Zlatý fond > Diela > Výber z článkov


E-mail (povinné):

Ľudovít Štúr:
Výber z článkov

Dielo digitalizoval(i) Marián Bednár.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 183 čitateľov

KDE LEŽÍ NAŠA BIEDA?

1. časť

[20]

Hovoríte, že ľud slovenský je opustený, otupený, nedbanlivý, otrocký, unížený, že sa za zlým ťahá, o dobré, čo sa mu aj hlasite predkladá, nehrube stojí, ba proti tým, ktorí ho k nemu viesť chcú, povstáva; hovoríte, že tento ľud sám seba opustil, že mu nieto rady a pomoci. Tak hovoríte zlí i dobrí, pretvárliví a úprimní priatelia ľudu nášho. Áno, hovoríme i my: ľud náš je všetko to, a ešte viac; opustil sa ten ľud náramne, nenatrafíš v ňom často ráz - čo bys' koľko matal - iskry ľudskejšej, ale nezrovnávame sa v tom s vami, že by mu nebolo rady a pomoci. Žiadať, aby sa človek, sem a tam strhaný, ubitý, ubiedený, o lepšom nepoučený, žiadať, aby človek, ktorý si na celej svojej púti zemskej slobodnejšie nevydýchol, ale ustavične len lomozil, najviac vo službe druhých hrdloval, doma sa trápil a bedáril, vonku sa klaňal a plazil, žiadať, hovorím, aby takýto človek bol zaraz, keď zachcete, k dobrému náklonný, šľachetnejších citov schopný, aby teda zaraz svoje staré hriechy odložil, po vzdelanosti túžil, na svojej cti si zakladal, je smiešnosť, ľahkomyseľnosť, netrpezlivosť, a dobre vec povážiac, i nespravodlivosť. Nevyrastie ti šľachetnejší, poludňajší strom pod mračným a studeným podnebím, ani naše ovocie nevydarí sa ti na ďalekých polnočných ľadových stranách, a tak veru ani človek neostane ľudským, len tam, kde všetko to, čo cit jeho hodnosti udúša, sa odstráni, kde sa mu slobodná cesta ku známostiam otvorí, kde mu iní v ústrety, nie ako opovržencovi a odhodencovi, ale ako osobe mravnej, blížnemu a priateľovi, prichodia, kde iní v jeho nevedomosti nie pokrývku pre svoje úskoky, pre svoju korisť, ale jeho samého nedostatok a škodu hľadajú. Dobreže ale pozrime na ten náš ľud, v akom bol položení do terajších čias? Čože ho malo pozdvihnúť a povýšiť, čože ho malo k sebevážnosti, k ušľachtilejším mravom, ku známostiam doviesť, či to v službe iných robotovanie, či to pri panštinách bývalé drábskych palíc nad jeho hlavou sa zvíjanie, či to časté v pravotách, súdoch odstrkovanie, či tá myšlienka, že nemal nič vlastného a že žil tu, aby žil, a svet len ledabolo prežil, či tie naše, napospol hovoriac, biedne a mizerné školy, či vari dáke väčšie so svetom obcovanie, dáky obchod, dáke znamenitejšie susedstvo? Ak by toto malo národy k dačomu doviesť, to by istotne bol náš národ ďaleko priviedol, lebo sa toho všetkého dostatočne naužíval, čo ale toto z nášho národa urobilo, vidíme teraz na ňom nadostač, bo bez ohľadu rečené, všetkej tej opustenosti, nízkosti, otrockej podlosti, k lepšiemu nespôsobnosti, zaťatosti a zostávajúcnosti vo zlom žiadna iná tak je nie príčina ako náramná a dlhotrvanlivá nášho národa služobnosť a s touto služobnosťou spojený nedostatok každého lepšieho vyučovania. Tu, tu, tu leží bieda naša!

Preto sa náš národ tak uťahuje, krčí a otrocky plazí, toto je jeho nemoc, ktorá sa v rozličných spôsoboch ukazuje, ale v jednej a tej samej príčine koreň svoj má. Či vari stadiaľ mal nabrať náš ľud mužnosti, že keď pri nátisku, pri ukrivdení smelšie slovo povedal, dosť ráz ho za to po ústach pliaskali; či vari za to mal sa odriecť starých hriechov svojich, že mu ustavične len príležitosti k nim zavdávali a ho na ne zvádzali, či vari za to sa mal dačoho chytať, že nič vlastného nemal, či vari za to mal ľudskejšie žiadosti a šľachetnejšie city pokázať, že od rána do večera, od narodenia do smrti mu "ty taký a taký!" tie najhoršie prezývky opakovali a celými kopami naňho sypali, pri každom hnutí a ukázaní svojej vôle ho do medzí raz navždy vymeraných naháňali a krem trochu známosti o Bohu málo k čomu ďalšiemu ho viedli, so stavom samého seba, so svetom neoboznamovali? Div by veru bol, keby náš ľud inakší bol, ako je, a kto myslí, že ho dvoma-troma dobrými slovami, dvoma-troma dobrými príkladmi zaraz z tej necitnosti, z tej sebaopustenosti vyvedie, ten nepoznal celú tú kliatbu, ktorá na ňom hlboko leží. Dlho to, ďalekými cestami, pustými horami ide odklínač a pomocník v povestiach našich, aby prišiel ku svojim dobre známym, mnoho on to robí, prestáť a vytrpieť musí, aby pomohol z kliatby svojim druhom, svojim bratom, tak sa veru i my musíme mnoho ustávať, aby sme pomohli tomu skľúčenému, od dlhých časov dobitému ľudu, tým našim druhom, našim bratom, musíme tu mať vôľu čistú a trpezlivosť železnú a len tak sa nám podarí slušnými spôsobmi vyviesť našich z toho biedneho stavu, v ktorom mnohí sa už od neho celkom odoznali, opustili a opovrhli ho, a aj my sami - čo lepšie s týmto ľudom myslíme - v ustrnutí nad ním sme sa boli dopoly od neho odvrátili.

Ktorý ale národ v podobných okolnostiach bol inakší; či boli lepší Gréci, či sú lepší Írovia v služobnosti, či tí tiež do rovnej podlosti nepadli, o šľachetnejšie a ľudskejšie city neprišli a samých seba tiež nezadávali a neopúšťali? Tie isté príčiny, tie isté úkazy. Všetkej opustenosti - ako sme už povedali - hlavnou príčinou bola a je tá dlhotrvanlivá služobnosť ľudu nášho, tá ťažká urbárska služba a s ňou spojené pomery a okolnosti, tieto ľud náš tak ako každý iný národ ubili a do toho mizerného a biedneho stavu, v ktorom sa teraz nachodí, zahodili. Nie odvracať sa, ale poľutovať musíme tu ľud náš a zažalostiť nad časmi, ktoré tak ťažko nad ním ležali.

2. časť

[21]

Spomenuli sme, koľké je to nešťastie, keď dajeden národ padne do takej služobnosti. Hlavný zlý následok, z ktorého potom druhé vytekajú, je ten, že takýto národ sám u seba a pred sebou do nevážnosti padne a v tomto stave sám seba opustí. Tu už potom otvoria sa vráta každej podlosti a nepleche.

