorí navštevovali spomenuté gymnázium, alebo odpustili, alebo znížli, lebo pre strašný oheň je so ženou a s deťmi vo veľkej núdzi. Tento list napísal v dokonalej maďarčine. Výsledok bol, že mu čiastku didaktra odpustili, ale Imrovi (druhému Vansovmu synovi) odopreli dať alumneum zadarmo alebo za lacnejšiu cenu. Potom dali Vansovci svojho tretieho syna, ktorý i tak neukazoval ani vlohy, ani chuť do učenia, za učňa do cukrárskeho obchodu.

Starosti sa kopili nielen o nezaopatrené deti, ale i o Ľudovíta, ktorý už vtedy bol v Prahe v Prokšovom hudobnom ústave. Ľudovít bol chorý, a to vážne, ako vidieť z listu, ktorý písal 20. januára roku 1857 domov.

„Asi pred dvoma týždňami som bol išiel do Týnskeho chrámu, aby som ofertórium a graduale, naším direktorom novozložené, počúval, práve ako som cez jeden náhrobný kameň kráčal, skĺzla sa mi ľavá noha, chcel som sa na pravú, tú chorú, podoprieť, ale noha nevydržala a ja som pred ľudom padol na kameň. Vstať som nemohol, lebo sa mi chorá noha skrútila, hlava sa mi zvrátila, a už ani neviem, ako som sa pomocou ľudí dostal domov. Uložiac sa do postele, pochytila ma zimnica, potom nasledovala horúčka, ktorá trvala dva dni. Všetko prešlo, ale noha ostala v zlom stave, takže som sa z postele dosiaľ pohnúť nemohol. Prišiel lekár, ktorý mi dal masť na koleno a poradil kúpele. Už som bol niekoľko ráz v kúpeli, ale — o barle! Bojím sa, že mi bolesť v nohe môže dlhšie trvať, preto som sa odhodlal im to oznámiť, aby to, o čo prosím, čím skôr vykonali. Potrebujem vysvedčenie chudoby, aby ma do nemocnice bezplatne prijali.“

Potom píše ďalej:

„Tak si osud divne zahráva s človekom. Ako by som bol rád, keby som sa tohto mesiaca uzdravil, lebo na budúci mesiac začnú sa v našom inštitúte dávať múzické večierky… Moje kompozície našli u pána direktora veľkej obľuby a podotkol, že známka prvotriednej geniálnosti, originálnosti im nechybuje, i určil 6 eklóg, ktoré som na Nový rok komponoval na hranie a dva kvartety na spievanie: niektorí speváci od divadla sa totiž podvolili spievať. Ale to všetko od toho závisí, či do 1. februára budem zdravý, lebo za dva týždne musím študovať. Doteraz nemám sily nijakej, lebo od dvoch týždňov ležím v posteli a v noci pre bolesť nemôžem spávať.“

Milujúci rodičia ťažko niesli tento úder, lebo do svojho syna, nadaného a usilovného Ľudovíta, skladali veľké nádeje.

Keď sa rodičia odhodlali dať Janka do Rimavskej Soboty, lebo to bolo najbližšie a najlacnejšie, postarala sa mamička o skromnú výbavu a otec si zabezpečil furmana.

A to bol zas Hrnčiar. Podľa mena by bol mal byť remeselník ako kedysi jeden z jeho pradedov, ale on nechal gazdovstvo na iných a sám sa oddal na furmanku. Odvážal tisovským debnárskym majstrom hotový drevený riad nadol. Ak sa v Sobote kupec netrafil, tak šiel i ďalej, niekedy vraj i za Tisu. Nielen Hrnčiar, ale i druhí gazdovia z našej dediny furmanili, a to na škodu svojich rolí; vozili nielen hotový riad, ale i dosky a často i liatinu z početných hámrov rimavsko-muránskej „kvalície“ (koalície). Odvtedy sa datuje príslovie: „Taký je smutný, akoby mu bol voz s liatinou pri Tise zaviazol.“

Hrnčiar mal koníky neveľké a nie príliš dobre kŕmené, ale zato boli krotké a vytrvalé. Držali sa chválitebného a múdreho pravidla: „Pomaly ďalej ujdeš“. A tak sa nikdy neponáhľali a nikdy prevrhnutím voza a nákladu nehrozili.

