Zlatý fond > Diela > Quodlibet s cesty z Bošáckej doliny do Pezinku a nazpäť


E-mail (povinné):

Jozef Ľudovít Holuby:
Quodlibet s cesty z Bošáckej doliny do Pezinku a nazpäť

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Anna Brichtová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 73 čitateľov

Quodlibet s cesty z Bošáckej doliny do Pezinku a nazpäť

Prosím, nepokladajte ma za profesora quodlibetára, akí bývali za starodávna na pražskej univerzite, lebo nie som ani profesorom, ani veľkomeštiakom, ale len prostým dedinárom, a v tomto mojom podlopeníckom, tichom kútku sa tak dobre cítim, ako červík v chrene; ale predsa mi to dobre padne, keď sa kedy-tedy vykývam z domu, abych sa aj za chotár podíval a sa z jednotvárneho živorenia povyrazil. Podľa domnenia jedného Bošáčana netreba k profesorstvu ani tak mnoho študovania, keby to malo byť pravda, čo na svoju chválu povedal: „Já som len tri týdne chodzil do školy, a viem vác, než nejeden profesor.“ Ja ale úprimne vyznám, že do mňa cez celú retortu gymnaziálnych tried a za viac než tri roky akademického učenia toľko vedomostí všetci profesori — a bolo ich hodne mnoho — nenavlievali, že bych sa mohol vyrovnať čo len profesorovi quodlibetárovi, blahej pamäti. Že mi ale pri písaní pero skáče od jedného predmetu k druhému a že miešam quadrata rotundis (štvorhranné s okrúhlym), nuž i túto moju miešaninu menujem len quodlibetom, čím v skutočnosti je.

Už ma to dosť mrzelo, že som celé dva roky nebol v Pezinku; preto, aby sa nezdalo, že o rodinu nestojím, vybral som sa dňa 6. júna z domu a za celé 3 hodiny som sa v kasni železničného voza poriadne smažil, až ma v Pezinku o 3/4 1 hodinu vypustili. Kedysi bol by som sa musel za pol druha dňa na voze natriasať, na každom mýte publikánskemu Cerberovi obolus platiť, po Trnavu aspoň tri razy pri krčmách kone kŕmiť, v Trnave nocovať, i to len na voze, lebo len alebo bohatí ľudia, alebo márnotratníci platili za izbu v hostinci, — a na druhý deň, ak sa na voze nič nezkazilo alebo koňom nič nestalo, okolo poludnia by som sa konečne bol doštveral na cieľ cesty. Teraz nedbám, nech si je horúčosť aká chce, nech ma len železnica skoro doprace ta, kam mám narajdované. Bol som ale už doma odhodlaný, že keby sa tak železničiarom zasa zaráčilo štrajkovať, ani za svet nebol bych sa vrátil domov, ale ani bych nebol čakal, ako Dora na jelito, na ukončenie štrajku, ale prehodím botanickú kapsu cez plece a doštverám sa predsa z ktorejkoľvek stanice na miesto, a ak by ma štrajk už v Pezinku zastihol, oprobujem, či by som potrafil nazpäť domov na ševcových tátošoch po tej ceste, po ktorej som ako modranský alumnista-fizulár pred 56 rokami cez Orešany, Smolenice, Nádaš, Brezovú a Myjavu chodieval. Bola by to síce bývala veľkému makovníku podobná zbytočná okľuka, lebo na Trnavu, Kostolany, Čachtice a Nové Mesto bolo by mi omnoho bližšie bývalo, zato ale bol by som videl kraje od viac než polstoročia nevidené. Že v noci nerád cestujem, a čo len do Pezinku v noci ani cestovať nemusím, nebolo by ma ani to hnevalo, keby štrajkujúci železničiari aj v šírom poli boli vlak zastavili, lebo by som sa aj tam bol dôkladne poobzeral, či nenaďabím na dajakú vzácnu rastlinu. Ale vlak uháňal, keď sa rušňu dali uhlia nažrať a vody naslopať, a ja som musel prestať na chuti kúštik sveta pešou nohou precestovať, ako nedávno z Trenčína do Melčíc, keď sa mi v našej drotárskej metropoli nechcelo zabíjať čas čakaním na večerný vlak a zachcelo sa mi navštíviť milého priateľa Roya v jeho melčickom Tusculu, do ktorého sa z kochanovskej fary na odpočinok utiahol.

Kde-tu ešte bolo vidno železničiarov vo vojenskej uniforme službu konať, nie exercírke, ale železničnej premávke k vôli. Počas železničného štrajku od 22. do 26. apríla my dedinári inej škody sme nepocítili, len tú, že sme za pár dní pošty nedostali; ale na trati boli rozostavení vojaci a honvédi, aby dajakí chunchuzi alebo domorodí boxeri nedostali laskominy na vyhadzovanie koľajníc alebo porúchanie mostov. Ale v našom kraji bolo cicho wszędzie, głucho wszędzie. Len jeden Židáčik nariekal predo mnou, že mu kdesi debny s vajciami trčia. Potešil som ho, aby si z toho nič nerobil, lebo ak sa mu tie vajcia, než sa dostanú do Viedne, v debnách vykľujú a v podobe kuriat na miesto sa dostanú, bude mať aj z toho miesto pšóresu dobrý rebach. Nám dedinárom bolo ľahko žartovať, lebo u nás potraviny v cene neposkočily, ako sa to stalo po veľkých mestách, ktoré sú odkázané na dovoz potravín z vidieka.

Nuž ale nemusia mať veľkomeštiaci len samé býčie zápasy, tieto barbarské zábavy krvilačných, všetkými pôžitkami presýtených ľudí, samé divadlá a iné parády, dostihy a šantány a celý rad čas a peniaz mrhajúcich zábav; nech pustia aj chlp za potrebné potraviny, len keby tá drahota neťažila aj pracujúci ľud! Ja si chválim tichý dedinský život, kde sa o býčich zápasoch, cirkusoch a podobných, na ubíjanie času a vyhadzovanie peňazí slúžiacich zábavách, ale ani o massových demonštráciach, krikľavých pochodoch, pouličných shonbách a podobných výrastkoch bujnosti alebo zúfalstva, nikomu ani len nesníva, a ľudia, políčka svoje s chuťou obrábajúci, majú celoročne okolo domu a hospodárstva múdrejšie a osožnejšie zaneprázdnenia. Kto sa sháňa len za čas nemilobohu mrhajúcimi spoločnosťami, prechádzkami po bulvároch, za samými piknikmi a žúrmi, ten nech do tichej dediny ani nechodí, lebo toho všetkého tam nemajú a neznajú. Ale zato nemáme na dedinách ani légie darmošľapov, darmožrútov, prešibaných závratníkov a podobných cechov príslušníkov; a keď sa výminečne kde-tu objaví na dedine dajaký napodobiteľ falšovateľov zmeniek, padne mu to ako osúch dole natretým, a buďto si to odsedí v šatlave alebo uprskne do Ameriky, a je tu doma navždy pochovaný. Dedinu vyruší z tichosti najviac bubon komediantov s pimprlovým divadlom alebo dajaký kúzelník, ktorý kúdeľ hltá a potom si stužky z hrdla vyťahuje. Za dosť chatrné vstupné sa deti pobavia a o pár dní sa na všetko zabudne. Nechcem povedať, že mestá nemám rád, lebo aj veľké mestá s vyvinutým priemyslom a obchodom, ako centrá vied a umení, musia byť; i ja sa rád podívam kedy-tedy do veľkého mesta, nie na tie nádherné domy, proti ktorým sú dedinské hrdé kaštiele len chatrnými chalupami, lebo tie parádne domy bývajú z veľkej čiastky do dlhov zamočené, ale rád vidím ten čulý život a hemženie sa ľudu, tie tisícoraké vábivé výklady rôznych obchodov, kde sú pekne a súmerne rozostavané najrozmanitejšie predmety, bez ktorých sa ľudia výborne obídu, lebo jedna motyka alebo rýľ sú omnoho užitočnejšie, než tie rozličné tretky a pletky, hračky a čačky norimberských a iných tovarov; rád vidím muzea a knižnice, sady a záhrady, trhy na potraviny, a rád načúvam na tú miešaninu jazykov, ktoré sa po veľkých mestách ozývajú, že by človek musel byť aspoň Mezzofantim, aby všetkým rozumel. Zábavné je aj pozorovať ľudí, ktorí sa s veľkým namáhaním za to vydávajú, čím nie sú, ale ani nikdy byť nemôžu, lebo ich buďto typ tvári alebo výslovnosť hneď prezradí. Toto všetko pozorovať, pochodiť, zkúsiť je vzácnym pôžitkom; ale potom ohlušený lomozom veľmesta rád sa utiahnem do dedinského zátišia.

Nechápem ani tú radosť mnohých nad rýchlym vzrastom počtu obyvateľstva veľmesta, lebo keď sa milióny ľudu nahrnú do jedného mesta, je tam aj úžasne mnoho proletariátu, vedľa dakoľko boháčov aj množstvo biedy, žobroty, závisti a nespokojnosti, u jedných mnoho nádhery a pôžitkárstva, u iných mnoho lazarónstva. Strašné je si len pomyslieť na to, aký los očakáva 5-6 milionov obyvateľov počitujúci Londýn, keď ho zastihne dajaká pohroma. Ani toto svetovládne mesto nie je zabezpečené pred katastrófou, kde budú ľudia v zúfalstve kričať: „Hory, padnite na nás! Vŕšky, prikryte nás!“ Darmo sa ktorýsi francúzsky humorista vysmieval z jedného mestečka, keď o ňom posmešne napísal, že je tak malé, že si v ňom všetky kočky tykajú; lebo malé mesto je málo odchodnejšie od dediny, kde ľudia pre poctivé a užitočné práce nemajú ani času myslieť na rozkošníctvo.

