ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veselohra v štyroch dejstvách

Tovaryšstvo III., 1900, 177 — 197.

Zvláštny odtlačok z „Tovaryšstva“ III. roku 1901 v Ružomberku.

Slovenský divadelný ochotník, zväzok XXXV.

Spisy Gregora Tajovského, zväzok VII., str. 61 — 134, Turč. Sv. Martin roku 1922. Odtlačok zo VII. zväzku „Spisov“, Turč. Sv. Martin 1922.

Tvrdieva sa, že základ „Ženského zákona“ je v „Sľuboch“, ktoré Tajovský napísal ešte pred odchodom z učiteľskej služby do Prahy. „Sľuby“ vyšli vlastným nákladom pred „Ženským zákonom“ roku 1898. Medzi „Sľubmi“ a „Ženským zákonom“ je však podstatný rozdiel. Nie tak v látke ako v postavení konfliktu, v kresbe charakterov. V „Ženskom zákone“ konflikt medzi matkami snúbencov vychádza z majetkových vzťahov, z úsilia o získanie pracovnej sily pre gazdovstvo. „Sľuby“ tento konflikt nemajú. Ba naopak, šťastie Aničky a Miška zachraňuje dobrý „pán notárko“, ktorý vyreklamoval Miška z okamžitého nastúpenia vojenskej služby. „Ženský zákon“ má živšie zobrazenú spoločenskú základňu. Okrem vypuklejšieho portrétu Zuzy, Mary a Jana je tu ešte portrét Dory, ktorý v „Sľuboch“ chýba. Pomerne najmenej mení sa charakter obidvoch snúbencov.

Stojíme však pred otázkou, čo Tajovský napísal skôr, „Ženský zákon“ alebo „Sľuby“. Doklad, ktorý odcitujeme, hovorí o tom, že „Sľuby“ vznikli z rozsiahlej dramatickej práce. Dozvedáme sa o tom z lístku Gregora-Tajovského z augusta 1898, ktorý napísal redaktorovi „Slovenských pohľadov“ Jozefovi Škultétymu:

Vaše Blahorodie!

Dovoľte mi — P. R. prosiť Vás o mienku. A síce: „Aničku“ celú prepracovať nemám ani času (v sept. strojím sa do Prahy), ani vôle. I chcem z trojaktovky zdelať jednoaktovku tak, žeby II. a III. dej z cela odpadnul a len prvý by som zakončil. Priebeh deju by bol asi tento: Miško regrút, ale nereklamovaný, v deň odchodu — lebo mu reklamácia neprišla — zajde k svojej milej — Aničke a obnoví tajný sľub s ňou, že sa počkajú. Keď mu Anička neodporuje, odhodlá sa tajnosť i Ankinej materi rozpovedať. Táto sa naoko hnevá, lebo nevie mienku Miškových rodičov. Títo prídu a už s všelijakým naučením privolia a odbavia „sľuby“ či po tajovsky „istotu“. Tu čas k odchodu. Ťažko sa lúča, no po rozlúčení dôjde posol od notára — ktorému i tak záležalo na tom, aby bol Miško oslobodený (úfal sa grošu), že Miško nemusí k vojsku. — Je to zakončené? prosí Jozef Gregor.“ (Lístok je v archíve Matice slovenskej v Martine.) Ak porovnáme obsah navrhnutý Tajovským na lístku Škultétymu s obsahom „Sľubov“, vidíme, že obsahy sa zhodujú. A spomínaná hra pod názvom „Anička“ je fakticky „Ženským zákonom“, Škultéty pravdepodobne dal súhlas k prepracovaniu a Tajovský „Aničku“ skrátil a vydal ju vlastným nákladom v Ružomberku. O tom, že hra vyšla koncom roku, t.j. po tomto liste, svedčí i recenzia v Salvových „Slovenských listoch“ č. 44. II. a III. dejstvo, ktoré Tajovský spomína, je dejstvo, v ktorom vystupuje Dora a vyostruje konflikt medzi obidvoma ženami, matkami snúbencov.