Tieto furmanky trvali až do tých čias, kým sa nepostavila železničná trať Feledince — Tisovec (1870 — 1872).

Cesta do Soboty trvala teda na Hrnčiarovom voze niekedy 5 — 6 hodín, naspäť i 8, podľa toho, ako bol voz naložený.

Pred svojím odchodom šiel sa Janko už v novom obleku poodoberať od priateľov, známych a najmä od „dobrodincov“. V povedomí svojej dôležitosti, s hrdosťou žiaka, ale i s ľútosťou dobrého syna, vykračoval si, sprevádzaný otcom, najprv do Tisovca. Tam mali Vansove deti krstnú matku, pani Julianu Ambrózyčku, rodenú Dianiškovú. Pani Ambrózyčka bola sestra vtedajšieho učiteľa Gašpara Dianišku, ktorý bol učený a vzdelaný človek. Vôbec tisovské školy mali i vtedy dobrých učiteľov. Druhý učiteľ bol Lojko, otec Daniela a Hostivíta Lojku. Tento posledný bol za krátky čas profesorom na revúckom gymnáziu. (…)

Všade bolo clivo lúčiť sa nášmu žiačikovi, ale najviac na Píle. Nevedel, že týmto sa lúči už i so svojím detským vekom, s radovánkami, ktorých síce nebolo mnoho, chlapčenskými rokmi, ktoré sa nikdy viac nevrátia. Všetko ešte uvidí, čo teraz opúšťa, ale tak, ako to bolo, už viac nikdy nebude. Mladosť je len jedna, a tak skoro uletí.

Rimavská Sobota bývala našim deťom (ešte i pisateľke týchto riadkov), vlastne všetkým slovenským deťom mestom nesympatickým, nemilým, kam sa len s plačom vracali, keď vyšli z neho na krátky čas prázdnin. Život v tomto meste sa veľmi líšil od života našich dedín i menších slovenských miest. Niet tu záujmu, niet sústrasti navzájom, každý ide svojou cestou a chladne pozerá na tých, ktorí sú nie jeho blízki alebo rodní. Sobotskí mešťania sú povestní pre svoju uzavretosť a kastovníctvo. Hoci takzvaná inteligencia pozostávala z Maďarov, triedili sa i oni medzi sebou na rozličné skupiny a kruhy, medzi ktorými nebolo nijakých spojív. Úradníci žijú medzi sebou ako osobitná trieda ľudí. Imponuje im len okolitá džentry, z ktorej sa regrutuje vyššie župné úradníctvo. Mešťania, väčšinou kalvíni, sú chladní, vypočítaví, sporiví až do krajnosti, na umenie neobetujú a neradi sa spolčujú s tými, ktorí nepatria k nim. Profesori, učitelia tvoria zasa svoj krúžok, ale keď ide o maďarstvo, o prvenstvo medzi národmi, tam sú všade jednomyseľní a nenávidia Slovákov jedni i druhí, i opovrhujú nimi. Len tým neopovrhujú, čo slovenský vidiek nosí na trh; v tomto ohľade by hrdí sobotskí páni neboli dobre, keby im slovenské dediny prestali dovážať hlavné potravinové články.

Medzi výnimky patrila dobrá starenka Majomička, bývajúca na Pokoradskej ulici. Ona prijala nášho Janka spolu ešte s inými malými žiakmi do bytu. Otec Vansa doviezol Janka k tejto ženičke a hneď sa zjednali. Za Janka mali platiť 30 zl. šájn na celý rok. Za to mala Majomička Jankovi variť. Chlieb, strovu, masť, múku atď. posielali rodičia vždy, keď sa zásoba míňala. (…)

V škole im prísne zakázali hovoriť po slovensky. Tuším zo všetkých profesorov ani jeden nevedel po slovensky; ak by i bol vedel, nepochválil sa tým. Profesori boli: Ján Fábry, vtedy ešte mladý človek, Miklovics, Karol Szeremley, Štefan Baksay, Karol Terray, Jozef Tóth.

Fábry neskoršie založil so svojou paňou, rodenou Turčáňovou, dievčenský ústav (súkromný), v ktorom i pisateľka týchto zápiskov pobudla do roka na „edukácii“. Bolo to roku 1870-71.