Keď som nedávno čítal v „Sl. Týžd.“, ako podivne sa choval ľud horno-trenčiansky k sberateľom národných piesní, veľkú ľútosť som cítil nad tým zanedbaným ľudom. Otročený, vyssávaný, vykorisťovaný, k tomu biedou bitý a morený ľud nikde na svete nie je otvoreným, úprimným, bodrým, smelým, inteligentným, svojej ľudskej hodnosti povedomým, ale zamrklým, nedôverčivým, bojazlivým, tupým. Kto by mu to mal za zlé, že v každom cudzom černokabátnikovi vetrí nového škodára a trápiteľa. To je ľud dolnotrenčiansky, ktorý i lepšie žije, i čistejšie sa šatí, i pohodlnejšie býva, ráznejší, otvorenejší, inteligentnejší, svobodnejší, a mňa srdečne tešilo, keď som pred dvoma rokami žurnalistu Francúza p. Will. Rittera a p. dr. Rybáka doviedol do bošáckych kopaníc, kde fotografovali kroje a domy, ako si títo naši vzácni hostia mojich kopaničiarov pochvaľovali, že sa pred nami nielen neukrývali, ako divosi pred nami neutekali, ale nás priateľsky privítali a nám k vôli sviatočne sa poobliekali, aby sa fotografie čím krajšie podarily. Nebolo tam badať ani znamienka ostýchavosti, nedôvery alebo práve rozmrzelosti. V tom kopanickom dome je čeľadnou matkou veselá, náramne tučná babička, ktorej hovorievam, že keď pôjdem na Lopeník, ustavím sa pre ňu, aby mi tam poukazovala všetky šťastné, liečivé a čarodejné zelinky. Raz som si s ňou zažartoval a riekol som jej: „Babička, vy ste už iste mnoho sto kuriat dochovali a mali ste, hádam, aj kučeravé, strapaté sliepky.“ „Veru som mala peknú strapačku,“ odpovedala. „A viete vy, prečo je daktorá sliepka strapatá?“ „Hádam preto,“ riekla, „že jej strapaté perie narástlo.“ „Nuž, pravda,“ reku, „ale prečo jej to perie strapaté narástlo?“ „To ja, veru, neviem,“ odpovedala. „Nuž — reku — preto, že sa trtolom z vajca vykľuvala.“ Na to mi povedala so smiechom: „No, stará roba som, ale to som predsa nevedela!“ Človek to aj po kopaniciach zachytí často humoristické alebo aj kúsavé príslovia alebo veršíky. Také príslovie je tu bežným o vydajuchtivosti žien, že „keď chlap deväť ženských koží na palici cez plece prevesených ponesie, pôjde aj, tá desiata zaň“. O takých, ktorí dlh dlhom platia a tak záplatu záplatou ukrývajú, pospevuje sa veršík:

„Nestaraj sa, ženo má, už som dluhy splacil,
od Šmúľa som vypožčal, Šrúľovi som vrácil.“

Pri bohuslavickej stanici, kde sa nádražie pred troma rokami rozširovalo, objavily sa razom daktoré, tam predtým nikdy nevídané rastliny, a to veľmi hojne Glaucium phoeniceum Cr., Aiuga Chamaepitys Schreb. var. grandiflora, a pár kúskov Plantago arenaria Wk., ktoré sa sem dostaly so zemou od juhu dovezenou. Ale vlani nebolo po týchto rastlinách ani stopy; až zasa tohoto roku spozoroval som vzácne Glaucium v pár exemplároch. Tohoto roku má sa močiar štvrtiansko-bohuslavický dôkladne kanalizovať a odvodniť, čím okolité lúky a role mnoho získajú, snáď zatiaľ, zakiaľ zasa povodeň nezanesie môľom dolnú čiastku kanála.

Na severnej strane vŕšku „Turecka“ leží mohutná vrstva jílu, kde Bohuslavičania hlinu na tehlu berúci vykopali viac kusov mamutích kostí. Čo som z nich dosiaľ videl, boly zlomky rebier a hodne zvetralé. Hej, kto by nám vedel nakresliť náš kraj, ako to tu vyzeralo vtedy, keď sa tu tmolily tak obrovské zvery! Okolité vrchy všetky stály tak, ako dnes stoja; doliny boly tak dlhé a široké, ako ich dnes vidíme; len fauna a flóra boly rozdielne od terajších. Až sa bude nezadlho pre druhé koľajnice pod „Tureckom“ dachsteinská skala dynamitom trhať a násyp železničný rozširovať, dá sa očakávať, že sa tam najdú pekné skameneliny; a že tam príde aj hodný kus jílovej steny odkopať, nebudú tam mamutie a iných zverov kosti chýbať, keďže také boly už nájdené u Beckova, Bohuslavíc, Štvrtku a Haluzíc. Ľud menuje mamutí kel „jednorožcom“ a na prach potretý užíva ho ako liek proti zimnici. Že by to mohol byť zub, to ľudu, zakiaľ nevidel živého slona, nejde do hlavy, a že počul bájiť o jednorožcoch, čože je prirodzenejšieho, než že taký kel za roh jednorožca drží? Už starí spisovatelia z nosorožca spravili jednorožca a maliari predstavovali ho ako zviera silné, koňu podobné, ktorému pekne-rúče namaľovali z prostred čela vyrastený dlhý rovný roh. Ešte za časov Linnéových aj mnohí študovaní ľudia verili a písali, že rajka, krásny to, z Novej Guiney a okolitých ostrovov dovážaný vták, nemá nôh, a preto ho učenci pomenovali Paradisia apoda (Rajka beznohá), lebo kože s perím tohoto vtáka do Európy dovezené nemaly nôh, keď im ich poľovníci vytrhávali. I rozširovala sa tedy nepravda aj učebnými knihami, ako by sa rajka ustavične len vo vzduchu vznášala.

U Bohuslavíc stojí ešte pri hradskej ceste dlhý rad vežovitých topoľov (Populus pyramidalis Roz.), ktoré tu „tureckými vŕbami“ menujú, z čoho by sa dalo zatvárať, že strom tento, u nás len v samých samčích exemplároch sadený (ženského stromu ešte nikdy som nevidel), z Turecka do našich krajov donesený bol. Tento druh topoľa bol asi od storočia veľmi obľúbeným a módnym, a dobre o ňom ktorýsi Nemec povedal, že kde vidno zďaleka v dedine rad topoľov vyčnievať, tam je buďto panský kaštieľ alebo pyšný sedliak. Nemci tento strom menujú „talianskym topoľom“, avšak Itália nie je jeho rodnou zemou, ale bol do Itálie z Ameriky donesený, kde podľa Humboldta pri rieke Missisippi divo rastie. Ako spomenuté, bol najprv do Itálie donesený a rozšíril sa z Milána po celej Európe. Do Francúzska a Nemecka dostal sa okolo r. 1770. Ešte pred 42. rokmi bola v panskej záhrade podhradskej vo vlhkej jame škôlka na pyramidálne topole, zkadiaľ sa jednotlivé stromy pri ceste dosádzaly. Aj v Bohuslaviciach bola v záhrade úradníkovej na mokrine taká škôlka, počitujúca viac sto kusov takýchto topoľov, ktoré sa veľmi ľahko rozmnožujú zastrčením prútov do mokrej zeme, a veľmi rýchle rastú. Keď vidíme tie mohutné stromy pri domoch alebo pri cestách, mysleli by sme si, že sú aspoň 2 — 300-ročné, ale keď sa tento strom až okolo r. 1770 do Francúzska a Nemecka z Itálie dostal, iste uplynulo pekných pár rokov, až sa počal v Uhrách sadiť a tak i najstaršie topole v našom kraji sotva sú od 100 rokov staršie. V Prusku bolo r. 1866 sadenie topoľov pri cestách vrchnostensky zakázané preto, že sa strom široko-ďaleko rozkoreňuje, veľký tieň hádže a mnoho škodného hmyzu živí, ktorý aj na iné stromy a rastliny prechádza. Pomaly vychádza topoľ aj u nás z módy a pri cestách počínajú iné stromy vysádzať; ale topoľ je pre rýchly vzrast predsa užitočným stromom a svojou vežovitou podobou prispieva ku kráse dedín a mestečiek. Drevo jeho dáva slabé palivo, ale sa hodí na korytá a na stavivo v suchu. Biely agát (Robinia Pseudacacia L.) vidno často pri cestách, zvlášte okolo Trnavy, a bol práve teraz v najkrásnejšom bohatom kvete, nasycujúc vzduch príjemnou vôňou. I tento strom je u nás udomácnený Amerikán. Ján Robin, záhradník francúzskych kráľov Henricha IV. a Ludvika XIII., doniesol ho z Virginie do Francúzska. Jeho synom r. 1635 zasadený strom stál ešte r. 1859 v parížskej botanickej záhrade. Či ešte stojí, nedočítal som sa. Do Rakúska, menovite do Viedne, dostal sa biely agát za panovania Leopolda I. a do Uhorska iste z Viedne bol prinesený. Teraz ho Maďari menujú „magyar fa“, lebo ním povysádzali mnoho piesočín, kde sa dobre darí. V novších časoch ale pustoší ho miestami agátová všica štítovka (Schildlaus). Naše vrchovité kraje, hoci netrpia na nedostatok drevín a nie sú odkázané na biely agát, predsa ho už po jarkoch a na svahoch kopcov a pri cestách udomácnený majú. Pamätám sa dobre, že za môjho detstva po našom kraji patril agát medzi veľké zriedkavosti. Je to strom rýchlo rastúci a nielen semenom sa rozmnožujúci, ale aj výhonkami koreňov sa rozrastajúci, strpí aj obrubovanie, ako vŕba, a dáva dobré drevo.

