ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

na Jeho Excelenciu pána Jozefa Szlávy, K. u. Ministra-predsedu.

Vaša Excelencia!

Kým to „calumniare audacter, semper aliquid haeret“ oproti literárno-vedeckému spolku Matice Slovenskej upotrebované bývalo len od súkromných osôb a nevýznamných časopisov, tenže ústav v povedomí svojich čisto ľudských, ním sledovaných cieľov, domnieval sa, že niet potreby povšimnúť si týchto, viac z nejasných pochopov, nežli z obecnej zlosti vyplývajúcich upodozrievaní.

Avšak v novom čase podivným spôsobom množia sa tieto hlasy, prístupu dostávajúc i do takých listov, jichžto blízke pomery ku vláde nie sú neznámé, ba často bývajú vrhané do verejnosti skrz mužov, ktorí významné postavenie zaujímajú vo vládnych kruhoch; a tu nakladá to svätá povinnosť nešetrne urazenej občianskej cti, pozdvihnúť javné slovo obrany a odvety.

Vaše Excelencia! Literárno-vedecký spolok Matica Slovenská mohol by síce ku svojmu ospravedlneniu jednoducho na to poukázať, že podľa 2. §-u svojich, Jeho Cis. a Kr. Apoštolským Veličenstvom potvrdených stanov, politika odňatá je oboru jeho činnosti; že o hospodárení a upotrebení jeho peňažitých prostriedkov a o spôsoboch k pozdviženiu národnej osvety za prospešné uznatých v jeho valných shromaždeniach verejne pojednáva a uzaviera sa; konečne, že tlačou uverejňuje sa celá jeho činnosť a že jeho literárno-vedecké diela dostupné sú nielen jeho členom, lež kníhkupeckou cestou jednomu každému: nasledovne, že jeho veškeré žitie a bytie, ako otvorená kniha, vystavené je zraku a úsudku každého človeka.

Poneváč ale ľahkomyseľní osočovatelia nikdy neuvádzajú konkrétné fakta, ktoré by potom ovšem skvele podvrátené boly, lež vo svojom nekalom pokračovaní do sveta vrhajú tvrdenie, ktoré síce javnú zradu vlasti a summum crimen laesae Majesstatis reipublicae v sebe obsahujú — ako na príklad „Reform“ v č. 319 z r. 1872: „Horno-uhorská panslavistická strana poňala v tlači ležiacu moc a založila literárny, „Maticou“ nazvaný ústav, ktorý sústreďuje duševné sily a jich činnosti ujedinený smer dáva, a že je účinkovanie Matice rozhodne politickým a rozhodne namoreným proti maďarskému plemenu a Uhorskej države;“ — ale tie nadmier zradné insinuácie nedokazujú žiadnym svedectvom a žiadnym slovom, len všeobecne podkladajúc Matici Slovenskej nevlastenecké, proti jednote državy smerujúce zámysly: zdá sa, že samo vyše pripomenuté odvolávanie sa na stanovy a verejnú činnosť Matice Slovenskej nepostačuje k prekazeniu týchto tajne i javne snovaných agitácií a osočovaní a k objasneniu a uspokojeniu jak Vysokej Vlády, tak ustráchaného obecenstva o pravom stave vecí.

A práve preto, poneváč Matica Slovenská politickými agitáciami a nekalými tajnými zámerami systematicky upodozrievaná býva, cíti sa ona byť nútenou zo svojho dňa 15. januára t. r. vydržiavaného výborového zasadnutia úctive upraviť na Vašu Excelenciu prítomné písmo, v ktorom i tú, z jej oboru ináč vyhostenú politiku pripomenúť nutno.

Predovšetkým s úprimnou radosťou ujíma sa literárno-vedecký ústav, Matica Slovenská, tejto príležitosti, aby pred celým svetom javne a slávnostne výrazu dal svojej nepremennej oddanosti, láske a vernosti k Najvyšiemu dedične panujúcemu domu a nášmu korunovanému Apoštolskému Kráľovi, ako i k našej milej spoločnej vlasti, ktorým nech Všemohúci udelí svojho bohatého požehnania; a aby vyslovil ubezpečenie, že členovia tohože ústavu, nie menej ako ostatní synovia milovanej vlasti, hotoví sú za tejto neodvislosť a rozkvet s ochotou manie a život obetovať.