Všetci profesori boli prísni, niektorí suroví. Všetci veľkí šovinisti, ktorí videli v slovenskom národnom cite zradu vlasti a trestuhodný čin. Miklovics povedal raz Dankovi Laučekovi: „Sírja leszel te hazáknak!“^[5] Čo a ako si to o tom chlapcovi myslel, nevedno; možno ani sám si nebol vedomý svojho ťažkého výroku. Ale Danko už bol „biľagovaný“, hoci nepoužil proti nemu surové tresty, lebo rešpektovali starého Laučeka, poznajúc ho, že ho neradno urážať.

Ale temer všetci vystrájali v škole také beťárstva, za ktoré by sa každý vzdelaný človek hanbil. Janko raz upadol do podozrenia, že fajčil a tu profesor Szeremley niežeby sa bol presvedčil, či je to tak (a vtedy bol Janko nevinný), potrestal chlapca brutálnym spôsobom, a pri tom sypali sa mu z úst hnusné nadávky, aké úbohý malý „hriešnik“ ani medzi valachmi nepočul. Nielenže mu nadával, ale hrešil ešte i Jankovu matku ktorú on zbožňoval ako sväticu (každá dobrá matka je viac svätica ako žena). Také reči vtedy — ešte i potom — v Sobote odznievali i v takzvanej dobrej spoločnosti. Chlapca tieto škaredé reči tak zronili, že bol dlhý čas ako zabitý. Brániť nemohol ani seba, ani drahú mať, ale to, čo pocítil voči svojim prvým učiteľom, nebola úcta, ani láska, ale hnus a odpor. Ľudia, ktorí mu mali byť vzorom statočnosti, lásky a trpezlivosti, stali sa mu postrachom a predmetom ošklivosti. Najradšej by bol zutekal domov, do svojej dediny, ale cit povinnosti ho držal. Otcovi sa bál i hanbil žalovať a nechcel ani jeho, ani matku zarmútiť. Prekonal to, neskoršie i zvykol, ale sám nikdy ani len podobné slová nevyslovil.

V učení bol pilný a vytrvalý, hoci mu učenie sprvu šlo ťažko. Čo sa mal naučiť naspamäť, to si poznačil nechtíkom a zapamätal. Raz dostal úlohu z mluvnice a mal ju doma vypracovať. Sedel nad ňou, trudil sa a plakal. Prišiel k nemu jeden zo starších spolužiakov, dobrá hlava, rodom z Turca. Videl Janka usmrkaného, spýtal sa: „Jano, čo plačeš?“ — „Ako by som neplakal, mám túto úlohu ,elemezovať‘^[6] a ja neviem, čo je to.“ — „Nevieš? Nuž veď je to najľahšia vec, čo môže byť na svete!“ A ten dobrý slovenský šuhaj tak ľahko mu vysvetlil záhady maďarskej mluvnice, že sa Janko čudoval, ako to mohol nevedieť. „Veď keby nám to niekto bol takto vysvetlil, ale ti povedali: toto vypracuj, a koniec!“

Keď prišla jar i našim študentom bolo veselšie a ľahšie sa míňali dni, už len toľko a toľko dní je do Veľkej noci, potom ešte toľko do veľkých vakácií. Jedného dňa študenti zašli na Sobôtku, ale Sobôtka leží na hradskej vedúcej zo Soboty do Oždian a do Lučenca a na sever do Tisovca. Pri Sobôtke je neveľká hora a úrodné polia, ako i pastviny. Tam našli naši žiačikovia opravdivý salaš, ovce a naozajstného baču, Slováka od Drienčan. Zdalo sa im, že sú niekde pod Hrišovým, kde si Daňo kedysi s valachmi zahajdukoval, a to v sedliackych hábach, a že treba im vyjsť len na tú hôrku, aby videli vežičku píľanského kostola. Od radosti a potešenia upili si žinčice i viac, ako bolo radno. Nebol teda div, že im cestou žalúdky revoltovali. Darmo je, už je to tak na tomto svete, že chudobný človek musí každú, i malú radosť, draho zaplatiť. (…)