Národ takýto rovná sa telu, na ktoré každá hnusná chrobač lezie a ho štípe a cicia. Smutné toho následky vidíme na národe našom. Či nebol vzal Slovák sám seba v potupu a malovážnosť? Veď sám zo seba smiechy strojeval a sám na seba posmešné porekadlá vymýšľal! Mohli by sme viacej takýchto porekadiel doviesť, ale nechceme ani sebe ani druhým srdce nad týmto stavom do väčšieho žiaľu uvodiť a nemilé pripomienky obnovovať. Akokoľvek, jednotlivá osoba, ktorá sama k sebe vážnosť stratí, ku všetkému zlému je spôsobná, tak je to i s národom; akokoľvek tamtú na všetko zvedieš a na všetko užiješ, tak sa ti to i s takýmto národom podarí. Ľahká práca je naviesť a nastrojiť ho i proti samému sebe. Nemyslíme tu na odpadelcov, ktorých v takomto národe je hojnosť, ale rozumieme takých, ktorí ak-tak so svojím národom držia, k nemu sa počitujú a priznávajú. I takíto vo svojej slabosti, že nenaberajú mužnejšieho ducha zo samého národa, očankať a zaviesť sa dajú protivníkom, i vedomky-nevedomky budú proti národu, ku ktorému že patria, hovoria, pracovať. Veď to i u nás tak bolo a je. Koľkých sme videli z takých, ktorí sa k nám pripočitujú, hovoriť, vystupovať proti dobru nášmu ako obrancov vecí, životu nášmu škodných a nebezpečných, a to jedných z očankania protivníkov, z vlastnej slabosti, druhých z nevedomosti!

Bahno telesnej hriešnosti je takémuto národu milým ložiskom a povaľoviskom, a toto je tá chrobač, ktorá na telo takéhoto národa nalezie. Vec je istá, že hriešnych telesných priestupkov nikde nieto viac ako u národov služobných, vážnosť pred sebou strativších, keď len k tomu príležitosť majú. Kdeže sa viac pijanstvo rozšírilo ako u utlačených Írov a u služobných Slovanov?

Pijanstvo Írov vnišlo v Anglicku do príslovia a jako sa medzi nami a u druhých blízkych slovanských kmeňov pijanstvo a s nim druhá neplecha rozšírila, to z nás každý zná a každodenne vidí. Práve preto i v Írsku i u nás bola taká potreba spolkov miernosti, za ktoré naraz s počiatkom vychodenia nášho národného orgánu tak mocne sme sa zaujali. U slobodných Čiernohorcov nieto pijanstva, bo si národ váži seba, nežijúc v žiadnej služobnosti, tak rovne ani žiaden človek sa neopije, ktorý cíti vážnosť sám k sebe. Ale u národov služobných pijanci váľajú sa hŕbami po cestách pri každej príležitosti. Dobre tejto našej upadnutosti vedeli užiť naši páni, nastavajúc všade po svojich statkoch hromady páleníc, až celé osady za týmto smradom zapáchali, a nasádzajúc všade po krčmách úskočných židov, vyrafinovaných zvodcov k pijanstvu. Odmenila sa im to tá naša služobnosť sto ráz viac, ako čo iné dávky a ťažké urbárske roboty vynášali, bo pálenice stali sa pre nich bane na zlato, pre náš ale národ hniezda biedy, podlosti, traviarne jeho ducha i tela. Veď vidiac naše panstvo túto neslýchanú podlosť nášho ľudu, do ktorej ho dlhotrvanlivá služobnosť uviedla, iného priemyslu si ani začať nevedelo ako pálenčiarenie. Kde máš takrečený kaštieľ, alebo kde čo akú chalupu zemiansku, tam istotne v blízkosti máš i pálenicu a keď je sedem takrečených komposesorov v dedine, máš tam sedem očadených čvargiarní pálenčených a sedem krčiem s toľko potomkami Abrahámovými. Dosť už bol ubitý národ náš, ale toto bolo preň opravdivých deväť rán egyptských. Porazený týmito ešte sa väčšmi skľúčil a spodlel. Toľkej uníženosti, toľkej plazivosti a skrčenosti málokde vidíš, ako na našom ľude. Mužné postavenie sa i pri najlepšom svojom práve, to bolo u nášho ľudu výnimkou a keď zase dostal príležitosť, tu si viedol ako slepý a besný, prevracajúc všetko s najväčšou surovosťou, ukrutnosťou, ako to známe zemplínske zbury smutne ukazujú. Slobodný človek nedopustí sa takéhoto surovstva, on sa netúli a nekrčí, ale aj vie, čo urobiť a čo nechať má. Toto krčenie sa nášho ľudu tak mu už do obyčaje prišlo, že hľadenie na to človeku vzdelanejšiemu bolo už do neznesenia a nevystania. Tie hlboké úklonky, to stŕhanie klobúkov už zďaleka pred každým čierno oblečeným, to ustavičné rúk bozkávanie každému skoro vyššiemu, známemu, neznámemu dostatočne ukazujú nízku, utlačenú povahu nášho ľudu. Dajedni to volali a volajú dobrotou a ľudskosťou, dajedným bola a je táto uníženosť dáko veľmi po chuti, nazývajúc to mravným držaním a pokorou, ale skutočne takíto ľudkovia majú až veľmi pokorný pochop o cnosti a dobrote a viac-menej zaľúbení sú v dákomsi, čo už len predstavovanom panštení. K takejto pokornej cnosti u nás už deti od malička vedú. Celkom je inšie opravdivá dobrota, ľudskosť a nízkoplazivosť. Dobrý človek nikoho neobrazí, zavďačí sa, komu čím môže, ľudsky v každom inom hodnosť ľudskú šetrí a kde čo môže, na osoh blížnym svojim, t. j. každému človeku urobí, ale sa ani jeden ani druhý pred nikým neslušne neodhodí a neplazí. Francúz je iste, napospol hovoriac, človek ľudský a kde čím môže, na prosbu, na žiadosť sám z vlastného vnuknutia druhému kedykoľvek sa zavďačí, ale domáhaj sa od neho dákeho neslušného uníženia a uvidíš, čo zakúsiš. Nebola ale táto veľká uníženosť len u nášho ľudu, lež priniesli ju z nížin ľudu napospol i mužovia naši vzdelanejší i do vyšších okresov.

Veď aké to bolo dosiaľ okúňanie, uťahovanie pri každom kroku, ktorý sme my ako Slováci v našich pospolitých záležitostiach robili, aká mlčanlivosť, uníženosť zoči-voči v každej verejnosti, a to všetko z chúlostivosti, bojazlivosti, slabosti. Ale tak to ide s národom takýmto!

3. časť

[22]

S takýmto národom, ktorý, kam si sa obrátil, len sa klaňal a slúžil, ktorého i vzdelanejší synovia tam, kde by bolo treba bývalo, kde právo mali, za jeho veci, za jeho právo mužne ohlásiť a postaviť sa nevedeli, že mnohí držať nechceli, je vec prirodzená. Nechceme my týmto naskrze odpadlectvo ospravedlňovať, ale hovoríme len, aký je beh vo svete. Slabosť vždy a všade odráža, len sila k sebe všetko priťahuje. Prečo sa napospol tiahnu ľudia k národom slobodným, slávnym, vždy a všade za svoje právo mužne sa postavujúcim? Ukážme i my ducha mužského, ukážme, že nie sme duchom služobným a rabským k zemi prirazení, preukážme sa mužným hájením všetkého toho, čo je naše a je dobré, preukážme sa čistým smerom ľudským a uvidíme za krátky čas, že málo bude od nás ubiehať a od nás odpadúvať. Ale ten spôsob, ako to u nás dosiaľ išlo, ten nám nikoho nezíska, iba že dáka babka, keď sa nám zle povodí, nás v kútiku poľutuje. Veď známe, ako sa to obyčajne naši držiavali, keď už prišlo k lámaniu chleba.