Na celej ceste od Bohuslavíc až po Pezinok nikde som nevidel husto rastúceho, tŕnitého, živého plotu (Lycium barbarum L.), z ktorého ohrady ešte pred 50 rokami bývaly v móde. Kde ešte z neho živé ploty stoja, aj tým bude skoro odzvonené, lebo je veľmi dotieravý a rozrastá sa ďaleko do záhrad a rolí.

Dolu celým Považím, napriek veľkej suchote, temer všetky siatiny a okopaniny videl som pekné, a aj ovocia sa ukazuje mnoho. Hvezdári nás strašia veľkými škvrnami na slnku, čo by dalo očakávať veľké pálčivosti a suchotu. Na piesočinách už teraz bolo vídať zabelené raži, ktoré už ani dážď neobživí. Tohoto roku sa rastlinstvo priskoro vyvinuje, keďže už 6. júna som videl pri Trnave trávy pokosené. Zakiaľ sme Považím nemali železnice, nemohlo byť v tomto kraji o pestovaní cukrovej repy (Beta vulgaris v. altissima) ani reči. Teraz vidno od Púchova dolu Považím a aj v dolinách do Považia sbiehajúcich veľké table cukrovky, ktorá hospodárom väčší úžitok donáša než obilie. Roku 1747 robily sa prvé pokusy dorábania cukru z repy, a r. 1796 bol v Sliezsku založený prvý cukrovar, ktorému sa ale nedarilo; ale už r. 1811 bolo v Rakúsku 77 cukrovarov, v Nemecku 140, vo Francúzsku 370! V živej mi je pamäti, že za môjho detstva cukor bol veľmi drahým tovarom a že sa ho v dome mojich rodičov veľmi málo do roka spotrebovalo, a čo z pokrmov bolo treba osladiť, sladievalo sa medom. I tých rozmanitých, cukrom postrašených maškŕt, aké teraz po všetkých krámoch aj na dedinách predávajú, darmo by vtedy kto bol hľadal. Najčastejšie boly sladové, do ordinárneho belasého papiera zavinuté „katarrhceltle“, aké som si aj ja kupovával v čas jarmočný u staroturanského Šavlíka, tuším 4 kúsky za jeden šajnový krajciar. Teraz, keď je cukor lacný, každý židovský kramár má všelijaké „cukríky“, cukrové abecedy, zvieratká, guľôčky, paličky, koliečka a iné zväčša z múky uplackané a cukrom osladené drobnosti. Ale zato sa za onoho času viac perníkov vyrábalo, pri čom sa pernikári dobre mali, lebo nielen perníky, ale aj voskové sviece vyrábali. Nové Mesto malo viac povestných firiem pernikárskych a medzi týmito bola najpovestnejšia firma Bohušovská. Jeden z tých Bohušov bol r. 1848 kapitánom novomestskej gardy a keď gardisti vypálili Lubinu a moji rodičia soberúc nás deti, do kopaníc ku Koníkom sa uchýlili, zkadiaľ sme sa dívali na horiacu dedinu a načúvali streľbe pušiek, aby gardisti môjmu otcovi neublížili, prišiel Bohuš na vozíku v sprievode viac ozbrojených gardistov do kopaníc, sobral nás všetkých a odviezol nás do Nového Mesta, kde rodičia ukrytí boli v Bohušovom dome, my deti ale boly sme na fare u Royov. Mal som vtedy 12 rokov a teraz sa už len temno rozpomínam na podrobnosti. Po príchode našom do Nového Mesta zaviezla sa na druhý deň matka do Lubiny, sobrala matriky a daktoré iné veci, ktoré, hoci fara bola opustená a všetko v nej pootvárané, neporušené našla a odviezla to do bezpečného úkrytu k Bohušovcom. Nezadlho vrátili sme sa domov, do vypálenej Lubiny. Viac než dve tretiny domov bolo pohorených, i naša stodola, len málo krokov od fary vzdialená, zhorela. Tu a na pravo tej stodoly v dedine sa oheň pretrhol a horný koniec dediny s farou, školou a kostolom ušly zkaze. — Teraz vyrábanie voskových sviec v Novom Meste prestalo, lebo fabriky na stearinové sviece úplne zkazily výrobu sviec voskových. Nové Mesto je obilná komora tohoto kraja, zkadiaľ sa každoročne státisíce centov obilia vyváža. Celý tento obchod je v rukách židovských, keď sa na tak riskantný obchod kresťan neodváži, buď pre nedostatok potrebného kapitálu, alebo, keby aj kapitálom vládol, chybuje mu odvaha a spôsobnosť. Ani to heslo „svoj k svojmu“ nedá sa vcelku a všade uplatniť, lebo ľudia sú bez ohľadu na národnosť a náboženstvo jedni na druhých odkázaní. A kam by nás to doviedlo, keby bolo aj možno vo všetkom a vždycky v národnej a náboženskej odlúčenosti žiť a neprichádzať do potyku s nikým, kto do toho uzavreného kruhu nepatrí? Môžeme s tým byť úplne spokojní, keď budeme nielen zpamäti vedieť, ale aj životom a skutkom zachovávať a plniť, čo nám Písmo sväté na srdce kladie: „Čiňme dobre všetkým, najviac domácim viery.“ To nikoho neurazí ani nedráždi, nikomu nekrivdí ani neškodí.

V Novom Meste je veľká tehelňa, paličková fabrika, pivovar a sladovňa, liehovar, fabrika na oceľové vidly a košikárska dielňa. V novších časoch pálieva sa tam množstvo slivovice, k čomu sa slivy z celého okolia za dobré ceny kupujú; a keď sa slivy za surova predať môžu za tú cenu, akú asi za sušené dostať môžu, už sa po našich dedinách sušiarne pomaly zanedbávajú a mnohé sú už rozváľané alebo v malé izbičky pre nádenníkov poprerábané. Aspoň 3 — 3,5 metr. centa surových slív treba na jeden metr. cent suchých; keď sa tedy za 3,5 metr. centa slív po 3 zl. 80 kr. utŕži 13 zl. 30., a suchých metr. cent sa predáva po 13 — 14 zl., alebo málo vyše, tak sa sušenie nevyplatí, lebo to potrebuje mnoho dreva a práce, a lesky, pec, sušiarňa vyžadujú opravy.

Od viac rokov, keď v lete idem dakedy okolo prepoštskej záhrady, nadarmo tam hľadám vzácnu trávu Tragus racemosus, ktorú mi bol ztadiaľ pred 30 rokami A. Knapp doniesol. Musela tam tedy vyhynúť. Že sa bola objavila na takom mieste, kde sa svine z rozličných krajov dohnané predávaly, iste ju aj svine v štetinách svojich ta doniesly.

Pozerajúc z okna železničného na Inovecké vrchy, po ktorých by som sa tak rád poprechádzal, keby mi to bolo možné, aspoň tým som sa bavil, že som v duchu porovnával kvetnu týchže hôr, nakoľko som ju v predošlých rokoch bol poznal, s kvetnou našich uhorsko-moravských pohraničných vrchov. Kostra Inoveckých hôr sostáva z ruly až asi po Tematín a Novú Lehotu južne, kde sú značné ložiská dolomitu, kdežto naše pohraničné vrchy sostávajú z viedenského pieskovca, tedy z útvaru omnoho mladšieho. Z toho sa dá už popredku zatvárať, že hoci najväčšiu čiastku rastlín obe tieto pohoria majú spoločnú, predsa, hoci nie sú od seba veľmi vzdialené, každé má svoje zvláštne druhy rastlín, ktoré by sme na druhom darmo hľadali. Ale zaujímavým zjavom je ložisko dolomitu na ľavom brehu Váhu v okolí Tematína, a na pravom brehu Váhu neďaleké totožné dolomity čachtické. Kvetna oboch sa líši jak od pieskovcových pohraničných, tak od kvetny rulových Inoveckých hôr. A hoci okolie hradu Tematína s okolím hradu Čachtického temer tie isté druhy rastlín vykazuje, krásna a vzácna Draba lasiocarpa Roch. nachodí sa len pri Tematíne, a to nielen na skalách, ale aj na kamenitých, chudých pastvinách; na čachtických dolomitoch jej však niet. V Inoveckých horách čučoriedky (Vaccinium Myrtillus L.) a vres (Calluna vulgaris Salisb.) často sa nachodia, ale na Javorine a Lopeníku ich niet. Len na jednej jedinej horskej lúke v Bošáckej doline je pár kríčkov čučoriedok, a v dolinke Kameničnom vyše Podhradia 2 kríčky vresu. Považujem ich za posledné zbytky v tomto kraji vymierajúcich rastlín.