Vaša Excelencia! Členovia Matice Slovenskej nikdy nezabudnú, že jejich pradedovia od nepamäti sveta dedične obývali svoju Uhorskú domovinu, že oni takmer od jednoho tisícročia spoločne s ostatními plemenami účastnými boli a ešte účastnými budú blaha i nerestí vlasti; členovia Matice Slovenskej sú pokojní, zväčša v trpkej škole života dozretí mužovia, ktorým dobre vedomo, že každý násilný prevrat nepochybne za sebou tiahne mnoho bied a nerestí a v sebe len neistú budúcnosť ukrýva; naproti tomu že rozkvet vlasti umožní sa len na základe vzájomnej dôvery a shody obývajúcich ju plemien, a jedine pri jich vytrvalej oddanosti a obetivosti: a preto členovia Matice nikdy nebudú podporovať agitácie, ktoré čelily by k revolúcii a k násilným prevratom, ale radnej snažne proti postavia sa jim a vynasnažovať sa budú pokojnou loyálnou cestou dosiahnuť podmienky, ktoré v stave budú napomáhať a zabezpečiť duševný a hmotný rozvoj jejich národa.

Blaho vlasti však ani myslieť sa nedá oddelené od blaha obývajúceho ju ľudu. Však Athény za časov perskej vojny — dľa výroku jejich múdreho vojevodcu — zastúpené boly na loďach, v samom meste zväčša len mrtvá hruda zostala; no blaho každého národa, celky prirodzene, podmienené je jeho duševním rozvitkom; duševne zanedbaný ľud nemôže napredovať ani v orbe, ani v kupectve, ani v priemysle, ba nemôž’ účastným stať sa ani skromného dobrobytu, nasledovne ani šťastným byť. V Arkádii možno že voľakedysi boli i pri svojej jednoduchosti šťastní ľudia, — dnes by oni, tônistými stranami civilizácie oclonení, iba pariami boli, keby zároveň neosvojili si aj výhody tejto civilizácie.

Jednotlivé nadanejšie osobnosti síce v ktorejkoľvek reči privlastniť si môžu potrebnú duševnú vzdelanosť; no veškerý národ vzdelať sa môže jedine prostriedkom vlastnej reči; a čím zanedbanejšia a nevyvinutejšia je jeho reč, tým nižší musí byť stupeň jeho vzdelanosti, lebo reč je najistejším dvihačom a zároveň i merítkom vzdelanosti každého národa.

Keď maďarský národ, vzdor svojich prepočetných nižších a vyšších škôl, vzdor velikého prístroju svojho samostatného politického života, cieľom výdatnejšieho pozdvihu a rozvoju svojej duševnej vzdelanosti, predsa potreboval ešte aj akademiu vedy, istotne žiaden šlechetný mysliteľ zapierať nebude, že pre slovenskú národnosť, ktorá je z politickej pôdy, dotyčné užívania svojej reči, takmer celky vytisnutá a krom ľudových škôl nemá takmer žiadnych vyšších ústavov, v nichžto by vo svojej materinskej reči vyučovaná bola, je ústav, akademii Maďarov podobný, životnou otázkou.

Tieto preduvedené úvahy, ako i tá, bohužiaľ, neodtajiteľná skutočnosť, že chudobný, duševne nerozvinutý ľud nielen že je dostupnejším mravnej zkazenosti a necitlivejším pre vznešené vlastenecké vidiny, nežli ľud duševne a hmotne pokročilý, ale že on, obzvlášte príliš rozmnožený, nielen jednotlivým na ťarchu padá, ale vôbec na rozvoj a všeobecný pokrok vlasti, ako priveliká závaha na beh lodi, závadne a priekažlive pôsobí: primaly jednotlivých slovenských vlastencov k založeniu literárno-vedeckého spolku Matice Slovenskej, v tom najšlechetnejšom povedomí, že týmto nielen vlastniemu národu, ale prostredne celej vlasti prenesmierne velikú službu preukážu.