Jeden hovoril: že načo by sa on do toho miešal, druhý: že čo on sám vykoná, tretí: že nič nevyhráme, koľkokoľvek by sme sa napínali, vyspevoval, iný zase, že on do verejných schôdzok, kde sa naše veci zastať mali, z princípu nechodí (rozumej z princípu vlastnej slabosti), opakoval a takýmto pláštikom svojho zajačieho ducha prikrýval, iný zase to a druhý inšie dovádzal a naposledok dáky vytučený sybarita nás tým, "že aby sme si pokoj dali", odbavoval. No dosť dôvodov za nízkodušnosť a utlačenosť národa, ktorého i vzdelanejší a tak lepšími byť majúci synovia pri verejných národa záležitostiach takto hovoriť sa nehanbia! Takto to teda išlo u nás; nenaši sa z nás pritom smiali a vždy lepšie na nás dotierali a odbehlecov nám vždy len pribývalo. Čas je ale veru, krajania, toto zastaviť, čas stok ten, skadiaľ táto nízkoduchosť, chabosť a slabosť vytekala, koľko je v našich silách, na slušný spôsob zahatávať. Zajačí hrdinovia a synovia nevole, pravda, i tu povedia: že čo by sme my, tieto ale reči okrem potupy nič inšie nezasluhujú. Pracujme my len, koľko môžeme, pracuje už za nás sám duch času a pracuje i duch vlasti našej, zo starej nevole vždy viac a viac sa vymáhajúci.

Okrem týchto zlých následkov, zo služobnosti na náš duchovný a mravný stav vytekajúcich, trpeli sme my a trpíme ešte vždy veľmi pre túto dávnovekú služobnosť i z ohľadu nášho materiálneho stavu, nášho hospodárstva a majetnosti na mnohoraký spôsob. To robotovanie, tie dávky služobné veru len peknú čiastku nám z našej majetnosti a pilnosti odberajú, tie pálenice a smradľavice, tieto strážnice a pomníky našej služobnosti, veru len našich ľudí jedného po druhom o zem na úžitok židov udierajú. A krem tohoto všetkého čo počne človek, ktorý nemá vlastnosti, a čo sa môže napospol začať na zemi neslobodnej a nevoľnej?

Človek služobný, tak zo všetkých strán z ohľadu svojich síl, svojej pilnosti atď. poviazaný, okrem toho, že je obyčajne ako u nás zatupený, ten veru k podujatiu niečoho väčšieho nie je spôsobný, nevie si on to, a dostatočne ani nemôže, ani len to svoje hospodárstvo zriadiť, pri starom kvačí, o lepšom spôsobe, čo o ňom aj slýcha, sa nepresvedčí, lebo k tomu všetkému nemá dosť známosti a vzdelanosti. Ale už na tej samej neslobodnej zemi nemôže sa dobre dariť priemyselnosť, ako sme to už v predošlých našich článkoch viac ráz dokazovali. Priemysel ale nie ako zelina v dome sklennom vyopatrovaný, lež zo života národa samostatne vyrastený, nedarí sa, iba pri slobode, o čom každá strana histórie svedčí. V takomto stave, ako sme teraz, nieto sa čo úfať medzi nami väčšiemu priemyslu; prv musí byť právo starootcovstva alebo dedičnosti majetku zrušené a tak bezpečnosť majetku a úverku vonkoncom ustálená, prv musí byť úplná rovnosť pred súdom všetkých bez rozdielu vyslovená, služobnosť urbárska zrušená atď. atď., kým sa to u nás k väčšiemu priemyslu priberie, lebo priemysel potrebuje samostatnosť, majetnosť, bezpečnosť. Potom len, keď všetko slobodnejšie vo vlasti našej si vydýchne, i tomuto u nás hodina uderí.

4. časť

[23]

A kto to zaprie, že tá núdza a bieda, ktorá nás už po dva roky tak nemilosrdne navštívila, nie je s tou služobnosťou vo spojení? Prečože práve na tie národy, ktoré tak hlboko v služobnosti ležia, najzúrivejšie dotrela? Prečo práve v Írsku, u nás a v Haliči toľko obetí ukrutne zachvátila? Aj inde bola úroda nedostatočná, ale znikadiaľ sme nepočuli, iba z predmenovaných krajov, o toľkých obetiach, od hladovej smrti úžasne pohltených. Čokoľvek chudobu množí, čokoľvek národ v jeho duchovnom a materiálnom rozvití zastavuje, to všetko vedie k biede, ktorá pri prvej príležitosti pri takýchto okolnostiach odrazu vypukáva. Keby naše spolky miernosti boli všeobecne preraziť mohli, nikdy by táto bieda v takej strašlivej podobe sa nám nebola ukázala, lebo by sa bola tisícom majetnosť zachovala a tisíce a tisíce mier zbožia a zemiakov boli by zostali na výživu ľudskú, miesto čoho teraz sa v páleniciach, týchto strážniciach našej služobnosti, v týchto úsejnách každej hriešnosti, zmárnili a nemilobohu znivočili. Ale naše spolky miernosti neprerazili všeobecne - a prečo? Práve pre túto našu služobnosť! Z jednej strany bola na príčine hlúposť, surovosť nášho ľudu, z druhej nedbanlivosť a zlý príklad jeho vodcov, koľko ale jesto medzi jeho vodcami o potrebe spolkov týchto presvedčených a pre ohľady zemské, pre patronáty zemských pánov so spasiteľnou touto myšlienkou vystúpiť sa ostýchajúcich? Či teda i v tomto spasiteľnom diele nehamuje nás naša služobnosť!

Spolky miernosti len tí pozakladali, ktorí radšej vidia šťastných svojich blížnych ako vlastné svoje vrecká a komory, ktorí viac si vážia pokrok ľudstva ako prajnosť synov tohoto sveta, ktorí sú duchom svojím mužnejší, než aby sa dali všeljakými nepríjemnosťami a mrzutosťami poraziť, ktorí radšej majú pokoj v obci, ako ten lenivý, ačpráve dosť vychvaľovaný pokoj domáci, ten pokoj slabúchov. I úradníci pálenčiarov nám všemožne v zakladaní a rozširovaní spolkov striezlivosti prekážali, nútiac ľud hrozbami a rozličným druhým násilím k užívaniu pálenky a k zlomeniu daného sľubu; a koľko títo z nášho nevoľného, pálenkobažného ľudu zviedli, k zlomeniu sľubu donútili a dostrašili!! Čo keby neležala na nás služobnosť, či by tieto nástroje vôle jednotlivých ľudí mali na náš národ dáky vtok a pôsobenie? Ale pomáhalo sa vraj biede práve od týchto, povedia nám daktorí. Pomáhalo sa, ale ako, odpovedáme my. Pomáhalo sa od jednotlivých, mnohí z nich sa o horúcu biedu ani neobzreli, i to, kde sa pomáhalo, bolo viac tak, že na jednej strane sa na pomoc biede pre zapchatie očí svetu niečo hodilo, na druhej sa po sýpkach tisíce mier na drahotu držalo a chválnym rečiam za tamtú veľkú milosť po novinách nebolo konca-kraja. Boli i celkom čistoľudskí ľudia, ktorí dali, lebo blížni ich potrebovali, ale takýchto, ako všade, tak i u nás, sa málo nachodí. Lež z čohože aj ten majiteľ statkov dačo vezme, keď poddaní biedou o všetko prídu? Najlepšie je to len, keď je taká ústava a poriadok v krajine, že bieda, čo aj neúrodnejšie roky nastanú, ťažko sa v nej rozmôže; všeobecnej biede jednotlivými pomôckami a darmi sa ešte nikde scela nespomohlo, ani nespomôže.

