Zlatý fond > Diela > Stopy tureckého hospodárenia v Trenčianskej v šestnástom a sedemnástom storočí


E-mail (povinné):

Jozef Ľudovít Holuby:
Stopy tureckého hospodárenia v Trenčianskej v šestnástom a sedemnástom storočí

Dielo digitalizoval(i) Jozef Vrábeľ, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Viktor Frischer, Ivana Hodošiová, Katarína Sedliaková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 85 čitateľov

Stopy tureckého hospodárenia v Trenčianskej v šestnástom a sedemnástom storočí

[1]

Ešte nám je všetkým v živej pamäti to všeobecné tajtrlíkovanie nad hrobom tureckého svätého Gül-Babu v Budíne, kde nie snáď plnokrvní Turci-mohamedáni, ale len budapeštianski turkofilkovia v najrozkošnejšej jednomyseľnosti, nebesá prerážajúcim hlasom, vykrikovali „éljen!“ a „tšok jašša!“ — tak že dávno spráchnivelý Gül-Baba nad takouto, hlavnomestskou, posbiehanou mládežou a stárežou mu preukazovanou poctou nielen v hrobe mohol sa obrátiť, ale od radosti kotrmelce robiť. Za istý čas bývaly to za času poslednej rusko-tureckej vojny nad Gül-Babovým prachom opravdové magické inkantácie, na výpomoc, do pomykova prišlým Turkom, a proti nimi ujarmeným a jarma konečne sa striasajúcim, kresťanom. Ale hocijak často, hlučne a hrmotne sa opakovaly tieto poľutovania hodné výjavy, na prirodzenom behu udalostí zmeniť nemohly a nezmenily ničoho; lebo Turci náležite vyčerpaní a doklepaní, ani prorokovou zástavou, ani z hojných kresťanských a skúpych židovských milodarov Abdul Kerimovi na zkazu kresťanskej ráje poslanou parádnou šabľou, neboli vstave Bulharov, Srbov, Rumunov a Rusov z Europy vyhnať, ale museli náležite pustiť chlp a pristať na osvobodenie ráje. Že vo vlasti našej nebýval vždy v istých kruhoch taký chorobný, lebo z paroxyzmu smrteľných úzkostí pochádzajúci zápal za Turkov a všetky nimi popáchané ukrutnosti a zverstvá nad kresťanským ľudom, známe, keď aj od historických diel odhliadneme, aj z modlitieb a nábožných piesní všetkých kresťanských vyznaní a všetkých národov vlasť našu obývajúcich. Na dôkaz toho uvediem len niektoré príklady z Tranovského Kancionálu, v prevažnej väčšine luteránskych cirkví Uhorska dosiaľ so zvláštnou záľubou, pri verejnej a domácej nábožnosti, užívaného. Pôvodne nemecká (Erhalt uns, Herr, bei deinem Wort, od Dr. Just. Jonasa),

„Chráň nás, Pane, při slovu svém,
Před ďáblem, Turkem, kacířstvem,
Kteříž Krista, Syna tvého,
Zvrci chtějí s trůnu jeho.“
(Tran. č. 435.)

Až vo vydaní Tranovského Kancionálu Institoris-Mossóczym r. 1787 v Prešporku, pieseň táto, keď už v našom kraji tureckých ukrutností nebolo sa čo obávať, zmenená bola takto:

„Chráň nás, Pane, při slovu tvém,
Proti zlým nepřátelům všem“ atď.

Medzi piesňami „Za všeliké obecné potřeby“ pieseň „Oroduj za nás“ v 3. verši znie:

„Zkaz Turka zlého,
Antikrista podvodného,
Ovšem pak ďábla přeukrutného.“
(Tran. č. 657.)

Ďalej čítame v piesni „Odvráť válečný nepokoj“ vo verši 4.:

„Dejž, ať budou zahanbeni,
Kteríž páchají rauhání,
Turci, Tataři zlobiví,
Holomci Mahometovi.“
(Tran. č. 818.)

a v piesni „Odvráť nepokoj válečný“ vo verši 2.:

„Ztroskotej moc nepřátelskau,
Ukroť zůřivost Tureckau,
Rač bránit zemi Uherskau.“
(Tran. č. 817.)

„Proti nepřátelům Tureckým“ máme pieseň: „Dej nám pokoj, Hospodine“, jej 5. verš znie:

„Amen, Pane, rač to dáti
Nám zvěstovati,
To přemilostné poselství,
Že jest vítězství
Nad Turkem obdržené,
Pro tvé svaté jméno.“
(Tran. č. 810.)

Pieseň Jeremiáša Lednického (Tranov. č. 816) opisuje požehnanie pokoja a pohromy vojenné, a o týchto posledných spieva vo veršoch 8. a 9.:

„Chrámy, školy pusté stojí,
mnohé jsau rozbořené,
Sluzi Boží smutní chodí,
Pro služby odebrané;
Z pravé náuky posměchy
Činí svět z velké pýchy:
Ach, kdybych mohl slyšeti,
Kdy nám Bůh pokoj navrátí.

Dobré mravy spočívají,
Zákon s trestáním mlčí;
Bez rozdílu již bojují,
Spravedlnost se tlačí;
Nepravost se rozmohla,
Pravda z světa vyběhla.
Ach, kdybych mohl“ atď.

Pieseň „O jak hrozná trápení“, ktorú spievavali otcovia naši „V čas hladu, moru, válek a vpádů nepřátelských“, vo verši 22. narieka:

„Vidauc, že hněv svůj vylil, (totiž Boh)
Jejžto ukazuje,
Skrze Turky ukrutné,
Ty pohany,
Nás velmi sužuje.“
(Tran. č. 806.)

Že však v tých časoch dlhotrvanlivých, všeobecných zmätkov, tak nepriateľské, ako aj priateľské vojsko mnohých výtržností a násilenství proti pokojnému, pracujúcemu obyvateľstvu sa dopúšťalo, i o tom nám svedčí jedna pieseň, takto:

„Pane, hleď, na vše strany
Zle se děje s křesťany:
Jak velké jest pálení,
Laupeže, mordování.
I tí, jenž ku obraně
Povstali, milý Pane,
Činí též plundrování,
Odkudž plač, naříkání.“
(Tran. č. 822.)

Mám v rukách starý maďarský Graduál, tlačený r. 1770 vo Frankfurte, v ktorom Turci a Tatári pod menom pohanov (pogány) sa spomínajú. Je tam pod č. 475 jedna pieseň z časov po moháčskej porážke (A Mohátsi hartz után), v ktorej opisujú sa biedy záplavy tureckej, na uhorskú zem sa dovalivšej. Na ukážku tu podám zlomky tej piesne, pravopisom toho Graduálu:

7.
„A’ Pogányságnak olly nagy rabságra magunkat engedtük,
Hogy tsak kenyérrel mi éhségünket megelégithessük.
12.
Aszszony-állatok tisztaságokban meggyaláztatának;
A gyenge szűzek sok városokban szeplőket vallának.
13.
A fejedelmek akasztó fára fel függesztetének;
És ven népeknek ő tekintetek nem betsültetének.“

Vo veľkej litánii na strane 765 prosí sa aj takto: „Hogy a’ szegény foglyokat a’ Pogány kézböl te megszabadítsad, Felséges“ etc. V piesni veľmi dlhej: „Jővel, légy velünk, Úr Isten“, vo verši 24. takto vyvádzanie tých pohanov sa opisuje a Boh za vysvobodenie od nich sa prosí:

„Nem nézik ők a’ Véneket,
Levágják a’ gyermekeket,
Meg-rontnak sok szép szüzeket.
Szánj’d meg, Ur Isten! ezeket:
Ne szenvedd-el nagy vétkeket.“

Aj v modlitbách zo XVI. a XVII. storočia pochádzajúcich, často sa objavujú prímluvy za zajatých a nevinných kresťanských väzňov, a v jednej utešenej, až do dneška v potrojičných nedeliach, po slovenských evanjelických chrámoch často odriekanej modlitbe sa prosí: „Milosrdný, věčný Bože… rač… zajaté a nevinné vězně vysvoboditi“… Dnes, pravda, málo kto aj z tých, zvlášte mladších kňazov, ktorí túto modlitbu odriekávajú s kazateľnice, pomyslí, že je to srdečná prímluva za tých nešťastných kresťanov, ktorých Turci do zajatia odvliekli, s nimi ukrutne zachádzali, ich za otrokov predávali alebo surove, bez citu a milosrdenstva vraždili, ako na to dôkazy nachádzame aj v protokoloch starých ev. kontubernií trenčianskych, ktoré niže uvedieme. Ale pod tými Turky a Tatáry nesmieme si vždy predstavovať plnokrvných Turkov-mohamedánov; lebo veď pod tureckými, polmesiacmi ozdobenými konskými chvostami a zástavami bojovávali a drancovávali — a to nám je aj dnes ľúto — aj pravoslávni Rumuni (Valasi), Bulhari, Srbi a Gréci. I slávneho Štefana Pilárika, keď na úteku pri Branči do zajatia upadol, kúpil kresťan, valašské knieža Ghika a s ním pekne zachádzal. A za Pilárikovho úradovania v Beckove — ako niže spomenieme — aj zajatí Turci pri stavbe chrámu a zvonice ochotne pomáhali a služby božie v evanjelickom chráme radi navštevovali, čo by sa istotne nebolo stalo, keby boli bývali mohamedáni, a podľa národnosti Turci, slovensky ani za mak nerozumejúci.

Počnúc od r. 1580 až do 1672 častejšie sa spomínajú v protokoloch seniorátov horno- a dolno-trenčianskeho Turci a Tatári rozličným spôsobom; a kde-tu aj vizitačné protokoly od r. 1611 — 1648 zmieňujú sa o plienníkoch, kostolné náčinie uchvátivších. Najzaujímavejšie sú však manželské prípady, pred duchovným súdom pojednávané, kde manželia, ktorým ženy do tureckého zajatia upadly, prosili o povolenie nového manželstva. Také pády pokonávaly sa na generálnych kongregáciach, na ktoré boli všetci farári povinní prísť; alebo na kongregáciach partikulárnych, kde boli len kňazi „prvého stola“ sídení, totiž pod predsedníctvom seniorovým, 3 — 4 dekani, 3 — 4 asesori, notár a fiškál (opatrujúci kasičku, obyčajne prázdnu); alebo na kongregáciach špeciálnych, ku ktorým povolával senior v mimoriadnom páde niektorých kňazov prvého stola. Pri generálnych kongregáciach sedeli ostatní kňazi pri druhom stole, a týmto predsedal orator. Nepatrí to sem, aby som sa rozpisoval o agendách toho ktorého hodnostára kontuberniálneho (seniorálneho), ale za potrebné som uznal pripomenúť aspoň máličko slovami rozdielne tie kongregácie, aby si ctený čitateľ mohol predstaviť to forum, pred ktorým niže uvedené manželské záležitosti boly pokonávané.

V protokoloch horno-trenčianskeho kontubernia spomína sa nám prvý prípad zajatia tureckého, keď 29. febr. v Predmieri pojednávaná bola žaloba Martina Kušniera, zo zajatia tureckého sa navrátivšieho. Kušnier sa žaloval na svoju ženu, že sa v neprítomnosti jeho cudzoložne pripojila ku Kašparovi Domkovi vo Fačkove. Žalobník udáva, že pred pol rokom vybral sa po zárobku a vyhľadávaní živnosti do banských miest, a odchádzajúc, svoju ženu Annu napomínal k poctivému životu a sľuboval, že jej bude podľa možnosti posielať na živnosť. Táto však, sotva minulo pol roka, „nepamätajúc na napomenutie manželovo a na sväzok manželský, a soberúc v neprítomnosti mužovej rozličné potraviny, ani nevediac o ňom, či je mrtvý alebo nie, pripojila sa Kašparovi Domkovi.“ O tom sa nič nespomína, kedy, kde a ako upadol žalobník do zajatia a ako sa vysvobodil. Ale muselo sa to stať pri banských mestách, lebo v tom roku ešte turecké hordy v Trenčianskej neplienily. V tejto veci vyslúchaní boli traja svedkovia. Prvý Jur Kováč z Fačkova, ktorý pod prísahou soznal, že vie, ako Martin pri odchode z domu napomínal ženu svoju a jej na výživu podľa možnosti posielať sľuboval. Druhý, Vavrinec Petr, tiež obyvateľ fačkovský, pod prísahou svedčil, že keď Martin Kušnier odchádzal a ženu Annu napomínal k poctivému životu, ona mu odpovedala: „Chod prawy na lokne, wicze se newratiss“ [2], a keď ju opätovne napomínal, odpovedala mu: „Chodt len chodt, a zahwizdnuwsse, a ya z walassky do wrbi.“ Tretí svedok, Martin Kolár z Fačkova, tiež pod prísahou svedčil, že Martin Annu v svojom dome upomínal na jej povinnosti a poctivý život, a sľuboval jej, že sa vráti; ona však odpovedala: Choď, choď, ja si iného muža najdem. A keď jej muž ruku podával, „illa podicem porrigebat“. Na to bol vynesený výrok tohoto obsahu: Keď sme všetko toto povážili a najvyšším právom preskúmali, nachádzame menovaného Martina ako stránku nevinnú, najvyššiu krivdu trpiacu, druhú však stránku, to jest Kašpara Domku a Annu, nezákonne jemu pripojenú, cudzoložníkmi. Ostatné všetko prenechávame súdu občianskemu. Ďalej o tom v protokoloch niet reči, ale sa dá s istotou predpokladať, že Domka a Anna pred svetskou vrchnosťou na sucho neobišli, ale boli prísne potrestaní. Či to tú sverepú jazyčnicu, ktorá sa tak hanebným spôsobom s mužom bola lúčila, popravilo, je iná otázka.

Od r. 1596 častejšie stretáme sa v týchto protokoloch s vojennou taxou, akú aj ev. kňazi platiť museli „in militem christianum, secundum regni constitutionem“. Táto taxa v tom roku činila od 22 kňazov 12 zl. 31 denárov a 3 zl. 731 den., lebo bola dvojnásobná, a to podľa celého dôchodku farského, a druhá podľa tretiny tohože dôchodku vyrúbená. Na vyzvanie vrchností vysielavaly senioráty zo stredu svojho poľných kňazov k vojsku, proti Turkom bojujúcemu, a dávali im zo svojho vlastného vrecka cestovné. Tak vydržiavaná bola dňa 16. júla 1597 kongregácia na fare bytčianskej, kde sa o tom radili, ktorého z bratov majú vystrojiť ku kresťanskému vojsku za poľného kňaza a akým cestovným ho opatriť? I vyvolili Jána Textoria, farára štiavnického, ktorému sa kňazi, podľa pomeru svojich dôchodkov, složili na cestovné, 12 zl. obnášajúce. Ďalej sa nespomína, kam ten poľný kňaz šiel, aké služby tam konal a ako dlho tam bol, alebo iné, čo by nás teraz aj po 300 rokoch zaujímalo.

8. jan. 1598 predložil na bytčianskej kongregácii Ján Hrabič (Hrabecius), farár hričovský, prosbu dvoch tamojších vdov o povolenie nového manželstva, lebo mužovia ich v boji pri Rábe boli Turkami udajne zabití. Kongregácia uzavrela, že tieto ženy zatiaľ nemôžu do nového manželstva vstúpiť, zakiaľ to osoby, v tom boji podiel bravšie, pod prísahou nedosvedčia, že tí mužovia boli skutočne zabití. To keď sa dosvedčí, vdovám sa manželstvo povolí.

V tom istom roku dňa 4. mája zase iný manželský pád bol pojednávaný, o čom protokol takto znie: Štefan Sokol, obyvateľ mestečka Bytče, predstúpil pred naše bratstvo a s najväčšou bolesťou prednášal, že mu jeho verná manželka nedávno umrela, a teraz prosí, aby mu potvrdenie nového manželstva povolené bolo s Dorotou, vdovou po Matiášovi Hodnoviech z Horného Hričova, ktorej muž odišiel pred štyrmi rokami do vojenského tábora, viac sa nevrátil a nevie sa, či je živý, a či zabitý. Na túto prosbu manželstvo na ľahko povoliť sa nemohlo, keď však pilne preskúmaly sa obstojateľstvá a povyslúchali svedkovia, našlo sa, že niektorí hodnoverní svedkovia, menovite Tobiáš Kiliani z Horného Hričova, pod jehož kaprálstvom Matiáš Hodnoviech bojoval, dokázali, že naisto bol zabitý: povolilo sa jeho vdove nové manželstvo. — Tohoto času ešte tak podrobne všetky reči svedkov nevpisovávali do protokolov, ako pozdejšie uvidíme. Tí „daktorí hodnoverní svedkovia“ bol iste len ten hričovský kaprál; ináče by ich boli, pre uspokojenie svedomia svojho a prosebníkov, podľa mena uviedli.