Bolo by veľmi zaujímavé a poučné znať pôvod obcí, dedín a mestečiek nášho kraja. Že majú všetky slovenské mená, to je dôkazom, že ich Slováci založili, o čom aj mená vrchov a honov svedčia. Škoda by bolo tieto starobylé mená novými zamieňať, na ktoré ľud nenavykne, a tie nové mená iba mnoho konfúzií narobia. Slovák nikdy nepovie: Idem z Vágujhelyu cez Nagyszombat do Szentgyörgyu, ale povie pekne-rúče: z Nového Mesta cez Trnavu do Svätého Jura, a tým ani nikomu neukrivdí, ani nikoho neoklame. Keď píšem nemecky, užívam miestne mená, nakoľko možno, tak, ako ich ľud sám od stáročí užíva. Vo Viedni, v Prešporku a inde, bez všetkej korektúry a bez závady mi ich aj tak dosiaľ odtláčali. Len v najnovšom ročníku trenčianskeho prírodovedeckého spolku mi mnoho miestnych mien zballhornizovali, t. j. spôsobom Ballhornovým „opravili“. Tento Ján Ballhorn bol r. 1580 v Lubeku kníhtlačiarom, a myslel, že ním v novom vydaní tlačený šlabikár tým opravil, keď na poslednej strane na obrázku kohúta tomuto odrezal na nohách ostrohy a namaľoval vedľa neho dve vajcia, ako by ich ten kohút bol zniesol! Bolo to ešte vtedy, keď sa šlabikár bez obrázku pekného kohúta, v jednej nohe tabulku s abecedou držiaceho a z nej celkom vážne sa učiaceho, ani myslieť nedal. Pamätám sa z môjho detstva veľmi dobre, ako dávali deťom, prvý rok do školy dovedeným, drevený piestik s rúčkou, na jehož jednej strane bola nalepená abeceda a nad rúčkou kohút. Taký žiačik menoval sa „abecedarista“. Keď sa horko-ťažko naučil litery poznávať, dostal z pár listov záležajúci šlabikár, a tak postúpil v učenej hodnosti na „šlabikaristu“. Keď celý šlabikár prešiel a viac zpamäti než čítať sa ho naučil, postúpil za „evanjelistu“, t. j. dostal tlstú, tehličke podobnú knižku, obsahujúcu nedeľné a sviatočné epištoly a evanjelia, s pekne rezanými iniciálkami, ktoré si deti obyčajne ešte aj farbami pomaľovaly. A keď žiačik bol aj v evanjeliách zbehlý, dostal do ruky Nový Zákon a stal sa „zákonistom“. To bol najvyšší akademický stupeň v počiatočných dedinských školách, ktorý sa temer vyrovnal baccalaureatu dávnych univerzít. Tedy abecedarista, šlabikarista, evanjelista a zákonista, to bývaly ešte za môjho detstva triedy, stupne a hodnosti s „literným umením“ sa pachoriacej dedinskej mládeže. Že kantori pritom nesporili packami, hruškami na konce prstov paličkou sekanými, pardusom, šticovaním a naťahovaním uší, sa rozumie samo sebou, lebo pedagogická múdrosť kázala s ktorejkoľvek strany a akýmkoľvek spôsobom, či od hlavy, či od zadku, či feruľou, či palicou do detvákov vbíjať to vzácne „literné umenie“, čím energičnejšie, tým lepšie. Počul som raz jedného kantora, ako sa chválil s metódou svojho vyučovania, že to v svojej škole tak robí, že keď prejde so žiačkom šlabikár, dá ho hneď do „zákona“. Kto nezná tie vtedajšie technické termíny, nerozumel by tú chválu toho bodrého kantora. Že pritom paličky a palice, rafiky a packáre, kľuky a husle, do ktorých ťarbavých žiakov na posmech zacvikovávali, patrily k inventáru školskému, je známe.

Okolo Trnavy vidno bolo dlhé rady robotníkov na repových poliach, a že boli v národnom kroji s hojnými výšivkami, bol to ľud tunajší. Škoda, veľká škoda by bolo zanechať tento vkusný kroj, ktorý sa zvlášť malebne vyníma, keď je ľud sviatočne pristrojený, Ľudu bolo po poli všade mnoho, ale pracoval mlčky, bez spevu. I v dolnej Trenčianskej badať ubúdanie spevu. Kto učil ľud vyšívať krásne ornamenty? kto ho učil skladať pekné spevy? a k tým piesňam tvoriť utešené nápevy? Prezerajúc Zíbrtove „Dějiny kroje v zemích českých, I,“ zdajú sa mi byť obrazy sedliakov č. 6, 7, 13 a iné, že ľud český na dedinách nikdy v takom kroji nechodil. Že sú to obrazy vyňaté z rozličných Codexov a ich miniatur a iných kresieb, a tie Codexy neboly písané v dedinách medzi roľníckym ľudom, ale v mestách a kláštoroch, kam dochádzal dedinský ľud v hocakom rúchu biedne odetý, nuž si pisár a kreslič myslel, že sa aj dedinský ľud všetok tak nosí. Kto by dnes zatváral na kroj bošácky z obleku tých Bošáčanov, ktorí po Pešti ako robotníci a podomoví predavači v nenárodnom rúchu chodia, a podľa tých by namaľoval žencov a mlatcov, hoci by obraz jak majstrovsky bol namaľovaný, nebol by dobrý, preto, že nie je verný. Kto chce poznať chutný, škrupulózne čistý, majstrovsky vyšívaný bošácky kroj, nech prijde k nám v letnú nedeľu: a uvidí s potešením, že je to niečo docela iného a strojnejšieho, než tie internacionálne oktroírky hábov, ktoré ten ľud v Pešti na seba nahádže a na ktorých preto, že sú tmavé, ani špiny a škvŕn nevídať, kdežto čisto-biele rúcho núti k pozornosti a čistote. Koľko ráz som obdivoval trpezlivosť a zručnosť našich ženičiek pri rásení (do hustých jednakých záhybov sbieraní) okolka a vyšívaní cez tieto na tvrdo sobrané rásy rozličných ornamentov na obojku. Tak jemných výšiviek, aké v Bošáckej a Lieskovskej doline vidíme, na dedinách okolo Trnavy ženy nemajú; zato ale vyšívajú väčšie plochy, a aj mužské košele pekne vyšívajú. Len si vyšívajte a ihlami maľujte, dievčatká a ženičky naše, vkusné svoje rúcha. Videly ste, že čo starých výšiviek ste boly poodhadzovaly jako nepotrebné, to znalci od vás za dobrý peniaz pokúpili a veľkomestské múzea tým okrášľujú. Aj vaše terajšie výšivky sú cenné, a aj po stáročiach svoju hodnotu zachovajú. Raz mi ukazovala jedna bohatá pani svoje výšivky a o jednom peknom kuse hovorila, že je to „Holbein-Stich“. Dávno, reku, pred Holbeinom naše ševky takým krížovým stehom vyšívaly! A keď to za nemožné držala, radil som jej, aby si dala zavolať daktoré strojné dievča, ktoré jakživ o Holbeinovi neslýchalo, a presvedčí sa, že je tomu skutočne tak. Presvedčila sa a dala si viac kusov pekných obojkov vyšiť. Bošáčankám sa vysmievajú, že majú na hlave rožky. Majú; dievčatá z vlasov a vydaté ženy z dreva grgule, a keď to ich vkus tak vyžaduje, nech sa tak rožkato nosia, lebo im to svedčí. A či je to snáď rozumnejšie, keď dámy nosia na fantastických, každý rok aj viac ráz formu meniacich klobúkoch, celých vtákov a celú nošu strojených kvetov? Koľko miliónov krásnych kolibríkov, koľko stotisícov utešených rajok, týchto skvostov prírody, padlo už v obeť ženskej, márnomyseľnosti, len aby takého vtáka maly na klobúku? Ba tuším, keby si dajaká zbrklá Francúzka smyslela vylepiť si na klobúk vypchaného moriaka, našly by sa tak pochabé „modedámy“, že by im aj to bolo chic a po chuti, a beda by bolo moriakom!

Pekná je Trnava i zďaleka, pre mnoho kostolov slovenským Rímom zvaná. Trnava má vyše 13.000 obyvateľov, z ktorých sa k Slovákom priznáva vyše 7000. Za tureckého panstva v Uhrách od r. 1526 — 1688 žila Trnava svoj zlatý vek, lebo mala aj univerzitu a množstvo duchovného a svetského panstva, tu troviaceho svoje bohaté dôchodky, a meštianstvo sa pritom dobre malo. A že tam bolo aj viac mníšskych rádov, ktoré všetky maly svoje kláštory a kostoly, k tomu že bola Trnava aj sídlom arcibiskupa, pochopíme to nepomerné množstvo kostolov i kňažstva a čulý život v meste. Teraz je Trnava tichým mestom; jej veľký cukrovar spotrebuje repu okolia, ktorú na veľkých tablach pestujú.

Okolo Trnavy býva po dedinách pekne urastlý, veľmi strojný a majetný slovenský ľud. Zem má úrodnú, domky pekné, ruky svalnaté a v práci vytrvalé, nuž nie div, že sa dobre má.

Nemôžem za to, že sa za fabričný život oduševniť neviem. Zakiaľ má fabrika dobrý odbyt na výrobky a dobre sa vypláca, má aj robotný ľud fabrický zárobok; ale keď fabrika skrachuje a robotníctvo prepustí, kdeže nájde ten ľud napochytre prácu a s prácou výživu? Z dedín roľnícky ľud vo fabrikách zamestnaný odvykne roľníckym prácam, ani mu viac nechutnajú. A predsa poľnohospodárstvo dáva najpoctivejšiu živnosť, keďže roľník so svojou zemičkou ani klam, ani závratníctvo vykonávať nemôže, a čím pilejšie si ju obrába, tým väčší úžitok mu prináša a tým väčšiu radosť má zo shromaždeného požehnania.