Keď teda chceme, aby národ náš hodnosť ľudskú v sebe pocítil a ku všetkému ľudskému spôsobným sa stal, keď chceme, aby sa nekrčil a neplazil, ale rovným každému druhému sa cítil, keď chceme, aby jeho synovia, kde treba, za jeho veci a právo mužne sa postavovali, keď chceme, aby i z ohľadu materiálneho lepšie stál, tu všetkým spôsobom na tom pracovať musíme, aby jeho služobnosť prestala. Snem krajinský už vyslovil zásadu vykúpenia zo služby urbárskej, prostriedky ale k vyvedeniu tohoto veľkého diela ešte chybujú. Uznávame my z celej duše veľkosť vyslovenej od snemu zásady, lebo je tým daná možnosť slobody, na vyslovení ale tomto nie je dosť, lebo prostriedkov vykúpenia ešte nieto. Ak snem krajinský dielo, ktoré začal, zavŕšiť chce, ak chce, aby sa v krajine našej samo od seba všetko prirodzene rozvíjalo, a nešlo neprirodzeným, dákymsi násilným spôsobom, tu sa ešte o prostriedky vykúpenia postarať musí. Jeho múdrosti je zanechané, ktoré prostriedky on k tomuto cieľu vyvolí, máme ale tú úfnosť, že sa o ne postará. Veď nielen nám, ale celej krajine na tom nekonečne záleží, aby sa dielo toto ku šťastiu a ku cti našej vlasti, ku cti osvety nášho veku, ku cti človečenstva zavŕšilo. "Hnusnosť je poroba Hospodinu," hovoria staré spevy naše a výpoveď táto v terajšom veku v tisícich a tisícich hlasoch sa z každej strany vzdelanej Európy opakuje a hučí. Nikto neostáva nazadku so žiadosťami a potrebami stoletia, nikto za túžbami ľudskosti, len so svojou najväčšou škodou.

5. časť

[24]

Keď by sa raz táto naša večitá služobnosť zrušila, potom by len vyučovanie národa mohlo sa náležite sporiadať a potom by stonásobný úžitok donášalo. Ako ale teraz stojí s národom naším, nie je sa čo úfať ani jednému ani druhému, bo ľud náš je tak doklepaný, tak zatupený, tak ochablý, že len cíti ťažké svoje bremeno a ustavične sa naň žaluje, ale že by sa on sám k dačomu mal, že by to, čo mu treba, uznával a prijímal, k tomu v týchto okolnostiach nie je spôsobný. Krem toho ťažká urbárska služba stojí mu vo vyučovaní, keď by i sám sa mal k nemu, na veľkej prekážke, bo obťažuje ho náramná chudoba a pri mnohých kadeakých robotách nemá ani dostatočného času k vyučovaniu. Kadenáhle chlapec rezkejšie behať začína, zapriahajú ho zaraz rodičia do robôt, bo sami ku všetkému nestačia, a tu potom chlapec zo školy vystáva, alebo do nej nikdy nepríde a krem toho v prvom svojom lete, keď práve sa mu svet usmievať začínal, robotou obťarchaný o svoju chlapeckú živosť prichodí, stupieva a s nevyučenými starigáňmi zapriahnutý od týchto tiež mnohému zlému sa priúča.

Chodil, nechodil chlapec do školy, skoro na rovno vychodí, bo i v prvej prípadnosti čože z nej vyniesol pod krátkym časom? A čo aj niečo vyniesol, skoro on to za volmi, za pluhom, po cestách pozabúdal a potratil. A koľký i v takýchto okolnostiach prichodí do školy! Koľkému dvere školské chudoba, otupelosť rodičov atď. zatvára! I radi by jedni rodičia poslať dieťa do školy - v zime, bo v lete ho potrebujú - ale nemajú mu za čo šatky spraviť, a druhí šomrú na školu, že keď oni bez nej byť mohli, že aj ich dieťa byť môže; akože sa v takýchto okolnostiach školské vyučovanie dariť bude! Nič je nie teda s poriadnym a náležitým školským vyučovaním v takomto stave; ono sa v ňom tak nezdarí, ako nevyrastie žito na skale a strom nezakvitne na zimu. Pozeráme a ukazujeme na vzdelanú západnú Európu, ako je tam vyučovanie národa zdokonalené, na jakú tam výšku vystúpilo, napr. v Nemecku, a hlavne v Prusku atď. Keď ale to robíme, pamätajme, že tam nieto viac urbárskej služby a tohoto otrockého lomozenia. Valach, pastier, oráč číta za ovcami, za pluhom knihy a spisy v Nemecku, robotný ľud vo Francii, keď na trhu na prácu čakajúc stojí, prečituje si noviny a zabáva sa tým, čo sa za zmeny vo svete stali, aké časy, či lepšie, či horšie, i jemu nastávajú; v Anglicku je veľa časopisov a novín len od samojediného ľudu udržovaných a čítaných, všade ale tam neotupila, neznížila a nestantošila národ služba urbárska a nezatvorila mu i vyššie okresy. Zato ale tam každý aj slobodnejšie si oddychuje, svoje právo má, zná i bráni, z ohľadu majetnosti lepšie stojí, svoju prácu, ako svedčí, oceniť zná, keď naproti tomu u nás nižší všade sa len uklonkuje a uťahuje, vyššiemu, čo právo má, popúšťa, zväčša v chudobe a biede živorí, keď dáku prácu vykoná, nezná, čo za ňu pýtať má, a tak druhého alebo náramne pretiahne alebo za ledabolo, za mizerný plat výrobok svojej pilnosti odhodí a okrem toho napospol v hlbokej poverčivosti bedári. Celé dediny u nás veria ešte na kadeaké strigy, bosory, zmokov a škriatkov a v celých obciach ešte v dajedných miestach, ak zle pochodiť nechceš, mlieka po západe slnka si nepýtaj - a takáto biedna a smiešna povera mozgy nášho ľudu ešte trápi a jeho myseľ zatemňuje. Bolo iste i vo Francii i v Nemecku takto, i tam, keď ešte poddanosť a panština panovala, obecný ľud sa zvíjal a máločo znal o svete a sebe, ale pred bleskami osvety, ktorá sa zo škôl ako žiara z pohoria rozťahovala a celým krajom prestierala, všetko toto popadalo do temnoty, naveky v tých krajinách zakliatej.