V tých časoch ustavičných bojov, nepokojov a zmätkov prihodiť sa mohlo, ako sa aj skutočne viac ráz prihodilo, že prosebníkom, na dosť pochybné svedectvá, nové manželstvo sa povolilo, a keď ten, za mrtvého považovaný zajatec, alebo v boji domnele zabitý, živý a čerstvý domov sa vrátil, bola ostuda hotová. Môžme si snadno predstaviť jeho prekvapenie, keď uradovaný domov pospiechal a už si v duchu predstavoval ten dojemný výjav v rodine, keď sa svojej, po ňom uplakanej, dobrej ženičke predstaví, ona mu so slzami radosti okolo hrdla padne a ľúbeznými slovami uvíta a miesto toho našiel druhého muža v dome, ktorý sa naňho, ako na strašidlo, s vypleštenýma očima díval, ako by sa chcel opýtať: Čo tu vlastne chceš, človeče? Keď za mrtvého považovaný bojovník domov sa vrátil, a jeho žena medzitým bola sa vydala za iného, musel tento druhý sviazať svoj uzlík a čím skôr sa odpratať, lebo prvé manželstvo bolo platné, už či sa to tomu prvému mužovi ľúbilo alebo nie. Maly potom svetské vrchnosti roboty, aby nedočkavú ženu a jej ľahkomyseľného druhého muža pre bigamiu potrestaly!

Aj na tejto májovej kongregácii (1598) vyvolený bol pre prípad potreby poľný kňaz v osobe Jaroslava Urbanoviča, farára varínskeho. V tom istom roku 1. júla zase boli taxovaní farári, na prípis podžupana Teodosia Syrmiensisa, k potrebám vojenným, ktorá taxa činila 14 zl. 14 den., a spoločným usnesením kňazov, keby bol vrchnosťami žiadaný poľný kazateľ, za takého znovu vyvolili spomenutého Urbanoviča, a votovali mu 12 zl. cestovného. Na budúcne však mali ísť za poľných kňazov farári alebo Timotej, alebo Samuel Lovčáni.

Na partikulárnej kongregácii 14. jan. 1599 predstavil sa Ondrej Muran z Dlhého Poľa, udávajúc, že jeho ženatý syn u Rábu v boji padol, a pýta radu, či sa jeho nevesta môže vydať? — Aj Georg Gaňa z Pekliny sa dostavil, udávajúc, že muž jeho dcéry u Rábu v boji padol; preto prosí, aby sa jeho ovdovelá dcéra mohla vydať. Keďže oba bez svedkov sa dostavili, ani ničím nedokázali, že by spomenutí mužovia mrtví boli, nebolo možno povoliť manželstvo už teraz; ale sa im naložilo, aby svedectvami kaprálov (decurionum), alebo iných bojovníkov dokázali, že spomenutí mužovia sú skutočne mrtví, čo keď sa dokáže, nové manželstvo sa povolí. Viac o tom v protokoloch niet reči.

V kongregácii, dňa 28. apríla 1599 v Bytči odbývanej, čítaná bola prosba kňazstva kontubernia žilinského pred grófa Juraja Thurzu, v ktorej vojennú, na kňazov uvaľovanú taxu, za neznesiteľnú vydávajú a o miernejšie taxovanie prosia. Pri tejto príležitosti, vyrúbená taxa činila 28 zl. Najväčšiu taxu platil farár varínsky — 2 zl. 80 den. —, a najmenšiu lúcky u Púchova — 40 den. — Že však toho času peniaz bol veľmi vzácnym tovarom a mal viac než desaťnásobnú hodnotu, ako teraz, a že sa u farárov aj na tých najlepšie dotovaných staniciach málokedy zbytočný hotový groš nachádzal, ľahko pochopíme, že tie vojenné, často sa opakujúce taxy, boly veľkým bremenom pre nich. Nech nám hodnotu peňazí toho času ilustruje aspoň jeden príklad. Roku 1592 mal trenčiansky notár pláce 70 zl., a z toho si sám musel platiť spôsobného expedítora. Keby dnes Trenčín svojho notára tak briliantne honorovať chcel, zutekal by kade ľahšie! Roku 1600 (11. júla) 22 farárov zase muselo platiť 23. zl. 17 den. vojennej taxy; snáď následkom prosby o niečo menej, než roku predošlého.

V podjeseň r. 1599 dovalily sa turecké drancujúce hordy hore Považím do Trenčianskej, všetko ohňom páliac, rabujúc, a ľud, ktorý sa nestačil zavčasu do hôr ukryť, vraždiac alebo do zajatia uchvacujúc. Spomína sa, že toho času vyše 13.000 zajatých odvlečené bolo do otroctva. Stopy tohoto záhubného plenu tureckého nachádzame nielen u Piešťan, Beckova a Trenčína, ale až po Púchovskú dolinu. Rabujúci Turci vypálili a vydrancovali aj všetky obce od Púchova až po Lúky, a pri tej príležitosti vykradli aj lúcku faru, a odvliekli so sebou medzi inou korisťou aj bibliu farárovu. Nápor bol tak nečakaný, že sa ani všetci nestihli útekom do hôr zachrániť, preto mnoho ľudí upadlo do zajatia. Potom vydržiavaná kongregácia lúckemu farárovi naložila, aby si miesto Turkami uchvátenej biblie novú kúpil. Či Turci tú bibliu spálili, alebo ju so sebou odvliekli, nespomína sa. Farárom na Lúkach bol vtedy Matej Garna.

Tablic píše v Pamětn. Příhod. Štěp. Pilaříka v poznámke na str. 55: „Mikuláš Ladislaides, neyprw Jahen Čachtický, potom pak kněz w Súči w Trenčanské Stolicy, r. 1599 od Tatarů toto okolj w zpusstěnj uwozugjcých zabit bil.“ Ale Lauček o ňom píše v sozname farárov súčanských, že zo Súče prešiel na faru čachtickú, a tam bol Tatármi zavraždený.

Keď odchádzal gróf Juraj Thurzo do Nových Zámkov, ako „kapitán“ vojska proti Turkom operujúceho, vystrojilo kňazstvo z kongregácie, dňa 10. júla 1602 v Bytči odbývanej, vyslanstvo k nemu, aby mu na cestu šťastie prialo, menom celého kontubernia.

Veľmi podivne a ľahkomyseľne povolila kongregácia 4. júna 1603 v Bytči nové manželstvo žene Jakuba Mezerického, ktorý udajne v bitke u Rábu zahynul. Bod 6. protokolu tejto kongregácie v doslovnom preklade takto znie: „Vdova Jakuba Mezerického, ktorý sa v bitke u Rábu ztratil, prosí povolenie, aby sa mohla vydať za iného. Výrok: Keďže tak dlhé roky zostáva (prosebnica) v čistotnom vdovstve, povoľuje sa jej vydaj. Jestli by však jej prvý muž bol na žive, a podľa vôle božej by sa vrátil, tedy nech sa aj ona k nemu navráti. Ohláška sobášna po tri razy buď vykonaná.“ Pozdejšie, následkom zákazu vrchnostenského, aby sa v takých prípadoch len tak na ľahko povolenia k novému manželstvu nedávaly, aj bratia horno-trenčianski boli opatrnejší a prísnejší.

Roku 1605 okolo Vstúpenia K. P. vypálili Bocskayho hajdúsi Bytču, vyrabovali Thurzovský hrad, a medzi mnohými inými domy aj faru. Ján Ďurovič, koštiansky farár, z tých tam rozchvátaných vecí po čase bol kúpil drahocenný, pekný koberec. Keď sa Thurzo o tom akosi dozvedel, vystrojil svojho sekretára, Juraja Závodského, so žalobou na kongregáciu. Ďurovič sa vyhováral, že koberec nekúpil od hajdúcha, ale od poddaných Thurzovských, nevediac, že je to majetok Thurzov, a zaplatil zaň 3 zl. 25 den. Aj svedkov si predviedol, ktorí dosvedčili, že Matúš Šuntoviech z Rajca ten koberec Baltazarovi Kozičkovi za 65 denárov predal, tento zase Melicharovi Kušnierovi z Konskej za 1 zl. 60 den. a od tohoto Kušniera kúpil ho Ďurovič. Kongregácia uzavrela vyslať poslanstvo k Thurzovi s prosbou, aby ohľadom na vysokú starobu Ďurovičovu, tomuto priestupok odpustil, a bez náhrady kúpnej ceny koberec ten od neho prijal. Aby však Ďurovič docela bez pokuty nezostal, povinný bude kontuberniálnu pečať, ktorú v tom rabovaní hajdúsi z Bytče uchvátili, na svoje útraty od zlatníka za 3 zl. odkúpiť. Jestli by to však urobiť sa zdráhal, musí trojdňový žalár podstúpiť. Keďže však predavači majetok svojej vrchnosti nepríslušne kupovali a predávali, a svojmu kňazovi tieto ťažkosti zapríčinili, prosí kontubernium, aby Thurzo aj týchto pokarhal. Juraj Thurzo na túto prímluvu prijal Ďuroviča na milosť, a tento pečať za svoj groš kúpil, a tak vec bola uspokojive pokonaná.

Na kongregácii bytčianskej 13. sept. 1607 vydržiavanej žiadal senior uzavretie strany povolenia nového manželstva istej žene, ktorá sa bola v Bytči za pokrsteného Turka vydala, tento ju však potom odbehol. Výrok znie: Páni bratia súhlasia s novým manželstvom a vyhlasujú opustenú stránku za svobodnú; môže sa teda svobodne vydať pobožne a v Pánu. Čo sa týka Turka odpadlíka, pliennika a palača bytčianskeho, ten sa vyhlasuje za neverného, pre ktorého opustená stránka nemôže a nesmie byť služebnosti podrobená, zvlášte však, keď nieto žiadnej nádeje, že by sa ten odbehlík turecký, pre zločin v Bytči spáchaný, na tieto strany kedy vrátil.

Asi r. 1657 dal beckovský farár Štefan Pilárik kostol (teraz katolícky farný) pavlačmi rozšíriť, lebo bol pre veľký nával ľudu primalý, nadto za 120 ríšskych toliarov organ v ňom postavil, a na vŕšku za farou novú zvonicu vybudoval, a na ňu dva zvony, jeden 16- a druhý 8-centový, oba vnove uliate, zavesil. Na všetko toto náklad shromaždil z dobrovoľných obetí svojich farníkov. Pri stavbe kostola a veže toho času na hrade beckovskom zajatí „Tatári“ výdatne ručnou prácou pomáhali, ale aj služby božie s pilnosťou navštevovávali, ako o tom sám Pilárik svedčí (Currus Jehovae mirabilis, kapit. 6.). Že pod tými „Tatármi“ nemôžu sa rozumieť mohamedáni, ale z tureckého vojska zajatí a sem internovaní pravoslávni kresťania, poznávame z toho, že tie práce konali dobrovoľne a že radi slovenské služby božie navštevovali. Tatár, Turek, Egypťan, alebo iný mohamedán nebol by ani slova rozumel pri bohoslužbe slovenskej. Pilárik z Beckova prešiel na faru senickú v Nitrianskej, kde ho v septembri 1663 Turci zajali, keď na Branč utekal, aby sa tam ukryl. Pilárik sám hovorí, že ho Tatár zaviedol na trh do valašského tábora, kde ho „kapitán“ za 80 toliarov kúpil a s ním pekne zachádzal. Pilárikovi sa pošťastilo ztadiaľ utiecť. Obšírne o tom rozpráva v spomenutom dielku svojom v kapit. VIII. a IX.

I na Považie dovalily sa r. 1663 hordy turecké od Nových Zámkov, ohňom a mečom pustošiac osady a tisíce ľudí odvláčajúc do zajatia. Počet Turkami zajatých a do otroctva odvlečených zo stolíc Prešporskej, Nitrianskej a Trenčianskej udáva Tablic (Pam. Příh. Štěp. Pilaříka, p. 85, nota 47) na viac než 150.000. Mnohým zajatým podarilo sa od Turkov utiecť, a tí sa po biede horami potĺkali, až sa im pošťastilo na okľukách domov sa dostať; iní boli peniazmi vykúpení, zase iní kresťanským vojskom vysvobodení a domov prepustení. Že tí zo zajatia sa navracajúci o milodary u milosrdných ľudí sa uchádzali, je prirodzené, a poznáme to aj z protokolu kongregácie, 13. febr. 1664 odbývanej, kde 10 kňazov složilo pre zajatých 6 zl. 45 den. Nebolo to mnoho, ale vážilo mnoho; lebo súc cudzej biedy citeľní, z chatrného svojho majetočku tú biedu biednych uľavovať sa ponáhľali.

Na kongregácii 13. febr. 1664 zhrmela žaloba župana turčianskeho, Františka Révayho, proti farárovi rajeckému Samuelovi Paulinimu, preto, že akéhosi cudzieho katolíka, Tatármi vyhnaného a všetkého majetku pozbaveného, v Rajci sa zdržovavšieho a tam aj zomrelého, spolu s rektorom svojím, nechcel pochovať, „ačkoľvek — hovorí protokol — stavy kráľovstva príslušníkom obidvoch náboženství zvonenie a pochovávanie dovoľujú“. Výrok: Keďže táto žaloba po dokonanej kongregácii a po zavŕšení všetkých predmetov prednesená bola, a ani sudcovia prvého stolu (t. j. senior, dekani, asesori, notár a fiškál) pre nebezpečnosť v plnom počte dostaviť sa nemohli, ani zákonnou cestou práva obžalovaný o žalobe upovedomený a citovaný nebol, preto tu prítomní bratia Jeho veľkomožnosti teraz zadosť urobiť a platne v tejto záležitosti uzavierať nemôžu, ale sa určí čas a miesto, kde sa obžalovaný zodpovedať má, a o tom všetkom upovedomí sa zavčasu aj pán veľkomožný, ako žalobník. (Bolo totiž zákonom, že sa obžalovaný ešte pred kongregáciou, na ktorej sa žaloba pojednávať mala, o obsahu žaloby seniorom upovedomoval, a ním aj listovne k pojednávaniu kauzy citovaný bol, s tým doložením, aby, ak má daktorých svedkov za seba, aj tých doviedol. Tým sa malo prekaziť, aby niekto s duba padlou žalobou v zasadnutí netušene prekvapený nebol.) Že sa táto kauza viac nespomína, musel ju nejako senior u žalobníka vyrovnať.