Vcelku minul sa tento prvý rok (1858/59) dosť dobre. Vysvedčenie bolo nad očakávanie uspokojivé. Prvým veľkým prázdninám sa veľmi tešil. Len ten, kto prvý raz bol toľké mesiace vzdialený od rodnej dedinky, vie pochopiť radosť žiactva a nezazlí furtákom, keď svojej blaženosti dávajú i viditeľný výraz tým, že na všetky steny, ploty a brány píšu: „Vivant vacationes!“

Ako vtáčky, ktorým sa otvoria dvierka úzkej klietky, poletujú veselo štebotajúc z konárika na konárik, i chlapci pobehúvali cez vakácie a navštevovali miesta svojich hier a zábav. Ani na Hrebendu nezabudli.

Janko ako i Danko Lauček mali veľkú úctu k tomuto dedinskému filozofovi a básnikovi, ktorý neraz prízvukoval nejakú výpoveď, zasahujúcu do verejného života, a vzdychol: „Ó, by prolomil nebesa, ó, by přišel náš vůdce!“ Svoj malý biely domček za Rimavou pod vysokou Ostrou pokladal za svoje kráľovstvo a bol iste spokojnejší ako hociktorý panovník v hrdej rezidencii. Hovorieval: „Nemám nič, nežiadam nič“. Sem do milej chalúpky radi putovali chlapci vo voľných chvíľach. Tu i tu odpisovali slepému básnikovi i príležitostné verše, ktoré napísal svojim priateľom alebo na meniny alebo rodinné sviatky. Tak i pri príležitosti Milkinej svadby navštívila ho múza a našeptala mu verše plné básnického vzletu.

Milka, ovdovená Maróthyčka, po smrti svojho milého Ondrejka bývala na Píle, ale nie dlho. Počul o peknej vdovičke učiteľ Štefan Machník z Ozdína v Novohrade, ktorý prišiel, videl a zasnúbil sa s driečnou mladou vdovou. Na svadbe nechýbal ani kmotrík Hrebenda a tu predniesol svoju najnovšiu báseň.

Hrebenda na svojich cestách po Slovensku častejšie zašiel i do Liptova, najmä v ten čas, keď Ľudovít ako vychovávateľ bol v Svätom Jáne u Szentiványich. To bolo roku 1855, keď bol zavítal slepý básnik i do Svätého Jána. Farárom vo Sv. Jáne bol vtedy ešte Kalinčiak, otec spisovateľa Jána Kalinčiaka. O tomto pánu farárovi sa zachovala anekdota, ktorú podávam s tým dodatkom, že neručím za jej pravdivosť.

Anekdota hovorí, že Kalinčiakovci nežili v šťastnom manželstve, a keď stará pani Terézia raz prosila svojho muža, aby jej odpustil, veď sa zídu na druhom svete, on jej odpovedal: „Terčulka moja, ak ma pánboh odvolá z tejto časnosti a vovedie do raja a ak teba tam uvidím, tak sa radšej vrátim!“

Ľudovít i v Svätom Jáne, hoci bol mladý, sotva dvadsaťpäťročný, staral sa o svojich. Od Hrebendu poslal otcovi list, v ktorom mu oznamuje, že je v Kráľovej Lehote uprázdnená učiteľská stanica a veľmi si žiada a radí otcovi, aby sa o tú stanicu uchádzal.(…)

Ľudovítova túžba sa nesplnila. Otec Vansa sa o miesto neuchádzal. Starším ľuďom sa už nechce meniť bydlisko, opustiť starých, osvedčených priateľov a hľadať nových, neistých.

Medzitým už ani Ľudovít nebol dlho vo Svätom Jáne; túžba po ďalšom študovaní ho zahnala do Prahy, kde sa stal žiakom Prokšovej hudobnej školy. Ale i tu často chorel.

V Prokšovom ústave ocenili jeho nadanosť, schopnosť a usilovnosť. Direktor pri svojej prísnej metóde požadoval najväčšiu presnosť. Tak napríklad píše Ľudovít: „Keď mu poviem: ,Aber, Herr Direktor, mit dieser Lektion statt in zwei Tagen kann ich kaum in zwei Monaten fertig werdens‘, tak mi odvetí: ,Alles eins, man kann es, wenn man will, und Sie wollen es‘“.^[7]

Rád by bol prijal už niekde miesto, kde by sa bol ako profesor hudby mohol uplatniť, len preto, aby svojim rodičom mohol pomáhať. Mohol ísť na odporúčanie direktora do Hradca i do Terstu. Bol výhľad dostať sa i ku grófke Bánfyčke v Pešti za „muzikmajstra“, ale ani to neprijal.