Chceme i my osvetu? Chceme! - zavoláme všetci, keď ale to chceme, chcime školy a žeby sa tieto všade pozakladať, po celej krajine rozprestrieť, náležite zriadiť a žiadaný úžitok doniesť mohli, pracujme na tom všetci slušným spôsobom, aby sa odvalil kameň odo dverí hrobových, t. j. aby služobnosť urbárska prestala a skľúčený ľud náš tam, kde sa k ľudskej hodnosti pripravovať bude, raz bez prekážky vstupovať mohol. Učenie a vzdelávanie ľudu zmyje a zotrie potom tie príškvary a ostatky, ktoré sa na ľud náš pod časom jeho poddanskej služobnosti nalepili, zotrie z neho tú neplechu úklonkavú a plazivú, urobí z neho človeka svojej hodnosti povedomého, postaví ho hore koncom, urobí ho súcejším do sveta a vo spoločenskom položení urobí ho takým, na ktorého sa spoľahnúť dá. Nie je dosť, aby zákon nastaval a usporiadal školy, aj zákon mnoho nevyvedie, keď druhé okolnosti školám a vzdelanosti priať nebudú. Zákon len ten stojí nepohnutne a preráža v živote, ktorý okolnosti podporujú a ktorý najmä úmysly národa udržujú, inakší zákon sa dá terorizmom načas a ledabolo držať, ale nemá trvácnosti a všeobecného pôobenia. Môžu naše zákony rozkázať všade školy nastavať, môžu zaväzovať každého malého od 7-14 rokov do školy chodiť, čo to všetko spomôže, keď obce nebudú pri tých silách a pri tej vôli školy nastavané udržovať a keď rodičia vo svojej zatupenosti potrebu vynaučovania nebudú uznávať?

Preto zákon o všeobecnom nastavaní škôl, o všeobecnom ich navštevovaní s druhým zákonom, ktorým sa na dobrý spôsob urbárska služobnosť zruší, odrazu je potrebný. V ten deň, keď tieto dva zákony v krajine štyrmi riekami označenej sa vyslovia, v ten deň prerazí si cestu k nám nový duch osvety a radostne sa pozrie z výšky Tatier dolu širokými rovinami až k Sáve, vytešený nad tisícerými hlasmi radosti vítajúcimi ho.

6. časť

[25]

Pod týmto spôsobom, ale len pod týmto, očakávame my od našich škôl blahodarné pôsobenie. Je veru treba, aby sa školy u nás upovšechnili, náležite zriadili a dobrými učiteľmi zaopatrili, ale budeme hrach na stenu metať, ak školy len zakladať budeme a národ do toho stavu, v ktorom by ich dobre užiť mohol a chcel, neprivedieme. Vzdelávanie, vyučovanie, keď sa takému, ktorý ho zažiť môže a chce, udeľuje, ako jednotlivého človeka, tak celé národy ku všetkému dobrému nakloní, ako jednotlivca, tak celé národy pretvorí. Neveríme, že by bol dajeden človek tak zlý, tak diabolský, neveríme, že by dajeden národ bol tak upadlý, tak ničomný, že by sa vzdelávaním, cvičením popraviť a zo svojej upadlosti k ľudskému zmýšľaniu a účinkovaniu priviesť nedal, ak mu len sloboda praje. Neveríme, hovorím, na zrodenú diabolskosť v človeku, ani neveríme na nenapraviteľnú ničomnosť a podlosť národa, a o tomto sa presvedčujeme z tých mnohých ústavov trestancov, v ktorých sa darí z ľudí upadlých stvoriť dobrých a statočných, presvedčujeme sa o tom z považovania priestupkov a hriechov. Všetky skoro priestupky pochodia u jednotlivých z nevedomosti, zatupenosti, hlúposti, prirodzenej zlosti a z biedy, tieto ale priestupky dajú sa napraviť vyučovaním, cvikom a pomocou, nie sú teda nenapravné. Ako u jednotlivých ľudí priestupky z predrečených nedostatkov pochodia, tak u celých národov pochodia ony z poníženosti a služobnosti: dajte upadlému jednotlivcovi vyučovanie a pomoc a bude lepším, zrušte u celých národov služobnosť a dajte im slobodu, a uvidíte, čo za národy z nich vykvitnú! Keď teda budete na nás kričať: "Vy takí a takí" - my vám budeme odpovedať: chceme byť inakší, ale dajte nám to, čo k tomu potrebujeme, zrušte našu služobnosť a dajte nám školy.

Ak sa to stane, potom si my už nájdeme prostriedky to, čo nám ešte bude chybovať, doplniť a istotne nebudete sa viac musieť na nás potkýnať. Teraz ale v takomto stave, ako sme, neveľa s popravením u nášho národa vykonať môžeme, bo v jeho zatupenosti a odhodenosti nieto prístupu ani k jeho srdcu, ani k jeho mysli. Len v tomto stave sa stať mohlo, čo sa stalo s ľudom naším, len v tomto stave napr. on zväčša upadol do mnohej nemravnosti a hanobnosti, ako pijanstva, v tomto ale stave nieto preň celkovitého oslobodenia a vykúpenia. Žalujú sa i naši najšľachetnejší, že i pri najväčšom namáhaní vyslobodenia jeho z tohoto rabstva telesného nemajú ich práce žiadneho osohu, že mnohí, sotvaže z tohoto rabstva vystúpili, zase do neho klesajú, nedbajúc na žiadne okrikovanie, vyučovanie, predstavovanie, a my to úplne veríme, v tej ale mienke, že by na takýto spôsob náš ľud nenapravný bol, sa s nimi vonkoncom nezrovnávame.

Prečo tam, kde len trochu slobodnejšie oddychujú naši, ako napr. v daktorých urbárskou robotou neobťarchaných mestečkách, kde následkom tohoto jesto viac podujímavosti, majetnosti, viac podučúvania a vzdelanosti, prečo, hovoríme, tam hlas k popraveniu mocne sa ľudu nášmu do srdca vrazil a obrátení viac do predošlej hanobnosti neklesli, alebo prečo tam ľudia sa ani v tom pľuhavstve nenachodili? Skadiaľže je toto? - pýtame sa.

Podľa všetkého, čo sme tu predniesli, je na toto odpoveď veľmi ľahká. Ľudia takíto majú k sebe viac vážnosti, ľahšie sa dajú poučiť, príklady prednesené ľahšie pochopia a tak k dobrému nekonečne viac náklonní sú ako ľudia bez sebavážnosti, otupenci, surovci, slovom bedári.

Čistejšie Božské učenie Mojžiš svojmu ľudu len už na púšti, už teda na slobode, prednášal - a tam ho k nemu naklonil; v egyptskom rabstve nič by nebol s tým učením u svojho ľudu vyviedol a ešte predsa i na tej púšti to staré, rabstvu naučené pokolenie ako sa toto učenie prijať okúňalo, ba práve Božskému tomuto mužovi sa protivilo a spiatočným návratom do zeme rabstva vyhrážalo !

A práve zato, vidiac muž Boží toto už v rabstve dozreté pokolenie, 40 rokov ho vodil po púšti, ktorú za pár dní prejsť mohol. Veď i u nás to staré pokolenie, už v služobnosti vychované, nielenže ťažko dobré slovo a múdru radu očuje, nielenže i keď raz sa popravilo, zase naspäť do bludu predošlého zhusta upadá, ale práve ešte na dobrodincov svojich šomre, oproti nim od prvého ledakoho sa podviesť a podhuckať dá. Akýže prístup má do jeho mysle vyučovanie a napomínanie, keď on si to rozvážiť a pochopiť nevie, aký to prístup má do jeho srdca, keď je otupený, bez sebavážnosti, bez toho - ako hovoríme - punktu cti?