V čas tureckého rabovania r. 1663 nielen trenčianske Považie, ale aj väčšie do Považia ústiace doliny nevýslovne mnoho škody utrpely, lebo Turci okrem pevných a dobre bránených hradov, — pri ich dobývaní sa tí diví rabunkoši ani veľmi nenamáhali, ani nebavili, len aby čím najväčšej koristi nahrabať mohli, — aj dediny a mestečká, napospol drevené domy majúce, a aj mnohé kostoly vypálili. V protokoloch sa spomína lúcky farár v Púchovskej doline, Jakub Petroselinus, ktorému manželku Turci odvliekli. Roku 1665 28. jan. prednášal na „verejnom konvente“ Petroselinus svoj prípad takto: „Poneváč v predošlých rokoch, v čas nápadu nepriateľských Tatárov, keď okolo Púchova ich tyranstvo najviac zúrilo, medzi inými osobami odvlečená a zajatá bola aj moja milovaná manželka Katarína, o jejž živote alebo smrti dosiaľ nič istého slýchať nebolo. Prosím tedy radu od ctihodného bratstva, ako sa v tomto prípade zachovať mám?“ Odpovedali mu výrokom týmto: Tento prípad sme s bolesťou preslyšali. Keďže sa to z dopustenia božieho stalo, má sa zniesť. Keď však radu hľadá a prosí, takúto dávame prosebníkovi: 1) Nech si hľadí obstarať od politickej vrchnosti zákonné svedectvá o živote alebo smrti svojej manželky. 2) Medzitým nech sa chová trpelive a ničoho nepodujíma, z čoho by v cirkvi pohoršenie povstať mohlo. — Na to 16. febr. 1667 — až po dvoch rokoch, za ktorý čas Petroselinus pilne hľadal stopy svojej manželky, — na kongregácii žilinskej predložil svedectvo zemianky Anny Urbanovskej, nedávno zo zajatia tureckého sa vrátivšej, podľa ktorého manželka Petroselinova Tatármi sťatá bola. Na toto jedno svedectvo, ktoré však v celom znení i s vykonaným vyšetrovaním nie je do protokolu vnesené, vyniesla kongregácia tento výrok: Poneváč dvojejctihodný pán zadosť urobil prvému výroku, a nadto novým svedectvom zemianskej ženy dokázal, že jeho manželka Tatármi sťatá bola, vyhlasuje sa za svobodného od manželského sväzku, niekdy uzavreného, a ponecháva sa mu voľnosť vstúpiť do druhého manželstva, avšak pod tou podmienkou, aby sa táto jeho svoboda v niektorých (t. j. okolitých) kostoloch slávnostne vyhlásila. Na to sa Petroselinus oženil.

Na partikulárnej kongregácii žilinskej 25. februára 1666 pojednávaný bol prípad Mikuláša Kováča zo Zbory u Zariečia, ktorému Tatári ženu zranili, z čoho aj umrela a bola na Morave pri Vrběticiach pochovaná. Výrok hovorí: „Ačkoľvek dôležitejšie kauzy, pochybné, po prvý raz pozdvihnuté, nezvykly sa hneď rozsudzovať; že však vznešený pán biskup nakladá, aby sa s touto záležitosťou neodkladalo, a aj urodzený pán Jonáš Medňanský za svojho poddaného sa primlúva, a čo je hlavná vec, svedectvá z Moravy prinesené sa prečítaly, ktoré naisto dokazujú, že ranená manželka Mikuláša Kováča skutočne tam zomrela a pochovaná bola, čo aj obyvatelia vrbětickí dosvedčiť sa ponúkajú, že sa vec skutočne tak má, a nie ináče. Preto predmenovaného Mikuláša Kováča za svobodného od sväzku zomrelej manželky vyhlasujeme, lebo jej bol len do smrti zaviazaný manželskou vernosťou. Pre lepšiu však istotu radíme, aby sa vyslali dvaja mužovia do Vrbětíc, a pre odstránenie všetkých ďalších pochybností celá obec nech vec zistí.“ Tuto, kde boly svedectvá nepochybnej smrti a pohrebu Kováčovej ženy predložené, až prílišnú a celkom zbytočnú škrupulozitu ukazovali tí dobrí predkovia naši, kdežto inde pri dosť pochybných svedectvách nové manželstvo dovoľovali.

V tomže roku dňa 9. februára pojednávaný bol v Žiline nasledujúci prípad, ktorý je pre nás aj z ohľadu rečového zaujímavý, lebo výrok, ako aj uvedené svedectvo, sú slovensky písané. Georg Pagáč zo Strezeníc u Púchova predniesol svoju žiadosť, strany manželky svojej Zuzanny, dcéry Jána Kozoviech zo Strezeníc, ktorá v čas nápadu tatárskeho (1663) uchvátená, a ako hovorí, aj zavraždená bola; preto prosí o povolenie nového manželstva.

Výrok: Hoci je táto záležitosť veľmi nebezpečná „a z nebezpečenstwym Žiwotů nassjch, pro wrchnostj wywyssenych wjstrahu a zapowed wyhlasenu, spogena: A tuto dostatečnj swedkowe negsau statuminovani, podle gegjchž wyznanj bychom finaliter mohli tuto Causu decidowati. Pročež dawa se gemu napomenuti, aby gesste pjlnegj o teto wecy wyzwedel se, zdaližby to mrtwe telo, ktere on za sweg manželky telo poklada, to same prawdiwe bylo gegj: aby tak o Smrti gegj dalegssj pochibnosti nenalezalo se. Potom, ponewadž giž y Excellent. Dnum Superattendentem pohledawal w teto wecy, tehdy podle geho slawne Dwogictihodnosti Imponowanj, ma w chrame Pane tento predgmenovany Georgius Pagacž, w pritomnosti trech osob Bratrstwa nasseho Duchownjho, Prísahu položiti, žeby on sweg vlastnj Manželky Telo mrtwe pochowal. Tak potem ma se gemu sloboditi k druhemu Manželstwu poradne prystupiti.“ Zatým sa uvádza svedectvo: „Ao. 1666. die 8. Jan. extradatum. Guro Mosstensky fassus est, že slyssel z ust Sestri, Manželky Pagačoweg, gako y z ust Manžela gegjho tyto slowa: Nemame kam det, než že ona, totiž Manželka Pagačowa byla, ponewadž to znameni na noze mela, gako o tem Pagacž poweda, totiž mrtwu Kost.“ A keď Pagáč podľa výroku kongregácie a z naloženia superintendentovho, v žilinskom chráme v prítomnosti troch kňazov udanie svoje prísahou potvrdil, povolilo sa mu nové manželstvo.

Aj Štefanovi Mlynárovi z Lazu uchvátili Turci ženu, a keď prosil o nové manželstvo na kongregácii žilinskej, 16. febr. 1667, takúto odpoveď dostal: „Ponewadž podle prwnegssj Deliberatie, nemohl až posawad gisteho Swedectwj dostati, kterymby se bylo mohlo potwrdit, žeby manželka geho uchwacena žiwa neb mrtwa byla; a giž čas postnj nastawa, w kteremžto nenj obyčeg ženiti se, podle praw Cyrkewnych, a sprawy Kralowstwy tohoto Uherskeho: Tehdy to nachazjme, aby gesste do S. Giriho strpenj mel a Panu Bohu se modlil, a snad mezi tym ukaže P. Bůh prostredek, že netco gistegssjho do toho času wyzwedeti se mocy bude o teg sweg uchvacene Manželky spůsobnosti; Ano, y my sami spůsob hledati budeme, aby geho žadosti se časem učiniti mohlo (t. j. zadosť). A tak povinnen bude, da Bůh, okolo So. Girjho postawiti se pred p. Seniorem. Tehdaž uplnegssj spravu dosahne od P. Seniora.“

Táto kauza bola aj 13. septembra 1667 v Žiline pojednávaná; lebo superintendent Joachim Kalinka naložil kongregácii, aby ju preskúmali a rozhodli. Po prečítaní listu Kalinkovho vyniesli toto uzavretie: Keďže sa žiada obnovenie procesu a dôkladnejšie svedectvá, preto tento prípad, po prvý raz na fare lúckej roku 1666 1. novembra pojednávať začatý, takto opisujeme. Štefan Mlynár, poddaný veľkom. panej Judity Bossány, obyvateľ lazovský, jehož manželka Barbara Tatármi bola uchvátená v tom čase a v ten deň, v ktorom aj manželka pána farára. I prosí slobodu k novému manželstvu, domnievajúc sa, že jeho manželka už mrtvá byť musí; na dosvedčenie toho uvádza nasledujúcich svedkov, ktorí pod prísahou takto svedčili:

1. Christina Jiríka Wrlíka z Lazu manželka, asi 50-ročná, svedčila: „Že w Tabore spolu zustawala s tu gistu Barboru, Mlynarowu manželku za 8 Tydnj. Než ponewadž pry Porodu, i po porodu welice byla zemdlena, za tym od poly gako mrtvu gj zanechala, když se odtud wyslobodila. Nebo y mrtwy plod tam v ceste porodila.“

2. „Catharina Cžaikovjech Gracžka z Lysey manželka fassa est: Že slyssela od teg gisteg Rabkine, ktera pri porodu Mlynaroweg manželky Barbari pritomna byla, že y ditatko mrtwe od nj odnesla. A to z ust tegže Barbari Mlynarky slyssela, že gest velmi nedužiwa, a že sobe nic netruffa sama, aby žiwa zustati mohla.“

Pred vypočutím týchto svedkov čítaný bol list veľkom. panej Judity Bossány, manželky veľk. p. Daniela Révayho, jehož hlavný bod znie: „Že gestližeby ta prwnejsšj manželka nawratila se, on gj prigal, tuto pak druhu, kteruby sobe pogal, aby dobrym spůsobem propustil“ (!). Výrok znel: „Ponewadž Testes predstawenj, nic gineho krome o mdlobe a nedužiwosti manželky zwrchu gmenowane Barbari, Mlynarowe Lazowskeho, nas wynaučiti a ugistiti nemohli: S teg príčiny ani my nic gineho odtud zavjrati nemůžeme. Než gesste to se dawa napomenuti tomuto Stephanusowy Mlynarowy, aby s pjlnosti gesste doptawal se na tu swau Manželku uchwacenu, a coby se wyptati mohel, to oznamil dali Bůh, v buducy Congregacij duchownjmu Bratrstwu nassemu. Tam se mu potem ukaže, čehoby se mel držeti, a kterak dale zachowati.“ O niečo pozdejšie — deň sa neudáva — vynesený bol konečný výrok (deliberatum ultimatum), že poneváč Štefan Mlynár naliehave prosí o výrok priaznivý, a aj superintendent Kalinka rozkazuje znova pretriasať túto kauzu a uvážiť všetky okolnosti náležite, ešte raz vec so všetkých strán uvažujúc a všelijak argumentujúc, aby si svedomie neobťažili, z nasledujúcich dôvodov sa rozhodli, zadosť urobiť prosbe Mlynárovej:

1. Stav ženy uchvátenej. Poneváč žena je nádoba krehká, vystavená pri pôrode bolestiam, a vzdialená súc od domácich a priateľov, v cudzej zemi zajatá porodila, bez všetkého milosrdenstva nepriateľsky s ňou sa zachádzalo, ani žiadnej pomoci a liekov potrebných nemala: čože mohlo v tak biednom jej stave iného nasledovať, než smrť? A keby aj divným spôsobom k predošlému zdraviu bola prišla, nakoľko bola odvlečená až za Dnepr do Tatárska, sotva sa možno úfať, že by sa kedy navrátila.

2. Nepriateľov furioznosť. Všetkým, ktorí tatárske, viac než hovädské barbarstvo okúsili, je známo, že žiadnemu neodpúšťajú, ani dieťaťu, jestli im v niečom prekáža, a že zvlášte starcov, k práci nespôsobných, vraždia. Akoby tedy ženička nemocná, blízka smrti, bola mohla milosrdenstvo očakávať od hovädských ľudí?

3. Opustený manžel, ktorému otec zomrel, manželka a deti do zajatia odvlečené boly, a staručká matka mu ťažko nemocná leží, nie je v stave hospodárstvo viesť, mlyn spravovať a roboty každodenne pánovi odbavovať. A v tomto položení už od štyroch rokov sa trápi; a jestli by aj ďalej tak mal ostávať, musel by svojho zemského pána opustiť.

4. Ale aj zemská pani sa zaňho primlúva, a jej prímluvy suma v tom sa zahrňuje: „že gestliby ta prwnj manželka nawratila se, aby on gj prigal, tuto pak druhu kteruby sobe pogal dobrym spůsobem propustil.“

Keď všetky tieto dôvody a okolnosti povážili, za potrebné uznali povoliť Mlynárovi druhé manželstvo, ale pod týmito podmienkami: 1. Aby superintendent, ako najvyšší sudca kontubernia, ku ktorému také pády ku konečnému potvrdeniu sa posielajú, výrok tento svojou auktoritou odobril. 2. Aby veľkomožná pani túto kauzu, podľa daného sľubu, sebe mala poručenú. — (Myslím, že sa kongregácia predsa obávala návratu zajatej Mlynárovej ženy; a keby kňazi za to, že Mlynárovi druhé manželstvo povolili, vrchnosťou boli na zodpovednosť ťahaní, aby ich zemská pani zastala, tá zemská pani, ktorá hneď od počiatku takú nešalamúnsku radu dávala: len dovoľte oženiť sa Mlynárovi, však ak sa prvá žena vráti, tú nech si podrží, a tá druhá môže ísť s hanbou na pašu.) A superintendent Kalinka, listom v Ilave dňa 21. septembra 1667 vystaveným, výrok tento odobril, pod tou podmienkou, keď Mlynár v čas kongregácie v púchovskom kostole prísahu složí, jejž formulár superintendent priložil. Že však superintendentov list pozde došiel do Žiliny, preto nie v Púchove, ale v Žiline bola táto kauza konečne riešená, keď Mlynár túto prísahu složil:

„Gá N. N. prísaham Bohu Otcy, y S. y D. S. že podle toho, gakž gest predepsano, od toho času, gak my Manželku Tatari do wezenj wzali, weden sa mylosti manželsku, wždicky z weliku pjlností ptal sem se na mu Manželku, a wyhledawal sem bylaliby žiwa čili ne. A wssak za ten wssecek čas nic gineho, než toliko to, co Swedkowe z wezenj prissli, a odtud se nawratili, oznamili, slysseti sem nemohel; k tomu ani od meg manželky ani gedneho slowa, anebo odkazanj, skrze tech ktery se nawratili neprigal sem. A take o nj wjce, ani gakowy chjr, ani powest, ani Nadegj o žiwobytj gegj nenachazj se. Odkud tak sem na mem Swedomi o Smrti meg Manželky nekdy do wezenj zagateg gisty a bezpečny, že žadna w mem Srdci a Umyslu nenachadzi sa pochjbnost, ale radegj swedomy giste a spokogne. Tak sy my pomaha Swata Welebna Trogjce, Bůh Otec, S. y Duch S. Amen.“

Na to konečný výrok znie: „Ponewadž Ssteffan Mlynar, od pol druha leta poradne vyhledawal nowe Manželstwy, a z častky y doswedčil, že prwssj Manželka geho umrela: a toho y Prisahu samodruhy potwrdil. Nachazj se, aby s dobrym swedomjm, na které prisahu činil, svobodne do stawu Manželskeho, v baznj Božj wstupil, ku kteremu my wynssugeme požehnani od Boha.“ Mlynárova prísaha však viac obsahovala, než sám vedel o svojej žene, a kongregácia, iste len následkom súrenia zemskej panej, veľmi na ľahko brala vec pri konečnom rozsudku, lebo nikto nepochybne nedokázal, že by Mlynárova žena skutočne v zajatí bola umrela. Tie pod číslami 1 — 4 uvedené argumenta dajú sa, pravda, dobre čítať, a mohlo to všetko tak byť, ako to tam tí, v pomykove sa nachodiaci ctihodní bratia, popísali, ale s určitosťou nemohol nikto tvrdiť, že všetko aj skutočne tak bolo. Zemská pani chcela mať Mlynára ženatého, aby mohol lepšie zrábať panštinu, preto sa tak zaňho zaujímala, ale nie z čistého milosrdenstva a zo sútrpnosti. — Toto je posledný taký prípad, pred horno-trenčianskym kontuberniom pojednávaný.

Protokoly dolno-trenčianskeho kontubernia máme len od roku 1619 — 1672, aj to len v odpise Laučekovom z konca minulého storočia, ktoré som si pre svoju potrebu verne prepísal. Škoda, že Lauček tie čiastky protokolov, ktoré v pôvodine veľmi klátivým pravopisom slovensky písané sú, na kopyto svojho pravopisu narazil, a možno, že aj kde-tu slovo zmenil. Staršie protokoly tohoto seniorátu sa ztratily, a ani v odpise ich nemáme. Čo tu niže z dolno-trenčianskych protokolov slovenského vynímam, vypisujem to verne z Laučekovho odpisu aj s jeho pravopisom.