Nemám vo zvyku začínať si na železnici s neznámymi spolucestovateľmi rozprávky, ale dakedy ma baví rozhovor ich medzi sebou. Sedeli sme traja v jednom oddiele voza a počul som, ako sa jeden divil, že železničný úradník, kontrolujúci cestovné karty, po maďarsky o ne prosil, a keď nám každému o jednu dieru viac vyštikol, so zdvorilým salutovaním odišiel. Ten čudujúci sa, podľa výslovnosti Viedenčan, hovoril, že on po Francúzsku mnoho pocestoval a v nemčine všade, aj v samom Paríži, si dobre vypomohol, lebo že keď ho daktorý Francúz nerozumel, našiel sa všade človek, či na železnici alebo v hostinci, ktorý mu bol s veľkou ochotou tlmočníkom. Nuž, pravda, Nemci sú rozlezení po celom svete, a nech im to ku cti slúži, že sa aj v cudzine Nemcami byť cítia; a do Paríža každoročne iste viac Nemcov dochodí, než Francúzov do Berlína alebo do Viedne. A keď povážime, že aj mimo Nemecka Židia vo väčšej polovici Europy hovoria alebo aspoň maušlujú po nemecky, a že i z tých mnohí svoje šťastie hľadajú v Paríži, pochopíme, že tam o nemčinu niet núdze, a čo by Francúzi jak protinemecky boli naladení.

Kde-tu pri cestách vidno divé gaštany (maďal, Aesculus Hippocastanum L.), stromy to krásne, utešene kvitnúce a rýchle rastúce. Len do nedávna sa hovorilo, že strom tento z Himalajského pohoria pochádza; ale dr. Eug. Halácsy našiel r. 1893 u Chaliki v Grécku celé hory maďalové. Roku 1588 vypestoval slávny Clusius vo Viedni prvý strom maďalový a ztadiaľ sa rozšíril aj u nás a zaslúžil by, aby bol miesto topoľov pri cestách sadený. Divné je, že sme mali divý gaštan tak blízko — v Grécku, a predsa botanici a záhradníci hľadali jeho vlasť až v Perzii alebo práve v Himalajskom pohorí.

V Pezinku ma veľmi milo prekvapilo, že mnohé, pred dvoma rokmi vyklčované vinohrady videl som znova vysadené a že vysádzanie nových viníc aj teraz je v plnom behu. Trávy na pastvinách, kde som očakával hojnú žatvu pre moju mapu, boly slnečnou pálčivosťou už o tomto skorom čase vysušené, lúky temer všetky pokosené a seno posvážané, trávy pri cestách a medzi vinohradmi skosené, tak, že mi tých pár ešte v čeľustiach zbývajúcich zubov na prázdno cvaklo. Prechádzka poľom, medzi roľami, okolo tehelne smerom k Schweinsbachu, nebola predsa daromná, lebo v jednom jarku trávnatom našiel som tlupu konitrudu (Gratiola officinalis L.), o ktorom Reuss v svojej Kvetne hovorí, že je častý na mokrinách a lúkach, ale častý je len v južnejších krajoch, kde som ho okolo Prešporku dávno sám bol častejšie videl, ale už v Nitrianskej je len v teplejších krajoch a v Trenčianskej ho ešte neznáme. Neďaleko tehelne som k mojej veľkej radosti spozoroval medzi ražami a na jednom úhore vo veľkom množstve Ranunculus tuberculatus DC. (Ran. arvensis L. var. tuberculatus Ntr.), ktorý tam pomiešano s obyčajným roľným pryskyrníkom (R. arvensis L.) rastie. Z Uhorska sa R. tuberculatus len s málo stanovísk udáva, na Morave ho uvádza Formánek len z okolia Jihlavy a v Čechách Čelakovský len u Prahy. Od rokov som pásol pri mojich floristických prechádzkach po ňom, ale nadarmo, lebo všade som videl len obyčajný R. arvensis s ostnatými plodami, formy však takej, pri ktorej sú všetky ostne plodov natoľko zredukované, že predstavujú len tupé hrbolky, nikde som nespozoroval, až tu po prvý raz. Hoci takých stanovísk, na akom tu, pri pezinskej tehelni, oba tie Ranuncule pomiešane spolu rastú, je veľmi mnoho aj v Trenčianskej, ťažko je i len hádať, prečo obe formy nemáme všade? I Ranunculus arvensis a tuberculatus sú istotne len s obilím k nám dovlečené, ako mnoho iných, ktoré medzi siatinami a len výnimečne na iných stanoviskách sa nachodia. Kúkoľ, sinokvet (chrpa), opilec (Lolium temulentum L.) a po vrchovitých roliach medzi jarými žitami a ražami, ba aj medzi ovsom, na pr. v Bošáckej doline, hojne rastúce Lolium speciosum Stev., slepý mak (Papaver Rhoeas L.), a mnohé iné, v nedohľadnej dávnovekosti s obilím sa rozšírily po Európe, a nie sú tedy autochtonmi, ale len prišelcami, pravda, že už dávno zdomácnelými.

Vyše Pezinka vedľa železnice na jednom vlani preoranom, ale nezastatom kúsku zeme sbieral som ešte vždy dobre upotrebiteľné, neobyčajne veľké a mnoho býľov majúce prímerky z Androsace elongata L., a v jej spoločnosti celé pažite tvoriaci, pravda, že už len v plodoch, Myosurus minimus L. a pár kusov Galium Parisiense L. Myosurus a Androsace nikdy predtým som v tak hojných prímerkoch nevidel. Aj na vyschnutých mokrinách neďaleko Schweinsbachu je Myosurus veľmi častý, a čo ma prekvapilo, našiel som tam aj pár kúskov, pravdaže už s vypršaným semenom, ale predsa nepochybne poznateľnej chudôbky Draba praecox Stev., ktorej som predtým nikdy nespozoroval na mokrinách, ale len na veľmi suchých miestach, jako na pr. na vápenitých kopcoch u Haluzíc. Pokladám ju za dobre ohraničený druh a nie za púhu formu z Draba verna L., s ktorou u nás často spolu rastie, ale prechodnými formami s ňou sa nespojuje. Vicia Pannonica Jacq., kde-tu Galium Pedemontanum All. a Dianthus atrorubens All. sú na trávinách vedľa cesty časté. Na jednom starom, osamele stojacom dube videl som celé koše príživkára Loranthus Europaeus Jacq., u nás „dubovým ímeľom“ zvaného. Práve keď som si palicou kúsky s neho srážal, prišli k nám dvaja ľudia, manželia, ktorým to bolo divné, že sa namáham, abych nadskočením dočiahol ker ímeľa a vetvičky jeho uložil do papiera. Zastali a shovárali sa s nami. Ja som sa tomu divil, že hoci okolo tohto duba často chodievajú, nepovšimli si na jeho haluziach prirasteného ímeľa, ba ani nevedeli, že je to docela iná drevina než dub, z ktorého živnosť ssaje; a keď som im ukázal samčie a samičie vetvičky a povedal som im, že ako jedna konopa je poskonná (samčia), ktorá nikdy nemáva semenca, a druhá materná (samičia), ktorá semenec donáša, tak aj jedno hniezdo (ker) ímeľa je poskonné a nemáva bobulí, a druhé materné, které v jeseni donáša bobule, bolo im to čosi nového a len na to sa dopytovali, ako sa to ímeľo na dub dostane? Tak, reku, keď drozdi alebo aj iní vtáci zrelé bobule pozobajú, stroví im žalúdok práve len mäkkú čiastku bobulí, ale tvrdých semien nie; a keď vták letkom svoj trus tratí a ten spadne na dubovú haluz, tam sa prilepí a semienko vyklíči a koreň svoj vpustí cez dubovú kôru do dreva a tak sa veselo z cudzej šťavy živí. Veľmi staré je to príslovie, že si drozd sám sebe zkazu práši; lebo z ímeľových bobulí vyvára sa lep a na lep lapávajú sa vtáci. Na inom strome, než na dube, sa toto dubové ímeľo u nás nenachodí nikdy. Iné je biele ímeľo (Viscum album L.), na jedliach, hruškách a iných drevinách rastúce, ktorého som tu ale nevidel, hoci nepochybujem, že keď okolo Prešporka nepatrí medzi zriedkavosti, ani pri Pezinku nebude chýbať. A keď sa prizreme na také ímeľo, ako sa veselo živí už z hotovej šťavy iného stromu a ho vykorisťuje, či nám neprídu mimovoľne na myseľ aj ľudskí príživníci, ktorí sa inými kŕmiť dajú? Keď má dub mnoho takých nezvaných hostí a kostošov na sebe, naposledy ho tak oslabia, že vyschne.

Všade v poli poznať veľkú suchotu. Medzi Trnavou a Pezinkom videl som veľkú tablu žita celú zakvitnutú rozkošným slepým makom, akoby do veľkej smaragdovej dosky — jestli sa tak vysloviť smiem — naosádzal státisíce rubínov. Krásne to vyzerá, ale majiteľ toho pozemku nemá z toho mnoho radosti. — Pezinská tehelňa vyváža mnoho žliabkovanej škridlice, akou už aj naši Bošáčania a Lieskovania svoje domy pokrývajú. Ale ešte nemali príležitosti zkúsiť, ako sa ona osvedčí v páde väčšieho krupobitia; aj ja by som im toho doprial, aby k tomu príležitosti nikdy ani nemali. Keď asi pred 30 rokami na Prešporok veľké krúpy padly, škridlice na strechách temer celkom roztrepaly, šindeľ a bielu solenhofenskú bridlicu z väčšej čiastky zkazily, a ešte najlepšie sa držala čierna bridlica. Stopy toho dosiaľ vidieť na streche veľkého evanjelického kostola, kde neporušene ostavšiu bielu bridlicu poukladali šikmo na čiastku strechy a ostatnú čiastku pokryli čiernou bridlicou.