Nakoľko tento ústav, za doby svojho jestvovania, nadrečenému, ním sebe vytknutému cieľu zodpovedal a nakoľko prispel on k pozdviženiu duševnej vzdelanosti slovenského ľudu, to nech zostane trebas aj otvorenou otázkou; no jedno zaprieť nemožno, totižto, že od doby svojho povstania, jak v kruhoch vlády, tak vo sneme a v smerodajnom časopisectve, stretal sa len s upodozrievaniami, s javne vyslovenou neprajnosťou a s odsudzovaním, čo, celky prirodzene, značne hatiť muselo zdar jeho činnosti.

Pre budúcich skúmateľov nášho vlastenského dejopisu musela by táto okolnosť byť nerozrešenou zadačou, keby smutné strašidlo panslavismu so svojím celým sprievodom, od panického postrachu až po smiešnu pošetilosť, i samo vieronepodobné nečinilo vierohodným.

Svet v bezprostrednej blízkosti vidí uskutočnenie snahy po politickom ujedinení Talianskeho a Nemeckého, na mnohé plemená rozpadnutého národa a obáva sa, že i v obvode hraníc Sv.-Štefanskej koruny bývajúce Slovanské plemená, keď zosilia sa raz vzdelanosťou a dobrobytom a k čulejšiemu národniemu povedomiu prijdú, tiež túžiť budú po štátnom sjednotení s velikou rodinou Slovanov, alebo aspoň za neodvislosť vlastnej domoviny, jestli by ona snáď mohutnou Slovanskou državou napadnutá bola, nezaujmú sa svojou celou silou a obetivosťou.

Toto nešťastné predpokladanie, bohužiaľ, je najbohatším prameňom neresti, ktorá uvalená je teraz na Slovenský národ, a ono i jeho budúcnosť ešte dlho zatemňovať a rmutnou činiť bude, jestli nepodarí sa podvrátiť to predpokladanie.

Lebo o veľa mohutnejší, ale následkom tejto obavy o vlastniu budúcnosť starostlivý pobratimý národ Maďarov, ktorý svoj vlastní národní rozvitok, a to úplným právom, všetkými možnými prostriedkami napomáha, s neprajnosťou hľadí — nakoľko to z hlasov jeho časopisov zreteľne vyňať možno — i na najmenší náš rozbeh ku podobnému rozvoju Slovákov, nevlastenecké zámery podkladajúc nosičom tohto rozvitku; nasledovne jedným dúškom zatracuje u Slovákov to, čo dosť prenachváliť nevie u podporovateľov svojej vlastnej národnosti, a tak zapríčiňuje pomery, ktoré k zneseniu nie sú, lebo národ bez národnej osvety je nestvor, odsúdený k duševnej a hmotnej chudobe a nedospelosti.

Ostatne v tomto nerestnom stave koľko toľko uspokojenia a výhľadu na obrat k lepšiemu poskytuje to hlbokovrúcné presvedčenie členov Matice Slovenskej, že táto nedôvera našich bratov povstala len z jejich prílišnej starostlivosti o vlastniu budúcnosť; a úzkostlivosť, ako známo, zmúti aj najjasnejšie vidiace duševné oko; nasledovne, že pokojnejšiemu uvažovaniu a úsudku časom podarí sa, áno podariť sa musí, túto nešťastlivú, poneváč bezzákladnú, obavu rozptýliť a opäť oživotvoriť drievne dosvedčenú, tisícročniu, každej zmene šťastia vzdorovavšiu dôveru, ktorej potom ľahko padne ustáliť správny modus vivendi, s ktorým jak Maďari, tak i Slováci spokojní budú.

A skutočne len úzkostlivou mysľou zahalené oko nedovede razom spoznať podstatný rozdiel medzi minulosťou a tejto výplyvom, totižto prítomnosťou, z jednej strany Talianských a Nemeckých, z druhej strany Slovanských plemien, lež zvedené zovňajšou podobnosťou k tomu dosudku prichodí, že poneváč Nemecké a Talianske národy snažily a dosiaľ snažia sa po štátnom ujedinení, to tým samým už i Slovanské národy činiť budú a činiť musia.