V povestiach ľudu často sa spomínajú „Tatári psohlavci“, ktorých si obrazotvornosť ľudu predstavuje ako obludy s ľudskou podobou tela, ale s psou hlavou. Rozpráva sa o nich aj v Bošáckej doline, že keď tu rabovali a ľud sa rozutekal do hôr, chodili psohlaví Tatári aj so psami po horách, vykrikujúc: Kačo! Jano! poď sem, niet tu Tatára! a ak sa im kto ukázal, alebo snoriacim psom bol najdený, hneď sa Tatári naňho oborili, a alebo rozsekali, alebo odvliekli ho. Ale hoci Turci a Tatári u ľudu nášho v špatnej povesti žijú, a nadávka: Ty Turek! Tatár! dáva sa človeku surovému, ukrutnému, predsa „turecký (krikľavo-červený) ručník“, „turecký rozmarín“ (Santolina), „turecký hrebíček“ (Dianthus chinensis), veľkú obľubu nachádzajú. V starých vizitačných protokoloch od r. 1611 — 1707, kde-tu sa spomínajú, ako vzácnosti, medzi rúchami kostolnými aj „turecké koberce“. A že zvlášte skočná mládež lipne za „tureckou muzikou“ — ako napospol kapely vojenské sa nazývajú, — je všeobecne známe.

V dolno-trenčianskych ev. protokoloch — koľko nám z nich v odpisoch zostalo — spomína sa po prvý raz 4. októbra 1628 na kongregácii ilavskej, Turkami zajatá žena, keď totiž Matej Zlínsky zo Zlína pred shromaždených kňazov predstúpil, hovoril, že mu pred ôsmimi rokmi Turci ženu do zajatia odvliekli, a že sa dosiaľ ničoho o nej dozvedieť nemohol, prosí o povolenie nového manželstva. Výrok hovorí: Aby istými svedkami dokázal, že ničoho nepočul o svojej žene od tých, ktorí sa zo zajatia vrátili, a tak aby sa potom v mene božom oženil. Z toho poznávame, že nielen žena Zlínskeho, ale s ňou aj viac osôb, neznať kde a ako do zajatia upadlo, a že sa ich čiastka akosi aj vysvobodila; ale poznávame aj, s akou ľahkosťou, ba ľahkomyseľnosťou Zlínskemu nové manželstvo povolili!

Až — ako vyššie spomenuté bolo — roku 1663 pri najväčšom a najzáhubnejšom, ale aj poslednom návale drancujúcich hord tureckých, veľké množstvo ľudí do zajatia upadlo, a v protokoloch sa množia od toho času prosby o nové manželstvá. Že v pojednávaniach týchto manželských pádov, Turkami roztrhaných, i zachádzanie Turkov so zajatými, i vyhľadávanie zajatých ich rodinami, ako aj spôsob vyslúchania svedkov a vyšetrovania, a celá procedúra duchovného súdu, poznať sa dáva, podáme i tieto prípady všetky tak, ako sú v protokoloch zaznačené. Stretneme sa ale aj s takými ženami drakyňami, ktorým sa u Turkov lepšie ľúbilo, než doma u svojich mužov, — ale stretneme aj Žida, ktorý podľa vrodeného špekulatívneho ducha, zajatých od Turkov kupoval, a potom s hodným ziskom ďalej do otroctva predával.

Na ilavskej partikulárnej kongregácii, dňa 21. septembra 1665 čítané boly dva listy slovenské urodzen. pána Ladislava Nozdrovického, v kauze jeho poddaného Jána Ševca z Borčíc, z ktorých prvý takto znie:

„Adm. Reverende et Clarissime Domine! Z přjčiny tegto toliko dohledawam A. R. et Cl. D. V. exponugjce kterak pominulými časy, kdy pohan raboval okolo Trenčjna, též gedného mého podaného z Borcžicz manželka gest od Tatara zagata: která těhotná sauce w cestě gest porodila, kdy pak bylo po porodě, Tatár djtě od nj nohau kopnul preč, geg pak na koně sedati rozkazowal; kdy pak ona na koně sednauti nemohla, Tatár gj w hlawu baltau udeřil, takže hneď tam žiwot swůg dokonala. Na to swědek gest gedna žena z Tepleg, která se z wězenj nawrátila, a na ten casus tegže ženy podaného mého se djwala, takže y pod přjsahau toto swědectwj wydala, o čemž y p. Vice-Ispán je powedomý. Z teg přjčiny C. V. prosym, žeby se tomuto podanému dopustilo do nowého manželstwj wstúpit. Wssak gestliby zatjm bylo co takowého, gá dám za to odpowed. Datum im Arce Trenchin, 17. Aug. Ao. 1665. A. Rev. Cl. V. compater ad servitia paratus Ladislaus Nozdrowicky.“ Druhý podobného obsahu list písal Nozdrovický na seniora 26. aug. Tak sa dostala záležitosť táto pred fórum seniorátu, kde Jána Ševca zastupovali Ján Dubnička a Mikuláš Burdej, a poznovu rozprávali všetko to, o čom Nozdrovický listovne svedčil, a nadto ešte predložili obecné svedectvo, tohoto obsahu: „My Rychtář a Starssj poctiweg dediny Borcžicz, známo činjme týmto nassjm psanjm, že sme odebrali přjsahu od sslechetneg ženy Katařjny Ondrega Dardy z Tepleg manželky, která se temi dny z wezenj pohanského nawrátila, w přjčině manželky sauseda nasseho Jana Šewca, od Tatarow zagateg, která po přjsaze na tento spůsob wyznala, že y ona do rukau tých Pohanow se byla dostala, kterých y manželka tohoto nasseho sauseda. W ceste kdy se tjsse zmlauvaly, žeby gj oznámila ta někdy nasse sauseda, žeby z Borcžicz byla, Jana Šewca manželka, potom sauc těhotná, žeby bolestmi porodu postižena byla a nemluwňátko porodila, které pohan nohau od nj kopnul, gj pak na koně sednauti kázal. Potom kdy pro bolesti nemohla na koňa, žeby gj baltau udeřil w hlawu, tak že hned tam žiwot swůg dokonala. Iidem, qui supra.“ Výrok znel, že sa tento prípad už teraz konečne rozhodnúť nemôže, zčiastky preto, že Actor svedka sem nepriviedol, aby znovu mohol byť examenovaný, ako to svedomie káže, či zákonne svedčí? zčiastky preto, že palatínsky zákaz, takým, nedostatočne dokázaným prípadom, je prekážkou. Preto sa nakladá actorovi, aby čím skôr tú svedkyňu vyhľadal a pred kontubernium doviedol, že by sa, ako svedomie káže, mohla vyexamenovať, aby sa tak naisto poznalo, či pravé svedectvo o tejto veci vydáva? O niekoľko dní pozdejšie predvedená bola tá žena, a v kostole košeckom v deň pred Michalom takto bola inkvirovaná: „Gistotněli twrdj, žeby očima swýma widěla manželku tohoto Actora od Pohana zamordowanau? Zdali přjpadnosti času, mjsta, pádu manželky tohoto Actora, tak gak se magj wčil, gako predtým mluwila? Nenjli asnad pronagata od Actora aby takowe swědectwj o geho ženě wydawala anebo nedopausstjli se w tegto wěcy něgakého podwodu? aneb neočekáwáli proto něgakowý užitek, dar aneb plat? Chceli gesstě přisahati na dobré swědomj, na mjstě swatém, w chráme Božjm, že tak, a neginak se stalo s manželkou tohoto Actora? Nebudeli se obáwati hrozných Božjch pokut, kterými w přjsaze bude zawázaná, gestliby falessně swědčila, a nasse kněžské swědomj zawésti chcela?“ Na toto všetko privedčila; preto jej naložili túto prísahu: „Gá Katarjna manželka někdy Ondřege Dardy z Tepleg, přisahám Pánu Bohu Otcy, Synu y Duchu S. na tomto mjste swatém, že gistotně wiem o smrti tohoto Jana Šewca z Borčicz manželky od pohana zagateg a že sem na gegj pád nessťastný a smrt očima swýma se djwala: toto pak pod přísahau na dobre mé swědomj wyznáwám, ne gako, wěc negistau, ne pro sliby anebo pro dary twrdila a swědčila; žádám aby Pán Bůh saudce sprawedliwý, wssemohaucý a wssewědaucý, mne na dussi y těle, pokutámi časnými y wěčnými trestati ráčil. Tak mi pomáheg Bůh Otec atď.“ Po tejto prísahe, keďže Actor prosil o osvobodenie, vynesený bol tento výrok:

„Poněwadž Slawná Stolica týchto pominulých dnow z strany takowýchto manželow aneb manželek od pohana osyrelých učinených, u Geho Oswjcenosti Pána Palatinusa pracowati počala: aby Geho Oswjcenost z strany Inhibitie a Zápowědi, kterau predtým zapowěděla, aby takové osoby kwapně se nesobássily, nějakowé ulewenj anebo modificatiu nagjt a učinit ráčila; Poručuje se tomuto Actorovi, aby do času malého měl gesste poshowenj, w trpeliwosti na modlitbách zustáwal, dokud od Geho Oswjcenosti Pána Palatinusa odpowěď do Slavneg Stolice přigde; abychme tak y my o teg wěcy wyrozuměwsse, tým gistěgi a důwodněgi tomuto Actorowi w žádosti geho se propůgčili; a on též aby gistěgssjm a upokogeněgssjm swědomjm, ginau sobě potom manželku pogati mohl.“ V tomže roku dňa 1. novembra ešte raz, a to naposledy, bola pojednávaná a konečne rozhodnutá kauza borčického Ševca.[3] Tu predložil Švec úsudky dvoch zemänov, a to Ladislava Nozdrovického a Štefana Borčického, ktoré doslovne už aj preto podávame, aby sa videlo, ako v tých časoch ani zemäni nepovažovali to za nevlastenectvo, alebo práve vlastizradu, slovensky písať aj tam, kde by aj latinským listom výborne boli rozumeli. Nozdrovický písal toto: „Poněwadž se giž doswědčilo, žeby gistotně zemřela tohoto Šewca manželka, a tá gistá žena na to dussu položila, protož giného nie nepozustáwa, než aby se sobássil. A poněwadž pořádně pokračuge, že guž třetj rok gest, slobodně může. Mezytjm y Geho Milost Pán Wyce-Isspán to powěděl, že poněwadž ge takowé swědomj, že může wstaupit w Staw manželský. Geho Oswjcenost Pán Palatinus preto zakázal, poněwadž by se mnozý ženili, by y gistotne wedeli, že sau gim manželky žiwé gako se y tak stáwalo. Než proti takowýmto nenj zádného zákazu. Datum in Possessione Kamenicžan 12. Octob. Anno 1665.“

Štefan Borčický ale tento úsudok vyslovil: „Z takowého Swědomj zretedlného dnu zapsaného poněwádž w čas takowého ukrutného pohanského nepokoga, kdy mnoho kresťanských swědkow nemohlo oculowati casum, meo tenui Judicio, ze samého gedného swědomj můze se zwolit manželstwo. Inhibitie pak Geho Oswjcenosti Pána Palatjnusa, len na takých se wztahuge, kteřj žádného swedomja nemagj. Actum in Borcžicz 29. Oct. 1665.“ Pod tými, ktorí „žádného swedomja nemagj“, nesmieme rozumieť ľudí nesvedomitých, ale takých, ktorí svoje udania nie sú v stave prísahami svedkov dokázať. Ale tento duchovný súd ešte vždy sa obával, že povolením novej ženby Ševcovi, dá prsty medzi dvere palatínskej a stoličnej zápovedi; preto sa rozpriadla hádka, či je dostatočné svedectvo jednoho svedka? Ale keď aj súsední občania kameničianski, totiž Ján Šmaloch a Ján Sečkár svedčili, že Ševcova žena v čas zajatia skutočne bola blízka pôrodu, konečný výrok vyniesli: že v tomto prípade dostačí aj jedon svedok, keďže v takom nešťastí je nemožné viac svedkov nájsť, a že aj písmo sväté muža, po smrti manželkinej za svobodného vyhlasuje; a tak sa mu povoľuje inú manželku pojať, ale len v Pánu, t. j. poctivým, kresťanským spôsobom.

Na generálnej kongregácii v Lieskovci, dňa 14. januára 1666 pojednávaný bol podobný, v mnohom ohľade veľmi zaujímavý prípad. Michal Pastierik, sládok trenčianskeho mešťana Jakuba Bohuša, zastúpený pred duchovným súdom farárom trenčianskym, Samuelom Chalupkom, prednášal svoju kauzu: že aj jeho žena do tureckého zajatia odvlečená bola a stala sa otrokyňou Mustafa-Agu v Nových Zámkoch, ktorý ju predal istému Židovi, a tak sa dostala až do Carihradu. Na dôkaz toho predložil aj list toho Mustafa-Agu, ktorým sa zisťuje smrť sládkovej ženy. Sládok Pastierik bol sa najprv obrátil na superintendenta Kalinku, ale tento ho odkázal na kontubernium. V protokole je tento list Mustafov v latinskej osnove; ale niže sa menuje „tureckým listom“; či preto, že bol menom Turkovým písaný, alebo že bol po turecky na papier položený? Ale tureckému listu nebol by ani jeden z členov tohoto duchovného súdu rozumel. Keďže ale toho času vyšší hodnostári tureckí, v okupovaných čiastkach Uhorska úradujúci, u boku svojho mávali aj kresťanských, rozličné reči znajúcich pisárov, nemožné to nie je, že pod svojím menom aj latinské listy písať dávali. Obsah toho listu je: „Prajem (ti) od Boha všetko dobré, ako dobroprajnému priateľovi. Môj Priateľu! O tom som ti musel písať, totiž o tvojej manželke, keď vidím, že si sa po nej dosť nadopytoval, ktorá bola u mňa zajatá, ale ja som ju predal do Carihradu. A na ktorého človeka si sa vyzvedal, totiž na Houda Kausa, ten až do Carihradu písal, a vyzvedal sa po tvojej žene. Ztadiaľ dostal určitú odpoveď, že naisto umrela. V tom buď istý, že ťa viac neuvidí, tak ako ani ty ju. Tak tedy, Priateľu môj! smele sa môžeš oženiť, bez všetkého pochybovania, lebo je ona skutočne mrtvá, o tom buď ubezpečený. Boh ťa zdržuj dlho zdravého. Dané v Nových Zámkoch 13. okt. 1665. Tvoj vždy dobroprajný v Nových Zámkoch zostávajúci Mustafa Aga.“ Z naloženia superintendentovho trenčiansky farár Samuel Chalupka examenoval Jána Kulhavého z Oponíc, ktorý ten turecký list bol doniesol, či ten list nebol zlatom alebo iným nezákonným spôsobom vyžobraný, ale či ho Aga Mustafa zákonne vystavil? Pri tom výsluchu spomenutého Oponičana boli prítomní, mimo trenčianskeho farára, aj tamojší diakon Mat. Michalovič a Ján Repacius, farár motešický. Michala Pastierika zastupoval trenčiansky mešťan Eliáš Slezanský. Svedok oponický pred výsluchom složil nasledujúcu prísahu:

„Gá Gohannes Kulhawy přisahám žiwému P. Bohu, Otcy, Synu y Duchu Sw., že gá nehledjce na přjzeň ani na hněw, ani na přjtelstwo, ani na dary, ani na žádnau ginau wěc, na mau wjru křestanskau wyznám prawdu o těch wěcech, o kterých zeptaný budem. Gestlibych pak prawau prawdu newyznal, neb zamlčal, aneb ginač powěděl, žádám, aby Pán Bůh mne potrestal y na dussi, na zdrawj, y na sstěstj, na tomto swětě y budaucným. Tak sy mi Pán Bůh pomáhá. Amen.“ Na to vynesený bol výrok: Keďže ctihodné bratstvo z pilne preskúmanej tejto záležitosti poznalo, jak zo svedectva tureckého Agu Mustafu novozámskeho, jehož zajatou bola žena Actorova, tak aj z prísahy toho, ktorý výšuvedený list priniesol, že žena Actorova nielen skrz Žida do Carihradu bola predaná, ale tam aj naisto zomrela, a že sa vec ináče nemá, ačkoľvek na žiadosť Actorovu posol tú ženu mnohokrát hľadal: usúdilo sa, povoliť Actorovi nové manželstvo zákonným spôsobom a v Pánu.