Vo fare mi ukazovali krásny drevnatý hríb Polyporus picipes Fr., ktorý im ktosi z hôr bol doniesol. Tento druh je aj pri Podhradí, kde som ho v dutej vŕbe našiel, klobúk má červený, ako lakovaný, a hlúb lesklo-čierny, tak že meno „picipes“ = smolonohý, dobrým právom nosí. Je ale všade zriedkavý.

Dňa 7. júna vybrali sme sa medzi vinice, smerom k pezinskému kúpeľu. Vo viniciach hemžilo sa pilnými robotníkmi. Jedni štepili amerikánske révy, čo som predtým ešte nikdy nebol videl. Vo výške asi jedného metra kosmo srezaný tohoročný prút amerikánskeho révu spojčí sa s kúskom šľachetného révu, okrúti sa opatrne prúžkom gumovým, jehož koniec sa šikovne zasľučkuje, a štep je hotový. Jeden inteligentný vinár, Slovák, nám to ukazoval a hovoril, že na obväzovanie potrebovaných gumových pásikov jedno kilo stojí jedenásť zlatých. Iní zasa kopali a pleli vinohrady, veľmi mnohí ale striekali révy na ochranu proti zhubnej hubke, peronospore. Videli sme tam mnoho cele znova vysadených viníc samými štepenými révami. Dvoj- a viacročné, znova vysadené vinice už zďaleka poznať po čerstvej zeleni, kdežto staré vinice, hoci ešte phyloxerou zkazené nie sú, nevyzerajú tak čerstvé a bujné; a kde tento drobný hmyz vyssáva korene révov, poznať to na žltkavých listoch a na slabom vzraste révov. Hrozna ukazuje sa mnoho, a jak im ho krúpy nezkazia, — proti ktorým sa človek nijako neobráni, — budú mať veselé oberačky. Pravda, teraz vyžaduje opatrovanie viníc značne väčší náklad a omnoho viac práce, ako pred objavením sa tých drobných zhubcov, phyloxery a peronospory; ale keď sa len obrana darí, pri vyšších cenách hrozna a vína sa práca predsa výborne vyplatí. Vinohradníkov to akiste tešilo, keď sme sa pri nich pozastavili a s nimi sa poshovárali, a s radosťou nám odhŕňali bujné listy 2 až 3 ročných štepených révov, aby sme práve kvitnúť počínajúce strapce videli.

Pochodili sme, horúčosťou škvarení, krížom-krážom pomedzi vinohrady, kde-tu pusté miesta a hodné sklady kamenia, krovinami a trávou riedko porastené, ale korisť bola chatrná, lebo kdejaký kus traviny bol už pokosený a odvláčený. Na týchto vinohradských skladoch vzal som si pár kúskov práve kvitnúceho diptama (Dictamnus albus L.), latinsky „bielym“ nie pre farbu kvetu, ktorý je ružový, ale pre biely koreň, zvaný, ktorý by zaslúžil, aby bol pre krásu veľkých kvetov v záhradách pestovaný. V týchže skladoch nachodí sa aj pekná tráva Melica ciliata L., s hrubým kvetenstvom, a trávička Stipa pennata L., ktorej kytky aj tu chlapci za klobúkom nosia. Potentilla subargentea Borb., ktorej nezákonní rodičia sú Potentilla argentea L. a P. arenaria Borkh., inokedy veľmi hojná všade medzi rodičmi, jak na trávinách viníc, tak aj pri cestách a zvlášte na pastvinách, len v málo obstojných exemplároch sa ukázala a na pastvine bola dobytkom obhryzená. Spolu s touto Potentillou je tu na pastvine a miestami popri železnici veľmi hojne Trifolium striatum L., z ktorého veľké, po zemi rozpľaštené, už usychajúce, ale ešte dobre do herbáru sa hodiace exempláre som horko-ťažko zo štrku dobytkom udupanej cesty vydriapal. Ostatné na tejto prechádzke poznačené alebo sbierané rastliny uverejnil som už v ročníku 1900 časopisu prešporského prírodovedeckého spolku, tak že ich tu znovu uvádzať a starú kapustu zohrievať nepotrebujem.

Pri vysádzaní viníc zakopávajú do jám, vykopaných pre révy, kamenie, zo skladov medzivinohradných, z takzvaných kameníc, a až na to kamenie dávajú hlinu. Tým činom sa tie kamenice umenšujú a poskytujú miesto na rozšírenie vinohradu.

V ten deň maly školské deti kdesi v horách majáles. Nahltaly sa, chúďatká, hodne prachu po ceste, až po samú horu. Keď som počul cigánsku hudbu a tenkým hlasom pokrikovanie ulicou: „íljeeen!“ — nevedel som, koho to tie detváky tak vítajú a komu to vlastne tak hlučne dlhý život prajú? Okolo druhej hodiny popoludní prišla hrmavica s prudkým dažďom a poriedku padajúcimi krúpami, čo ale len na krátko trvalo a aspoň prach na cestách udusilo. Večer sa do chuti vymajálesované deti zase pod zástavami veselo domov hrnuly a zažínajúc bengálske zápalky, do vysoka ich vyhadzovaly, čo tak vyzeralo, akoby z radu žiačkov raketle vyletúvaly. Je to pekne, že sa dopraje tým žiačkom kedy-tedy aj vyrazenia v prírode, aby nemuseli ustavične pulidery a sukničky drať po laviciach školských a po kamení dlažby šliapať. Nech si poskáču aj po tráve a v tieni stromov a sa počľapkajú po vodách horských potôčkov, tým sa viac občerstvia, než kadejakými cukrovými a pelendrekovými maškrtami, ktoré rýchle sbehnú dolu hrtanom ta, zkadiaľ sa tou istou cestou viac vrátiť nemajú. Ba, čo všetko z toho veľkého kŕdľa detí časom vyrastie! Nebol to na hlavu padlý alebo mechom buchnutý hlupák ten nemecký kantor, ktorý svojich žiačkov každodenne takto vítaval: „Vítam vás, vy roľníci, remeselníci, kupci, vojaci, učenci, poctivci, boháči, darebáci, lumpi, lotri, žobráci, zločinci; lebo to všetko z vás vystane podľa toho, ako sa spravovať budete.“ Rád sa tak zadívam do tváričiek malých žiačkov, lebo mnohým z očú a z celého výrazu tvári vyzerá samá číra, čistá poctivosť a dobráctvo, že jestli ich starší ľudia nezkazia, vyrastú z nich statoční a hodní ľudia. Ale nejednému po rodičoch zdedený hriech na tvári vypísaný sedí, ktorý s neho nesmyje ani škola, a darmo by kto obviňoval školu, že mu z nej dieťa nevyšlo duševne lepším, než akým bolo ta dovedené, hoci by aj v učení nebolo najposlednejším.

Blízko Pezinka videl som na kúsku vybičovaného vinohradu do riadkov nasadenú „Slovenku“ (Cicer arietinum L.), ktorej som tu predtým nikde nebol spozoroval. Tam kopajúceho vinohradníka som sa pýtal, ako túto luskovinu tu menujú? Odpovedal mi, že „Slovenek“, a že je to dobré varené v polievke. Nemci menujú túto rastlinu „Kicher“, podľa latinského „Cicer“, čo zas utvorené je podľa hebrejského „kikar“ (okrúhly, pre podobu semena); latinské meno druhové „arietinum“ dostala „Slovenka“ preto, lebo jej polozrelé semená podobajú sa hlave barana (aries) s priliehavými rohami. V Nitrianskej a Trenčianskej menuje slovenský ľud „cicer“-om inú rastlinu, totiž Lathyrus sativus L., a seje ju častejšie a na väčšie role, než Slovenku. Nemôžem sa dozvedieť, prečo Cicer arietinum náš ľud menuje „Slovenkou“ alebo „Slovenek“-om, keďže sa len zriedka sadí, nie ako dajaká špecialita slovenská. V južnom Španielsku a Francúzsku sa všeobecne sadí, lebo sa darí aj tam, kde sa pre trvanlivú suchotu ani fazuľa, ani hrach, ani šošovica nedarí. Rimania nazývali človeka nízkeho stavu „fricti ciceris emtor“-om, preto, že chudobní ľudia pražené zrná Slovenky jedávali, lenže vtedy ani v našom kraji meno „Slovenky“ nebolo známe.

Brehy hlbokého jarku, ktorým tečie potôčik korytom cez diluviálny štrk vylízaným, sú porastené rôznymi krovinami, medzi ktorými sú časté šípy (Rosa canina L.) s bielym alebo ružovým kvetom. Tu som našiel jednu silnú tlupu práve v najkrásnejšom, bohatom kvete miešanca Rosa collina Jacq., ktorej nezákonní rodičia sú Rosa canina a R. austriaca Cr., ktoré obe sú tu veľmi časté. Neviem, či bola dosiaľ na území Prešporskej stolice nájdená. Rosa rubiginosa L. bude sotva jej jedným rodičom, keďže tejto som na tomto mieste nevidel, až hodne ďaleko na skladoch vinohradov. Z tohoto prevzácneho miešanca, ktorý ostatne znám a mám aj z okolia Bošáce, vzal som si len štyri vetvičky, lebo lupne už o poludní opadávaly. Keď sú divé ruže odkvitnuté, nie je tak ľahko nájsť tento bastard, ako keď kvitnú, keď sa svojimi veľkými a hustými kvetami zďaleka prezradzuje.

