Zlatý fond > Diela > Výber z článkov


E-mail (povinné):

Ľudovít Štúr:
Výber z článkov

Dielo digitalizoval(i) Marián Bednár.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 183 čitateľov

NEOPÚŠŤAJME SA!

1. časť

[14]

Nieto väčšej a svätejšej pravdy pre život jednotlivých ľudí i národov celých nad tú: Kto sa sám neopúšťa, nebýva opustený. Keď sa na daktorý národ pravda táto vztiahnuť môže, môže sa ona vztiahnuť na nás; keď dakedy bola pravda táto na čase, je ona na čase teraz pre národ náš!

Ktože sa opúšťa a kto sa neopúšťa? Opúšťa sa, kto o seba nedbá, kto na seba nepracuje, kto sa slepému osudu zverí, kto pri každej nemilej, nešťastnej príhode hneď ruky zalamuje a radiť si nevie, kto sa na iných spolieha, iným sa poddáva a podvrhuje; neopúšťa sa, kto sa o seba stará, o svoje šťastie sa domáha, pri nemilých príhodách, v nešťastí, nebezpečenstve hlavu neovesuje, ale všetku silu, aby to zlé, čo sa naňho valí, odstránil, premohol, prevládal, pozbiera a spotrebuje, kto sám na sebe stavia, na druhých sa mnoho nespolieha, ale sám vždy koná a pracuje. Tento sa neopúšťa a veru ani nebýva opustený.

Vlasť naša má viacej národov; jeden z hlavných národov sme my, na zemi tejto od nepamäti sveta prebývajúci a široko po nej rozložení. Od základu a sporiadania terajšej vlasti našej prežívame my tu, a nielen prežívame, lež môžeme smelo vyznať, prežili sme všetky tieto časy pre vlasť našu čestne, vydobudli sme si mnohé o ňu zásluhy a hodnými sme sa stali tých dobrodení, ktoré vlasť naša nám dáva, dáva a jako pevne veríme, i naďalej dávať bude. Nie je to vec ľahkovážna, je to vec do pováženia: národ slovenský v Uhorsku! Pozri, kto chceš, do histórie vlasti tejto: či nezapísali sme na každom jej liste naše skutky, naše činy a s nimi tam naše mená? Len rozostri a rozlož tieto listy a uvidíš tam všade znaky života nášho, našu usilovnosť, našu pilnosť, našu pracovitosť, uvidíš tam všade mená našich mužov, uvidíš tam všade pomníky života nášho. Či nehovoril duch kresťanský k národom, čo sa na zem túto preniesli a tuná usadili, ústami slovenskými? Či nebol to muž z nášho rodu, čo prijal do cirkvi Kristovej prvého kráľa krajiny tejto? Či nezvŕtal sa meč slovenský a neskrotil pobúrené pohanstvo oproti cirkvi Kristovej? Čí duch skrotil túlavých a sem i tam rabujúcich surovcov? Čí duch ich priviedol na pevné sedaliská a čia ruka naučila surových týchto bojovníkov miesto lúpeže žiť z orby v pokoji? Čia ruka viedla pluh po zemi tejto zarastlej a pripravila rodinám bytoviská a národom krajiny tejto postať pevnejšiu? Všetko toto sú stĺpy života slovenského v krajine nad kráľovským Dunajom, stĺpy, na ktorých ako na pyramídach hieroglyfmi, tak na nich písmom živým zaznačený je život a vybitý duch náš. A či junáctvo z nášho rodu necedilo krv, kedykoľvek surma vojenská sa schytila, za krajinu našu a nevykúpilo ju rodu svojmu? Tam pod Belehradom mohyly by si nasypal velikánske nad kosťami našich junákov, pod Belehradom, ktorý dostriekala krv padajúcich i víťazných junákov našich: "Belehrad, Belehrad, v tureckom pomedzi, Nejednej mamičky synáček tam leží, Ktorý dostrieľaný, ktorý dorúbaný, Ktorý, nebožiatko, koňmi došliapaný" ozýva sa i teraz ešte pieseň naša národná pod Tatrou, v ktorej žijú skutky národa. Z ktorého rodu povstalo toľko hláv múdrych, umných, učených, ktoré vodievali predok vo veciach cirkevných i občianskych a pokryli zásluhami pamiatku svoju v krajine našej - či sú nie naši Lodomerovci, Dudičovci, Thurcovci, Belovci, Prayovci, Rybínovci a iní bez počtu? Čia vernosť a oddanosť prevýšila našu ku vlasti tejto?

Máme teda veľké zásluhy o vlasť túto, o vlasť, ktorej sme od století verní pracovníci, verní synovia! Kde ale povinovatosti dobre sú vybavené, tam sú aj práva, a nám, ktorí sme verne vykonali povinovatosti naše, kto by chcel a mohol odriecť právo? To, čo sme vykonali, vykonali sme ako národ slovenský, to, čo žiadať môžeme, to, čo nám po práve prislúcha, prislúcha nám ako národu tomuto. Ten duch národa nášho, tak hlboko prejatý učením Kristovým, ten duch zvestoval zemi tejto a národom na nej zhromaždeným Božské to učenie; ten duch, národu tomuto vlastný, pokojný, práce pilný, veľkých namáhaní schopný, ten duch krotil mravy surové; tie ruky nie lúpiť, ale ťažko zo zeme živnosť vydobývať spôsobné,, tie ruky mozoľné viedli lemeš a pluh po hrudistej zemi tejto, tie ruky počiarali brázdami pustatinu tú zapustlú, ten duch, národu nášmu vlastný, hlboko-umný, ten hovoril v múdrosti Lodomerovej, vo výrečnosti Dudičovej, v rozsúdnosti Thurzovej, pilnosti a hlbokomyseľnosti Prayovej, Belovej a iných nepočetných, ten duch, keď príde na vec veľkú, keď ide o veci sväté, sebazaprenia a obetí najschopnejší, ten vysielal rady synov našich, aby padali za zem matku a vylievali za ňu krv vernú, krv drahú, ten duch viedol ich k zástavám, pod ktorými vydobývali slávu zemi tejto. Áno, na vnuknutie tohoto ducha robili a vykonali sme to, čo sme robiť a vykonať povinnosť mali, na vnuknutie jeho stáli sme čestne v rade synov vlasti, duchu teda tomuto patrí uznanie a patrí uznanie národu tomu podľa jeho ducha, ktorým oduševnený vykonal veci tieto. Máme teda právo žiadať, aby sa nám to, čo je nášho ducha, zachovalo, aby sa nám to nevytrhovalo, a tento duch žije v mravoch, v zvykoch, obyčajoch našich zdedených, žije v reči, národnosti našej starootcovskej, ten duch bystrý a hlboko pohnutý žiada si vzdelanosť, túži po nej z celej vrúcnosti a žiada si rovné, ako iný, práva, rovnú, ako iný, slobodu. Nieto vznešenejšieho a šľachetnejšieho túženia v národoch nad tieto a tam aj všade, kde sa hodnosť ľudská uznáva, podporujú a napomáhajú túžby tieto.