Rimania, ako známo, za drahný čas ako sjednotený národ panovali nad svetom, oni mali spoločnú skvelú históriu, na ktorú Taliani, ako prirodzení dedičia Rimanov, s hrdosťou ozerajú sa; Taliani tešia sa od stredoveku spoločnému spisovnému jazyku a bohatej spisbe, spoločnému náboženstvu, rovnakým mravom a zvykom a neutlumiteľnému povedomiu svojej vospolnosti; slovom, oni všetko majú, čo k pochopu jedinského národa patrí.

Nemecké plemená od časov Karla Veľkého tiež tvorily jeden politický národ, od tejto doby maly spoločnú spisovnú reč, ktorá menovite od konca stredoveku vydobyla si všeobecnú uznalosť, a v jich prebohatej spisbe tvorí nevyčerpateľný spoločný poklad celého národa. Nemci, sjednotení v jeden politický národ, behom storočí vplývali na osudy Evropy, a teprv potom sostúpili s piedestálu svojej politickej velikosti, keď v početné državy a državky rozcapartení, pomaly utratili povedomie svojej vospolnosti.

Nasledovne oba národy, jak Taliani, tak Nemci, živo rozpomínajú sa na to, že rozpadnutí na viacej držav alebo dostali sa pod nadvládu iného národa, ako Taliani, abo aspoň v neslavnom živote hliveli, ako Nemci za časov Nemeckého bundu; naproti tomu že sjednotení alebo panovali nad svetom, abo aspoň čestné postavenie zaujímali v rade ostatných národov; nie div potom, keď tieto národy, poučené vlastním dejopisom, túža po politickej jednote a snažia sa ju všetkou námahou sily opäť dosiahnuť.

No historia našla Slovanské plemená už roztratené a v samostatné državy oddelené.

Slovania skutočne od nepamäti sveta netvorili spoločnú državu, lež tvorili jeden od druhého neodvislé, často cudzími plemenami priestorne oddelené, a nie zriedka i vzájomne proti sebe bojovavšie skupeniny držav, bez spoločnej spisovnej reči, bez spoločného náboženstva, mravov a zvykov; tak že Srbov a Čechov, Poliakov a Bulharov, Slovákov a Rusov spojuje iba neodškriepna príbuznosť jejich reči.

U Slovanských plemien niet dejopisnej rozpomienky na spoločnú skvelú dobu, alebo na spoločné veliké národnie nešťastie; jedni oplakávajú Kosovo pole, druhí Moravskú rovinu, u toho Ostrolenka vzbudzuje city smútku, tamtomu nešťastná bitva u Kalky položila tvrdé a dlho trvanlivé Mongolské jarmo na šiju: každé z týchto plemien má historiu svojho vlastnieho rozvitku, svojho kvetu a úpadku; každé z nich namáha sa zachrániť si zvláštnosti svojho plemena a svoju samostatnosť, a zväčša len vtedy rozpomenie sa na svoju plemennú príbuznosť s ostatnou veľkou Slovanskou rodinou, keď v otázku postavené je jeho vlastnie jestvovanie a niet na porúdzi inej cesty ku spáse.

Nasledovne každý pokojný pozorovateľ slovanských pomerov a jejich pház vyznať musí, že Horvat, Čech, Slovák atď. predovšetkým iným ostať chce Horvatom, Čechom, Slovákom a udržať sa v tejto svojej plemennej zvláštnosti, celkom oprotivne toskánskemu alebo lombardskému Talianovi a badenskému alebo gothanskému Nemcovi, ktorí sú popredne Talianmi abo Nemcami; a tak teda že postrachu panslavismu, jestli by on vôbec asnáď v hlavách jednotlivých rojkov mátal, nemôž’ byť cieľu primeranejšie prietrž učinená, ako podporovaním každosvojského rozvitku Slovanských plemien.