A čo niečo si aj lepšie rozváži a pochopí, starý Adam zase ho len preváži, bo už je malomocný, obťažkaný, starými predsudkami napitý a do svojho zaťatý. Čo by si dakedy aj jeho rozum zachytil, nezachytíš mu vôľu, a vôľa je najmocnejšia. Preto pri takomto ľude najväčšmi osožia iné, vonkajšie, práve násilné prostriedky. Takého darmo chceš viesť duchovnou slobodou, tam sa on chytiť nedá, bo nemá slobody inej. Zato aj mnohí z nášho ľudu pri zakladaní spolkov miernosti žiadali si len zákaz pijanstva, teda kantár a moc, svojej sile oni nedôverovali premôcť sa, oni chceli byť skrotení a premožení od moci, od sily vonkajšej. Vzdelaného človeka pár slovami presvedčíš a máš; zatupenca dostaneš len mocou.

Toto je dedičstvo a poručenstvo služobnosti: keď teda chceme napraviť, zodvihnúť, povýšiť náš národ, musíme uderiť cestou vymáhania ho na každý možný a slušný spôsob zo služobnosti.

Vyučovanie privedie ku všetkému dobrému a šľachetnému ľudí, celé národy - ale len vyučovanie v slobode.

7. časť

[26]

Keď ale vyučovanie má byť vyučovaním opravdivým, užitočným, cieľuprimeraným, musí sa konať v reči národnej, alebo inými slovami, v reči materinskej národa. Inakšie vyučovanie nestojí nič, je práca mechanická, bez všetkého osohu. Reč vyučovania je prostriedok, ktorým sa učeníkom zdeľujú známosti a náuky, je kanál, ktorým sa do nich predmety vpíjajú, akože sa ale známosti a náuky učeníkom zdelia, ako sa predmety do nich vpijú, keď prostriedok k tomu v moci nemajú, keď ten kanál do ich ducha nevedie? A čo by aj učeníci mali dajakú známosť reči im cudzej, vyučovanie také nikdy predsa sa nestane vyučovaním opravdivým a naozaj osožným, bude to všetko len tak zvonku na učeníkov nalepené a nevsiakne do ich mysle. Vyučovanie musí nielen na myseľ, ducha, ale i na srdce pôsobiť, vyučovanie musí byť nielen pochopené, ale aj cítené, v ktorej ale reči moc a váhu slov a výrazov samojedine dobre cítime, či nie len v samojedinej materinskej?

Prečože ľudia, čo aj inakšie od národa svojho odpadli, čo reč vlastnú materinskú si znevážili, prečo, hovorím, aj tí, keď od srdca hovoriť chcú, vždy sa obracajú k reči materinskej, v ktorej najsviežejšie žije svet ich duchovný? V reči materinskej cítime všetko najmocnejšie, keď ale v nej každé slovo nám najlepšie do srdca udiera, v nej tiež najlepšie všetko chápeme a rozumieme, a preto vyučovanie v reči materinskej nielen srdce naše, ale aj myseľ a ducha nášho najlepšie a najprimeranejšie vzdeláva a poučuje. V tejto reči nám je všetko jasné a svetlé, v nej nám zaraz predmety, slovami označené, bezprostredne sa pred oči predstavia, keď naproti tomu v reči cudzej všetko nám tak ako hmlou obtiahnuté prichodí a predmety, cudzou rečou označené, len prostredne, t. j. nakoľko si ich do našej reči preložiť vstave sme, sa mysli našej predstavujú. Nikdy ale preklad nie je tak verný a preto ani nie tak jasný a pôsobivý, ako predmet vo svojej pôvodnosti. Z týchto príčin ľahko každý pochopí, prečo národy, ktoré sa v reči materinskej vo školách vyučujú, ďaleko prichodia vo vzdelanosti, známostiach a čestné miesto medzi národmi zaujímajú, keď naproti tomu národy, ktoré v cudzích rečiach sa vo školách učia, za tamtými ďaleko zaostávajú a len prácne sťa kuľhavý o palici s nevoľou ďalej sa pomkýnajú.

Tak veľké je pôsobenie reči materinskej vo vyučovaní na národy a ich vzdelanosť, že zo dvoch národov, z ktorých jeden od druhého omnoho menšie má duchovné schopnosti, druhý - trebárs aj väčšími schopnosťami obdarený - tamten predsa vo vzdelanosti, vo svetskej obratnosti, v podujímavosti, v priemyselnosti prestihne, keď sa tamtomu vo svojej a tomuto v cudzej reči náuky vo školách predkladajú. Rečou materinskou do škôl uvedenou otvoria sa každému národu oči, vtedy on len prebleskne a vidí, že je i on tu, že je na svete, rečou materinskou do života verejného uvedenou dostane národ vo svete hlas a potom sa len všetko zo sveta k nemu valí a ho otáča, keď naproti tomu národ bez reči materinskej vo školách len akoby vo tme šmáta a šumoce a bez reči materinskej vo verejnom živote sedí vo svete ako v dákom kútiku odhodený.

Vo strednom veku napospol latinčina panovala vo školách, vieme ale aj, ako národy z ohľadu vzdelanosti stáli, vieme, že bola medzi nimi temnosť a mnohá surovosť, vieme, že nebolo väčšej podujímavosti a vieme aj to, že nebolo medzi nimi väčšej občianskej slobody. Čo boli známosti a vzdelanosti v strednom veku na svete, to zostávalo vo školách a obmedzovalo sa na ne, svet a škola boli vo strednom veku tak oproti sebe postavené, že to, čo patrilo do škôl, podľa vtedajšej mienky nepatrilo do života a naopak, a bolo to prirodzeným následkom odlúčenia škôl od života kroz reč cudziu. Stadiaľ to opovrhlivé pohliadanie z vysokosti škôl na život, to odsudzovanie života pospolitého ako niečoho obecného, to pohŕdanie národným životom a vykoreňovanie i dobrých neškodných národných obyčají; stadiaľ to povstanie učených kást a celkovité nedbanie o ľud, ktorému podľa pochopu toho veku nebolo treba, ani nebolo slobodno vstúpiť do svätyne náukovej. Podľa našej mienky škola má byť príprava a prechod do života, škola má byť ideálny život, ktorý v samom skutočnom živote má dochádzať do uskutočňovania; vo strednom ale veku škola toto celkom nebola.