V jednom svojom liste píše:

„Skúšky sme skončili. Priznám sa, že mne to bolo všetko nové a nebolo mi tak voľno ako na skúškach gymnaziálnych, kde som na to už bol privykol. Prvý deň to bolo ľahko, vybrali sme si svoje kusy, ale druhého dňa bola teória, a tu nás istý Kullaz z Berlína hodne poobracal z kontrapunktu. Napísal nám melódie na tabuľu a my sme to museli kontrapunktovať; museli sme sa veru zobrať, lebo je taká improvizácia hrozne ťažká. Človek si sadne k fortepianu, nemá len jednoduchú melódiu, a tú musí harmonizovať dvoj-troj-štvor-i pätoro hlasne a pánboh vie, ako ešte popremieňať. Isté je, že sme sa pochlapili. Pravda, v druhých ústavoch tuná sa tak neexamenuje, ale ani také kritiky nevychádzajú v novinách, aké o Prokšovom ústave: „Weltberühmte Anstalt“, „Mutter aller Anstalen“^[8] atď. Ba sme museli vypracovať i literárnu úvahu, a tie práce sa dali poslucháčom do rúk, ktorí ich prezerali. Na tento čas som zdravý a spokojný, len oči sú slabé, niekedy musím, keď dlhšie hrám, okuliare si postaviť.

Dostal som privátnu hodinu starostlivosťou panej Boženy Němcovej, ktorá sa i tu dokázala skutočnou priateľkou Slovákov.

Za hodinu dostávam 20 gr. v striebre. Týždenne dávam tri hodiny, ale si musím ešte viac hodín zhľadúvať, a som presvedčený, že v krátkom čase budem pre budúci rok zaopatrený.“

Ďalej píše (1856), že sa zúčastnil na pohrebe veľkého Slovana. Píše: „Pre týždňom umrel najväčší Čech, republikán Havlíček, ktorého vláda vypovedala a len nedávno prišiel domov, aby tu umrel. Pri jeho pohrebe boli ulice plné národom, Pražanmi a ľudu.“

Neskoršie píše: „Najslávnejší koncert sme mali nedávno, wagnerovský. Wagner je teraz hlava novoumelcov. On bol osobne u nás a dožil sa triumfu ako azda nijaký hudobník. Od nás mladých dostal vavrínový veniec zo striebra, na ktorom boli vyryté mená jeho opier. Odobral sa však hneď do Viedne, kde jeho najnovšia opera ,Tristan a Isolda‘ sa má dávať, a to po tri večery.“

O dva roky neskoršie bol Ľudovít už sám profesorom hudby v tom istom ústave a bol hodne zaujatý.

Mal úmysel odísť pre svoju chorú nohu do nejakých teplíc, ale ostalo len pri túžbe.

Medzitým naši sobotskí študenti sa tešili, že sú doma, že sú prázdniny.

V čase vakácií obnovovali svoje milé vychádzky do poľa, na salaše, na vŕšky, najmä na Trstie. Vždy sa držali slovenskej spoločnosti, vždy to bola veľká časť tisovských Slovákov, mládeže, vedenej neohrozenými bojovníkmi za práva slovenského ľudu.

V Rimavskej Sobote vychodil Janko tri triedy. Učil sa dobre i svedectvá boli dobré. Na konci školského roku 1861/62 dostal skvelé svedectvo práve od toho profesora, ktorý svojimi ohavnými rečami a nadávkami tak do krvi zbičoval Jankovo nežné srdce a poškvrnil čistú myseľ nevinného chlapca. Keby si ľudia uvedomili, aký strašný hriech môže vzbudiť len jedno špatné slovo v mladistvej duši, chránili by sa vypustiť ho z úst.

S dobrým svedomím a s radosťou opustil Janko Rimavskú Sobotu, lebo vedel, že na budúci školský rok už bude v Levoči.