ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Štefan, Zuzka, Anka, Jano.

(Poobedovali pod strieškou pred pitvorom. Jano ešte dojedá, Anka už spratuje. Zuzka hryzie hrušku. Štefan si utiera ústa.)

ŠTEFAN: A mňa už ani neponúkneš?

ZUZKA: Chceš? (Podáva poloohryzenú hrušku.)

ŠTEFAN: Ale si štedrá — na ohryzky. Podaj mi radšej fajku.

ZUZKA (ide do pitvora): Kde ju zas nájdem?

ŠTEFAN: Pohľadaj. Na okne, na lavici, alebo na prípecku pozri… (Janovi.) A vy, teraz, keď ste sa najedli, môžete ísť domov preobliecť sa; ale o štvrtej aby ste tu boli. Prídu ženci, pôjdeme na noc. Bude si treba ešte povriesel dnes narobiť. A žena vaša, aby tiež načas došla.

JANO: A dievča? A dieťa? Kdeže tie nechá?

ŠTEFAN: Dieťa nech si vezme, ak bude stačiť s ním za vami odberať.

JANO: A dievča? To ti je nie treba?

ŠTEFAN: Mne je nie. Ak by vašej žene bolo načim k dieťaťu, nedbám; ale na svojej chove.

JANO: A na tvojej?

ŠTEFAN: Ako som povedal: bude pásť moje husi, zabaví vaše dieťa a za chovu stiahnem vám mieru žita z výžinku.

JANO: Pol miery, ako vlani, nedbám, stiahni; ale celú nie. I dievča väčšie, i roboty viac spraví.

ŠTEFAN: Ale i viacej zje.

JANO: Nie vlk od lanska… Tak neodstúpiš od miery?

ŠTEFAN: Ani pol korca!

JANO: A ja mieru nedám. Inde nič, alebo len pol berú gazdovci od takých detí.

ZUZKA (donesie fajku).

ŠTEFAN (si zapáli): To bolo kedysi. Dnes každý vie, ako mu v hrnci vrie. A keď nedáte mieru, nebude môcť ani žena meškať pri decku. Ja nedám k sluhovi ešte zasa sluhu nahrádzať, čo ten zamešká.

JANO: Tak mi prichodí dať decko suke pod cecok. Vidieť, že detí nemáš a tak ani citu k nim. Keby ťa chcel pánboh požehnať aspoň piatimi ako mňa.

ŠTEFAN: Či požehnať, či potrestať, to je tak, ako vravím. Dajte dieťa, keď chcete — materi starej. I na cmuľku ho prechovajú ako druhí…

JANO: A ty k svojmu dojku vezmi.

ŠTEFAN: Nemám k čomu. Ale to nepatrí k veci. Ja len, ako vy plácu — ešte sme len siali — tak ja robotu žiadam od vás ako druhý gazda. Najlepšie bude, keď dievča zostane s deckom doma. Nebude nikomu na prekážke.

JANO: Už bude do smrti, keď už teraz prekáža bohatému gazdovi. Poviem žene, aby ho zadrhla, potom by ti, ani nikomu, nebolo na prekážke. Načo to i chová chudobný človek deti? Hľa, tým trom, čo som pochoval, je lepšie. Toto ešte nevie, že je na svete, a už zavadzia.

ŠTEFAN: Ja za to nemôžem. Spravte si, ako chcete.

JANO: Spravím, spravím. Len si musím rozmyslieť.

ŠTEFAN: Len si… (Pauza.)

JANO (vstane): Daj mi dvadsať grajciarov.

ŠTEFAN: Načože sú vám? Prepiť. A dal som vám do pohára pred obedom…

JANO (viac pre seba): Takej vody.

ŠTEFAN: — čo vám patrí. Tak načože už zas budete piť a sa bláznom robiť. Nebolo vám dosť?

JANO: Nebolo mi dosť; nie mi je dosť, aby som sa mohol dosýta vyzlostiť.

ŠTEFAN: Vám o zlosť ako Cigáňovi o tanec. Ale nedám vám! Je jarmok, zatúlate sa niekde, nebude z vás zajtra nič.