Z tohoto prípadu poznávame, že zajatých hľadávali ich priatelia aj na tureckom území, opatriac si od tureckých vojenských vrchností pasy. Aj trenčianskemu farárovi Samuelovi Chalupkovi Turci odvliekli ženu do zajatia a i do Valašska, zkadiaľ bola vykúpená a domov sa vrátila. O tom spísal a vydal jej muž knižočku: „Wandrowka, anebo Putowánj přežalostné Rozýny Puchalky, Samuele Chalupky manželky. W Trenčjně. 1664.“ Možno, že sa dakde po povalách domov trenčianskych, medzi odhodenými papiermi a starými tlačivami výtisky tejto knižočky najdú, a veľmi by sa mi zavďačil ten, kto by mi spisok tento, ktorý som dosiaľ nevidel, aspoň k prečítaniu a prepísaniu doposlal; lebo sotva sa v Trenčíne toho času našla rodina, ktorá by si spisok o tureckom zajatí a vysvobodení z neho svojej farárky nebola obstarala. Ďalej poznávame z vyššie uvedeného prípadu, že Židia sprostredkovávali predaj zajatých kresťanov, lebo aj Pastierikovu ženu, keď sa jej Aga Mustafa za rok nasýtil, kúpil od neho Žid a do Carihradu ju predal. I za našich dňov čítavame po novinách zhusta prípady hnusného a najprísnejšieho trestu hodného kupčenia s mladými dievčatmi, tu do Turecka, tam do Egypta, alebo do Južnej Ameriky, pre peleše nemravnosti odvláčanými. V prípade Pastierikovom prekvapí nás, že kňazi dolnotrenčianski takú vieru pridávali listu tureckému, že na jeho svedectvo, ako by to bol riadne vystavený smrtný list, prosebníkovi povolili nové manželstvo.

Ešte roku 1665 1. novembra na partikulárnej kongregácii spomína sa pád Ondreja Šebu, ktorého žena, Anna Slivkoviech, zlomyseľne odbehla preto, že ju raz bol uderil pre neposlušnosť, keď na žiadosť mužovu chleba napiecť nechcela. Naproti tomu svedčil farár omšenský, že počul od matky odbehnutej ženy, ako s ňou muž tvrdo a neslušne zachádzal. Keďže obžalovaná ani osobne tu prítomná nebola, ani priateľmi zastúpená, a bez vypočutia obžalovanej stránky súdiť nemohli, odložila sa tá kauza na iný čas, a potom 14. januára 1666 na generálnej kongregácii zase bola pojednávaná, o čom punkt 6. protokolu takto píše: Pád nedávno na partikulárnej kongregácii pretriasaný, znovu bol horevzatý, totiž Ján Žigo z Prejty menom svojho sluhu Ondreja Šebu prednášal, že žena Šebova, Beta Slivkoviech, bez všetkej spôsobnej príčiny odbehla muža, a nechcela sa viac k nemu navrátiť, ale sem-tam sa túlajúc, v čas nábehov nepriateľských do barbarského zajatia odvlečená bola, čomu by bola vyhla, keby sa bola muža pridŕžala. Preto prosí, aby od nej, ako od zlomyseľnej odbehlice, osvobodený bol. Výrok hovorí: Keďže sa Actar neprispôsobil predošlému uzavretiu, nakladá sa mu, aby vykonal, čo káže predošlý výrok, a potom riadnym spôsobom v budúcej kongregácii svoju causu prednesie a ďalší výrok očakáva. Ešte roku 1666, na deň Mateja, na partikulárnej, u seniora v Lieskovci odbývanej kongregácii, sa tento prípad spomína, kde sa čítaly aj svedectvá, z poverenia seniorovho farármi vystavené. Keďže ale — hovorí protokol — prípad nebol tak dôležitý, odložili ho na generálnu kongregáciu. Že sa ale v protokoloch viac nespomína, bezpochyby Šebo zo zajatia vrátenú ženu, keď sa dostatočne vystrečkovala a konečne k rozumu prišla, prijal na milosť a vec sa pokojne skončila.

V ten deň Mateja pretriasaný bol aj nasledujúci pád: Ján Motyčka, obyvateľ klobučický a farník košecký, predniesol, že v čas barbarských nábehov roku 1663 jeho manželka, toho času v Sedličnej niže Trenčína sa bavivšia, zmizla, a on nevedel, či bola zajatá, alebo nejakým spôsobom zahynula. Až po dvoch rokoch v rozvalinách jednej pivnice v Sedličnej najdená bola mrtvola ženská, ktorá bola uznaná za mrtvolu zmiznutej ženy. Preto prosí povolenie k novému manželstvu. Prosebníkovi ale bolo výrokom naložené, aby šiel do Sedličnej, a tam zákonným spôsobom svedectvá vyhľadával, ktoré by nepochybne dokázaly, že tá najdená mrtvola bola mrtvolou jeho ženy. To sa stalo. Svedectvo rukou a menom Štefana Szemeteiho písané priniesol. Toto ale uznané bolo za nedostatočné, lebo len od jednoho človeka pochádzalo, ani nebolo zákonne vystavené. Preto zase rozkázali Motyčkovi, aby priniesol svedectvo istejšie od rychtára sedličanského. Šiel tedy zase a svedectvo priniesol, ktorým sa dokazuje smrť Motyčkovej ženy, a svedectvo Szemeteiho za nepravé sa vyhlasuje. Výrok znie: Hoci svedectvo rychtára sedličanského za pravé sa uznáva, predsa je k rozsúdeniu tejto záležitosti nedostatočné; preto má pán senior poveriť dvoch ctihodných bratov (kňazov), aby šli do Sedličnej a svedectvá, po predchádzajúcej prísahe, o tejto veci vybrali. A tak 6. apríla 1666 vyslaní kňazi seniorovi túto zprávu podali:

„V mene Božom, my dolupodpísaní, shromaždení z poverenia velebného pána seniora vel. kontubernia trenčianskeho v dome urodzeného Mikuláša Valentiniho, toho času zemanského rychtára v obci Sedličnej, vyslýchali sme svedkov pod prísnou prísahou, o smrti ženy Jána Motyčku, ktorí svedčili, jako nasleduje:

1. Martinus Gloz, zemän sedličanský „wyznal, že na tom mrtwem a zhranělém těle, které za půldruha roka w zemi bylo, a které w piwnicy Pána Lipsky Gyurgya gest nalezeno, poznal ty gisté pančuchy, které za živa nosywala Katařjna, žena Jana Motyčky.“

2. Johannes Dubnický, zemän sedličanský, „wyznal, že tá gistá Motyčkowa žena, kdy Tatari pribehli do Sedličneg, w tych pančuchach wběhla do pitwora toho domu, w kterém mrtwe tělo ženské gest nalezeno.“

3. Barbora Šteffana Kutaga žena „wyznala, že y tye pančuchy widěla, y wlasy také dlauhé zapletené, a takoweg barwy byly, gakowé nekdy měla žena Motyčkova.“ Podpísaní: Andreas Urbanovicz pastor loci eius. Mattheus Michalowicz Ecclae Trenchiniensis Diaconus. Nicolaus Valentini Iudex Sedlicensis.“

Na to v nedeľu Quasimodogeniti, na partikulárnej kongregácii svedectvá tieto boly examinované a výrok znel: Poznovu má byť daná komisia, ktorá by podľa predpísaného dekrétu, z troch kňazov záležala, a títo aby znovu vyšetrili svedkov, keďže sa posledné svedectvo s prvým nesrovnáva. Deutrum (t. j. otázka, na ktorú majú svedkovia odpovedať) je: „Mohau-li Swedkowé gistotně twrdit z tých pančauch na mrtvém těle nalezených, že to tělo bylo ženy Motyčkoweg?“ Farár Ondrej Urbanovič sa listovne ochotným osvedčil seniorovej komisii zadosť urobiť, ale sedličanský rychtár tomu odporoval, lebo že ani tí svedkovia ináče svedčiť nebudú, ani k inej prísahe nútiť ich nemožno, keďže tá prvá dosť prísnou bola. K tomu pridal rychtár svoj list na seniora, ktorým žiada, aby senior s dosavádnymi svedectvami bol spokojný. Ale duchovný súd nebral túto vec na ľahko, než dopytoval sa Motyčku, či sa nenašiel na mrtvole tej aj iný ešte znak, mimo tých punčoch a vlasov, z čoho by sa určite zatvárať dalo, že to skutočne jeho žena bola. Na to odpovedal Motyčka, že istá žena sedličanská svedčila, že našla v zápletku vlasov mrtvoly peniaz, o ktorom Motyčka vie, že ho žena jeho vo vlasoch hlavy ukrývala. Na to výrok znel: Keďže mimo punčoch na mrtvole najdených, o ktorých svedkovia dosvedčujú, že patrily žene Motyčkovej, aj o akomsi peniazi, o ktorom Motyčka vie, že ho žena jeho vo vlasoch nosievala, v zápletku mrtvoly najdenom je reč, nakladá sa mu, aby ešte raz šiel do Sedličnej k pánu farárovi (túrňanskému, lebo v Sedličnej fary nebolo), ktorý ženu, menom Doru Hurkovú, na dobré svedomie má examenovať, či sa vec s tým peniazom skutočne tak má, alebo nie? Ak áno, tak svedectvo to na doplnenie ostatných svedectiev slúžiť bude, a potom dostane Motyčka konečný výrok. Motyčka poslúchol a doniesol od farára Urbanoviča list tohoto obsahu: „Na rozkaz Vaších Dvojejctihodností, poctivú polovdovu (semividuam) Dorotheu Huorkovú, ktorá muža u Párkáňu alebo v boji zabitého, alebo zajatého, žalostne oplakáva, som examenoval, ktorá na svoju vieru, ako pre počestnosť všeobecne známa žena, vyznáva: že v spráchnivelom závoji manželky Motyčkovej našla jeden poľský peniaz, našich 10 denárov platiaci.“ Keď sa toto svedectvo prinieslo, naložené bolo pastorovi košeckému, Ondrejovi Sartoriovi a kontuberniálnemu notárovi, aby od Motyčku prísahu vybrali, či naisto vie, že jeho žena v závoji taký denár nosievala? A keď sa aj to stalo a Motyčka to prísahou potvrdil, vynesený bol konečný výrok nasledovne:

„Keďže sa trimi hodnovernými, sprisahanými svedkami dokázalo, že pančuchy predtým známe, na mrtvole boly videné a najdené, a tak tá mrtvola bola žena Motyčkova; k tomu aj znak vlasov podobných a podobne zapletených, jako si ich zapletávala Motyčkova žena, a nadto znak najdeného denára, jaký vpletený nosievala, dáva sa svedectvám miesto, a Motyčka za svobodného vyhlasuje a dovoľuje sa mu inú ženu pojať.“

Príklad hromadných prosieb o povolenie nového manželstva pre uchvátenie žien do tureckého zajatia a ich tam pravdepodobného zahynutia, nachodíme v protokole partikulárnej kongregácie na fare ilavskej, v prítomnosti superintendenta Joachima Kalinku, dňa 11. nov. 1667 odbývanej. Štefan Chrastina z Kožkoviec u Púchova menom svojho syna Ondreja Chrastinu, Jakub Majdan, Mikuláš Majdan, Mikuláš Kutej dolný a Ján Hulvath z Nosíc, všetci farníci kočkovskí a poddaní Štefana Petrőczyho, podali pred svojho zemského pána prosbu, v ktorej udávali, že im v čas plienenia tureckého ženy do zajatia odvlečené boly, a hoci ich už od štyroch rokov očakávali a od navrátivších sa zajatcov pilne po nich sa dopytovali, ba aj, opatrení listami svojho zemského pána, po území Turkami obsadenom pilne ich hľadali, ničoho sa o nich dopočuť nemohli, či sú živé, či mrtvé. Že však aj ich hospodárstvo mnohú škodu tým trpí, aj rodiny upadajú, keď nemajú žien, a ani povinnosti, akými sú zaviazaní zemskému pánovi, vykonávať nemôžu, prosia zemského pána o povolenie nového manželstva. Túto prosbu svojich poddaných „Veľkomožný pán Štefan Petrőczy, jako sa na pobožného pána sluší, spolu i so svojou prímluvou oddal velebnému bratstvu“. Preto zasadli vo fare ilavskej a dali sa do pojednávania tejto dôležitej veci. Vyzvaní prosebníci, aby svoju žiadosť vystavili, hovorili takto:

Štefan Chrastina menom svojho syna Ondreja rozprával, že viac ráz so značnými útratami súc opatrený listami veľkomožného pána, ako aj pomocou priateľov jelšavských a košických, ktorí sa so Srbmi častejšie schádzajú, pilne sa dopytoval po svojej žene zajatej, ale od tých Srbov (a Rasciis) ničoho dozvedieť sa nemohol. Nadto sa aj dopytoval od Skaličanov a Vrbovčanov, zo zajatia domov sa navracajúcich, ale ani tí mu ničoho povedať nevedeli.

Ján Majdan menom svojich synov Jakuba a Mikuláša hovoril, že od toho dňa, ako mu nevesty boly odvedené, ničoho o nich nepočul, hoci sa na všetky strany dosť po nich nadopytoval.

Ján Hulvath rozprával, že osobne, podopretý listami veľkom. pána, chodil do Nových Zámkov, tam si vyprostredkoval list od tureckého pašu, a tak v spoločnosti behúňov (cursoribus) Gjurana a Zbína podhorského bol v Nových Zámkoch, Novohrade, Vacove, Pešti, Budíne, a na zpiatočnej ceste v Hatvane a v Jágri, ale ani najmenšieho sa o zajatých dozvedieť nemohol, ani od žien súsedov svojich, zo zajatia sa navrátivších.

Mikuláš Kutej udal, že z jeho rodiny 16 osôb do zajatia upadlo, a medzi tými aj jeho žena; ale, hoci pilne sa po svojich zajatých dopytoval, ničoho sa o nich dozvedieť nemohol.

Výrok znie: Vedení spoluútrpnosťou k týmto predmenovaným, prosbu ich sme podľa svedomia pilne skúmali. A že už predtým v tejto záležitosti zákonne pokračovali, Boh bezpochyby ukáže cestu a spôsob, aby sa žiadosti prosebníkov zadosť urobilo. Že však je toto ich prvá, pred forum svedomia predložená prosba, a uvedené dôkazy ešte ďalšie potvrdenie vyžadujú, odkladá sa táto záležitosť na budúcu generálnu kongregáciu, ktorá, až Boh dá, budúceho roku po Zjav. Kr. P. M. vydržiavať sa má. Príčiny oddialenia veci sú tieto: 1. Neprítomnosť pána seniora, v jehož prítomnosti sa takéto prípady pojednávajú; 2. potrebné potvrdenie uvedených udaní a dôkazov. Preto sa napomínajú prosebníci, aby mali do budúcej kongregácie strpenie, a aby Boha prosili, aby im bol na pomoci. A keďže Štefan Chrastina hovoril, že pomocou Jelšavanov a Košičanov, svojich priateľov, u Srbov sa dopytoval po zajatých ženách svojich synov, nakladá sa mu, aby pre lepšie potvrdenie svojich dôkazov, až Boh dá, v čas jarmoku prešovského na deň Ondreja, alebo sám osobne, alebo skrz spoľahlivého a hodnoverného človeka, šiel ta a pomocou k tomu spôsobných ľudí u Srbov a Moldavanov (Valachov, Rumunov) a podobných, ktorých by natrafil, po zajatých sa dopytoval, a čo by počul o nich a pred kým, o tom aby písomné svedectvo doniesol. Tak nielen že jeho udania potvrdené budú, ale sa aj bezpečnejší spôsob ukáže, ktorým by aj ostatní prosebníci žiadúci výsledok obsiahnuť mohli. Aj ostatní nech sa medzitým pilne dopytujú od zajatých, domov sa navracajúcich, kde by ktorého našli, či by sa čo od nich vyzvedieť mohli?

