E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Košútky

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Michal Belička, Katarína Mrázková, Marcela Kmeťová, Peter Kašper, Ivana Bezecná, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 134 čitateľov


 

1

Chýbalo ešte dosť hodne do poludnia, keď sa vozy spustili dolu Šturcom, prešli kus dediny, hrmiac a štrkotajúc reťazami, až vtiahli veľmi slávnostne do pajty. Hostinský vyšiel do dverí v barchanovom kamizole;[1] z povýšeného miesta, na ktoré viedlo zo päť schodov, prezerá vozy, hádajúc, čo môže byť v nich. Prižmúril oči, trochu vysadené, že prenikne tône v pajte; ľavou rukou si hladká plešinku na vrchhlave. Nedalo sa, nedalo nič zazrieť. Vozy majú po košine spredku a odzadku, a kde je prázdno, v prostriedku, zastrčili strednú ani zásterôčku. Odhora zasa rozostreli plachtu na oblúky.

Namŕštil čierne obrvy, i pery odul nad kučeravou bielou bradou. Ruky zaboril do hlbokých vrecák nohavíc, podviazaných pod kolenom. Nuž moc buchu a hurtu, a málo osohu; moc vozov, málo chlapov; zaberú moc miesta, málo utŕžia. Vozy nepijú, nejedia. Koňom vezú sečku a seno — hm, pekné sú, mocné mršiny — iste i ovsíka; piť im dajú zo studne. Päť chlapov, furmanov, tiež moc neutŕži. Ponesú z domu kabáče, najskôr kapustníky, alebo mrkevníky; vypijú po žajdlíku[2] pálenky, na pol holby, ktovie či udrie ktorý, i to — pohladil sa po plešine, a tu už vbehol prstami do čiernej, chlpatej húšťavy, čo bola okolo nej, potiahol tuho, že zakvákalo — i to, ak sú nie odrečení. Hej, i takých sa nájde! Farári, nemajúc inej roboty, zavádzajú akési spolky miernosti po dedinách. Nahuckal ich akýsi Závodník, farár z Trenčianskej.[3] V podajednej dedine už vonkoncom nechcú ani obliznúť. Z čoho vziať na veľký regál?

Furmani poskákali zo šalagier. Odpínajú pobočky, snímajú uzdy, chystajú sa kŕmiť. Na prvom voze medzi prvou a zadnou nieto strednej košinky. Vidno naukladané vrecia jedno na druhom. Furman v dlhej širici, po samé päty, skočil a zdupkal nohami. Hádam mu stŕpli na nepohodlnom sedení, zavesenom pred košinami nad ojom sťa lastovičie hniezdo pod ústreším. Spod krpcov sa podvihol kúdol. Zišlo by sa vyhrnúť pajtu, suchého trusu je miestami povyše členkov. Chlap je vysoký, kostnatý, oblečený veľmi poriadne. Biele nohavice z valaského súkna má temer nové. Cifry zo zelenkavých šnúr napredku nepočali sa rušať, ba ani podpúšťať farbu po bielom súkne.

„Ale sme už, Ondrej?“ ozval sa čistý, ale pridusený hlas zdnuka. Spod plachty sa vystrčila hlava. „Akosi chytro. Bol som zdriemol.“

Kostnatou, podlhovastou tvárou furmana preletel úsmev. Zapekačka medzi zubmi sa trochu zaknísala. Na vyšnej pere, nad kútikmi, naskočili hrbole. Možno vytvorila ich po čase britva, hádam nie vždy veľmi ostrá, keď driape nemilosrdne kožu, i tak vyšľahanú vetrami a pľušťami.

„V dolinu sa ide ľahko,“ riekol.

Ten dnuka odhádzal kepene a pokryváče, prešvihol sa popod drabinu svižno. Začal si prášiť tmavý oblek, šnurovaný kabát do drieku, úzke nohavice za sárami. Na hlave mal klobúk s dosť širokým vencom, za ním perá z chvosta káčerovho sa jarabeli. Bol driečny mládenec; tvár sa mu veľmi belie, poznať, málo býva na slnci. Biela tvár bije ešte väčšmi do očú, lebo ju okružuje brada čierna ani žúžoľ, že sa až leskne.