2. časť

[15]

Nedávno ešte v politickom hospodárstve národov panovala zásada takrečenej merkantilnej sústavy; brali sa podľa nej peniaze za vec jedinú národov bohatstva a majetnosti; do krajiny ich vniesť bola najväčšia starosť správcov krajinských, bola najväčšia ich usilovnosť. Keď sa ale peniaze za jedinú majetnosť považovali, myslelo sa, že len ten národ bohatne a zmajetnieva, ktorý čím viac peňazí si nadobúda a nasledovne, že každý národ chudobnie a na mizinu prichádza, ktorý jediný tento nazdávaný poklad majetnosti národnej od seba dáva a utráca. Na tento spôsob myslelo sa, že národ jeden len so škodou druhého k majetnosti a k bohatstvu prísť môže, skadiaľ, ako každý ľahko pozná, sebectvo a bezmierne baženie po jedinej tejto nazdávanej majetnosti vytieklo. Čas už, pravda, vyvrátil zásadu túto a naučil národy, že nie sú peniaze jediná ich majetnosť, ale len čiastka majetnosti, naučil ich tiež, že národ jeden so škodou druhého len na krátky čas zbohatnúť môže, keď ale druhé upadajú, upadajú i ony samy, naučil ich teda, že jeden každý národ tým sa lepšie má, čím sa i iné národy lepšie majú, čím sa i tie väčšmi pozdvihujú. Zásada táto je vonkoncom pravdivá a bije každému len trochu mysliacemu silne do očú; pri chudobnom, pri biednom sa neobživíš, ale obživíš sa len pri tom, ktorý sám niečo vládze. Keď sa národy o pravde tejto presvedčili, nehľadeli bohatnúť so škodou druhých, nezávideli iným majetnosti, ale dopriali im ju, čo už len z vlastného svojho osohu a úžitku. Tejto merkantilnej takrečenej sústave rovná je zásada tá, podľa ktorej sa myslí, že národ jeden tým vyššie sa duchovne povyšuje, čím druhý nižšie stojí, že vlasť len jedného národa povýšením a vzdelanosťou rozkvitá a toto povýšenie jedného že sa len so škodou a stratou druhých stať a vykonať môže. Tak jednostranná, tak nepravdivá a sebeckým duchom plná je zásada táto, ako tamtá v sústave merkantilnej, a jako tamtú čas vyvrátil, tak i túto istotne onedlho podkope a prevrhne. Horkýže vlasť len jedného národa povýšením a vzdelanosťou do kvetu sa privedie, horkýže sa národ jeden s druhého škodou a stratou napomáha, chybuje tam ešte vlasti veľmi mnoho do kvetu, a bezpečne istiť môžeme, že kvet vlasti bez napomoženia, bez povýšenia všetkých je nemožný. Čo za kvet, keď sú stá a tisíce zanedbaných, odhodených, opovrhnutých, čo za kvet, keď sú stá a tisíce bez citu a povedomia hodnosti ľudskej, čo za kvet, keď sú stá a tisíce len v slepúnstve, čo za kvet, keď sa tí len užívajú ako nástroj a nemajú za mak samočinnosti, samostatnosti a za veci všeobecné, za veci vyššie lásky a zápalu? Strom kvitne len vtedy pekne, len vtedy plne, keď sa jeho všetky konáre a haluze rozzelenajú a zakvitnú; vlasť tiež vtedy len do kvetu sa rozpustí, keď všetci sa starostlivo opatrujú, vzdelávajú, osvecujú, keď sa všetci ako synovia, ako nápadníci jedného dedičstva považujú. Bezpečne istiť môžeme, že ideme do toho veku, v ktorom sa táto pravda medzi národami ako zornica na nebi zaligotá, uzná, rozšíri a upevní, pravda tá, že národy vždy budú šťastnejšie, povýšenejšie, vznešenejšie, čím viac ich bude vzdelanejších, osvietenejších, šťastnejších a že nie je šťastie nad druhými sa vypínať a druhých utláčať, ale šťastie s druhými žiť, rovne vzdelanými, rovne šťastnými, rovne spokojnými; tak potom prasknú tuhé, bez citu ľady, stratí sa mrak, čo obzor národov kalí, padne sebectvo hnusné a uznanie jedných i druhých, zrozumenie sa jedných s druhými nastúpi. V starožitnosti žili národy jeden po druhom, žili po sebe; ale ide vek, kde budú žiť a znášať sa spoločne.

