ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[115]

Bol jeden kráľ a ten kráľ mal stádo oviec. Mal troch bojtárov,^[116] dvaja boli sedliaci a tretí bol Juhás Paľko. Tak povie Paľko svojim kamarátom:

„Kamaráti moji, tej noci neodchádzajte od svojich oviec, lebo prídu vlkolaci, všetkým vašim ovciam hlavy poodhrýzajú!“

Tí ho ale na posmech obrátili. Tak odišli a on pri svojom stáde zostal. A tí, keď prišli, našli svojim ovciam všetky hlavy poodhrýzané. Tak sa s ním vadili, že on tým ovciam všetky tie hlavy poodrezoval. A s veľkou žalobou išli pred jasného kráľa žalovať, čo sa stalo, že tým ovciam on tie hlavy poodrezoval.

Kráľ veľmi rozhnevaný Juhása Paľka dal zamurovať do jednej veľmi malej chalúpky, a tam nemal len taký malý oblôčik, čo mu mohli pokrm podať. Tak ho trápili, že nemal len trošku vody a kúštik chleba.

A ten kráľ mal princezku a tá mladá princezka mu pokrm dávala, čo ani jej tatík nevedel.

Potom on tam bol, až raz prišla novina od tureckého bašu. Poslal kráľovi^[117] tri kone. Jestli neuhádne, ktorý je z tých koni starší lebo mladší, že bude s ním próba. Kráľ nevedel, ktorý je starší lebo mladší.

Tu išla mladá princezka k Juhásovi Paľkovi a sa ho pýta:

„Juhás Paľko, nám prišla mrcha novina, môjmu tatíkovi. Poslal nám baša tri kone. Tak môj tatík nevie, ktorý je starší, ktorý mladší, ktorý stredný.“

Juhás Paľko odpovie:

„Princezka, ja im poviem, ale nech ma pred ich tatíkom nevyzradia! Tak, osvietená princezka, nech predložia tým koňom sena, mládze^[118] a potom ovsa. Ten starší pôjde k senu a ten stredný pôjde k mládzi a najmladší pôjde k ovsu. A nech povedia svojmu tatíkovi, že sa im toto snívalo, nech ma nevyzradia, že to odo mňa počuli.“

„Pán tatík, mne sa voľačo snívalo.“

„A čo, dcéra moja?“

„Aby si dal pred kone sena, mládze a ovsa. Najstarší kôň pôjde k senu, stredný k mládzi, najmladší k ovsu.“

Dobre. A tak sa aj stalo, že kráľ sa dozvedel, ktorý je starší, ktorý mladší a ktorý stredný. Nakrátko mal kráľ pokoj od bašu.

Zase nezadlho poslal baša jednu palicu a odpísal, že jestli tej palici neuhádne, ktorý je tenší koniec lebo hrubší, že bude s ním próba.

Potom tá princezka zas išla k Paľkovi a povedala:

„Paľko, zas máme novinu. Poslal baša môjmu tatíkovi jednu palicu, že jestli neuhádne, ktorý koniec tej palice je hrubší lebo tenší, že bude zle s ním.“

Paľko povedal:

„Ja im poviem, princezka, ale nech nevyzradia, že som to ja povedal, ale nech povedia, že sa im to snívalo. Nech tú palicu zahodia do vody, ktorý koniec bude hrubší, ten sa obráti dolu vodou.“

A tak sa stalo. Kráľ to odpísal bašovi a kráľ mal zase potom pokoj.