Na generálnej kongregácii, dňa 18. jan. 1668 vo fare trenčianskej vydržiavanej, medzi inými predmetmi pojednávaná bola zase kauza Kočkovanov. Tu predložili svedectvá, medzi inými Jána Messtenjna, mešťana prešovského (Joh. Messtenjn civis Eperiesiensis), ktorý vyznania mnohých Grékov uvádza, písomne svedčiacich, že o týchto zajatých ženách nič istého vyzvedieť sa nemohli. To isté svedčil aj notár sibínsky v Sedmohradsku, Aj svedectvá štyroch, zo zajatia sa vrátivších osôb boly predložené, a to Tomáša Slobodného z Ludaníc, ktorý bol zajatým vo Varadíne, Gregora Mészárosa od Temešu, ktorý bol zajatý v Ostrihome, Ondreja Skryzova, ktorý bol zajatý v Budíne, a Georga Rutkayho, ktorý bol zajatý v Nových Zámkoch. Títo všetci boli examenovaní pred rychtárom kočkovským, skrz tamojšieho farára, a vyznali, že o spomenutých zajatých Kočkovankách ničoho nepočuli. Na to vynesený bol tento výrok:

Keďže velebné bratstvo vyrozumelo, že Štefan Chrastina kočkovský, ktorý výšuvedené svedectvá predložil, odišiel bol na jarmok do Prešova, a vznešeným pánom superintendentom bol napomenutý, aby tam ďalšie, ak možno, vyhľadával svedectvá, k pevnejšiemu potvrdeniu prosby svojej, uzaviera sa, že sa má očakávať návrat Štefana Chrastinu, a táto kauza má sa ešte odložiť na najbližšiu kongregáciu, kde aj svedectvá, jestli také Štefan Chrastina donesie, predložené budú, a medzitým Boh niečo istejšieho ukáže. Nech si dajú na tom záležať, aby zatiaľ čistotne, pobožne na modlitbách zotrvávali, aby Boh i im, i nám otvoril dvere, ako by sa v tejto veci so zdarom pokračovať malo. Keďže ale Chrastina ani 16. jan. r. 1669 na kongregácii, v Lieskovci u Dubnice odbývanej, tie doplňujúce svedectvá z Prešova nepredložil, zase mu len naložili, aby si ich opatril, a kauza zase len bola odročená. Tohože roku 11. febr. vydržiavaná partikulárna kongregácia vo fare košeckej, podľa 4. bodu protokolu zase zapodievala sa s kauzou Chrastinovou. Chrastina, chtiac zadosť urobiť nedávnemu výroku, priniesol z Prešova list a predložil ho; keďže sa ale zdalo, že ten list nie je hodnoverný, a zase len od toho Messtenjna písaný bol, a že sa táto kauza na generálnej kongregácii bola pojednávala, poslali Chrastinu s tým listom k superintendentovi do Ilavy, aby ho jemu predložil. To aj urobil; ale keďže superintendent práve v tej chvíli mal plné ruky práce okolo svadby svojej vnučky, poslal ten list seniorovi, aby ten dal radu. Konečne 20. febr. pri príležitosti posviacky kandidáta v Ilave senior túto vec do reči priviedol; ale zase len bola odložená. Konečne Chrastinovi, sem a ta rozháňanému, pukla struna trpelivosti a syna svojho i s jeho snúbenicou vystrojil potichúčky k sobášu do Štiavnika k vyhnancovi kňazovi Ambrosiadesovi, a ten ich aj osobášil napriek zákazu superintendentovmu a výroku žilinského kontubernia. Za tento sobáš bol Ambrosiades superintendentom Kalinkom na púchovskej kongregácii 8. febr. 1669 zažalovaný, a keď sa dostatočne ospravedlniť a platne vyhovoriť nevedel, odsúdili ho takto: 1. bol na tri hodiny do kostola púchovského zatvorený, aby tam Boha za odpustenie prosil; 2. všetky dôchodky, ktoré za nepríslušné sobáše (teda viac takých párov musel osobášiť) dostal, musel do kontuberniálnej kasy vrátiť; 3. musel vystaviť reverz, že také nepríslušné sobáše viac vykonávať nebude. Ak by však daný sľub zrušil, oddaný bude superintendentovi k potrestaniu. Pri tomto Chrastinovom páde si kňazi dolno-trenčianski oblahčili svedomie tou, do protokolu vpísanou frázou: „Tak, jestli sa jeho prvá manželka zo zajatia vráti, my budeme osvobodení od bremena a sám bude pred Bohom a vrchnosťou zodpovedným.“ Čo sa stalo s ostatnými farníkmi kočkovskými, ktorí spolu s Chrastinom boli 11. nov. 1667 prosili o povolenie nového manželstva, o tom protokoly mlčia. Dosť podivne vyzerá, že zo všetkých piatich prosebníkov kongregácie práve len samotného Chrastinu naháňaly po vyhľadávaní svedectví, a ostatní boli na boku. Že sa ale tak bohatý zemský pán, akým bol Petrőczy, za nich primlúval, nie tak z čistého milosrdenstva, ale z príčiny sebeckej, aby mu poddaní lepšie panštinu zrábali, nepochybujeme, že ostatným manželstvo bolo povolené.

R. 1668 dňa 18. jan. na fare trenčianskej prosil aj Ondrej Štepan z Prielesu o povolenie ženby, lebo mu Turci prvú ženu do zajatia odvliekli. Predložil aj svedectvo Babuše Koyšovej z Teplej, zo zajatia sa vrátivšej, ktorá vyznala, že so ženou prosebníkovou jednými putami sputnaná bola, potom ďalej predaná, zanechala ženu prosebníkovu v putách a nevie, či ju Turek predal, alebo či z nemoci umrela. Naložilo sa mu, aby tú svedkyňu na budúcu kongregáciu predstavil, viac sa tento pád nespomína; a tak zatváram, že sa buďto žena prosebníkova vrátila zo zajatia, alebo muž upustil od ďalšieho vyhľadávania svojej ženy a v niektorej vzdialenejšej fare sa dal osobášiť, čo sa tiež stávalo.

Pri tejto príležitosti dostavil sa aj Pavel Jurčo zo Zemianskeho Lieskového (v protokole meno tej dedinky píše sa „Lieszkowecz“, ale Lieskovec leží u Košece) k fare kochanovskej patriaci, že sa istý kraviar z Malých Stankoviec vrátil zo zajatia, a svedčí, že jeho (Jurčovu) ženu barbar sťal; prosí tedy o povolenie nového manželstva. Predložil aj svedectvo, dvoma zemanmi, Jánom a Petrom Zambokrethym, na písmo položené. Keďže ale svedka nepredviedol, aby mohol byť pod svedomím examenovaný, naložilo sa prosebníkovi, aby toho svedka hľadal a nájdeného predviedol; a keď sa jeho svedectvo pravdivým dokáže, vynesený bude konečný výrok. Viac sa tento pád nespomína,

R. 1669 dňa 16. jan. na spomenutej kongregácii, v Lieskovci u Kušece odbývanej, prosil aj túrňanský farár Tomáš Dentulinus (Zubor, podľa iných Zúbek), syn Tomáša Dentulina staršieho, českého vyhnanca a farára drietomského, o povolenie nového manželstva, o čom punkt 11. protokolu znie: Ctihodný p. Tomáš Dentulinus predložil svoju causu strany svojej manželky Anny Fabriciovej, do zajatia barbarského odohnanej, tvrdiac, že umrela pri Belehrade, a preto prosí svobodu inú ženu si môcť prijať. Svedectvá podľa poverenia vznešen. p. superintendenta, ctihodnými mužmi pp. Georgom Bučánim, farárom drietomským, a Matiašom Rudinským, farárom kochanovským, pod prísahou vybrané, takto znejú:

1. Poctivá matrona Zuzanna Krmannová, manželka uroz. p. Mikuláša Bugára, navrátivšia sa nedávno zo zajatia, svedčila: „Gá sem gegjho mrtwého tela nevidela, ani kdy skonala: než sem slyssela po rabowanj nassem ale w poldruhém roku od Barbory Gelssoweg, nekdy hoferkyně még, že ona očima swýma widěla, kdy skonala, y rukama se týkala gegj mrtwého těla, tehdáž když s ginssými raby to gegj mrtwé tělo do Dunage na rozkaz Turka toho, který s nu wládl, uhodila (sic!), a to při Bělehradě, kdy se Turek wracowal od Kaniže, z teg wogny, kterau wyedl s pánom Zrjnim.“ Tá istá svedkyňa pred touto Zuzannou dodala: „A k tomu, prawj, usmrcenj swemu přissla eadem Anna Fabrici, skrze násylnost welikau, pohanskau, kterau snásseti nemohauce wssecka w krwi utonula byla, a w tom kázal Turek ten, který s ňu wládl, a neprawost tau prowodil, osem welikých a těžkých kobercow na nj uházeti, aby skoreg pod nimi udusená byla, co se y stalo: a tak ze Šjfa do Dunage gest uwržena.“

2. Zemianska matrona Magdaléna Pettko to isté svedčila všetko, len to dodala, že to od Zuzanny Krmannovej počula.

Výrok znie: Nech má (Dentulinus) ešte strpenie do budúcej kongregácie, z toho ohľadu, že len jednoho svedka priviedol, ktorý len počul vec a na tom sa konečný rozsudok zakladať nemôže; ani nie je prítomná tá, ktorá sa za očitú svedkyňu vydávala pred Zuzannou Krmannovou. — Až r. 1670 dňa 22. jan. na kongregácii, v košeckej fare vydržiavanej, pojednávaná bola znovu záležitosť Dentulinova, takto: Ctihodný p. Tomáš Dentulinue predložil druhé svedectvo k prvému, z Belehradu prinesenému, v záležitosti smrti manželkinej, ktoré takto znie:

„Na wýpowed Zuzanny Bugarky z Drietomeg, žeby někdegssjho Pána Farára Tomásse Dentulina manželka, gménem Anna Fabriciuska, jakožto Rabkyne, w Gréckém Belehradu zustawagjce, od swého Turka a Pána zadusená a do Dunage whozena byla: w kteregžto wecy sauce gá pohledáwaný swého Tlmače sem se wyzvěděti, gestliby tomu tak bylo, a na to wyptáwati pilně poručil. Oznámil mně, že to w Stolicy slyssel, a že gistotně tomu tak gest, a žeby giž wýce u tohože Pána a Turka se nenacházela: dalegi aneb důwodněgi se ptati na tau wěc nesměl. Neboby byl Camirum a Saudce města cruentum weliké od něho wzal, a geho potřestal, odkudby nepřjležitost weliká mohla byla y nám nasledovati. To sem chtěl na pohledánj, předgmenowaného Pána farára attestirowati, a zprawu učiniti. Datum Trenchinii die 17. Nov. Ao. 1669. (L. S.) Johann Rottenhoffer Wznesseneg Orientálskeg Companii Spolu-Interessowaný kupec, Buchhalter a Cassier w městě Belehradu Greczkem.“ Výrok tento bol vynesený: Keďže dv. p. Tomáš Dentulinus k predošlým svedkom ešte iné svedectvo predložil, ktoré sa aj za hodnoverné považuje: preto sa aj Jeho ctihodnosti voľnosť dáva vstúpiť do nového manželstva; avšak nech čaká do kongregácie v Ilave, na deň Doroty vydržiavať sa majúcej, s touto cautelou: aby pán farár trenčiansky svedectvo prinesené so sebou vzal a u pána Lipského pilne sa vyzvedal, či toto svedectvo za platné uznáva, tak že by sme sa naň s dobrým svedomím spoľahnúť mohli. Za tým nasledovať bude riadnym behom výrok. Konečne na partikalárnej kongregácii, 1670 dňa 22. júla v Ilave u superintendenta Kalinku odbývanej, svedectvá tieto boly za platné uznané a Dentulinovi sa nové manželstvo povolilo.

V Sedličnej u Trenčína prihodil sa ten zvláštny pád, že sa tamojší svinský pastier[4] oženil a vzal si za ženu osobu, ktorej, muž bol v zajatí tureckom, a potom sa vrátil, a žena zase k nemu sa pripojila. Takto o manželské radosti netušene a šmahom pripravený svinský pastier chcel sa zase oženiť. Tu bola dobrá rada vzácna! Toto kuriozum nám rozpráva protokol z 25. júla r. 1669 takto: V tomže roku… podaný bol list zemänov obce Sedličnej, ktorí sa primlúvajú v kauze svinského pastiera, ktorý ako vdovec pojal takú ženu za manželku, ktorá mala v tureckom zajatí živého muža, a keď sa vrátil, žena bola odňatá svinskému pastierovi, a tento chce si inú pojať. Obsah listu na seniora upraveného je nasledujúci:

„Adm. Rev. et Cl. Dne Pater in Chrieto nobis honorande. Salutem etc. Poněwadž gistá wěc přiwédla nás k tomu, že W. D. musýme nynj pohledáwati toliko z strany služebnjka nassého dědinského, kterého způsob gest taký, že w tomto roku wčilegssjm dal se k nám na službu, prigdauce z městečka Belusse, zůstáwal s manželkau swau try týdne, w čtwrtém týdni mu zemřela. Za tím slobodným vdovcem bywsse, tehdy pogal sebe pastiera nasseho manželku, který pred Rabowánjm w nassej dědině poctiweg slaužil, a skrze Pohanow zagatý bywsse, Pán Bůh ho vyslobodil z pohanského wězenj, takže přigdauc domow, ženu swau žádal k sobě, která hnedky zanechagjce tohoto starého, k prwněgssjmu mladému ssla, a tohoto zas w wdowstwj zanechala. Tento gistý zase rádby se oženil, ale newie, gak? za nami chodj, aby sme mu dopomohli. Gakož sme nasseho Pána Farára skrze tej wécy pohledávali: ale geho Dwogjctihodnost na to se wzýti nechce, aby ho sobássil, bez Commissie Pána Biskupoweg, aneb Wasseg D. kterému dosti gest zle bez ženy, nebo sám sobě newie, gako rady dáti: protož W. D. prosýme služebně: Poněwadž tá, s kterau se byl sobássil w Beckowě, přidala se k prwněgssjmu muži: tehdy pro tau přjčinu prosýme a žádáme, aby ráčili s Pánom Biskupom W. D. toto rozeznati, a gemu ze Samotnosti pomocy. Odpowědi gisteg od W. D. očekávagjce, s tjm w moc a w ochranu P. B. poraučjme etc. Dátum in Sedliežna die 25. Julii Ao. 1669. Ad Rev. D. Servitores et Amici paratissimi, Judex et universi Nobiles possesionis Sedličnae.“

Na toto dal duchovný súd túto rozhodnú odpoveď: Tento pád celkom odvrhujeme od nášho súdu, keďže tento človek aj, naším stavom, aj domácim farárom opovrhol. Vzal si za ženu takú, o ktorej vedel, že má živého muža, a tak sa vedome cudzoložstvom poškvrnil. Svedomie nám nekáže, aby sme takému cudzoložníkovi, jehož causa najprv pred politickým súdom vybavená byť mala, povolili manželstvo a sobáš s inou ženou; lebo tak by sa bigamia napomáhala: keďže by mal dve sobášne ženy. Nech sa tedy páni zemäni varujú, aby pre tento pád seba samých do nejakých ťažkostí nezaplietli; ale nech vec oznámia p. podžupanovi. Jeho Urodzenosť bude vedieť, čo v takomto páde podľa krajinských práv urobiť má.

Čo sa s tým ženbychtivým pastierom stalo, neznáme. Toho času už v Beckove stáleho evanj. farára nebolo, ale sa občas zdržovávali z fár vyhnaní kazatelia u tamojších zemänov, a niektorý taký vyhnaný kňaz pastiera osobášil. Nemôžem nevysloviť to podozrenie, že keď tomu pastierovi, človeku už starému, zákonná žena umrela, a on pasúc zemianske svine, deň čo deň s nimi po poli zarážať sa musel, a doma nemal mu ani kto uvariť a kedy-tedy šaty opraviť a ozvárať, na radu zemänov si obchádzal na polo ovdovelú pastierku, ktorej muž žil v tureckom zajatí, a aj na radu tých istých zemänov, ktorí o tom vedieť mohli, že sa niektorý vyhnaný kňaz v Beckove zdržuje, ta sa vystrojil k sobášu. Keď sa ale zajatý prvý pastier vrátil a žena s radosťou k nemu ako k mladšiemu sa vrátila, už si zemäni sedličianski netrúfali sami vec do pravej koľaje priviesť, ale hľadali pomoc u seniora a biskupa! Vrchnosť dozaista pre bigamiu potrestala starého pastiera i nepríslušne s ním sosobášenú ženu, ale zemäni sa nejako vylízali a bez trestu obišli.