Videli sme, že máme teda postať vo vlasti našej, na ktorej sa život náš slovenský dobre a po práve rozložiť môže, videli sme, že máme pekné zásluhy o vlasť našu a že spôsobnosť našu k vyššiemu životu dokázali sme už dostatočne. Ale pozrimeže na ten život náš národný vo vlasti našej, ako je on tu ešte utúlený, ako zavrhnutý a naozaj hlivejúci: na komže leží vina tohoto, kto, za to zodpovedá? Nikto iný istotne, len my sami; my sami sme sa opustili, my sami sme sa svojho života odriekali; my sami sme sa so životom naším uťahovali a skrývali; my sami, hovorím, sme tu vina a za to len na seba samých nariekajme a žalujme. Kto sú tí, čo by z nás verejne boli povystupovali za život náš, povystupovali na mieste tom, kde sa o živote národov rokováva, kto sú tí, čo by tam boli vyslovili, že i my jako národ slovenský k životu sa hlásime, že i my uznanie národnosti našej a s ním túžby po vzdelanosti a osvete národa nášho slovenského vydobudnúť si chceme, kde sú, hovorím,, mužovia títo, kde sú zástupníci naši pred krajinou, vlasťou? Darmo sa budeš dopytovať, syn slovenský, na mená zástupníkov našich pred vlasťou! Prišli na nás časy zlé a smutné, vyhlasovalo sa, že národnosť naša tuto postati, tuto vlasti nemá, a - ochrancov našich nebolo! Ba práve tí, čo pošli z lona nášho, čo sú krv z krvi našej, na žalosť a hanbu našu do nás sa dali, tí národnosť našu odsudzovali, ba, práve prví boli, ktorí oproti národnosti našej hlas svoj pozdvihli. Takto, hľa, synovia rodu nášho z vyšších stavov opustili nás a nechali nás v blate a v potupe: či sme sa my teda neopustili samých seba? A či predsa nemal vskutku národ náš, či nemal zásluh o vlasť našu? Veď on postavil sa za vlasť túto či zbrojou, či umom, či silou ducha, on má i naďalej nezlomnú oddanosť a vernosť k vlasti tejto a náš život, národa vlasti verného, zásluh plného, mal by byť vo vlasti našej bez prítulku? Pútnik, keď ide svetom a dorazí vo víchrici do chalupy neznámeho cudzinca, nájde v nej prítulok, a my domáci, od století verní synovia vlasti, mali by sme byť v nej, za ktorú sme všetko urobili, v ktorej sa oddávna známe, s pokladmi našimi bez prítulku! A čo by stavy vyššie za náš národ sa hanbili, čo by stavy vyššie národa nášho sa odriekali? Či sme sa nevyznačili vo všetkom, či nemáme krásne schopnosti a veľkú, keď sa v nás prebudí, silu ducha? A kto kedy videl, žeby sa druhý za také, aké my máme schopnosti, za také, aké sme my vo vlasti vykonali činy, hanbiť mal? Či je nie práve ten poľutovania, ba práve potupy hodný, kto sa za takého hanbí a sa ho odrieka, či práve hanba na takého samého nepadá? A mlčme o schopnostiach, o zásluhách, o pekných stranách života nášho, či nemá každý prirodzený cit lásky ku svojim a či za tento cit dakto sa hanbiť, dakto sa uťahovať má? Či neodsudzujeme a nezatracujeme ľudí, ktorí sa svojich najbližších pokrvných odriekajú a za nich sa hanbia, či je nie hanba táto ledajaká, podlá a či duša šľachetná k pomoci svojim, keď upadli, keď túto pomoc potrebujú, sa nenakloní? Sto a sto zväzkov viaže i vyšších s národom naším, z ktorého povstali, a predsa tamtí nás opúšťajú! Odriekanie sa svoje a opúšťanie nás, pravda, oni rozličnymi vyhovárajú príčinami, a najmä tou, že sme my synovia otroctva a rabstva a že duch náš za otroctvom sa tiahne, že teda my v krajine; v ktorej ústavná sloboda panuje, miesta a prítulku nemáme a tak že sme duchom svojím vlasti našej cudzí. Hovorí sa toto, pravda, ale my na to odpovedáme, odpovedáme vážne a vyznávame smelo, že každá duša slovenská, ktorá len trochu myslieť počala, otroctvo a rabstvo najväčšmi, ako byť môže, si oškliví a že každá slobodu, nie, pravda, bezuzdnú a sebevoľnú, ale zákonnú a rozumnú si žiada. po nej túži. Nie sme my teda deti rabstva, ani takými byť nechceme, ale často tí, čo na druhých vinu zvaľujú, sami ju nosia. Boli časy a nedávno len ešte tie časy minuli, kde i vyšší synovia nášho národa láskavo pozerali na rod svoj a priznávali sa k nemu vrúcne a verejne. Na Teba nám tu myseľ padá, dakedy vysokopostavený slávny náš Rudnay, čo si sa verejne pred svetom k nám priznával a spismi svojimi, v reči našej národnej spísanými, ľud náš vzdelával, na Teba tu myslíme, Kluch starostlivý, Vurum rodoľubný, ktorí z vysokého prestola biskupské v Nitre národa nášho ste sa ujímali, na Teba, Belánsky vďačný, národu svojmu príchylný, a naposledok na Teba, múdry a učený náš Medňanský, ktorý si sa so starodávnym a prostým životom nášho národa tak rád zaoberal a verejne v rade krajinskej za syna nášho národa si sa vyhlásil. Myslíme na Vás, Suňogovci, Ostrošičovci, Illéšházovci, Révayovci, Súľovskovci, Juštovci atď., podpory dakedajšie nášho života národného; Ty sa nám tu pred oči staviaš, Peter Hrabovský, Ján Podmanický, Jób Zmeškal, Baltazár Pongrác, Ján Feješ, ktorí ste sa práve so spisovaním kníh v reči našej národnej zaoberali a národu svojmu pekné služby ste preukázali! Boli to časy inakšie, neprevrátené, keď ste vy ako jedno s národom naším pred svetom a vlasťou našou stáli, odchodné sú teraz časy, vyšší opustili svoj pomoci potrebný národ, zato ale predsa neopustila nás nádeja, že sa časy tieto zmenia a že i tí, ktorí nás dosiaľ opúšťali, naklonia sa k rodu svojmu, pomoci potrebnému, a odplatia sa mu za to, čo i oni z jeho rúk dobrého dostávajú. Ukazuje to šľachetnosť človeka, keď pomáha tomu, kto pomoc potrebuje, chladnosť ale a nadutosť, keď sa odvracia od pomoci potrebného. Za všetko dobré chceme sa my dobrým odslúžiť; máme schopnosti dosť, máme silu čerstvú, len rozviť toto všetko treba a uvidí svet, že mnoho dobrého vykonať môžeme pri ochotnej pomoci našincov. Nikto sa nezahanbí za nás a kto si k nám zastane, stáť bude s nami čestne.

3. časť

[16]