Keď sme sa uberali dolu širokou „Kozou ulicou“, teraz „ulicou Kupeckého“ zvanou, obzrel som si malý rodný domček slávneho maliara Jána Kupeckého, na ktorom je nad dvoma oknami jednoduchá kamenná doska s nápisom: „GEBURTSHAUS DES JOHANN KUPETZKY 1667“. Tedy v tomto nízkom, maličkom domčeku, ktorý má do ulice len dve okná a jedno malé okienko a úzke dvere, narodil sa tento slávny, v zahraničí lepšie než tu doma známy muž. Na tejto širočiznej ulici poznať, že nesporili miestom, keď ju zakladali. Živým budíčkom pre Pezinčanov cez celé leto je pastier, který veselo fanfaruje cez mesto, keď ráno kravy na pastvu ženie. Tento úkaz idylického života upomína na Arkádiu, o ktorej od najdávnejších časov básnici všetkých kultúrnych národov nesčíselné selanky a iné básne popáchali.

Dňa 8. júna ráno vyviezli sme sa cez Modru na Kráľovú. Ej, jak rád by som si bol poobzeral jednu hlbokú jamu vedľa hradskej cesty, hneď vyše Pezinka vykopanú v drobnom piesku, či sa tam nenájdu dajaké treťohorské skameneliny; ale sme museli náhliť, a tak mi nezbývalo iného, ako odložiť to prezeranie na budúcu návštevu Pezinka. Dávno, veľmi dávno je odtedy, čo som ako modranský drobný gymnazista s kamarátmi po tejto ceste putúval z Modry cez Trlinok, Kučišdorf (Zuckersdorf) do Pezinka! A keď sme si ulice pezinské poprezerali, zase nazpäť sme sa vrátili, ani babky nestroviac. Také lacné prechádzky žiakov sú teraz veľmi vzácne, ba hádam už ani nebývajú. Peňazí sme nemali ani jeden, preto sme ich ani mínať nemohli. Ale to našu veselú myseľ nezakalilo. Ani sme neišli do Pezinka, aby sme si hodne ďaleko za chrbtom profesorovým vyhadzovali z kopýtka; lebo to vtedy v Modre bývalo neznámym športom. Chceli sme Pezinok vidieť, a keď sme ho videli, mali sme dušu na mieste. Vezúcemu sa cez Modru predstavovaly sa mi hmlisté obrazy v rokoch 1847/8 a 1849/50 zažitých zkúseností. Zďaleka som videl vždy ešte tak žlto natretý Ottovský dom s rundelou na prvom poschodí, ako vyzeral v tých dávnych časoch. V tom dome som r. 1849/50 býval s bratom. Aj v celom meste v uliciach, ktorými sme uháňali na Kráľovú, pramáličko sa premenilo. Pezinok má 4899 obyvateľov, z ktorých 2666 k Slovákom sa priznáva, a Modra má medzi 5280 obyvateľmi 4350 Slovákov. Maďarov je tu a tam nepatrný počet a ostatní sú Nemci. Modra by bola mnoho získala, keby železnica bola malou okľukou popri samom meste vedená, lebo má množstvo vinohradov a hôr, kraj utešený, vrchami od severných vetrov chránený a akoby stvorený pre letoviská boháčov, ktorí sa radi z veľkých miest uťahujú na leto na čerstvý, dymom a prachom nezanečistený vzduch. Kedysi, ešte r. 1849, bolo tam mnoho súkeníkov, garbiarov, hrnčiarov a obuvníkov, a tí všetci dobre sa mali. Súkeníctvo a garbiarstvo upadlo, ešte hrnčiarstvo a obuvníctvo trvá. Ako som už spomenul, od 50. rokov málo sa premenilo v Modre a len kde-tu vidno nový dom; lebo tie staré, veľmi solídne murované, pretrvajú stáročia, a nie ako moderné stavby po veľmestách, ktoré sotva 100 rokov trvať môžu, a potom budu pováľané tu pre regulovanie alebo rozšírenie ulíc, tam pre stavbu verejných budov, aby v mestách nahrnuté robotníctvo bez práce nezostávalo a nebezpečnými plány sa nezaoberalo. Pezinčania sú hrdí na svoju stanicu železničnú, kde aj rýchliky zastávajú, a vysmievajú sa Modranom: „Der Schnellzug pfeift der Modreinern“, lebo títo majú dobrú polhodinu cesty na stanicu železničnú v Šenkviciach, kde však len miešané a osobné vlaky zastávajú. Phyloxera a peronospora aj po modranských vinohradoch šarapatí; ale bránia sa s úspechom proti týmto zhubcom. Človek sa skôr obráni proti veľkým a silným zdravým zverom, než proti nepatrnej révovej všici a mikroskopickej hubke peronospore, alebo v tele ľudskom smrteľné nemoci zapríčiňujúcim mikroskopickým bacilom a mikrokokkom!

V Šenkviciach sa musia ľudia pilno zaoberať nielen vinárstvom, ale aj ovocinárstvom, lebo vidno krásne sady na svahu, k železnici spadajúcom. V Modre sa mi len tak v pamäti kmitaly rozpomienky na vtedajších žiakov, s ktorými som pred 55 rokami tamojšie gymnázium navštevoval, a potrafil bych aj dnes do tých domov, — lebo sú práve také, ako boly vtedy, — kde býval náš milý Ján Leška, Jožko Turzo, Karol Martešík, teraz v Amerike žijúci Cablk a iní. Celý rad mojich bývalých spolužiakov už odpočíva v hrobe a málo z nich je dosiaľ na žive, i my, ktorí ešte sa kývame, pôjdeme už dosť skoro za nimi.

Naša skorá návšteva na Kráľovej (pri Modre) prekvapila; nás ale tešilo, že sme našli rodinu doma a zdravú.

S Kráľovej je pekný výhľad na okolie a ďaleko, až ta k nitrianskym vrchom. Vo fare mi ukazovali piesty drevené, vyrezávané a krásne lakovými farbami pomaľované. Tu a v Pezinku videl som piesty krátke, na spôsob tých, ktorými ženičky na potoku šaty perú, ale aj piesty dlhé, akými menšie šatky manglúvajú, jednou rukou držiac piest za rúčku, druhou na konci tlačiac, a tak na válec omotanú šatku sem a tam po doske gúľajúc. Na páre takých dlhých piestov videl som veľmi vkusne vyrezaného pštrosa, papagája a iných vtákov, na ploche symetricky rozostavených, a pozdĺž oboch krajov, ako i pomedzi vtáky, rozkošné ľudové ornamenty. A to všetko je rozličnými farbami veľmi pekne vykladané. Škoda len, že maľujú takých vtákov a iné zvery, akých v našich krajoch nemáme. Tí ľudoví umelci mohli by sa uspokojiť s domácimi vzormi a cudzej menažerii dať pokoj, tak by ich výrobky boly omnoho cennejšie. Piesty tieto potrebujú sa len pre ozdobu izieb a zaslúžia, aby i tieto ozdoby do módy prišly medzi inteligenciou slovenskou, aspoň by tí šuhajci-umelci, ktorí to tak majstrovsky vyrezávať a tak vkusne maľovať vedia, cez zimu, keď k tomu majú viac svobodného času, dobré zárobky mali. Niet pochyby, že by sa na Kráľovej z nejedného nadaného šuhaja dal vychovať majster v maliarstve, rezbárstve a sochárstve, keby len bolo zkadiaľ naňho nakladať. Smysel pre krásu, vkus výborný a zručnosť znamenitú v rezbe a maľbe majú. Dva malé, maľované piestiky, zhotovené na Kráľovej, doniesol som si aj ja domov z Pezinku.

Navrátiac sa okolo 1. hodiny poludňajšej do Pezinku, nechcel som viac vo veľkej spare poľom brúsiť, kde by som beztak len známe mi už rastliny tohoto kraja bol videl, a aj tie zaprášené a viac-menej uvädnuté. Ľúbi sa mi to, ako tu vedia každý kúštik dvora použiť na záhradku, a keď na kamennú dlažbu nič sadiť nemôžu, aspoň tam nastavajú kvietnikov a nádob s kvetami a ozdobnými stromkami. Často tu vídať po dvoroch granátové stromy (Punica Granatum L.) a oleandre (Nerium Oleander L.), s ktorými na zimu musia utekať do pivníc alebo do nekúrených izieb. To my na dedinách dvory v záhrady meniť nemôžeme, lebo by nám ich kravy, svine a drúbež zkazily; však na záhrady máme dosť miesta von z dvora.

Na štvrtý deň po mojom príchode do Pezinku vrátil som sa ranným vlakom domov. Na železnici som vhabal do vozňa, v ktorom jeden manželský pár cestoval do Leopoldova. Tam oba i s kuframi vystúpili a ja zostal som sám. O chvíľu vrátila sa pani s kufrom a rozumie sa, so škatuľami, a pekne-rúče si to ponad hlavu do priečinkov poukladala. Keď sme už kus cesty ušli, prišiel konduktor preštiknúť kartu cestovateľkyňu, podíval sa s uškrnením na podanú kartu, potom na paniu a spýtal sa jej po nemecky, že kam cestuje? Odpovedala: „Do Nitry.“ „Ale tento vlak ide do Žiliny,“ riekol konduktor. Pani vyskočila a so zdesením povedala: „Čo teraz?“ Aj do voza tretej triedy vstúpily žena s dcérou, ktoré tiež idú do Nitry na pohreb. Inej pomoci nebolo, ako že tie tri osoby vystúpili v Drahovciach a musely čakať na najbližší vlak, ktorý ich doviezol do Leopoldova a odtiaľ, kto zná kedy, do Nitry. Mne sa taká fatalita dosiaľ len raz bola prihodila, keď som cestoval do Mikuláša, že som bol odbehnutý na Vrútkach, ale potom ranným vlakom dostal som sa predsa na miesto zavčasu.