Aj Martin Nemec z Malých Stankoviec sa dostavil na ilavskú kongregáciu r. 1670 dňa 6. febr. so zákonne vystaveným svedectvom o smrti manželky svojej, v zajatí tureckom podstúpenej. Svedectvo predložené hovorí: „Ao 1669. 29. Nov. My Martin Husar, na ten čas Rychtar dědiny Welkých Stankowiecz, Misso Wakoš, Misso Domko Přjsažný, Andráš Nowák a Gurik Tkadlec, tolikéž Přjsažnj z Malých Stankowiecz: známo činjme týmto nassim psanjm, wseem wůbec, obzwlasstě komu wěděti přináležj, že my nažádanj sance od Martyna Nemecza Sauseda a Obywatele Malo-Stankowského, z strany gistého Wyswědčenj od nás, aby sme gemu wydali, a to z strany manželky geho, kterau mu pohan zagal do Tureckeg země, kterážto dostala se do Dolnjho Belehradu: toho času zagatý sauce Wlk Michal, pastýr Sedliežanský, též se do toho Belehradu dostal, a tam zůstáwala, a často s sebau býwali na řeči; s mocý Božskau wyslobozený suce, dal se zas na službu do Welkých Stankowiecz za Pastýra. A tak my obeslawsse tohože Mychala Wlka pred sebou twrdo sme geho přjsahali, napomjnagjce prw dobrými slowý, aby usstipek dussi sweg neučinil: kterýžto po přjsaze to oznámil: že w tom Belehrade neyprwe zůstawsse těhotnau, po půrodě zůstáwala zdravá, než s druhým bremenem chodjce, při tom žiwot swůg gest dokonala táže manželka Nemecz Martynowa, gménem Dubnický Anna, kterýžto Wlk Michal byl přjtomný při tom, když gu ten Turek pochovával, u kterého byla. Pro lepssj toho gistotu tento list a Wyswědčenj sme gemu wydali, a to w přjtomnosti niže psaných osob zemanských. Actum in Nagy-Sztankócz die 21. Januarii Ao 1670. Martyn Husar na ten čas Rychtár, Walko Stankowský s přjsažnými z wrchu psanýma: manu aliena. Andreas Nowák, Georgius Tkadlec, manu aliena. To powedá Wlk Michal, že y za tým kdykolwek a kdekolwek hotowý gest z strany tegto wěcy přjsahu položiti. Coram me Nicolao Valentini m. p. Coram me Francisco Tomcžani m. p.“ Výrok znie: Svedectvo sa uznáva za platné; ale pre lepšiu istotu musí sa svedok dostaviť pred forum svedomia. Preto sa uzaviera, aby svedok prišiel na budúcu stredu do trenčianskeho kostola, kde po náležitom examenovaní, v prítomnosti farára trenčianskeho, dvcth. p. Urbanoviča, a dvcth. p. diakona trenčianskeho, na svoje svedectvo prísahu musí složiť. Potom sa prosebník vyhlási za svobodného. Že sa viac tento pád nespomína, Nemec naisto dostal povolenie k ženbe, a ho aj hneď použil.

Aj urodzenému pánu Ondrejovi Chomútovi — ináč Rodi zvanému — manželku Justinu Kamenickú Turci r. 1663 zajali. To ale bola mršina žensko, lebo sa jej Turek, ktorému sa dostala, tak zaľúbil, že odkázala mužovi, aby na ňu viac nečakal, lebo že sa ona viac nevráti. Musela to byť mladá a driečna žena, a pritom ľahko- a márnomyseľná, lebo nepovážila, že keď sa jej Turek nasýti, predá ju hoci Židovi, alebo komukoľvek, a bude po pohodlí a po paráde! Pád tento bol pojednávaný r. 1670 dňa 22. júla v Ilave vo fare superintendentovej, o čom protokol takto hovorí: Urodzený p. Pavel Reyman, zastupujúci svojho principála, urodzeného p. Ondreja Chomúta ináč Rodiho, jehož manželka Justina Kamenická, v čas tureckých nábehov pred 6. rokmi odvedená bola a potom odkázala svojmu mužovi, že sa svojmu manželstvu odcudzila, ako to aj predložené svedectvá dokazujú. I prosí, aby ho velebné kontubernium v tejto záležitosti podporovalo. Svedectvá, podľa komisie p. podžupana sl. stolice Trenčianskej, hlavným slúžnym a boženíkom, Pavlom Bogádim a Ondrejom Szilágyim, týmto spôsobom vystavené sú, tak aj otázky svedkom predložené, od slova do slova tu uvedené sú.

„Deutrum. Wieli swědek, že temito pominulými Roky, kdy Lewice spatky od Turka sau wzaté, toho Roku gistá žena od Fraysstáku rodem, z Marketánmy cez Stankowce gdauce prawila by, že žena Ondrásse Rhodi, gináče Chomauta z Turneg by odkázala z Lewjc, žeby gu wjce muž dotčený Chomut Andráss domů nečekal, poněwádž ona za Turka se wdala, a s Turkem y preč yssla, kdy gsau přepustěnj od křesťanů z Lewjc, což y tá gistá žena, žeby očitě widěla, kdy s Turkem na koč sedla, a preč z Lewjc do Tureckeg země s njm yssla, pred fatensmi zgewně mluwila: která žena žeby byla od predgmenowaného Andrássa Chomúty Manželky prosena, a nárokem poslaná k nemu, žeby mu oznámila, aby nečekal gu wjce.“

Svedkovia nasledovne svedčili:

1. Zemianka pani Barbora Tarnóczy, vdova po urocdz. p. Georgovi Dubnickom z Malých Stankoviec, pod prísahou vyznala, že všetko tak od tej ženy počula, a ešte aj to, „žeby mu y to od teg isteg ženy odkázala, aby se slobodně oženil.“

2. Zemianka Žofia Jesenská, vdova urodz. Mik. Ripschera, pod prísahou to isté svedčila, doložiac, že tá žena v jej dome prenocovala v Kľačanoch pri Višňovom a Kamenici v Nitrianskej, kde svedkyňa mala vtedy svoju „rezidenciu“.

3. Katarína Pavlíková ináče Zámečníčka, manželka tehotná urodzeného Štefana Borovského z Belej u Túrnej, examenovaná bola „v svojej a manželovej rezidencii“, a o všetkom tiež tak svedčila.

Na to boly predložené otázne punkty:

„1. Mohau-li pod dobrým svědomjm powěděti, že tá žena, která přinésla tau řeč, od teg Justiny Kamenickeg, aby se on oženil, nemá porozumenj a známost s temato svedky?

2. Z gakeg přjčiny tá istá sem mezy nich se dostala?

3. Mělali gakau známost s Pánom Chomut Andrássom?

4. Neprenagalli on gj sám od sebe, anebo skrze giných, aby to mluvila?

5. Mohau-li na dobré swědomj wzýt, žeby giž tá žena umřela?

6. Od toho času slyssalli co o teg ženě sweg Justine, a odkázala-li co, či nic, žiwáli ge, anebo né? a ptalli se o něg od Rabůw kteřj wycházegj, či nic?

7. Máli gesste swé Rodiče, a zdali k tomu dowolugj, aby se oženil?“

Odpovede znely na bod 1.: Že tú ženu svedkovia prv neznali, ani s ňou sa neschádzali. Na 2.: „Žeby Rabkyna oswobozena suce s Markytanmi sem přissla, s kterou y Justina, kdyby byla chtěla, mohla sa nawrátit.“ Na 3.: Nemala žiadnej známosti, ale volaná prišla, a ten odkaz vybavila. Na 4.: Na dobré svedomie tvrdí, že ju nenajal. Na 5.: Pravda, že je mrtvá, že sa na ňu osobne pýtala, a natrafila na istú osobu „z Kamóce“, zkadiaľ ona pochádza, a tá jej povedala, že už umrela. Na 6. punkt je pod č. 7 odpoveď. Na 7. a posledný: Že rodičia tej odbehlice vystrojili človeka, aby ju po tureckom pohraničí hľadal, ale hoci už 40 zlatých vynaložili na to, nemohli jej nájsť; áno aj rodičia privoľujú na to, aby si Rhodi (Chomút) inú ženu pojal. Na to vynesený bol výrok: Keďže sa svedectvá za hodnoverné uznaly, že manželka Chomútova, Justina Kamenická, hoci sa svobodne mohla zo zajatia vrátiť spolu s ostatnými zajatými, ale to neurobila, než s Turkom na koči preč odišla a mužovi svojmu odkázala, aby na ňu viac nečakal, lebo sa nevráti: preto ju za zlomyseľnú odbehlicu a jej muža za svobodného od jarma takejto ženy vyhlasujeme a mu nové manželstvo povoľujeme, a to tým viac, že na to aj rodičia tej odbehlice privoľujú.

Trenčianskemu mešťanovi Mikulášovi Trojanidesovi manželku tehotnú tiež vtedy Turci do zajatia odvliekli a ničoho sa o nej dozvedieť nemohol, ako to jedno, že istá z novozámockého zajatia pred pár rokmi sa navrátivšia žena v Trenčíne u obyvateľa Feyka hovorila, že s Trojanidesovou ženou v Nových Zámkoch spolu bola zajatá, a že tam pri pôrode umrela. Na to farárom Sinapiom viac svedkov bolo vyslýchaných, ktorí svedčili, že tak to počuli hovoriť od tej, zo zajatia sa navrátivšej ženy. Causa táto bola odložená na budúcu kongregáciu, na ktorú bude povinný actor svedkov doviesť, ktorí to od tej, zo zajatia prišlej, medzitým už zomrelej ženy počuli, že manželka Trojanidesova pri pôrode umrela. Jestli svedkovia, keď zákonným spôsobom vyexamenovaní budú, to isté dosvedčia, prosebník dostane konečný výrok. Na to r. 1670 dňa 21. sept. vo fare ilavskej tento pád bol pojednávaný, keď najprv predložené boly Sinapiom a trenčianskym diakonom vybrané svedectvá. Svedectvá tieto sú nasledujúce:

1. Ján Čerňanský, obyvateľ trenčiansky, pod prísahou svedčil: že počul od svojho svokra, Jána Ditmera, odtedy už zosnulého, že od tej, zo zajatia sa navrátivšej ženy, menom Kulkovej z Opatovej, počul, že Trojanidesova žena po pôrode umrela v jej prítomnosti, a že je hotová na to aj sto ráz prisahať.

2. Dorotea, manželka Georga Hrabovského, obyvateľa trenčianskeho, vyznala, že jej muž počul v rodine Jakuba Faixa,[5] ktorému vtedy (Hrabovský) slúžil, a v jehož dome žena, zo zajatia sa vrátivšia, ležala a umrela, že rozprávala o manželke Trojanidesovej, že v Nových Zámkoch porodila mrtvé dieťa a umrela, čomu ona bola prítomná a videla to.

3. Katarína, manželka Georga Jankoviech, obyvateľa trenčianskeho, svedčila, že jej tetka Barbara Čertíčka z Hámrov, nedávno umrelá, hovorila, že chodila k vrátivšej sa Kulkovej dopytovať sa, či nepočula niečo o jej zajatom synovi? a medzi inými tú odpoveď dostala, že manželka Mik. Trojanidesa po pôrode umrela, na počiatku zimy, v tábore u Nových Zámkov.

Výrok: Hoci prosebníkovi predošlým výrokom bolo naložené, aby svedkov, ktorí počuli onú zo zajatia sa navrátivšiu ženu, ktorá bola očitou svedkyňou smrti jeho manželky, osobne pred konsistorium predviedol, avšak keď sme shliadli, že pán farár trenčiansky Ján Sinapius s pánom diakonom Mat. Michalovičom predmenovaných svedkov zákonným spôsobom examenovali, máme tieto svedectvá za pravé, a preto uzavierame: 1) Aby pán farár cirkvi trenčianskej Ján Sinapius tých uvedených svedkov vyskúmal, či nie sú priateľmi prosebníkovými a len z náklonnosti k nemu tak svedčili, a na to nech ich sprísahá. Jestli to pod svedomím dosvedčia, že nie vedení priazňou alebo úplatkom a darom prosebníkovým svedčili, ale len, ako sa vec v pravde má, dobre bude stáť záležitosť. 2) Nadto nech p. farár trenčiansky pilne sa dopytuje, či zajatá žena prosebníkova má v Trenčíne alebo na blízku priateľov? Jestli má, nech aj tých povolá a pilne sa vypytuje, čo o tej veci budú hovoriť a či o tých svedectvách nemajú dajaké pochybnosti a neprotivia sa prosebníkovmu novému manželstvu? 3) Ukladá sa mu prísaha, že mimo tejto, už mŕtvej svedkyne, od toho času žiadnej zprávy o svojej zajatej žene nepočul, a že od toho času, čo bola odvedená, vhodným spôsobom sa vyzvedal, či je mrtvá, alebo živá? Keď toto všetko bude zákonne vykonané, povoľuje sa mu manželstvo v mene Pánovom. — Že viac tento pád nespomína sa v protokoloch, naisto urobilo sa zadosť tomuto výroku, a Trojanides sa oženil. Dosť podivne vyzerá vyslúchanie takých svedkov, ktorí sami o Trojanidesovej žene ničoho nevedeli, len to, čo počuli od ženy zo zajatia sa navrátivšej, ale v čas pojednávania kauzy tejto už mŕtvej, alebo čo počuli od takých, ktorí sa kedysi s tou svedkyňou boli shovárali. Hoci sa aj táto kauza dosť dlho vliekla a s častým vyslúchaním a prísahaním svedkov spojená bola, až konečne nové manželstvo povolili, predsa ani jednoho úplne spoľahlivého svedectva o istej smrti ženy Trojanidesovej na svetlo nepriviedli.

Predposledný taký pád, a to nevernej a veľmi ľahkomyseľnej ženy sa týkajúci, pojednávala generálna kongregácia dňa 27. jan. 1672 vo fare košeckej. Punkt 3. protokolu tejto kongregácie takto nám ho podáva: Štefan Palko z Beluše prednášal, ako s pilnosťou vyhľadával hodnoverné svedectvá o svojej manželke, do tureckého zajatia upadnuvšej, a pri tom už aj mnoho utrovil, keď ju po rozličných miestach hľadal, ale ničoho o nej dozvedieť sa nemohol. Až mu jeden z Belušanov zo zajatia sa vrátivších rozprával, že s jeho ženou v zajatí tureckom hovoril v meste Bulla rečenom, kde mu povedala, že sa viac k mužovi nevráti, preto že je prvou ženou istého Turka. Svedectvá predložil nasledujúce:

1. „Nicolaus Petrjcžek Beluschensis oznámil, co od nawracugjcýho se z Turek slyssel před dvěma léty, gdauce s njm z Belusse až do Swerepán, který se pravil býti od Wařjna: že Šteffana Palky manželka u gistého Turka 14 žen magjcýho, a ona patnáctá neypřednějssj, odkázala, že ona wjce nikdy nepřigde k němu, a tak aby on gj nečekal. Doložil y Rad od Wáhu, na kterém Šteffan Palko bydlj, k tomu že ona má s Turkem pachole. Na co Fatens, gako slyssané, přjsahu chce položiti.

2. Giřjk Petráš Belussensis, že gdauce před dwěma léty z Illawy z Panskeg Swadby, potkal se s tým člowěkem z Turek se nawracugjcým u Kossece, a ssel s njm až do Belusse y hospodu mu ukázal, který oznámil, že manželka Šteffana Palky nikdy se nenawrátj; aby gi nečekal. Šel pak ten člowěk z mesta Bule Tureckého.