„Na vozy pozor, Ondrej. Nech sa nerozchodia chlapi,“ naúčal skoro pošepky furmana. Začal kutiť na sedisku čosi. „Tu sa veľmi vypytujú,“ hovoril mu veľmi ticho. „Pôjdete so mnou; počúvajte, čo mu poviem,“ hodil hlavou ta, kde čakal hostinský. „Naučíte i chlapov, aby vedeli, čo povedať. Obriadite kone,“ rozkazoval už nahlas. Jeho hlas až cvendžal. „Budeme obedovať. Nemáme sa čo náhliť.“ Chlapovi dal hodný uzol, čo vyňal z voza. „Vezmite, Ondrej, poďte!“

Pobral sa pružným krokom k domu. Pri ňom sádzal dlhé kroky chlap, už bez širice. Široké rukávy košele ho ovievali. Kožuštek bez rukávov, ktorý v zime hreje, v lete chladí, blyšťal sa od masti, čo nabral do seba na svinských karoch. Na vysokom opasku ligotali sa mosadzné šajby a pracky.

„Ani som ich hneď nepoznal, pán Drobecký. Kdeže sa tu berú?“

„Nuž vidia. Zo Starých Hôr.“

Krčmárovi blysli biele zuby spomedzi čiernych fúzov.

„Vari z púte?“ A zasmial sa na žarte.

„Vidia, z mesta ideme.“

„A čo vezú?“

„Plevy a otruby.“

Hostinský sa rozosmial.

„Plevy a otruby! Keby zbožie! Načo im budú plevy a otruby?“

„Sám neviem,“ škrabal sa Drobecký za uchom. „Vzal som, čo bolo, aby sa nevracal naprázdno. Vybral som sa po jačmeň; okolo Ohradnice mrcha prednovka, zišiel by sa. A u nich?“

I on sa chcel spýtať niečo jeho, aby nemusel toľko hovoriť. Ale hostinský sa nedal mýliť. Šiel za tým, o čo mu ide.

„Nebolo jačmeňa?“

„Bolo, ale kde-tu. Kde peniaze odčítať zaň?“ Drobecký sa smial. I on ukázal biele zuby pod čiernymi fúzmi. „Dvanásť zlatých miera, nie kopytá. I to, jednaj sa!“ Hostinský sa strhol. Spod obŕv mu zablýskali trochu vysadené oči. „Žito pätnásť, pšenice nieto, ale ani žita. Niet ničoho nič. Vojská vyjedli všetko. Ani zrna strovy.“

Hostinský zvážnel. Zlé chýry. Stiahol obočia.

„A čo, rátajú na zlaté? Prečo nie na spravodlivé, naše?“

„Idú i naše. Akože! Idú všade,“ riekol Drobecký veľmi vážne. „Ibaže nik nechce nič predať. Trh v Bystrici prázdny. Ani len vrkočatých Hrochoťanov s barančatami. Ničoho nič. Onajsky[4] malé, ako šúľočky. Všetko bohatstvo krajiny akoby sa bolo prepadlo. Že kúpim aspoň voly na Mičinej; Mičinci nedohnali ani srsti toho roku z Dolnej zeme. Ako som ich niesol, tak sa vraciam.“ Vytiahol tobolku, ukázal mu stôs samých nových, šuchotavých bankoviek. „Ako mi ich vyčítali u slúžnodvorského, tak ich mám. Čo som kúpil, dostal som za strieborné. Zadĺžil som sa.“

Drobecký tiež zvážnel. Biela tvár sa neusmievala, oči pozerajú starostlivo. Čo rozprával o trhoch a kupectve, bolo zväčša pravda.

„Mrcha robota — mrcha! Príde zatvoriť obchod. Nieto kde čo kúpiť v krajine. Zvonku sa nedováža. Kupectvo zaseklo. Čo bolo striebra, musel som ho vyčítať. Brat jednostaj do mňa, že musím. Poznajú Edmunda, juris asesora?[5] Teraz mám peniaze, i dobré sú. Viem, že neutratím na nich; hodnota im bude rásť, keď Nemca vyčesali,[6] ale nateraz sú, akoby ich nemal.“

Hostinský sa zamračil; škrabal sa po plešine. Prstami šiel i do chlpatej húštiny. Jemu naškriepil sám slúžnodvorský veľký stôs krásnych bankoviek. Odhrýzal sa, i prisahal, že nemá groša. Ale tam bol fúzatý hajdúch; čakal, či ho nebude treba vstrčiť do chládku. Ak ho vsadia, predo dvermi strežú gardy, ako hladní vlci, či ich nepošlú hľadať po dome tie pekné biele ako srieň. Sprevracali by všetko, ešte by dná povybíjali na sudoch. Radšej len pojavil: dal, čo mal na bydle.