Hlohovec čiže Frašták vzbudil vo mne veselú rozpomienku. Keď sme asi pred 15. rokami boli s dištriktuálnym vyslanstvom na poklone Jeho Veličenstvu kráľovi, v čas manévrov v Hlohovci na zámku sa bavivšiemu, ja som bol znamenite ubytovaný u jednej rodenej Podhradčianky, ktorú bol Bohúň v rokoch štyridsiatych maľoval ako najkrajšiu dievku podhradskú s najkrajším mládencom. Ako som si ráno po uliciach prezeral tie davy ľudu, z celého okolia sem prišlého, postretlo ma vyslanstvo prešporských seniorátov, s kufríkami v rukách, lamentujúce, že nemôžu nikde dostať izby, kde by sa mohli složiť a preobliecť. Nuž, reku, o to je malá starosť; poďte ko mne, tam budete mať miesta dosť. A naša láskavá hostiteľka prijala aj tých, ba nás aj uhostila cukrovinkami. Po vybavenej na zámku poklone prechádzali sme sa ulicami. Tu ti pribehne jeden poklonkujúci chlapík a vraj, že aby sme mu odpustili, lebo že sňal s nás momentnú fotografiu. Na to riekol prešporský F.: „No, pekne ďakujem! veď ste vy mňa odzadku fotografovali!“ Uspokojil ho ale senior R., poklepúc mu na plece a rieknuc: „Nerob si z toho, bratku, nič, veď si ty vlastne odzadku krajší, než odpredku!“ Ale fotograf nedal pokoja, zakiaľ sme sa ináče nepostavili a on nás v tejto novej grupe neodfotografoval. Už som bol dávno na túto epizodu zabudol, až mi teraz v Pezinku tú fotografiu ukázali, a ja som si, cestujúc popri Hlohovci, na tie podrobnosti spomenul. Hodne neskoro po tejto našej hlohovskej schôdzke mi ktosi rozprával, že naše vyslanstvo ktorýsi maďarský humoristický časopis v rozkošnom kuprštýku bol predstavil. Boli sme tam, vraj, vypingovaní ako pltníci a drotári, v krpcoch, so širokým opaskom, krátkou košeľou, hrozitánskym klobúkom a so zapekačkou. Škoda, že som sa o tom hneď za horúca nedozvedel, lebo bych si to číslo na každý pád na pamiatku bol dal doniesť. Človek ani nevie, ako sa stane asi na týždeň povestným z láskavosti furtáka humoristu. Ešte dnes bych sa rád na tom obrázku pokochal, lebo z Drotárie sme tam boli len dvaja, nebohý Ľ. Dohnány a moja maličkosť; nuž je to prirodzené, že som zvedavý, ako tam vyzerám. Bol som rád, keď som sa z toho stisku a miesenia ľudu konečne do našej tichej dolinky dostal.

V Piešťanoch sišlo so železnice mnoho chorých, ktorí v tamojších povestných kúpeľoch hľadajú uzdravenie, a hojný počet zotavujúcich sa navracalo sa už domov. V čas úžasnej povodne 12. júla minulého roku boly tieto kúpele a celý ostrov, na ktorom stoja, cele zaplavené a voda siahala až do Piešťan, a ako mi tamojší dôchodný rozprával — ktorísi ľudia oknami museli vyskákať z domov, aby sa zachránili, tak znenazdania vzrástla voda. Takej povodne nebolo na Považí od r. 1813. Voda odmývala aj ostrov, na ktorom sú kúpele, tak že brehy musely byť veľkým nákladom znovu vymurované. V Bošáckej doline ani tušenia nemali sme o tom, čo sa na blízkom Považí dialo; až keď nám ľudia z Nového Mesta prišlí povedali, že je Považie zaplavené. Vybralo sa nás tedy asi šesť na vŕšek Hájnicu pri Haluziciach, zkadiaľ sme so zhrozením videli, ako sa kalné, hučiace prúdy Váhu od samej päty bohuslavického vŕšku Malovecka až do Beckova rozlievajú. I trať železničná bola pod vodou, miestami násyp pretrhaný a hradskou cestou nebolo možno dostať sa zo Štvrtku do Bohuslavíc. Že obilie ešte neskosené stálo, myslel som, že prúdy kalnej vody cez role sa valiace aj zrno cele zkazia. Pokosené trávy a ďateliny, kam voda zasiahla, všetky odvliekla, neskosené ale trávy zamôlilo. Ale zrno bolo len čiastočne zkazené, kdežto zamôlená slama na kŕmivo sa nehodila. Zemiaky, kapusty, fazule, — na ktorých voda stála, pohnily všetky; ale cukrové repy neutrpely škody, len tam, kde voda na ne nanosila štrku, alebo ornicu aj s repou odplavila. Bolo to veľmi žalostné divadlo, keď ľud pracujúci, ktorý sa tešil dobrým úrodám, musel sa dívať, ako sa mu kalné prúdy neodolateľnou silou valia cez jeho políčko, a proti tomu všetko namáhanie ľudské, všetok dômysel a rozum sú bezmocné. Ľudia mi rozprávali, že ako sa prúdy vždy viac rozlievaly, vyplašení zajaci utekali na trať železničnú, kde ich ľudia chytali, zakiaľ ešte násyp nebol pod vodou. Po spadnutí vody lapali ľudia na roliach ryby, ktoré v nížinách zostaly. Piešťanský park bol môľom a štrkom zanesený, kúpeľní hostia rozutekaní a opravy a očisty parku a kúpeľov vyžadovaly značný náklad. Človek by tomu ani neveril, keby to nebol videl a zkúsil, že ten, v čas nízkej vody tak nevinný Váh, tak náramne sa môže rozvodniť a v celom svojom toku na mnoho míľ najlepšieho poľa pošpatiť, čiastočne cele zkaziť a na miliony škody spôsobiť. Ale keď tými sto a sto väčšími a menšími riečkami a potokami, ktoré v jeho celom toku doňho sa vlievajú, vôd sa doňho navalí, stane sa z neho obor, ktorý nezná žartu. Je to pravda, že kynoženie hôr zapríčiňuje častejšie povodne, lebo dažďová voda nezadržuje sa na stromoch a pod stromami na šústí, ale na holú zem padajúc, rýchle do potokov sbieha a rýchlejšie do riek sa vlieva; ale — ako som na inom mieste povedal — r. 1813 bolo po oboch bokoch Považia snáď tri razy toľko lesov, ako teraz, lebo ich vtedy nevedeli a nemohli tak vykorisťovať, ako sa to deje za našich časov, a predsa povodeň bola vtedy tak strašlivá, ako snáď nikdy ani predtým, ani od tých čias. — Pred dvoma rokmi zaviezol som sa v lete do Piešťan, abych si tam po okolí zabotanizoval. Ale bolo to biedne botanizovanie — pod dáždnikom! Keď som ráno vykročil z domu, bolo pekne; ale sotva som dorazil do Piešťan, začalo mrholiť až radosť. Ale abych mapu predsa prázdnu domov nedoniesol, pochodil som kus poľa, a čo mi práve pod ruku prišlo, bral som sebou. Dážď som prečakal v hostinci až do odchodu železnice. Piešťany, alebo, ako to tam vyslovujú, „Píščany“, dostaly svoje meno od piesku, keďže majú v chotáre mnoho štrkovatých a piesočnatých rolí. „Pöstyén“ neznamená v žiadnej reči nič.

Od Pobiedima je pekný výhľad k Tematínu, flóru jeho dolomitových kopcov by som si tak rád viac ráz do roka poprezeral, keby to len tak mnoho času a chôdze nevyžadovalo! Bol som si ztadiaľ doniesol pre moje záhradku pár koreňov Inula Oculus Christi L., ktorá mi každý rok bohato kvitne, aj dva korene Onosma Visianii, ktoré sa ujaly a aj viac listov vyhnaly, a jeden z nich aj na druhý rok pekné listy vyhnal, že som sa už býľu a kvetu tešil, ale dostal akýsi kaz a zhnil. To sa mi s Kobyle u Devína pred 35 rokami donesené semeno Smyrnia (Smyrnium perfoliatum) lepšie odvďačuje, lebo sa samo v krovinách seje a každoročne mi ho aspoň 10 — 12 kvitne a plodmi dozrieva.

Na stanici brúnovskej niže Nového Mesta obzrel som si, pravdaže len z okna železničného voza, tamojší starobylý kaštieľ, v ktorom, ako počúvam, je nádherné starobylé náradie z časov Rákóczyho. Nie je tomu hádam ani 6 rokov, čo bolo celé Považie alarmované povedačkami o hurtujúcom, zauchá rozdávajúcom, stoly prehadzujúcom a iné výčiny tu stvárajúcom strašidle. Neviem, čo na tých povedačkách vlastne bolo; lebo sám som tam nebol, a viem to len zo zpráv, rozumie sa, že nezaručených.

Doma som našiel všetko v poriadku. Myslel som, že rastliny za 3-4 dni v mape uložené očernely alebo splesnely, ale nestalo sa im nič, lebo boly za sucha a nie dažďom alebo rosou navlažené, do pijacích papierov uložené. Hneď som ich medzi vrstvy papierov dal do prešu, a o pár dní mi pekne uschly. Ak mi to len bude možné, rád bych sa ešte raz tohoto leta po pezinskom okolí poobzeral.

(Slov. Pohľ. 1904.)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.