V tomto veku univerzity boli ako dáke zámky, v ktorých tajné poklady sa skrývali a varovali a kto chcel k týmto pokladom dôjsť, ten sa musel prelámať a preraziť kroz mŕtvy svet latinský, ako v povesti Jason musel bojovať s býkmi, aby sa dostal k rúnu zlatému. Ako to ale vo strednom veku národom poznať, že ich vyučovanie išlo rečou cudzou, tak to poznať i národom terajším, ktorých toto nešťastie privalilo. Napospol je to osud národov služobných, že ich reč sa zo škôl vytíska a cudzia ta strká; ony ako všade, tak i tu len slúžia a slúžia, ony i tu nepovažujú sa samy pre seba, ale len natoľko, nakoľko iným na osoh byť môžu. Smutný osud národov týchto! Lež nielen ich, ale aj človečenstva; že ono ešte len na tom stupni rozvitia stojí, že mu je ľahostajná vzdelanosť daktorých údov svojich. V takomto stave napr. nachodia sa: národ írsky, národ flámsky v Belgicku a viacej západných kmeňov slovanských; u prvých panuje reč anglická vo školách a vo verejnom živote, u druhých reč francúzska a u ostatných kadeaká, nemecká, maďarská, a kde sa stredoveká temnosť a služobnosť ešte najväčšmi zadržala, i latinská ešte. Ba i taliansku nájdeš v ich školách, len nie vlastnú materinskú. Ako to ale s týmito národmi stojí, to každý na prvý pohľad vidí a na túto otázku írske tiperarské noviny najlepšie odpovedajú v tento zmysel: "Darmo budú ministri a štátni hospodári premýšľať o zlepšení stavu Írska; darmo sa bude krajinská pokladnica otvárať ku štedrým podporám; darmo sa budú stavať železnice, mosty a vodovody; darmo zhľadúvať prostriedky k budúcej lepšej výžive írskeho ľudu; prameň všetkých bied v Írsku, ktoré sa od tak dlhého času opakúvajú, leží hlbšie, leží docela inde, ako sa dosiaľ myslelo. Tento prameň všetkého nešťastia ľudu írskeho musí byť znivočený a odstránený a len potom bude nádeja, že národ skvitne. Príčina táto je poníženie, potlačovanie nášho írskeho ľudu, ktorý sa iba na to rodí, aby slúžil, nemajúc nádeju na lepší stav. Potlačovanie našej národnosti od časov výboja anglického je hlavná príčina všetkého zlého. Ľud náš stal sa služobným, za horší ho považovali ako Angličanov, a preto zhlúpol, i reč naša národná, reč írska, vytisnutá je angličtinou zo všetkej vzdelanosti.

Angličanovi sú otvorené cesty ku všeljakému vzdelaniu, ku všeljakým pokrokom v náukách, v umení, v priemysle, obchode, nám Írom ako takým zatvorené sú a tak vo vlastnej zemi otcov našich stojíme ako cudzinci, vytisnutí z Božích chrámov, zo škôl, z úradov. Nieto sa teda tomu čudovať, že ľud náš stratil všetku krepkosť, dôveru v seba samého, že zakrpatel a vo všetkom za pánom svojím Angličanom nazad ostal.

A potom sa čudujete, že sa priemyslu nechytá a nepremýšľajúc ďalej, sluhom a otrokom je okamženia a okolností: stade časté nedostatky a hlady, zem sotva rodí každoročnú potrebu a Ír len hrubší, menej osožný priemysel prevodzujúc, zanecháva všetko väčší osoh donášajúce vzdelanému Angličanovi, ostávajúc ustavične jeho sluhom!"

A o sliezskych Poliakoch, ktorí tiež k nemeckej macoche do školy chodia, "Magazin für literatur des Auslandes" toto píše: "Sliezski Poliaci nehnevajú sa iste na Nemcov; ale veľkú majú proti ním nedôveru, ktorá bude dotiaľ trvať, kým sa nebude dáky ohľad brať na ich národnosť, kým sa neprestanú všetky úradné ohlasy, zákony a ustanovenia výlučne nemeckým jazykom oznamovať a kým sa bude jazyk poľský vo školách a vo verejnom živote zanedbávať a zahadzovať a národ celkom odcudzovať a odďaľovať. Lebo, ako sme už viac ráz riekli, nemajúc nádeju, že sa náš sliezsky ľud dakedy ponemčí, len potom budeme môcť naň účinkovať a k lepšiemu ho povzbudzovať, ak sa deti prestanú už raz vo školách učiť ako papúšky nemecké slová vyslovovať a čítať, bez toho, aby ich rozumeli, namiesto žeby sa učili v poľskom jazyku praktické a v živote potrebné vedomosti a žeby sa im duch mravne a vedecky vzdelával dobrými, poľským jazykom písanými knihami. Keď vyššie a druhé úrady poznajú, že sa ten, ktorý chce, aby na národ účinkoval, musí k nemu znížiť a v jeho jazyku s ním rozprávať, teda uvidia, že treba, aby sa do nižších a vyšších škôl uviedol poľský jazyk, žeby sa úradník ten, ktorý na poľských stranách službu dostane, poľský jazyk dobre naučil, aby sa mohol s ľudom podľa jeho spôsobu zhovárať a tak jeho dôveru získať." Kto čítaš, rozumej!

8. časť

[27]

I nás to nešťastie potkalo, že rečou nášho vyššieho vyučovania stala sa nematerinská reč naša. Pravda, ani predtým neboli sme my tak šťastní s materinskou rečou našou vo školách sa tešievať a ňou ku zlatým žriedlam náuk a osvety vedení byť, bo my to tak oddávna na tom Božom svete len bedárime a z jednej strasti do druhej sa premiesťujeme, my opustení!

Predtým bola reč latinská rečou vyššieho vyučovania, teraz stala sa maďarská. Nešťastím sa to vždy nazvať musí, keď dajeden národ nesvojou rečou sa vyučuje, bo tu o väčšom zdare a prospechu v náukách a v osvete národa toho reč byť nemôže, a bez osvety národ je hrach pri ceste, ktorý každý šklbe, je blato, ktoré každý šliape. Ani najmenšie nič nemáme my proti tomu, že spolukrajania naši Maďari reč svoju do vyšších škôl uviedli, ba radšej, ako sme sa už aj vyslovili, z toho sa tešíme, nielen napospol z čistoľudského ohľadu, že jesto o jeden národ viac, ktorý dobrou cestou k osvete uderil, nielen z ohľadu krajanského a vlastenského, že národ náš susedský cestu k ľudskej vzdelanosti vedúcu poznal a si vybral, ale aj z toho, že národ tento, odtrhnúc sa od mŕtvej skameneliny, ku princípu životnému sa prihlásil. Vyslovilo sa tým, že i u nás to, čo je v živote, žiť má, a život zase len život budí a tomu, čo predtým hlivelo a hnilo, na nohy dopomáha. Nakrátko rečeno, my sa tešíme z tohoto kroku i pre nás samých, bo máme nádeju, že za jedným životným i druhé životné tú platnosť a hodnosť dosiahne, ak sa len samo do života domáhať bude. Že sa dosiaľ reč naša materinská do žiadneho ohľadu pri školách nevzala, nedivíme sa tomu, lebo kdeže by sme sa za to na svojom mieste ohlásili? Kde sme naše žiadosti a túžby vyslovili? Pečené holuby nikomu do úst nepadajú a tak nemohlo ani nám samo od seba nič prísť; keď chceme čo dostať, musíme to žiadať, a to žiadať na svojom mieste mocne a náležite, musíme za to pracovať a žiadnych strastí ani obetí pritom sa neplašiť. Tohoto ducha, pravda, sme my dosiaľ nemali a tak ostávali sme všade len na piesku, nazadku, v odhodení; keď ale kedy bol čas, aby sme na naše školy celú pozornosť obrátili a za rozvitok života nášho vo školách našich celou dušou sa zaujali, to je iste čas teraz, kde krajinský snem nastáva, v ktoram na predošlom sneme pominutá záležitosť o školách národných sa bez všetkej pochyby do reči vezme. Pre pominulý snem vypracovala sa bola strany národných škôl jedna nárada, podľa ktorej reč maďarská všade, i do najnižších škôl, by sa uviesť mala tak, že len tí, ktorí sa začínajú čítať učiť, by sa vo svojej materinskej reči vyučovali, všetko ustatné ale, a vo zmiešaných slovenských s Maďarmi osadách i tie najprvšie čítania počiatky, išlo by v reči maďarskej, nám nevlastnej. Tuto nám, našej bytnosti a našej osvete veľké hrozí nebezpečenstvo, a práve preto, hovorím, je čas, aby sme sa celou dušou za školy naše, alebo inými slovami, za naše človečenstvo zaujali. Národ, ktorému i do jeho počiatočných škôl reč jemu nematerinskú vtisli, ten už stratil takrečeno sám seba, dostal ranu najcitlivejšiu na svoj život, na svojho ducha; potom sa už po ňom môžu druhí voziť, ten môžu šliapať a zdierať, ten je už ku slepote a temnosti odsúdený, odsúdený je k tomu, aby ani to, na čom mu najviac záleží, teda ani Boha, ani blížnych, ani svet, ani seba nevidel, ale len sťa klát druhým pod nohami ležal a na tomto svete sa povaľoval, urobený je ten už na korisť, na potupu, na povrheľ všetkým druhým. Neskvitne u toho národa nikdy osveta, miesto nej bude tam prebývať temnosť, neskvitne tam sloboda, miesto nej bude tam pelešiť služobnosť, neskvitne tam majetnosť, miesto nej bude tam zívať chudoba a bieda. Keď národ dajeden takto hlboko upadol, je to vyslovenie ostatného súdu historického nad ním a celkovité dovŕšenie jeho služobnosti. Čo je teda v nás osvety, moci, šľachetnosti, to všetko z celej duše musí hľadieť odstrániť tento najžalostnejší nášho národa úpadok, na ktorý bez úžasu nám pomyslieť nemožno. Budúcne o tom obšírnejšie, keď sa bude mať zhromaždiť snem, teraz nakrátko predbežne len to spomíname, že z ohľadu našich škôl musíme urobiť kroky pri vláde a pri sneme, musíme im vysloviť naše žiadosti a túžby, slovom, urobiť všetko, aby nás tá najžalostnejšia príhoda nepotkala. Aby ale reč našu v národných školách sme s plným právom zadržať a ju s časom i do vyšších uvedenú vidieť mohli, musíme mať k tomu potrebné spisy a knihy, potrebné návody k vyučovaniu a k prednášaniu. Toto je teraz postať práce pre všetky naše znamenitejšie hlavy, a blahodejná, pekná úloha pre Tatrín, ktorý že ju pochopí a vyviesť sa usilovať bude, máme pevnú nádeju.