Keď nás takto, ako sme videli, vyššie stavy opustili, ostali nám len stavy stredné: meštianstvo, duchovenstvo, učiteľstvo vyššie a nižšie atď. Dosť je medzi nami miest, a to i ľudnatejších, ale mestá napospol vo vlasti našej upadli, stav meštiansky na právach svojich a tak aj na pôsobení hodne stratil, z pospolitého života do domáceho sa utiahol a v tomto žil a viazol. V meštianstve našom krem toho vzdelanosť a osveta ešte veru dosť málo sa rozšírila a miesto tých rozmohla sa v ňom dajakási polovzdelanosť a poloučenosť, ktorá miesto vedenia k vyšším a znamenitejším veciam, naopak, práve k ľahkovážnosti všetkých takýchto vecí a k upriamenosti za vecami nízkymi, za rozkošami života a napospol k sebectvu zavádza, všetko len vŕta a drobí. Od stavu tohoto v takomto položení nebolo možné očakávať zaujímanie sa za pospolitosť, za národ ako celok, zastávanie vecí vyšších, nad domácnosť a rozkoše života drahocennejších, znamenitejších. Opreli sa teda nádeje všetkých, v ktorých srdci iskra lásky za národ náš, sám seba opúšťajúci, horela, v ktorých mysli túžba, aby sa národu tomuto odvrhnutému pomáhalo, žila, opreli sa, hovorím, nádeje všetkých týchto na stav, národu nášmu pre jeho položenie najbližší, na stav duchovný a učiteľský, očakávajúc od neho poradu, pomoc a obranu národa klesnutého. Tajiť sa nemôže, okolnosti boli príkre, z jednej strany útok prudký a silný, z druhej len samá slabosť a opustenosť, zato ale položenie bolo pre ochotných a obetovaných vábivé, česť a sláva kývala mužným, pracovným zastávateľom, obrancom. Akože vyplnili stavy tieto tie na nich zložené nádeje, akože vykonali úlohu túto prácnu, ale peknú, odvážnu, ale na odmnenu bohatú, ako si zastali mužovia stavov týchto v živote našom? Známe dokonale všetko, čo sa v ohľade tomto v najnovších časoch robilo, považovali sme to veľa ráz a prebiehali všetko okom pilným, pozorlivým, súdnym, a po pilnom všetkého tohoto rozvážení, po súdnom všetkého tohoto prezrení vyvolať musíme: veru ste i Vy národ svoj slabo prikryli, veru ste i Vy národ svoj zväčša opustili! Povstanú tu, myslíme, hlasy a vyratovať budú skutky a zásluhy jednotlivcov zo stavov týchto o národ náš, vypočitovať budú ich namáhania, my ale ku všetkému tomuto s pokojným, ale prísnym okom odpovedáme a opakujeme ešte raz: zle sme obstáli pri pomoci Vašej! Nechceme my žiadneho zásluhy umenšovať, nechceme nikomu nevďačnosťou sa odmieňať, pevne sme presvedčení, že nikto vrúcnejšie od nás necení a neváži si jeden každý skutok, vykonaný za národ náš pomoci potrebný, ale musíme tu brať veľkosť okolností a celok stavov týchto, musíme tu do povahy vziať celkovitý život náš, a urobiac toto, nájdeme, že sa všetkým týmto život náš málo pohol, že sa všetko toto slabo života nášho dotklo, bo samé tieto skutky boli ešte len najviac pobočné, jednostranné, bez všetkej sily a odvážlivosti. Či sa nerokovalo v najnovších časoch vo sboroch cirkevných, školských, profesorských o veciach najdôležitejších, i národa nášho sa týkajúcich, či neboli všade v reči záležitosti naše národné, tam osveta a vzdelávanie, tu služby Božie a život náboženský národa nášho, tam vychovávanie mládeže, tu reč materinská atď. atď., či nerobili sa nám tam krivdy a či tu nekydali sa na nás posmechy, či inde nesypalo sa na nás osočovanie: a my akože sme zo všetkého toho vyviazli, čo sme pri všetkom tomto ochránili? Naozaj len to, čo sa nám tam vziať nemohlo, len ta iní nezasiahli, kam zasiahnuť nemohli, nie pre obranu našu, ale pre nemožnosť veci, a my sme naozaj len to ešte zadržali, nie čo sme si sami obránili alebo vydobudli, ale čo nám milosť alebo opatrnosť iných zanechala. Trpké, horké slová, ale pravdivé! Či sme nevyšli prázdni, čo sa reči našej materinskej pri vzdelávaní vyššom našej mládeže týka, zo sborov profesorských, školských, cirkevných? Či sme nestratili i to, čo sme pred tým mali, keď sa vo sboroch cirkevných vyučovanie reči našej materinskej, nehovorím, na gramatiku, ale len na homiletické cvičenie bolo obmedzilo? Akoby reč naša národná k druhým veciam ani potrebná nebola a národ náš nič iné krem rečníkov kostolných nepotreboval. Či sme nevyšli prázdni zo sborov našich cirkevných s prosbami a mnoho ráz opakovanými žiadosťami našimi o upevnenie napr. a utvrdenie národnej našej stolice v Prešporku? Či nám v mnohých týchto sboroch reč inú i do iných škôl nepostrkovali, ba práve v daktorých reč našu materinskú v službách Božích s inou pozamieňať kázali? Povedzte, keď kto viete, kde sme niečo našou silou zadržali a obránili, povedzte, či sme len s jednou jedinou našou žiadosťou a prosbou prenikli? Takto, hľa, ostalí sme na piesku, na ktorom teraz sedíme, očakávajúc, že prídu prúdy vôd mocnejšie a plavci na nich duchom silnejší, odvážnejší, ktorí nás do člnu svojho zachytia a ďalej na mocnom prúde života, karujúc rukami silnými, nás povezú!

Keď by človek do života súkromného prešiel a tam všetko to, čo sa o našom živote hovorí, načúval, myslel by, že na tieto reči bohvie čo vo verejnom živote nastať a čo sa tam pre nás vydobudnúť musí: tu zastrájania, tam hromženia, inde vystatovania a chlapenia sa, reči i rečnenia po domoch, po chyžiach bez konca; keď ale prídeš do verejného života, vstúpiš tam do dajakej rady, počuješ, že sa veci, nášho národa veľmi sa týkajúce, prednášajú, často útržky nám robia, krivdy rozličné sa stávajú, začuduješ sa, že hlas oproti krivdám z našej strany sa neozve, hlas k nášmu dobrému, k osohu a ku cti nášho národa sa neprehovorí; a prídeš na tie myšlienky, že tam nikoho z našincov, nikoho z našich rečníkov. Ale obzriže sa a uvidíš stoly nimi obsadnuté: kamže sa podeli tí pripravení, odvážni, vystatujúci, vyhrážajúci sa rečníci? Bolo ich tam na počet dosť, ale zaviazol duch. Spytuješ sa potom a dotieraš na nich, prečo veci naše nezastávali, čo sľuby a obecania nesplnili, prečo veci našej padnúť dali, aspoň ju nebránili? A tu počuješ: jedného, ako sa s veľkou rozhorčenosťou, v ktorej vraj hovoriť nebolo by nič pomáhalo, vyhovára; druhého, ako sa, že by všetky reči ešte veci len viacej boli škodili, ospravedlňuje; tretieho, ako príčiny svojho mlčania, že sa on za inými držal, na iných čakal, vyratuje; štvrtého, ako vinu svojho mlčania na svoje súkromné vzťahy a okolnosti uvaľuje. Krajania slovenskí, či neznamená toto nemilobohu opúšťať samých seba? Nič, všetky výhovorky tu nič nestoja a neplatia, všetky sú len zástera slabosti, ducha nízkeho a srdca babského. Kto je muž a muž šľachetný, ten so svojím presvedčením najmä tam, kde mnohým, kde jednému veľkému celku pomôcť môže, vždy a na mieste vystúpi; len človek slabúch, ducha a mysle otrockej a srdca babského, len ten sa pred druhými utiahne a myseľ svoju zatají. Takýchto ale ľudí, strachúňov a slabúchov, treba by bolo nie za stoly verejné, ale za pec ako baby usadiť a im za roveň takým, ktorí, keď do boja ísť majú, sem i tam sa ukrývajú, praslicu, aby na nej priadli, a nie do sboru mužov sa miešali, na hanbu poslať. Miesto verejných obrán zoči-voči mali sme my dosiaľ len obrany a zastávanie našich vecí len po domoch a najviac ešte keď kto vo spisoch za naše veci, i to bezmenných, vystúpil. Z pásma tohoto nášho upadania, odvrhovania a hanby vyvýšili mužovia tí hlavy svoje čestne, pozdvihli tí hlasy svoje k obrane a cti našej, ktorí naše krivdy, žaloby, naše prosby a túžby pred trónom najmilostivejšieho nášho kráľa vyslovili a ktorí na verejných miestach veci naše bránili. Málo je, pravda, mužov týchto, ale oni svedčiť budú za nás pred potomstvom, oni sú potechou a nádejou našou pre budúcnosť.