Týmto chceme opraviť starý omyl, tradovaný literárnymi historikmi, že „Ženský zákon“ vychádza zo „Sľubov“. Urobil tak napríklad Bujnák („Prúdy“ VI. 1922 str. 246), keď tvrdil: „Že ale ako vážne bral Tajovský svoje dramatické umenie, ako sa vyvinoval, vidíme z toho, že i úplne prepracoval tento jednoduchý obraz z ľudu (t.j. „Sľuby“, pozn. K. R.), rozmnožil ho intrigami, zápletkami a urobil z neho nový „obraz z ľudu v štyroch dejstvách“, „Ženský zákon“ (1901).“

Na neznámu divadelnú hru v tomto období upravujú nás dve stopy. V „Zprávach z Detvana“, spolku slovenských študentov v Prahe, („Hlas“ I. 1898 — 1899, str. 347) je zmienka o tom, že v tomto období (t.j. 1898 — 1899) čítal na schôdzke Detvana Jozef Gregor svoju veselohru „Konačka“. Medzi kritikmi tejto práce bol aj Vavro Šrobár. Podľa názvu by sa zdalo, že uvedená veselohra vzťahuje sa na pokonanie dvoch rozvadených rodín zo „Ženského zákona“.

Ale ďalší doklad túto domnienku citeľne podvracia. Tajovský v liste Františkovi Votrubovi zo dňa 1. sept. 1909 píše: „V Hlase som sa ešte v Prahe chcel predstaviť s „Konačkou“ dvojaktovou veselohrou z ľudu. Všetko bolo „výborné“, ale deju „málo“ a Konačku mi neuverejnili; hodil som ju do ohňa.“ Postoj Tajovského vedie nás k názoru, že nejde o Ženský zákon, ktorý vyšiel roku 1900, ale o neznámu hru, ktorú Tajovský v roztrpčení zničil.

Tajovský potom „Ženský zákon“ vydal v „Tovaryšstve“ III. 1900 a vydal ho aj ako odtlačok v roku 1901. Po tomto vydaní vyšiel „Ženský zákon“ v edícii „Slovenský divadelný ochotník“ ako XXXV. zväzok r. 1911. Edíciu redigoval Andrej Halaša, redaktor „Nár. hlásnika“, zberateľ ľudovej kultúry a divadelný pracovník. Dňa 21. XII. 1909 napísal Halaša Tajovskému: „Pane brate! Či by ste nedovolili, aby Váš Ženský zákon vydala naša kníhtlačiareň v „Div. ochotníkovi“ a aký žiadate honorár? - Kus zaslúži rozšírenia.“ V liste zo dňa 14. XII. 1910 píše A. Halaša o „Ženskom zákone“: „Dotyčne Ženského zákona zdeľujem Vám — ako som Vám to aj ústne bol povedal — že ho vydáme len po novom roku, lebo dosiaľ bola kníhtlačiareň zaujatá Kukučínom a Vajanským. — V tomto istom sošite by mohla vyjsť aj Matka. Pošlite mi tedy rukopis tejto poslednej.“ (Archív Matice slovenskej v Martine.) „Ženský zákon“ skutočne vyšiel roku 1911 ale „Matka“ vtedy už nevyšla.

Hoci „Ženský zákon“ často hrávali v našich divadlách, literárni kritici ho prijali s neporozumením a po prvom vydaní o ňom temer mlčali. Ba Tajovský si sťažuje (Hlas IV., r. 1904), že bol v Martine inscenovaný len po prekonaní intrík. Prvú analýzu „Ženského zákona“ urobil Pavel Bujnák až v článku „Dramatické práce J. Gregora-Tajovského“ (o. c. 189 — 191, 244 — 250, 311 — 320). Bujnák „Ženský zákon“ podcenil. Píše o ňom: „Tajovský kráčal ešte i tu starými šľapajmi. Rozprávku snoval viac vzhľadom na dojem, než z povahy osôb. Monologov je dosť a to i dlhších. V celku ostáva na povrchu: ľudia len chodia a vravia bez bližšieho odôvodnenia. Hlbšieho analyzovania tu ešte nieto. Básnik má ešte vždy ochotnícke javisko za vzor.“ (o. c. 247). Bujnák, hoci nemohol zaprieť, že Tajovský je realista, že má „i dramatickú reč, vernú, odpozorovanú, výstižnú“, nepochopil ľudovosť „Ženského zákona“ a chcel ho merať kritériami odvodenými zo súčasnej európskej drámy. Nevidí autorovu prednosť práve v tom, že pamätal na ochotnícke javisko, že dal ľudu jeho vlastné národné umenie.

„Ženský zákon“ dosiahol obľuby najmä po oslobodení, keď ho opätovne inscenovali naše najlepšie profesionálne scény a hrali stovky ochotníckych krúžkov. Preložený je do rumunčiny. Vyšiel roku 1934 pod názvom: „Dragostea-párdalnica!“ v preklade L. Monasterianu. Dnes je preložený i do češtiny, hrávaný i v českých divadlách.

