ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[44]

Bol jeden muž a vzal si ženu hlúpu. Poslal ju raz na jarmok. Vzala pod pazuchu kuru a za povraz kravu. Na jarmoku pýtala za tú kuru tridsať zlatých a za kravu dva zlaté. Tú kravu jej hneď kúpili, a kuru nosila až do večera, bo ju každé vysmievalo, že pýta tridsať zlatých za kuru. Keď kuru nemohla predať, tak išla k tým židom, čo kravu kúpili, že keď kravu za dva zlaté vzali, žeby i kuru vzali za tridsať. Nechceli sa s ňou dohadovať, tak jej dali za tú kuru tých tridsať zlatých. Potom ju opojili a položili ju spať do bočky od kolomaže. A posypali ju perím. Ako sa prebudila, tak sama sebe neverila, či je ona, či je vták. Rozmyslela si, že pôjde k svojim kravám, že keď ju budú oblizovať ako prv, tak že je ona, a keď nie, tak že je dozaista dajaký vták. Prišla domov k tým kravám, tak len fúkali na ňu. Tak ona vyšla na dach, bo myslela, že je naiste už vták, nuž že bude lietať. Ako ju muž videl, tak vzal flintu, že bude strieľať. Ako to videla, tak skríkla:

„Ach, mužu môj, veď to som ja!“

On ju hneď zavolal dolu z dachu a povedal jej:

„Ty si hlúpa, veľmi hlúpa, ja pôjdem teraz do sveta, a len potom sa vrátim, keď nájdem viacej takých hlúpych ako si ty; inakšie sa nevrátim k tebe!“

Len sa pobral a pošiel. Prišiel do druhej alebo do tretej dediny, tam videl, ako muž so ženou ustavične lietajú so sitami z dvora do chyže. On sa ich pýta:

„Čo to robíte?“

Oni mu povedali:

„Slnko do chyže nosíme!“

A ešte povedali, že keby im dakto dal slnka do chyže, že by mu dali sto zlatých. A on sa na tom zasmial a povedal im, žeby mu dali sekeru, že on im to urobí, žeby slnko vždy mali v chyži. Vzal sekeru a vyrúbal im oblok. Tak oni nevedeli ani, ako sa mu poďakovať majú za to. Dali mu tých sto zlatých, a pošiel. Mal sa vôľu už vrátiť, ale si pomyslel, že ešte ide ďalej. Išiel zas do druhej dediny. Išiel popod oblok a počul, ako tam jeden muž prehorečne plače. I vošiel do tej chyže a pýtal sa:

„Čo robíte?“

A muž bolestne povedal, že by volil košeľu nemať na sebe, bo že musí veľkú bolesť znášať, že mu žena košeľu ušila a mu na nej dieru neurobila, tak že ho bije po hlave, kým dieru na nej nespraví. On sa žaloval ďalej, že už by radšej päťdesiat zlatých dal, žeby len tú bolesť nemal. Tak ten, čo chodil na skusy, povedal:

„Dajte mi nožnice!“

Vzal a rozstrihol a zaraz bola košeľa hotová. Dali mu tých päťdesiat zlatých a pošiel. A zas si dumal, či už má ísť domov, bo že vidí, že viacej jesto takých ľudí ako jeho žena. Ale ešte len išiel ďalej. Prišiel do jedného lesa. Vošiel do jedného kaštieľa. Povedal:

„Pochválen Pán Ježiš Kristus!“

Privítala ho žena:

„Vitajteže u nás, skadeže ste?“

A on jej povedal, že z Loboga.^[45] A ona sa opýta, či od Boha? A on, ako videl, že je hlúpa, tak jej povedal:

„Hej, od Boha!“

Ona sa ho opýtala, či tam nevidel jej prvých mužov Macejuša a Petruša, že to je všetko po nich, čo má. A on jej povedal:

„Hej, videl som ich. Macej si nemá začo ani pálenky vypiť a Petro musí pešo chodiť!“

A ona sa obrátila, chytro sto zlatých pozbierala a Macejovi na pálenku poslala do neba a Petrušovi koňa, žeby chudáčik pešo nechodil. Potom išiel on s tým koňom a s tými peniazmi už domov, ale videl ho jej tretí muž, čo ešte žil, že je to jeho kôň. Išiel za ním, že mu ho odoberie. Náš skusovateľ, ako sa obzrel, chytro v lese koňa skryl, odrezal mu z hrivy srsti a vyniesol tú srsť na najvyšší strom. A on si ľahol hore tvárou a prizeral sa na srsť z koňa, ako ten kôň do neba ide… Ako ten muž prišiel k nemu, pýta sa ho:

„Čo robíš?“

On mu povedal:

„Koňa k Bohu posielam, ešte vidno z neho srsť, pozri!“

Ten si tiež ľahol a hľadel. Kým hľadel dohora, ten kunštár vstal, vzal i toho druhého koňa a ušiel.

Tak gazda z kaštieľa prišiel nazad domov — už bez koňa. Žena mu hovorí:

„Keby si bol skorej prišiel, bol by si videl človeka od Boha. Poslala som sto zlatých Macejovi na pálenku a Petrovi koňa, bo že pešo chodí.“

A on jej povedal:

„Či si sa nehanbila jedného koňa poslať k Bohu? Ja som mu ešte druhého pridal!“

Ona ani nevedela, čo má robiť od radosti, že Petro v nebi bude mať dva kone.

Tak prišiel náš skusovateľ domov s pol treťa sta zlatých peniazmi a s dvoma koňmi. Díva sa po roliach, všade zelené, povzchádzané, iba na jeho roliach nie. Pýta sa ženy:

„Čo si siala na tie role, že nepovzchádzalo?“

„No, môj ľúby mužu, nechal u nás jeden pán štyri mechy soli, tak som ju rozsiala, ale nepovzchádzala!“

A on sa nahneval, ale po svojich skúsenostiach tak povedal:

„Ja musím už len s tebou byť, bo ešte i hlúpejší ľudia sa na svete nájdu, ako si ty!“

A potom vedno žili až do smrti.