4. časť

[17]

Keď takto život náš za našich časov pokolenia terajšie jedny celkom a druhé zväčša opustili, čo ostalo tomuto životu nášmu ku podpore, komu mal úfať, na koho mal nádeju zložiť opustený národ náš? "Mladosť, tys' nádeja života!" a tak i život náš obrátil sa s nádejami, s túžbami svojimi k mládeži našej, v ktorej čerstvá vrie sila, k mládeži, ktorá nesie so sebou života budúcnosť. "Listy opadajú na stromoch a hora opustne," hovorí starý velebný spevec grécky, "ale príde zase jar, zase sa stromy ošatia listami a zase je život po horách, a tak je i s pokoleniami ľudskými," hovorí ďalej spevec velebný. Tak je istotne, staršie pokolenia hynú a odchádzajú, nové nastupujú a tie nesú so sebou zase nový život, s tými sa zase rozzelenáva pokolenie nové. Myšlienka nášho života je tiež mladá, je nová, v starších pokoleniach ona nevzbudila tú silu, ktorá sa k životu vyhľadáva, nepohla ona tak starými, už tuhnúcimi srdcami, ale pohla bystro pokolením mladým, srdcami sviežimi. K tebe to, mládež naša slovenská, obrátil sa najvrúcnejšie, najnádejnejšie mladý život náš: akože si sa ty, mládež naša, zvítala so životom týmto mladým, akože si ty nádeje jeho uskutočňovať počala? Nemohla sa ti dostať úloha peknejšia, krajšia od tejto, už za mladi byť najnádejnejším volencom života národa celého, a to národa upadlého, odvrhnutého; nemohlo sa otvoriť peknejšie pre teba pole od toho, na ktorom si si zastať a kde si pracovať mala na budúcom národa svojho šťastí. Či si ty, mládež naša slovenská, pocítila peknosť a šľachetnosť úlohy tejto, či ti zaihrali žily a zatrepotalo srdce nad touto postaťou, nad poľom týmto? Je pravda, mládež naša predtým alebo utúlená, primrazená, alebo svetáctvu oddaná, keď krídla života nášho šuchotať začali, novému tomuto úkazu prizerať sa začala a čokoľvek v nej nebolo alebo len cekom neznáme, tupé, alebo len z blata nezložené, dokola sa postavovalo a nad životom týmto sa vzbudzujúcim najprv sa tešiť, spievať, potom myslieť začalo; tamto sa zhromažďovala mládež v ústavoch slovenských, začala sa zaoberať s materinskou svojou rečou, s históriou národa svojho, začala účasť brať v duchovnom terajšom rozvíjaní národa, tuto zas kolá rozličné pilnosti a činnosti utvorila, slávnosti okrievania života nášho národného svätiť začala, inde sa posmechom a hanám na náš národ šplechtaným a hádzaným oproti postavila a ich s potupou odhadzovala: všetko toto znaky života sa chápajúceho, života nového. A šlo i ide rozvíjanie toto po stupňoch vždy ďalej a ďalej: samí prví ešte len s rečou materinskou sa zaoberali, druhí, za nimi nasledujúci, už národ celý ako živý objímať, ľutovať, preberať začali, ďalší už práve i k pekným obetiam, k peknému sebazapreniu, o jakom predtým za národ náš ani chyrovať nebolo, sa odvážili a tak česť utratenú nášmu národu sa nadobúdať zachytili - lebo len zásluha a obete, a obete a zásluha mávali, majú a len vždy budú mať česť a slávu. Všetko toto sú istotne nádejeplné znaky života a kto by chcel odoprieť tomuto všetkému dobrú vôľu a zárod lepšej budúcnosti? Ale koľko sa dosiaľ ešte len z mládeže našej prebudilo!!

Najväčšia jej čiastka sem-tam roztratená, rozhodená, ešte ani len nevie, k akému národu sa priznávať, komu sa do služby hotoviť má a v neznámosti svojej práve sa ešte i o ten prirodzený cit lásky k svojim, k národu svojmu pripravuje a pripraviť dáva, dáva si ho v srdci udusiť a potom takto spotvorená, neznáma, zaslepená ešte práve oproti svojmu sa stavia, na svojich hanu mece a kydá. Či je nie bolestné vidieť, ako sa mládenci z krvi slovenskej od svojich odštepujú a v zaslepenosti svojej nevediac, že sami na seba hanbu kydajú a sypú, zo svojich posmechy vystrájajú? Či je nie bolestné vidieť, ako zase iní mládenci slovenskí len tak kadeako živoria a za roveň hubám v tme horskej hlivejúc, stroja sa len preživoriť a ledabolo prevliecť svetom týmto? Takýchto je, pravda, najväčší počet. Keď ale nad týmito človeka žiaľ prejme, desať ráz väčšmi sa ešte rozžalostí nad tými, čo už i poznali seba a národ svoj a zahoreli zaň láskou, čo už i pripravovali sa k prácam za národ svoj, keď títo vstupujúc do života, zase ochabujú, slabnú a na všetko zabúdajú! Ťažko sa človek dorobí, aby som sa tak vyjadril, mládenca jedného slovenského, ťažko ho priviesť k vyššiemu poznaniu a napraviť k vyššiemu životu; vychovaný najviac v tesných a úzkych okolnostiach, vychovaný najviac od rodičov, ktorých najväčšia usilovnosť bola vychovať si synáčka k zarobeniu si biedneho mizerácko chlebíka zemského, ťažko sa tento k svetu novému, k duchu pospolitému pozdvihuje, s núdzou v ňom sa nájsť a v ňom zdomácnieť vie, a potom, keď už jak-tak sa s ním oboznámil, jak-tak sa v ňom našiel, či je nie najbolestnejšie, keď tento zase naspäť do svojich predošlých obalov klesá a zase sa s nimi ovíja? Čože potom môže byť zo života národa, keď je najväčšia časť jeho synov ešte neznámych, neumelých, zaslepených; druhá menšia čiastka málo, ledabolo prebudená; tretia, najmenšia, vzbudených a keď aj z týchto ešte najviac zase len do telesného života sa zarýva alebo do svetárstva sa púšťa a kadeakým balvanom slúži?! Keď by si počul mládež našu prebudenejšiu v jej schôdzkach, v jej sboroch, čo to tam za reči bystré sa ohlasujú, čo sa tam všetko za predsavzatia nasnujú, čo sa tam všetko nasľubuje, naukladá, a po čase obzriže sa, či z tohoto dačo sa uskutočnilo, či z tých sľubov, z tých predsavzatí dačo sa splnilo, a k tvojmu žiaľu uvidíš, že splnilo a sa vykonalo - málo alebo nič ! V tých sboroch, v tých schôdzkach bol by si myslel, že tí mládenci, keď vstúpia do života, hory prelomia, že tá práca pod ich rukami len horieť bude, a pozorujže, čo sa od nich vykonalo, a uvidíš, že z toho všetkého sa uskutočnilo málo alebo nič! Ani chýru dakedy o tých mladých zapálencoch nepočuješ, tak býva často po ich roztratení sa, tak sa za nimi zavrie, keď vstúpia do života, ako keby si hodil kameň do vody. A keď sa zídeš potom s takýmto dajedným v živote a vezmeš ho na reč, čo vykonal, karháš ho, prečo sa tak opustil, čože za odpovede podostávaš? Jeden ti povie : To boli len mládenecké sny tie naše mysle, tie naše predsavzatia; druhý, že si on všetko inakšie predstavoval a že v živote všetko je inakšie; tretí, že sa o seba postarať musel a že by mu v tom jeho predošlé predsavzatia boli prekážali; štvrtý, že ženu pojal, sa vyhovára; piateho baženie po márnom svetskom povýšení zaviedlo; šiesty v svetáctve utonul atď. atď. Keď ale hlbšie pozrieš a spytovať budeš úkaz tento, spytovať budeš, čo je za príčina, že naši mládenci toho takrečeného cieľa chytro podochádzajú a sa v živote nemilobohu opúšťajú, poznáš, že tá hrubá telesná kôrovitosť života nášho mocne ich ešte k sebe priťahuje a duše i prebudenejšie zase len si podvrhne a ich zahrúži, poznáš, že málo ešte mužov duchom veľkým v našom živote, ktorí by na tieto výrastky života nášho mocne pôsobili a ich v živote zadŕžali, poznáš, že u samých týchto mládencov málo bolo ešte opravdivej vzdelanosti, málo šľachetnej vôle, ale že to všetko ešte bol najviac zápal detinský, rozpálené hlavy bez presvedčenosti, chvastúnstvo. Zo zástupu takýchto rozpálencov strmieť a stáť zostávajú v živote len umy vyššie, srdcia naozaj hlboko pohnuté, vôle šľachetné, týchto ale, ako sme riekli, je málo, sťa dakoľko ostrovov na šírom širokom mori!