Vieme, čo na nás za kriky po tomto namáhaní, reči našej v národných školách padnúť nedať a ju do vyšších škôl, ktoré si na svoje útraty utrimujeme, pouvádzať, sypať sa budú, vieme, že nám budú nadávať do zradcov, do panslavistov atď. atď., my ale týmito bezzákladnými krikmi nesmieme sa miasť dať, lež sa nad ne v dobrom svojom diele povýšiť. Onedlho obšírnejšie sa vyslovíme o tom panslavizme vykričanom, nateraz len v tom zmysle sa osvedčujeme, že nieto duše slovenskej na zemi dunajskej, ktorá by despotizmus alebo hocaký absolutizmus chcela a si ho neošklivila, že nieto duše, ktorá by uhorskej vlasti dobre nepriala, ak len aj nám vlasť dobre priať bude. My už čistoľudským naším snažením vedení spolukrajanom našim Maďarom na ceste k osvete a ku slobode všetko dobré prajeme a prajeme im to i pre naše staré, už skoro tisíc rokov stojace zväzky, ale proti každému nátisku a utláčaniu hlbokú nenávisť v srdci nosíme, a kto rozumný od utisnutého a utlačeného lásku a oddanosť právom požadovať môže? Čo by sme ale i teraz pri spravodlivých našich žiadostiach strany škôl a iných záležitostí žiadneho šťastia nemali, čo by sme i teraz, čo nedajbože, s nimi prepadli, nechže si nikto nemyslí, že nás už má, že je už po živote našom!

Nie viac, nie viac v našom veku, ani len jeden jediný národ, ktorý žiť chce, neupadne, nie viac ani len jednému, hovoríme to s úplným presvedčením a svätým nadchnutím, svetlo Božie a svetlo sveta neuhasne!

Keď sa len dvaja - traja v našom veku v lone národa upadnutého nájdu, ktorí za lepší stav toho národa, za jeho pravdu zahoria, už je ten národ nie stratený, bo tí vystavia vec svoju mienke človečenstva, ktorá teraz všetkých upadnutých a zdvihnúť sa usilujúcich, všetkých utisnutých mocne sa zaujíma a proti každému útisku nenávisťou horí, a čo je teraz mienka človečenstva za moc, to všetci, a najmä utiskovatelia, veľmi dobre vedia. Medzi nami jesto nás už stá, ktorí nechováme síce žiadne nepriateľstvo proti dakomu, ktorí ale myslíme z vrúcnej duše dobre s národom naším, veľkou čiastkou spoluobyvateľstva uhorského, nie nepatrnou čiastkou ľudstva, a týchto, s rodom svojím dobre mysliacich, počet každým dňom sa množí a ďalej dvojnásobne množiť sa bude. Všetko teda toto je do pováženia, ako aj to, že nieto čas viac teraz dať hlivieť národom v chudobe a biede, ale čas je im dopomáhať k majetnosti, že nieto viac teraz čas zavádzať národy do slepoty a temnosti, ale ich viesť k osvete, že nieto viac teraz čas utrimovať národy vo služobnosti, ale ich viesť ku slobode. Nezúfame my teda ani najmenej nad nami, čo by nám aj vskutku šťastie neprialo, nezúfame ani pri pohľade tom, že mnohí z nás samých oproti nám pracujú a postať života nášho podkopávajú. Opomínajúc druhých, pripomenieme len to, že sú v národe našom ledajakí učitelia, ktorí i toho málo naučenia, čo úbohé slovenské deti dostávajú, im odoberajú, z babskej plachosti alebo pre ohľady zemské deti miesto všetkej náuky naučením sa reči trápiac a miesto učenia ich mučiac, ale všetko toto podlé snaženie nevrazí do životnej duše národa a dlho okrem toho trvať nemôže. Nie, nezatarasí sa ani nám prebudeným viac cesta k majetnosti, osvete, slobode, lež bude koniec i biede našej, i my raz prídeme na úslnie, po ktorom vzdychá jedna každá duša šľachetného.



[20] 20; Prvýkrát uverejnené: Slovenskje národňje novini, 201. číslo, 13. júl 1847

[21] 21; Prvýkrát uverejnené: Slovenskje národňje novini, 202. číslo, 16. júl 1847

[22] 22; Prvýkrát uverejnené: Slovenskje národňje novini, 203. číslo, 20. júl 1847

[23] 23; Prvýkrát uverejnené: Slovenskje národňje novini, 204. číslo, 23. júl 1847

[24] 24; Prvýkrát uverejnené: Slovenskje národňje novini, 205. číslo, 27. júl 1847

[25] 25; Prvýkrát uverejnené: Slovenskje národňje novini, 206. číslo, 30. júl 1847

[26] 26; Prvýkrát uverejnené: Slovenskje národňje novini, 207. číslo, 3. august 1847

[27] 27; Prvýkrát uverejnené: Slovenskje národňje novini, 208. číslo, 6. august 1847





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.