Nebolo tak dlho. Odpísal mu baša:

„Ja budem pri obede v sedemdesiatej krajine, a keď ponesiem mäso na vidličke do úst, to mi musíš odstreliť!“

Už sa kráľ trápil, že to nemôže na žiaden spôsob urobiť. Zas išla tá princezka k Juhásovi Paľkovi na pomoc:

„Juhás Paľko, zle je s nami. Môj tatík skoro zúfa. Odpísal mu baša, že jestli mu mäso, keď bude pri obede a ho ponesie do úst na vidličkách, voľakto neodstrelí, že bude s ním próba.“

Tak potom Paľko povedal:

„Nech ma kráľ vypustí z klietky a dá mi gver do ruky a ja to mäso v sedemdesiatej siedmej krajine odstrelím.“

A kráľ na to pristal. Juhás Paľko nabil gver.^[119] A keď baša niesol na vidličkách mäso, tak mu ho odstrelil. Baša hneď nato odpísal kráľovi:

„Viem, že máš pri sebe Paľka.“

A ten Paľko bol vlastný brat bašov, ktorý ho od seba odohnal. Potom Paľko vyhnaný vyšiel sveta probovať, pásol u kráľa stádo a sa nevyzradil, že je brat kráľa.

Zanedlho písal baša kráľovi, aby mu poslal Paľka na hostinu. Tuná chcel baša Paľka usmrtiť. Ale Juhás Paľko sa nebál, zobral sa a išiel. Cestou vidí jedného, čo prekračoval kroky.

„Pomáhaj ti Pán Boh! Čo ty robíš?“

„Nuž, už som celý svet poprekračoval, nemám kde kráčať!“

„Ej, ty si silný chlapík!“

„Ach, čože by ja bol, lež Juhás Paľko, to je silný chlap, keď mohol do sedemdesiatej krajiny bašovi mäso, keď ho na vidličkách niesol, od úst odstreliť!“

„No, keď si mu ty taký priateľ, hybaj so mnou, ideme k nemu na hostinu.“

Išli spolu. Zase videl jedného, čo hľadel do oblakov. Zas aj tomu povedal:

„Pomáhaj ti Pán Boh! Čo ty robíš?“

„Ja som už celý svet prehľadel, už nemám čo hľadieť!“

„Ej, ty si silný chlapík, keď si mohol celý svet prehľadieť!“

„Ej, čože by ja bol, ale Juhás Paľko, to je silný chlapík, ktorý mohol do sedemdesiatej krajiny bašovi mäso, keď ho na vidličkách niesol, od úst odstreliť!“

„Hybaj so mnou, ideme mu na hostinu.“

Zase išiel ďalej. Prišli k jednému, čo všetku zem zjedol, čo dvanásť párov volov zoralo.

„Ej, ty si silný chlapík, keď toľkú zem môžeš zjesť!“

„Čože by ja bol silný chlap, ale Juhás Paľko, to je silný chlap, keď mohol tureckému bašovi mäso, keď ho na vidličkách niesol, od úst odstreliť!“

„No hybaj so mnou, ideme mu na hostinu.“

Zas išli ďalej. Videl jedného, čo mal také fúzy, aké nikto dosiaľ nevidel.

„Ej, ty si silný chlap, keď také fúzy máš!“

„Ale čože by ja bol silný chlap, lež Juhás Paľko, to je silný chlap, keď mohol tureckému bašovi mäso, keď ho na vidličkách niesol, od úst odstreliť!“

Vzal sebou aj tohto.

Prišli k tureckému bašovi. A bola tá hostina. Zabil im jedného vola a ten, čo tú zem jedol, povedal:

„Čo nám jeden vôl, aspoň dvanásť volov nech nám dá a nech nás nasýti!“

Dal baša dvanásť volov zabiť a chlapi to pojedli.

Baša sa hneval, že stratil dvanásť volov a chcel ich usmrtiť. Dal zakúriť do pece, dvanásť siah dreva vkládli dvorania, aby všetci hostia tam zhoreli, ale ten s tými veľkými bajúzmi všetko zahasil.

Potom si baša pomyslel: ,Títo by ma tu vyjedli celkom!‘ A preto Paľkovi neurobil nič, ale ho dobre obdaroval, aby sa od neho oslobodil, a Paľko zas obdaroval tých, ktorí boli s ním.

Keď prišiel on, Paľko, naspäť ku kráľovi, u ktorého slúžil, ten ho privítal a povedal:

„No, synu môj, ty si hodný chlap! Dám ti svoju dcéru za ženu.“

Tak sa stalo a po smrti starého kráľa stal sa Paľko kráľom.