JANO: Neboj sa. Moje miesto nikto nepredchytí. Tam budem! Ale idem dievčaťu niečo vziať, dohán si kúpiť.

ŠTEFAN: I pálenky! To hlavné nepoviete.

JANO: I tej! I vypiť si chcem. Skorej ti pravdu poviem.

ŠTEFAN: Pravda je nie hriech. Ale peňazí vám dnes nedám. Už ráno šli ste sa preobliecť domov, a prišli ste predpoludním.

JANO: Ako druhí. Je nedeľa. I ja si môžem raz do týždňa oddýchnuť, aspoň ako tie kone v stajni. Či som sa mal prísť dívať, ako žerú?

ŠTEFAN: Mohli ste ísť i do kostola…

JANO: Ja neviem, kde je moja lavica.

ŠTEFAN (štipľave): Ja by vám povedal…

JANO: Mýliš sa, ak sa nazdávaš, že som bol v krčme. Ale teraz idem! Daj mi tých dvadsať grajciarov.

ŠTEFAN: Škoda si vám ústa drať. Máte i tak prebrané.

JANO: To mi už nepovedz…

ŠTEFAN: Nuž len, že vám dochodí od týždňa do týždňa.

JANO: To je inšie. Skús slúžiť, ženu, troje-štvoro detí chovať, päť krstov, tri pohreby spraviť, kvartieľ, odev, obuv — nuž uvidíš, koľko zvýšiš z takej služby, ako je moja a sluhovská všetka.

ŠTEFAN: Mohli ste sa princom narodiť…

JANO: To, to. A ty aspoň báťom Janom, aby si len raz musel pýtať dvadsať nových.

ZUZKA: Ale už im ich len daj, Števko. Keď chcú dievčaťu jarmočné kúpiť…

ŠTEFAN (strmo): Za dvadsať grajciarov nič nekúpia! Ani obliecť, ani obuť.

ZUZKA: Nejakú hračku predsa. Čo ťa po nich. Len im už daj. Daj, mne kvôli.

ŠTEFAN: Nenavrávaj! Ty sa vôbec nestar, ako si sa dosiaľ nie. Ty máš tam Anku, slúžku. Viem, čo robím. Na nedeľu dal by som vám radšej zlatku, ale dnes, ľahko sa zamocete… Mám desať chutí vám nedať. (Vytiahol žabku.)

JANO: No, už to mi neurob.

ŠTEFAN (nevďačne): Tu máte. (Peniaz spadne.)

JANO (ho zodvihne): Tuto — na! (Že ako psovi.)

ZUZKA: Ale sa opýtam ňani Mary, čo ste im…?

JANO (mäkko): Zuzka, gazdiná moja, hádam mám srdce v tele, čo som i vypil tú kvapku predpoludním. A viac som dnes ešte v ústach nemal. Spal som. To mi ver. (Z vďačnosti k Štefanovi.) Tak o štvrtej…?

ŠTEFAN: Na minútu! Lebo kto nedôjde, pôjde pešo, alebo zostane doma, a na jeho miesto najme sa druhý…

JANO (pichnutý): Ľahko tebe. (Zberá sa.) Veľa je chudobného sveta, preto si môžete preberať v nás ako v tekviciach… Ale počkaj — my sa tiež pozbierame. A keď sa vy, gazdovia, zbíjate do hŕby, budeme sa i my — robotníci.

ŠTEFAN (s vyhrážkou): Len sa! Uvidíme, kto z koho!

JANO: A vieš ty, čo je štrajchovať?

ŠTEFAN: A vy viete, čo je strečkovať?

JANO: Viem, statok strečkuje.

ŠTEFAN: No, tedy si dajte pozor…

JANO (nerozumel, hľadí): Hej, keby ja vedel čítať ako druhí, ja by teba vyzvŕtal i za toto slovo. Ale ja, len čo počujem…

ŠTEFAN: Ani by ste robiť nemuseli.

JANO: Ak dožijem, ja dám chlapca do školy…

ŠTEFAN: Ako vkročí do nej, už bude socialista.

JANO (zlostí sa): A čoby nebol? Keď si ty, budem i ja! (Preč.)