Mládenci naši slovenskí, veľká je práca naša, hlboko, ďaleko za inými stojí národ náš, veľká je práca naša a duch k nej treba alkajský; vo všetkých kútoch a na všetkých stranách je mnoho čo robiť, vo všetkých kútoch a stranách má každý mnoho naprávať, zmužte sa teda, mládenci slovenskí! Aby ste ale zápal opravdivý za vec dobrú si nadobudli, treba Vám v mladosti privyknúť k práci železnej, treba Vám v mladosti poznať život ľudstva a národov, treba Vám sa učiť vzývať a ctiť vznešené poklady ľudstva, život duchovný národov, treba Vám v mladosti zahorieť za všetko šľachetné a od každého výstupku, od každého nemravného kroku ako od pary pekelnej sa vystríhať, treba Vám už v mladosti k obetiam, k sebazapreniu privykať. Takto potom ubezpečení budete proti útokom svetárstva a nebudete padať v živote do kaluže podlosti a ničomnosti. Nič veľkého, nič pekného, nič šľachetného sa nevyviedlo bez obete, len slabúch sa k obetiam naučiť nemôže, ale duša vznešená horí po nich, lebo práve v obetiach svoju silu, svoje panstvo duch ukazuje. Mládenci naši slovenskí, nie je človek len z hliny, ale vdýchol doňho Boh i ducha svojho, nedajteže sa pod jarmiť telesnému životu, ale rozduchujte v sebe tú iskru vyššiu a verte, že človeka a národa vznešenosť len v živote vyššom, v živote duchovnom záleží. Čo by žil človek i roky Matuzalemove a nedal sa v živote viesť duchom, žil len život obecný, život nízky na zemi!

5. časť

[18]

Neopúšťajme sa, krajania slovenskí! Toto musí byť teraz heslo sväté nášho života. Aby sme sa ale neopúšťali, musíme mať pevnú, nezlomnú dôveru k samým sebe, pevnú dôveru k našim silám, k nášmu životu. Vtlačme si to jeden každý najhlbšie do srdca, vtlačme si jeden každý do duše tú pravdu svätú, že nikto nám k šľachetnejšiemu, k vyššiemu životu nedopomôže, jestli si nedopomôžeme my sami, že nikto nás od úpadku neochráni, jestli sa neochránime my sami. Balvan bez sily, čo by sa ako na nohy staval, skvacne len zase naspäť a prehodí sa, a za roveň tomuto i každý človek jednotlivý, každý národ. Táto pevná, nezlomná dôvera k nám samým, k našim silám, k nášmu životu vyslovená je teraz v našom najnovšom usilovaní, v usilovaní tom: vzdelať a povýšiť národ náš nárečím naším vlastným, rečou našou starootcovskou, rozviť a stvoriť samotvorný, samostatný život slovenský. Známo je všetkým, že dosiaľ kmeň náš slovenský z ohľadu reči spisovnej, tohoto spojiva duchovného života každého národa, sa na dve strany rozpadal, z ktorých jedna väčšia k nárečiu nášmu domácemu sa pritúlila, druhá menšia inokmenným nárečím, takrečeným biblickým alebo českým si pomáhala. Pod opatrovkyňou touto, nárečím tým biblickým, život náš slovenský len takrečeno hlivel a živoril, obmedzený súc len na kostol a na literatúrku malú. Rozpadanie sa toto národa nášho na dve strany z ohľadu spojiva a vyslovovateľkyne duchovného života bolo pre nás veľkým nešťastím a znakom, že sme ešte neprišli k povedomiu tomu, že my ako národ žiť chceme, že sme ešte nemali vôle za život náš. Žiaden národ sa na nohy postaviť nemohol prv, lež nabral vôle k životu vlastnému, lež uvedomil si to, že je on národ jeden, jedna mravná osoba. Prišli sme teraz k povedomiu tomuto, prišli sme k vôli tejto, a preto prekážky tie, ktoré nám teraz na ceste stáli, odstrániť, zničiť, priehrady tie, ktoré nás z ohľadu tohoto oddeľovali, najsilnejšou vôľou rozhádzať a roztrhať musíme, preto čokoľvek je vôle a sily v nás, na toto ju teraz vynaložiť a tak musíme zobrať, žeby sme priehrady tie jedným, ak možno, uderením zničili. Život a národ náš je a musí byť slovenský, spojivo života tohoto musí byť vlastnosť a majetnosť samého nášho národa, musí byť teda reč naša starootcovská. Týmto, ako sme už povedali, vyslovuje sa aj pevná, nezlomná dôvera k nášmu životu, pevná a nezlomná dôvera k našim silám, bez ktorej, ako sme riekli, ani sa pohnúť a o živote našom ani hovoriť nesmieme. Na tento spôsob zastaneme my si tu sami na divadle, nebudeme sa na nikoho držať, na nikoho spoliehať, zato ale práve my sami všetky sily, ak chceme žiť, napnúť musíme a bez toho napnutia síl našich, čo by nám kto ako pomáhal, neožijeme, k životu neprídeme a sa nezmôžeme, zato každý sa musí priraziť k našej reči starootcovskej, k našej krásnej, plnej sily a plnej zvuku slovenčine, ktokoľvek je za život náš, ktokoľvek má chuť k práci, ktokoľvek má vôľu k obetiam, ktokoľvek má silu čerstvú, ktokoľvek má vôľu za nás šľachetnú. A prirazia sa krem toho k reči našej národnej, alebo, čo je všetko jedno, k životu nášmu slovenskému, všetci tí, ktoríkoľvek sú umom bystrejším obdarení, ktoríkoľvek nechcú mať z nás povrheľov a povržencov, ale osobu mravnú, ktorá sama v sebe má cenu a vážnosť.