V tomto smere ešte len to jedno buď spomenuté, že ani samo potencirované národnie povedomie neslúži voždy za základ tvorenia državy, lež skoršie ešte garancia svobodného rozvitku; toto dostatočne dokazuje Ženeva a Lozana, jichžto mešťania sú na svoj Francúzsky pôvod a národnosť práve tak hrdí, ako ktorékoľvek Parížske dieťa, a predsa vzdorovali zvádzaniam Napoleona III-ho, v takej dobe, keď Francúzska sláva všetko zatemňovala; pravda, že spomenutí mešťania vtedy úplne zabezpečenú mali vo Švajčiarskej republike svoju dobu, nie len v politickom, ale i v národňom smere.

Členovia Slovenskej Matice domnievajú sa, že preduvedeným rozborom dotyčne politického panslavismu trvácne upokojili nielen Vysokú vládu, ale i svojich Maďarských bratov; a dovoľujú si vedecký smer svojho ústavu objasniť len ešte z jednej strany, ktorá by asnáď ešte k nedôvere podnet zavdať mohla.

Veda je, ako známo, spoločným majetkom človečenstva, a tomuto pripísať načim vzájomnú, v novšej dobe takmer u všetkých literárnych spolkov obvyklú výmenu jejich vedeckých diel; však i Maďarská akademia v podobnom vzájomnom pomere stojí i so samou Petrohradskou akademiou; a čím nepatrnejšie pomôcky daktorého ústavu, tým vítanejším je mu tento obyčaj, poneváč jeho vlastnie prostriedky menovite k zadováženiu drahých diel nestačia.

Že Matica Slovenská vo smysle § 32 svojich stanov túto vzájomnú výmenu vedeckých diel s dajednými tuzemskými a zahraničnými spolkami prevodzuje, tomu je sa totým menej čo diviť, že sú jej hmotné prostriedky, notórne, veľmi chatrné, a že výsledky skúmaní, menovite na poli jazykozpytu ostatních Slovanských plemien k prirodzenému rozvitku a vývoju Slovenského jazykozpytu značne prispievajú, však porovnávajúci jazykozpyt i cudzích rečí vydobyl si v novšej dobe, a to právom, všeobecného uznania.

Ostatne veľmi želateľnou by bola pre Maticu Slovenskú i výmena tých diel, ktoré Maďarská akademia vied každoročne vydáva.

Dotyčne vnútornej politiky nemá literárno-vedecký ústav Matice Slovenskej, vo smysle svojich stanov ani práva ani povinnosti politické smýšľanie svojich jednotlivých členov strážiť alebo naň vplývať.

Obe veľké politické strany v krajine rovnako stoja na vlasteneckom základe, a stojí to, tuším, skorej v moci Vysokej vlády nežli tohto ústavu, jeho jednotlivých členov, nakoľko by títo asnáď nesledovali politické zásady Vysokej vlády, jich k týchže prijatiu náklonnejšími učiniť.

Konečne myslí literárno-vedecký ústav Matice Slovenskej, že ani pojednávania ani uverejňovania súkromných náhľadov, dotyčne toho modus vivendi, vo svojich miestnostiach, nasledovne ani v tomto písme dovoliť nemôže, a síce práve preto, že je tento modus vivendi politickej povahy, a poneváč Vysoká vláda má na porúdzi dostatočné prostriedky k dôkladnému a správnemu poznaniu želaní Slovenského národa v nadrečenom smere; no tým vrúcnejšie osmeľuje sa tenže ústav Vysokú vládu úctive prosiť, že by v dobreporozumenom záujme veškerej vlasti svoj mohutný vliv k tomu vynaložiť ráčila, aby čo skoršie obnovila a upevnila sa vzájomná, osudne klesnutá dôvera našu milovanú vlasť obývajúcich plemien, aby ony všetky šťastnými cítily sa v jej požehnaných nivách, a jej zástavu vztýčac, za jej trón, neodvislosť, všelijaké blaho s oduševnením obetovať mohli svoju celú silu, ba i krv srdca svojho.

Nech Vaša Excelencia i z tejto príležitosti laskave prijať ráči ubezpečenie našej úcty, s ktorou zotrvávame — v Turčianskom Sv. Martine, dňa 15. januára 1873

Vašej Excelencie pokorní sluhovia: Viliam Paulíny-Tóth, podpredseda Matice Slovenskej. Franko V. Sasinek, tajomník.