Poznámky k textovej úprave

Za základ pre vydanie dramatických prác Gregora-Tajovského v III. zväzku Diela vzali sme VII. a VIII. zväzok Spisov Gregora-Tajovského, v ktorých okrem dvoch jednoaktových hier „Jej budúci“ a „Sľuby“ a prekladov z Čechova vyšli všetky významné hry z obdobia pred prvou svetovou vojnou. Pri porovnávaní textov jednotlivých vydaní prišli sme na to, že Tajovský na hrách pre vydanie v Spisoch pracoval, hry doplňoval, ba zlepšoval aj poznámky pre režiséra a hercov. Týmto autorovým postojom sa zmierňovali čiastočne aj zásahy korektora, ktoré sú stereotypnejšie a obmedzenejšie ako pri rozprávkach. Oveľa viac je zásahov, ktoré považujeme za zásahy autora. Nie sú to zásahy, ktorými autor zničil umeleckú hodnotu diela (ako sa to stalo pri vydaní „Sľubov“ roku 1921), kde sa pokúsil o nevhodnú aktualizáciu v súvislosti s príchodom ruských legionárov, ale také zásahy, ktoré napospol dokresľujú realistický obraz života. Najviac doplnkov urobil autor v hre „Nový život“.

Mali sme možnosť nazrieť do exemplárov zväzkov z Tajovského knižnice, v ktorých sme našli ojedinelé doplnky písané autorovou rukou. Tieto doplnky preberáme do základného textu.

Prvý a druhý zväzok Diela bol pripravený pred pravopisnou úpravou, platnou od 1. I. 1954. Tretí zväzok je pripravený podľa platného pravopisného úzu. Upozorňujeme, že i v treťom zväzku sme rešpektovali dnešný pravopisný a gramatický úzus a že sme text z vydania Spisov pripravili podľa neho.

Urobili sme preto pravopisné, hláskoslovné a tvaroslovné úpravy. Uvedieme niekoľko typov týchto úprav: nazpäť / naspäť, s očú / z očú, rychtárka / richtárka, po stojačky / postojačky; svobodno / slobodno, rekrúti / regrúti, súsedov / susedov; podopre / podoprie, ku kachľom / ku kachliam, rečmi / rečami, ráča / ráčia. Pre túto úpravu rozhodli sme sa preto, aby sme nevnášali do ustáleného i ustaľujúceho sa úzu nový chaos, pokiaľ to nenarušuje umeleckú špecifickosť tvorby Gregora-Tajovského. Slovník sme nechali nedotknutý a v nijakom prípade neodstránili sme nijaké slovo a nenahradzovali iným. Pri oprave chýb tlačového pôvodu pokračovali sme podľa pravidiel z prípravy textu pre prvý zväzok Diela. Zmeny už raz uvedené opätovne neuvádzame. V poznámke pri jednotlivých hrách uvádzame, odkiaľ základný text preberáme. Ide o VII. a VIII. zväzok Spisov Jozefa Gregora Tajovského, vydaný roku 1922 v Turčianskom Sv. Martine nákladom vlastným a tlačou Kníhtlač. úč. spolku. Pre ich označenie používame skratku S I — 7; S I — 8. Jednotlivé hry vyšli ako separáty s nezmeneným textom.

Ženský zákon

Spisy (prvé vydanie) — 7, str. 61 — 134.

Niektoré inscenácie „Ženského zákona“ na scéne Národného divadla (v réžii Janka Borodáča i v réžii Andreja Bagara) majú záver III. dejstva rozšírený o text Mary: „A ja už nevestu mám.“ Podľa ústneho údaja uvedených divadelných pracovníkov stalo sa tak z režijných dôvodov so súhlasom autora. Jednak do nášho vydania tento text nepreberáme, lebo záver považujeme len za dramatickú úpravu. „Ženský zákon“ od roku 1922 v novom vydaní nevyšiel, doplňujúci text Tajovský nemohol použiť a ani v jeho exemplári z jeho knižnice niet stopy po doplnení, hoci doplnky práve pri tej hre nachádzame. 21, 29 odetá / odená — 34, 21 po javisku / po javišti — 40, 15

ANIČKA: Mama moja á…

JANO: Ženy, majteže svedomie, nemučte dievča!

MARA: Opilá nemá rozumu!

ZUZA: A ja som triezva. (Ťahá Aničku von.) — meníme podľa doplnkov autorových takto:

ANIČKA: Mama mojá-á… (Chytí sa Jana.)

JANO: Ženy, majteže svedomie, nemučte dievča! (Naťahujú Aničku po javisku.)

MARA: Opitá nemá rozumu!

ZUZA: A triezva pohotove. (Ťahá Aničku von.)

67, 24 zaznie / zavznie —