3. Ďuro Izwolt klobučnjk hoffer Katařjny Kačenkoweg, u ktereg Hromadowá spolu s hospodářinou tau Kačenkowau, u ktereg ten člowěk nocowal, co od něho tam slysseli, powěděli: že manželka Šteffana Palky u sweho Turka neypěkněgssj chodj, a gemu gest neyljbezněgssj, a že o swém nawrácenj powěděla, že aby y neymenssjm w Belussi toto powěděl, aby tak Šteffan Palko wěděl, co má dalegi činiti.“

Sám Št. Palko hovoril: „Gá sám Stephanus Palko wsseligak sem až dosawád se staral, abych nětco o még odwedeneg manželce zwěděti mohl. Chodil sem s Pawlom Rucžkem sausedem nassjm do Kokawy, k Rymawskeg Sobote k pánu farárowi Andreasowi Piscatoris, který s Pány farářmi ginými sebranými, o mau wěc pracugjce, wyprawily posla mého do Yágru, manželku mau hledagjcýho; nic pak nemohlo býti. Odtud ssel sem do Rymawskeg Soboty, awssak nic wyzwěděti sem nemohl. Towaryss pak můg, Pawel Rucžek w Kokawě mne očekával. Nakladal sem i na giných dosti poslů, kteřj chodili hledati do Budjna, Ostřihoma, a po giných mjstech v městech Tureckých, bez užitku wssak že wssecko. A tak znati se může, gak s welkau starostj a nákladkom, o manželku odwedenau sem až dosawad pečowal. Giného zpuosobu giž wyzwěděti nemuožem.“

Výrok znie: Čo sa týka prosby tohoto Štefana Palka, keďže sa usiluje zrejmejšie svedectvá predkladať, zdá sa zasluhovať hojnejšej modifikácie; že však to teraz len po prvý raz pred vel. kontubernium predložil, a prv, než by to bol urobil, vedený hlavatosťou a svevoľou, ani nečakajúc vyhlásenia ho za svobodného od svojej zajatej ženy, inú si zasnúbil, a to urobil na pohoršenie cirkvi a s opovrhovaním kňazstva, prv, než by sa o jeho žiadosti konečne bolo rozhodlo, predovšetkým pre pohoršenie zavdané a opovrhovanie rádom cirkve evanjelickej: složí za pokutu (ktorú by ináče verejným odprosením podstúpiť musel) 3 zlaté, a snúbenica tiež 3 zl. Potom, keďže sme sa dozvedeli, že sa dakoľko zajatých žien v najnovšom čase zase navrátilo z Turecka, a tieto zčiastky v okolí bánovskom, zčiastky okolo Trenčína byť musia, nakladáme mu, aby sa u nich na svoju ženu dopytoval, na potvrdenie svojich dosavádnych svedectví, a aj od nich dajaké vyznania vyhľadával. Potom až môže očakávať prajný výsledok. — Ani o tomto páde nevieme, ako sa skončil, lebo toto bola vôbec posledná kongregácia dolno-trenčianskeho kontubernia v XVII. storočí.

Hneď za týmto nasleduje v protokole pád Mikuláša Mlynára horného, ktorý tiež mal zajatú ženu, a hoci ju pilne na všetky strany hľadal, ničoho sa o nej dopočuť nemohol, a preto prosí svobodu k novej ženbe. Na túto prosbu bol vynesený tento výrok: Keby tento Mikuláš Mlynár horný v tejto svojej záležitosti zákonným poriadkom a bez pohoršenia bol pokračoval, pre obstojné dôkazy a pilné vyhľadávanie svojej zajatej ženy bolo by sa už snáď jeho žiadosti zadosť urobilo. Že sa to nestalo, nech sebe pripíše. Aby jeho záležitosť zákonne napredovať mohla, predkladajú sa tieto veci, ktoré najprv vykonať má. 1) Keďže veľké pohoršenie zapríčinil, že v treťom stupni pokrvnosti, proti zákazu, hoci ešte nebol od prvej manželky osvobodený, sa zasnúbil, a v tom sa hlavatým proti vrchnosti dokázal, pokutuje sa na zaplatenie 6 zl. 2) Keďže sa dopustil vzdorovitosti aj proti vrchnosti, nemyslíme, že by sa to bez vedomia vrchnosti rozsúdiť mohlo; preto nech čaká, až sa vec oznámi veľkomožnému pánovi, čo sa za málo dní stať môže, aby sa niečoho proti auktorite veľk. pána ďalej nedopúšťal. 3) Nakladá sa mu, aby so Štefanom Palkom od navrátivších sa zajatých vyzvedal, či by sa čoho mohol dopočuť o zajatej svojej žene. Náhle príde odpoveď od veľkom. pána, očakávať môže ukončenie svojej záležitosti. Čo sa však sľúbenice týka, keďže, súc predvolaná, neprišla, a okolo sľubov mala byť opatrnejšou, tiež sa pokutuje na 6 zl. Toto je vôbec posledný taký manželský pád, pojednávaný pred duchovným súdom dolno-trenčianskeho seniorátu.

Každému, kto má trpelivosť prečítať si tu uvedené výpisky z protokolov trenčianskych ev. kontubernií, musí byť hneď na prvý pohľad nápadným, že sa nepomerne viac Turkami zajatých žien, než mužov spomína. Či snáď Turci viac číhali na lapanie žien než mužov? či sa ženy všetečne vystavovaly väčšiemu nebezpečenstvu zajatia? či na úteku dlhé rúcho im prekážalo a tak ľahšie mohly byť polapené? Na to určitej odpovede dať nevieme. Bezpochyby však všetky tri príčiny mohly zaviniť nepomerne väčší počet zajatých žien. O ovdovelých, alebo ešte svobodných osobách, ako aj o odrastlejších deťoch, do zajatia upadnuvších a do otroctva odvlečených, v týchto protokoloch zmienky niet, lebo tu len o takých je reč, ktorí nemohúc k zajatým ženám prísť a ich vysvobodiť, ani o nich ničoho sa vyzvedieť, alebo ak o ich smrti slabý chýr počuli, — o povolenie nového manželstva žiadali. Keď, ako sme vyššie spomenuli, len jedinému Mikulášovi Kutejovi z Nosíc r. 1663 šestnásť osôb z rodiny Turci do zajatia odvliekli, môžeme si predstaviť, aká pohroma tým tureckým plienením stihla naše Považie!

V rukopise superintendenta Daniela Krmana „Fata Familiae Krmannianae“ dočítame sa v § 16. aj toto: „V cirkvi blesovskej Danielovi Krmannovi staršiemu… šťastie prialo, ale nie na dlho, lebo r. 1663 pred pustošiacimi Tatármi utekal i so ženou a s deťmi do Trenčína, kde si bol dom kúpil. Na úteku obrátili sa do Omšenej pri Trenčianskych Tepliciach, kde sa mu narodil syn Daniel, potomný superintendent. Toho času bol farárom v Omšenej Matej Domko… Domko svojich hostí nechcel prepustiť od hodov cirkvi svojej, v týchto nebezpečných časoch slávených. Avšak Dan. Krmann starší, tušiac nebezpečenstvo, odoslal šestonedeľku manželku svoju do Trenčína, a že tu bol prítomný aj urodz. p. Bossányi, Krmannov kmotor, pripojil sa k nej na cestu; ale nešli zrovna do Trenčína, lebo to bolo pre Tatárov sem-tam behajúcich s veľkým nebezpečenstvom spojené, ale cez hory na Porubu a Ilavu. Sotva vyšli z fary omšenskej, dovalili sa ta Tatári a boli by istotne aj Domka lapili, keby nebol uskočil do záhrady a tam sa ukryl, a toľkým nebezpečenstvom prestrašený, za tri dni blúdil po horách, až sa konečne do Trenčína dostal. Daniel Krmann starší, nechtiac sa ďalej po horách zarážať, seba a svojich poručiac Bohu, odišiel do Trenčína… Stalo sa Božím riadením, že ho na ceste stretli niekoľkí stoliční ozbrojenci, ktorí sa pripojili k jeho vozu a sem-tam obletujúcich Tatárov srdnate odháňali, tak že sa šťastne do Trenčína dostal a spoločný s Trenčanmi los zakúsil. Keď sa tu za viac týždňov pobavil a Tatárov, na predmestie dorážajúcich, spolu s inými mešťanmi zaháňať pomáhal, vrátil sa do Blesoviec. Keďže však Blesovce cele vypálené boly, strávil aj s ľudom dlhý čas v horách… Matej Domko (farár omšenský) následkom pretrpeného strachu umrel“…

Že aj okolie bánovské r. 1663 spustošené bolo, dokazuje aj starý protokol mestečka Bánoviec, kde medzi iným toto čítame: „Za tohože Richtarstwy Andr. Fillo (1663), Turczy a Tatary excursij učynily do Uherskej zeme. Welyke Paleny… Prowodyce, Lidu množstwy mladych do Wezeny Prowodyce, starych ukrutne mordugyce. In summa suženym welikym a strachem wssy kraginu ne tolyko Uherskú ale y Morawsku a gine naplnyce. W tom Roku 1663. in Septembri Tatare do Mestečka Banowicz nasseho nenadale wpadnuce, Lidu obecniho Neco zagaly, Neco zmordowaly, P. Richtare Andr. Fillo rowne zmordowaly, Mestecžko wypalyly a mnoho bid a tesskosty učinily…“

Protokoly hradnianskeho (bánovského, alebo záhorského) ev. kontubernia sú dávno ztratené. Už koncom minulého storočia ich nebolo, ináče by ich zázračne pilný sberateľ takých listín Martin Lauček, dozaista bol do svojich Collectaneí odpísal. Zato máme vizitačné protokoly prvých superintendentov, počnúc od Eliáša Lániho až po Kalinku, a kde-tu roztrúsené zápisky. Tak vieme z Laučekových Collectaneí a z Tablicovho vydania „Pamět. Příhod Štěpána Pilaříka“ pag. 56, že keď Turci pustošili v okolí Bánoviec, a aj Prvotice vypálili a vyrabovali, zajali aj tamojšieho farára Jána Crispiho, a keď sa pokúsil útekom sa zachrániť, dohonili a zabili ho v Bánovciach pri hornom kostole, kde aj pochovaný leží. Všetky obce tohoto okolia boly vyplienené. Ba drancujúci Turci odvážili sa aj do slatinskej doliny a v popol obrátili toho času napospol z drevených chalúpok sostávajúce dedinky, vyrabovali a vypálili aj veľko-slatinský kostol. Mám odpis suplikačného listu (Litterae Intercessionales) z r. 1669, vystaveného obecným úradom veľko-slatinským Václavovi Kyseľkovi, nímž ho odporúčajú dobrodincom ako sberateľa milodarov na stavbu Tatármi rozrumeného kostola. Podávam ho tu v celom znení z Laučekovho priepisu.

„My Rychtary Zákupnj i s poctiwym Uradem nassjm, y se wssj Obcy k Cyrkwi Slatinskeg přislauchagjcy etc. Wssem wůbec gak duchownjho, tak y Panského Stawu lidem zdrawj, pokoge, a we wssech wecech požehnánj Páně hogného winssugjce, nasse modlitby a Služby wždy hotowe offerugeme.

Welikeg pochwaly a kresťanského gmena hodnj gsau ti lidé, kteřj wedle swég nagwětčj možnosti předně o chrámy Boské starost znássegj, a radegi swým wlastným nakladem, nežli od giných wyžádaným skazu chrámůw Swatých oprawugj: nebo to slaužj gak k sláwě Božj, tak i k užitku gegich wlastnýmu, a giným nenj také k obtjženj. Ale kdy gináče nemůže býti u těch, kteřj často okolo chrámu swého budowati musegj, a pro weliký nedostatek křesťanských Patronow a Dobrodincow na pomoc skrze swatau Almužnu wyhledáwati magj: gako se y při nassem chrámu, který gest k památce Swateg Alžbeti zastawený, takowý weliký nedostatek zwlasste nacházý, a který gest od Tatara pohana splundrowaný a spálený, gak zwony, oltář, škola, fara y wssecka poctiwa Osada, a wssecko nawniweč obrácené a zkažené. Protož k wěcy tak swateg a potrebneg společnau radau wsseckeg Cyrkwi nasseg, wyslali sme tohoto Poctiwého muže Wáclawa Kyselku, aby on statečně a poctiwě se chowagjce, y kamkoli od nás přicházegjce, buďto před Chrámem Božjm sedjce, buďto příbytky dobrých lidj s nassj pokladnicy nawsstěwugjce, porádne na náš Chrám žádal Almužnu. A protož wedlé neywetssj ponjženosti W. M. snažně žádáme, aby na tohoto nasseho wyslaného, dobrotiwým obljčegem pohlednauti, geho poctiwě přigati, k němu se sstědře prokázati, a nasse dobré předsewzetj napomáhati ráčili. Učinj w tom wěc člowěka křesťanského hodnau, nám potřebnau y užitečnau, Pánu Bohu pak wděčnau, očekáwagjce od něho odplatu, gak časnau, tak též y wěčnau. W giných wěcech W. M. Pánu Bohu w ochranu poraučegjce dobře a ssťastně mjti se žádáme. Dán z nasseg Obcy poctiweg Welikeg Szlatiny z domu Rychtářského, dne na Swatého Matěge Aposstola Páně, Roku Páně 1669.“

Postulati in subsidium has Intercessionales Venerabilis Contubernii sigillo et nominum subscriptione confirmare volunt

(L. S.)

Joannes Dureus Ecclae Ugroczensis Ecclesiastes Senior, Decani, Assessores et Alma Fraternitas Dietrictus Transmontani Comitat. Trenchinien.

V Laučekových Collectaneach (XXII, p. 199 — 203) je aj výťah z protokolu cirkvi ev. limbašskej pri Pezinku, kde sa tiež spomína, že r. 1663, keď všetky okolité obce Tatármi spustošené boly, aj v Limbachu 8 ľudí Tatári zabili. Tamojší farár Christian Müller toto vpísal do protokolu: „September. 17-y deň tohoto mesiaca bol v mnohých súsedných obciach, a tak aj nášmu Limbachu, pre nabiehajúcich Tatárov, veľmi nešťastný a krvavý; lebo z našej tunajšej evanj. cirkvi tyransky a biedne zosekané boly nasledujúce osoby: Václav Pokorný alebo Demüthig, súsed a bednár tunajší; starý Ján Bärisch, súsed tunajší, v 63. roku veku; Ján Pühler, súsed tunajší, v 60. roku; jeho ešte svobodný brat Wolf Pühler v 65. roku. Georg Creutz, obyvateľ tunajší, blízko 60-ročný. Dňa 18. okt. Oswalda Reutera, súseda a kurátora tunajšieho a jeho manželky Márie syn, menom Michal, umrel na úteku a bol tu pochovaný, vyplniac veku 13 rokov. Posledného decembra umrel synáček Matiaša Sackmayra z Zuckersdorfu, tamojšieho súseda a jeho manželky Kristíny, menom Tomáš, vo veku 13 dní, a bol pochovaný. Aj tohoto dieťaťa otec bol Tatármi zajatý.“ Protokol tento je nemecky písaný.

Týmito z rozličných súčasných rukopisov podanými a, ako otvorene a skrúšene vyznám, povykrádanými výpiskami, chcel som trošku posvietiť do tých dávnych, často bez rozvahy dobrými nazvaných časov, keď v našom kraji nikto nemal príčiny prílišne sympatizovať s Turkami, ktorí kdekoľvek sa ukázali, ukrutnosti páchali a pokojné obyvateľstvo do nevýslovnej biedy uvaľovali, mečom a ohňom pustošiac utešené Považie naše. Myslím však, že aj podanie pojednávania manželských pádov pred duchovným súdom evanjelickým, osôb, ktorým Turci manželky do zajatia odvliekli, trpelivým čitateľom nebude nevítaným, lebo im dovoľuje nazrieť do cirkevného súdobníctva vtedajšieho, ktoré je v kultúrno-historickom ohľade zaujímavé.

(Slov. Pohľ. 1894.)



[1] Podľa pôvodných protokolov trenčianskych ev. seniorátov.

[2] Tak stojí v protokole, čo to má znamenať: „Choď na lokne“ — nerozumiem.

[3] Či tento Borčičan skutočne priezviskom Švec sa menoval, alebo podľa remesla bol ševcom, nespomína sa; mne sa vidí, že bol ševcom. Aj vyššie spomenuté mená Mlynár, Kušnier, Kováč, sotva sú priezviská, ale remeslá. Tak sa to toho času zhusta stávalo, že vedľa krstného mena napísali miesto rodinného mena jeho remeslo, a pri takom označení osoby každý občan vedel, o kom je reč.

[4] „Subulcus“ radšej prekladám bežným slovom „svinský pastier“, než správnym síce a kratším, ale odporný a potupný význam majúcim „sviniar“; lebo sviniar v obyčajnej reči asi toľko znamená Slovákovi, čo Nemcovi „Schweinskerl“, a to je omnoho nižšia hodnosť, než Schweinhirt.

[5] Tu sa píše meno to Faix, a vyše Feyk.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.