Reč biblická oproti tomuto životu nášmu mladému je u nás starožitnosť, súc dosiaľ obmedzená, ako sme už povedali, na kostol a malú literatúrku. Vznešený je život národa cirkevný, ale má národ ešte i druhé strany života, máme my ešte aj iné strany života nášho národa, máme život školský, máme život spoločenský, máme život občiansky; vo všetkom tomto a vo všetkých týchto oddieloch musí národ žiť, keď žiť má, inakšie len živoriť a jako zelenina po zemi sa plaziť bude. S nárečím biblickým bola u nás spojená nečinnosť národná, a preto aj naša odhodenosť a ukrytosť, spojená tak, že sme pod časom panovania tohoto nárečia u nás my vyššie nežili, ale odhodení, od iných a od seba samých opustení boli. Nie, nechceme, Boha sa dokladáme, nechceme byť viac takto odvržení, nechceme byť viac opovrheľom sveta, ani nechceme, aby náš život len na kostol a malú literatúrku bol obmedzený, ale chceme, aby život náš národný vždy viac a viac sa šíril a do všetkých strán vždy diaľ a diaľ prenikal. Kto je za toto všetko, ten sa musí chytiť reči našej národnej, starootcovskej, bo tá u nás má postať, tá u nás má zem, a s ňou má postať a zem i život náš. Naproti tomu kto za toto všetko nebude, ten nebude ani za reč našu národnú, ten sa bude obracať k reči tej, ktorá je u nás, ako sme už riekli, oproti mladému životu starožitnosť; bude teda za reč biblickú alebo českú ten, kto chce, aby sme sa i naďalej len túlili, ukrývali, aby sme sa i naďalej len strkať dali a povaľovali; bude za reč biblickú ten, kto chce, aby i naďalej národnosť naša len na kostol a na literatúrku bola obmedzená; bude ten, kto nemá chuti k práci, kto nemá žiadnej chuti k obetiam, ale kto len na pomoc od druhých čakať a vyzerať bude a sám bude ledabolo živoriť. Podľa tohoto rozdelí sa teraz na krátky čas život náš, a na jednu stranu stanú tí, ktorí majú silnú vôľu za život a za všetko, čo k životu potreba, na druhú, ako sme už riekli, vôľe nevoľné, umy krátkozraké, a teraz ešte k tomu pridáme, aj svojhlavci. Napredok ale už považujeme otázku túto za rozhodnutú a pevne, najpevnejšie sme o víťazstve našej reči národnej presvedčení, bo všetko, čo sa len mladého hýbe na Slovensku, všetko teda, čo budúcnosť so sebou nesie, všetko je za reč našu národnú, alebo inými slovami, za život náš samotvorný, za život drahý nášho národa. Lomonosov veľmi krásne a pravdivo povedal, že pri premene reči nejde len o premenu samej reči, ale ide o život nový, bo vskutku s premenou reči vystupuje iné povedomie, iná vôľa a na tomto vec hlavná záleží.

Všetky pokusy oproti tomuto sa rozprasknú ako črepy na skale a beda by nám aj bolo, keby sa nerozpraskli, bo nič by nebolo z nášho života a všetko, čo je koľvek vôle v našom národe za život, všetko by sa zrazilo. Opakujeme, že s naším terajším skutkom je život náš naj hlbšie spojený a že keby sa naše terajšie predsavzatie nepodarilo, preseklo sa všetko a nemôže byť viac reči o živote našom. Nežiadame my od tých starších pánov, ktorí s biblickou českou rečou u nás život svoj trávili a na ňu celý svoj život privykli, nežiadame to, aby oni k mladému nášmu životu celkom sa sklonili a naše poprijímali; sláviť ich budeme v ich vysokom veku, keď to urobia, ale - ako hovorím - od nich toto, ktorých zásluhy o nás v plnej miere uznávame a ctíme, nežiadame, žiadame ale, a to s celou sviežosťou a so zápalom, žiadame to s mužskou vôľou, aby nám v počínaní našom, keď ho aj nenapomáhajú, neprekážali, bo istotne tak si berú na svedomie vec veľkú a hriech, hriech veľký by to bol teraz robiť akokoľvek, čímkoľvek oproti povstávajúcemu životu nášmu. Majú daktorí nedôveru preto oproti tomuto nášmu počínaniu, že sme národ neveľký, ale nedôvera tá, hovoríme s úplnou presvedčenoťou, je bez všetkého základu. Dosť nás je; sme národ viacmiliónový, a národ viacmiliónový nevedel by si zadržať život duchovný? Či by takýto národ mal len najmenšiu iskierku života? Nie, nemal by žiadnej a keď by tejto nemal, čo by mu iní akokoľvek pomáhali, nič z neho nebude, ale len padne a skvacne. Na počet, na masu sa len ohliadať, to je nedostatok vlastnej sily; nie počet a masa, ale vôľa robí všetko. A nás, chvalabohu, toľko je, že pri vôli pevnej, pri vôli k obetiam my život národný, jak treba, jak sa patrí, stvoriť môžeme. Lužičanov je nie viac od pol druha stotisíc a tí teraz začínajú vlastnú literatúru, držia si vlastné dva časopisy; nás je dvadsaťráz viac, a my by sme nevedeli udržať život náš! Hanba, večná hanba by nám bola! A keby to vskutku tak bolo, každý syn národa nášho, a to právom, hanbiť by sa musel za svoj rod ničomný. Čo to tam stojí vyratovanie počtov, čo to tam stojí vyratovanie, napr. koľko je Slovanov na svete, vyratovalo sa to len preto, že málo bolo vznešených skutkov, s ktorými by bolo možné bývalo slávu zaopatriť Slovanom. Sláva, ktorá sa nemohla nájsť v činoch ducha a vôle, hľadala sa vo veľkosti masy, vo veľkom počte, vyratovanie ale masy v počtoch bez skutkov je len chvastúnstvo. Malý bol národ grécky na počet, veľký na činy, na skutky, na slávu; ohromný je národ čínsky, 350 000 000 duší majúci, celý ale tento národ ohromný je mužík na piaď, je len takrečeno šepleta v histórii a v ľudstve. Dosť nás je, dosť mnoho k rozvitiu samotvorného duchovného života, majme len vôľu pevnú, neodťahujme sa od obetí takých alebo takých a spojme sa raz vedno. A vidíme už, že vôle šľachetné všetky si u nás ruky podávajú, všetky sa dovedna spojujú. Symbol spojenia nášho je reč naša národná, heslo našej vôle života. V samom ale spojení našom, v reči našej národnej, všetko sa viac vyrovnáva, všetko k sebe prichodí. Sú tu už len maličké rozličnosti, ale chceme všetci jedno a chceme národu nášmu dobre, tak sa skoro všetci úplne vyrovnáme, všetci si jeden vedľa druhých dokola mocne zastaneme a k životu nášmu sa prichytíme. Takto, úfame sa, keď nás vidia všetkých vyrovnaných, pristúpia i tí, ktorí z nedôvery k počínaniu a k životu nášmu k nám dosiaľ pristúpiť nechcú, ale za reč biblickú stoja, úfame sa, pristúpia ešte k nám i títo a tak zásluhy ich dvojnásobným požehnaním sa okorunujú, dvojnásobnou vďačnosťou, vďačnosťou horúcou, najvrúcnejšou sa im od rodákov svojich odmenia!