I vysoký v opasku mykol čiapku nabok, že kystka na vrchdienku prišla kdesi nad ucho. Poškrabal sa, zahrnul dlhé, svetlogaštanové vlasy za ucho. Tmavosivé oči s posmechom pozerali na utrápeného hostinského. Šípil, že i jeho omínajú krásne, šuchotavé bankovky. Nech ho omínajú, kto ich má. On ich nemá. Vyňal zapekačku z úst, strekol slinu pomedzi zuby.

„Jednako, kde kúpili, čo tam majú?“

Chce vedieť všetko dopodrobna. Alebo neuveril, čo mu povedali, a podchytával? To s košútkami[7] sa mu nepratalo do hlavy. Robí si s ním možno žarty, alebo púšťa daromné strachy.

„Po dedinách, po mlynoch,“ vyjavil mu Drobecký. „Ak chcú vedieť, schodil som všetko po Brezno.“

Krčmárove oči zajasali. Už ho má, cigániska! Zohýna ani vajda! Prevládal radosť, riekol ľahostajne:

„Čo sa nevrátili radšej na Čertovicu? Z Brezna by im padlo omnoho bližšie.“

„I ja, že pôjdem, ale som zvedel od hájnikov, cesta je nanič. Od Malužinej dohora zasekali ju na moc miestach hurbanisti[8] tejto zimy, keď počuli, že sa Görgey hodil na Horný vidiek. Akýsi Daxner[9] to urobil i striehol tú robotu na Bociach.“

To je pravda. I on počul čosi o tej robote. Tak jednako nezlyhal, líškavec. Začala ho podchádzať horúčava, kde sa podieť s toľkými košútkami. Je dobrý vlastenec ako málokto z tejto strany Šturca, vezmúc i Ohradnicu, ale by bol radšej, keby ich nemal. Čo s nimi, ak by Kossuth prehral? Hneď si bol zaumienil kúpiť niečo za ne, hoci starých klincov, ale kde, ako? Jedoval sa tejto zimy, keď išiel Hurban s Myjavci. Sedliaci sa boli začali búriť a zastrájať židom. Teraz mu je skoro ľúto, že neostalo Hurbanovi navrchu. Byť pri moci jeho ,Kráľovské rady‘, nebol by mu mal kto zavesiť na hrdlo toľké pekné bankovky.

Ale sa vrátil k veci. Zvedel, čo chcel zvedieť; teraz treba bedliť na obchod. Spýtal sa ho, či bude obedovať. Ak i chlapom, im by uvaril dobrej soleniny s kapustou. Dobrá, biela, vonia ani cíperie, nie chrobavá. Jemu zasa mohol by uvariť sliepku. Čerstvého mäsa niet v dedine, hoci dávno prestal pôst. Kupovať ho mal by kto, keby bolo za čo.

Drobecký pristal, chlapom teda tej soleninky. On už dávno vedel, že ho ponúknu tou sliepkou. Núkajú ňou každého, kto sa obráti v hostinci, odkedy ho vystavili. Ostatne, vo všetkých hostincoch majú také nesmrteľné sliepky. Ale táto bola nad všetky. Prečkala pamätný deň, keď pred pol štvrta mesiacom prešlo Görgeyho vojsko popred hostinec, s ním Kmety[10] a Aulich.[11] Celých dvadsaťtisíc, s delami, vozmi a statkom pod jatku. Sliepky v ten deň nemali sa dobre v dedine.

I vtedy ju bol ponúkol oficierom, keď sa ohlásili na borovičku a slivovicu. Bolo zima. Po čliapkanine bolo zmrzlo, ani kremeň. Klince na streche skákali. Úbohé vojsko sa viac kĺzalo, ako kráčalo dolu Šturcom. Borovičku pili, ale na sliepku nemali kedy čakať, kým sa uvarí. Bolo im náhlo dostať sa do Ružomberka. Tam čakala čerstvá vára, i teplé kvartiele.

Drobecký vzal od chlapa uzol a rozviazal ho pred hostinským. Mohol pásť udivené oči nad veľkým kusom krásnej teľaciny; skoro pol chrbtoviny bolo v ňom i s obličkou. Vyhovoril sa, že chorľavie na žalúdok, a preto sa musí uspokojiť len teľacinou, hoci mu duša piští za tučnou mládkou, ktorá sa mu mohla ujsť tuná. Nech mu upečie ten kúsok v celosti. Ak by niečo zvýšilo, bude chlapom za soleninou.