6. časť

[19]

Teraz ale, keď ideme zastať osebe, teraz, keď si sami vlastnú postať vydobúdať začíname, teraz nám musí byť heslom najprenikavejším, každodenným, svätým: neopúšťajme sa! Neopúšťajme sa nikde, neopúšťajme sa v ničom, nech nikto neodstupuje, nech nikto neoddieľa sa od nás. Každý, akéhokoľvek stavu a veku, nech si zastane k nám, nech pracuje na povýšení, ušľachtení života nášho. Vyšší nech sa neodcudzuiú od nás, ale nech nás uznajú za svojich a podporujú usilovanie naše, starci nech povzbudzujú druhých k práci a požehnávajú pracovníkov, mužovia nech pracujú, mládenci nech k práci privykajú a pohliadajúc s úctou k predošlým pracovníkom, sami nech sa na postať vyššiu stroja. Neopúštajme sa nikde; zachyťme každý, kde čo môžeme, na každej strane, v každom kúte, všade jesto práce dosť a tak treba mnoho namáhania. Kam koho kde osud hodil, tam nech si nájde miesto, tam nech si nájde pole k práci. Daromné sú to vyhovárky na miesto, na okolnosti, človek pracovitý všade si nájde miesto, všade si postať utvorí. Neopúšťajme sa v ničom; kto k čomu spôsobnosti má, nech to zachytí, nech sa tomu oddá, všade je krásne a slávne pracovať, pracovať čokoľvek dobrého, robiť v akomkoľvek okrese, hnusota je len lenivieť a hlivieť. Neopúšťajme sa v ničom, hovorím, zastaňme si, kde treba, mužne, položme, kde treba, všetky možné, akékoľvek obete. Nezmyselnosť a bláznovstvo je chcieť, aby sa bez veľkého namáhania, bez veľkých obetí niečo vydobudlo, dačo stvorilo, najmenšia vec stojí obete; a kdeže povýšenie jedného národa ! Treba tu obetí, treba tu sily, treba tu mužného všade sa postavenia, a keď na to príde, bránenia veci našej; slabosť, chabosť a k tomu nerozum je odvolávať sa a žiadať právo bez mužného vydobudnutia si práva a jeho zastávania. Právo je najvznešenejšia majetnosť človeka a náleží mu, ako náleží aj celku, náleží mu ale len pod tou podmienkou, keď si ho zaslúži. Či je nie pravda, že každá najmenšia vec nadobudnúť a ochraňovať sa musí, a právo, najvznešenejšia majetnosť človeka, malo by len darmo prísť, malo by sa dakomu len za to, že on krik robí a naň sa volaním domáha, nadeliť? Nie, kto len takto si právo žiada, ten ešte ho je nehoden, ten ešte nevie ceniť vznešenosť jeho. Neskladajme teda ruky a nevolajme len, nebedákajme, ale pracujme, robme, a kde treba, zastaňme sa. Ale u nás bolo to dosiaľ tak, žiadalo sa všetko bez práce, bez namáhania, bez obetí, a keď chýr sa dajaký o dobrej pre nás dajakej zpráve rozniesol, tu dali sa do žiadosti, do vzdychania: "Ach, keby to len ozaj bolo, ach, keby sme to len dostali!" A málokto hovoril: "Budeme na to robiť, budeme sa za to usilovať, budeme za to s celou dušou." Netreba bedákať a vzdychať, bo tie vzdychy, ktoré len babám dobre svedčia, tie toľko urobia životu ako slabé vetríky múrom pevným. Nevzdychajme teda a nezalamujme ruky, ale majme sa do práce, čo akej tvrdej, čo akej ťažkej.

Neopúšťajme ešte naposledok vec pospolitú, všeobecnú pre malicherné naše osoblivosti, pre naše osôbky. Čo sa nám aj za vec našu poubližuje, čo sa nám aj krivdy od samých našich porobia, nenechávajme zato vec dobrú, vec všeobecnú, ale držme sa jej pevne, nezlomne. Vyššia je vec národa celého, vyššia je vec celku nad jednotlivé osoby a čo nám aj jednotlivci poubližujú, zato nám ešte neubližuje vec sama. Uzná sa šľachetná a dobrá vôľa naša od iných, uzná sa neskôr, čo ako pozde. Ale u nás to dosiaľ tak išlo: urazení jednotlivci od našich hneď opúšťali vec samú a opúšťali sa, alebo práve, keď sa im vôľa ich v tom alebo inom nevyplnila, hneď sa od veci odriekali, hneď ju opúšťali. Krajania slovenskí, všetko toto je slabosť a podlosť nás samých; čas je už, aby sme sa tejto slabosti a podlosti odriekli, odriekli prísne, bez odvolania. Za túto našu slabosť prichádzali sme u iných do potupy, vidiacich, ako sa ľahko pri všetkom rozpadáme, ako nás je ľahko pri všetkom rozdeliť, oslabiť, rozohnať. A k tomu ešte takíto osoblivostkári, takíto slabúsi stávali sa naposledok len nástrojom iných, dali sa potrebovať proti nám.

Z druhej ale strany nedajme ubližovať našim, netrpme krivdy a osočovania, nedajme ubližovať a búriť proti tým, ktorí najmä naše veci vedú, ktorí sú práve v najväčšej, najživšej činnosti, ktorí potrebujú dôveru národa. U nás ale dosiaľ často trebársaký kadekto sa proti svojim a pracovníkom našim najčinnejším vypínal, proti nim búril a brojil a oproti nápadom zvonku, tam, kde by sa obrana bola vyhľadávala, mlčal a sa jako zajac, ako baba krčil. Proti svojim brojiť a búriť, proti iným, kde treba brániť, mlčať a krčiť sa, je nie menšia od tamtej slabosť a podlosť. Čo aj tí, ktorí naše veci vedú, chybia, preminúť a počkať treba, s časom sa to všetko vyrovná, nie ale zaraz vstávať, bo tu sa rana celej veci zatína. Buďme takíto a tak sa istotne neopustíme, majúc pri tom všetkom ducha k obetiam hotového.

Národ, ktorý za život svoj všetko, čo je možné, neurobí, neposvätí, neobetuje, ten je nie hoden života, ale hoden - aby medzi iným ľudstvom na hanbu nestál čím najskoršieho zničenia.



[14] 14; Prvýkrát uverejnené: Slovenskje národňje novini, 54. číslo, 3. február 1846

[15] 15; Prvýkrát uverejnené: Slovenskje národňje novini, 55. číslo, 6. február 1846

[16] 16; Prvýkrát uverejnené: Slovenskje národňje novini, 56. číslo, 10. február 1846

[17] 17; Prvýkrát uverejnené: Slovenskje národňje novini, 57. číslo, 13. február 1846

[18] 18; Prvýkrát uverejnené: Slovenskje národňje novini, 58. číslo, 17. február 1846

[19] 19; Prvýkrát uverejnené: Slovenskje národňje novini, 59. číslo, 20. február 1846





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.