Hostinský sa pozastavil, ako to chová svojich ľudí. Vytýkal mu, už po nemecky, aby chlap nerozumel, že ich kazí. Ale on sa nedal presvedčiť: ľudí, vraj, kým sú s ním, chová vždy dobre. Mykol plecom a dodal trochu ľahkomyseľne:

„Beztoho šafárime zo šafľa do šechtára. Sťa kedy nič nemať.“



[1] barchanový kamizol — krátky kabát bez rukávov z barchetu, teplej látky

[2] žajdlík — stará dutá miera na tekutiny (0,354 l), prenesene asi pollitrový pohár

[3] akýsi Závodník, farár z Trenčianskej — Štefan Závodník (1813 — 1885), katolícky kňaz v Divine, významný slovenský národný dejateľ, člen memorandovej deputácie vo Viedni. Pracoval aj ako ľudovýchovný a hospodársky pracovník. Precestoval Sliezsko a Halič, aby študoval organizačnú a ideovú stránku tamojších spolkov miernosti. Na schôdzi vo Veselom v Nitrianskej župe 12. augusta 1847 založil s ďalšími národovcami Centrálny spolok triezvosti

[4] onajsky — druh pečiva, žemľa

[5] juris asesor (z lat.) — prísediaci na súde

[6] … hodnota im bude rásť, keď Nemca vyčesali — V máji 1849 sa maďarské] revolúcii podarilo vyhnať cisárske vojská z Pešti, ale už 13. augusta 1849 hlavný veliteľ maďarských revolučných vojsk generál Artúr Görgey [1818 — 1916] kapituloval pri Világoši

[7] košútky — uhorské papierové peniaze z obdobia vlády Ľudovíta Kossutha (1802 — 1894)

[8] hurbanisti — Štúr a jeho najbližší spolupracovníci začali roku 1848 otvorene vystupovať po boku cisárskej vlády, ktorá v tom čase podporovala všetky akcie utláčaných národov v Uhorsku, lebo to oslabovalo maďarskú revolúciu. Prípravné akcie predstaviteľov slovenského národného hnutia vyvrcholili zorganizovaním expedičného sboru vo Viedni v počte asi päťsto dobrovoľníkov, ktorí pod vojenským vedením Bedřicha Bloudka († 1875), Františka Zacha (1807 — 1892) a Bernarda Janečka vydali sa v septembri 1848 na západné Slovensko, aby tam podnietili povstanie a zvrhli moc maďarskej vlády. Ešte pred odchodom na Slovensko ustanovila sa Slovenská národná rada. Politické veci mali na starosti Jozef Miloslav Hurban (1817 — 1888), Ľudovít Štúr (1815 — 1855) a Michal Miloslav Hodža (1811 — 1870), vojenské veci Bloudek, Janeček a Zach. Prvá výprava štúrovcov zmobilizovala niekoľko tisíc povstalcov na Myjave a jej okolí. No za krátky čas bola nútená ustúpiť. Proti nej sa postavili aj cisárske vojská, ktoré nedostali z Viedne smernice o chystanej akcii a účasť ozbrojeného sedliackeho ľudu bola dostatočným dôvodom na vojenskú intervenciu proti povstalcom. Po tejto septembrovej výprave nasledovali ešte dve výpravy slovenských dobrovoľníkov (v novembri 1848 a v lete 1849) po boku cisárskych vojsk. Hurbanovskí dobrovoľníci tvorili v nich iba nepatrnú menšinu a ani pri horlivej agitácii nepodarilo sa v slovenských krajoch získať na cisársku stranu vo väčšom počte miestne obyvateľstvo, ktoré nevidelo dôvod bojovať za cisára. Štúrovci sa dostávajú do boja proti maďarskej revolúci aj vinou maďarskej revolučnej vlády, ktorá sa neusilovala riešiť zložitú národnostnú situáciu v Uhorsku a svojím šovinistickým postojom odpudila od seba nemaďarské národnosti

[9] Akýsi Daxner — Štefan Marko Daxner (1823 — 1892) vyštudoval v Bratislave práva. Roku 1848 bol jedným z ideových vodcov slovenských povstalcov. Maďarská revolučná vláda ho vyhlásila za vlastizradcu a odsúdila na smrť, pred ktorou ho zachránilo potlačenie maďarskej revolúcie

[10] Kmety — Juraj Kmety (1810 — 1865) generál revolučného uhorského vojska

[11] Aulich — Ľudovít Aulich (1792 — 1849), jeden z generálov maďarskej revolúcie. Obesili ho s dvanástimi generálmi v Arade po világošskej porážke




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.